Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/197/2012

Potvrdené rozhodnutím 5Sžf/53/2016
„Identifikačné číslo spisu: 7012200817 Dátum vydania rozhodnutia: 18.09.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Milan Morava Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7012200817.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: MIMIX - SK s.r.o., so sídlom Veľká Bara 5, 076 32 Veľká Bara, IČO: 36 854 794, právne zastúpený: JUDr. Ľuboš Petrovský, advokát so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/525690-960848/2012/5924 zo dňa 2. mája 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/197/2012-125 zo dňa 10. marca 2016, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/197/2012-125 zo dňa 10. marca 2016 p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

Rozhodnutie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Valérie Mihalčinovej a členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Evy Baranovej, v právnej veci žalobcu: MIMIX - SK, s.r.o., so sídlom Veľká Bara 5, IČO: XXXXXXXX, zastúpený advokátom: JUDr. Ľuboš Petrovský, Advokátska kancelária so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/525690-960848/2012/5924 zo dňa 02. mája 2012, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Podanou žalobou žalobca žiadal, aby súd preskúmal rozhodnutie, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. /Bac z 22.09.2011, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona SNR č. 511/1992 Zb. nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v sume 10.826,20 Eur za zdaňovacie obdobie jún 2010 daňovému subjektu MIMIX- SK, s.r.o.. Podkladom pre vydanie rozhodnutia bol výsledok kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2010 uvedený v Protokole č. I/332/14590-81166/2011/Kmeť z 05.08.2011.

K námietke, že napadnuté rozhodnutie správcu dane je nezákonné, nakoľko vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci uviedol, že rozhodnutie nie je dostatočne konkretizované a preukázané tak, aby bolo možné na základe súboru objektívnych, presne označených dôkazov posúdiť, v čom nesprávne skutkové a právne posúdenie veci spočíva. Žalovaný k tejto námietke uviedol, že K. C. st. je spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností, ktoré medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Sám uviedol, že on bol oprávnený konať za dodávateľa, ako aj odberateľské spoločnosti pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv, či už písomne alebo ústne medzi spoločnosťami ním personálne prepojenými, vystupoval na strane odberateľa aj dodávateľa, platby boli uskutočňované vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka. Daňové orgány neupierajú daňovým subjektom možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takou formou, ako ju vykonával K. C. st., avšak aj pri tejto forme podnikania je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou a ako taká má svoje práva aj povinnosti si tieto riadne plniť. Tým, že daňové kontroly súčasne boli vykonávané u daňových subjektov prepojených osobou K. C., nepostupovali v rozpore s platnými právnymi predpismi, lebo ich cieľom bolo najúplnejšie zistiť skutkový stav, teda nie daňové orgány vytvorili stav, že žalobca nebol schopný reagovať na všetky požiadavky správcu dane,

ale sám K. C., ktorý si zvolil takúto formu podnikania, úmyselne vytvoril tento stav, pretože zneprehľadnil toky tovar, služieb, financií, faktúr a dokladov. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nebol počas výkonu daňovej kontroly zaťažovaný viac ako bolo nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane. V tomto prípade boli vykonané ústne pojednávania s konateľom spoločnosti žalobcu, boli spísané zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 04.11.2010 a 01.12.2010, ako aj 21.12.2010 boli zasielané výzvy, na ktoré daňový subjekt nereagoval a nepredložil dôkazy s vysvetleniami, ktoré by preukazovali oprávnenosť uplatneného odpočítania dane.

Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt ku všetkým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Dôkazná povinnosť je pre daňovníka - platiteľa dane nie iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré daňový subjekt nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na sporných faktúrach. Správca dane teda vo veci postupoval v súlade s § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a v súlade s procesnoprávnou normou výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.. Správca dane si zaobstaral konkrétne dôkazy v súlade s uvedeným ustanovením a tieto hodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 zákona č. 511/1002 Zb..

