Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Cb-69-2021.pdf
PDF · 127.65 KB
Case nature
Area
Subarea
25Cb/69/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudcom JUDr. Lukášom Ileninom v spore žalobkyne FOOD & FOOD s.r.o., so sídlom v Bratislave, Vysoká 14, IČO: 48 329 347, zastúpenej JUDr. Ing. Martinou Kiseľovou, advokátkou so sídlom v Martine, Pavla Mudroňa 26, proti žalovanej TRI VODY MALINOVO 2 s. r. o., so sídlom v Bratislave, Vysoká 14, IČO: 47 609 991, zastúpenej CONSULTUS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Vysoká 14, IČO: 47 245 859, o zaplatenie 40.480 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 480 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 480 eur od 02.07.2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku súd žalobu žalobkyne zamieta.
III. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 97,62 %, pričom o výške tejto náhrady bude rozhodnuté Okresným súdom Bratislava I samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy 40.480 eur s príslušenstvom. Tvrdila, že strany sporu 20.06.2018 uzatvorili Zmluvu o nájme nebytových priestorov, podľa ktorej mala žalobkyňa užívať nebytové priestory nachádzajúce sa v polyfunkčnom objekte súpisné č. XXXX zapísanom u C., katastrálneho odboru na I. k.ú. T.. Išlo o prevádzku reštaurácie. Nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, a to na dobu sedem rokov od 25.06.2018 do 25.06.2025. Predmetom nájmu neboli len nebytové priestory, ale aj vybavenie reštaurácie - nábytok a technické zariadenia. Žalobkyňa sa za predmetné vybavenie zaviazala platiť žalovanej nájomné vo výške 1.100 eur bez DPH mesačne (išlo o platbu označenú ako "dodatočné nájomné"). Zmluvné strany sa zmluvne dohodli, že po zaplatení dodatočného nájomného vo výške 185.000 eur bez DPH, má žalobkyňa právo kúpiť od žalovanej prenajaté vybavenie nebytových priestorov do vlastníctva podľa § 489 a nasl. Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb. - ďalej len „Obchodný zákonník“), a to za sumu 1 euro. Pre prípad, že dôjde k predčasnému skončeniu platnosti nájomnej zmluvy sa sporové strany dohodli, že žalobkyňa je oprávnená kúpiť prenajímané vybavenie nebytových priestorov za kúpnu cenu vypočítanú ako rozdiel sumy 185.000 eur bez DPH a sumy zaplatených splátok dodatočného nájomného bez DPH. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že žalobkyňa najneskôr 30.06.2018 uhradí žalovanej depozit na dodatočné nájomné vo výške 40.000 eur. Predmetný depozit sa mal zúčtovať žalobkyni na platbu dodatočného nájomného v deň kedy nájomca využije právo kúpiť od žalovanej prenajaté vybavenie nebytových priestorov do vlastníctva. V prípade nevyužitia práva na kúpu prenajatého vybavenia, ako aj v prípade skončenia platnosti tejto nájomnej zmluvy z akéhokoľvek titulu, nájomca údajne nemá mať nárok na vrátenie predmetného depozitu na dodatočné nájomné. Depozit na dodatočné nájomné sa v
takom prípade mal považovať za paušálnu odplatu za využívanie a opotrebenie prenajatého vybavenia nebytových priestorov. V prípade, že žalobkyňa depozit podľa tejto zmluvy žalovanej neuhradí, má žalovaná právo od tejto zmluvy odstúpiť. K zániku Zmluvy o nájme nebytových priestorov z 20.06.2018 došlo 22.10.2018 a to Dohodou o skončení nájmu nebytových priestorov. Žalobkyňa predpokladala, že žalovaná vzájomné finančné nároky usporiada bežným spôsobom. Podľa Dohody o skončení nájmu nebytových priestorov mala žalovaná z finančného plnenia v sume 6.000 eur usporiadať svoje nároky na nezaplatenom nájomnom v rozsahu 5.520 eur a zostávajúca časť finančného plnenia vo výške 480 eur vrátiť žalobkyni do siedmich dní odo dňa podpísania Dohody o skončení nájmu nebytových priestorov. Žalovaná žalobkyni nedoručila započítací úkon a nezaplatila jej ani 480 eur. Žalovaná navyše žalobkyni nevrátila plnenie vo výške 40.000 eur a ani neobjasnila dôvod, pre ktorý drží cudzí majetok. Pri uzatvorení Dohody o skončení nájmu nebytových priestorov z 22.10.2018 boli vypustené ustanovenia, podľa ktorých žalobkyňa "nemá nárok" na vrátenie tohto plnenia. Keďže žalovaná je platobne nečinná a dlh nezaplatila obrátila sa žalobkyňa na súd. Tvrdenia preukazovala výpisom z banky, zmluvou o prevode obchodných podielov z 22.06.2018, Zmluvou o nájme nebytových priestorov z 20.06.2018 (ďalej len „zmluva“), Dohodou o skončení nájmu nebytových priestorov z 22.10.2018 (ďalej len „dohoda“).
