Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13C-114-2006.pdf
PDF · 170.44 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/114/2006
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II, v Bratislave, v konaní pred sudkyňou JUDr. Ivanou Štiftovou, v právnej veci navrhovateľky: U. R., Q. X, O., zastúpenej: JUDr. Milanom Malatom, advokátom, Prievozská 4/ B, Bratislava, proti odporcovi: JURKI - HAYTON, s.r.o., Prístavná 2, Bratislava, zastúpenému: VIVID LEGAL, s r.o, Plynárenská 7/A, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy a o vzájomnom návrhu odporcu, takto
rozhodol:
Určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke listom zo dňa 17.3.2006, doručeným navrhovateľke dňa 20.3.2006 je n e p l a t n é a pracovný pomer navrhovateľky u odporcu s k o n č i l dňom 20.3.2006.
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy v sume 686,84 Eur brutto, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V časti náhrady mzdy za obdobie od 1.3.2006 do 20.3.2006 vrátane a za deň 1.3.2008, konanie z a s t a v u j e.
V zostávajúcej časti návrh z a m i e t a.
Vzájomný návrh odporcu, ktorým sa domáhal určenia, že od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával, z a m i e t a .
Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania v konaní o návrhu navrhovateľky a v konaní o vzájomnom návrhu odporcu.
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť štátu, na účet Slovenskej pošty - prevádzkovateľa systému, súdny poplatok za návrh v sume 140,50 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 19.05.2006, domáhala, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané jej listom odporcu zo dňa 17.03.2006, doručené navrhovateľke dňa 20.03.2006, je neplatné. Zároveň žiadala, aby súd zaviazal odporcu na náhradu mzdy od 20.03.2006 vo výške priemerného mesačného zárobku cca 8.600,- Sk do právoplatnosti rozhodnutia vo veci a na náhradu trov konania.
Návrh odôvodnila tým, že neporušila pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru. Odporca ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uvádza, že v mesiaci marec neodvádzala tržby z predaja čerpacej stanice počas svojich
obvyklých zmien, čím mala odporcovi spôsobiť škodu cca 724.268,- Sk. Táto suma nie je ničím podložená. Navrhovateľka riadne odviedla všetky tržby, čo preukazuje čestným prehlásením spolupracovníka Q. W., ktorému tržby odovzdala.
Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľky, právnych zástupcov účastníkov, výsluchom svedkov Q. W., Y. S.J., Q. G. U. X. F., oboznámil sa s obsahom pracovnej zmluvy č. XXX, uzavretej medzi navrhovateľkou a odporcom dňa 08.10.2004, platovým výmerom, dohodou o hmotnej zodpovednosti, uzavretou medzi účastníkmi konania dňa 08.10.2004, okamžitým skončením pracovného pomeru podľa zo dňa 17.03.2006, čestnými prehláseniami Q. W., vyšetrovacím spisom ÚJ a KP OR PZ Bratislava III sp. zn. R.-XXX/X-R.-O.-XXXX, interným pokynom Č., okamžitými skončeniami pracovného pomeru s inými zamestnancami, prehľadom vkladov tržieb za marec 2006 z ČS Vajnory, ako i ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 12.5.2008, č.k. 13C 114/2006 - 88, (v poradí prvým) návrh navrhovateľky zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Súd prvého vychádzal zo zistenia, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 08.10.2004 s nástupom do práce dňa 10.10.2004 so zaradením operátor čerpacej stanice. Listom zo dňa 17.03.2006 odporca s navrhovateľkou okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu, že v mesiaci marec neodvádzala tržby z predaja čerpacej stanice počas jej obvyklých zmien, čím odporcovi spôsobila škodu cca 724.268,- Sk, a týmto svojím konaním porušila pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. Medzi účastníkmi prebehli po podaní žaloby mimosúdne rokovania, pričom k dohode nedošlo. Navrhovateľka bola odporcom vyzvaná na nástup do práce, podľa vyjadrenia navrhovateľky jej však nebolo umožnené vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Podľa vyjadrenia odporcu, ju tento vyzval v zmysle pracovnej zmluvy, pričom navrhovateľka pridelenú prácu odmietla. Odporca trval na okamžitom skončení pracovného pomeru.
Na pojednávaní navrhovateľka zotrvala na svojom návrhu. Uviedla, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru sa nezakladá na pravde, k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny nedošlo, keďže konala spôsobom obvyklým, a skončenie pracovného pomeru je neplatné. Navrhovateľka ďalej uviedla, že nesúhlasila s tým, aby sama odnášala tržby, odnášal ich za ňu vedúci alebo ten, kto ju striedal v službe, pričom z potvrdenia z banky vedela, že tržba bola odvedená. Potvrdenia sa odovzdávali priamo na podnik, ona sama si evidenciu o odovzdaní tržby neviedla. Problém pre ňu nastal, keď vedúci ochorel. Tržbu z 11.03.2006 a z 15.03.2006 riadne odovzdala kolegovi Q. W., o čom má čestné prehlásenie. Nikto jej neprikázal odovzdávať tržby W.. Po tom, čo jej odporca oznámil, že neboli odvedené jej tržby, volala W., tento jej to potvrdil a uviedol, že ich ide odviesť. Bežne sa to tak robilo, podpísal jej čestné prehlásenie, a preto prevzal za peniaze zodpovednosť. Interný pokyn zamestnávateľa ČS/4 nepozná, bola oboznámená s iným pokynom, v ktorom bol presný rozpis, ktorého dňa, kedy a akým spôsobom treba odovzdať tržbu, ale s jeho znením nesúhlasila, tak ho nepodpísala. Oboznámila sa s ním, ústne oznámila, že s ním nesúhlasí, chcela to riešiť, pokyn nedodržiavala. Podľa jej vyjadrenia ani ostatní zamestnanci. Na začiatku jej pracovného pomeru asi tri mesiace riadne sama odovzdávala tržbu do banky, vozil ju priateľ. Keď odvoz nemala, nemohla vzhľadom na polohu čerpacej stanice a výšku tržby, túto nosiť sama, lebo sa bála. O preloženie na iné pracovisko s vhodnejšou polohou nežiadala, nemala dôvod, kým sa tržby odvádzali, bol zamestnávateľ spokojný. Tržby sa podľa jej vedomostí odvádzali aj neskôr, niekedy aj po troch-štyroch dňoch.
Odporca trval na platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru i na uvedených dôvodoch. Navrhovateľka porušila závažne pracovnú disciplínu v zmysle pracovnej zmluvy a interný pokyn, ktoré sa týkajú odovzdávania tržby. Odporca uviedol, že riadne neodvedenie tržby jednoznačne považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny, a v takýchto prípadoch skončí so zamestnancom okamžite pracovný pomer, čo dokladoval predložením okamžitých skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa s ďalšími pracovníkmi. Je nemysliteľné, aby si zamestnanci po nejaký čas tržby ponechávali. Je bežnou praxou, že tržbu odvedie zamestnanec po zmene do banky, navrhovateľka neodviedla dve tržby, čo bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Za peniaze zo svojej tržby je zodpovedná navrhovateľka, nie Q. W., navrhovateľka ich inkasuje a má hmotnú zodpovednosť. Zamestnávateľ nemal vedomosť o jej strachu odvádzať tržbu, pred týmto prípadom nebol s ňou a s odvádzaním tržieb žiadny problém. V konaní preukázal, že navrhovateľka neodviedla tržby vo výške
560.529,- Sk, dôvod skončenia pracovného pomeru je jasný, čo sa týka výšky škody, ide len o účtovnú otázku, pre krátkosť času a skutočnosť, že Q.Y. W. neodviedol ani svoje tržby, bola suma zle vyrátaná.