Z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru nevyplýva, že by správca dane vyhodnotil personálne prepojenie obchodných spoločností ako protiprávne. Hodnotením a analýzou všetkých získaných dôkazov konštatoval, že v danej veci personálne prepojenie umožnilo vznik čisto umelej situácie, ktorá umožnila uplatnenie práva na odpočítanie dane.

Námietka týkajúca sa nesprávnej aplikácie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. nie je v danej veci opodstatnená, pretože v odôvodnení napadnutého dodatočného platobného výmeru správca dane namietané ustanovenie ani neaplikoval.

Žalovaný k rozsudku ESD C-454/98, z ktorého podľa názoru žalobcu vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dane a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. uviedol, že článok 203 Smernice Rady 2006/112/ ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Uvedené je premietnuté do zákona č. 222/2004 Z. z. a to konkrétne do § 69 ods. 2, v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň a do ustanovenia § 71 ods. 6 zákona, podľa ktorého, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. v súlade s platnou Smernicou Rady 206/112/ES pojednáva o faktúre alebo o inom doklade o predaji nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Za situácie kedy si odberatelia uplatnia odpočítanie dane z faktúr by neponechanie dane z pridanej hodnoty, ktorú je daňový subjekt povinný odviesť vo výške uvedenej v daňovom priznaní došlo k narušeniu princípu neutrality dane z pridanej hodnoty.

K námietke kde žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 „Halifax plc“ v súvislosti s konštatovaním, že správca dane dospel k záveru, že hlavným cieľom predmetných dodaní a nadobudnutí tovarov bolo získanie daňovej výhody pre daňový subjekt „bez toho, aby daňový subjekt mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam“. Zároveň poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4 Sž 65,66/01 a 4 Sž 113/114/01 s tvrdením „daňový orgán pochybil, pretože kontrolovaný daňový subjekt neoboznámil s dokazovaním a neumožnil mu klásť otázky a navrhovať dôkazy“. K tomu uviedol, že žalobcovi ako daňovému subjektu boli doručené výzvy na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení č. I/182/14590-93570/2010/VraM z 26.08.2010, č. I/182/14590-107636/2010/Kmeť z 15.10.2010, č. I/182/14590-131692/2010/Kmeť z 28.12.2012 a č. I/182/14590-17321/2011/Kmeť zo 14.02.2011. Žalobca všetky výzvy prevzal, nepredložil však žiadny dôkaz k svojim tvrdeniam a nepodal žiadne vysvetlenie k žiadnym skutočnostiam. Pod č. I/332/14590-81168/2011/Kmeť z 05.08.2011 žalobcovi bola zaslaná výzva na vyjadrenie sa k Protokolu a na jeho prerokovanie súčasťou ktorej bol aj Protokol č. I/332/14590-81166/2011/Kmeť z 05.08.2011, ale daňový subjekt na výzvu nereagoval. Pritom mal právo dokazovanie, ktoré viedol správca dane počas výkonu daňovej kontroly vedome usmerňovať a ovplyvňovať až do dátumu ukončenia kontroly.

K námietke, že daňový orgán v obdobných rozhodnutiach neváha suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní, keď sa odvoláva na judikatúru Európskeho súdneho dvora a to na rozsudok C-440/04 uviedol, že z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru takéto konanie správcu dane nevyplýva. Správca dane v odôvodnení dodatočného platobného výmeru v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol.

K námietke, že žalobca ako daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk uviedol, že zistenia z vykonaných daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania žalobcu je dosahovanie zisku tak, ako to vyplýva z § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku.

