Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_9C-126-2015.pdf
PDF · 138.88 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/126/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava IV samosudkyňou JUDr. Taťánou Polákovou v právnej veci žalobcu: E.Á. A., W. O. X, W., zastúpený JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou, Jakubovo nám. 9, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody, takto
rozhodol:
Žaloba sa v celom rozsahu zamieta. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou domáhal zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 17.025 eur a na náhradu trov konania titulom náhrady škody podľa zák. 514/2013 Z.z., spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom justície, ktorým boli porušené jeho základné práva a slobody, najmä právo na spravodlivý proces v primeranom čase a v konečnom dôsledku mu bola spôsobená predmetná škoda a ujma. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca, ako malý živnostník realizoval rekonštrukciu bytu v majetku istého občana. Ten mu riadne a včas nezaplatil. Preto žalobca v októbri roku 2000 predložil Okresnému súdu Bratislava žalobu. Až v poradí tretí rozsudok Okresného súdu Bratislava IV vyhlásený 8.3.2011 bol právne korektný. Žalovanému občanovi (objednávateľovi stavebného diela) bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (zhotoviteľovi stavebného diela) znalcom ustálenú hodnotu stavebnej činnosti. Tento rozsudok bol potvrdený z pozície KS BA rozsudkom č.k. 5Co 193/2011 z 18.02.2014. Súdne konanie sa takto skončilo až v apríli 2014. Ústavný súd nálezom č. II.ÚS 367/2013-55 zo dňa 30.júla 2014 rozhodol, že Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4C 193/2000 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co 193/2011 porušili základné právo E. A., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Extrémne dlhý čas súdneho konania - reálne viac ako 13 rokov viedol najmä k tomu, že od roku 2000 do apríla 2014 žalobca figuroval medzi ľuďmi (kolegami zo stavebníckej brandže) ako ,,jalový súdničkár“. Okolo žalobcu sa vytvorila predstava, že on je porušovateľom svojich povinností, škriepnou osobou, ktorá sa s kýmsi a o čomsi celé roky hašterí a pritom nie, a nie ukončiť ,, aféru“. Dlhotrvajúce súdne konanie masívne poškodilo renomé žalobcu. Titulom nemajetkovej ujmy si žalobca uplatňuje sumu 15.000 eur, ako 10 rokov po 1.500 eur. Taktiež v dôsledku predmetného sporu mu vznikla škoda, titulom nákladov na osobitné a nadrámcovo účtovno-ekonomické spracovanie predmetnej pohľadávky vo ýške 15 eur mesačne za čas od X/2003 do II/2014, teda 135 mesiacov x 15 = 2.025 eur. Celkom si žalobca uplatňuje zaplatenie sumy 17.025 eur. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že predmetnú žalobu podáva v záležitosti, ktorá sa ho bytostne dotýka. Mnohoročnou neefektívnosťou Okresného súdu Bratislava IV - nesprávnym úradným postupom justície - boli priamo a neoddiskutovateľne porušené jeho základné práva a slobody. Najmä právo na spravodlivý proces v primeranom čase a v konečnom dôsledku mu bola spôsobená škoda a ujma. Uviedol, že je ťažko reparovateľný moment poškodenia jeho dobrého mena, povesti, dlhoročného stresu, pocity frustrácie, ako aj stratu dôvery, že jeho vec bude pred súdom dovedená k spravodlivému
koncu. Napokon žalobca uplatňuje aj náhradu nákladov spojených aj s predbežným prerokovaním jeho nároku na náhradu škody v sume 413,98 eur. Žalovaná žiadala žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť. V písomnom vyjadrení zo dňa 10.8.2015 uviedla, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (Uznesenie ÚS SR, sp. zn. ÚS 467/08). Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci s to: 1./ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2./ vznik škody, 3./ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti musia byť splnené všetky 3 podmienky súčasne, pričom nárok na náhradu škody musí byť uplatnený riadne a včas. Existencia týchto zákonných podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží na poškodenom, teda na žalobcovi. Žalovaná ďalej uviedla, že nerozporuje existenciu namietaného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 4C/193/2000 tento bol jednoznačne konštatovaný nálezom ÚS 367/2013-55 z 30.7.2014. Žalovanej však nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobca uplatňuje nárok na náhradu