Svedok Q. W. uviedol, že odporca s ním skončil pracovný pomer pre spreneverenie peňazí, skončenie nerozporoval, nevie, či bol skončený pracovný pomer skôr s ním alebo s navrhovateľkou. Uviedol, že nosil tržbu do banky za navrhovateľku od decembra 2005 a minimálne raz aj za kolegu F.. Stávalo sa mu, že odviedol peniaze neskôr ako hneď na druhý deň. Nebol nikým poverený ani splnomocnený na odvádzanie tržby navrhovateľky, pripadalo mu to normálne, nechcel, aby chodila sama. Spreneveril aj tržby navrhovateľky, uvedené v čestných prehláseniach, je trestne stíhaný za spreneveru. Bol oboznámený s tým, ako má tržby odvádzať, nemal námietky a nerobilo mu to problém.
Svedok Y. S. k predmetu sporu nič podstatné neuviedol, navrhovateľku videl raz, keď bol upovedomený zamestnávateľom, že navrhovateľka príde do práce, v tom čase bol vedúcim. Oznámil jej, čo má robiť, a ona mu oznámila, že sa cíti nejaká chorá a odišla taxíkom. Čo sa týka tržby, počas práce u odporcu túto odnášal do banky jedine sám.
Svedok Q. G. uviedol, že do septembra 2006 bol vedúcim čerpacej stanice, nadriadený navrhovateľky. Po skončení tržby si každý odnášal tržbu sám. On si ju odvádzal sám. Viackrát odviedol tržbu aj za navrhovateľku, ako vedúci nemal voči tomu výhrady, keď ho o to poprosila, on bol autom, ona nie, nemala občiansky preukaz, čo tiež uviedla ako dôvod. Nezodpovedá za to, kedy odvádzali tržby druhí, on odvádzal tržby včas. Po nahliadnutí do interného pokynu ČS/4 uviedol, že s ním bol oboznámený a určite aj ostatní zamestnanci. Uviedol, že osobne poučil navrhovateľku o tom, že je sama zodpovedná za svoju tržbu a má si ju odvádzať sama.
Svedok X. F. uviedol, že svoje tržby si musel každý odovzdávať sám, bol za ne zodpovedný. On si svoje tržby odovzdával sám, stalo sa však, že ak sa niekam ponáhľal, že za neho odovzdal tržbu kolega. Bol oboznámený s tým, ako má tržby odvádzať, robili to tak všetci. Pokiaľ sa pamätá, navrhovateľka sa vyjadrila, že tržby odvádzať nebude, lebo sa bojí, odvádzala ich však, ak pre ňu prišiel kamarát, ak nie, niekto z kolegov to za ňu urobil, aj on. S odvádzaním jeho tržieb problémy neboli. Nevie o nikom, kto by mal s odvádzaním tržieb problémy, okrem navrhovateľky. Po nahliadnutí do pokynu ČS/4 uviedol, že nevie, čo je obsahom práve tohto pokynu, podpisoval toho veľa, nepamätá si. Občas sa mu stalo, že s odovzdaním tržby meškal jeden deň. O neodvedených tržbách navrhovateľky a W. sa dozvedel telefonicky od zamestnávateľa. Oboch sa snažil telefonicky zastihnúť, čo sa mu nepodarilo. Neskôr ho kontaktoval W., ktorý mu povedal, že je v Nemecku a má všetky peniaze, domnieval sa, že aj navrhovateľkine. S navrhovateľkou sa potom už nekontaktoval, ani ona s ním.
Súd sa oboznámil s pokynom ČS/4, v ktorom je uvedené, že tržby treba odvádzať ihneď po ukončení zmeny, po víkende v pondelok.
Súd sa oboznámil s prehľadom vkladov tržieb za marec z čerpacej stanice X.-B., pričom zistil, že tržby boli zamestnancami odovzdané včas, v štyroch prípadoch o jeden deň neskôr. Jedine v prípade W. a navrhovateľky boli tržby odovzdané s veľkým časovým odstupom. W. odovzdal zo smeny dňa 01.03.2006, streda, tržbu až dňa 07.03.2006, zo smeny 12.03.2006, nedeľa, dňa 31.03.2006, navrhovateľka zo smien 11.03.2006, sobota, a 15.03.2006, streda, až dňa 31.03.2006. S obomi bol okamžite skončený pracovný pomer zo strany zamestnávateľa.
Navrhovateľka namietala, že už počas trvania pracovného pomeru nesúhlasila s tým, aby odnášala sama tržby, preto to niekedy robil vedúci prípadne striedajúci v službe, pričom o odvedení tržby sa dozvedela z potvrdenia z banky. Tržbu zo dňa 11.03.2006 a zo dňa 15.03.2006 riadne odovzdala kolegovi Q. W. z dôvodu, že vedúci bol chorý. O odovzdaní tržby si nechala vystaviť W. čestné prehlásenie. Skonštatovala, že tento proces bol u odporcu bežný vzhľadom na polohu čerpacej stanice a skutočnosť, že sa sama tržbu nosiť bála. S interným pokynom ukladajúcim jej nosiť tržbu do banky osobne bola oboznámená, avšak s jeho znením nesúhlasila a preto ho nepodpísala vzhľadom na konštatované skutočnosti.
Odporca bol toho názoru, že za peniaze zo svojej tržby je zodpovedná navrhovateľka a nie Q. W., pričom upresnil výšku tržby navrhovateľky na 560.529,- Sk s konštatovaním, že zostatok do uvádzanej výšky v návrhu tvorila taktiež neodovzdaná tržba Q. W..
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote navrhovateľka odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 5Co/278/2008-114 zo dňa 03.11.2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd konštatoval, že z výpovede svedka G. - vedúceho navrhovateľky je zrejmé, že súhlasil zo spôsobom odnášania a odovzdávania tržby tak, ako to opísala navrhovateľka aj napriek tomu, že ju o jej zodpovednosti na základe interného pokynu ČS/4 poučil. Skutočnosť, že navrhovateľka oznamovala svoj nesúhlas so zaužívaným spôsobom odovzdávania tržieb z dôvodu strachu o zverené hodnoty, že mala snahu o vytvorenie lepších pracovných podmienok na odovzdávanie tržby, potvrdzuje výpoveď svedka F.. Tieto skutočnosti preukazujú, že situácia, za ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, ako aj neskoršie dôsledky tohto pre zamestnávateľa, neumožňujú vyhodnotiť konanie navrhovateľky ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, zakladajúce nárok na okamžité skončenie pracovného pomeru. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľka sa nedopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny a preto nemožno kvalifikovať okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 20.03.2006 za spĺňajúce kritériá či skutkovú podstatu § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a teda ako platné. Odvolací súd poukázal tiež na to, že sám odporca po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru a podaní predmetného návrhu na súd na určenie neplatnosti tohto skončenia pristúpil k tomu, že navrhovateľku vyzval na nástup do práce, zrejme si uvedomujúc nesprávnosť svojho postupu.
Pre úplnosť poukázal odvolací súd na to, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v zrušovacom prejave uvedený takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka k tomuto spôsobu skončenia pracovného pomeru, a aby tieto neboli zameniteľné s iným dôvodom. Uvedený dôvod nemožno dodatočne meniť. V danom prípade z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 17.3.2006 vyplýva skutkové vymedzenie, podľa ktorého odporca s navrhovateľkou okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu, že v mesiaci marec neodvádzala tržby z predaja čerpacej stanice počas jej obvyklých zmien, čím odporcovi spôsobila škodu cca 724.268,- Sk a tak porušila pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. Z vyššie uvedeného skutkového vymedzenia nie je vôbec zrejmé, kedy presne sa navrhovateľka porušenia pracovnej disciplíny mala dopustiť (nie je zrejmé ani presné označenie roku, či šlo o viacero skutkov a v ktorých dňoch resp. počas všetkých zmien v mesiaci marec, nezodpovedajúca výška škody), z ktorého dôvodu je rovnako okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné vzhľadom na ust. § 70 vety prvej Zákonníka práce.
