Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Cpr/2/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudkyňou Mgr. Janou Janics Bajánkovou v právnej veci žalobcu R. Q., M.. XX. XX. XXXX, A. Q. D. X, Bratislava, zastúpeného právnym zástupcom: Mgr. Viktorom Karelom, advokátom, Hálkova 32, Bratislava proti žalovanej Západoslovenskej energetike, a. s., Čulenova 6 v Bratislave, IČO: 35 823 551, o zaplatenie 10 583, 88 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Súd návrh z a m i e t a. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde domáhal, aby mu žalovaný zaplatil peňažný nárok vyplývajúci z pracovného pomeru vo výške 10 583,88 eur spolu s úrokom z omeškania, z dôvodu doplatenia rozdielu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, vyplatenej žalovanou a nárokom na vyplatenie mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Dôvodil, že so žalovanou uzatvoril 30. 05. 2008 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával prácu elektromontéra MJ /mobilnej jednotky/ a neskôr technika MJ I sieťových služieb s tým, že bol priradený k útvaru - Tím služieb VN a NN Bratislava. Ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté miesto trvalého pobytu žalobcu - Š. XX v Bratislave a neskôr po zmene trvalého pobytu na D. X F. Q.. Pracovný pomer bol dohodnutý najskôr na dobu určitú do 31. 05. 2009. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30. 09. 2008 sa zmenil pracovný pomer na neurčitú dobu. Dôvodil, že predpokladal, že žalovaný bude pri dohodnutí pracovnej pohotovosti postupovať v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce o pracovnom čase, čo však žalovaný nepostupoval pokiaľ ide o dodržiavanie maximálneho limitu pracovnej pohotovosti, maximálneho týždenného pracovného času, maximálneho rozsahu práce nadčas. Žalobca dôvodil, že vykonával neaktívnu pracovnú pohotovosť v mieste výkonu práce, teda na drese svojho trvalého bydliska, teda na pracovisku, odkiaľ uskutočňoval výjazdy v rámci jej aktívnej časti; miesto výkonu práce teda považoval za pracovisko. Žalobca uvádzal, že pracovnú pohotovosť vykonával na základe rozpisu služieb a pohotovosti pracovníkov služieb pre sieť VN, NN Bratislava na rok 2010-2011 z ktorého vyplynulo, že každá dvojica montérov mala pracovnú pohotovosť jeden týždeň v mesiaci, on ju vykonával s kolegom U. Q.. Čas pracovnej pohotovosť mu bola oznámená interným príkazom vedúceho úseku. V danom týždni, keď mal nariadenú pracovnú pohotovosť mal žalobca poobedňajšiu zmenu od 13.00 h do 21.00 hodín; pracovná pohotovosť nasledovala hneď následne po dennej poobedňajšej zmene od 21.00 h do 07.00 hodiny. Počas víkendu v pohotovostnom týždni trvala pracovná pohotovosť tiež nepretržite od 21.00 h do 07.00 hodiny. Spôsob odmeňovania pracovnej pohotovosti upravovala v čase trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného kolektívna zmluva na obdobie rokov 2009-2010 a neskôr na obdobie 2010-2011 a ust. § 45 Kolektívnej zmluvy. Žalobca špecifikoval svoj nárok na základe vzorca: pomerná časť základnej zložky mzdy je základná zložka mzdy krát počet hodín pracovnej pohotovosti delený mesačným fondom pracovnej doby. Podľa tohto vzorca vychádzajúc z potvrdenia o príjme a rozdielu medzi uhradenou mzdou a žalobcovi prináležiacou mzdou

za pracovnú pohotovosť si žalobca uplatnil doplatenie mzdy za obdobie: február 2009 sumu 326,14 eur, marec 2009 sumu 277,05 eur, apríl 2009 sumu 154,51 eur, máj 2009 sumu 585,53 eur, júl 2009 sumu 209,59 eur, august 2009 sumu 341,56 eur, september 2009 sumu328,33 eur, október 2009 sumu 243,35 eur, november 2009 sumu 345,63 eur, december 2009 sumu 463,30 eur, január 2010 sumu 401,50eur, marec 2010 sumu 319,89 eur, apríl 2010 sumu 305,15 eur, máj 2010 sumu 268,37 eur, jún 2010 sumu 297,43 eur, júl 2010 sumu 235,63 eur, august 2010 sumu 281,97 eur, september 2010 sumu 614, 17 eur, október 2010 sumu 30090 eur, november 2010 sumu 355,37 eur, december 2010 sumu 193,85 eur, január 2011 sumu 171,18 eur, február 2011 sumu 297,50 eur, marec 2011 sumu 246,35 eur, apríl 2011 sumu 345,30 eur, máj 2011 sumu 563,96 eur, jún 2011 sumu 297,40 eur, júl 2011 sumu 349,70 eur, august 2011 sumu 275,36 eur, september 2011 sumu 343,78 eur, október 2011 sumu 317,20 eur, november 2011 sumu 270,40 eur, december 2011 sumu 266,53 eur. Žalobca pri špecifikácii svojho mzdového nároku vychádzal z potvrdení o príjme a zrážkach zo mzdy za jednotlivé kalendárne mesiace trvania pracovného pomeru navrhovateľ si preto uplatňoval finančné nároky vyplývajúce z rozdielu medzi zákonným nárokom na vyplatenie náhrady za pracovnú pohotovosť