Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-961-2014.pdf
PDF · 84.97 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/961/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s., so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta 1/A, IČO: 31 338 976 proti žalovanej A.. P. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom v H., F. XX, zastúpenej JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom advokátskej kancelárie, so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku č. 8, o zaplatenie 829,85 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 3.9.2014 č.k. 19C/93/2014-64 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v sume 71,39 eur a tieto zaplatiť advokátovi JUDr. Jánovi Kizivatovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania v sume 49,50 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 214,17 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet jej právneho zástupcu.
Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie 829,85 eur, ktorého sa voči žalovanej domáhal v zmysle ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, a to z titulu neuhradenia ceny služby a to vedenie účtu cenných papierov.
Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že s poukazom na skutočnosť, že žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania prioritne sa vyporiadával s jej dôvodnosťou. Pre posúdenie dĺžky premlčacej lehoty považoval za potrebné sa vyporiadať s otázkou, či sa má tento právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka alebo podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Považoval za správny názor žalobcu o tom, že právny vzťah medzi majiteľom účtu a Centrálnym depozitárom cenných papierov je vzťahom obchodným s poukazom na ust. § 58 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb., za účinnosti ktorého vznikol tento záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania. Konštatoval, že podľa tohto ustanovenia sa právne vzťahy medzi majiteľom účtu a depozitárom spravovali Obchodným zákonníkom. Konštatoval však, že zákon č. 600/1992 Zb. bol zrušený zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. Podľa § 161 (prechodné a záverečné ustanovenia) sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak. Z toho vyvodil, že pokiaľ ide o nároky vzniknuté po účinnosti tohto zákona spravujú sa tieto ustanoveniami zákona č. 566/2001 Z.z. a nie zákonom č. 600/1992 Zb. Mal za to, že právo žalobcu vzniklo za účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z., pretože predmetom konania je poplatok
za vedenie účtu za rok 2008. Poukázal na to, že nový zákon vzťah depozitára a majiteľa účtu cenných papierov už neposudzuje v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Právne vzťahy medzi majiteľom účtu, ktorý nie je členom a depozitárom sa Obchodným zákonníkom nevzťahujú, pretože zákon takéto vymedzenie vo vzťahu majiteľ účtu - depozitár neobsahuje. Konštatoval, že poplatok za vedenie účtu nie je možné bez ďalšieho považovať za záväzok z odplatnej zmluvy týkajúcej sa cenných papierov. Zákon č. 566/2001 Z.z. jasne definuje, ktoré vzťahy sa spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ tam vzťah medzi depozitárom a majiteľom účtu uvedený nie je, nemôže ísť o vzťah obchodnoprávny.
V nadväznosti na to súd prvého stupňa posudzoval aj začiatok plynutia premlčacej lehoty, a to podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Mal teda za to, že premlčacia doba teda plynie odo dňa, keď sa právo objektívne mohlo vykonať a nie kedy ho oprávnený subjekt mohol vykonať. Prisvedčil názoru žalovaného, že ak splatnosť poplatku za vedenie účtu nie je určená zákonom, cenníkom, vykonávacím predpisom alebo vzájomnou dohodou nemôže si ju jednoznačne určiť žalobca. Ak by tomu tak bolo, dochádzalo by k nezákonnému predlžovaniu premlčacej doby. Tento svoj právny záver založil na rozhodnutí Najvyššieho súdu SR publikovaného v ZSR č. 28/1994. Mal za to, že na takomto závere nemení nič ani skutočnosť, že žalobca si fakturoval túto službu v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Z toho vyvodil, že prvý deň, kedy si žalobca mohol uvedený nárok uplatniť na súde bol deň po uplynutí roku 2008, teda od 1.1.2009 a v tento deň začala žalobcovi plynúť aj premlčacia doba. Mal za to, že na vzťah medzi účastníkmi je potrebné aplikovať všeobecnú 3-ročnú premlčaciu lehotu podľa Občianskeho zákonníka. Konštatoval však, že ak by aj pripustil 4-ročnú premlčaciu lehotu podľa predpisov obchodného práva, aj táto by uplynula 1.1.2013, pričom žalobca žalobu podal na súde 25.2.2013, teda po uplynutí premlčacej lehoty posudzovanej tak podľa občianskeho, ako aj podľa obchodného práva. S poukazom na tieto dôvody žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej priznal ich náhradu, ktorú aj položkovite vyčíslil.
Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca a tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p. V odvolaní uviedol, že považuje za nepochybné, že právny vzťah medzi účastníkmi konania sa spravuje ustanoveniami zákona o cenných papieroch. Z toho je zrejmé, že v otázkach neupravených týmto zákonom sa tieto právne vzťahy spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka a podľa neho sa posudzuje aj inštitút premlčania. Tento záver zaujal s poukazom na ust. § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch. Napriek absencii výslovného zákonného určenia rozhodujúceho predpisu, ktorým sa spravujú vzťahy súvisiace s vedením účtu majiteľa a medzi žalobcom má za to, že tieto právne vzťahy sa spravujú ustanoveniami zákona o cenných papieroch a v neupravených otázkach Obchodným zákonníkom. Zákon o cenných papieroch nerozlišuje majiteľov účtu v závislosti od výkonu podnikateľskej činnosti a priznáva použitie Obchodného zákonníka aj v prípade majiteľov účtu - fyzických osôb - nepodnikateľov. S poukazom na § 161 zákona o cenných papieroch sa tento právny vzťah po zmene právnej úpravy aj naďalej spravuje ustanoveniami zákona o cenných papieroch iba vznik právneho vzťahu, ako aj nároky z neho vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby s poukazom na ust. § 103 ods. 1, 3, 5 a 6 zákona o cenných papieroch, ako aj s poukazom na čl. 16 Prevádzkového poriadku Centrálneho depozitára v znení platnom od 1.7.2007 považuje za zrejmé, že činnosti Centrálneho depozitára uvedené v povolení na vznik a činnosť vykonáva tento za odplatu (§ 99 ods. 8). Jednou z platených činností je vedenie účtu majiteľa (§ 99 ods. 4 písm. h/). Prevádzkový poriadok CDCP v zmysle vyššie citovaných právnych noriem upravuje postup a spôsob pri vykonávaní činností Centrálneho depozitára, medzi ktoré patrí aj vedenie účtu majiteľov. Odplatu za vykonávanie činností Centrálnym depozitárom je preto tento oprávnený stanoviť prevádzkovým poriadkom, resp. na základe tam uvedeného splnomocňujúceho ustanovenia v osobitnom dokumente. Na základe toho vytvorený cenník CDCP v čl. 1 určuje všeobecné podmienky v súvislosti s poplatkami za poskytované služby. Podľa ods. 4 uvedeného článku „platba za vykonávanie služieb sa vykonáva na základe vystavenej faktúry ...“. Pri vystavení faktúry žalobca postupoval v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ust. § 71, ktorého ukladá platiteľovi dane povinnosť vystaviť faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. V čase vystavenia predmetnej faktúry zákon nestanovoval konkrétnu lehotu pre stanovenie dátumu splatnosti. Žalobca určil dátum splatnosti poplatku za vedenie účtu na deň 28.2.2009, čím zabezpečil dostatočný časový priestor na úhradu tohto poplatku. S poukazom na tieto závery považuje tvrdenie súdu, podľa ktorého si mohol žalobca uplatniť nárok na úhradu poplatku za rok 2008 v prvý deň po uplynutí tohto
roka za nesprávny. Takéto uplatnenie nároku, ktoré by predchádzalo samotnej výzve žalobcu na plnenie zo strany žalovaného by bolo považované za nedôvodné.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Táto žiadala rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania, ktorých výšku aj vyčíslila. Vo vyjadrení uviedla, že je toho názoru, že ust. § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch neobsahuje úpravu právneho vzťahu medzi Centrálnym depozitárom a majiteľom účtu, keďže žalovaná nevystupuje ako člen v zmysle ust. § 104 zákona a nejde ani o právny vzťah medzi členom a majiteľom účtu, nakoľko sa jedná o právny vzťah priamo medzi Centrálnym depozitárom a majiteľom účtu. Poukazuje na to, že zákon č. 600/1992 Zb. bol zrušený zákonom č. 566/2001 Z.z., pričom aktuálny zákon výslovnú úpravu právneho vzťahu žalobcu a žalovanej neobsahuje. Preto má za to, že podľa ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka tento upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Aj za predpokladu, ak by sa právny vzťah žalobcu a žalovanej posudzoval ako obchodnoprávny vzťah má za to, že došlo k premlčaniu nároku žalobcu. Poukázala na to, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol priamo zo zákona, pričom medzi žalobcom a žalovanou nedošlo k uzavretiu žiadnej dohody, resp. zmluvy upravujúcej splatnosť ich pohľadávok, a teda ani dátum splatnosti 28.2.2009. Tento bol upravený výlučne na základe jednostranného rozhodnutia žalobcu.