Žalobca nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a spoločnosťou FAFÉMTEK Ipari Kereskedelmi Betéti Társ, HU21221747, Maďarsko a JOMADO s.r.o. nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by deklarovali dodávky tovarov a služieb, zachytili čo do priebehu a výsledku, nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť svojich tvrdení o realizovaní obchodov v spoločnostiach prepojených osobou K. C., preto správca dane dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik práva na odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z.. Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou tieto nároky prejednať a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Keďže žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by skutočnosť nezdaniteľného obchodu potvrdili, na výzvy počas výkonu daňovej kontroly nereagoval, nepodal ani písomné vyjadrenie k záverom uvedeným v protokole o daňovej kontrole, nezúčastnil sa prerokovaní k protokolu a ani v odvolaní ku konkrétnym zisteniam sa nevyjadril, nevyvrátil ich opodstatnenosť, t. j. nevyužil svoje právo a tým, že nepredložil relevantné dôkazy, nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z..

V závere konštatoval, že správca dane vo veci postupoval v súlade s § 2 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb., na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré zaobstaral v súlade s § 29 uvedeného zákona dospel k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 uvedeného zákona. Postup správcu dane nebol v rozpore s uvedeným §-om, ani s § 2 a § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Vo včas podanej žalobe žalobca navrhol preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane zrušiť, vrátiť vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že predložil k výkonu daňovej kontroly potrebné doklady, bol v rámci kontroly opätovne vyzývaný správcom dane na predloženie dokladov a podanie vysvetlení a to už v čase, kedy sa už K.Š. C. ako štatutárny zástupca žalobcu nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu, ako aj subjektov personálne prepojených K. C. st., boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní. Doklady boli zaistené hromadne, bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a do dnešného dňa nemá vedomosť aké doklady mu boli odňaté. Nemožnosť splniť výzvy správcu dane bola spôsobená aj tým, že bývalý štatutárny orgán K. C. splnomocnil na zastupovanie tretiu osobu a to Advokátsku kanceláriu Kolesár a partneri, napriek tomu, že zastupovanie advokátskou kanceláriou zaniklo 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu a spoločníka splnomocnenca (Doc. JUDr. Juraja Kolesára), do dnešného dňa napriek opakovaným výzvam z tejto advokátskej kancelárie neboli mu vydané odovzdané doklady. Zaistenie dokladov je úkonom trestného konania, v ktorom mala byť najneskôr bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať presný odpis všetkých zaistených predmetov v takom rozsahu ako ich bolo možné jasne identifikovať a nebolo možné vzájomne vymeniť. Pri zaistení dokladov bola prítomná jeho zamestnankyňa O. Q., ale podľa jej udania nebola jej odovzdaná, ani inej oprávnenej osobe pri úkone, ani bezprostredne po ňom žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone, t. j. o zaistení dokladov. Súčasná konateľka žalobcu pani A. D. sa domáhala ÚBOK-u kópie zápisnice, z ktorej by bolo zrejmé aké doklady boli odňaté, ale neúspešne s oznámením, že nakoľko nie je procesnou stranou v trestnom konaní, nemá nárok na vyhotovenie kópie zápisníc z vyšetrovacieho spisu.

Rozhodnutie žalovaného, ako správcu dane považuje za nezákonné a vzhľadom na to, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje náležitosti stanovené v § 30 ods. 1, 3 a v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. sú neodôvodnené a tým pádom aj nepreskúmateľné.

Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nie je možné nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá, a preto K. C. tým, že založil viacero obchodných spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenia, naopak využil právo slobodne podnikať.

Účelom daňovej kontroly v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. nie je, aby štátne orgány postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si žalobca nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale zistiť čo najúplnejšie skutočností rozhodujúce pre správne uplatnenie práva do situácie ukracujúcej jeho práva sa nedostal sám tým, že ako spoločník a bývalý konateľ K. C. založil viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom žalovaného a správcu dane, čo je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď správca dane zámerne zaťažil žalobcu a spoločností personálne prepojené s K. C., keď v nich naraz boli vykonávané daňové kontroly, v jeden deň 30.03.2010 bolo doručené 13 protokolov o výsledku daňových kontrol, 12 personálne prepojených spoločností osobou K. C., všetky daňové kontroly boli začaté v apríli 2009 a v septembri 2009, teda sa naraz vykonávalo viac daňových kontrol, čím bolo ako tvrdí porušené ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb..