v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce a odporcom skutočne vyplatenou náhradou za túto pohotovosť v období od mesiaca február 2009 do konca decembra 2011. Spolu s peňažným nárokom si žalobca uplatnil aj úrok z omeškania podľa nar. vlády č. 87/1995 Z. z. Svoje dôvody v žalobe oprel o listinné dôkazy a to najmä pracovnú zmluvu, dohodu o zmene pracovnej zmluvy, rozpis služieb a pohotovosti v roku 2010 a v roku 2011, kolektívnu zmluvu na roky 2011-2012, potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie rokov 2009 až 2011. Žalovaný sa vo veci vyjadril, že žalobca vykonával pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, bol odmeňovaný za pracovnú pohotovosť v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a Kolektívnou zmluvou, preto žalobu považoval za nedôvodnú a neopodstatnenú a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Potvrdil pracovný pomer s navrhovateľom založený pracovnou zmluvou zo dňa 30. 05. 2008, na základe ktorej žalobca pre žalovaného vykonával prácu elektromontéra MJ a neskôr technika MJ I v Tíme služieb VN a NN Bratislava s miestom výkonu práce Š. XX v Bratislave a neskôr po zmene trvalého pobytu na D. X v Bratislave. Poukázal, že v pracovnej zmluve boli dohodnuté okrem iných aj vykonávanie pohotovosti podľa interných pravidiel a nad rozsah stanovený v § 96 ods. 7 Zákonníka práce. S pracovnými podmienkami žalobca súhlasil na znak čoho aj pracovnú zmluvu podpísal. Dôvodil, že sa miesto trvalého bydliska žalobcu v pracovnej zmluve dohodlo ako miesto výkonu práce z dôvodu povahy práce na pracovnej pozícii žalobcu a z dôvodu snahy zamestnávateľa vyjsť zamestnancovi v ústrety, pretože mal z toho výhody napr. úspora týkajúca sa presunov z miesta bydliska do miesta výkonu práce mimo bydliska a iné. Poukázal, že žalobca svoju žalobu založil na nesprávnej právnej argumentácii pretože stotožnil pojem pracovisko s pojmom miesto výkonu práce do jedného a zamieňa ich. Namietal nepravdivosť tvrdenia žalobcu, že pracovnú pohotovosť vykonával žalobca počas celej doby trvania pracovného pomeru na pracovisku v mieste výkonu práce, teda na adrese trvalého bydliska. Poukázal, že rozdiel medzi pracoviskom a miestom výkonu práce vyplýva priamo z charakteru práce vykonávanej žalobcom. Dôvodil aplikáciou slovenskej technickej normy STN 34 3100, ktorá sa vzťahuje na činnosti vykonávané žalobcom a podľa nej sa pracoviskom rozumie vymedzený priestor na prácu na elektrickej inštalácii alebo v jej blízkosti a teda v žiadnom prípade pracoviskom nemôže byť miesto jeho trvalého pobytu. Poukázal, že podľa ustanovenia § 43 zákonníka práce sa miestom výkonu práce demonštratívne ustanovuje obec, organizačná časť alebo inak určené miesto. Naopak pracoviskom zamestnanca je napr. dielňa, hala, stavenisko, kancelária a pod., čo podporil aj poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR R 31/1980, podľa ktorého sa pracoviskom rozumie určitý ohraničený priestor alebo organizačná zložka, v ktorých zamestnanec dohodnutú prácu vykonáva, napr. dielňa, prevádzka, cech, sklad, kancelária. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v prípade Jaeger, Simap a Vorel a Smernicu č. 93/104/ES o niektorých aspektoch úpravy pracovného času, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES, smernicu 2003/88/ES. Pokiaľ išlo o výkon pracovnej pohotovosti žalobcom mal žalovaný zato, že so žalobcom uzatvoril písomnú dohodu o vykonávaní pracovnej pohotovosti nad rozsah stanovený Zákonníkom práce, ktorej neaktívnu zložku navrhovateľ nevykonával na pracovisku, ale mimo neho. Žalobca preto nemohol vykonávať pracovnú pohotovosť na pracovisku, zásadne sa zdržiaval mimo neho v zmysle ustanovenia § 96 ods. 4 Zákonníka práce a v prípade potreby na základe telefonického kontaktu začal vykonávať prácu. Z tohto dôvodu mu patrila náhrada v súlade s ustanovením § 96 ods. 5 Zákonníka práce, ktorú mu žalovaný riadne vyplatil. Žalovaný poprel, že porušoval ustanovenia Zákonníka práce týkajúce sa pracovného času.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28. 06. 2013 potvrdil, že viedol evidenciu pracovného času, práce nadčas, aktívnej a neaktívnej pracovnej pohotovosti a výjazdov žalobcu počas nej v

