Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Er-901-2015.pdf
PDF · 120.91 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
TO-6Er/901/2015
Uznesenie
Okresný súd Topoľčany v exekučnej veci oprávneného: MINIHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 852 453, zast.: Advocate s.r.o., IČO: 36865141, Pribinova 25, 811 09 Bratislava proti povinnému: H. K., nar. XX.XX.XXXX, F. XXXX/XX, XXX XX V. o vymoženie sumy 35,- eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolf Krutý, PhD., pod sp. zn. EX 14247/15, takto
rozhodol:
Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z a m i e t a .
odôvodnenie:
Oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 15856/14 zo dňa 28.11.2014 (ďalej len rozhodcovský rozsudok), pre vymoženie sumy 35,00 eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 35,00 eur 27.2.2014 do zaplatenia, známeho úroku z omeškania vo výške 0,61 eur, zmluvnej pokuty 12,00 eur, trov rozhodcovského konania vo výške 91,01 eur a všetkých účelne vynaložených trov exekúcie.
Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len EP) účinného do 31.12.2014, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.12.2014, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoRK) účinného do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 ZoRK účinného do 31.12.2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Oprávnený môže podať u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 EP). Rozhodnutie, na základe ktorého oprávnený žiada exekúciu vykonať je exekučným titulom. Medzi exekučné tituly patria aj rozhodcovské rozsudky vydané v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Súdny exekútor, u ktorého oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, je povinný požiadať o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd, ktorý je povinný preskúmať súlad tejto žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a o žiadosti rozhodnúť (udeliť exekútorovi poverenie resp. jeho žiadosť zamietnuť - ak zistí rozpor so zákonom).
Z ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK účinného do 31.12.2014 vyplýva, že súd je povinný aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK účinného do 31.12.2014. Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Účinky právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú upravené, teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti - tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je, napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, z materiálnej právoplatnosti existujú výnimky. Jednou z nich je aj materiálna právoplatnosť rozhodcovských rozsudkov. Prejavom takejto výnimky je aj ustanovenie § 45 ZoRK účinného do 31.12.2014, ktoré v sebe zakotvuje prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu, ktorý rozhoduje vo veci výkonu rozhodnutia. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád v tomto ustanovení uvedenú. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK účinného do 31.12.2014 oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku, môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie uvedené v § 57 EP, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 44 ods. 2 EP v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 ZoRK účinného do 31.12.2014 má súd povinnosť skúmať rozhodcovský rozsudok podľa hľadísk ustanovených v § 45 ods. 1 ZoRK už pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak sú tu totiž už v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak by bolo nelogické (aj nehospodárne), aby exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne exekúciu zastavil.
Vo veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému v exekúcii uplatnené nároky majúce základ v zmluve o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Oprávnený predložil zmluvu o úvere medzi oprávneným ako veriteľom (bankou) a povinným ako dlžníkom (klientom) dňa 11.11.2013 (ďalej len zmluva). Predmetom zmluvy bol záväzok oprávneného poskytnúť na žiadosť klienta a za splnenia podmienok stanovených bankou peňažné prostriedky do výšky uvedenej v zmluve a záväzok klienta poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť úroky a poplatky ako aj plniť ostatné povinnosti v zmysle zmluvy. Medzi veriteľom a dlžníkom bola dohodnutá výška krátkodobého bezúčelového úveru 50,00 eur, celkové náklady spotrebiteľa predstavovali sumu 7 eur a sú tvorené výlučne úrokom vo výške 365 % ročne z poskytnutého úveru ( t.j. suma 7 eur). Splatnosť úveru bola do 14 dní od poskytnutia úveru a RPMN na poskytnutý úver platná ku dňu uzavretia zmluvy 2805,81 %. Pokiaľ ide o obdobné úvery (spotrebiteľské úvery do 1500,00 eur so splatnosťou od 3 do 6 mesiacov) priemerná výška RPMN predstavuje 72,15 %.
