Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-406-2015.pdf
PDF · 125.28 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/406/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporkyni: Q. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXX, prechodne bytom S. XXX/XX, B. S. (ako právnej nástupkyni po X. W., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom O., zomrelom dňa XX.XX.XXXX), o zaplatenie 147,77 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č.k. 7C/435/2012-76 zo dňa 3. februára 2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania súd rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 497 Obchodného zákonníka § 1 zákona č. 258/2001 Z.z., § 2 písm. a) a b), § 3, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ďalej § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení ku dňu 07.12.2006, § 524 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 7 ods. 1, 2 a 4, § 8 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako aj ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že z listinných dôkazov mal súd preukázané, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a pôvodným odporcom vznikol záväzkový právny vzťah na základe uzatvorenej zmluvy zo dňa 07.12.2006, v zmysle ktorej právny predchodca navrhovateľa ako veriteľ poskytol pôvodnému odporcovi ako dlžníkovi peňažné prostriedky (úver) vo výške 23.301,- Sk. Uvedenú zmluvu je potrebné posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pri ktorej pôvodný odporca vystupoval v pozícii spotrebiteľa a právny predchodca navrhovateľa v pozícii veriteľa (§ 3 ods. 1 citovaného zákona). Svojim charakterom je nutné túto zmluvu považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Z dikcie ustanovenia § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy je zrejmé, že za spotrebiteľskú zmluvu možno označiť každú zmluvu, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Irelevantný je prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva upravuje, či Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník. Z uvedeného treba mať za to, že každá zmluva (bez ohľadu na to podľa akého predpisu bola uzavretá) môže mať povahu spotrebiteľskej zmluvy, ak spĺňa súčasne jej atribúty. Zmluva uzavretá právnym predchodcom
navrhovateľa a pôvodným odporcom v danej veci má charakter spotrebiteľskej zmluvy, pretože jej obsah pôvodný odporca nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť, keďže tento bol už vopred pripravený, predtlačený. Ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., toto je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a je treba ho aplikovať prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený v tomto konaní. Keďže navrhovateľom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. (ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) povinný z úradnej povinnosti skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku navrhovateľa, a teda prihliadnuť na premlčanie ex offo, t.j. zo zákona. Súd mal preukázané, že predmetný dlh (úver) sa stal splatným dňa 14.06.2008 (podľa platobnej histórie), kedy došlo k predčasnému zosplatneniu úveru, a teda splatnými sa stali i splátky úveru po 14.06.2008. Dňa 15.06.2008 začala plynúť v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka všeobecná trojročná premlčacia doba (z dôvodu aplikácie spotrebiteľského práva, resp. Občianskeho zákonníka z vyššie uvedených dôvodov), ktorá uplynula dňa 15.06.2011, pričom návrh bol na súd podaný dňa 17.08.2012, teda v čase, keď bol jeho nárok v celom rozsahu premlčaný. Aj v prípade, keby na uvedený právny vzťah aplikoval štvorročnú premlčacie dobu podľa Obchodného zákonníka, táto by uplynula dňa 15.06.2012, pričom návrh bol podaný dňa 17.08.2012. Nakoľko súd bol povinný aplikovať ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. ako procesnú právnu normu s poukazom na absenciu prechodného ustanovenia k tejto úprave, a teda bol povinný prihliadnuť na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi ex offo (z úradnej povinnosti), na túto skutočnosť prihliadol a dospel k záveru, že z dôvodu premlčania nároku navrhovateľa nebolo možné mu uplatnený nárok priznať, a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. Z týchto dôvodov sa súd podrobnejšie nezaoberal meritom veci, ale návrh v celom rozsahu zamietol s poukazom na premlčanie. Za premlčané považoval súd aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. K dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súdna prax už zaujala stanovisko, že pri uzatváraní týchto dohôd zo strany navrhovateľa došlo k nekalej obchodnej praktike. Je nepochybné, že právny