Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7To/5/2022

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu, JUDr. Petra Tobiaša a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a JUDr. Evy Rešatkovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.09.2022, v trestnej veci proti obžalovanej A. A. B., pre prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. zo dňa 16.12.2021 takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolanie obžalovanej A. A. B..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovanú A. A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, vinnou z prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- ako jediná spoločníčka a zároveň aj konateľka spoločnosti E., spol. s r. o., so sídlom F. XX, G. E., IČO: XX XXX XXX, ktorá spoločnosť bola dlžníkom veriteľa F. spol. s r.o., so sídlom H. X, E., IČO: XX XXX XXX, v celkovej výške 1.264.803,50 Sk (41.983,78 Eur), za dodaný tovar fakturovaný faktúrami: - č. zo dňa 19.09.2006 v celkovej sume 83.067,60 Sk (2.757,84 Eur), splatná 03.10.2006,

- č. zo dňa 20.09.2006 v celkovej sume 77.519,70 Sk (2.573,18 Eur), splatná 04.10.2006,

- č. zo dňa 22.09.2006 v celkovej sume 39.925,50 Sk (1.325,28 Eur), splatná 06.10.2006, čiastočne uhradená v sume 16.978,30 Sk (563,58 Eur) zápočtom ku dňu 06.11.2006, - č. zo dňa 29.09.2006 v celkovej sume 41.962,40 Sk (1.392,87 Eur), splatná 13.10.2006, - č. zo dňa 06.10.2006 v celkovej sume 217.534,30 Sk (7.220,82 Eur), splatná 20.10.2006, - č. zo dňa 17.10.2006 v celkovej sume 72.765,50 Sk (2.415,37 Eur), splatná 31.10.2006, - č. zo dňa 20.10.2006 v celkovej sume 124.708,20 Sk (4.139,55 Eur), splatná 03.11.2006, - č. zo dňa 26.10.2006 v celkovej sume 68.496,90 Sk (2.273,68 Eur), splatná 09.11.2006, - č. zo dňa 02.11.2006 v celkovej sume 55.558,10 Sk (1.844,19 Eur), splatná 16.11.2006, - č. zo dňa 09.11.2006 v celkovej sume 96.353,60 Sk (3.198,35 Eur), splatná 23.11.2006, - č. zo dňa 16.11.2006 v celkovej sume 41.616 Sk (1.381,40 Eur), splatná 30.11.2006, - č. zo dňa 23.11.2006 v celkovej sume 190.485,60 Sk (6.322,96 Eur), splatná 07.12.2006, - č. 592/07/000 zo dňa 23.02.2007 v celkovej sume 165.726,40 Sk (5.501,11 Eur), splatná 09.03.2007, - č. 745/07/000 zo dňa 07.03.2007 v celkovej sume 6.062,- Sk (201,22 Eur), splatná 21.03.2007,

napriek tomu, že spoločnosť E., spol. s r. o., so sídlom F. XX, G. E., IČO: XX XXX XXX v priebehu roka 2006 nebola schopná plniť svoje splatné záväzky, taktiež tieto nebola schopná plniť ani v roku 2007, zvýhodnila iných veriteľov tým, že prednostne vykonala úhrady v prospech spoločnosti E. G., s. r. o., F. XX, G. E., IČO: XX XXX XXX za práce vykonané v mesiaci marec 2007, v celkovej výške 827.980,38 Sk (27.483,91 Eur), ktoré boli uhradené dňa 01.04.2007, čím svojím konaním zvýhodnila iného veriteľa a spôsobila spoločnosti F. spol. s r. o., so sídlom H. X, E., IČO: XX XXX XXX škodu vo výške 18.322,60 Eur.

Za to obžalovanej uložil podľa § 240 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j) Tr. zákona, § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona a § 56 ods. 2 Tr. peňažný trest v sume 400,- eur a pre prípad jeho úmyselného zmarenia podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca.

Podľa tiež uložil obžalovanej povinnosť nahradiť poškodenému F. spol. s r. o., so sídlom H. X, E., IČO: XX XXX XXX škodu vo výške 18.322,60 Eur a tým, že podľa poškodeného F. spol. s r.o., so sídlom H. X, E., IČO: XX XXX XXX so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, proti všetkým jeho výrokom, podala v zákonom stanovenej lehote písomne odôvodnené odvolanie obžalovaná prostredníctvom obhajcu. V dôvodoch odvolania, zhrnúc obsah napadnutého rozsudku, v prvom rade namietala podľa obhajoby neprípustnú konvalidáciu a nápravu zmätočnej a neurčitej obžaloby, keď sa súd snažil opraviť obžalobu výrazným pozmenením skutkovej vety. Takúto obžalobu súd nemal ani prijať, keď nekonkretizovala platby, ktorými sa mala obžalovaná dopustiť žalovaného trestného činu ani všetkých veriteľov, ktorým mali byť uhradené a potom je aj v nadväznosti na to nesprávny postup súdu, keď skutok konkretizoval len na 2 firmy, E. G. ako zvýhodnený veriteľ a F. ako ukrátený veriteľ a na pomernú časť platby len medzi týmito subjektami, ignorujúc ďalšie množstvo subjektov z hľadiska výšky a splatnosti ich pohľadávok. Týmto postupom, keď došlo len k zúženiu rozsahu platby, resp. jej pomernej časti len na 2 veriteľské subjekty, došlo zároveň k nesprávnemu ustáleniu výšky škody, čo je základným kvalifikačným predpokladom pri určení, v akom rozsahu došlo k zvýhodňovaniu veriteľa. Súd týmto poprel aj ďalší znak skutkovej podstaty, a to neschopnosť spoločnosti E. splácať svoje splatné záväzky, keďže znalkyňa uviedla, že voči poškodenému mala spoločnosť dostatok prostriedkov na to, aby mu jeho pohľadávku uhradila, čo sa vylučuje s predlženosťou spoločnosti. Súd si nemôže vyselektovať len určité subjekty, medzi ktorými určí pomernú časť splatnej pohľadávky, ale musí vziať do úvahy celý objem splatných záväzkov všetkých veriteľov a ak títo neboli dostatočne identifikovaní. Takto by sa pomerná časť škody spôsobenej poškodenému výrazne znížila. Tento nedostatok obžaloby nemôže ísť na ťarchu obžalovanej. Dokonca obhajoba je toho názoru, že pomerná časť škody sa ani reálne nedá zistiť, teda je nevyhnutné obžalovanú spod obžaloby oslobodiť. Takýto postup absencie zisťovania ďalších veriteľov a splatných záväzkov voči nim je v rozpore s ust. , .