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie vykonaním dôkazov označených účastníkmi v súlade s § 120 ods. 1 O.s.p., takto vykonané dôkazy aj vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil, aj vecne správne vo veci aj rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvého stupňa. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzuje na konštatovanie tejto správnosti a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalobcu považuje k týmto za potrebné dodať:
Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa nárok žalobcu zamietol s poukazom na svoj záver o dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania je pre posúdenie správnosti tohto záveru súdu prvého stupňa právne významné vyporiadanie sa jednak s otázkou, kedy začala plynúť žalobcovi premlčacia lehota a taktiež vyhodnotenie jej dĺžky, teda či sa táto spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka (v trvaní 3 rokov), resp. ustanoveniami Obchodného zákonníka (v trvaní 4 rokov). Vzhľadom k tomu, že z dôvodov prvostupňového rozsudku je zrejmé, že pri jeho závere o tom, že premlčacia lehota začala plynúť žalobcovi dňom 1.1.2009 by bol jeho nárok premlčaný bez ohľadu na to, či sa na vec aplikuje premlčacia lehota v trvaní 3 alebo 4 rokov, považuje odvolací súd za rozhodujúce správne ustálenie začiatku plynutia premlčacej lehoty. Odvolací súd považuje závery súdu prvého stupňa v tejto otázke za správne. Súdna prax sa uvedenou okolnosťou už zaoberala vo viacerých rozhodnutiach, pričom zaujala stanovisko, že všeobecné ust. § 101 Občianskeho zákonníka upravuje nielen dĺžku všeobecnej premlčacej doby, ale aj jej začiatok. Začiatok plynutia premlčacej lehoty je pritom spájaný s okamihom „keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“. Všeobecne pritom platí, že právo sa môže vykonať po prvý raz akonáhle vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda len čo nastane okamih, kedy je aktio nata, tento okamih nastáva splatnosťou dlhu, t.j. dňom, kedy mal dlžník povinnosť prvýkrát splniť dlh. Tento deň je potom dňom začiatku plynutia premlčacej lehoty podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Právna literatúra v tomto smere zastáva názor, že ak môže veriteľ vyvolať splatnosť dlhu (ak môže požiadať dlžníka o splnenie dlhu), potom objektívne posudzované môže svoje právo aj vykonať (podať žalobu na súd). Prvá objektívna možnosť vykonania práva je teda daná okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať. Prijatie názoru viazanosti začiatku plynutia premlčacej doby na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi vznikla povinnosť na plnenie by znamenalo neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania), prakticky na neobmedzenú dobu (rozhodnutie NS ČR 33Odo 918/2006). Názor vyjadrený v uvedenom rozhodnutí nadväzuje na rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod R 28/84.
S poukazom na tieto právne závery považuje odvolací súd za správny dátum ustálenia začiatku plynutia premlčacej doby súdom prvého stupňa ku dňu 1.1.2009 majúc za to, že od tohto dátumu mohol
žalobca svoje právo uplatniť po prvýkrát a teda týmto dňom mu začala plynúť premlčacia lehota. Pri správnosti tohto záveru teda došlo k premlčaniu nároku žalobcu bez ohľadu na to, či sa premlčacia lehota bude posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Do podania žaloby (25.2.2013) totiž nesporne uplynuli premlčacie lehoty a to tak 3-ročná, ako aj 4-ročná.
S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vrátane správneho výroku o trovách konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jej patrí náhrada trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z odmeny za 1 úkon právnej pomoci advokátom (písomné vyjadrenie k odvolaniu) v sume 51,45 eur podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a s pripočítaním režijného paušálu v sume 8,04 eur a DPH v sume 11,90 eur predstavujú trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní sumu 71,39 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.