Aktivity jeho, ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, ide o obchodné spoločností, ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, keďže spoločností okrem iného boli opakovane medializované. Skutočnosť, že neúčtuje o režijných nákladoch ešte neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných obchodov. Podnikateľské subjekty personálne prepojené K. C. v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“, z ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vylučuje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Šiestej Smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore a s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Totiž musí z jeho objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

V zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom má prihliadať na všetko čo v danom konaní vyšlo najavo. Podľa neho správca dane takto nepostupoval a nevyhodnotil tieto dôkazy, pričom žalovaný vo svojom rozhodnutí sa plne stotožnil s odôvodnením správcu dane.

Poukázal aj na to, že vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené v prvom rade Obchodným zákonníkom, ktorý spočíva na princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv než len tie, ktoré sú výslovne v ňom uvedené. Všetky ustanovenia v tretej časti Obchodného zákonníka majú dispozitívnu povahu, spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať ústne alebo dokonca aj konkludentne. Nemôže byť na ujmu daňovému subjektu skutočnosť, že zmluvy neboli vyhotovené v písomnej forme, že vznikali prirodzene a konkludentne počas výkonu podnikateľskej činnosti.

Je si vedomý toho, že pri veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov, ako je absencia niektorých dokladov, že za takéto pochybenia môže byť daňovému subjektu príslušnými orgánmi uložená sankcia, ale v konečnom dôsledku nemôžu viesť k záveru, že predmetom zdaniteľného obchodu neboli uskutočnené.

V zmysle § 250c ods. 1 O.s.p. žiadal, aby súd uznesením odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/525690-960848/2012/5924 zo dňa 02. mája 2012 a rozhodnutie Daňového úradu Kráľovský Chlmec (teraz Daňový úrad Košice) č. /Bac z 22.09.2011.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a účastníkom nepriznať právo na náhradu trov konania.

K námietke, že správcovi dane na jeho výzvu nepredložil relevantné účtovné doklady k daňovej kontrole za príslušné zdaňovacie obdobie a napriek tomu bol opätovne vyzývaný na predloženie dokladov a podania splnenia, ďalej kde namietal postup orgánov činných v trestnom konaní pri zaistení dokladov žalovaný uviedol, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie jún 2010 bola začatá 23.09.2010 a ukončená 19.09.2011. Žalobca v rámci kontroly nepredložil všetky požadované doklady v zmysle upovedomenia o vykonaní daňovej kontroly z 26.08.2010, ako aj v zmysle výziev na predloženie dokladov na podanie písomného vyjadrenia k skutočnostiam, ktoré boli obsahom predmetných výziev. Konateľ žalobcu K. C. bol vzatý do väzby 01.03.2011 a teda mal dostatok času, aby od začiatku daňovej kontroly predkladal dôkazy, ku ktorým bol vyzývaný, a preto nie je dôvodné, že keď bol neskôr vzatý do väzby, nemohol reagovať na výzvy kontrolných orgánov. Daňové orgány nezodpovedajú ani za porušenie povinnosti vyplývajúcich z právnych vzťahov uzavretých medzi žalobcom a Advokátskou kanceláriou Kolesár a partneri s.r.o..

K námietke, že rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane bolo vydané v daňovom konaní a majú všetky náležitosti v zmysle § 30 a § 48 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom písomného odvolania.

