Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/124/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej, v právnej veci žalobcu mBank S.A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom organizačnej zložky Bratislava, Pribinova 10, IČO: 36 819 638, zastúpeného Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom Bratislava, Plynárenská 7/A, IČO: 35 929 049, proti žalovanému O. O., D. XX. XX. XXXX, N. M. D. H. XXX, v konaní o zaplatenie 3.328,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 05. 11. 2014 č.k. -180 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému proti žalobcovi n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Okresný súd Rožňava (ďalej len "súd prvého stupňa") rozsudkom z 05. 11. 2014 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3.328,96 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 16,5 % ročne od 24. 04. 2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 24. 04. 2009 do zaplatenia a náhrady trov konania. Rozhodol, že nepriznáva žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa rozsudok vo veci samej odôvodnil tým, že žalobca so žalovaným uzavrel zmluvu o poskytnutí hotovostného úveru „mPôžička,“, na základe ktorej poskytol žalovanému hotovostný úver úročený dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške 16,5 % ročne. Ku dňu 23. 04. 2009 bol žalovaný v omeškaní so zaplatením istiny vo výške 3.328,96 eur. Pôžička je svojou povahou kontokorentný úver, ktorý žalobca poskytuje povoleným prečerpaním finančných prostriedkov na úverovom účte, pričom dlžník platí úrok z čerpaných prostriedkov. Súd prvého stupňa zistil, že konečný zostatok na úverovom účte bol 3.328,96 eur. Žalobca listom zo dňa 04. 10. 2011 v zmysle § 506 Obchodného zákonníka a v súlade s obchodnými podmienkami odstúpil od zmluvy o úvere z dôvodu, že žalovaný bol v omeškaní so splácaním viac ako dvoch splátok úveru. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručované poštovou zásielkou, ktorá sa vrátila dňa 12. 10. 2011 žalobcovi ako nedoručená. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru. Jedná sa o právny vzťah, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa poukázal na právnu úpravu premlčania v ust. § 100 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka (OZ). Uviedol, že podľa § 101 pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil, že žalovaný uskutočnil poslednú úhradu splátky dňa 23. 02. 2009 a žalobca následne pristúpil k vymáhaniu dlžných splátok úveru. Z výpisu z účtu jednoznačne vyplýva, že žalobca najneskôr od 24. 04. 2009 zistil, že žalovaný neuhrádza na účet žiadnu platbu, aj keď má na účte dlh. Najneskôr od