Ďalej namietala, že v znaleckom posudku sa uvádza, že nepristupovala ku všetkým veriteľom rovnako, pričom však nebolo vôbec skúmané, či prednostné úhrady neboli takými úhradami, ktoré boli nevyhnutné pre ďalšie fungovanie spoločnosti. Namietala tiež záver súdu o tom, že znalecký posudok I. F. bol zákonným dôkazom. Zákonný dôkaz musí byť v súlade nielen s procesnými, ale aj hmotnoprávnymi predpismi, pričom znalkyňa použila neúčinné právne predpisy a vyjadrila sa aj k otázke, ku ktorej záver prijať nebola oprávnená. Celé trestné stíhanie je tak vedené na základe nezákonného dôkazu a ani neskorší posudok nemohol toto pochybenie, v zmysle zásady plodov z otráveného stromu, napraviť. Posudok nezachytáva čiastkové úhrady poškodenému a spoločnostiam a štátnym inštitúciám a ďalší rad ekonomických údajov, ktoré dotvárajú skutočný stav spoločnosti E. a jej ukotvenie na trhu. Aj znalecký posudok I. F. vychádzal z nezákonného posudku I. F., rovnako na základe neúplnej účtovnej dokumentácie a situácia spoločnosti bola určená len na základe metódy predikčnej analýzy, čiže len odhadom budúceho vývoja, teda je bez významu pre trestné konanie. Citujúc rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR poukázala obžalovaná na to, že okolnosť, že dlžník nie je schopný splácať svoje záväzky, musí byť náležite a nepochybne objasnená tak, aby ju nebolo možné vyvrátiť a tiež, že nestačí, aby išlo len o krátkodobú platobnú neschopnosť, ale je potrebné túto dobu posudzovať komplexne, s ohľadom na všetky okolnosti prípadu a rovnako je potrebné odlišovať situáciu, keď dlžník uhrádzať svoje záväzky reálne nemôže od situácie, keď ich uhrádzať nechce. Rozsudok tiež nezohľadňuje princíp ultima ratio s tým, že poškodený sa nepokúsil vymáhať svoj nárok v civilnom konaní, čo je v rozpore so zásadou subsidiarity. Podľa názoru obhajoby tak nebolo nepochybne preukázané, že došlo k naplneniu všetkých základných znakov skutkovej podstaty zvýhodňovania veriteľa. Zároveň konanie trvá už 15 rokov, preto, v prípade uznania viny, by bolo namieste skôr upustenie od potrestania. K výroku o náhrade škody odkázal na vyššie uvedenú argumentáciu ohľadom nesprávneho určenia jej výšky ako pomernej časti splatného záväzku.

Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť podľa , s tým, aby ju odvolací súd spod obžaloby oslobodil.

Na základe takto riadne a včas podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaná podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej A. A. B. dôvodné nie je.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie v súlade s a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ust. Na tomto mieste krajský súd dodáva, že dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa bolo mimoriadne obsiahle a podrobné. Je potrebné poukázať na to, že prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní predovšetkým vypočul obžalovanú A. A. B., ďalej svedkov C. B. – jej manžela, konateľa poškodenej spoločnosti F. I. F. D., J. C. , I. K. E., F. L., prečítaním výpovedí z prípravného konania svedkov M. N. L., N. O., L. E., P. E., I. I. Q., výsluchom znalkyne I. F. k ňou vypracovanému znaleckému posudku, prečítaním znaleckého posudku I. F.. Ďalej vykonal rozsiahle dokazovanie oboznámením početných listinných dôkazov, a to trestného oznámenia zo dňa 28.5.2007 a príloh – potvrdenia spoločnosti R. G., kúpnej zmluvy zo dňa 27.3.2006 medzi spoločnosťami F. a E., výpisu z obchodného registra spoločnosti E., inventarizácie pohľadávok voči spoločnosti E., ďalej zápisnice o vydaní veci zo dňa 8.11.2007, dobropisov č. 21/2007 a 22/2007 v prospech spoločnosti I., výpisu z účtu obžalovanej vo VÚB banke. Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru od VÚB banky a jej dodatku, zmluvy o splátkovom úvere I. C. B. so G. G., N. zo dňa 26.8.2005, zmluvy o poskytnutie bankových produktov a zriadení účtu zo dňa 28.5.2005, zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve zo dňa 26.8.2005, ďalej saldokonta dodávateľov vypracovaného spoločnosťou R. I., podstatného obsahu zmluvy o dielo bez dátumu medzi objednávateľom – spoločnosťou R. I. a zhotoviteľom – spoločnosťou E. spolu s prílohami a dodatkami, odstúpenia od zmluvy o dielo spoločnosťou R. I. zo dňa 23.4.2007, odstúpenia od zmluvy spoločnosťou E. zo dňa 10.4.2007, oboznámením faktúr tak, ako sú uvedené v skutkovej vete, úplného výpisu z obchodného registra spoločnosti E., notárskej zápisnice spísanej na notárskom úrade M. M. L. dňa 10.3.2003, návrhu na zmenu údajov v obchodnom registri doručený Okresnému súdu Prešov 10.4.2007 a ďalších príloh návrhu, výpisov z obchodného registra spoločností R. I., I., S., T. G., D., I. a E. G. ku dňu 9.10.2008, daňových priznaní spoločnosti E. k dani z príjmov a dani z pridanej hodnoty, rozhodnutí DÚ Kežmarok zo dňa 5.10.2007, správy Sociálnej poisťovne, správy VÚB banky a Tatra banky a tiež k otázke ukladania trestu odpisu z RT a charakteristík na obžalovanú, ako aj lustrácie z registra priestupkov. Obsah vykonaného dokazovania je podrobne a vyčerpávajúco rozpísaný v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na neho krajský súd v plnej miere odkazuje.

Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež v súlade s ust. v dostatočnej a vyčerpávajúcej miere uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne odporovali.

Z odôvodnenia rozsudku, najmä z jeho písomných dôvodov, je zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaného i tvrdeniami jednotlivých svedkov o tom, ako malo dôjsť ku skutku, za ktorý bol obžalovaný trestne stíhaný, pričom na tomto mieste krajský súd zdôrazňuje, že zo strany súdu prvého stupňa bolo odôvodnenie napadnutého rozsudku veľmi podrobné a obsiahle. Krajský súd tak nemal pochybnosti o správnosti skutkových zistení, tieto zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavných pojednávaniach, ako aj v prípravnom konaní. Aj podľa názoru krajského súdu bolo bez odôvodnených pochybností dokázané, že skutok, pre ktorý bola obžalovaná stíhaná, uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa – odlišne od obžaloby, sa stal, má znaky trestného činu a spáchala ho práve obžalovaná A. A. B., pričom krajský súd si úvahy a závery súdu prvého stupňa prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku osvojil a nemá o nich pochybnosti, s ktorými dôvodmi sa v celom rozsahu stotožnil, v podrobnostiach na nich odkazuje a na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa udáva nasledovné.

Z hľadiska otázky viny, základnou otázkou, ktorú bolo potrebné zodpovedať a preukázať, bolo naplnenie skutkovej podstaty prečinu zvýhodňovania veriteľa. Z dikcie ust. § 240 ods. 1 Tr. zákona vyplýva, že uvedeného prečinu sa dopustí ten, kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky,

zmarí, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného veriteľa. Inak povedané, z hľadiska objektívnej stránky ide o konanie, ktorým páchateľ zmarí, čo aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného svojho veriteľa na úkor ostatných. Uspokojením veriteľa je poskytnutie takého plnenia v jeho prospech, ktoré je obsahom záväzkového vzťahu medzi ním a dlžníkom. Zvýhodnenie veriteľa spočíva v tom, že dlžník, ktorý je platobne neschopný alebo predlžený, plní jednému veriteľovi spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov. Veriteľom je osoba, ktorá má voči páchateľovi právo na plnenie na základe existujúceho záväzkového právneho vzťahu, bez ohľadu na dôvod vzniku takého záväzku ( a nasl. , a nasl. ). Ustanovenie Tr. zákona predpokladá mnohosť veriteľov, to znamená najmenej dvoch, bez ohľadu na to, či ide o osoby fyzické, právnické alebo štát. Páchateľom môže byť iba dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky. Splatnosť záväzku sa posudzuje podľa jeho obsahu a podľa príslušných právnych predpisov, ktorými sa spravuje (, ). Nevyžaduje sa, aby už bolo začaté konkurzné alebo reštrukturalizačné konanie, naopak trestné budú prípady marenia uspokojenia splatných pohľadávok veriteľov v čase bezprostredne predchádzajúcom začatiu takého konania, lebo práve v tomto čase hrozia zo strany dlžníka najväčšie úniky. Z uvedeného teda vyplýva, že na to, aby mohlo byť konštatované spáchanie žalovaného prečinu zvýhodňovania veriteľa, musí byť naplnený vzťah dlžníka a veriteľa k aspoň 2 subjektom – veriteľom, kde jeden z týchto veriteľov, ktorý nie je voči druhému prednostný, bude zo strany dlžníka bezdôvodne uspokojený skôr ako druhý veriteľ (v tomto spočíva pojem zvýhodnenia veriteľa), zároveň však musí ísť o dlžníka, ktorý spĺňa podmienku platobnej neschopnosti, v skutku definovanú slovami „napriek tomu, že nebola schopná plniť svoje splatné záväzky“ a táto platobná neschopnosť musí trvať v čase konania dlžníka, teda vykonania prednostnej úhrady niektorému z veriteľov.