elektronickej podobe, a táto sa z dôvodu straty niektorých údajov nezachovala v informačno-technických prostriedkoch odporcu. Žalovaný nenamietal zložky príjmu a odpracované hodiny pracovnej pohotovosti tak, ako boli uvedené v jednotlivých potvrdeniach o príjme žalobcu, pričom nenamietal ani rozpis služieb pracovnej pohotovosti predložený žalobcom. V pracovnej zmluve sa žalobca zaviazal dodržiavať ustanovenia kolektívnej zmluvy, v ktorých boli stanovené podmienky výplaty náhrady za pracovnú pohotovosť. Pri zamestnancoch s miestom výkonu práce v mieste trvalého bydliska sa nariadená pracovná pohotovosť posudzovala ako vykonávaná mimo pracoviska a za túto im odporca vyplácal zodpovedajúcu náhradu. Žalobca bol dostatočným spôsobom oboznámený s klasifikáciou pracovnej pohotovosti ako vykonávanej mimo pracoviska, túto mimo pracoviska i skutočne vykonával a v prípade potreby nastúpil na výkon práce na pracovisku, t.j. na jej aktívnu časť. Nárok uplatňovaný navrhovateľom preto odporca považoval za účelový, ktorý nemal oporu v pracovnej, ani kolektívnej zmluve a v ustanoveniach Zákonníka práce.

Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 11. 10. 2013 k stanovisku protistrany zo dňa 28. 06. 2013 nespochybnil tvrdenie žalovaného pokiaľ ide o odlišnosť miesta výkonu práce a pracoviska, poukázal aj na rozhodovaciu činnosť NS SR R doplnil, že jeho nárok na vyplatenie peňažnej náhrady za výkon pasívnej časti pracovnej pohotovosti vyvodzuje nielen z vymedzenia miesta výkonu práce v pracovnej zmluve, ale i z vymedzenia samotnej pracovnej činnosti a náplne práce na pozícii elektromontéra MJ, ktorá sa neskôr pretransformovala na pozíciu Technik MJ I. Základom jeho pracovnej náplne bola realizácia obnovy dodávky VN a NN priamo v teréne, za ktorým účelom mu žalovaný zveril do užívania i motorové vozidlo. Okrem činností súvisiacich s odstraňovaním havarijných stavov a porúch vykonával žalobca i ďalšie činnosti, ako je analýza rozsahu poruchy, nahlásenie vykonaných manipulácií, stavu poruchy a spôsobu obnovenia dodávky na dispečing, vybavenie zákazkového listu a prípravy podkladov pre fakturáciu. Je teda zrejmé, že pracovná náplň žalobcu okrem samotných výjazdov na miesto poruchy alebo prerušenia dodávky elektrickej energie pozostávala z celého radu ďalších pracovných činností, ktoré odstráneniu poruchy na mieste samom predchádzali alebo po odstránení poruchy nasledovali. Mnohokrát sa dokonca podarilo odstrániť problém alebo vzniknutú závadu telefonicky, bez potreby vykonania výjazdu. Preto žalobca považoval miesto výkonu práce uvedené v pracovnej zmluve za jedno, nie však svoje jediné pracovisko. Pracovná činnosť v rámci pracovnej pohotovosti začala v momente ohlásenia poruchy dispečingom, od tohto momentu vykonával žalobca prácu nadčas, následne kontaktoval zákazníka a po konkretizovaní poruchy dispečingu oznámil spôsob opravy. Na zmenu neaktívnej pracovnej pohotovosti na jej aktívnu zložku pritom žalobca nemusel vykonať žiaden výjazd na miesto poruchy, ani sa inak vzdialiť z miesta výkonu práce, keďže jeho pracovný čas začal plynúť momentom prevzatia poruchy od dispečingu. Žalobca ďalej opätovne zdôraznil, že v rámci pracovnej pohotovosti nevykonával opravárenské práce, pri ktorých by hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo ohrozenia a života, zdravia alebo veľké škody, ale išlo o bežné opravárenské a montážne práce. Súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámil sa s písomnými vyjadreniami a ústnymi prednesmi právnych zástupcov žalobcu a žalovaného, výsluchom svedka R. N., svedka T. N., oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu zo strany žalobcu a žalovaného, ako aj s ostatným obsahom spisu. Súd upustil od vykonania dokazovania zabezpečením evidencie aktívnej a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti, pretože medzi účastníkmi konania neboli sporné okolnosti ohľadne základu nároku žalobcu, uveril žalovanému, že evidencia v elektronickej podobe sa nezachovala a dospel k záveru, že vykonanie dokazovania v tomto smere nie je potrebné a súd mohol ustáliť skutkový stav na základe vykonaného dokazovania a vo veci rozhodnúť aj bez nej. Skutkový stav je nasledovný: Žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 30. 05. 2008 pracovnú zmluvu, na základe ktorej počnúc od 01.06. 2008 pre žalovaného vykonával prácu elektromontéra MJ v Tíme služieb VN a NN Bratislava. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 31. 05. 2009, v rozsahu týždenného úväzku 37,5 hodín. Ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté Bratislava, Š. XX. Žalobca sa v zmysle pracovnej zmluvy zaviazal dodržiavať zásady pre riadenie služobného cestného motorového vozidla, vykonávať pohotovosť podľa interných pravidiel a nad rozsah stanovený v § 96 ods. 2/7/ Zákonníka práce a zároveň v bode 7 pracovnej zmluvy sa zaviazal dodržiavať ustanovenia kolektívnej zmluvy, pracovného poriadku, pravidlá bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a požiarnej ochrany, s ktorými bol oboznámený. Na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30. 06. 2008 od 01. 07. 2008 žalobca pracoval na pracovnej pozícii elektromontéra MJ v Tíme služieb VN a NN Bratislava - kraj. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30. 09. 2008 sa zmenil pracovný pomer žalobcu na dobu neurčitú a zmenila sa druh práce technik