materiálnej škody za obdobie viac ako 11-tich rokov, t.j. za obdobie od X/2003 do II/2014, a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 10- tich rokov, keď súdne konanie pred Okresným súdom Bratislava IV trvalo celkovo cca 8 rokov (od X/2000 do V/2002, resp. do XII/2002, kedy bol spis predložený odvolaciemu súdu, od VIII/2003 do VI/2008, resp. do V/2008, kedy bol spis predložený odvolaciemu súdu, od I/2010 do III/2011, resp. do V/2011,) pričom zvyšná časť súdneho konania prebiehala na odvolacom súde. Okrem uvedeného je nutné uviesť, že z obdobia ôsmych rokov súdneho konania vedeného pred okresným súdom je potrebné brať do úvahy aj obdobie, kedy nedochádzalo k nesprávnemu úradnému postupu, tj. Obdobie do vydania prvého rozhodnutia vo veci samej do V/2002), teda žalobcom uvádzaná dĺžka nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV je evidentne umelo nadhodnotená, neodôvodnená a najmä fiktívna. Žalobca preto nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV v rozsahu, za ktorý požaduje nárok na náhradu škody tak, ako to uvádza v žalobnom návrhu. K nároku na náhradu škody v požadovanej výške 2.025 eur (15 eur mesačne za obdobie od X/2003 do II/2014) žalovaná uviedla, že žalobca doposiaľ len tvrdí vznik a existenciu nákladov na spravovanie predmetnej pohľadávky, avšak vo vzťahu k tomuto tvrdeniu žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď tieto tvrdenia žiadnym relevantným dôkazným prostriedkom doposiaľ nepreukázal. Na základe uvedených skutočností žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal vznik a výšku požadovanej materiálnej škody spočívajúcej v nákladoch vynaložených na spravovanie pohľadávky, teda nepreukázal jej opodstatnenosť, pričom týmto návrhom sa podľa žalovanej snaží získať neoprávnený majetkový prospech na úkor štátu. K nároku žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy žalovaná poukazovala na zákonné podmienky pre priznanie tohto nároku, pričom prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnené tam, kde konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak, ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. V tomto súdnom konaní je teda žalobca povinný tvrdiť a preukázať vznik ujmy, ktorá je podľa konštantnej judikatúry považovaná za ujmu v osobnej sfére poškodeného (ujma vzniknutá v inej, ako majetkovej sfére poškodeného), pričom požadovanie nápravy predstavuje určité spravodlivé zmiernenie následkov protiprávneho stavu. Žalovaná uviedla, že tomuto zodpovedá aj konštantný názor Krajského súdu v Bratislave, ktorý napr. v rozsudku č.k. 6Co 14/2013-141 zo dňa 24.11.2014 uviedol, že odvolací súd považuje za mylnú argumentáciu žalobcu, že v kompenzačnom konaní vo veci prieťahov v súdnom konaní sa žiadne dôkazy nevyžadujú. Práve naopak, odvolací súd poukazuje na ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého možno nemajetkovú ujmu v peniazoch priznať iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a nie je ju možné uspokojiť inak. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch teda v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká automaticky. Žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Ako vyplýva zo žalobného návrhu, žalobca uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňuje vznikom morálnej ujmy , ktorú však nešpecifikuje ani žiadnym spôsobom nepreukazuje, ale jej vznik odôvodňuje citovaním množstva judikatúry. Vo vzťahu k ,,morálnej ujme“ resp. vo vzťahu k celému (pomerne stručnému) odôvodneniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobca požaduje podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná poukazovala na nález ÚS SR, č.k. II. ÚS 367/2013-55 z 30.04.2014, ktorým súd priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie. Z odôvodnenia predmetného nálezu jednoznačne vyplýva, že žalobca svoj nárok na náhradu primeraného zadosťučinenia vo vzťahu ku konaniu vedenému pred Okresným súdom Bratislava IV uplatnil titulom úplne totožných skutočností, ktoré uvádza aj v tomto súdnom konaní. Žalovaná ďalej uviedla, že je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že tak ako primerané finančné zadosťučinenie, ani nemajetková ujma podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nepredstavuje náhradu škody (ako sa mylne domnieva žalobca), ale oba tieto inštitúty sú nástrojom na zmiernenie následkov protiprávneho stavu. Teda ani primerané finančné zadosťučinenie, ani nemajetková ujma, nepredstavujú žiadnu formu náhrady majetkovej škody (majetkovú škodu, vrátane ušlého zisku, je potrebné si uplatniť riadne v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., a ich vznik a výšku riadne preukázať, a taktiež v oboch prípadoch nemožno zohľadňovať existenciu prípadnej majetkovej škody, ktorú si poškodený môže uplatniť samostatne. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že účel oboch inštitútov je rovnaký, t.j. zmiernenie následkov protiprávneho stavu, avšak podmienky vzniku a podmienky pre ich priznanie sú odlišné. Žalovaná ďalej uviedla, že súhlasí s názorom žalobcu, že v prípade práva ÚS SR priznať primerané finančné zadosťučinenie ide o špecifický inštrument zvýraznenia ochrany porušeného základného práva poškodeného, ktorý poskytuje vyšší stupeň ochrany. Pri takomto ponímaní primeraného finančného zadosťučinenia potom ale nemožno inštitút nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. považovať za rovnocenný, resp. za inštitút poskytujúci ochranu vyššiu (ako vyplýva zo žalobného návrhu) ako poskytuje ÚS SR. V tejto súvislosti žalovaná zastáva názor, že ak ÚS SR za ten istý skutok už primerané finančné zadosťučinenie žalobcovi priznal, táto skutočnosť má byť pre súd dostačujúca pre zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Ak by totiž všeobecný súd za takéhoto skutkového stavu priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, odvodil by týmto konaním ešte významnejší nárok ako ÚS SR, čím by si de facto uzurpoval právo revidovať rozhodnutie ÚS SR a jeho rozhodovaciu činnosť by degradoval len na akúsi okolnosť podmieňujúcu zníženie náhrady nemajetkovej ujmy, čím by podľa názoru žalovanej znevažoval celú rozhodovaciu činnosť ÚS SR. Na základe uvedených skutočností žalovaná zastáva názor, že v prvom rade žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., nepreukázal existenciu takého závažného zásahu do jeho osobnostnej sféry, ktorý by umožňoval priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a ktorý by nebol reparovaný, resp. zmiernený už raz priznaným finančným zadosťučinením v konaní pred ÚS SR. Okrem uvedeného žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil ani nepreukázal existenciu svojho nároku v požadovanej výške, teda neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. K existencii príčinnej súvislosti žalovaná uviedla, že žalobca nesplnil svoju procesnú povinnosť tvrdenia ani vo vzťahu k naplneniu tretej zákonnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. k existencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a nemajetkovej ujmy, v dôsledku čoho nemožno konštatovať ani unesenie dôkazného bremena, čím sa stáva nárok žalobcu neodôvodneným a neopodstatneným. Napokon k nároku na náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 413,98 eur žalovaná poukazovala na ust. § 18 ods. 3 poslednú vetu zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Keďže nárok uplatnený žalobcom je v tejto časti vylúčený priamo zákonom, nemožno ho považovať za opodstatnený, a to aj napriek tomu, ak by táto škoda v skutočnosti vznikla. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámení sa so žalobným návrhom, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/193/2011-365 zo dňa 18.02.2014, Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 367/2013-55 zo dňa 30.07.2014, listom žalovanej zo dňa 21.01.2015, č. 33356/2015-34, potvrdenie spol. ECOMAN, s.r.o. zo dňa 19.02.2016, ako aj ostatným obsahom spisu, výsluchom žalobcu, prednesmi zástupcov účastníkov a po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. zistil tento skutkový stav: Navrhovateľ sa predmetnou žalobou domáha náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV v konaní pod sp. zn. 4C/193/2000, ktorý mal spočívať v nekoncepčnom, procesne neefektívnom súdnom konaní a súčasne v bezdôvodných prieťahoch, čo navrhovateľ preukazuje Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 367/2013 zo dňa 30.7.2014. Žalobca sa predmetným žalobným návrhom domáha náhrady nemajetkovej ujmy spočívajúcej v nákladoch na spravovanie pohľadávky vo výške 15 eur mesačne, t.j. celkovo za obdobie od X/2003 do II/2004 vo výške 2.025 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur za obdobie 10-tich rokov nesprávneho úradného postupu (za každý rok nesprávneho úradného postupu 1.500 eur). Okrem uvedeného žalobca požaduje aj náhrady nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 413,98 eur.