K námietke porušenia princípu proporcionality a neprimerané dôkazné zaťažovanie žalobcu správcom dane uviedol, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisov upravujúcich jednotlivé druhy daní tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konajú na základe Ústavy v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Jednou z foriem realizácie tejto úlohy je aj výkon daňovej kontroly upravenej v § 15 zákona č. 511/1992 Zb., ktorou správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutné potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Spoločností majetkovo a personálne prepojené osobou K. C. pravidelne vykazovali v daňových priznaniach nadmerný odpočet, preto u týchto spoločností správca dane vykonal kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Vzhľadom k tomu, že K. C. bol konateľom, prípadne splnomocneným zástupcom vo viacerých spoločnostiach (viac ako 50), pričom za každú spoločnosť konal sám a to nielen ako konateľ, ale zabezpečoval realizáciu obchodných operácií v rámci celého reťazca pre splnenie účelu kontroly v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane vykonal súbežne viaceré kontroly. Nebolo zámerom správcu dane zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené osobou K. C. vyžadovaním veľkého počtu dokladov, ale zámerom správcu dane, ako aj jeho povinnosťou bolo dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Do situácie, na ktorú poukazuje žalobca v žalobe sa dostal sám založením väčšieho množstva spoločností, pričom v každej z týchto spoločnosti bol konateľom a z titulu tohto postavenia prevzal na seba aj povinnosť predkladať dôkazné prostriedky za jednotlivé spoločnosti, ako aj vykonávanie všetkých procesných úkonov voči správcovi dane. Daňové orgány neupierajú mu možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť hoci aj takou formou, avšak aj pri takejto forme podnikania je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou a ako taká má svoje práva aj povinnosti, si tieto povinnosti aj plnila. Nič nebránilo K. C. svoje spoločností personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo alebo mohol využiť možnosť inštitútu splnomocneného zástupcu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb..

K námietke, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane, ako aj žalovaný svoje rozhodnutie je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia uviedol, že táto námietka je neopodstatnená, pretože z obsahu odôvodnenia dodatočného platobného výmeru, ako aj jeho rozhodnutia vyplýva, že kontrolná skupina v rámci kontroly vykonala rozsiahle dokazovanie, boli vykonané ústne pojednávania s konateľom spoločnosti, boli zasielané písomné výzvy, obsahom ktorých bola požiadavka o predloženie dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich reálnosť fakturovaných dokladov, ako aj písomné vysvetlenia

k uskutočneniu deklarovaných obchodov, ale žalobca na tieto výzvy, aj keď boli riadne prevzaté, nereagoval. Preto kontrolná skupina si dôkazné prostriedky zabezpečila aj bez súčinnosti žalobcu a obrátila sa o poskytnutie potrebných informácií týkajúcich sa deklarovaných obchodov aj na iné orgány a tretie osoby a tiež využila spisové materiály zainteresovaných spoločností, u ktorých boli vykonávané daňové kontroly.

K námietke, že žalobca, ako aj iné právnické osoby sa v prvom rade riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka uviedol, že nikto mu nebráni, aby K. C. si založil viac spoločností. Právnická osoba má v zmysle § 19a ods. 1 Obchodného zákonníka spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti a v zmysle § 20 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení Zmluvou o zriadení právnickej osoby Zakladacou listinou alebo zo zákona (štatutárny orgán). Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní pracovníci, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisov právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Konania štatutárnych orgánov, ktorými sú konatelia spoločnosti vo všetkých veciach, ako aj ďalších osôb, sú konaním samotnej právnickej osoby, teda právne úkony K. C. ako štatutárneho orgánu, prípadne splnomocneného zástupcu, sú právnymi úkonmi jednotlivých spoločnosti ako právnických osôb. V prípade spoločnosti personálne prepojených jednou osobou, kde je konateľom a spoločníkom tá istá fyzická osoba K. C., ktorý konal za tieto obchodné spoločnosti a vykonával aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačne výrobnými aktivitami je zavádzajúce tvrdenie, že ide o samotné právne subjekty odlišné od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi, aj od osôb, prostredníctvom ktorých konajú.