vzťah medzi účastníkmi je vzťah so spotrebiteľskej zmluvy, a preto je potrebné aj na tento právny úkon aplikovať ustanovenia, ktoré spravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Súdna prax vychádza zo stanoviska, že dohoda o splátkach je typicky formulárovým ošetrením vzniknutého stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach. Aj v tomto prípade dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku predloženú navrhovateľom, treba považovať za formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok navrhovateľa vo forme povolenia splátok dlhu, avšak jeho cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, ako aj dosiahnutie súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Z textu dohody je zrejmé, že ide o formulár, ktorý navrhovateľ používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Možno konštatovať, že ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky svojho dlhu. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný predovšetkým veriteľom a nie dlžníkom a keďže ide o predformulované tlačivo, dlžník pri uzatváraní dohody o splátkach nemôže jeho obsah ovplyvniť. Text dohody je podpísaný na dopredu navrhovateľom pripravený formulár, vytlačený drobným písmom, ktorého obsah nemôže spotrebiteľ ovplyvniť. Zároveň je vždy potrebné prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých takýto úkon vznikol. Vychádzajúc zo zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu do bodu 3 dohody obsahovo označené ako „forma splatenia záväzku“ zavádzajúce, a preto napĺňa kritériá nekalej obchodnej praktiky. Súd uznanie dlhu pôvodným odporcom považoval za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože sa prieči zákonu (§ 7 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 250/2007 Z.z.). O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. a odporkyni, ako úspešnému účastníkovi konania, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si odporkyňa návrhom neuplatnila priznanie náhrady trov tohto konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré odôvodnil tým, že vyhodnotenie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznanie záväzku súdom považuje za nesprávne. Navrhovateľ trvá na tom, že predmetnou dohodou došlo k platnému uznaniu dlhu, čo nepovažuje za potrebné opakovane zdôvodňovať. Poukázal na to, že v inom konaní Krajský súd v Trnave dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach uznal za platnú (rozsudok Krajského súdu v Trnave z 27.02.2013 č.k. 23Co/7/2013). Súd pochybil, keď neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že odporca sa dohodol s veriteľom na splátkach a zároveň uznal svoj záväzok voči
navrhovateľovi. Neumožnením zaplatenia dlhu v splátkach by bol veriteľ nútený v prípade splatnosti pohľadávky túto si uplatniť ihneď na súde. Ďalej namietal aplikáciu ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Poukázal na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, Nález Ústavného súdu SR z 24.05.1995, PL. ÚS 16/1995, ako aj Nález Ústavného súdu SR z 08.03.2011, III. ÚS 348/06-42. Zastáva názor, že aplikáciou citovaného ustanovenia dochádza k značnému narušeniu princípu právneho štátu ako aj k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci a k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva. Právna úprava platná v Slovenskej republika do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynuté premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b ZoOS, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, vrátane súdov, ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Ak by súd aplikoval § 5b ZoOS na všetky prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo by k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamou aplikáciou § 5b ZoOS súd by porušil tiež zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR a navyše je tu reálna hrozba, že súd by tak spôsobil navrhovateľovi škodu. Pokiaľ by teda súd neprihliadol na dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, vzhľadom na uvedené navrhuje, aby súd podal návrh na konanie na Ústavný súd SR o súlade § 5b ZoOS s Ústavou SR, prípadne aby citovaný § 5b ZoOS neaplikoval. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok po preskúmaní postupom podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu. Zároveň si uplatnil trovy konania v prvostupňovom i v odvolacom konaní, pričom trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 19,92 Eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 10,07 Eur s DPH, spolu 29,99 Eur s DPH za podané odvolanie.
Odporkyňa odvolanie nepodala a k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný.
Navrhovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu dňa 17.08.2012 domáhal uloženia povinnosti pôvodnému odporcovi zaplatiť mu sumu 147,77 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 18,85 Eur, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 90,41 Eur od 21.06.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Návrh odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.09.2009 medzi postupcom (GE Money, a.s., IČO: 17 324 220) a postupníkom (navrhovateľom) postúpil postupca na neho pohľadávku voči odporcovi. Ďalej uviedol, že dňa 07.12.2006 uzatvoril postupca s odporcom zmluvu o úvere č. 1022783409 (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej mu poskytol úver vo výške 773,45 Eur. Odporca sa zaviazal uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v pravidelných mesačných splátkach riadne a včas. Nakoľko bol odporca v omeškaní s platením viac ako troch splátok, došlo k zosplatneniu úveru. Odporca uznal vyššie uvedený záväzok v Dohode o uznaní záväzku. Odporca odo dňa postúpenia pohľadávky uhradil sumu 30,- Eur dňa 20.06.2011. Dlžná suma 147,77 Eur pozostáva z istiny vo výške 90,41 Eur a zo zmluvnej pokuty vo výške 57,36 Eur.
Podľa špecifikácie navrhovateľa právny predchodca odporkyne čerpal peňažné prostriedky vo výške 773,45 Eur, z úhrad odporcu bola na istinu započítaná suma 653,- Eur, po postúpení pohľadávky ešte odporca uhradil sumu 30,- Eur, čím zostal neuhradený rozdiel (istina) vo výške 90,41 Eur. Zmluvná pokuta 57,36 Eur predstavuje v zmysle bodu 6.1 VOP a v zmysle sadzobníka 20% z každej omeškanej splátky, t.j. 20% zo sumy 907,- Sk, čo predstavuje suma 182,- Sk. Zmluvné pokuty tvorí suma 24,17 Eur a za upomienky bola účtovaná suma 33,19 Eur.
Odporca sa k návrhu nevyjadril. V priebehu konania bolo súdom zistené, že pôvodný odporca: X. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. dňa XX.XX.XXXX (t.j. v priebehu tohto konania) zomrel. Z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 6D/139/2014, Dnot 96/2014 notárskeho kandidáta JUDr. Zuzany Holčíkovej, povereného notárom JUDr. Miroslavom Holčíkom súd zistil, že X. W. (žalovaný odporca) zomrel dňa XX.XX.XXXX a celý predmet dedičstva nadobudla do vlastníctva Q. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXX, prechodne bytom S. XXX/XX, B. S., s ktorou súd pokračoval v konaní ako s dedičkou v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2014. Odporkyňa (ako právna nástupkyňa pôvodného odporcu) sa k doručenému návrhu nevyjadrila.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 07.12.2006 bola uzavretá zmluva o úvere a ďalších úverových produktoch č. 1022783409 medzi spoločnosťou GE Money, a.s. so sídlom Bratislava, IČO: 17 324 220 (prostredníctvom obchodného zástupcu - spoločnosti Atec s.r.o., IČO: 31 423 957 na základe zmluvy o spolupráci zo dňa 07.10.2005) a pôvodným odporcom. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 23.301,- Sk (773,45 Eur), ktorý sa zaviazal pôvodný odporca splácať v 30 mesačných splátkach po 907,- Sk. Ročná percentuálna miera nákladov bola uvedená 13,10%, cena úveru 27.210,- Sk. Neoddeliteľnou časťou zmluvy boli obchodné podmienky („OP“) a sadzobník poplatkov. Podľa bodu 7.3. OP bol veriteľ oprávnený požadovať okamžité predčasné splatenie všetkých dlžných čiastok v prípade, ak bol v omeškaní s platením viac ako troch splátok zároveň. Podľa sadzobníka zmluvná pokuta za omeškanie so splácaním úveru bola 20% z dlžnej čiastky. Z platobnej histórie odporcu súd zistil, že k zosplatneniu úveru došlo ku dňu 14.06.2008 (označené ako „zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“). Dňa 23.09.2009 na základe zmluvy o postúpení pohľadávok medzi postupcom GE Money, a.s. so sídlom v Bratislave a navrhovateľom, postúpil postupca na navrhovateľa pohľadávku voči odporcovi. Postupca zaslal odporcovi list zo dňa 23.09.2009 - písomné oznámenie o postúpení pohľadávky.