Rozsudkom zo dňa 6.6.2013, č.k. 13C 114/2006 - 322 (v poradí druhým), súd prvého stupňa opätovne zamietol návrh navrhovateľky, ktorým žiadala určiť, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané jej listom zo dňa 17.03.2006, doručeným navrhovateľke dňa 20.03.2006, je neplatné a ktorým súčasne žiadala priznať náhradu mzdy vo výške 3.090,78 euro (za obdobie od 1.3.2006 do 30.11.2006 v sume 343,42 Eur/mesiac). Súd zamietol aj protinávrh odporcu, ktorým žiadal určiť, že od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že na pojednávaní súdu nariadenom na deň 28.04.2011 odporca namietol včasnosť podania návrhu na súd a žiadal z uvedeného dôvodu návrh zamietnuť. Písomným podaním doručeným súdu dňa 18.05.2011 toto svoje stanovisko doplnil tým, že k pokusu o doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo dňa 17.03.2011 došlo v ten istý deň na pracovisku navrhovateľky prostredníctvom zamestnanca odporcu Q. G.. Navrhovateľka odmietla prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru, preto nastali účinky doručenia predpokladané v § 38 ods. 2 veta druhá Zákonníka práce, preto za skutočný a rozhodujúci deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru je potrebné považovať deň 17.03.2006 a nie deň 20.03.2006, kedy jej odporca po neúspešnom pokuse o doručenie písomnosti túto zaslal poštou. Navrhovateľka podala návrh na súd až dňa 19.05.2006, pričom bola povinná uplatniť neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako aj nároky z neho vyplývajúce, najneskôr 18.05.2006. Tieto skutočnosti o doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru vyšli najavo až po rozhodnutí odvolacieho súdu. Odporca až po porade s novým právnym zástupcom a po analýze skutkového stavu zistil, že doručovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru 17.03.2006 navrhovateľke je pre konanie významné, preto navrhol dôkaz na opätovné dopočutie svedka Q. G..
Odporca na pojednávaní 19.04.2012 s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce protinávrhom žiadal v rozhodnutí vysloviť, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnával, z dôvodu, že navrhovateľka už počas konania na pojednávaní 24.06.2010 výslovne uviedla, že na ďalšom zamestnávaní netrvá, preto nastala fikcia, že pracovný pomer u odporcu skončil ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru a navrhovateľka má nárok len na náhradu mzdy za dva mesiace. Tento svoj návrh odôvodnil tiež tým, že je nepochybné, že bývalý zamestnanec odporcu W. spáchal trestný čin, pričom trestné stíhanie bolo podmienečne zastavené len z dôvodu, že spreneverené peniaze odporcovi vrátil a navrhovateľka bola v blízkom osobnom vzťahu s týmto bývalým zamestnancom, ktorý je zrejmý aj z toho, že mu opatrovala dieťa a tiež mu odovzdala väčšiu časť peňazí z tržieb a umožnila mu spáchať predmetný trestný čin.
Z čestného prehlásenia Q. G. súd zistil, že dňa 17.03.2006 ako zamestnanec spoločnosti JURKI- HAYTON s.r.o. v pozícii vedúceho zamestnanca čerpacej stanice JURKI Vajnory, dostal od zamestnávateľa pokyn na doručenie písomného oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 17.03.2006 zamestnankyni p. U. R.. Doručovanie tejto písomnosti vykonal v popoludňajších hodinách v čase, keď sa zamestnankyňa zastavila na pracovisku odovzdať tržbu zo zmien, na ktorých v predchádzajúcich dňoch vykonávala službu. Ním doručovanú písomnosť odmietla prevziať momentom, ako sa jej stal známy obsah doručovanej písomnosti, t. j. momentom, kedy ju poučil o predmete tejto písomnosti a zároveň ju vyzval na opustenie pracoviska. Skutočnosť, že odmietla prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru ihneď oznámil odporcovi, ktorému aj vrátil nedoručenú písomnosť.
Navrhovateľka k tejto skutočnosti uviedla, že sa celý deň 17.03.2006 zdržiavala v mieste svojho bydliska, čo jej môže potvrdiť jej matka S.na R..
Z výpovede svedka Q. G. súd zistil, že k spísaniu čestného vyhlásenia došlo tak, že mu volal konateľ odporcu p. X., spýtal sa ho, či spíše o okolnostiach doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru čestné vyhlásenie a či pôjde o tom svedčiť na súd. Uviedol, že s tým súhlasil. Dôvodom, prečo o tom vo svojej skoršej výpovedi pred súdom nehovoril bol ten, že sa ho na tieto skutočnosti nikto nepýtal, nevedel, že to má spomenúť, na súde mu kládli len otázky k odnášaniu peňazí, k dovolenkám a podobne. Odpovedal len na otázky položené súdom. Po výzve súdu, aby vlastnými slovami popísal okolnosti doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru 17.03.2006 uviedol, že v tento deň mu telefonoval pán X., ktorý ho zavolal na podnik, oznámil mu, že má doručiť navrhovateľke okamžité skončenie pracovného pomeru, či už domov, alebo na pracovisko. V ten deň bol PN, ale zamestnávateľovi vyhovel a na podnik prišiel. Pán X. mu odovzdal okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou v dvoch vyhotoveniach a povedal mu, že jej ho má doručiť a jedno vyhotovenie nech podpíše a to mu má vrátiť. Šiel k navrhovateľke domov na adresu Q. X, O.. Túto adresu mu dal p. X., bol u nej okolo 13.00 - 14.00 hodiny, presne si to už s odstupom času nepamätá, zvonil, ale nikto nebol doma, resp. mu nikto neotvoril. Preto šiel na čerpačku Vajnory, kde si skontroloval papiere, navrhovateľka tam nebola, preto jej chcel okamžité skončenie pracovného pomeru nechať u pumpára E. G., je to jeho synovec, ale v tom prišla navrhovateľka, tak sa jej pokúsil okamžité skončenie pracovného pomeru doručiť, povedal jej, že jej zamestnávateľ dal okamžitú výpoveď a že má jej prevzatie podpísať. Odmietla ho prevziať, len zahrešila a išla preč. Na pumpe bol prítomný E. G. a nejakí zákazníci. Keď navrhovateľka odmietla okamžité skončenie pracovného pomeru prevziať, odniesol ho späť X. a ten mu povedal, že jej to pošle doporučene poštou. Z jeho výpovede súd ďalej zistil, že na pumpu prišla sama, doviezla sa taxíkom a do Kiosu vstúpila sama, tam sa jej pokúsil doručiť listinu.
Z výpovede svedkyne S. R. súd zistil, že je matkou navrhovateľky, žijú v spoločnej domácnosti na Q. X, O.. Spomínala si na obdobie, kedy jej dcéra pracovala u odporcu, raz večer k nim prišli policajti a dcéru zobrali na výsluch na políciu. V noci sa vrátila a povedala, že p. X. ju obvinil, že mu spreneverila 750.000,- Sk, na to sa nedá zabudnúť. Na druhý deň v piatok, aj celý víkend boli doma, lebo sa starali o kamarátove malé dieťa, ktoré bolo choré. Následne po víkende prišla poštárka, ktorá doručila dcére výpoveď zo zamestnania, videla že dcéra sa rozčúlila, lebo nielen že ju obvinili zo sprenevery, ale dostala aj výpoveď. Tvrdila, že jej dcéra neodišla celý deň z domu, lebo ráno doniesli to miminko a bolo len v košíku a varovala ho, nemohla ho opustiť.