V prvom rade krajský súd uvádza, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že k samotnému konaniu, ktoré tvorí podstatu skutku, teda že spoločnosť E., ktorej jedinou konateľkou a spoločníčkou bola obžalovaná, bola v posudzovanom období dlžníkom poškodeného, spoločnosti F. na základe faktúr uvedených v skutkovej vete v celkovej výške 41.983,78 eur (po prepočte z korún), pričom prednostne vykonala úhradu splatnej pohľadávky v prospech spoločnosti E. G. v celom rozsahu vo výške 27.483,91 eur dňa 1.4.2007, pričom vo vzťahu k obom veriteľom mala v tom istom čase splatné záväzky a žiadny z nich nebol prednostný, a vo vzťahu k spoločnosti F. naopak nevykonala žiadnu úhradu. O tejto prednostnej úhrade niet dôvodných pochybností a tieto skutočnosti sú nepochybne preukázané a v zásade ich nepopiera ani samotná obžalovaná, ktorá uviedla, že pokiaľ ide o pohľadávku spoločnosti E. G., s. r. o., k nej uviedla, že potrebovali ukončiť stavebné práce, ktoré realizovali na projekte Čierna voda, pričom išlo o výstavbu rodinných domov. Od investora projektu mali prisľúbené, že ak dokončia rodinné domy, uhradí im ostatné faktúry, s ktorými bol v omeškaní a tieto úhrady by následne mohli použiť na výplaty živnostníkom. Skutkový dej potvrdzujú aj výpovede svedka I. C. B., ktorý uviedol, že aj spoločnosti F. spol. s r. o. sa snažil uhrádzať faktúry priebežne tak, ako to vyplývalo z finančných možností spoločnosti E., spol. s r. o., pričom spoločnosť E. G., s. r. o. zabezpečovala zamestnancov pre výkon realizácie stavebných prác a v tom čase to bola jediná spoločnosť, ktorá ešte pracovala pre spoločnosť E., spol. s r. o., spoločnosť E., spol. s r. o. plnila v prospech spoločnosti E. G., s. r. o. a došlo medzi nimi aj k zápočtu pohľadávok. Uvedené v zásade potvrdzujú aj ďalší svedkovia, keď svedok I. F. D. vypovedal, že spoločnosť E., spol. s r. o. najprv svoje záväzky platila, ale potom prišiel rok 2006, 2007, kedy sa začali problémy s platením faktúr zo strany tejto spoločnosti. Keď po nejakých mesiacoch skúmali dôvod neplatenia faktúr, zistili, že spoločnosť E., spol. s r. o. naďalej vykonáva svoju činnosti, hoci im prestala platiť faktúry. Ich právnik nadobudol podozrenie z trestnej činnosti a preto začali konať. Svedok M. L. ako splnomocnený zástupca poškodenej spoločnosti F. vo výpovedi uviedol, že na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim – spoločnosťou F. spol. s r. o. a kupujúcim – spoločnosťou E., spol. s r. o., zastúpenej konateľkou – obžalovanou A. B., spoločnosť F. spol. s r. o. dodávala kupujúcemu stavebný materiál faktúrami, ktorých čísla, fakturované sumy a dátumy splatnosti uviedol vo svojom výsluchu. Obžalovanou bolo stále sľubované, že predmetné faktúry budú uhradené a preto ich spoločnosť nevyužila zmluvnú možnosť pozastavenia dodávok až do vyplatenia faktúr a stavebný materiál dodávala spoločnosti E., spol. s r. o. ďalej. Spoločnosti E., spol. s r. o. bola po skončení roku 2006 zaslaná inventarizácia pohľadávok, ktorých stav bol v tom čase 1.342.223,30 Sk, pričom spoločnosť E., spol. s r. o. v roku 2007 vykonala niektoré úhrady, výška nezaplatených pohľadávok predstavuje 1.264,803,50 Sk. Samotnú výšku dlhu vo vzťahu k spoločnosti F. rovnako nespochybňovala ani obžalovaná, ako ani jej manžel, táto je tiež preukázaná uvedenými svedeckými výpoveďami a objektivizovaná oboznámenými faktúrami, ktoré korešpondujú s dlžnými čiastkami uvedenými v skutkovej vete. Právny vzťah medzi spoločnosťami F.

a E. bol preukázaný oboznámenou kúpnou zmluvou zo dňa 27.3.2006, ktorej predmetom je kúpa a predaj výrobkov predávajúceho na základe objednávky kupujúceho, kedy sa predávajúci zaväzuje tento tovar na základe objednávky kupujúceho dodať a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu stanovenú dohodou zmluvných strán podľa cenníka predávajúceho. Táto zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú.

O tom, že v rozhodnom čase, dňa 1.4.2007, bola jedinou konateľkou, ako aj spoločníčkou obžalovaná a na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že so spoločnosťou mal jej manžel uzavretú pracovnú zmluvu a pracoval na pozícii riaditeľa spoločnosti. Správne aj prvostupňový súd v tejto súvislosti poukázal na ust. , v zmysle ktorého „konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti“, pričom uzavrel, že postavenie spoločníka ako aj konateľa spoločnosti je teda založené na dobrovoľnej báze a žiadna z okolností, ktoré vo vzťahu k svojim osobným alebo rodinným pomerom uviedla obžalovaná, ju nezbavuje zodpovednosti za výkon funkcie konateľa, ktorého postavenie ani nemožno v zmysle obmedziť.