Dňa 07.06.2011 uzavrel navrhovateľ ako veriteľ s pôvodným odporcom ako dlžníkom dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorou dlžník uznal čo do dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy č. 1022783409 zo dňa 07.12.2006 uzatvorenej s pôvodným veriteľom: GE Money, a.s. V uznaní je uvedené, že dlžná suma pozostáva z istiny 120,41 Eur a ostatného príslušenstva a nákladov na inkasné konanie 26,67 Eur. V dohode je v bode 3.1. uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 (teda v tomto prípade pôvodný odporca) vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Výška splátky bola uvedená v sume 20,- Eur mesačne.
Pokusom o zmier zo dňa 20.07.2012 navrhovateľ vyzval pôvodného odporcu k úhrade dlžnej sumy 202,12 Eur.
Odvolateľ predovšetkým namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade nepostupoval správne, keď aplikoval ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožňuje.
V danom prípade síce odporca nenamietal premlčanie uplatneného nároku navrhovateľom, v zmysle súdom prvého stupňa správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa. Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.
Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.
Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.
Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvého stupňa správne na premlčanie nároku navrhovateľa v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.
Sporným zostalo a zároveň to tvorilo predmet prieskumu odvolacieho súdu,vzhľadom na argumentáciu navrhovateľa v odvolaní, aké následky mala dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 07.06.2011 uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom, na základe ktorej podľa tvrdenia navrhovateľa došlo k predĺženiu premlčacej doby na 10 rokov.
Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade bolo potrebné posúdiť charakter právneho úkonu, zmluvy zo dňa 07.12.2006 (ďalej aj len „zmluva“), k uzavretiu ktorej došlo medzi pôvodným odporcom a
s pôvodným veriteľom: GE Money, a.s., na základe ktorej spoločnosť poskytla odporcovi úver a odporca poskytnuté finančné prostriedky v celom rozsahu nevrátil, pretože tento právny úkon predchádzal uzavretiu dohody o uznaní záväzku zo dňa 07.06.2011. Obidva právne úkony na seba nadväzujú a spolu súvisia. Zmluva po poskytnutí úveru podľa formy obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala banka už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa odporcu, pričom odporca obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 (v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi 07.12.2006), zmluva pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Keďže GE Money, a.s. bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že odporca pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z.č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že zmluvou o úvere sa veriteľ zaviazal poskytnúť ako dodávateľ odporcovi ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a odporca ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z.č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z.č. 258/2001 Z.z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou zo dňa 07.12.2006 je nevyhnutné posudzovať podľa z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasledujúcich OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Posúdenie záväzkového vzťahu medzi odporcom a bankou bolo potrebné z toho dôvodu, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07.06.2011 medzi postupcom, veriteľom a postupníkom, t.j. navrhovateľom, došlo k postúpeniu pohľadávky voči odporcovi na navrhovateľa. Postúpenie pohľadávky malo za následok, že navrhovateľ vstúpil do práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy ako veriteľ. Postupca postúpenú pohľadávku so všetkými právami s ňou spojenými stratil. Postupník, t.j. navrhovateľ nadobudol pohľadávku aj so všetkými námietkami, ktoré možno proti nej uplatniť. K týmto námietkam môžu pribudnúť aj iné námietky, vzniknuté z nového pomeru medzi dlžníkom a novým veriteľom.
Navrhovateľ dňa 07.06.2011 ako postupník uzavrel s odporcom dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Navrhovateľ tvrdí, že došlo k uznaniu záväzku, čo malo za následok predĺženie premlčacej lehoty na 10 rokov a zmluva bola doplnená o rozhodcovskú doložku a záverečné ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že dohodou o uznaní záväzku pôvodný záväzok nezanikol, nevnikol nový záväzok, došlo len k zmene, doplneniu pôvodne uzavretého záväzku. Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ vstúpil do práv a povinností postupcu a nedošlo k zániku pôvodne uzavretej zmluvy, len k jej zmene (doplneniu), posúdenie zmluvy a jej dodatku formou uznania záväzku sa nezmenilo, ide
o spotrebiteľskú zmluvu a žalobcu je potrebné považovať za dodávateľa, voči ktorému možno použiť všetky námietky, ako bolo hore uvedené.