Z výpovede svedka H. V. súd zistil, že navrhovateľku pozná, bola to jeho kolegyňa, spoznali sa ešte predtým, keď robil v taxislužbe a on ju odporučil do práce do firmy JURKI, lebo tam poznal vedúceho pumpy Q. G., s ktorým kedysi podnikal. Na čerpaciu stanicu, na ktorej pracovala navrhovateľka chodieval
často, lebo riešili s Q. G. ich obchodné aktivity, býval tam asi 3 až 4 krát do týždňa. Ak bola v práci, tak s ňou hovoril o bežných veciach, napríklad ako sa má v robote. Ak sa aj sťažovala, tak len na pracovné podmienky v ktorých pracovala, že mali k dispozícii jednu unimo bunku, ktorá nebola veľmi zabezpečená, bola plná regálov, behali tam myši. Vedel o tom, že navrhovateľka nemala podmienky na to, aby odnášala tržby, bol pri jednom takom rozhovore asi pred 7 rokmi, videl niekoľkokrát navrhovateľku, ako si prerátala tržbu a odovzdala ju Q. G., alebo niektorému z iných kolegov, aby ju odniesli do banky. Na pumpu chodil v roku 2006 preto, lebo v tom čase taxikoval, zvykol sa zastaviť po nočnej na kávu a viezol navrhovateľku domov. Viezol ju nie ako taxikár, ale ako kamarát. V piatok 17.03.2006 mu zavolala asi o 8.00 hodine ráno, povedala mu, že ju niekto obvinil, že spreneverila peniaze, on mal ešte nejakú robotu a za navrhovateľkou prišiel okolo o 10.00 hodine ráno k nej domov Povedala mu, že večer bola predvedená na políciu okolo pol desiatej, nepovedala mu, ako dlho bola na polícii, chceli od nej vedieť niečo, čo sa týkalo manka, celú situáciu spolu rozoberali. V piatok 17.03.2006 bol s navrhovateľkou asi do 17.00 hodiny poobede, strávili spolu celý deň. Navrhovateľka sa starala v ten deň o chlapca E. W., kamarátovho syna. Neboli spolu v byte celý deň, okolo obeda išli von, sedeli pred cukrárňou na Y. Q.. Dieťa bolo v kočíku, sedeli tam asi dve hodiny od 13.00 do 15.00 hodiny. Potom sa vrátili domov k navrhovateľke.
Posúdením časových súvislostí t. j. dňa podania návrhu na súd a zákonnej lehoty na uplatnenie práva na súde súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrhu navrhovateľky nemožno vyhovieť z dôvodu preklúzie práva.
Z listiny predloženej navrhovateľom - okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17.03.2006, ako i z výpovede samotnej navrhovateľky, ako aj svedka Q. G. a H. V. súd zistil, že je nepochybné, že odporca sa pokúsil doručiť navrhovateľke dňa 17.03.2006 na pracovisku písomne okamžité skončenie pracovného pomeru s tým, že pracovný pomer navrhovateľky skončil tým istým dňom, teda 17.03.2006. Uvedenú skutočnosť mal súd za preukázanú z výpovede samotnej navrhovateľky, ktorá síce tvrdila, že celý deň 17.03.2006 sedela doma a starala sa o choré dieťa, avšak jej výpoveď a tvrdenie vyvrátil a spochybnil ňou navrhnutý svedok H. V., ktorý jednoznačne uviedol, že v čase medzi 13.00 až 15.00 hodinou navrhovateľka bola mimo bytu, preto mala možnosť ísť v tomto čase, ktorý označil aj svedok Q. G. (od 13.00 do 14.00 hod) na čerpaciu stanicu, na ktorú prišla taxíkom, ktorým disponoval svedok H. V., ktorý ju v taxíku čakal a po rozhovore s Q. G. odmietla okamžité skončenie pracovného pomeru prevziať a nastala fikcia doručenia. V zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka práce začala navrhovateľke plynúť dňom 17.03.2006 dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie návrhu na súd o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Posledným dňom na podanie takéhoto návrhu bol 18.03.2006. Z odtlačku pečiatky podateľne prvostupňového súdu však vyplýva, že navrhovateľka podala návrh na začatie konania osobne do podateľne Okresného súdu Bratislava II až dňa 19.03.2006. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že došlo k preklúzii /zániku práva/, na ktorú skutočnosť musel súd prihliadnuť z úradnej povinnosti a návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru s náhradou mzdy zamietnuť.
S poukazom na túto skutočnosť mal súd za to, že protinávrhu odporcu, ktorým žiadal určiť, že od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával tiež nie je možné vyhovieť z dôvodu, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu bol ukončený okamžitým skončením pracovného pomeru dňa 17.03.2006, preto protinávrh z tohto dôvodu zamietol.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak by navrhovateľka odmietla dňa 17. 3. 2006 zrušujúci prejav v písomnej podobe naozaj prevziať, okamžité skončenie pracovného pomeru by vzhľadom na znenie § 38 ods. 4 Zákonníka práce spôsobilo účinky, ktoré s ním platná právna úprava spája, teda by nebolo nevyhnutné písomnosť doručovať poštou. Z uvedeného je preto zrejmé, že k osobnému doručovaniu písomnosti zo strany odporcu ako zamestnávateľa nedošlo. O účelovosti uvedeného tvrdenia svedčí aj to, že Q. G., ktorého čestné vyhlásenie považuje súd prvého stupňa za rozhodujúci dôkaz, sa o uvedenej skutočnosti v rámci svojej svedeckej výpovede vôbec nezmienil, a to napriek tomu, že sa podrobne vyjadroval ku všetkým skutočnostiam týkajúcich sa okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľky. Uvedenú skutočnosť však neuviedol nielen svedok, táto skutočnosť vôbec nebola uvádzaná ani samotným odporcom. Nie je možné stotožniť sa s jeho tvrdením, že sa o relevantnosti tejto skutočnosti
dozvedel až po zmene právneho zástupcu, keď odporca ako zamestnávateľ sa nemôže odvolávať na neznalosť zákona, nehovoriac už o tom, že od začiatku konania bol zastúpený právnym zástupcom. Podľa navrhovateľky teda možno jednoznačne dospieť k záveru, že uvedené tvrdenie sa nezakladá na pravde a odporca ho uviedol účelovo až po tom, ako bolo odvolacím súdom konštatované, že nie sú splnené hmotnoprávne podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru. Navrhovateľka rovnako zdôraznila, že zaužívanou praxou je doručovať zamestnancom písomnosť za prítomnosti svedkov, resp. s uskutočnením záznamu o odmietnutí prevzatia písomnosti, práve z dôvodu dôkaznej povinnosti na strane zamestnávateľa. Tvrdenia odporcu o odmietnutí prevzatia zrušujúceho prejavu navrhovateľkou nakoniec spochybňuje aj obsah výsluchu samotnej navrhovateľky a svedkov S. R. a H. V., z ktorých vyplynulo, že navrhovateľka dňa 17. 3. 2006 v zamestnaní vôbec nebola. Rovnako súd nezobral do úvahy skutočnosť, že navrhovateľka v konaní viackrát namietala hodnovernosť svedeckej výpovede Q. G.. Závery súdu prvého stupňa považovala navrhovateľka za tendenčné a nezodpovedajúcemu skutočnému stavu veci a výsledkom vykonaného dokazovania, súd sa priklonil k domnienke, že navrhovateľka sa teoreticky mohla v uvedenom čase k odporcovi dostaviť, ktorý záver však nie je ničím odôvodnený, nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Odporca ako zamestnávateľ teda podľa navrhovateľky neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu tvrdeniu, nárok navrhovateľky bol teda podľa nej uplatnený včas. Navrhovateľka rovnako spochybnila interpretáciu časti svojej výpovede odporcom tak, že by netrvala na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával. Za nevyhnutné považovala konštatovať, že všetky tvrdenia odporcu ohľadne toho, že navrhovateľka spreneverila finančné prostriedky a neplnila si svoje povinnosti, sa ukázali ako nepravdivé, navrhovateľka sa nedopustila žiadneho konania, ktoré by malo zakladať dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Napriek tomu, že s navrhovateľkou bol pracovný pomer skončený nezákonne a v priebehu súdneho konania vyšlo najavo, že práve odporca vo viacerých prípadoch porušil ustanovenia Zákonníka práce a vážnym spôsobom porušil práva navrhovateľky, súd odmietol prihliadnuť na argumenty navrhovateľky, ktorá je v pozícii slabšej strany a ktorej by mala prislúchať maximálna ochrana jej práv ako zamestnanca. Z hľadiska prejednacieho princípu sporového konania sa tak podľa navrhovateľky odporcovi nepodarilo jednoznačne preukázať, že navrhovateľka odmietla dňa 17. 3. 2006 okamžité skončenie pracovného pomeru prevziať, nemôže tak obstáť právny záver prvostupňového súdu, že došlo k preklúzii práva navrhovateľky. Navrhovateľka preto navrhla zrušenie prvostupňového rozsudku v ňou napadnutej časti a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné.
