Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/463/2013

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte, zloženom z predsedu JUDr. Romana Hargaša a členov JUDr. Stanislavy Markovej a JUDr. Ľubice Bajzovej, žalobcov: 1/ C. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., ul. L. XXXX/XX, 2/ O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., ul. L. XXXX/XX, obaja žalobcovia zastúpení JUDr. H. L., advokátkou so sídlom N. XXX, proti žalovanému: M., s.r.o., so sídlom v F., ul. Q. XXXX/X, IČO: 44 350 643, o neplatnosť právnych úkonov, sudcom JUDr. Y. L., na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. mája 2013, č. k. -220, jednohlasne, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. mája 2013, č. k. -220, bolo rozhodnuté tak, že súd žalobu zamieta a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že podanou žalobou sa žalobcovia proti žalovanému domáhali, aby súd určil, že Zmluva o úvere č. LF 3080410677 zo dňa 01.07.2010 a Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 01.07.2010 uzatvorené medzi žalobcami a žalovaným sú neplatné. Zároveň navrhli, aby žalovaný nahradil žalobcom náhradu trov konania. Na pojednávaní konanom dňa 02.05.2013 súd pripustil zmenu žaloby tak, že po tejto zmene sa žalobcovia domáhajú, aby súd určil, že zmluva o úvere č. LF3080410677 zo dňa 01.07.2010 (ďalej len "zmluva o úvere") uzatvorená medzi žalobcom I, žalobkyňou II a žalovanou a Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 01.08.2010 (ďalej len "záložná zmluva") uzatvorená medzi žalobcom I, žalobkyňou II a žalovanou, a to k bytu č. XX na I. poschodí vo vchode XX na ulici L. č. XXXX/ XX, F. v bytom dome súp. č. XXXX postavený na pozemku parcela registra "C" č. XXXX/X o výmere 630 m2, zastavané plochy a nádvoria, právny vzťah k parcele na LV č. XXXX pre k.ú. F., v zastavanom území obce evidovaný na LV č. XXXX, časť B podiel 1/1, Správou katastra v Trenčíne pre k.ú. F., Obec F., Okres F. spoluvlastnícky podiel priestorov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu súp. č. XXXX o veľkosti 59/1767, spoluvlastnícky podiel k pozemku 59/1767, ktorej bezpodielovými spoluvlastníkmi sú žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade, vedenej na Správe katastra v Trenčíne pod č. V 3166/10, sú neplatné. Žalobu odôvodnili tým, že žalovaný poskytuje od 25.09.2008 úvery a pôžičky nebankovým spôsobom. Na základe inzerátu žalobkyňa v 2. rade telefonicky kontaktovala žalovaného a žiadala požičať sumu 3.000 eur. Ako dôvod pôžičky uviedla, že je v zlej finančnej núdzi, potrebuje vyplatiť iné pôžičky a účty za domácnosť. Konateľka žalovaného v tom nevidela problém, nakoľko uviedla, že spolupracovala so spoločnosťou W. D. s.r.o. a zistí, koľko je potrebné uhradiť tejto spoločnosti, ktorá bola veriteľom žalobkyne. Na osobnom stretnutí žalobkyňa v 2. rade odovzdala konateľke žalovaného skôr uzavretú zmluvu o úvere so spoločnosťou W. D. s.r.o.. Konateľka žalovaného si nikdy nevyžiadala od žalobcov potvrdenia o príjme. Nikdy nežiadali pôžičku na rekonštrukciu bytu. Spolu sa potom stretli pri podpise zmlúv na notárskom úrade JUDr. Q. L. dňa 01.07.2010, kedy im boli