Oprávnený spolu so zmluvou o úvere predložil aj rozhodcovskú doložku obsiahnutú v rozhodcovskej zmluve, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že „ sa zaväzujú riešiť akýkoľvek spor vznikajúci alebo vyplývajúci zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou predovšetkým dohodou. Iba v prípade, ak spor nie je možné riešiť dohodou, zmluvné strany sa dohodli na nasledovnej rozhodcovskej doložke: Všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálo rozhodcovskom súde...“. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie sporu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienky tejto rozhodcovskej doložky...“
Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 52 Občianskeho zákonníka (OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. a), i), k), r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
- má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
- umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
- požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
- umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom.
Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa Smernice Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účastní spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť také posúdenie v rámci obdobných podobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 ods. 1) zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 ods. 2) podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Podľa bodu 1 písm. e) prílohy Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú kompenzáciu.
Podľa bodu 1 písm. q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podniknúť právnu akciu alebo realizovať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dokazovania podľa aplikovateľného práva, hoci táto povinnosť prislúcha inej strane kontraktu.
Podľa § 3 Občianskeho zákonníka (OZ), výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Dobré mravy sú zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda vyváženého usporiadania vzájomných práv a povinností účastníkov spoločenských vzťahov, ktoré takéto normy správania upravujú. V zmysle § 4 ods. 5. zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Táto zákonná definícia je vytvorená na účely ochrany
spotrebiteľa, ako je však zrejmé z jej znenia, zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov resp. konania proti nim.
Zo zmluvy bolo zistené, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, pričom zmluva o úvere bola posúdená za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a to z nasledovných dôvodov. Predmetom zmluvy bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru. Banka je podnikateľ, pričom medzi predmety jej činnosti patrí aj poskytovanie úverov, pri uzatváraní zmluvy teda konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ zo zmluvy mala preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa (či už podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy). Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy, je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Definíciu spotrebiteľa upravuje Občiansky zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis). Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - o spotrebiteľských úveroch. Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž zmysel úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah.
Spotrebiteľom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2). Spotrebiteľom podľa OZ (§ 52 ods. 3) pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výkladu úpravy OZ treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava spotrebiteľa obsiahnutá v OZ je teda širšia ako úprava obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ).
Z celkového formátu zmluvy (žiadosti) vyplýva, že ide o rovnaký typ, aký veriteľ používal pri poskytovaní úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy vrátane obchodných podmienok, ktoré boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva uzavretá medzi veriteľom (bankou) a povinným ako dlžníkom je teda typizovanou, štandardnou zmluvou - uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť. Keďže peňažné prostriedky boli poskytnuté povinnému formou úveru a nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 2, 3), bol úver poskytnutý veriteľom povinnému posúdený za spotrebiteľský úver. Použitie spotrebiteľského práva na právny vzťah vzniknutý zmluvou nemení ani prevod prípadne prechod práva zo zmluvy, napr. v dôsledku uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky.
Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§261 ods. 3 ObZ). Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak. Znenia spotrebiteľských právnych noriem sú všeobecne známe a veriteľ ako dodávateľ, ktorý v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov podniká a má teda, na rozdiel od spotrebiteľa, vyššiu úroveň informovanosti, by mal uzatvárať také zmluvy, aby podmienky v nich boli v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského práva a nie v rozpore s ním a nemal by sa snažiť ich obísť cez rôzne zmluvné dojednania, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť nijako ovplyvniť a ktorými sa v konečnom dôsledku spotrebiteľ vzdáva svojich práv alebo si inak zhoršuje svoje postavenie, čo spotrebiteľské právo vylučuje.
Zmluvné dojednania začlenené medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených zmluvných podmienok, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť, iba ich akceptovať, a ktoré spôsobujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ) sú neprijateľné podmienky spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takéto zmluvné podmienky sa priečia dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka).
Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve. Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, bola rozhodcovská doložka (vyplývajúca z rozhodcovskej zmluvy) podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, t. j. bolo posúdené, či rozhodcovská doložka obsiahnutá v rozhodcovskej zmluve začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Význam rozhodcovskej doložky obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor.
Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď. Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.
Súd považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky uvedenej v rozhodcovskej zmluve za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri závere o neprijateľnosti zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ak by sa mal podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť, pretože pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú a nedovolenú podľa práva Európskej únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným Dojednanie uvedené v rozhodcovskej zmluve a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS.