K námietke ohľadom skutočnosti, že žalobca nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk, že neúčtovanie režijných nákladov neznamená, že daňový subjekt žiadnu činnosť reálne nevykonával a tvrdenia o fungovaní personálne prepojených spoločností vo forme blízkej holdingu uviedol, že zistenia z vykonaných kontrol u spoločností personálne prepojených osobou K. C. preukázali, že účelom obchodných transakcií realizovaných medzi týmito spoločnosťami nie je dosiahnutie zisku v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca, ako aj jeho obchodní partneri v zdaňovacom období jún 2010, ako aj v ostatných rokoch v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty vykazovali len nadmerné odpočty a na dani z príjmu právnických osôb straty, hoci tržby rástli.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. na nariadenom pojednávaní za splnenia podmienok stanovených v § 250f ods. 2 O. s. p. sa oboznámil s preskúmavaným rozhodnutím žalobou napadnutého rozhodnutia, písomným vyjadrením žalovaného, pripojenými administratívnymi spismi žalovaného, ako aj správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z obsahu pripojených spisov vyplýva, že správca dane vykonal u daňového subjektu MIMIX - Sk s.r.o. kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2010, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. I/332/14590-81166/2011/Kmeť z 05.08.2011, ktorý bol podľa § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. prerokovaný a doručený žalobcovi 19.09.2011. Na základe tohto protokolu správca dane vydal dodatočný platobný výmer, ktorým nepriznal nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume 10.826,20 Eur.

Žalobca si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 11 a § 11a zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v zdaňovacom období jún 2010 z faktúr deklarujúcich nadobudnutie tovaru (hranoly, dosky) v tuzemsku z iného členského štátu v sume 9.385,79 Eur a to na základe interných faktúr č. A. XX/XXXX, A. XX/XXXX, A. XX/XXXX, A. XX/XXXX, A. XX/XXXX, A. XX/XXXX od platiteľa FAFÉMTEK Ipari Kereskedelmi Betéti Társ, Maďarsko a odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. z faktúry interné č. A. XX/XXXX od platiteľa spoločnosti JOMADO, s.r.o.. Správca dane na základe rozsiahleho vykonaného dokazovania neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z nákupov tovarov uvedených na uvedených faktúrach, nakoľko žalobca nepreukázal reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov. Samotný fakt, že boli vystavené faktúry daňovým subjektom spoločnosťou FAFÉMTEK Ipari Kereskedelmi Betéti Társ a spoločnosťou JOMADO, s.r.o., ktorými deklaroval dodanie tovaru - hranoly, dosky a drevené kolíky pre odberateľa - žalobcu uvedenými dodávateľskými faktúrami ešte neznamená, že tovar bol reálne dodaný a že žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane. Deklarované dodania tovarov sa ukazovali len ako formálne, pričom k vecnému plneniu nedošlo. Čisto umelý charakter plnení dokazuje aj právne ekonomické a personálne prepojenie medzi kontrolovanými spoločnosťami, ktorých jediným cieľom bolo zníženie daňového zaťaženia a odčerpanie nadmerného odpočtu zo štátneho rozpočtu. Správca dane

všetky zistené a získané skutočnosti vyhodnotil za prekážku ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to bolo žalobcom deklarované a ako dôvod pre neuznanie odpočítania dane.

Podnikanie definuje § 3 ods. 2 zákona o DPH, § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. V súlade s § 3 ods. 2 zákona o DPH ekonomickou činnosťou sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobkov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti. Činnosť vykonávajú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dokazovania príjmu z tohto majetku, ako je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú.

Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Podľa § 2 Živnostenského zákona živnosť je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 29 ods. 2 prvá veta Živnostenského zákona podnikateľ je povinný prevádzkovať živnosť riadne, poctivo a odborne.

Predmet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) podľa zákona o DPH a vznik daňovej povinnosti bližšie určujú ustanovenia § 8 a § 19 Zákona o DPH (zákon č. 222/2004 Z. z. v platnom znení).

Dodaním tovaru je v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle § 19 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, dňom dodania je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podmienky, za ktorých platiteľovi vzniká právo odpočítať DPH sú stanovené v § 49 až § 51 Zákona o DPH.

Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) právo na odpočítane dane podľa § 49 Zákona o DPH môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítane dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 1, 6 Zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Pri preverovaní splnenia podmienok, za ktorých vzniká právo odpočítať daň, postupuje správca dane v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o správe daní (zákon č. 511/1992 Zb.).