Ak navrhovateľ ako dodávateľ uzavrel s odporcom dohodu o uznaní záväzku, je možné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná premlčacia lehota) a preto je neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ aj s prihliadnutím aj k uvedenému nižšie. Spotrebiteľ nemá záujem na predlžovaní premlčacej lehoty, čím sa vystavuje dlhému obdobiu právnej neistoty a táto zmluvná podmienka upravená spotrebiteľskou zmluvou uzavretou medzi účastníkmi sa odchýlila od ustanovení OZ v neprospech spotrebiteľa, pretože ustanovenia OZ vo všeobecnosti upravujú 3-ročnú premlčaciu lehotu. Keďže zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, je v tejto časti neplatná a pre posúdenie nároku navrhovateľa je potrebné aplikovať § 101 OZ.
Podľa § 55 ods. 1 OZ sa zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené ani s jeho súhlasom, preto prehlásenie o predĺžení premlčacej lehoty v prospech navrhovateľa ako podnikateľského subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa tým bolo značne zhoršené.
Aj odvolací súd v súlade s hore uvedeným považoval navrhovateľa za dodávateľa, a záväzkový vzťah medzi účastníkmi za spotrebiteľský, preto je potrebné v danej veci tiež aplikovať ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, zák. č. 250/2007 Z.z. (predtým zák. č. 634/1992 Zb. ako súd už vyššie uviedol). Ustanovenie § 4 ods. 8 citovaného zákona stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Ustanovenie § 7 ods. 2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade navrhovateľ ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa doplnili len údaje o odporcovi (súčasťou tohto formulára bolo aj ustanovenie, že odporca uznáva premlčaný dlh). Navrhovateľ však počas konania nepreukázal (na ňom bolo dôkazné bremeno), že odporcovi ako priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu najmä s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Následne odporca bez toho, aby mu boli vysvetlené následky uznania záväzku, dohodu podpísal (došlo k narušeniu ekonomického správanie sa priemerného spotrebiteľa). Ak by bol navrhovateľ odporcovi vysvetlil následky uznania záväzku (10- ročná premlčacia lehota), bolo by nelogické, že by odporca s takýmto poznatkom dohodu o uznaní záväzku podpísal. Navyše súdu je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé, že navrhovateľ nakupuje premlčané pohľadávky vo veľkom množstve a následne iniciuje stretnutia, na ktorých bez náležitého vysvetlenia následkov uznania záväzkov spotrebiteľom, necháva dohody o uznaní záväzku podpisovať s úmyslom docieliť nápravu pochybenia právnych predchodcov navrhovateľa, spočívajúcu v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a s cieľom získať výhody na úkor spotrebiteľa.
Je nepochybné, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať ust. § 34 a nasledujúce OZ. Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s § 39 OZ, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto
rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem.
Ako súd vyššie dôvodil, k podpisu dohody o uznaní záväzku došlo za použitia nekalej obchodnej praktiky, t.j. konania v rozpore s dobrými mravmi. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j. v konkrétnom prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je premlčacia lehota 3-ročná (resp. 4-ročná podľa ObZ). Premlčacia lehota začala v danom prípade plynúť 15.06.2008 a uplynula 15.06.2011. Navrhovateľ podal žalobu na súd dňa 17.08.2012, tzn. po uplynutí premlčacej lehoty.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že uvedený právny názor je aj v súlade s názorom NS SR vyjadrenom v rozhodnutí z 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo už ďalej nadbytočným zaoberať sa ďalšími dôvodmi pre zamietnutie žaloby, ako aj ďalšími odvolacími námietkami, nakoľko tieto by nič nezmenili na vyššie uvedenom závere o nevyhnutnosti žalobný návrh zamietnuť pre dôvodne vznesenú námietku premlčania.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol odvolaním osobitne napadnutý, potvrdil.
V odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi, odporkyňa si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a z obsahu spisu jej ani žiadne trovy nevyplývajú, preto bolo dôvodné odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.