uvedeného dňa sa dozvedel, že žalovaný si neplní povinnosti v súlade so zmluvou o úvere. Súd prvého stupňa preto má za to, že premlčacia lehota nezačala plynúť len od doručenia odstúpenia od zmluvy, ale začala plynúť už od doby, keď žalobcovi vzniklo právo vymáhať dlžnú sumu v súlade so zmluvou o úvere. Poukázal na ustanovenie bodu 8.2 zmluvy o úvere, kde je upravený postup pri omeškaní dlžníka s úhradou ktorejkoľvek splatnej pohľadávky. Žalobca vedel o tom, že žalovaný si neplní svoje povinnosti, a teda mal reálnu možnosť uplatňovať si voči žalovanému svoje práva žalobou na súde, čo bez akýchkoľvek dôvodov neurobil. Najprv sa premlčali jednotlivé nezaplatené splátky a následne žalobca mal možnosť vymáhať celý zostatok dlhu pre nesplácanie úveru, čo však nevyužil. Žaloba na súd bola podaná dňa 18. 03. 2013. Z toho vyplýva, že právo žalobcu sa premlčalo pred týmto dňom a žaloba bola podaná až po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Súd prvého stupňa pri posudzovaní námietky premlčania vychádzal z Občianskeho zákonníka a prihliadol na trojročnú premlčaciu dobu, keďže vzťah medzi účastníkmi konania bol vzťahom spotrebiteľským, aj keď zmluva o úvere bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Pritom poukázal na ust. § 54 ods. 1 OZ. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na ust. § 221 ods. 1 písm. h/ a z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. Navrhuje, aby odvolací rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolateľ považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za zjavne arbitrárne, v rozpore so slovenským právom. Žalobca predovšetkým namieta použitie nesprávnych ustanovení nepríslušného právneho predpisu na posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Poukazuje na charakter zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka a uvádza, že ide o záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov vždy spravuje Obchodným zákonníkom. Žalobca súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že spotrebiteľské vzťahy spadajú pod ochranu § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v prípade tzv. absolútnych obchodov. Samotná skutočnosť, že ide o vzťah spotrebiteľský však nezakladá automaticky pôsobnosť Občianskeho zákonníka v celom rozsahu. Pritom samotný výslovne potvrdzuje, že môže existovať právny stav, kedy sa spotrebiteľská zmluva riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 266 ods. 5). Žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka pritom nevylučuje použitie Obchodného zákonníka. Poukazuje aj na ust. § 13 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý upravuje právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy v spotrebiteľskom úvere bez uvedenia dôvodu, v takom prípade je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať až do dňa splatenia istiny. Odvolateľ nesúhlasí s názorom, že na vzťah medzi účastníkmi konania sa vzťahujú výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka a takýto výklad považuje za celkovo absurdný. Takýto záver popiera a neprípustným spôsobom mení základnú hospodársku charakteristiku zmluvy o úvere. Žalobca rešpektuje všeobecnú požiadavku k eurokonformnému výkladu, ktorá požaduje, aby za spotrebiteľské zmluvy boli považované všetky zmluvy, medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom a aby bola zaručená ochrana spotrebiteľa. Je však vylúčené, aby šlo o výklad „contra legem“. Výklad ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, ktorý popiera uplatnenie Obchodného zákonníka je v rozpore s právnym poriadkom. K posúdeniu charakteru zmluvy uzavretej podľa Obchodného zákonníka ako zmluvy spotrebiteľskej poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. . Odvolateľ je toho názoru, že výlučná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na záväzkovo právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľom nie je správna. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu zakladá aplikáciu ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, zároveň nevylučuje aplikáciu Obchodného zákonníka. V ďalšej časti odvolania namieta žalobca nesprávne posúdenie premlčania. Poukazuje na ust. § 394 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy plynie premlčacia doba odo dňa, keď o právnený od zmluvy odstúpil. Nemožno preto súhlasiť s názorom, že okamihom určujúcim začatie plynutia premlčacej doby je deň nasledujúci po splatnosti neuhradenej splátky. Žalobcovi nie je zrejmé, ako súd dospel k určeniu dátumu splatnosti ďalšej splátky dňom 23. 03. 2009. Odvolateľ nepovažuje za správne, že súd nevzal do úvahy odstúpenie od zmluvy len z dôvodu, že žalobca mohol uplatniť svoje právo skôr a vyhlásiť splatnosť úveru. Pokiaľ súd prvého stupňa poukázal v odôvodnení na bod 8.2 zmluvy o úvere uvádza žalobca, že tento výpočet práv je fakultatívny a nezakladá jeho povinnosť. Tieto práva uplatniť ihneď po tom, ako si dlžník prestane plniť svoju povinnosť. Keďže žalobca považuje vec za nesprávne právne posúdenú, považuje za nesprávne aj rozhodnutie o trovách konania. Keďže žalobca považuje odôvodnenie rozsudku za nepostačujúce a v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. namieta, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu. Pokiaľ odvolací súd sa nestotožní s jeho odvolaním žalobca žiada, aby vo svojom výroku vyslovil

prípustnosť dovolania na otázku zásadného právneho významu, za ktorú posudzuje právne posúdenie, či v prípade odstúpenia veriteľa od zmluvy o úvere uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý je spotrebiteľ, ktoré je vykonané podľa § 206 Obchodného zákonníka z dôvodu omeškania dlžníka sa účinky odstúpenia posudzujú podľa § 48 v nadväznosti na § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo sa posudzujú podľa § 506 Obchodného zákonníka.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav veci, takto zistený skutkový stav podradil pod relevantné ustanovenia hmotného práva a vo veci správne rozhodol. Dôvody rozsudku sú jasné, logické a zrozumiteľné a odvolací súd sa v zásade stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K dôvodom rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd navyše dodáva:

Medzi účastníkmi nie je sporné, že zmluva o poskytnutí hotovostného úveru „mPôžička“, uzavretá dňa 22. 12. 2008 je zmluvou uzavretou medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom. Táto zmluva je uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, jej obsah sa však spravuje aj ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzavretia. Navyše sa na vzťahy vzniknuté zo zmluvy vzťahujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (OZ), ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy.