MJ I v Tíme služieb VN a NN Bratislava - kraj od 01. 10. 2008 s tým, že k jeho záväzkom naďalej patrilo riadenie a dodržiavanie zásad pre riadenie služobného cestného motorového vozidla a vykonávanie pohotovosti podľa interných pravidiel a nad rozsah stanovený v § 96 ods. 7 Zákonníka práce. V dôsledku uplatnenia nového mzdového systému zmluvné strany uzatvorili dňa 22. 12. 2010 dohodu o zmene pracovnej zmluvy. Žalobca podľa tejto dohody o zmene pracovnej zmluvy vykonával od 01. 01. 2011 činnosti technika MJ II v Tíme služieb VN a NN Bratislava, s tým, že k jeho záväzkom naďalej patrilo riadenie a dodržiavanie zásad pre riadenie služobného cestného motorového vozidla a vykonávanie pohotovosti podľa interných pravidiel a nad rozsah stanovený v § 96 ods. 7 Zákonníka práce. Pracovný pomer žalobcu bol ukončený na základe jeho žiadosti zo dňa 23. 12. 2011 dohodou ku dňu 15. 01. 2012. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie február 2009 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 79 hodín v sume 30,50 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie marec 2009 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 75 hodín v sume 30,75 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie apríl 2009 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 40 hodín v sume 16,40 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie máj 2009 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 144 hodín v sume 59,04 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie júl 2009 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 57 hodín v sume 23,37 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie august 2009 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 84 hodín v sume 34,44 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie september 2009 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 85 hodín v sume 34,85 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie október 2009 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 63 hodín v sume 25,83 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie november 2009 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 85 hodín v sume 34,85 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie december 2009 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 126 hodín v sume 51,66 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie január 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 98 hodín v sume 37,18 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie marec 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 87 hodín v sume 35,67 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie apríl 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 79 hodín v sume 32,39 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie máj 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 66 hodín v sume 27,06 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie jún 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 77 hodín v sume 31,57 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie júl 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 61 hodín v sume 25,01 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie august 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 73 hodín v sume 29,93 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie september 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 159 hodín v sume 65,19 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie október 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 74 hodín v sume 30,34 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie november 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 92 hodín v sume 37,72 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie december 2010 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 50 hodín v sume 20,50 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie január 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 42 hodín v sume 16,82 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie február 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 69 hodín v sume 26,81 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie marec 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 67 hodín v sume 27,47 eur.

Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie apríl 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 85 hodín v sume 34,85 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie máj 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 146 hodín v sume 59,86 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie jún 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 77 hodín v sume 31,57 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie júl 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 86 hodín v sume 35,26 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie august 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 76 hodín v sume 31,16 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie september 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 89 hodín v sume 36,49 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie október 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 78 hodín v sume 31,98 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie november 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 70 hodín v sume 28,70 eur. Z potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy za obdobie december 2011 súd zistil, že žalobca mal zaplatenú náhradu mzdy za pohotovosť mimo pracoviska v rozsahu 69 hodín v sume 28,29 eur. Z náplne práce Technik MJ I, ktorá sa podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu vzťahovala na pracovnú pozíciu žalobcu a ktorú okolnosť žalovaný nenamietal, súd zistil, že zamestnanec na tejto pracovnej pozícii vykonáva práce v rámci procesu riadenia kontroly zariadení NN a VN, spracovanie odpočtov VO a MO, realizuje služobné príkazy, vykonáva servis a montáž meracej súpravy, odpájanie a znovu pripájanie zákazníkov, manipulačné úkony VN a NN, zaisťovanie a odisťovanie pracoviska, procesy obnovenia dodávky VN a NN, vykonáva korektívnu údržbu VN a NN, prehliadky a skúšky zariadení DS, preverovanie v teréne, sleduje kvalitu elektrickej energie, lokalizuje poruchy, obnovuje dodávky, vykonáva manipulácie pri ohrození bezpečnosti, prípravné a dokončovacie práce, samotný výkon operatívnej a preventívnej údržby, plánované opravy a projekty, plánovanú elektromerovú službu, pričom vykonáva i pracovnú pohotovosť a riadi motorové vozidlo a zodpovedá za jeho efektívne využívanie a pravidelnú údržbu. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že pracovnú pohotovosť vykonával podľa vopred stanoveného rozpisu služieb, z ktorého každý zamestnanec vedel, kedy presne bude mať nariadenú pracovnú pohotovosť. Pracovná pohotovosť mal vždy týždeň raz do mesiaca a trvala od 21.00 hod. večer a končila o 07.00 hod. nasledujúceho dňa kedy 13.00 hodine nastupoval na riadnu zmenu. Pokiaľ sa týka týždňa, keď bola nariadená pracovná pohotovosť v tom čase bol doma na adrese na pracovnej zmluve a čakal na telefón od dispečera. Ak bola nejaká havária dispečer cez služobný telefón zavolal a museli sme ísť na danú adresu podľa pokynov dispečera. Išlo o nepretržitú pracovnú pohotovosť, ktorá spočívala v tom, že mu dispečing telefonicky oznámil závadu, ktorú bolo potrebné ihneď riešiť, navrhovateľ v počítači lokalizoval miesto závady a pripravil sa na výjazd motorovým vozidlom. V rámci výkonu práce počas pracovnej pohotovosti riešil teda urgentné závady a problémy, ktoré nezniesli odklad, napríklad výpadok linky vysokého napätia, kalamitné stavy a pod. Jeho kolegovia - zamestnanci počas dennej pracovnej smeny riešili tiež obdobné problémy, avšak okrem toho vykonávali i bežnú pracovnú činnosť, ako napríklad zabezpečovacie služby, napäťové výluky a podobne. Žalobca potvrdil výkon pracovnej pohotovosti z miesta výkonu práce, ktorým bolo miesto trvalého bydliska. Hoci podpísal pracovnú zmluvu zo dňa 30.04.2008, v ktorej bolo uvedené, že bol oboznámený a zaväzuje sa dodržiavať aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy, kolektívnu zmluvu nevidel. Právny zástupca žalobcu v rámci ústnych prednesov zotrval na dôvodnosti podanej žaloby žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady za výkon neaktívnej časti pracovnej pohotovosti ako rozdielu medzi skutočne vyplatenou náhradou za pracovnú pohotovosť podľa potvrdení o príjme navrhovateľa a náhradou, na ktorú navrhovateľovi vznikol nárok v zmysle ustanovení