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žalobca sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy domáha z dôvodu, že tak dlhú dobu musel byť stresovaný. Bol v absolútnej neistote a obave, či sa súdneho rozhodnutia vôbec dožije. Nemierne ho to psychicky zaťažovalo. Neobstojí argumentácia žalovanej, že okresný súd nemôže zodpovedať za svoju nečinnosť, keď spis bol napr. u znalca, keď súd disponuje inštrumentáriom, ktorým má možnosť napr. znalca sankcionovať uložením pokuty, urgovať vrátenie spisu a pod. Je nemysliteľné, aby bol spis neprimeranú dobu u znalca a súd v tejto súvislosti nekonal. K argumentácii žalovanej, že ústavný súd už odškodnil žalobcu uviedol, že zámerom zákonodarcu bolo rozhodnutím ústavného súdu istým spôsobom zmierniť ujmy na strane sťažovateľa, nie však kompenzovať prípadné vzniknuté škody. Žalobca vo výpovedi pred súdom uviedol, že so znalcom spolupracoval. To, že mu bola okresným súdom uložená poriadková pokuta, v tom čase neriešil. V dôsledku nezaplatenia pohľadávky uplatnenej v konaní 4C 193/2000 sa dostal do druhotnej platobnej neschopnosti, nemohol zaplatiť murárovi, obkladačovi, s ktorým sa naviac pravidelne stretával, keďže býval v tom istom dome, ako on. Bolo to preňho veľmi ťažké obdobie, keď mu po večeroch vyklopkával na dvere s tou istou otázkou, kedy mu dá peniaze. Pritom, nájsť dobrých živnostníkov nie je ľahké. Keďže im nezaplatil, nechceli preňho robiť, musel si hľadať nových ľudí. V každom prípade, faktom zostáva, že práce boli vykonané v roku 1998 a peniaze dostal (v dôsledku spore úspechu v spore) v roku 2015, čo hovorí za všetko. O tom, že sa súdi vedela jeho rodina, ľudia, ktorí preňho pracovali, jeho účtovníčka. Veľmi ho to psychicky ťažilo. Zástupkyňa odporcu poukazovala na skutočnosť, že v predmetnej veci nie sú splnené zákonné predpoklady pre vyhovenie žalobe. Žalovaná rozporuje obdobia, za ktoré si žalobca nárok uplatňuje. Okresný súd nemôže zodpovedať za obdobie tvrdenej nečinnosti, keď sa spis na okresnom súde nenachádzal a ktoré časové úseky nemohol ovplyvniť (spis bol napr. u znalca a pod.). K nároku žalobcu na náhradu škody zástupkyňa žalovanej poukazovala na skutočnosť, že žalobca nevysvetlil, na základe čoho si uplatňuje práve sumu 15 eur za mesiac. V neposlednom rade zástupkyňa žalovanej poukazovala na to, že žalobca si predmetný nárok uplatňuje duplicitne, keď na základe rovnakých skutkových okolností mu už raz bolo priznané finančné zadosťučinenie ústavným súdom, ktorý zaviazal Okresný súd Bratislava IV zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 eur a Krajský súd v Bratislave sumu 1.500 eur. Žalovaná má za to, že nárok žalobcu už bol uspokojený. Poukazovala na konštatovanie ústavného súdu, že v určitom štádiu napadnutého konania žalobca pred okresným súdom nespolupracoval so znalcom, za čo mu bola právoplatne uložená poriadková pokuta. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nákladov spojených s predbežným prejednaním nároku, tento nárok žalobcu vylučuje priamo zákon. Z listu žalovanej zo dňa 20.11.2014 súd zistil, že žalovanej bola doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 18.11.2014, ktorou žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2013 Z.z. Žalovaná žalobcu listom zo dňa 21.1.2015 vyrozumela, že žalobcom podaná sťažnosť bola predbežne prerokovaná, pričom žiadosti o predbežné prerokovanie nebolo vyhovené. Podľa názoru žalovanej nebolo v tomto prípade preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej označeným nesprávnym úradným postupom podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko nebol preukázaný vznik škody a nemajetkovej ujmy podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. (okrem toho žiadateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznal finančné zadosťučinenie) a ani príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a nemajetkovej ujmy. Na základe uvedených skutočností žalovaná posúdila žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ako nedôvodnú. Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 4C 193/2000 súd zistil, že žalobca sa žalobou zo dňa 16.10.2000 domáhal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 88.966,89 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne od 27.3.1999 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 19.02.2002 č.k. 4C 193/00-70 návrh žalobcu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12.03.2003 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom zo dňa 02.06.2008 č.k. 4C 193/2000-229 znovu návrh žalobcu zamietol. Proti tomto rozsudku podal žalobca opätovne odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8.12.2009, č.k. 5Co 262/08-259 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudkom zo dňa 8.3.2011 č.k. 4C 193/2000-317 súd návrhu žalobcu po jeho čiastočnom späťvzatí vyhovel. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 18.02.2014 č.k. 5Co/193/2011-365 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.4.2014. Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 367/2013-55 zo dňa 30.07.2014 súd zistil, že ústavný súd rozhodol, že: 1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4C 193/2000 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co 193/2000 porušili základné právo E.Á.
A., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 2. E. A. priznal finančné zadosťučinenie v sume 4.000 eur, z ktorej je Okresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť sumu 2.500 eur a Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sumu 1.500 eur. 3. Okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4C 193/2000 prikázal konať bez zbytočných prieťahov. 4. E. A. priznal úhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,12 eur, ktorú je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Jany Fridrichovej, Advokátska kancelária Jakubovo nám. 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vi veci. Aj keď dôkazné bremeno v zmysle zásad vzťahujúcich sa na dokazovanie zaťažuje predovšetkým účastníka konania na strane navrhovateľa, teda účastníka konania, ktorý si návrhom na začatie konania uplatňuje svoje práva v súdnom konaní, s poukazom na citované ustanovenie je nevyhnutné mať na zreteli, že dôkazná povinnosť navrhovateľa nie je výlučná, ale sa v rovnakom rozsahu vzťahuje aj na účastníka vystupujúceho na strane odporcu, a to v súvislosti s ním uvádzanými skutočnosťami. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter sporového konania uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania, nakoľko považoval skutkový stav za dostatočný pre posúdenie nedôvodnosti žalobného návrhu, ďalšie dokazovanie by bolo nadbytočné a nepotrebné z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností v prejednávanej veci, vychádzajúc zo zásady občianskeho súdneho konania, že skutkový stav na základe ktorého súd rozhoduje v sporovom konaní, ovládanom zásadou kontradiktórnosti, má byť výsledkom dôkaznej aktivity a snahy účastníkov konania, ktorí majú hlavnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu a preukázanie svojich tvrdení a kde aktivita súdu v rámci dokazovania sa vo všeobecnosti obmedzuje na rozhodovanie, ktoré z označených dôkazov účastníkmi konania vykoná. So zreteľom na uvedené preto vyhlásil súd uznesením dokazovanie za skončené (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p). Dôkazné bremeno stíha každého, kto navrhne dôkaz na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Kto dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení neunesie, stratí spor. Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) zákon upravuje: a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len územná samospráva ) za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa § 14 zákona č. 514/2003 Z.z. územná samospráva zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie o zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť ) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa citovaného ustanovenia zákona pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch musia byť preukázané: a) ujma, b) skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, c) ujmu nie je možné uspokojiť (odstrániť) inak. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Podľa § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Štát za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá objektívne, za súčasného splnenia troch podmienok:
- poškodenému vznikla škoda,
- príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu,