Námietky obhajoby, vrátane tých odvolacích, smerovali práve k spochybneniu stavu platobnej neschopnosti, ktorú obžalovaná popierala a tvrdila, že jej spoločnosť platobne neschopná nebola. Vykonaným dokazovaním však bolo podľa názoru krajského súdu bez dôvodných pochybností preukázané, že spoločnosť E. nebola schopná plniť svoje splatné záväzky a to jednak v čase spáchania skutku, ako aj pred jeho spáchaním, počas roka 2006, ako je definované aj v skutkovej vete napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na znalecký posudok znalkyne I. F. a jej výpoveď na hlavnom pojednávaní k predloženému posudku, z ktorej vyplynulo, že spoločnosť E., spol. s r. o. bola platobne neschopná a zadlžená a pri úhrade záväzkov nepristupovala ku všetkým svojím veriteľom rovnako. Finančná situácia tejto spoločnosti bola podľa predikčnej analýzy zlá a táto spoločnosť podľa znalkyne spela k bankrotu. Stav účtovníctva spoločnosti E., spol. s r. o. nebolo možné posúdiť ako celok, účtovná dokumentácia bola chybná a neúplná. Na vyhodnotenie finančnej situácie tejto spoločnosti znalkyňa použila metódy finančnej analýzy, ktorá pracuje s výkazmi účtovnej závierky. Takže urobila analýzu súvah a výkazov ziskov a strát a z toho vypočítala finančné ukazovatele, ktorých vyhodnotenie jej umožnilo posúdiť finančnú situáciu spoločnosti. Spoločnosť E., spol. s r. o. podávala daňové priznanie v roku 2005 a v roku 2006, pričom v roku 2007 už daňové priznanie nepodávala. Znalkyňa sa vyjadrila aj k argumentom obhajoby, keď uviedla, že dobropisy a vratky nesúviseli s otázkami uvedenými v znaleckom posudku. Vo vzťahu k nim však znalkyňa uviedla, že v roku 2006 mala spoločnosť E., spol. s r. o. záväzky asi za 32 miliónov Sk a bežný majetok vo výške 21 miliónov Sk, takže ani tieto dobropisy by nemali vplyv na finančnú situáciu tejto spoločnosti. Pri posudzovaní finančnej situácie spoločnosti E., spol. s r. o. znalkyňa použila predikčnú analýzu, čo je vlastne odhad, ktorý predikuje budúci vývoj spoločnosti na základe súčasného stavu, ale hodnotila aj súčasný stav spoločnosti. Je to metóda finančnej analýzy, ktorá sa používa v ekonomickom prostredí.

Čo sa týka odvolacej námietky smerujúcej voči znaleckému dokazovaniu, metódam a záverom znalkýň, zákonnosti dokazovania a zistenej platobnej neschopnosti, tu je potrebné uviesť, že do konania bola riadne pribratá znalkyňa I. F., ktorá v tom čase znalkyňou oficiálne bola. Aj znalkyňa F., ako aj konajúci súd konštatovali, že I. F. sa v odpovedi na jednu otázku vyšetrovateľa de facto vyjadrila k právnej otázke, teda či došlo k zvýhodneniu veriteľa a že použila časť predpisov už v tom čase neúčinných. Napriek tomu znalecký posudok ako taký nebol ako celok nezákonný, trpel však vadami, ktoré konajúci mal vziať a aj vzal do úvahy. Nemožno tiež súhlasiť s obhajobou, že znalecký posudok I. F. trpí vadami, keďže vychádza z nezákonného posudku I. F. v zmysle teórie ovocia z otráveného stromu a preto ani jeho závery nemožno použiť pre toto konanie. K tomuto sa vyjadril už krajský súd v rámci tohto konania v uznesení sp. zn. zo dňa 22.4.2020, ktorým zamietol sťažnosť obžalovanej proti uzneseniu o ustanovení znalkyne I. F. a kde okrem iného konštatoval dôvodnosť a zákonnosť postupu súdu, ktorý pribral túto znalkyňu a nemožno na túto situáciu aplikovať zásadu ovocia z otráveného stromu (uznesenie je súčasťou spisového materiálu). výslovne rieši situáciu, kedy má posudok nedostatky alebo nejasnosti a kedy je potrebné pribrať ďalšieho znalca. V zmysle ust.

, ak vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku alebo ak je znalecký posudok nejasný alebo neúplný, je potrebné požiadať znalca o vysvetlenie alebo doplnenie posudku. Ak by to neviedlo k odstráneniu pochybností alebo nejasností znaleckého posudku, alebo k úplnosti znaleckého posudku, je potrebné pribrať iného znalca – v zmysle tohto ustanovenia postupoval aj súd prvého stupňa.

Aj znalkyňa F., mimo chýb posudku znalkyne F., ho potvrdila v závere o platobnej neschopnosti spoločnosti E.. Použitie metódy predikčnej analýzy znalkyňa vysvetlila na hlavnom pojednávaní a krajský súd nevidí dôvod, aby jej odborné metódy a závery spochybňoval. Znalkyňa dospela k záveru o tom, že spoločnosť by určite bola aj v roku 2007 platobne neschopná, ba čo viac, jej situácia by sa ešte zhoršovala. Na č. l. 1482-1493 spisu v texte znaleckého posudku jednoznačne uviedla podrobné informácie o predĺženosti spoločnosti a tiež vysvetlila definíciu platobnej neschopnosti, ktorú spoločnosť E. spĺňala a tým bola naplnená aj časť objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu zvýhodňovania veriteľa. Na strane druhej znalkyňa uviedla, že spoločnosť napriek tomu v rámci aktív mala prostriedky, aby uhradila svoj dlh spoločnosti F. v celom rozsahu. Ako aj znalkyňa uviedla na hlavnom pojednávaní, tieto dva závery sa nevylučujú, keďže platobná neschopnosť je celkový stav spoločnosti (pasíva prevyšujú aktíva, dlhy prevyšujú pohľadávky a majetok), avšak to neznamená, že v danom momente nedisponovala reálnymi financiami, aby mohla uhradiť svoj záväzok konkrétnemu veriteľovi.

Okrem znaleckého dokazovania svedčia podporne o stave platobnej neschopnosti spoločnosti E. ďalšie vykonané dôkazy. Svedkovia L. a D. potvrdili, že už v čase, kedy spoločnosť ešte vlastnila obžalovaná, táto nereagovala na výzvy, keď spočiatku ubezpečovala poškodeného, že záväzok splní, neskôr už sa s obžalovanou ani s jej manželom neskontaktovali a následne došlo k prevodu spoločnosti. Ďalej je potrebné poukázať na obsah oboznámených rozhodnutí DÚ Kežmarok, ktorý týmito rozhodnutiami vyrubil sankčný úrok v sume 15.299,- Sk za nezaplatenie DPH vo výške priznanej v daňovom priznaní za mesiac december 2005, sankčný úrok vo výške 25.785,- Sk za zdaňovacie obdobie február 2006, sankčný úrok z rovnakého dôvodu vo výške 23.430,- Sk za obdobie marec 2006, sankčný úrok vo výške 16.207,- Sk za obdobie jún 2006, sankčný úrok z rovnakého titulu vo výške 5.569,- Sk za obdobie júl 2006. Všetky zásielky obsahujúce uvedené rozhodnutia daňového úradu adresované spoločnosti E., spol. s r. o. sa vrátili ako nedoručené z dôvodu, že adresát je neznámy. Uvedené potvrdila vo svojej výpovedi aj zamestnankyňa daňového úradu svedkyňa N. O., ktorá vypovedala, že zo strany tohto daňového subjektu predstavovala neuhradená daňová povinnosť k DPH ku dňu 27.11.2007 sumu vo výške 164.849,- Sk. Daňový úrad tiež spoločnosti E., spol. s r. o. vyrubil sankčný úrok, ktorý svedkyňa vo výpovedi vyčíslila. Rozhodnutia o vyrubení sankčných úrokov boli spoločnosti E., spol. s r. o. zaslané na adresu zapísanú v obchodnom registri, ale vrátili sa z dôvodu neznámeho adresáta. Od 17.04.2007, kedy došlo k zmene spoločníka spoločnosti E., spol. s r. o., táto nepreberá žiadne zásielky správcu dane a ani so správcom dane nekomunikuje. Postupnú nečinnosť spoločnosti E. preukazuje aj správa Sociálnej poisťovne, v zmysle ktorej bola spoločnosť zamestnávateľom len do 30.4.2007 a správy z bánk, v zmysle ktorých spoločnosť postupne koncom roka 2006 a v priebehu roka 2007 rušila účty v bankách.