2. Okresný súd Banská Bystrica na základe tvrdení žalobkyne a predložených listinných dôkazov vydal 29.10.2020 platobný rozkaz sp. zn. 10Up/1393/2020, ktorým návrhu žalobkyne v celom rozsahu vyhovel.
3. Proti spomenutému platobnému rozkazu podala žalovaná odpor. Uviedla, že tvrdenia žalobkyne sú nepravdivé. Strany sporu sa v článku IV, ods. 2 zmluvy dohodli, že žalobkyňa uhradí žalovanej depozit na dodatočné nájomné (t.j. nájomné za prenajaté vybavenie nebytových priestorov) vo výške 40.000 eur. Predmetný depozit sa mal žalobkyni ako nájomcovi zúčtovať na platbu dodatočného nájomného v deň kedy žalobkyňa využije právo kúpiť od prenajímateľa (žalovanej) prenajaté vybavenie nebytových priestorov do vlastníctva za podmienok uvedených v zmluve a v súlade s § 489 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluvné strany sa zároveň výslovne a úplne zrozumiteľne dohodli, že v prípade nevyužitia práva na kúpu prenajatého vybavenia, ako aj v prípade skončenia platnosti zmluvy, žalobkyňa nemá nárok na vrátenie predmetného depozitu na dodatočné nájomné. Depozit na dodatočné nájomné sa v takom prípade bude považovať za paušálnu odplatu za využívanie a opotrebenie prenajatého vybavenia nebytových priestorov. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nevyužila právo na kúpu prenajatého vybavenia a vzhľadom na to, že kvôli dlhodobému neplateniu nájomného zo strany žalobkyne došlo k predčasnému skončeniu platnosti zmluvy, predmetný depozit v súlade so zmluvou pripadol žalovanej ako paušálna odplata za využívanie a opotrebenie prenajatého vybavenia nebytových priestorov. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa nemala a nemá voči žalovanej nárok na vrátenie depozitu na dodatočné nájomné vo výške 40.000 eur, a to bez ohľadu na to, že táto skutočnosť nie je uvedená v dohode. Dohodou v žiadnom prípade nedošlo k zmene ani zrušeniu ustanovenia článku IV, ods. 2 zmluvy o spôsobe nakladania s depozitom na dodatočné nájomné. Dohoda okrem toho v článku I, ods. 5 uvádza, že zmluvné strany sa dohodli, že podpísaním tejto dohody a splnením záväzkov v nej uvedených považujú všetky svoje vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce zo vzťahov uvedených v tejto dohode za vysporiadané, a že žiadna zo zmluvných strán nemá voči druhej zmluvnej strane právo uplatňovať akékoľvek nároky (peňažné či nepeňažné), ktoré by z týchto vzťahov vyplývali. Ak by sa preukázalo, že ktorákoľvek zo zmluvných strán z uvedeného titulu nárok voči druhej zmluvnej strane má, podpísaním tejto dohody sa ho vzdáva. Pokiaľ ide o vrátenie časti depozitu na obyčajné nájomné v sume 480 eur, ktorá mala byť žalobkyni vrátená podľa článku I, ods. 3 dohody, tak uvedená suma bola žalobkyni uhradená na jej účet č. U 05.11.2018 bankovým prevodom z účtu spoločnosti GDME s.r.o. a je zahrnutá v platbe sumy 1.836 eur. K odporu priložila výpis z účtu.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odporu žalovanej zotrvala na podanom návrhu a navrhla pokračovať na príslušnom súde. Žalovanej bolo vyjadrenie doručené 15.07.2021 a 09.03.2022.
5. Na pojednávaniach konaných 08.04.2022 a 21.09.2022 strany sporu zotrvali na písomných podaniach. Žalobkyňa uviedla, že žalovaná bez právneho titulu drží majetok žalobkyne (40.000 eur), pretože k žiadnej amortizácii vybavenia nedošlo. Úhrada sumy 480 eur zo strany tretej osoby je nepodstatná (žalovaná nepreukázala, že sumu 480 eur uhradila a nepreukázala žiadnu dohodu medzi ňou a GDME s.r.o.). Škrtnutie ustanovenia článku I, ods. 4 dohody bolo prejavom vôle slečnyXX.XXX(neoficiálna spolumajiteľka, ktorá si brala úver na zaplatenie sumy 40.000 eur) o nesúhlase s týmto ustanovením. Ponechanie si 40.000 eur zo strany žalovanej by bolo v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom s poukazom na to, že nájom trval iba štyri mesiace.