Odvolací súd po dôslednom preskúmaní celého spisového materiálu a výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tvrdenie navrhovateľa o odmietnutí prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľkou dňa 17. 3. 2006 v priestoroch čerpacej stanice nemožno považovať za preukázané. Je pravda, že toto tvrdenie odporcu sa v konaní objavilo až neskôr po tom, čo vo veci rozhodol odvolací súd. Výpoveď navrhovateľky bola podporená aj výpoveďou svedkov S. R. a H. V. (podľa ktorých navrhovateľka v piatok dňa 17. 3. 2006 bola doma, resp. v okolí bydliska, v cukrárni, starala sa o maloleté dieťa kolegu, žiadnemu zo svedkov v ten deň, resp. cez nasledujúci víkend nehovorila nič o okamžitom skončení pracovného pomeru), pre spochybnenie obsahu ktorých odvolací súd nenašiel žiadne rozumné dôvody. Z obsahu zrušujúceho prejavu je zrejmé, že tento je adresovaný navrhovateľke na adresu domáceho bydliska, pokiaľ vedúci Q. G.Ý., ktorý zrušujúci prejav navrhovateľke doručoval, túto nenašiel v mieste bydliska, je nelogické, pokiaľ sám bol práceneschopný, aby išiel do zamestnania, keď navrhovateľka podľa rozpisu pracovných smien (č.l. 79 spisu) dňa 17. 3. vôbec nepracovala (navrhovateľka v mesiaci marec 2006 pracovala dňa 4.3., 7.3., 11.3. a 15.3.). Z čestného vyhlásenia Q. G. vyplýva, že navrhovateľka sa mala zastaviť dňa 17. 3. 2006 v poludňajších hodinách na pracovisku odovzdať tržbu zo smien, na ktorých v predchádzajúcich dňoch vykonávala službu. Aj toto tvrdenie je spochybnené výsledkami vykonaného dokazovania, keď je zrejmé, že navrhovateľka tržby z predchádzajúcich dní odovzdávala kolegovi W. (čestné prehlásenia z 12.3., 15.3. a 16.3. - č.l. 11-13 spisu), tržby boli odovzdané zamestnávateľovi týmto spolupracovníkom navrhovateľky až dňa 31. 3. 2006. Ak by teda navrhovateľka skutočne dňa 17. 3. 2006 prišla odovzdať zamestnávateľovi tržbu zo skorších pracovných smien, odrazilo by sa to v Prehľade vkladov tržieb za marec 2006 zo
dňa 7. 4. 2008 - č.l. 79 spisu. Dňa 17. 3. 2006 bol na pracovisku pracovník E. G., ktorý ako svedok vypovedal, že u neho nikto žiadny dokument pre navrhovateľku nenechal, čím je rovnako spochybnený obsah svedeckej výpovede svedka Q. G., ktorý vypovedal, že po príchode na čerpaciu stanicu chcel okamžité skončenie pracovného pomeru nechať u pumpára E. G.. Svedok E. G. rovnako uviedol, že na pracovisku bola len jedna miestnosť, ak by navrhovateľka na pracovisko prišla, určite by si ju bol všimol, rovnako vôbec nevedel, kedy navrhovateľka dostala okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom na okolnosti pri odmietnutí prevzatia písomnosti a reakciu odporkyne na samotné okamžité skončenie pracovného pomeru by si spomenúť musel, pokiaľ by pri tom osobne bol.
Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že záver súdu prvého stupňa ohľadom odmietnutia prevzatia zrušujúceho prejavu navrhovateľkou neodzrkadľuje stav veci vzhľadom na všetky výsledky vykonaného dokazovania, skutočne vyplýva z domnienky, že navrhovateľka sa mohla v uvedenom čase k odporcovi na pracovisko dostaviť, ktorá skutočnosť však bez pochybností preukázaná nebola. V danom prípade tak na takúto nepreukázanú skutočnosť prihliadať nemožno, treba vychádzať len z preukázaného faktu, že navrhovateľke bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené prostredníctvom pošty až v pondelok dňa 20. 3. 2006. Návrh navrhovateľky bol teda podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce.
Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane závislého výroku o vzájomnom návrhu odporcu - § 212 ods. 2 písm. b) O.s.p.) podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Na pojednávaní súdu dňa 29.1.2016, právna zástupkyňa navrhovateľky žiadala, aby súd pripustil zmenu žalobného návrhu a aby určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke listom zo dňa 17.3.2006 doručeným navrhovateľke dňa 20.3.2006 je neplatné a aby priznal navrhovateľke titulom neplatného skončenia pracovného pomeru náhradu mzdy za obdobie od 21.3.2006 do 29.2.2008 v sume priemerného mesačného zárobku 343,42 Eur brutto na mesiac.
Uznesením vyhláseným na pojednávaní súdu dňa 29.1.2016, súd pripustil zmenu žalobného návrhu vo vyššie uvedenom znení.
Právna zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní súdu dňa 29.1.2016 zároveň vzala návrh v časti náhrady mzdy za obdobie od 1.3.2006 do 20.3.2006 a 1.3.2008 späť (priznania náhrady mzdy za obdobie od 1.3.2006 do 1.3.2008 sa navrhovateľka pôvodne domáhala podaním doručeným súdu dňa 15.2.2010).
Právny zástupca odporcu s čiastočným späťvzatím návrhu súhlasil.
Navrhovateľka zotrvala na podanom návrhu v znení jeho zmeny a čiastočného späťvzatia s tým, že zároveň uviedla, že pokiaľ na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010 uviedla, že sa nechce vrátiť na pôvodné miesto a netrvá na tom, aby ju zamestnávateľ ďalej zamestnával, myslela to tak, že jej vyjadrenie vychádzalo z predchádzajúcich dohôd s odporcom, s ktorým sa dohodla, že ak sa spor ukončí dohodou, nebude trvať na tom, aby ju ďalej zamestnával s tým, že jej vyplatí náhradu mzdy, ktorú požadovala v súdnom konaní a náhradu trov konania.