Obranu obžalovanej v tomto smere ďalej spochybňujú aj ďalšie svedecké výpovede, keď svedok I. F. L., konateľ spoločnosti R. I. ako aj I., okrem iného uviedol, že všetky práce, ktoré spoločnosť E., spol. s r. o. vykonala pre R. I., s. r. o. dostala zaplatené a nimi nedodané práce rozdelili medzi ďalšie dve spoločnosti. Voči spoločnosti E., spol. s r. o. si neuplatňovali žiadne sankcie a museli inými spoločnosťami a inými kapacitami riešiť nimi nedodané a nekvalitne urobené práce, pričom spresnil, že nespokojnosť s prácou a činnosťou spoločnosti E., spol. s r. o. vyjadrovali nepretržite tak ústne, ako aj písomne. Inštitút zádržného práva použili aj vo vzťahu k spoločnosti E., spol. s r. o., používajú ho 25 rokov a to štandardne vo výške 10 %. Nepamätá si, či to zádržné bolo spoločnosti E., spol. s r. o. vrátené a podľa svedka táto spoločnosť dostala zaplatené viac, ako bola práca, ktorú odviedli. Svedok I. Q., ktorého výpoveď bola na hlavnom pojednávaní prečítaná a ktorý pôsobil ako technický riaditeľ spoločnosti R. I. a zároveň konateľ spoločnosti I., ktorá bola jedným zo spoločníkov spoločnosti R. I., vo výpovedi v prípravnom konaní uviedol, že obžalovanú svedok videl iba raz v živote a to asi na päť minút. Spoločnosť E., spol. s r. o. nemala voči spoločnosti I., s. r. o. žiadne splatné pohľadávky, pričom domy na Q. ulici odovzdali, ale s vadami, a preto im 10% zádržného nebolo vyplatených. Spoločnosť E., spol. s r. o. ich nikdy nevyzývala k uhradeniu nejakých faktúr a neoznamovala im, že by mala nejaké neuhradené faktúry. O predaji obchodných podielov spoločnosti E., spol. s r. o. inému spoločníkovi sa dozvedeli iba náhodou, keď si zisťovali údaje z obchodného registra, lebo spoločnosť E., spol. s r. o. s nimi prestala komunikovať. Taktiež svedok I. K. E. ako konateľ spoločnosti R. I. uvádzal principiálne obdobné skutočnosti, pričom tvrdil, že fakturácia bola vykonávaná postupne v zmysle zmluvy. Počas jeho pôsobenia v spoločnosti R.

I., s. r. o. riešili so spoločnosťou E., spol. s r. o. pripomienky k zmluve o dielo a nevie sa vyjadriť, prečo boli alebo neboli uhradené konkrétne faktúry, pretože každá faktúra mala svoj dôvod zaplatenia alebo nezaplatenia. Pri rokovaniach bol prítomný on, pán Q., I. D. a I. B.. Nevedel, prečo sa spoločnosť E., spol. s r. o. dostala do druhotnej platobnej neschopnosti. O predaji spoločnosti E., spol. s r. o. sa dozvedel z výpisu z obchodného registra náhodou, pretože mal informácie o tom, že sa s touto spoločnosťou niečo deje.

Vo vzťahu k týmto skutočnostiam sa krajský súd v plnej miere stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa predovšetkým v tom smere, keď poukázal na postup obžalovanej nesúci jednoznačne účelové prvky a majúci známky úmyselného konania v snahe zbaviť sa predajom spoločnosti svojich záväzkov nielen vo vzťahu k spoločnosti PRESPOR spol. s r. o., ale aj vo vzťahu k spoločnostiam CW Invest, s. r. o. a INW, s. r. o. Len na zdôraznenie svojho záveru poukázal tiež prvostupňový súd na to, že ak by spoločnosti CW Invest, s. r. o. a INW, s. r. o. skutočne dlhovali spoločnosti E., spol. s r. o. peniaze nevyplatené pri uplatnení zádržného práva, bolo by len prirodzené, aby sa spoločnosť E., spol. s r. o. domáhala svojich práv súdnou cestou, čím by tento postup vyvracal názor súdu o účelovosti konania obžalovanej. Absencia takéhoto postupu zo strany obžalovanej len svedčí v prospech tvrdení konateľov týchto dvoch spoločností, že spoločnosť E., spol. s r. o. dostala za vykonané práce zaplatené všetko. Obžalovaná sama v prípravnom konaní uviedla, že úhradu v prospech spoločnosti E. G., s. r. o. teda de facto sama sebe realizovala ona. Hoci obžalovaná túto skutočnosť na hlavnom pojednávaní poprela, uvedené tvrdenie, že to bol jej manžel, I. B., považuje súd za účelovú obranu a navyše nezbavujúcu ju ako konateľku zodpovednosti za túto úhradu, o ktorej mala vedomosť. Navyše, svedok I. B. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní dňa 21.02.2008 poprel, že by mal prístup k účtom spoločnosti E., spol. s r. o. a rozpor v tom, že to uhradil on už nevedel na hlavnom pojednávaní vysvetliť.

Vzhľadom na uvedené závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, sa obrana obžalovanej podporená svedkom I. B. spočívajúca v tvrdení, že do platobnej neschopnosti sa ich spoločnosť dostala z dôvodu neuhradených faktúr od ich dlžníkov a z dôvodu zádržného z týchto faktúr, pričom išlo prevažne o spoločnosti R. I., s. r. o. a I. s. r. o., javí ako účelová, keď zástupcovia menovaných spoločností zhodne popísali negatívne skúsenosti so spoločnosťou E., keď obžalovaná s nimi ani len nekomunikovala a ani im riadne ako obchodným partnerom neoznámila, že sa spoločnosť predáva, pričom o finančných problémoch spoločnosti E., ktoré evidentne viedli obžalovanú k rýchlemu predaju s cieľom zbaviť sa zodpovednosti za vzniknutú situáciu, svedčia aj ďalšie početné dôkazy, už popísané ako krajským, tak aj okresným súdom.