Podľa žalobkyne suma 40.000 eur predstavuje skrytú formu zmluvnej pokuty, ktorej výška je k dobe používania vybavenia (4 mesiace) neprimeraná. V dohode sa navyše žalobkyňa vzdala práva. Žalovaná poukázala na to, že investovala viac ako 200.000 eur do vybavenia reštaurácie. Žalobkyňa sa zaviazala reštauráciu dlhodobo (7 rokov) prevádzkovať a vybavenie postupne splácať. Po prvom mesiaci prevádzkovania reštaurácie žalobkyňa prestala platiť nájomné aj dodatočné nájomné, a preto nájom predčasne skončil. Depozit sa stal vlastníctvom žalovanej titulom paušálnej odplaty za využívanie vybavenia. Nemôže ísť preto o porušenie zásad poctivého obchodného styku a ani o zmluvnú pokutu. Zmluvu porušila predovšetkým žalobkyňa. Vybavenie reštaurácie nie je využívané a investícia sa žalovanej nevrátila. Ďalší subjekt depozit neplatil, pretože išlo o prepojené subjekty.
6. Žalovaná v podaní z 01.06.2022 opätovne uviedla, že suma 480 bola žalobkyni uhradená 05.11.2018 bankovým prevodom z účtu spoločnosti GDME s.r.o., pričom bola zahrnutá v platbe 1.836 eur. Zostatok platby 1.356 eur predstavoval alikvótnu platbu žalobkyni za spotrebovanú elektrickú energiu v nebytovom priestore. GDME s.r.o. je personálne prepojená spoločnosť so žalovanou, ktorá prevzala prevádzku reštaurácie po žalobkyni. Súdu bolo predložené vyhlásenie konateľa žalovanej z 01.06.2022, ktorý vyhlásil, že mu nie je známe preškrtnutie ustanovenia článku I, ods. 4 dohody. Žalobkyňa bola uzrozumená s tým, že v prípade nevyužitia práva na kúpu prenajatého vybavenia nemá nárok na vrátenie depozitu na dodatočné nájomné v sume 40.000 eur. Vrátenie depozitu na dodatočné nájomné nikdy nájomcovi ponúknuté ani sľúbené nebolo.
7. Súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania vypočutím účtovníčky žalovanej formou zodpovedania na písomné otázky, pretože súdu neboli doručené žiadne otázky na účtovníčku a nebolo oznámené ani jej meno a adresa (na pojednávaní odznelo, že by malo ísť o W. T.). Konateľ žalovanej sa vyjadril vo vyhlásení z 01.06.2022, pričom na okolnosti uzatvorenia dohody si nepamätal, a preto nebolo potrebné konateľa žalovanej vypočúvať. Súd zamietol aj návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne X, pretože nebola štatutárnym orgánom, a preto ani nemohla sama modifikovať dohodu a navyše stále ostáva v platnosti článok IV, ods. 2 zmluvy. Súd preto upustil od pripustenia tohto výsluchu na pojednávaní konanom 08.04.2022. Navyše prítomnosť svedkyne X. mala zabezpečiť žalobkyňa, ktorá tak neurobila, pretože nemala informácie od pôvodného právneho zástupcu žalobkyne, čo ide na vrub žalobkyne (predvolanie doručené 21.07.2022, teda 2 mesiace času na zabezpečenie svedkyne). Súd preto nepovažoval za vhodné a hospodárne odročiť pojednávanie, o čo ho žalobkyňa žiadala e-mailom doručeným súdu 20.09.2022. Súd v ten istý deň žalobkyni oznámil, že žiadosť o odročenie pojednávania neakceptuje. Keďže v priebehu konania a ani na prvom pojednávaní nebol navrhnutý výsluch konateľky žalobkyne, súd s poukazom na koncentráciu konania a hospodárnosť zamietol tento návrh prednesený na pojednávaní 21.09.2022, pretože ide o nadbytočné dokazovanie. Strana sporu má v prvom rade povinnosť tvrdenia, ktorú si žalobkyňa nesplnila, resp. splnila len čiastočne.
8. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že strany sporu medzi sebou uzavreli 20.06.2018 zmluvu, pričom dohodou z 22.10.2018 došlo k jej ukončeniu. Žiadna zo sporových strán nenamietala neplatnosť zmluvy a ani dohody. Rovnako nebolo sporné, že žalobkyňa na základe zmluvy zaplatila žalovanej sumu 40.000 eur ako depozit na dodatočné nájomné a sumu 6.000 eur ako dodatočné nájomné. Nebol namietaný ani dlh žalobkyne na nájomnom a dodatočnom nájomnom v sume 5.520 eur, ktorý bol uhradený z depozitu a zvyšná suma 480 eur mala byť vrátená žalobkyni. Spornosť spočívala v tom, či je žalovaná povinná celkovú sumu 40.480 eur žalobkyni vrátiť.
9. Súd následne uvádza relevantné právne normy. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
10. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
11. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
12. Podľa § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne.
13. Podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.
14. Podľa § 340 ods. 1 Obchodného zákonníka dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve.
15. Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
16. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
17. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
18. Podľa § 1 ods. 1 a 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie“) sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania. Namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola vo výške 0,00 %.
19. Podľa § 2 nariadenia výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.
20. Podľa § 489 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o kúpe prenajatej veci si strany dojednajú v nájomnej zmluve alebo po jej uzavretí, že nájomca je oprávnený kúpiť prenajatú vec alebo prenajatý súbor vecí počas platnosti nájomnej zmluvy alebo po jej zániku.
21. Podľa § 491 Obchodného zákonníka ak je nájomca oprávnený podľa zmluvy na kúpu prenajatej veci po ukončení nájomnej zmluvy, zaniká toto právo, ak oprávnená strana neoznámi druhej strane písomne vôľu kúpiť prenajatú vec bez zbytočného odkladu po zániku nájomnej zmluvy.
22. Podľa § 544 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
23. Podľa § 255 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“) súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
24. Podľa § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Súd aplikoval citované právne normy na zistený skutkový stav. Úvodom súd uvádza, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany sporu v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Strany sporu majú povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
26. V prvom rade sa súd zaoberal nárokom žalobkyne na zaplatenie sumy 480 eur titulom vrátenia zostávajúcej časti zaplateného depozitu. V článku I, ods. 3 dohody sa sporové strany dohodli, že „Prenajímateľ eviduje k dnešnému dňu voči Nájomcovi nezaplatené faktúry za nájomné a dodatočné nájomné (č. 18N0055 a č. 18N0064) v celkovej výške 5.520,- EUR s DPH. Zmluvné strany sa dohodli, že na úhradu uvedených faktúr sa použije časť depozitu zaplateného Nájomcom po uzatvorení Zmluvy a zostávajúcu časť depozitu vo výške 480,- EUR Prenajímateľ do 7 dní odo dňa podpísania tejto dohody vráti Nájomcovi“. Na základe dohody tak žalovaná mala vrátiť žalobkyni sumu 480 eur do 29.10.2018, pretože k podpisu dohody došlo 22.10.2018 (22.10.2018 + 7 = 29.10.2018). Súdu bol v tomto smere zo strany žalovanej predložený výpis z účtu v banke, ktorého majiteľom je žalobkyňa. V rámci platieb bola 05.11.2018 prijatá platba od GDME s.r.o. v sume 1.836 eur s detailom „vklad gdme“. Podľa tvrdení žalovanej suma 1.836 eur predstavuje alikvótnu platbu žalobkyni za spotrebovanú elektrickú energiu v nebytovom priestore, pričom spomenutá spoločnosť je personálne prepojená so žalovanou a prevzala prevádzku reštaurácie po žalobkyni. V sume 1.836 eur je zahrnutá aj suma 480 eur ako zostatok depozitu. Žalovaná opakovane poprela, že jej bola suma 480 eur vrátená. Vychádzajúc z citovaného článku I, ods. 3 dohody je uskutočnená transakcia mimo lehoty, v ktorej sa žalovaná zaviazala platbu 480 eur žalobkyni vrátiť. Nie je zrejmé ani na základe akého titulu tretia osoba mala uhradiť záväzok žalovanej v prospech žalobkyne. Chýba akýkoľvek výpočet, ktorým by súd dokázal overiť tvrdenia žalovanej o tom, že platba od tretieho subjektu obsahuje údajne sumu 480 eur predstavujúcu vrátený depozit. Za stavu, kedy žalobkyňa úhradu sumy 480 eur popierala bolo dôkazné bremeno preukázať úhradu sumy 480 eur žalobkyni na žalovanej. Len výpis z účtu žalobkyne nepostačuje, pretože z neho je možné zistiť len toľko, že GDME s.r.o. vložila na účet žalobkyne sumu 1.836 eur. Ak žalovaná na pojednávaní tvrdila, že išlo o zložitú refakturáciu mala tieto faktúry predložiť spolu s výpočtom sumy 1.836 eur a odôvodnením prečo tretí subjekt vôbec mal sumu 480 eur žalobkyni uhradiť. V tomto smere preto žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, ktoré zaťažovalo žalovanú, keďže z tvrdenia o úhrade sumy 480 eur žalobkyni vyvodzovala priaznivé dôsledky pre seba. Žalobkyňa ak tvrdila, že jej žiadna takáto suma uhradená zo strany žalovanej nebola, nemá toto tvrdenie v súlade s negatívnou dôkaznou teóriou ako preukazovať. Súd tak vychádzal zo znenia dohody, pričom neunesením dôkazného bremena zo strany žalovanej dospel k záveru, že žalovaná neuhradila žalobkyni dlh riadne a včas. Súd preto zaviazal žalovanú na úhradu sumy 480 eur žalobkyni.