Právny zástupca odporcu vo svojom prednese poukázal na to, že ak navrhovateľka už raz na pojednávaní súdu uviedla, že netrvá na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával, jednoznačne tak prejavila svoju vôľu, s ktorou sú spojené právne účinky. S poukazom na princíp podľa ktorého neznalosť práva neospravedlňuje, nie je možné brániť sa tým, že nevedela, aké právne následky takéto vyhlásenie má. V súlade s ustanovením § 79 ods. 4 Zákonníka práce má preto navrhovateľka právo na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Odporca má za to, že vyhlásenie navrhovateľky v priebehu súdneho konania, konkrétne na pojednávaní súdu dňa 24. júna 2010, že netrvá na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával je neodvolateľné a akýkoľvek prejav vôle, ktorým teraz navrhovateľka mení alebo odvoláva prejavenú vôľu nevyvoláva žiadne právne účinky. Poukázal na to, že v zmysle ust. § 79 ods. 3 Zákonník práce s vyhlásením zamestnanca o tom, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, zákon spája právne účinky v podobe nevyvrátiteľnej právnej domnienky skončenia pracovného pomeru dohodou. Ak zamestnanec vyhlási, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, v prípade neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru, za podmienky, že sa zamestnávateľ nedohodne
so zamestnancom inak platí, že pracovný pomer sa skončil dohodou dňom, keď mal pracovný pomer skončiť na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru. Právne účinky vyhlásenia zamestnanca nastávajú spätne ku dňu, keď mal pracovný pomer skončiť a je teda zrejmé, že zamestnanec svoje vyhlásenia o tom, že netrvá na ďalšom zamestnávaní zo strany zamestnávateľa nemôže účinne odvolať alebo akokoľvek meniť. Za daného stavu preto v prípade, ak by súd dospel k záveru, že pracovný pomer bol skončený neplatne, z dôvodu vyhlásenia navrhovateľky bude platiť, že nastala nevyvrátiteľná právna domnienka skončenia pracovného pomeru dohodou ku dňu, keď mal pracovný pomer skončiť na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru a navrhovateľke patrí nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Odporca zároveň poukázal na to, že navrhovateľka prejavila svoj zjavný nezáujem na ďalšom zamestnávateľovi aj svojím faktickým konaním. Je totižto zrejmé, že odporca umožnil navrhovateľke dňa 28. júna 2006 aby opätovne nastúpila do práce na svojom pôvodnom pracovisku - čerpacej stanici vo Vajnoroch, čo vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania zo dňa 17. 10. 2006, pričom odporkyňa na pracovisku nezotrvala a do práce už následne nenastúpila, čím nepochybne prejavila vôľu, že netrvá na ďalšom zamestnávaní.
Právny zástupca odporcu taktiež uviedol, že odporca má aj naďalej za to, že navrhovateľka podala žalobu po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty a že odporca pracovný pomer s navrhovateľkou ukončil platne.
Napokon uviedol, že ak by súd dospel k záveru, že pracovný pomer bol skončený neplatne a súčasne nedospel k záveru, že pracovný pomer z dôvodu vyhlásenia navrhovateľky skončil dohodou ku dňu kedy mal skončiť na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru žiadal, aby súd navrhovateľke nepriznal náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov a to opätovne s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľka dňa 28. júna 2006 nastúpila na pôvodné pracovisko, na pracovisku však nezotrvala a do práce už následne vôbec nenastúpila, čím prejavila zjavný nezáujem na zotrvaní v pracovnom pomere a priznanie akejkoľvek náhrady mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Právna zástupkyňa navrhovateľky poukazovala na skutočnosť, že v zmysle judikatúry súdov bolo ustálené, že vyjadrenie zamestnanca ohľadom trvania na ďalšom zamestnávaní môže byť menené až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Poukázala na skutočnosť že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatným právnym úkonom a návrh na začatie konania bol podaný včas. Oba z uvedených právnych názorov boli potvrdené rozhodnutiami odvolacieho súdu. Pokiaľ odporca uvádza, že navrhovateľka netrvala na ďalšom zamestnávaní, právna zástupkyňa poukázala na to, že navrhovateľka už od doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru odporcovi opakovane oznamovala svoje stanovisko o trvaní na ďalšom zamestnávaní, čo odporca pripustil v momente, keď súhlasil s navrhovateľkiným opätovným nástupom u odporcu, avšak následne svoj názor zmenil a navrhovateľke neumožnil riadny výkon práce. Skutočnosť, že navrhovateľka trvala na zamestnávaní podporuje aj skutočnosť, že navrhovateľka podala na súd žalobu, ktorá je z právneho hľadiska adekvátnym oznámením zamestnanca o trvaní na ďalšom zamestnávaní. Uvedená skutočnosť pretrváva aj počas celej doby trvania súdneho sporu a to aj napriek snahe odporcu navodiť o uvedenom opačný dojem a vyjadrenie navrhovateľky vykladať v odlišnom kontexte než v akom boli použité navrhovateľkou. Napokon aj na pojednávaní súdu dňa 29. 1. 2016 navrhovateľka vyjadrila svoj záujem a uviedla, že trvá na ďalšom zamestnávaní u odporcu a to bez akýchkoľvek podmienok či výhrad. Opierajúc sa o vykonané dokazovanie a faktické konanie navrhovateľky, ktorá v snahe pokračovať v práci u odporcu sa dostavila na pracovisko, je nevyhnutné zdôrazniť, že práve z dôvodov na strane odporcu k výkonu práce nemohlo dôjsť. Pokiaľ ide o vzájomný návrh odporcu o určenie, že od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával, s uvedeným nie možné súhlasiť, nakoľko toto nemá vzhľadom na vykonané dokazované žiadne opodstatnenie. Právna zástupkyňa navrhovateľky taktiež poukázala na právny názor odvolacieho súdu, ktorý uzavrel, že navrhovateľka sa nedopustila porušenia pracovnej disciplíny a zo strany navrhovateľky ani nedošlo k sprenevere peňažných prostriedkov odporcu.
Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce účinného k 20.3.2006 (ďalej len "Zákonník práce"), zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 68 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.
Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 1, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.
Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa 79 ods. 4 Zákonníka práce, v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení, súd viazaný právnym záverom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 3.11.2009, č.k. 5Co/278/2008-114, dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke listom zo dňa 17.3.2006, doručeným navrhovateľke dňa 20.3.2006 je neplatné, keď z výpovede svedka G. - vedúceho navrhovateľky je zrejmé, že súhlasil zo spôsobom odnášania a odovzdávania tržby tak, ako to opísala navrhovateľka aj napriek tomu, že ju o jej zodpovednosti na základe interného pokynu ČS/4 poučil. Skutočnosť, že navrhovateľka oznamovala svoj nesúhlas so zaužívaným spôsobom odovzdávania tržieb z dôvodu strachu o zverené hodnoty, že mala snahu o vytvorenie lepších pracovných podmienok na odovzdávanie tržby, potvrdzuje výpoveď svedka F.. Tieto skutočnosti preukazujú, že situácia, za ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, ako aj neskoršie dôsledky tohto pre zamestnávateľa, neumožňujú vyhodnotiť konanie navrhovateľky ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, zakladajúce nárok na okamžité skončenie pracovného pomeru. Navrhovateľka sa preto nedopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny a preto nemožno kvalifikovať okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 20.03.2006 za spĺňajúce kritériá či skutkovú podstatu § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a teda ako platné.