Osobitne krajský súd zdôrazňuje okolnosti urýchleného predaja spoločnosti P. E.. Samotný urýchlený predaj, pokiaľ by bola spoločnosť prosperujúca a nebola by platobne neschopná, zvlášť neskúseným osobám bez záruky jej ďalšieho fungovania, nedáva význam. Ako vyplynulo z výpovede svedkyne P. E. v prípravnom konaní, ktorú výpoveď prečítal okresný súd na hlavnom pojednávaní z dôvodu, že svedkyňa bezdôvodne odmietla vypovedať, k podpisu písomností došlo v kancelárii nejakého advokáta, ktorý sa volal E.. Vtedy tam bola prítomná ona, jej manžel, pani, ktorá bola pôvodným vlastníkom spoločnosti a advokát. Vtedy jej manžel povedal, že má podpísať písomnosti, ktoré pripravil ten advokát a tým preberá na seba firmu, ktorá sa zaoberala stavebníctvom. Tieto písomnosti jej neboli prečítané, ona nerozumie slovenskému jazyku a preto ich bez čítania podpísala. Manžel jej povedal, aby sa o to nestarala, že budú spolu podnikať. Potvrdila, že písomnosti ohľadom prevodu obchodných podielov spoločnosti E., spol. s r. o. , ktoré sú súčasťou vyšetrovacieho spisu a ktoré jej boli vyšetrovateľom predložené k nahliadnutiu, skutočne podpísala. Vtedy jej bola odovzdaná kúpna zmluva medzi spoločnosťou F. spol. s r. o. a spoločnosťou E., spol. s r. o. a faktúry, ktoré uviedla vo výpovedi. Iné doklady jej odovzdané neboli a to ani dodatočne a s tou paňou, ktorá bola pôvodnou vlastníčkou spoločnosti, sa už nikdy nestretla. Svedok L. E., ktorého výpoveď z prípravného konania bola rovnako prečítaná na hlavnom pojednávaní, vypovedal, že v ten deň im nebola odovzdaná žiadna účtovná agenda. Pár dní na to im boli D. v jeho kancelárii odovzdané doklady, medzi nimi aj kúpna zmluva so spoločnosťou F. spol. s r. o. a tiež originály faktúr, Žiadne iné doklady im odovzdané neboli. Nikdy potom už neboli v kontakte so spoločnosťou F. spol. s r. o. Po prevode už nevykonávali žiadne podnikateľské aktivity so spoločnosťou E., spol. s r. o., pretože pôvodne chceli podnikať, ale potom si to rozmysleli. Za prevod obchodných podielov nedostali žiadne peniaze. Poprel, že by mu obžalovaná odovzdala nejaké doklady v šanónoch. Svedok E. D. vo výpovedi uvádzal, že začiatkom marca 2007 mu telefonoval pán, ktorý sa predstavil ako B. a opýtal sa ho, či ho môže navštíviť s nejakou ponukou na predaj firmy. Následne sa s jeho manželkou osobne stretol a už nevie, či na tom stretnutí bol

prítomný aj pán B.. O finančnej stránke sa nebavili, ale spomenula, že táto firma nemá záväzky po lehote splatnosti voči daňovému úradu a ani Sociálnej poisťovni. Následne bol krátko po stretnutí s obžalovanou v kontakte s L. E., ktorý prejavil záujem o kúpu firmy, preto kontaktoval obžalovanú a dohodol stretnutie na 12.3.2007 v jeho kancelárii, na ktorom bola prítomná obžalovaná, svedok B., L. E. a P. E., kde ich nechal, aby sa dohodli. Z uvedeného vyplýva a krajský súd nemá žiadny relevantný dôvod tieto výpovede spochybňovať, že nadobúdateľke neboli odovzdané všetky dokumenty, nevynímajúc kompletné účtovníctvo, o ktorého vtedajšom umiestnení nie je v spise žiadna zmienka, pričom je dôvodné očakávať, že disponentom účtovníctva a ďalších dokumentov bola obžalovaná ako jediná konateľka a spoločníčka. Pokiaľ teda obžalovaná spochybňuje znalecký posudok a závery súdu prvého stupňa v tom, že pri znaleckom dokazovaní nebolo k dispozícii kompletné firemné účtovníctvo, mohla ho kedykoľvek v konaní na svoju obranu predložiť, čo však neurobila a na strane druhej, ak by reálne bolo odovzdané manželom E. celé účtovníctvo spoločnosti, krajský súd nevidí dôvod, resp. ich záujem, aby ho nevydali orgánom činným v trestnom konaní, resp. vydali z neho iba časť. Ako správne uvádza aj okresný súd, L. E. vyšetrovateľovi odovzdal všetku dokumentáciu, ktorú mu dala pri prevode obchodného podielu obžalovaná a túto znalkyňa I. F. vyhodnotila ako nedostatočnú na určenie rozsahu záväzkov spoločnosti, hoci účtovníčka spoločnosti, svedkyňa J. C. uviedla, že účtovníctvo viedla riadne, na základe dokladov, ktoré jej predložila obžalovaná a jej manžel. Z týchto skutkových okolností je teda bez akýchkoľvek pochybností zrejmý úmysel obžalovanej „zbaviť“ sa spoločnosti E., spol. s r. o., keď si uvedomila, že táto nebude schopná plniť svoje záväzky, hoci v tom čase jej ešte spoločnosť F. spol. s r. o. na základe jej prísľubu o úhrade dodávala stavebný materiál, hoci obžalovanej muselo byť v tom čase zrejmé, že výstavbu rodinných domov nedokončí, pretože sama v mene spoločnosti E., spol. s r. o. odstúpila dňa 10.04.2007 od zmluvy o dielo.

Obhajoba tiež ospravedlňovala prednostnú úhradu spoločnosti E. G. tým, že táto spoločnosť v tom čase vykonávala reálne činnosť pre firmu obžalovanej a úhrada záväzkov voči tejto spoločnosti bola nevyhnutná pre ďalšiu činnosť spoločnosti E.. K tomuto krajský súd odkazuje na konštatovanie súdu prvého stupňa, že ani spoločnosť R. I., s. r. o. alebo spoločnosť I., s. r. o. nepotvrdzovali tvrdenia, že by činnosť spoločnosti E. G., s. r. o. bola nevyhnutnou pre dokončenie stavieb s tým, že ich záväzky voči spoločnosti E., spol. s r. o. boli v celom rozsahu uhradené. V danom prípade je teda zachovaná podmienka duality veriteľov, pričom obaja veritelia mali voči spoločnosti E., spol. s r. o., ako ich dlžníkovi splatné záväzky, ktoré spoločnosť E., spol. s r. o. v zmysle záverov znaleckého posudku I. F. nebola schopná v celom rozsahu plniť. Zo žiadneho dôkazu nevyplynula odôvodnená priorita práve tohto splatného záväzku. Namietaný bol aj rozsah určenia zvýhodnenia, teda škody spôsobenej spoločnosti F. s tým, že súd zúžil meritum veci len na 2 veriteľské subjekty a nebral do úvahy ďalších veriteľov, čím nedostatočne zistil skutkový stav. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na predmet trestného konania a žalovaného skutku. Úpravy skutkovej vety konajúcim súdom sú v zásade prípustné, musí však byť zachovaná totožnosť skutku, čo v tomto prípade podľa názoru krajského súdu dodržané bolo. Je potrebné zdôrazniť, že skutkovú vetu oproti obžalobe súd upravil v prospech obžalovanej znížením škody oproti obžalobe. Na jednej strane táto odvolacia námietka má určité rácio a logiku, na strane druhej však súd postupoval v zmysle vykonaného dokazovania a skutok upravil tak, aby zodpovedal skutočnostiam, ktoré z dokazovania plynuli, pričom nemohol dokazovať niečo, čo reálne nemá k dispozícii a orgány činné v trestnom konaní a súd mohli pracovať len s tým, čo zistili, vzhľadom na absenciu účtovnej dokumentácie. Súd vyhodnocoval dôkazy, ktoré mal reálne k dispozícii a ktoré vykonal na hlavnom pojednávaní a vychádzal z nich pri svojom závere o zistenom skutkovom stave. Ak by sme prisvedčili plne obhajobe, prakticky pri týchto skutkoch, kde je obrovské množstvo veriteľov a dlhov, by nebolo možné odstíhať žiadneho páchateľa. Skutok sa práve týka vzťahu spoločností E. – E. G. – F., keďže spoločnosť F. podala trestné oznámenie. Je pravdou, že pokiaľ by sa pomerná výška škody počítala z celej sumy veriteľských subjektov, voči ktorým obžalovaná zvýhodnila spoločnosť E. G., vyšla by vo vzťahu k spoločnosti F. ako poškodenému iná suma, na strane druhej však obhajoba nevzala do úvahy ďalší pravdepodobný dôsledok ňou navrhovaného postupu, kedy by sa síce pomerná výška škody vo vzťahu k spoločnosti F. pravdepodobne znížila, avšak by dielčie „sumy“ spôsobenej škody boli vyššie vo vzťahu k iným, teraz neurčeným veriteľským subjektom a s vysokou pravdepodobnosťou by vo výsledku, ak by sa rozsah celkovej škody všetkým iným veriteľským subjektom (okrem spoločnosti F.) zrátal dokopy, by nevyšla škoda nižšia ako v tomto prípade, ak nie dokonca vyššia, vzhľadom na množstvo veriteľov a rozsah záväzkov spoločnosti E.. Len v pôvodnom znení skutku v zmysle obžaloby bolo uvedené, že táto mala vykonať prednostné úhrady a zvýhodniť veriteľov od 4.10.2006 do konca roka 2006 v celkovej sume až 13.389.012,80 Sk. Napokon bola táto okolnosť správne zo skutkovej vety súdom prvého stupňa vypustená pre nedostatok ďalších potrebných špecifikácií a skutkových zistení, už