27. Súd žalobkyni priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, ktorá bola uplatnená v súlade s bodom 17. a 19. tohto rozsudku a po zohľadnení skutočnosti, že ide o vzťah medzi podnikateľskými subjektami, t. j. vzťah spadajúci pod režim Obchodného zákonníka a žalovaná sa dostala s úhradou žalovanej sumy 480 eur do omeškania.
28. No a napokon súd priznal žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne (uplatnený v súlade s nariadením uvedeným v bode 18. tohto rozsudku) zo sumy 480 eur od 02.07.2020 (deň podania žaloby) do zaplatenia, t. j. od žalobkyňou požadovaného neskoršieho dňa než by mala žalobkyňa v zmysle dohody nárok.
29. Úvodom ďalšej časti súd uvádza, že sporové strany sa v článku IV, ods. 2 výslovne dohodli, že prenajímateľ zmluvou prenajíma nájomcovi vybavenie nebytových priestorov, ktorého presný zoznam je uvedený v prílohe zmluvy. Nájomca sa za vybavenie zaviazal zaplatiť prenajímateľovi mesačné nájomné v sume 1.100 eur bez DPH, ku ktorej prenajímateľ účtoval daň. Po zaplatení dodatočného nájomného vo výške 195.000 eur bez DPH mal nájomca právo kúpiť od prenajímateľa prenajaté vybavenie nebytových priestorov za sumu 1 euro. V prípade predčasného skončenia platnosti zmluvy bol nájomca oprávnený kúpiť prenajaté vybavenie nebytových priestorov za sumu vypočítanú ako rozdiel sumy 195.000 eur bez DPH a sumy zaplatených splátok dodatočného nájomného bez DPH. Zmluvné strany sa dohodli, že nájomca najneskôr 30.06.2018 uhradí prenajímateľovi depozit na dodatočné nájomné v sume 40.000 eur, ktorý sa zúčtuje nájomcovi na platbu dodatočného nájomného v deň kedy nájomca využije právo kúpiť od prenajímateľa prenajaté vybavenie nebytových priestorov do vlastníctva. V prípade nevyužitia práva na kúpu prenajatého vybavenia, ako aj v prípade skončenia platnosti zmluvy z akéhokoľvek titulu, nájomca nemá nárok na vrátenie depozitu na dodatočné nájomné. Depozit na dodatočné nájomné sa v takom prípade bude považovať za paušálnu odplatu za využívanie a opotrebenie prenajatého vybavenia nebytových priestorov.
