Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5CoE-136-2015.pdf
PDF · 78.92 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/136/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti povinnému: Q. S., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, S., v konaní zastúpenú JUDr. Jozefom Mokráňom, vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Poprad, o vymoženie 280,65- Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 10Er/4/2009-39 zo dňa 06.02.2015 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie súdu 1. stupňa v jeho napadnutej časti. t.j. vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Vyslovil, že o trovách exekúcie a o trovách exekučného konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Ustanovil JUDr. X. Q., vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu Porpad, za opatrovníka povinnej: Q. S., rod. W.,nar. XX.XX.XXXX, t. č. na neznámom mieste.
Vyslovil, že doručením písomného oznámenia Asociácie užívateľov služieb, ochrana spotrebiteľov, Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica, zo dňa 05.11.2009 o tom, že vstupuje do exekučného konania vedeného na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 10Er/4/2009 ako vedľajší účastník na strane povinného, nenastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu, preto jeho ďalšie podanie zo dňa 05.11.2009 odmieta.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 103, § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku; § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, 2, § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku; § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a), b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.
Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o pôžičke medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom. Predmetná úverová zmluva ma povahu spotrebiteľskej zmluvy.
Rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o., Bratislava sp. zn. TP 2076/08 z 09.06.2008, ktorý je vo veci exekučným titulom, je súčasťou obsahu Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej oprávneným, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, ktorú právny predchodca
oprávneného v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Podľa takto formulovanej rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, pred rozhodcovským súdom, ktorý si oprávnený už predformuloval v zmluve, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť.
Rozhodcovská doložka v tejto veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, povinnému neumožnila vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, preto bol spotrebiteľ nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Aj v tomto konkrétnom prípade povinný ako spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku nevyjednal a nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné podmienky poskytovania pôžičky.
Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je nekalou v zmysle článku 3 ods. 3 a jeho prílohy 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS, nakoľko sa v porovnaní s dodávateľom nachádza spotrebiteľ v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjadnávaciu silu a úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Rozhodcovská doložka v predmetnej veci obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom, nakoľko v rozhodcovskej doložke je uvedené, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené prostredníctvom všeobecného súdu odporcu, alebo v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jedným rozhodcom.
Rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ktoré si napokon oprávnený sám zvolil ako preňho vhodnejšiu alternatívu riešenia vzniknutého sporu. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa o vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia Smernice 93/13/EHS, v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou a pre spotrebiteľa nezáväzná.
Preto súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil.
Proti tomuto uzneseniu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.
V odvolaní uviedol, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Exekučný súd nieje oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu, skúma iba materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Zo slovenského a ani z európskeho práva za súčasného stavu nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich.
Oprávnený v odvolaní namietal nesprávny preklad rozhodnutia vo veci Asturcom, poukázal na ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, na ustanovenie § 159 Občianskeho súdneho poriadku, na Smernicu Rady 93/13/EHS, na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3MCdol 1/2010 a ďalej uviedol, že pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, z uvedeného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Rozhodujúce je, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie.
Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam uvedenými.
K otázke preskúmania rozhodcovského rozsudku po formálnej, ako aj materiálnej stránke je potrebné uviesť, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu. ale zákonodarca upravil postup, ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo dobrým mravom.
Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.
Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.
Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej právoplatnosti.
Pokiaľ sa týka právneho posúdenia rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve uzavretej medzi povinnými a právnym predchodcom oprávneného, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, nie je v súlade so zákonom, lebo bol vydaný na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky.
Súd exekúciu zastaví v celom rozsahu, prípade nevydá poverenie na vykonanie exekúcie, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy ( § 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. t/ ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993, t.j. postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality bežných ľudí nezaväzovali.
Preto odvolací súd uznesenie v jeho napadnutej časti v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.