z tohto však vyplýva možný a potenciálny rozsah zvýhodnenia aj iných veriteľov oproti ďalším, pokiaľ by došlo k takému podrobnému zisťovaniu každej prednostnej úhrady voči iným veriteľom a ich splatným pohľadávkam, ktoré podľa obhajoby prvostupňový súd ignoroval. Preto, aj keď je sčasti pravdou, že sa posudzovanie zúžilo len na tieto 2 spoločnosti, nedá sa uzavrieť, že týmto postupom došlo k zvýšeniu celkového rozsahu škody v neprospech obžalovanej, naopak, konajúci súd v tomto smere vzal do úvahy argumenty a námietky obhajoby prezentované v priebehu konania.

K motivácii uspokojenia spoločnosti E. G., napriek platobnej neschopnosti, je potrebné uviesť, že obrana obžalovanej neobstojí, keďže mala v predmetnom čase mnohých veriteľov, pričom úhradu vykonala práve a len výhradne tejto spoločnosti. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, so spoločnosťou E. G. bola rodinne spätá, keď v období od 25.8.2005 do 8.3.2007 bola konateľkou a spoločníčkou tejto spoločnosti práve obžalovaná a odo dňa 9.3.200 sa stala jedinou konateľkou a spoločníčkou jej matka, A. D.. Pokiaľ by takáto úhrada bola motivovaná objektívnymi skutočnosťami vo vzťahu k zabezpečeniu riadneho chodu firmy a jej činnostiam a za obžalovanou tvrdenej situácie, že firma bola finančne v poriadku, nebol by dôvod na to, aby popri spoločnosti E. G. bolo plnené aj ďalším veriteľom, vrátane poškodenej spoločnosti F.. Svedkovia potvrdili, že už v čase, kedy spoločnosť ešte vlastnila obžalovaná, táto nereagovala na výzvy, keď spočiatku ubezpečovala poškodeného, že záväzok splní, neskôr už sa s obžalovanou ani s jej manželom neskontaktovali a následne došlo k prevodu spoločnosti, čo jej však nebránilo vykonať ešte poslednú úhradu spoločnosti E. G.. Zároveň znalecké dokazovanie a výpovede svedkov ako podporné dôkazy preukázali, že spoločnosť E. bola vo veľmi zlej finančnej situácii, bola v platobnej neschopnosti, nielen po krátku dobu a táto situácia sa nemala šancu zlepšiť, práve naopak, zhoršovala sa, čím bola vyvrátená obrana obžalovanej a tvrdenia jej manžela, že ich spoločnosť platobne neschopná nebola – ak by nebola, nemala by problém uhrádzať všetky svoje splatné záväzky, pričom aj obžalovaná v tomto smere svoju výpoveď menila a upravovala. Zámer, resp. motív obžalovanej bol daný tesne pred prevodom spoločnosti uspokojiť spoločnosť, s ktorou bola rodinne spätá, čo bolo v konaní preukázané, pričom o zlom stave spoločnosti a zámere obžalovanej sa následne zbaviť problémovej firmy svedčia okolnosti predaja, ktorý sa uskutočnil narýchlo, akoby bezdôvodne (prečo by sa rýchlo zbavovala prosperujúcej spoločnosti a predávala ju neskúseným ľuďom), pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že po prevode spoločnosť E. činnosť nevykonávala a svoje záväzky naďalej neplnila.

Obžalovanú teda usvedčuje zo spáchania skutku dostatok dôkazov, podrobne rozpísaných v odôvodnení napadnutého rozsudku, vrátane znaleckého dokazovania, výpovedí vyššie uvedených svedkov, listinných dôkazov, pričom tieto dôkazy tvoria logicky usporiadanú a ucelenú reťaz, ktorá v dostatočnej miere preukazuje záver o tom, že obžalované ako jediná konateľka a spoločníčka spoločnosti E. (v tomto smere je irelevantné, že niektoré úkony robil ako riaditeľ v pozícii zamestnanca jej manžel, I. C. B.), vykonala úhrady špecifikované v skutkovej vete spoločnosti E. G., ktorú bezdôvodne uprednostnila tým, že jej splatila svoj záväzok v celosti pred poškodenou spoločnosťou F., voči ktorej mala v tom čase splatný záväzok, čím spôsobila poškodenej spoločnosti F. väčšiu škodu a tým naplnila znaky skutkovej podstaty prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona. Správna je teda aj právna kvalifikácia skutku posúdeného ako prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona, keď obžalovaná ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, zmarila uspokojenie svojho veriteľa (poškodená spoločnosť F.) tým, že zvýhodnila iného veriteľa (spoločnosť E. G.) a spôsobila tak väčšiu škodu – 18.322,60 eur. Z hľadiska určenia výšky škody konajúci súd vychádzal z princípu pomerného uspokojenia pohľadávok, škoda predstavuje rozdiel medzi čiastkou, ktorou bola uspokojená pohľadávka veriteľa a čiastkou, ktorá by zvýhodnenému veriteľovi prináležala, ak by došlo k pomernému uspokojeniu pohľadávok, čo v obžalobe reflektované nebolo. Obžalovaná je plne zodpovedný subjekt z hľadiska veku a príčetnosti, ktorý porušil objekt chránený , ktorým je v tomto prípade ochrana majetkových práv iných subjektov, v tomto prípade veriteľov. Svojho konania sa dopustila úmyselne a medzi jej konaním a spôsobeným následkom v podobe vzniknutej škody existuje nepochybne príčinná súvislosť.

Krajský súd neopomína ani to, že súd prvého stupňa musel oproti obžalobe vo viacerých ohľadoch upraviť skutkovú vetu, voči čomu namietala obžalovaná v rámci odvolacích námietok. Takto prvostupňový súd upravil už spomínanú výšku škody, aby táto zodpovedala pomernému uspokojeniu pohľadávok veriteľov, pričom časť skutku obžaloby týkajúcej sa iných veriteľov, ktorým mala obžalovaná ako konateľka spoločnosti E., spol. s r. o. prednostne uhradiť pohľadávky v období od 04.10.2006 až do konca roka 2006 vo výške 13.389.012,80 Sk, súd vyhovel námietkam obhajoby v tom, že uvedená

skutková okolnosť musí byť presne uvedená v skutkovej vete uvedením dlžníkov a výšky ich splatných pohľadávok, čo ako už súd vyššie uviedol, vyplýva z podstatných znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Podľa znalkyne F. nie je možné odpovedať na otázku, aké mala spoločnosť E., spol. s r. o. pohľadávky a záväzky v rozhodnom období, či boli v sume 13.389.012,80 Sk a aké úhrady spoločnosť E., spol. s r. o. realizovala. Preto súd tento skutok obžaloby upravil tak, že túto časť skutku vypustil, pretože dokázaný bol iba skutkový stav vychádzajúci z dvoch pohľadávok a úhrady jednej z nich v prospech spoločnosti E. G., s. r. o. Nebolo dostatočne preukázané, že by spoločnosť E., spol. s r. o. mala iných, presne identifikovateľných veriteľov a to nielen z hľadiska veriteľských subjektov, ale aj z hľadiska výšky a splatnosti ich pohľadávok.