30. Vyššie uvedené dojednanie sporových strán, s ktorým sporové strany výslovne vyslovili v zmluve súhlas podpisom zmluvy nie je v rozpore s Obchodným zákonníkom, Občianskym zákonníkom a ani so zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „ZoNP“), pretože neexistuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo uzatvorenie takejto dohody. Ustanovenia Obchodného zákonníka o zmluve o kúpe prenajatej veci (§ 489 - § 496) sú v zmysle § 263 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka dispozitívnej povahy s výnimkou § 489 a § 493. ZoNP ako špeciálny právny predpis upravujúci nájom nebytových priestorov rovnako neobsahuje osobitné ustanovenia o problematike využívania prenajatého vybavenia, a preto je nevyhnutné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré rovnako nezakazujú uzavretie takejto dohody, ako je uvedená v predchádzajúcom bode tohto rozsudku. Podľa súdu je preto nutné posúdiť výklad zmluvy vo svetle rozhodujúcej zásady súkromného práva, ktorou je zásada autonómie vôle - teda možnosť osoby vlastnou vôľou ovplyvňovať a určovať svoje postavenie v právnych vzťahoch (zvlášť v záväzkových právnych vzťahoch, kde sa prejavuje ako zásada zmluvnej voľnosti), pričom jedným z jej prejavov je aj sloboda (možnosť) určenia obsahu právneho úkonu. Len pri rešpektovaní autonómie vôle je možné najlepšie realizovať spoločenské a ekonomické záujmy subjektov práva. Obmedzenie autonómie vôle v právnom poriadku demokratického a právneho štátu, kde je sloboda jednotlivca štátom garantovaná, prichádza do úvahy len vtedy, keď by jej dôsledné uplatňovanie viedlo k ohrozeniu právom uznaného verejného záujmu, teda napríklad vtedy, ak by jej aplikácia mohla smerovať k založeniu či prehĺbeniu prirodzenej nerovnosti medzi subjektami právnych vzťahov (napríklad pri spotrebiteľských zmluvách). Za taký verejný záujem však nie je možné považovať ochranu žalobkyne pred jej vlastným nerozvážnym konaním, zvlášť ak sa jedná o subjekt práva, ktorý je dostatočne vybavený k tomu, aby svoje vážne rozhodnutia vopred a dôkladne zvážil so všetkou starostlivosťou a odbornosťou.
31. Ak sa teda strany v zmluve dohodli, že suma 40.000 eur je v prípade skončenia zmluvy (ku skončeniu zmluvy došlo dohodou uzatvorenou 22.10.2018) a nevyužitia práva na kúpu prenajatého vybavenia paušálnou odplatou za využívanie a opotrebenie prenajatého vybavenia nebytových priestorov, tak toto zmluvné dojednanie zakladá právny titul, na základe ktorého si žalovaná ponechala depozit v sume 40.000 eur. Nie je preto naplnená žiadna skutková podstata bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nebolo medzi stranami sporu sporné, že nájom nebytových priestorov trval od 20.06.2018 do 22.10.2018, t. j. 4 mesiace, pričom zmluva v článku III, ods. 1 predpokladala trvanie nájmu sedem rokov (25.06.2018 až 25.06.2025). Trvanie nájmu ale nemá vplyv na vrátenie depozitu v sume 40.000 eur, pretože zmluva tak nie je koncipovaná. Žalovaná na základe zmluvy je oprávnená si ponechať sumu 40.000 eur v prípade skončenia zmluvy a nevyužitia práva na kúpu prenajatého vybavenia bez ohľadu na dĺžku trvania nájmu. Zmluva nie je vytvorená tak, že žalovaná si ponecháva v prípade naplnenia podmienok len depozit vo výške ekvivalentnej časti trvania nájmu k celkovému dohodnutému času trvania zmluvy, t.j. v danom prípade ekvivalentná suma k 4 mesiacom trvania nájmu. Takýto výklad zmluvy odporuje tomu, na čom sa dohodli zmluvné strany. Zároveň zmluva v článku IV, ods. 2 obsahuje jasný výpočet na kúpu prenajatého vybavenia, t. j. v danom prípade 195.000 eur - zaplatené dodatočné nájomné - 40.000 eur. Je len vecou žalobkyne, že toto právo nevyužila a tým súhlasila s tým, že suma 40.000 eur je paušálnou odplatou za využívanie a opotrebenie prenajatého vybavenia nebytových priestorov. Akákoľvek dohoda s ďalším subjektom, ktorý prevzal priestory po
žalobkyni je pre toto konanie nepodstatná. Okrem toho ďalším subjektom (nájomcom) bola prepojená obchodná spoločnosť, a teda ja pochopiteľné, že depozit neuhrádzala. Vybavenie reštaurácie ale podľa tvrdení žalovanej už nebolo využívané a investícia 200.000 eur sa žalovanej nevrátila.
32. Súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobkyne, že zo strany žalovanej ide o rozpor s poctivým obchodným stykom. Aplikácia § 265 Obchodného zákonníka je determinovaná tým, že ide o výkon práva, resp. o odopretie súdnej ochrany výkonu práva. Preto treba skúmať okolnosti, ktoré s výkonom práva súvisia, t. j. či sa právo neuplatňuje za takých okolností, ktoré odporujú zásadám poctivého obchodného styku. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými obchodné vzťahy sú. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Zo strany žalovanej ide o uplatňovanie si zmluvného nároku, na ktorom sa so žalobkyňou výslovne v písomnej zmluve dohodli. Konanie žalovanej uplatňujúcej si svoj zmluvný nárok voči žalobkyni nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom, lebo ak mala žalovaná určité nároky pri ukončení zmluvy voči žalobkyni je jej vecou, aby ich uplatnila. V rámci konania nebolo preukázané a ani tvrdené, že žalobkyňa v rámci kontraktačného procesu namietala tie články zmluvy, na základe ktorých si žalovaná ponechala zaplatený depozit v sume 40.000 eur. Okrem toho žalobkyňa nenamietala tvrdenia žalovanej, že do vybavenia priestoru investovala 200.000 eur a zmluva bola dohodnutá na dlhšie obdobie spolupráce
- 7 rokov s možnosťou predĺženia o ďalších 7 rokov (článok III zmluvy). Bola to práve žalobkyňa, kvôli ktorej došlo k ukončeniu zmluvy, pretože v rozpore so zmluvou neuhrádzala nájomné v zmysle článku IV zmluvy - uvedené žalobkyňa rovnakom ničím nespochybňovala. Žalobkyňa tak hrubo porušila zmluvu (neplatenie nájomného), pričom konanie žalovanej uplatňujúcej si riadne dohodnuté nároky zo zmluvy už označuje za výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom. Táto námietka žalobkyne je preto nedôvodná. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/39/2003, ktorý uviedol, že ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či pomenovanú alebo nepomenovanú), platí, že túto zmluvu sú povinní plniť, a to aj vtedy, ak by plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Žalobkyňa ani len netvrdila, že zmluvu uzatvárala pod nátlakom, práve naopak uzavrela ju slobodne, pretože bola motivovaná vykonávaním podnikateľskej činnosti (prevádzkovanie reštaurácie) v priestoroch žalovanej. V závere zmluvy žalobkyňa vyhlásila, že si zmluvu prečítala, súhlasí s ňou, rozumie jej ustanoveniam, neuzatvára ju v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a podpisom prejavuje svoju slobodnú a vážnu vôľu spravovať sa jej ustanoveniami. Rovnako nedôvodná je tak aj námietka, že ide o rozpor s dobrými mravmi, pričom platí už vyššie uvedené v rámci tohto bodu rozsudku.
33. Depozit 40.000 eur nepredstavuje skrytú zmluvnú pokutu ako sa nesprávne domnieva žalobkyňa, a teda neprichádza do úvahy ani moderácia zmluvnej pokuty zo strany súdu. Podstata zmluvnej pokuty je zabezpečenie povinnosti, ktorú má jedna zo zmluvných strán voči druhej zmluvnej strane a ktorej splnenie zmluvné strany zabezpečili prostredníctvom dohody o zmluvnej pokute. Určenie zabezpečovanej povinnosti je pritom podstatnou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute. Ak má byť záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednaný platne, z dojednania o zmluvnej pokute musí jednoznačne vyplývať, splnenie akej konkrétnej povinnosti je týmto inštitútom zabezpečené, to znamená, pri porušení ktorej konkrétnej povinnosti vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, a táto zabezpečená povinnosť musí platne vzniknúť, aby mohla byť zmluvnou pokutou zabezpečená. Absencia určenia zabezpečovanej povinnosti bude mať teda za následok neplatnosť dohody o zmluvnej pokute v dôsledku jej neurčitosti, či nezrozumiteľnosti, pričom pôjde o neplatnosť absolútnu. Pri formulácii textu dohody o zmluvnej pokute, preto musia zmluvné strany dôsledne dbať nato, aby presne, určito a zrozumiteľne vymedzili povinnosť, ktorej porušenie má za následok vznik práva na zmluvnú pokutu. Zo znenia článku IV, ods. 3 zmluvy (bod 29. tohto rozsudku) nevyplýva, že suma 40.000 eur zabezpečuje nejakú povinnosť žalobkyne voči žalovanej, a preto o zmluvnej pokute ani nemožno uvažovať. Zmluva jasne určuje, že suma 40.000 eur je depozitom a aj spôsob jeho zúčtovania v prípade uplatnenia práva na kúpu prenajatého vybavenia, či ukončenia zmluvy.