Rovnako súd viazaný právnym záverom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 17.3.2015, č.k. 5 Co570/2013, dospel k záveru, že žaloba bola podaná včas, keď tvrdenie navrhovateľa o odmietnutí prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľkou dňa 17. 3. 2006 v priestoroch čerpacej stanice nemožno považovať za preukázané. Výpoveď navrhovateľky bola podporená aj výpoveďou svedkov S. R. U. H. V. (podľa ktorých navrhovateľka v piatok dňa 17. 3. 2006 bola doma, resp. v okolí bydliska, v cukrárni, starala sa o maloleté dieťa kolegu, žiadnemu zo svedkov v ten deň, resp. cez nasledujúci víkend nehovorila nič o okamžitom skončení pracovného pomeru), pre spochybnenie obsahu ktorých nie sú žiadne rozumné dôvody. Z obsahu zrušujúceho prejavu je
zrejmé, že tento je adresovaný navrhovateľke na adresu domáceho bydliska. Pokiaľ vedúci Q. G., ktorý zrušujúci prejav navrhovateľke doručoval, túto nenašiel v mieste bydliska, je nelogické, pokiaľ sám bol práceneschopný, aby išiel do zamestnania, keď navrhovateľka podľa rozpisu pracovných smien (č.l. 79 spisu) dňa 17. 3. vôbec nepracovala (navrhovateľka v mesiaci marec 2006 pracovala dňa 4.3., 7.3., 11.3. a 15.3.). Z čestného vyhlásenia Q. G. vyplýva, že navrhovateľka sa mala zastaviť dňa 17. 3. 2006 v poludňajších hodinách na pracovisku odovzdať tržbu zo smien, na ktorých v predchádzajúcich dňoch vykonávala službu. Aj toto tvrdenie je spochybnené výsledkami vykonaného dokazovania, keď je zrejmé, že navrhovateľka tržby z predchádzajúcich dní odovzdávala kolegovi W. (čestné prehlásenia z 12.3., 15.3. a 16.3. - č.l. 11-13 spisu), tržby boli odovzdané zamestnávateľovi týmto spolupracovníkom navrhovateľky až dňa 31. 3. 2006. Ak by teda navrhovateľka skutočne dňa 17. 3. 2006 prišla odovzdať zamestnávateľovi tržbu zo skorších pracovných smien, odrazilo by sa to v Prehľade vkladov tržieb za marec 2006 zo dňa 7. 4. 2008 - č.l. 79 spisu. Dňa 17. 3. 2006 bol na pracovisku pracovník E. G., ktorý ako svedok vypovedal, že u neho nikto žiadny dokument pre navrhovateľku nenechal, čím je rovnako spochybnený obsah svedeckej výpovede svedka Q. G., ktorý vypovedal, že po príchode na čerpaciu stanicu chcel okamžité skončenie pracovného pomeru nechať u pumpára E. G.Á.. Svedok E. G. rovnako uviedol, že na pracovisku bola len jedna miestnosť, ak by navrhovateľka na pracovisko prišla, určite by si ju bol všimol, rovnako vôbec nevedel, kedy navrhovateľka dostala okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom na okolnosti pri odmietnutí prevzatia písomnosti a reakciu odporkyne na samotné okamžité skončenie pracovného pomeru by si spomenúť musel, pokiaľ by pri tom osobne bol.
Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že v konaní nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že navrhovateľke bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručované už dňa 17.3.2006, kedy mala prevzatie tejto písomnosti odmietnuť. V danom prípade na takúto nepreukázanú skutočnosť prihliadať nemožno, treba vychádzať len z preukázaného faktu, že navrhovateľke bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené prostredníctvom pošty až v pondelok dňa 20. 3. 2006. Návrh navrhovateľky bol teda podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce.
Pokiaľ aj odporca vo svojich vyjadreniach uviedol, že sa nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu, jeho úvahy sú pre posúdenie veci právne irelevantné, nakoľko iba polemizuje s odvolacím súdom, avšak neprináša žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktorými by svoje tvrdenia preukázal, resp. vyvrátil právny záver vyjadrený odvolacím súdom v jeho zrušujúcich uzneseniach.
Vychádzajúc teda zo skutočnosti, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľke listom zo dňa 17.3.2006, doručeným navrhovateľke dňa 20.3.2006 je neplatné, sa súd ďalej zaoberal otázkou uplatneného nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru ako aj vzájomným návrhom odporcu, ktorým sa domáhal určenia, že od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával.
Pre posúdenie nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru bolo významné vyhlásenie navrhovateľky na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010, kde na jednoznačne položenú otázku právneho zástupcu odporcu: "Chcete sa vrátiť na pôvodné miesto do pracovného pomeru u odporcu a trváte na ďalšom zamestnávaní," navrhovateľka jednoznačne odpovedala: "Nie".
Nakoľko v priebehu súdneho pojednávania navrhovateľka uviedla, že netrvá na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával, súd vychádzajúc z ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce rozhodol, že pracovný pomer navrhovateľky skončil k 20.3.2006, t.j. ku dňu kedy mal skončiť neplatne, keď k uvedenému dátumu nastala pri neplatnom skončení pracovného pomeru zákonná fikcia ukončenia pracovného pomeru dohodou.
V zmysle ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce, súd zároveň priznal navrhovateľke nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov, ktorú vypočítal nasledovne:
Rozhodným obdobím pre výpočet nároku na náhradu mzdy bol mesiac október, november, december 2005. V rozhodnom období mala navrhovateľka hrubú mzdu:
- október 2005 …… 14.156,-Sk
- novembre 2005 ….. 16.632,-Sk
- december 2005 …….. 11.619,-Sk Celkom ……….. 42.407,-Sk
Navrhovateľke nebola v rozhodnom období vyplatená náhrada mzdy za sviatok, ani dovolenku a navrhovateľka odpracovala 65 dní (október 21, november 22, december 22), čo pri 7,5 hodinovom pracovnom čase predstavuje 487,5 hodín.
42.407,-Sk : 487,5 hodín = 86,988,-Sk (priemerný hrubý hodinový zárobok) 86,988 x 37,5 hodín/týždeň = 3.262,05,-Sk (priemerný hrubý týždenný zárobok) 3.262,05 x 4,348 (koeficient priem. počtu týždňov v mesiaci) = 14.183,393,-Sk (priemerný hrubý mesačný zárobok), t.j. 470,802 Eur/mesiac
Náhrada mzdy potom za obdobie 2 mesiacov predstavuje sumu 941,60 Eur. Nakoľko navrhovateľka si uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške 343,42 Eur/mesiac, súd jej priznal náhradu mzdy vo výške ňou uplatnenej, t.j. v sume 686,84 Eur. V zostávajúcej časti uplatneného nároku na náhradu mzdy (za obdobie od 21.5.2006 do 29.2.2008) súd návrh zamietol.
V nadväznosti na uvedené treba uviesť, že pokiaľ sa navrhovateľka snažila zvrátiť vyhlásenie, ktoré učinila na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010, toto bez súhlasu odporcu nie je možné. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä ku vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka). Právny úkon je platný, ak je urobený slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne. V prípade navrhovateľky súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by takto učinené vyhlásenie nespĺňalo náležitosti platného právneho úkonu. Vyhlásenie navrhovateľky bolo určité a zrozumiteľné, nebolo urobené pod nátlakom či bezprávnou vyhrážkou a bolo urobené vážne. O vážnosti prejavenej vôle, teda o tom, že navrhovateľka naozaj nemala záujem na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával svedčí aj jej vyjadrenie na pojednávaní súdu dňa 19.4.2012, kde uviedla: "Pokiaľ sa týka môjho vyhlásenia, že netrvám na tom, aby ma odporca ďalej zamestnával, tak toto som uviedla, čo som si našla zamestnanie a po 4 rokoch trvania sporu, lebo mám za to, že to nemalo význam."