Žalobca v odvolaní spochybňuje záver súdu prvého stupňa, že aj keď ide v prejednávanej veci o vzťah zo zmluvy o úvere, ktorá je tzv. absolútnym obchodom, nie je potrebné ani možné aplikovať na vec všetky ustanovenia Obchodného zákonníka o úverovej zmluve, pretože ide o vzťah spotrebiteľský. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že spotrebiteľské právo a jeho úprava v Občianskom zákonníku je dôsledkom transpozície smerníc Európskej únie, týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa.

Vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch je riešený v rozhodnutiach súdov Slovenskej republiky spôsobom, ktorý sa postupne vyvíja smerom k dôslednejšej ochrane spotrebiteľa, a to nielen pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami podľa § 53 OZ, ale aj pred praktikami subjektov, ktoré vystupujú v spotrebiteľských vzťahoch v pozícii dodávateľa.

Podľa § 52 ods. 1, 2 v znení účinnom do 31. 03. 2015 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01. 04. 2015 bola doplnená do ust. § 52 ods. 2 tretia veta, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Keďže k tomuto doplnenému textu neexistuje prechodné ustanovenie znamená to, že od dňa jeho účinnosti sa vzťahuje toto ustanovenie aj na právne vzťahy, založené pred týmto dňom (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 04. 2015 sp. zn. ).

K aplikácii predpisov o ochrane spotrebiteľov na tzv. absolútne obchody sa vyjadroval aj Ústavný súd SR napr. v rozhodnutí z 19. 06. 2013 č.k. -10, ktorým odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci, kde odvolací súd vzťah z úverovej zmluvy posudzoval ako vzťah spotrebiteľský.

Argumentácia odvolateľa rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. je nenáležitá, pretože týmto rozsudkom Najvyšší súd v rámci správneho súdnictva rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva zo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a neriešil priamo otázku neaplikácie Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy.

Odvolací súd sa teda stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že na prejednávanú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že majú prednosť pred aplikovateľnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Preto súd prvého stupňa správne neaplikoval osobitné ustanovenie § 506 Obch. zák.

Pokiaľ ide o premlčanie uplatňovaného nároku, ktoré posudzoval súd prvého stupňa, poukazuje odvolací súd na znenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť 01. 05. 2014 a podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslobodenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Uvedené ustanovenie výrazným spôsobom zasahuje do vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom tým spôsobom, že je povinnosťou súdu ex offo prihliadať aj na premlčanie uplatneného nároku zo spotrebiteľskej zmluvy.

K námietke odvolateľa, že súd prvého stupňa nesprávne stanovil začiatok premlčacej doby a jej dĺžku uvádza odvolací súd, že s poukazom na vyššiu uvedenú argumentáciu je potrebné uplatniť v prejednávanej veci právnu úpravu premlčania podľa Občianskeho zákonníka. Ako to správne uvádza súd prvého stupňa, premlčacia doba je 3 roky a plynie od okamihu, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz.

Preto bez ohľadu na presný dátum, kedy žalovaný nezaplatil ďalšiu splátku dlžnej sumy je nepochybné, že ak žalobca podal žalobu dňa 18. 03. 2013, bolo by možné považovať za nepremlčanú pohľadávku splatnú najneskôr 18. 03. 2010.

Skutočnosť, že žalovaný si zvolil postup, pri ktorom neuplatňoval priamo pohľadávku voči žalovanému z neuhradených splátok, ale odstúpil od úverovej zmluvy, nemôže byť v prejednávanej veci na ťarchu žalovaného ako spotrebiteľa.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. vrátane výroku o trovách konania.

Vzhľadom na jednoznačné znenie ust. § 52 ods. 2 nepovažoval odvolací súd za potrebné pripúšťať proti svojmu rozhodnutiu dovolanie tak, ako to navrhol odvolateľ.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím § 224 ods. 1 O.s.p. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, ale trovy konania mu nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.