Podľa § 15 ods. 1 prvá a druhá veta Zákona o správe daní je povinnosťou správcu dane daňovou kontrolou zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 29 ods. 1 Zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

K tomuto účelu má správca dane využiť všetky dôkazné prostriedky len príkladmo uvedené v § 29 ods. 4 tohto zákona, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 29 ods. 8 Zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 2 ods. 3 Zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 Zákona o správe daní sa pri uplatňovaní daňových princípov v daňovom konaní berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 30 ods. 3 Zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákona. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

K námietkam žalobcu v prvej časti žaloby súd uvádza, že rozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného je dostatočne odôvodnené, preto je preskúmateľné a obsahuje náležitosti stanovené v § 30 ods. 1 a 3 a v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.. Rozhodnutie, predovšetkým odôvodnenie správcu dane je rozsiahle a dostatočné, v ktorom správca dane uviedol, aké dokazovanie bolo ním vykonané v priebehu daňovej kontroly. Poukázal na to, že konateľ žalobcu bol vypočutý, o čom svedčia zápisnice z ústneho pojednávania, že tento bol vyzývaný na predkladanie ďalších dôkazov, prípadne podanie vysvetlenia k sporným skutočnostiam, resp. k preukázaniu deklarovaných obchodov napriek tomu, že tieto výzvy prevzal, žalobca na ne vôbec nereagoval. So všetkými skutočnosťami, ktoré boli zistené v priebehu daňovej kontroly sa náležite vyporiadal. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia sa dostatočne vyporiadal osobitne s každou námietkou žalobcu, ktorú uviedol v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru.

Nie je dôvodná námietka, že žalobca predložil potrebné dôkazy a zbytočne bol opakovanými výzvami vyzývaný na predloženie ďalších dôkazov, pričom už v čase doručovania výziev bol vo väzbe a naviac všetky doklady mu boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní treba uviesť, že daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie jún 2010 bola začatá 23.09.2010 a bola ukončená 19.09.2011, pričom konateľ žalobcu K. C. bol vzatý do väzby až 01.03.2011, takže mal dostatok času poskytnúť súčinnosť správcovi dane a predkladať dôkazy, doklady a vyjadrenia, ku ktorým bol vyzývaný písomnými výzvami. Súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku, že doklady mal predložiť konateľ žalobcu Advokátskej kancelárii Kolesár a partneri s.r.o., ktorú poveril zastupovaním, pretože správca dane, žalovaný, ale ani súd nezodpovedá za právny vzťah, ktorý vznikne medzi splnomocnencom a splnomocniteľom.

Súd považuje za nedôvodnú aj námietku žalobcu, že ťažiskovým a jediným dôkazom vo veci bola skutočnosť, že konateľ žalobcu bol konateľom a spoločníkom ďalších právnických osôb, ktoré navzájom spolu obchodovali, pretože toto nevyplýva z odôvodnenia správcu dane, ale ani z odôvodnenia samotného žalovaného. Z odôvodnení správcu dane, ako aj žalovaného vyplýva iba to, že konateľ žalobcu založil väčšie množstvo spoločností - právnických osôb, ktoré navzájom spolu podnikali a

on ako to uviedol bol ich konateľom, resp. spoločníkom, ale len on bol oprávnený konať za všetky spoločnosti. Preto v danom prípade vo všetkých týchto spoločnostiach, ktoré boli preverované a vyplýva to aj z jednotlivých faktúr, konateľ žalobcu vystupoval na strane dodávateľa, aj na strane odberateľa, on vykonával platby, ktoré sa vykonávali iba v hotovosti a ako sám uviedol, mohol ku všetkým zmluvám a faktúram poskytovať iba on sám vysvetlenia, z ktorého dôvodu je zrejmé, že vo vzťahu ku všetkým spoločnostiam, ktorých bol konateľom, resp. spoločníkom alebo vystupoval za tieto spoločností len on, poskytoval všetky potrebné informácie.