V nadväznosti na prípustnosť a použiteľnosť svedeckých výpovedí krajský súd na tomto mieste len okrajom uvádza, že konajúci súd svedkov, ktorí boli vypočutí len pred vznesením obvinenia v prípravnom konaní a ktorých výpovede boli dôležité pre rozhodnutie, vypočul na hlavnom pojednávaní procesne správnym postupom, pričom samotný fakt, že niektorí svedkovia sú vypočutí ešte v čase pred vznesením obvinenia (na rozdiel od obvineného, ktorý je skôr vypočutý ako svedok, resp. podozrivý), nemá za následok následnú nepoužiteľnosť takýchto výpovedí, pokiaľ ide o výpoveď, ktorá je jediným a rozhodujúcim dôkazom v konaní (porovnaj stanovisko č. 30 v zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR 4/2010). Posúdenie, či je potrebné svedkov znova vypočuť po vznesení obvinenia z dôvodu kontradiktórnosti konania, je vždy na konajúcom orgáne činnom v trestnom konaní, pričom obžalovaná túto skutočnosť nenamietala v prípravnom konaní, ani pri záverečnom preštudovaní spisu.

Za takýchto okolností teda vo vzťahu k otázke viny a právnej kvalifikácie krajský súd považoval v intenciách vyššie uvedených dôvodov a úvah odvolanie obžalovanej za nedôvodné a výrok o vine v napadnutom rozsudku posúdil ako zákonný a vecne správny.

Za zákonný a správny považoval krajský súd čo do druhu trestu a jeho výmery, aj výrok o treste v napadnutom rozsudku. V prípade žalovaného prečinu podľa § 240 ods. 2 Tr. zákona je zákonom stanovená trestná sadzba na 6 mesiacov až 3 roky. Správne súd prvého stupňa zistil u obžalovanej poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, teda že viedla pred spáchaním trestného činu riadny život a nebola u nej zistená žiadna priťažujúca okolnosť, pričom v dôsledku prevahy poľahčujúcich okolností bolo potrebné znížiť hornú hranicu trestnej sadzby o 1/3, teda, pokiaľ by bol, ukladaný trest odňatia slobody bolo možné uložiť v rozmedzí 6 mesiacov až 26 mesiacov.

Súd prvého stupňa za týchto okolností uložil obžalovanej v súlade so zásadami pre ukladanie trestov v zmysle § 34 Tr. zákona alternatívny peňažný trest vo výmere 400,- eur spolu s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca. Tento trest ukladal ako samostatný, bez potreby uložiť iný druh trestu v zmysle § 56 ods. 2 Tr. zákona, vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosti nápravy páchateľa, s čím sa stotožnil aj krajský súd v tomto konkrétnom prípade.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať predovšetkým na osobu obžalovanej, ktorá doposiaľ viedla riadny život, nemá záznam v registri trestov a v aktualizovanej CESDAP má evidovaný len 1 dopravný priestupok. Okrem osoby obžalovanej a jej doterajšieho života nemožno opomenúť ani dĺžku konania, ktoré sa vedie prakticky 15 rokov, z čoho len súdna časť trvá už 13 rokov. Na túto okolnosť správne poukázal aj súd prvého stupňa, pričom dospel k záveru, že dĺžka konania nebola zavinená správaním sa obžalovanej. V obdobných prípadoch, pokiaľ sa ukladá trest odňatia slobody, je okolnosť spočívajúca v neprimeranej dĺžke konania dôvodom pre mimoriadne zníženie trestu (porovnaj R 10/2011). Súd prvého stupňa sa okolnosťou neprimeranej dĺžky konania zaoberal podrobne a vyčerpávajúco, pričom krajský súd v tejto súvislosti len dodáva, že konanie s takýmito prieťahmi je zároveň v rozpore aj s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP dĺžku trvania trestného konania prevyšujúcu 6 rokov je potrebné považovať za výnimočnú a v prípade absencie významných dôvodov pre prekročenie tejto hranice nie je možné trestné stíhanie dlhšieho trvania tolerovať. Plynutím času sa zároveň znižuje záujem spoločnosti na potrebe potrestania páchateľa, tiež slabne nevyhnutnosť individuálnej a generálnej prevencie. Tiež sa vytráca základný vzťah medzi protiprávnym konaním páchateľa a ukladaným trestom. Samozrejme, nie každé konanie, ktoré trvá dlhšie ako 6 rokov, je možné paušálne považovať za konanie s neprimeranými prieťahmi. Vždy je potrebné posudzovať predovšetkým dôvody, pre ktoré konanie trvá takúto dlhú dobu a či bolo možné konanie objektívne skončiť v kratšom časovom horizonte.

S poukazom na vyššie uvedené tak konštatované okolnosti spočívajúce jednak v osobe obžalovanej, ako aj v neprimeranej dĺžke konania dostatočne reflektuje práve uloženie alternatívneho peňažného trestu namiesto trestu odňatia slobody z hľadiska druhu trestu v primeranej výške, ktorá výrazne neprevyšuje dolnú hranicu pri peňažnom treste (160,- eur), teda v už spomínanej výške 400,- eur v spojení s primeraným náhradným trestom odňatia slobody v prípade jeho úmyselného zmarenia vo výmere 1 mesiaca, teda prakticky v minimálnej výmere, ktorý trest aj podľa názoru krajského súdu v tomto konkrétnom prípade dostatočne naplní účel trestu, keď trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Takto uložený peňažný trest zároveň v plnej miere zohľadňuje kritériá pre ukladanie trestu s prihliadnutím najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, ako aj vyššie spomínanú dĺžku konania.

Len formálnym nedostatkom, nie vecným pochybením s potrebou rušiť výrok o treste, na ktorý krajský súd poukazuje záverom v rámci odôvodnenia svojho uznesenia, je absencia ustanovenia § 56 ods. 1 Tr. zákona v časti výroku o uložení peňažného trestu, keď prvostupňový súd uviedol vo výroku iba § 56 ods. 2 Tr. zákona. Ak súd ukladá iba peňažný trest samostatne, nie popri treste odňatia slobody alebo inom druhu trestu, je potrebné vo výroku uviesť oba ods. 1 aj ods. 2 ust. § 56 Tr. zákona, keďže v ust. § 56 ods. 1 Tr. zákona je uvedené rozpätie, trestná sadzba, v rámci ktorej možno peňažný trest ukladať.

Napokon, čo sa týka uloženej povinnosti nahradiť poškodenému škodu v sume 18.322,60 eur v zmysle , táto výška škody je zároveň súčasťou skutkovej vety, vyplýva z vykonaného dokazovania v zmysle zásady pomerného uspokojenia pohľadávok. Keďže takto určená výška škody je nižšia ako škoda uplatnená spoločnosťou F., správne zároveň postupoval konajúci súd, ak postupom podľa poškodeného odkázal so zvyškom náhrady škody na civilný proces

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, nezistiac dôvody pre zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku, krajský súd odvolanie obžalovanej A. A. B. postupom podľa ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.