Rozhodcovská zmluva, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov, síce ustanovuje, že konanie môže byť začaté pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, no svojím obsahom vlastne znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, nakoľko z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. Spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a pri úverových zmluvách koná pod tlakom finančnej tiesne, čo vedie k získaniu nefair výhody pre oprávneného. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovskému konaniu, v
ktorom sú v zásade vylúčené riadne opravné prostriedky (a dodávateľ dokonca v rozhodcovskej zmluve na predtlačenom formulári vylúčil uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku podľa OSP- obnovy konania) a ktoré svojím obsahom a procedúrou vhodné pre riešenie iných typov sporov (napr. sporoch medzi podnikateľmi). Súd má teda za to, že formulárovými ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy bola spôsobená značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa všeobecnom súde (z horeuvedených dôvodov), pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky).
Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, nachádza sa na predtlačenom formulári predloženom povinnému v deň podpisu zmluvy. Rozhodcovská doložka prijatá v rozhodcovskej zmluve je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom (nakoľko voľba je na žalobcovi a tým býva veriteľ) a preto v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná.
V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice.
V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v rozhodcovskej zmluve je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky obsiahnutej v rozhodcovskej zmluve nesie. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Rozhodcovský súd ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval.
V danom prípade rozhodcovská zmluva zo dňa 11.11.2013 nebola individuálne dojednaná, zmluvné podmienky boli vopred pripravené (ako pretlačený formulár rozhodcovskej zmluvy) a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj
názor súd opiera o to, že spotrebiteľovi je faktický odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, a ak rozhodcovská zmluva nie je platná, vo veci rozhodol orgán ktorý nebol právomocný vo veci konať a z uvedeného dôvodu oprávnený nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku a to vykonateľné rozhodnutie právomocného rozhodcovského súdu.
Vo vzťahu ku skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy OZ nemal medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami zahrnuté ako neprijateľné také ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, súd poukazuje na to, že podľa § 53 ods. 1 (teraz veta prvá) OZ spotrebiteľské zmluvy nesmeli a nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Okrem toho ustanovenie § 53 ods. 3 OZ obsahuje iba príkladný (nie taxatívny) výpočet neprijateľných podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Súd poukazuje i na skutočnosť, že oprávnený súdu predložil zmluvu o úvere zo dňa 30.01.2014 ako i rozhodcovskú zmluvu zo dňa 03.02.2014, avšak obe zmluvy nie je podpísané účastníkmi uvedenými v predmetných zmluvách.
Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 35,00 eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 35,00 eur 27.2.2014 do zaplatenia, známy úrok z omeškania vo výške 0,61 eur, zmluvnú pokutu 12,00 eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 91,01 eur.
Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu nebola dohodnutá v zmluve o úvere jej výška a dôvod uloženia nie sú uvedené ani v exekučnom titule, v tejto časti je nárok oprávneného nepreskúmateľný.
Rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný aj na náhradu trov rozhodcovského konania. Aj v tejto časti je rozhodcovský rozsudok v rozpore s dobrými mravmi. Keďže preskúmaním rozhodcovského rozsudku bolo zistené, že je v rozpore so zákonom a preto ani nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, nemožno na iba na nepatrný neúspech oprávneného v rozhodcovskom konaní prihliadať. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, ak by povinný mal platiť trovy rozhodcovského konania, ktorého výsledok, teda rozhodcovský rozsudok, nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie.
Súd po zhodnotení všetkých uvedených dôvodov žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, pretože rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Nároky, ktoré aj keď sú priznané exekučným titulom, ale vychádzajú z neprijateľných podmienok obchádzajúcich právne normy spotrebiteľského práva, nemožno vymáhať v rámci exekúcie, pretože takýto výkon práva by bol v rozpore s dobrými mravmi. Na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v rozhodcovskej zmluve ako neprijateľnú podmienku je potrebné aplikovať § 53 ods. 5 OZ, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať predmetný exekučný titul. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť.
Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o zastavení a trovách exekučného konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia na Okresný súd Topoľčany, písomne v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).
Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.