Pokiaľ by aj navrhovateľka vyhlásenie, že netrvá na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával učinila s tým, že jej neboli známe právne následky, ktoré sú s prejavom jej vôle spájané, ide o tzv. právny omyl, ktorý spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samotnej podstaty práva, právny omyl navrhovateľky vychádzajúci z omylu spočívajúcom v neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Zákonníka práce, je neospravedlniteľný. Naviac navrhovateľka bola počas celého súdneho konania zastúpená právnym zástupcom - advokátom a teda v tomto prípade nie je možné uvažovať o tom, že by jej nebola poskytnutá dostatočná ochrana jej práv ako zamestnanca v pozícii slabšej strany, pričom zo strany súdu v tomto smere nepripadá do úvahy poučovacia povinnosť súdu, keďže súd má poučovaciu povinnosť iba vo veciach, ktoré sa týkajú procesných práv a povinností a je vylúčené, aby poučoval účastníkov konania vo veciach hmotného práva.
Vyhlásenie zamestnanca, že netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával je jednostranný, adresovaný právny úkon, ktorý sa stáva účinný okamihom, kedy dôjde druhému účastníkovi. Právne následky vyhlásenia navrhovateľky o tom, že netrvá na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával nastali jej vyhlásením učineným na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010 adresovaným právnemu zástupcovi odporcu. Od uvedeného okamihu bolo možné zvrátiť fikciu ukončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce iba so súhlasom odporcu, ku ktorému však až do rozhodnutia súdu nedošlo, ba práve naopak, odporca po celú dobu poukazoval na to, že pracovný pomer vzhľadom na vyhlásenie navrhovateľky skončil podľa § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce. Rovnako až do rozhodnutia súdu nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou, v ktorej by si účastníci písomne dohodli iný dátum ukončenia pracovného pomeru.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je síce správne tvrdenie právnej zástupkyne navrhovateľky, že v zmysle judikatúry súdov bolo ustálené, že vyjadrenie zamestnanca ohľadom trvania na ďalšom zamestnávaní môže byť menené až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej (treba však dodať, že nielen čo do vyhlásenia zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával,
ale aj čo do vyhlásenia zamestnanca, že netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával) avšak len dovtedy, kým nedošlo k platnému ukončeniu pracovného pomeru skôr, pričom za takéto platné ukončenie pracovného pomeru je treba považovať aj ukončene pracovného pomeru zákonnou fikciou podľa § 73 ods. 3 Zák. práce, podľa ktorej platí, že pracovný pomer skončil dohodu buď uplynutím výpovednej doby (pri neplatnej výpovedi) alebo dňom keď sa pracovný pomer mal skončiť (pri neplatnom okamžitom skončení alebo v skúšobnej dobe).
Uvedená právna regulácia je významná nielen pre posúdenie nároku zamestnanca na náhradu mzdy z hľadiska ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý umožňuje priznať zamestnancovi náhradu mzdy najskôr odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale aj pre samotného zamestnávateľa, ktorého povinnosť poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy je viazaná do času, kým zamestnancovi neumožní pokračovať v práci alebo nedôjde k platnému ukončeniu pracovného pomeru.
Akákoľvek zmena prejavu vôle v priebehu nasledujúceho súdneho konania vrátane vyhlásenia navrhovateľky na pojednávaní súdu dňa 29.1.2016 nemá bez súhlasu odporcu žiadne právne účinky, nakoľko až do rozhodnutia súdu nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru na základe dohody uzavretej s odporcom.
V nadväznosti na uvedené, keď zamestnanec môže svoj prejav vôle zmeniť až do rozhodnutia súdu a to aj čo do vyhlásenia, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, ku ktorej zmene prejavu vôle v prípade navrhovateľky aj došlo a to na pojednávaní súdu 24.6.2010, je preto bez právneho významu tvrdenie právnej zástupkyne navrhovateľky, že navrhovateľka už od doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru odporcovi opakovane oznamovala svoje stanovisko o trvaní na ďalšom zamestnávaní, ako aj skutočnosť, že podala na súd žalobu, ktorá je z právneho hľadiska adekvátnym oznámením zamestnanca o trvaní na ďalšom zamestnávaní.
Taktiež je treba uviesť, že z obsahu spisu nevyplývajú ani navrhovateľkou tvrdené skutočnosti (a v tomto smere navrhovateľka nenavrhla vykonanie žiadnych iných dôkazov), že odporca síce súhlasil s navrhovateľkiným opätovným nástupom do práce, avšak následne svoj názor zmenil a navrhovateľke neumožnil riadny výkon práce. Z vykonaného dokazovania vyplynulo (a uvedené ani nebolo sporné), že listom zo dňa 27.6.2006 odporca vyzval navrhovateľku, aby nastúpila do práce, čo navrhovateľka dňa 28.6.2006 aj urobila, avšak ako vyplýva z jej vlastného písomného záznamu (č.l. 63), na pracovisko sa dostavila o 6.00 hod., nakoľko tam nebol prítomný vedúci, ktorý neprišiel ani do 6.30, z pracoviska odišla, pretože bola na 7.00 hod. objednaná k lekárovi. Z ďalších listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že od 28.6.2006 do 17.8.2006 bola práceneschopná, teda zamestnávateľ jej v tomto období ani nemohol prideľovať prácu a za uvedené obdobie jej ani nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy, ktorého zaplatenia sa domáhala. Po ukončení práceneschopnosti bola navrhovateľka povinná ukončenie práceneschopnosti oznámiť zamestnávateľovi a do práce nastúpiť, čo však neurobila. Súd aj tu poukazuje na vyjadrenie samotnej navrhovateľky na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010, kde uviedla, že po ukončení práceneschopnosti do práce u odporcu nenastúpila, nakoľko na to nebol dôvod, zistila, že nie je nikde zapísaná, ani na Sociálnej poisťovni, takže nebola zamestnaná, nedostala ani výplatu, necítila sa ako zamestnanec. Je právne irelevantné, či navrhovateľka bola alebo nebola nahlásená odporcom v Sociálnej poisťovni, resp. či sa na základe tejto skutočnosti cítila alebo necítila byť zamestnancom odporcu. Bolo výlučne v záujme navrhovateľky, aby ukončenie pracovnej neschopnosti zamestnávateľovi riadne oznámila a následne nastúpila do práce. Odporca nebol povinný opakovane navrhovateľku vyzývať (naviac pokiaľ mu ani neoznámila ukončenie PN), aby nastúpila do práce, nakoľko túto povinnosť si už splnil listom zo dňa 27.6.2006. Aj tu súd poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľka bola aj v tomto čase zastúpená advokátkou, teda nemožno mať za to, že by jej nebola poskytovaná dostatočná právna ochrana. I v uvedených súvislostiach potom vyjadrenie navrhovateľky na pojednávaní súdu dňa 24.6.2010, kde uviedla, že netrvá na tom, aby ju zamestnávateľ ďalej zamestnával, je iba potvrdením jej prechádzajúceho faktického správania sa a skutočnosti že naozaj nemala záujem na ďalšom zamestnávaní u odporcu.
Vzhľadom na skutočnosť, že pracovný pomer navrhovateľky skončil k 20.3.2006 zákonnou fikciou podľa § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce, súd zamietol vzájomný návrh odporcu, ktorým sa domáhal určenia, že od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával.
O čiastočnom späťvzatí návrhu bolo rozhodnuté podľa § 96 ods. 1 O.s.p.
O trovách konania, o trovách konania vzájomného návrhu vrátane trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § § 224 ods. 3 O.s.p v spojení s 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
O povinnosti odporcu zaplatiť štátu, na účet Slovenskej pošty - prevádzkovateľa systému súdny poplatok v sume 140,50 Eur (99,50 Eur - návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru + 41 Eur - 6% z priznanej náhrady mzdy) bolo rozhodnuté podľa rozhodnuté podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Nakoľko navrhovateľka je od platenia súdnych poplatkov oslobodená [§ 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb.], súd zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku odporcu a to v časti, v ktorej bol v konaní neúspešný.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na podpísanom súde, písomne, dvojmo.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.