34. V obchodnoprávnych vzťahoch ústna zmena akejkoľvek písomnej zmluvy v rozpore so zákonom (porovnaj bod 12. tohto rozsudku) len vtedy, ak v zmluve bolo uvedené dojednanie, že zmeny podliehajú písomnej forme. Zmluva v článku X, ods. 2 ustanovuje, že zmena tejto zmluvy je možná len písomnou dohodou zmluvných strán. Akákoľvek zmena tejto zmluvy preto musela byť v súlade so zmluvou a zákonom urobená len písomne, čo preukázané nebolo. Strany sporu tak zaväzuje článok IV ods. 2
zmluvy. Uvedené má význam pre posúdenie článku I, ods. 4 dohody, pretože v ňom nájomca vyhlásil, že sa rozhodol nevyužiť svoje právo kúpiť prenajaté vybavenie nebytových priestorov za kúpnu cenu vypočítanú ako rozdiel sumy 195.000 eur a sumy zaplatených splátok dodatočného nájomného bez DPH v zmysle článku IV, ods. 2 zmluvy a je uzrozumený s tým, že vzhľadom na nevyužitie tohto práva nemá nárok na vrátenia depozitu v sume 40.000 eur a tento si ponecháva prenajímateľ ako paušálnu odplatu za využívanie a opotrebenie prenajatého vybavenia nebytových priestorov. Táto časť dohody je preškrtnutá s hviezdičkou a podpisom. Preškrtnutím tejto časti dohody, ale ustanovenie článku IV, ods. 2 zmluvy nestráca platnosť, pričom dohoda nie je koncipovaná tak, že sa strany sporu dohodli na zmene článku IV, ods. 2 zmluvy. Preškrtnutie článku I, ods. 4 dohody, preto nemá žiadne právne následky pre posúdenie tohto sporu. Navyše podľa tvrdení žalobkyne bolo toto ustanovenie dohody preškrtnuté a podpísané slečnou X.vou, ktorá ale v tom čase nebola štatutárnym orgánom žiadnej zo strán sporu. Preškrtnutie časti dohody treťou osobou preto nespôsobuje žiadne právne následky. Ak chceli strany sporu vylúčiť následky nevyužitia práva na kúpu prenajatého vybavenia mali uzatvoriť písomný dodatok k zmluve, čo sa ale nestalo.
35. Navyše strany sporu v dohode v článku II, ods. 8 vyhlásili, že dohodu si prečítali, súhlasia s ňou, rozumejú všetkým jej ustanoveniam, neuzatvárajú ju v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok a podpisom prejavujú slobodnú a vážnu vôľu spravovať sa jej ustanoveniami. V článku I, ods. 5 dohody strany sporu vyhlásili, že splnením záväzkov uvedených v dohode (dohoda nespomína nič o vrátení depozitu 40.000 eur) považujú všetky svoje vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce zo vzťahov uvedených v dohode za vysporiadané a žiadna z zmluvných strán nemá voči druhej zmluvnej strane právo uplatňovať akékoľvek nároky (peňažné či nepeňažné), ktoré by z týchto vzťahov vyplývali. V prípade akéhokoľvek nároku sa príslušná zmluvná strana podpísaním dohody tohto nároku vzdáva. Tu nejde o vzdanie sa práva v zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože v prípade žalobkyne nemožno tvrdiť, že nemala predstavu o všetkých obsahových aspektoch budúceho možného práva (t. j. žalobkyňa už podpisom zmluvy vedela o spôsobe vysporiadania depozitu v sume 40.000 eur), a preto na ňu nemôže dopadať ochrana v zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nie je dôvod poskytnúť žalobkyni ochranu podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka pred jej vlastným nerozvážnym konaním (podpísanie zmluvy a dohody bez zváženia reálnych dopadov na zložený depozit v sume 40.000 eur), zvlášť ak sa jedná o subjekt práva, ktorý je dostatočne vybavený k tomu, aby svoje vážne rozhodnutia vopred a dôkladne zvážil so všetkou starostlivosťou a odbornosťou. Takúto ochranu nemá a nemôže mať § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka na mysli, pretože by naopak a paradoxne zakladal nerovnosť medzi subjektami súkromnoprávneho vzťahu.
36. Súd preto žalobu žalobkyne vo zvyšnej časti (istina 40.000 eur a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 40.000 eur od 02.07.2020 do zaplatenia ) zamietol, pretože žalobkyňa nemá v zmysle zmluvy a dohody nárok na vrátenie sumy 40.000 eur.
37. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a 2 C. s. p., teda podľa zásady úspechu v spore. Žalobkyňa mala v spore úspech v časti o zaplatenie istiny v sume 480 eur, čo k žalovanej istine 40.480 eur predstavuje úspech 1,19 %. Žalovaná mala úspech v zamietajúcej časti istiny v sume 40.000 eur, čo k žalovanej istine 40.480 eur predstavuje úspech 98,81 %. Čistý úspech žalovanej je potom 97,62 % (98,81 % - 1,19 %). Súd preto priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 97,62 %. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté Okresným súdom Bratislava I samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia odvolanie na Okresnom súde Bratislava I.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.