Taktiež nie je opodstatnená námietka, aby správca dane, resp. žalovaný upieral žalobcovi a predovšetkým jeho konateľovi, aby nemohol založiť viac spoločností, lebo mu to umožňuje . Je pravdou, že každý môže založiť aj viac spoločností, ale zároveň si musí uvedomiť aj to, že každá zo založených spoločnosti je samostatnou právnickou osobou vo všetkých veciach, ktoré robí koná osobitne za každú jednu spoločnosť a ak si založí viac takýchto spoločností, potom konateľ týchto spoločností, resp. spoločník alebo ten, kto ich zastupuje si musí byť vedomý toho, že je potrebné v prípade vykonávania ekonomickej činnosti v súvislosti s podnikaním a bude vykonávaná daňová kontrola zabezpečiť, aby ho mohol niekto zastupovať, ak to nezvláda sám, a preto aj žalobca mohol poveriť zastupovaním niektorého iného zamestnanca, prípadne mohol využiť možnosť inštitútu splnomocneného zástupcu v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého dôvodu pri súbežnom vykonávaní daňových kontrol sa nemohol opierať o to, že je nadmerne zaťažovaný, a preto nestačí reagovať na všetky písomnosti, ktoré sú mu zasielané správcom dane. V danom prípade konateľ žalobcu si sám zvolil takúto formu podnikania, preto musel znášať aj to, že správca dane v priebehu vykonávania daňových kontrol sa obracal na neho, aby poskytoval vyjadrenia, predkladal dôkazy a podával vysvetlenia k sporným skutočnostiam. Z uvedeného dôvodu súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že v tomto prípade bol porušený princíp proporcionality v neprimeranom dôkaznom zaťažovaní konateľa žalobcu.

K námietke žalobcu uvedenej v žalobe, kde poukazuje na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“ a to predovšetkým na to, že jemu ako daňovému subjektu bola odňatá reálna možnosť brániť sa voči tvrdeniam správcu dane súd uvádza, že žalobcovi boli doručené výzvy na predloženie dôkazov a podaní vysvetlenie, ktoré sú súčasťou predložených administratívnych spisov a ide o výzvy z 26.08.2010, 15.10.2010, 28.12.2010, 14.02.2011, ale žalobca ani na jednu z týchto výziev písomne nereagoval a dokonca nereagoval ani na výzvu na vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly a nezúčastnil sa ani prerokovania protokolu z daňovej kontroly, z čoho teda jednoznačne vyplýva, že sám žalobca nespolupracoval so správcom dane a na uvedené výzvy, i keď ich riadne prevzal žiadnym spôsobom nereagoval. Žalobca teda mal právo dokazovanie, ktoré viedol správca dane počas výkonu daňovej kontroly ovplyvňovať až do dátumu ukončenia daňovej kontroly, ale túto možnosť, ktorá mu je daná zo zákona nevyužil, a preto správca dane zadovažoval si dôkazy aj bez účinnosti žalobcu.

Z obsahu predložených administratívnych spisov súd jednoznačne konštatuje, že správca dane postupoval v súlade s § 2 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb., keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré si zaobstaral v súlade s § 29 zákona č. 511/1992 Zb. dospel k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v zdaňovacom období jún 2010. Postup správcu dane nebol v rozpore s § 49 zákona č. 222/2004 Z. z., ani s § 2 a § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.. Správca dane, ako to vyplýva z administratívnych spisov vychádzal zo základných zásad daňového konania, ktoré sú upravené v § 2 zákona č. 511/1992 Zb., dostatočne zistil skutkový stav veci aj bez príslušnej súčinnosti žalobcu, jednotlivé dôkazy, ktoré si zadovážil hodnotil podľa svojej úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo v danom konaní vyšlo najavo.

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby bol v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, lebo v konaní úspešný nebol a žalovaný nemá právo na ich náhradu.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.