Zákonníka práce vzťahujúcich sa k výkonu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Žalobca nemal len jedno pracovisko, ale nekonkretizovaný počet pracovísk, pričom primárnym pravidelným pracoviskom, na ktorom žalobca prijímal hlásenia, komunikoval s dispečingom a zákazníkmi, evidoval poruchy, vyrozumieval o spôsobe odstránenia poruchy a vykonával ďalšiu administratívnu činnosť, bolo jeho bydlisko; z neho žalobca niekedy odstránil vzniknutú poruchu bez potreby výjazdu. Na účely výkonu pracovnej pohotovosti preto právny zástupca žalobcu považoval miesto výkonu práce žalobcu uvedené v pracovnej zmluve za jeho pracovisko. Právny zástupca žalovaného v rámci ústnych prednesov uviedol, že žalovaný vyplácal navrhovateľovi náhrady za výkon pracovnej pohotovosti v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a kolektívnej

zmluvy, preto považoval návrh žalobcu za nedôvodný, čo do jeho základu. Žalobca vykonával pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, v mieste svojho trvalého bydliska, a hoci toto miesto bolo v pracovnej zmluve označené ako miesto výkonu práce, nemožno ho automaticky stotožňovať s pojmom pracovisko. Nenamietal vyšpecifikovaný počet odpracovaných hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti žalobcom podľa potvrdení o príjme navrhovateľa v jednotlivých kalendárnych mesiacoch, a tým ani údaje uvedené navrhovateľom v žalobe; nenamietal ani sumu náhrad, ktoré žalobca za pracovnú pohotovosť dostal zaplatenú. Žalovaný pri určení náhrady za výkon neaktívnej pracovnej pohotovosti postupoval v súlade s §50 ods. 4 a 6 kolektívnej zmluvy platnej v rokoch 2008 až 2010 a s § 47 ods. 4 a 6 kolektívnej zmluvy platnej v rokoch 2011 až 2013, ktorý spôsob výpočtu žalobca považoval rovnako za správny. Svedkovia, ktorých navrhol žalovaný, R. N. a T. N. sa konkrétne k režimu nariadenej pracovnej pohotovosti žalobcovi na pracovisku bližšie nevedeli vyjadriť a preto ich súd vyhodnotil pri posúdení veci ako nerelevantné. Podľa § 96 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohodne, aby sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, ide o pracovnú pohotovosť. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Podľa § 96 ods. 4 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na dohodnutom mieste mimo pracoviska a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa nezapočítava do pracovného času. Podľa § 96 ods. 7 Zákonníka práce pracovnú pohotovosť môže zamestnávateľ nariadiť najviac v rozsahu osem hodín v týždni a najviac v rozsahu 100 hodín v kalendárnom roku. Nad tento rozsah je pracovná pohotovosť prípustná len po dohode so zamestnancom. Podľa § 50 ods. 2 Kolektívnej zmluvy na roky 2008-2010, pracovnú pohotovosť nariaďuje zamestnancovi príslušný vedúci písomne, s uvedením dátumu a doby trvania pohotovosti. Pracovnú pohotovosť môže zamestnávateľ nariadiť najviac v rozsahu 100 hodín ročne. Nad tento rozsah je pracovná pohotovosť prípustná len po dohode so zamestnancom. Podľa § 50 ods. 4 Kolektívnej zmluvy na roky 2008-2010, pri písomne nariadenej pracovnej pohotovosti mimo pracoviska mimo stanovený pracovný čas, kde musí byť zamestnanec pripravený, že v prípade nevyhnutnosti bude povolaný na pracovisko, prislúcha mu náhrada za pracovnú pohotovosť vo výške 9,30 Sk za hodinu pohotovosti v pracovný deň, 11,20 Sk za hodinu pohotovosti v sobotu, nedeľu a vo sviatok u nezmenových zamestnancov, 11,20 Sk za hodinu pohotovosti v dňoch nepretržitého odpočinku v týždni u zamestnancov vo viaczmennom režime a 11,20 Sk za hodinu pohotovosti nad rámec 100 hodín zamestnávateľom nadriadenej pohotovosti. Podľa § 50 ods. 6 Kolektívnej zmluvy na roky 2008-2010, na zamestnancov, ktorí majú v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce dohodnuté trvalé bydlisko, sa budú pri písomne nariadenej pracovnej pohotovosti vzťahovať ustanovenia bodu 4. Podľa § 47 ods. 4 Kolektívnej zmluvy na roky 2011-2013, pri písomne nariadenej pracovnej pohotovosti mimo pracoviska mimo stanovený pracovný čas, kde musí byť zamestnanec pripravený, že v prípade nevyhnutnosti bude povolaný na pracovisko, prislúcha mu náhrada za pracovnú pohotovosť vo výške 0,37 eur za hodinu pohotovosti v pracovný deň, 0,41 eur za hodinu pohotovosti v sobotu, nedeľu a vo sviatok u nezmenových zamestnancov, 0,41 eur za hodinu pohotovosti v dňoch nepretržitého odpočinku v týždni u zamestnancov vo viaczmennom režime a 0,41 eur za hodinu pohotovosti nad rámec 100 hodín zamestnávateľom nadriadenej pohotovosti. Podľa § 47 ods. 6 Kolektívnej zmluvy na roky 2011-2013, na zamestnancov, ktorí majú v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce dohodnuté trvalé bydlisko, sa budú pri písomne nariadenej pracovnej pohotovosti vzťahovať ustanovenia bodu 4. Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p. a dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že medzi nimi vznikol pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 30. 05. 2008 , na dobu určitú, ktorý sa zmenil dohodou zo dňa 30. 09. 2008 na pracovný pomer uzavretý na neurčitý čas. V zmysle pracovnej zmluvy žalobca počnúc od 01. 06. 2008 pre odporcu vykonával prácu elektromontéra MJ v Tíme služieb VN a NN Bratislava, Š. XX, neskôr po zmene trvalého pobytu na D. X v Bratislave. Nebolo sporné, že žalobca mimo rámca pracovného

času vykonával pre odporcu i pracovnú pohotovosť, podľa vopred stanoveného rozpisu služieb. Právny zástupca navrhovateľa nenamietal a vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že účastníci konania si v pracovnej zmluve a v následne uzavretých dohodách o zmene pracovnej zmluvy dohodli výkon pracovnej pohotovosti i nad zákonom stanovený rozsah v zmysle § 96 ods. 7 Zákonníka práce. Žalobca vo vymedzenom období február 2009 až december 2011 vykonal pracovnú pohotovosť, a to v rozsahu odpracovaných hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti podľa potvrdenia o príjme a zrážkach zo mzdy v jednotlivých kalendárnych mesiacoch príslušného kalendárneho roka, za čo od žalobcu dostal vyplatenú príslušnú náhradu mzdy. Počet odpracovaných hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti žalobcu a výška príslušnej náhrady mzdy za túto činnosť v jednotlivých kalendárnych mesiacoch uplatneného obdobia nebola medzi účastníkmi konania sporná, pričom žalobca nenamietal ani spôsob jej výpočtu v zmysle § 50 ods. 4,6 kolektívnej zmluvy platnej na roky 2008-2010 a § 47 ods. 4,6 kolektívnej zmluvy platnej na roky 2011-2013 ako náhrady, ktorá sa vzťahuje na výkon pracovnej pohotovosti mimo pracoviska. Sporné v konaní bolo, či žalovaný postupoval správne, keď poskytol žalobcovi náhradu mzdy za výkon neaktívnej pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska, hoci podľa žalobcu sa v rámci času neaktívnej pracovnej pohotovosti zdržiaval na pracovisku, ktorým bolo miesto jeho trvalého bydliska, a teda miesto výkonu práce uvedené v pracovnej zmluve. Súd sa pri posudzovaní nároku žalobcu stotožnil s argumentáciou žalovaného a mal za to, že v prípade žalobcom vykonávanej pracovnej pohotovosti, jej neaktívnej časti, túto žalobca vykonával mimo pracoviska. Súd vychádzal najmä z listinných dôkazov a výpovede žalobcu, z ktorých vyplynulo, že účastníci sa dohodli na pracovnej pohotovosti v rozsahu i nad zákonom stanovený limit podľa § 96 ods. 7 Zákonníka práce, s tým, že konkrétny rozpis pracovnej pohotovosti na príslušné obdobie zabezpečil žalovaný prostredníctvom vedúceho zamestnanca v súlade s kolektívnou zmluvou (§50 ods. 1, resp. § 47 ods. 1 Kol. zmluvy). Žalobca teda vopred poznal a mal stanovený detailný rozvrh pracovnej pohotovosti v jednotlivých týždňoch a mesiacoch kalendárneho roka. V pracovnej zmluve žalobca nemal určené svoje pracovisko, ale len miesto výkonu práce, totožné s miestom trvalého bydliska, ktoré však nemožno stotožňovať s termínom pracovisko, chápaným užšie ako konkrétne pracovné miesto, v rámci ktorého zamestnanec uskutočňuje konkrétnu pracovnú činnosť. Žalobca sa pri výklade pojmu pracovisko odvolával na pracovnú náplň zamestnanca na pozícii Technik MJ I dôvodiac, že jeho hlavná činnosť síce spočívala v odstraňovaní urgentných porúch a závad v teréne, avšak zároveň vykonával i iné činnosti opísané v náplni práce, a to práve v mieste svojho pravidelného pracoviska, t.j. v mieste bydliska. Podľa názoru súdu náplň práce žalobcu predstavuje kompletný rámec všetkých pracovných činností, ktoré mal žalobca na pracovnej pozícii Technik MJ pre žalovaného vykonávať v rámci pracovného pomeru. Pri výkone pracovnej pohotovosti, ktorá je v zmysle § 96 ods. 1 Zákonníka práce zameraná na odôvodnené situácie, pri ktorých žalovaný zabezpečoval plnenie len nevyhnutných úloh, však žalobca vykonával len časť z tejto činnosti, keď vykonával len opravy problémov a závad nemajúce odklad. Výkon činnosti žalobcu počas pracovnej pohotovosti sa sústredila teda len na aktuálne riešenie akútnych problémov, na ich odstránenie zväčša na mieste samom, t.j. na konkrétnom pracovisku v rámci výjazdu. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že jeho aktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorú v zmysle § 96 ods. 6 Zákonníka práce treba považovať za prácu nadčas, začala už momentom prijatia telefonátu od dispečingu a pokiaľ nebol potrebný urgentný výjazd, bola telefonicky i ukončená. Mimo týchto činností žalobca v rámci určených hodín pracovnej pohotovosti nemusel pracovať, nebol povinný sa zdržiavať na konkrétnom mieste, musel byť len pripravený na výkon práce. Súd pri posudzovaní nároku žalobcu nemohol nebrať do úvahy obsah kolektívnych zmlúv dojednaných na obdobie rokov 2008-2010 a 2011-2013, ktoré sa vzťahovali na neho a s ktorými bol žalobca podľa pracovnej zmluvy zo dňa 30. 05. 2008 oboznámený. Z ustanovení oboch kolektívnych zmlúv pritom vyplýva, že na tých zamestnancov, ktorí mali ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve uvedené trvalé bydlisko, sa vzťahuje odmeňovanie pracovnej pohotovosti podľa tých ustanovení týkajúcich sa pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska. Vychádzajúc teda i z obsahu ustanovení kolektívnej zmluvy je zrejmé, že žalovaný právne podriadil výkon neaktívnej pracovnej pohotovosti žalobcu ako zamestnanca, s miestom výkonu práce v mieste trvalého bydliska, pod režim pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska, a nie na pracovisku, ako sa mylne domnieval žalobca. Kolektívna sa právne posudzuje ako normatívny právny predpis, čo znamená, že obsah jej normatívnej časti je prameňom pracovného práva. Ak je obsahovou súčasťou kolektívnej zmluvy úprava pracovnej pohotovosti a výplaty náhrady za pracovnú pohotovosť, tak ako v danom prípade, táto tvorí jej normatívnu časť, ktorá je z hľadiska súdnej vymáhateľnosti na rovnakej úrovni, akoby tieto nároky

určoval zákon /pokiaľ nie je v rozpore so zákonom/. Nároky, ktoré zamestnancom potom vzniknú podľa kolektívnej zmluvy, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru a možno ich vymáhať súdnou cestou. (R NS SR ). Žalobca mal ako miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy a jej dodatkov uvedené miesto svojho trvalého bydliska, pri výkonne a odmeňovaní pracovnej pohotovosti sa na neho vzťahovalo ustanovenie kolektívnej zmluvy týkajúce sa pracovnej pohotovosti zamestnancov s miestom výkonu práce v mieste bydliska, a preto v rámci pracovnej pohotovosti sa na neho hľadelo ako na zamestnanca s výkonom pracovnej pohotovosti mimo pracoviska. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaný, postupujúc v súlade s ustanoveniami kolektívnej zmluvy (§50 ods. 4, resp. § 47 ods. 4) vyplatil žalobcovi náhrady mzdy za neaktívnu pracovnú pohotovosť vykonávanú mimo pracoviska vo výške podľa potvrdení o príjme a zrážkach zo mzdy žalobcu. Žalobca tento spôsob výpočtu náhrady mzdy za výkon neaktívnej pracovnej pohotovosti vykonávanej mimo pracoviska nenamietal a akceptoval, že za daného počtu odpracovaných hodín neaktívnej pracovnej pohotovosti, žalovaný postupoval podľa príslušných ustanovení kolektívnej zmluvy a vyplatil mu adekvátnu náhradu mzdy. Z dôvodu, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca sa pri výkone neaktívnej časti pracovnej pohotovosti nezdržiaval na pracovisku, ale mimo neho a ani nenamietal správnosť spôsobu výpočtu náhrady mzdy za ním vykonanú pracovnú pohotovosť vykonaný žalovaným, súd posúdil žalobu žalobcu ako nedôvodnú a v celom rozsahu ju zamietol. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, možno teda urobiť záver, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť nároku na zaplatenie sumy 10 583,88 eur s prísl., ktorej sa domáhal voči žalovanému titulom náhrady mzdy za časť neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku, a preto jeho nárok súd v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že : a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

V Bratislave 10. marca 2016