- škoda je v príčinnej súvislosti s týmto postupom Pod pojem nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z.z. subsumuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, to všetko samozrejme za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda (majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch) či nemajetková ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s uvedeným postupom, teda, ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Pretože zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody ani neupravuje rozsah jej náhrady, je potrebné v tejto otázke vychádzať z § 442 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odseku 1 sa
hradí skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škodou zákon mieni ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peniazmi. Skutočnou škodou je nutné rozumieť takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu u poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je treba vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Ušlý zisk je v podstate majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré bolo možno - keby nebolo škodnej udalosti - dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Vznik škody na strane poškodeného ako jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu musí byť splnený najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje (podľa § 154 o.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia). O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu, teda, ak je nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a keď je doložené, že nebyť nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho úradného postupu, ku škode by nedošlo. Ako už bolo vyššie uvedené, štát zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí sudca nesprávnym úradným postupom. Takýto nárok je potrebné vopred prerokovať na základe žiadosti s ministerstvom spravodlivosti. Za nesprávny úradný postup sa považujú aj zbytočné prieťahy v konaní. Ústavný súd SR rozhoduje o sťažnostiach voči prieťahom v súdnom konaní. Ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené primerané finančné zadosťučinenie. V prípade, ak fyzická osoba požaduje náhradu škody od štátu v občianskom konaní za škodu, ktorú mu spôsobil súd svojim rozhodnutím, je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom závislé aj na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Spôsobenie škody ešte neznamená, že ju štát aj uhradí. V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej súdom nutné preukázať existenciu právom uznaných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, kde samotná existencia vzniku škody ešte neznamená, že ju štát uhradí. Predpokladom vzniku škody sú: existencia protiprávneho úkonu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie. Za škodu v súlade s ustálenou judikatúrou je potrebné považovať každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného , a ktorú je možné vyjadriť peniazmi. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu. Ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére fyzickej osoby. Pre vznik nemajetkovej ujmy a jej výšky je podstatné v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Výška náhrady v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Nemajetková ujma nemôže byť vypočítaná ako majetková ujma. Súd môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len za predpokladu, ak primeraná náhrada (ústne alebo písomné ospravedlnenie) nebola dostačujúca na odstránenie následkov a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia jednotlivca. Vyhodnotením vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že žalobnému návrhu žalobcu nie je možné vyhovieť. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV v rozsahu, za ktorý požaduje nárok na náhradu škody tak, ako to uvádza v žalobnom návrhu, nepreukázal ani existenciu celkového namietaného nesprávneho úradného postupu, nepreukázal vznik a výšku požadovanej škody a nemajetkovej ujmy a ani príčinnú súvislosť, teda žalobca v danej veci nepreukázal splnenie zákonom požadovaných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Naviac, žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia, keď neuviedol relevantné skutočnosti odôvodňujúce vznik požadovanej nemajetkovej ujmy a tvrdené skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázal, čo platí aj v prípade podmienky existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy a škody.
K nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, k tvrdeniam žalobcu v žalobnom návrhu i na pojednávaní súd uvádza, že zákon zakladá nárok na tzv. primerané zadosťučinenie, spôsobilé kompenzovať vznik nemajetkovej ujmy, a to bez ohľadu na to, či zároveň vznikla škoda. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho nezvýšením, hoci bol predpokladaný) a nárok na jej odškodnenie a nárok na jej odškodnenie je úplne nezávislý na tom, či vznikne škoda v nadväznosti na vymedzenie škody občianskym zákonníkom. Peňažná kompenzácia je označená za spôsob subsidiárny, nasledujúci potom, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, pričom dostatočným prostriedkom nápravy by sa nejavilo len konštatovanie porušenia práva. Zákon nevymedzuje, kto a ako môže porušenie práva konštatovať, možno teda uvažovať i o tom, že sa tak stane napríklad v samotnom konaní. Otázkou je, či pôjde o dostatočne účinný prostriedok. Súd len opakuje, že vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 4C 193/2000 Ústavný súd už konštatoval, že bolo porušené základné právo žalobcu, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a bolo mu priznané finančné zadosťučinenie spolu v sume 4.000 eur. Za predpokladu, že má byť pristúpené k peňažnej náhrade, zákonodarca stanovuje povinnosť prihliadnuť k závažnosti vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k ujme došlo. Zvažované pritom musia byť najmä dopady nesprávneho úradného postupu do osobnostnej sféry poškodeného , nepriaznivosť jej vplyvu na povesť poškodeného, na doterajší spôsob života a pod. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo zahŕňa tak zhodnotenie konania samotného poškodeného, ako aj prípadných ďalších skutočností, ktoré mohli nezávisle na zásahu samotnom jeho účinok zvýšiť či znížiť. Rovnako ako u vzniku škody je poškodený povinný tvrdiť a preukazovať aj vznik nemajetkovej ujmy, resp. uvádzať skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom stanovených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Na tomto mieste súd poukazuje na vyššie citované zákonné predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa ktorých priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok, pričom prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnené tam, kde konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak, ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. V tomto súdnom konaní bol žalobca povinný tvrdiť a preukázať vznik ujmy, ktorá je v zmysle konštantnej judikatúry považovaná za ujmu v osobnej sfére poškodeného žalobcu, pričom požadovanie nápravy predstavuje určité spravodlivé zmiernenie následkov protiprávneho stavu. V tejto súvislosti súd poukazuje na konštantný názor Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co 14/2013-141 zo dňa 24.11.2014 kde uviedol, že ,, odvolací súd považuje za mylnú odvolaciu argumentáciu žalobcu, že v kompenzačnom konaní vo veci prieťahov v súdnom konaní sa žiadne dôkazy nevyžadujú. Práve naopak, odvolací súd poukazuje na ust. § 17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého možno nemajetkovú ujmu v peniazoch priznať iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a nie je ju možné uspokojiť inak. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch teda v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká automaticky. Žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Žalobca v konaní uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňuje vznikom morálnej ujmy, ktorú však nešpecifikuje ani žiadnym spôsobom nepreukazuje. Vo vzťahu k ,,morálnej ujme“, resp. vo vzťahu k celému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd poukazuje na nález ÚS SR, č. k. ÚS 367/2013-55 z 30.07.2014, ktorým súd priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie. Z odôvodnenia predmetného nálezu jednoznačne vyplýva, že žalobca svoj nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo vzťahu ku konaniu vedenému pred Okresným súdom Bratislava IV uplatnil titulom úplne totožných skutočností, ktoré uvádza aj v tomto súdnom konaní. V tejto súvislosti súd zastáva názor, že ak Ústavný súd Slovenskej republiky za ten istý skutok už primerané finančné zadosťučinenie žalobcovi priznal, už na základe tejto skutočnosti nebolo možné predmetnej žalobe vyhovieť, keď ak by súd za takéhoto skutkového stavu priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, odvodil by týmto konaním ešte významnejší nárok ako ÚS SR, čím by si de facto uzurpoval právo revidovať rozhodnutie ÚS SR a jeho rozhodovaciu činnosť by degradoval len na akúsi okolnosť podmieňujúcu zníženie náhrady nemajetkovej ujmy, čím by podľa názoru súdu znevažoval celkovú rozhodovaciu činnosť ÚS SR. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. Nepreukázal existenciu takého závažného zásahu do jeho osobnostnej sféry, ktorý by umožňoval priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a ktorý by nebol reparovaný, resp. zmiernený už raz priznaným finančným zadosťučinením v konaní pred ústavným súdom. Okrem uvedeného žalobca
žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil ani nepreukázal existenciu svojho nároku v požadovanej výške, teda neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca je povinný vznik požadovanej nemajetkovej ujmy , t.j. vážny zásah do inej, ako majetkovej sféry, preukázať, čo zahŕňa jednak jeho povinnosť tvrdenia skutočností odôvodňujúcich vznik tejto ujmy (keďže len samotná existencia porušenia práva poškodeného automaticky neznamená aj vznik ujmy v dôsledku porušenia jeho práva) a jednak aj tieto tvrdené skutočnosti relevantným spôsobom preukázať. Žalobca nepreukázal, že v dôsledku nepochybne dlhotrvajúceho súdneho konania došlo k značnému zníženiu jeho cti, dôstojnosti , spoločenskej vážnosti alebo jeho spoločenského uplatnenia, alebo vôbec zníženia jeho postavenia ako jednotlivca. Podľa názoru súdu žalobca v tejto časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia. A napokon má súd za to, že nie je splnená ani posledná z troch kumulatívnych podmienok a to priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Žalobca neuniesol ani v tomto prípade bremeno tvrdenia, teda ani dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie priamej škody v sume 2.025 eur ( 15 eur mesačne za obdobie od X/2003 do II/2014), ktorá má spočívať v nákladoch vynaložených na osobitné a časovo nadrámcové účtovno - ekonomické spracovanie pohľadávky vymáhanej v súdnom konaní pred Okresným súdom Bratislava IV, súd uvádza, že pod pojem škoda je na účely tohto konania nutné rozumieť majetkovú ujmu spočívajúcu v zmenšení majetku poškodeného v dôsledku škodovej udalosti, t.j. ide o rozdiel v hodnote majetku poškodeného pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Vznik škody je jednou zo zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa skutočnou škodou rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Podstatnou náležitosťou škody je jej vyčíslenie v peniazoch. Vznik a výšku škody je poškodený povinný v súdnom konaní preukázať relevantným spôsobom bez akýchkoľvek pochybností. Žalobca však len tvrdil vznik a existenciu nákladov na spravovanie predmetnej pohľadávky, avšak vo vzťahu k tomuto tvrdeniu žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď tieto tvrdenia žiadnym relevantným dôkazným prostriedkom v priebehu konania nepreukázal (faktúra, iný doklad o zaplatení a pod.). Na základe uvedeného súd konštatuje, že žalobca nepreukázal vznik a výšku požadovanej materiálnej škody spočívajúcej v nákladoch vynaložených na spravovanie pohľadávky, teda nepreukázal jej opodstatnenosť. Totiž, okolnosť, že účastník súdneho konania pre nečinnosť súdu nedosiahol požadovaného (včasného) vydania súdneho rozhodnutia, je nepriaznivým dôsledkom nesprávneho úradného postupu, sama však škodu v zmysle § 442 ods. 1 Obč. zákonníka nepredstavuje. O majetkovú ujmu, ktorá je odškodniteľná sa bude jednať vtedy, ak malo nevydanie rozhodnutia dopad do majetkovej sféry účastníka. Takáto situácia v konaní preukázaná nebola. Žalobca napokon nemá právo ani na náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 413,98 eur a to s poukazom na ust. § 18 ods. 3 poslednú vetu zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Keďže nárok uplatnený žalobcom je v tejto časti vylúčený priamo zákonom, nemožno ho považovať za opodstatnený, a to aj napriek tomu, ak by táto škoda v skutočnosti vznikla. Na základe uvedeného, súd návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovanej náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie svojho práva nepriznal, pretože v súvislosti s predmetným konaním jej žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd.
V odvolaní z ktorého má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a ktoré musí byť podpísané a datované a ktoré musí byť predložené spolu s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
V odvolaní sa má uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.