prvýkrát predložené predmetné zmluvy. Bola poučená konateľkou žalovaného, že úver sa bude splácať desať rokov a mesačne po 230 eur. Žalobkyňa v 2. rade si myslela, že nemá na výber pri výške mesačnej splátky a splátka je fixne určená. Žalobkyňa v 2. rade bola v čase podpisu zmluvy dôchodkyňou s výškou dôchodku 298,40 eur mesačne a s brigádnickým príjmom vo výške 160,- eur mesačne. Žalobca v 1. rade je strojný mechanik, konateľku žalovaného pozná už od jej detského veku a dôveroval jej. Žalobcovia pokračujú v úhrade dlhu, pričom ku dňu podania žaloby zaplatili celkovo 1.610,- eur. Majú záujem uhradiť dlh, pričom sa im snaží pomôcť aj rodina. Žalobcovia sa stretli s konateľkou žalovaného dňa 26.11.2010 za účelom rokovania o ďalšom postupe vo veci úhrady záväzku. Žalovaný si žalobou zo dňa 15.12.2010 uplatnil právo na zaplatenie sumy 10.080,- eur s príslušenstvom na základe zmluvy o úvere v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ ide o vyčíslenie celkového dlhu žalovaným, v porovnaní s podanou žalobou na rozhodcovskom súde poukázali na skutočnosť, že žalovaný zaslal žalobcom vyčíslenie dlhu v celkovej sume 12.814,53 eur ku dňu 16.12.2010 za účelom mimosúdnej dohody a v samotnej žalobe sa domáha peňažného plnenia vo výške 10.080,- eur s príslušenstvom. Podľa nich žalovaný ani nemal záujem sa dohodnúť na úhrade dlhu. Žalovaný zaslal žalobcom dňa 30.12.2010 oznámenie o začatí výkonu záložného práva k nehnuteľnosti a dňa 07.01.2011 bol žalobcom doručený oznam dražiteľa. Medzi účastníkmi je sporná platnosť úverovej zmluvy, výška istiny v jej časti a teda aj príslušenstvo k istine. K naliehavému právnemu záujmu uviedli, že majú za to, aj s prihliadnutím na skutočnosť, že podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia, že ich právne postavenie je neisté a ohrozené. Uviedli, že žalovaný podal návrh na začatie rozhodcovského konania, avšak v čase podania žaloby v tejto veci nebolo doposiaľ rozhodnuté. Žalovaný zaslal žalobcom "Oznámenie o začatí výkonu záložného práva k nehnuteľnosti" a bol im doručený "Oznam dražiteľa". Sú oprávnení poznať ich skutočný dlh a to, či tento spočíva v zmluvnom plnení. Spotrebiteľ má vždy naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti podmienok uvedených v zmluvnom vzťahu s dodávateľom. Cieľom takéhoto vyslovenia je aj verejný záujem, ktorý sleduje aj ustanovenie § 153 ods. 3, ods. 4 O.s.p. K dátumu uzatvorenia zmluvy uviedli, že nemožno vyvodiť dátum uzatvorenia zmluvy dňa 09.06.2010, pričom pravosť podpisov bola overená notárkou dňa 01.07.2010. Žalovaný v skutočnosti neposkytol žalobcom finančné prostriedky v sume 11.000,- eur dňa 09.06.2010, ale tak, že konateľka žalovaného uhradila v mene žalobcov sumu 7.668,95 eur k rukám spoločníka spoločnosti Financ partners, s.r.o. dňa 02.07.2010, pričom v ten istý deň boli odovzdané dokumenty "Prehlásenie veriteľa o splatení úveru zo dňa 02.07.2010" a tiež "Kvitancia zo dňa 02.07.2010". Konateľka žalovaného odovzdala dňa 01.07.2010 k rukám žalobkyne sumu 3.000,- eur spolu s originálom bankového dokladu. Tieto skutočnosti odporujú prevzatiu finančných prostriedkov tak, ako je to uvedené v zmluve o úvere. Teda, že dlžník svojim vlastnoručným podpisom potvrdzuje, že pri podpise tejto zmluvy prepočítal a prevzal hotovosť vo výške 11.000,- eur. Pokiaľ ide o splátkový kalendár zmluvy, tento neobsahuje jednotlivé splátky rozdelené na istinu a úrok za každý mesiac. Domnievajú sa, že spotrebiteľ nemal možnosť sa reálne oboznámiť, aká je skutočná výška úroku za poskytnutie úveru. Ďalej uviedli, že ustanovenie čl. III bod 3 Zmluvy o úvere, zabezpečenie úveru - požadované ručenie považujú za neprijateľnú podmienku. Ustanovenie článku II bod 4 Zmluvy o úvere, považujú za hrubo odporujúce dobrým mravom a neoprávnený zásah do vlastníckeho práva, súkromia a obydlia, ktoré je v rozpore s § 16 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z.. Za neplatný považujú aj článok IV bod 1 Zmluvy o úvere, zmluvné pokuty - nesplácanie úveru, pretože je uvedená len výška pokuty z istiny, pričom nie je uvedené za aký čas, či denne, mesačne a lebo ročne. Žalovaný si napriek tomu svojvoľne vo vyčíslení zo dňa 16.12.2010 vyčíslil zmluvnú pokutu za omeškanie štyroch splátok. Z dôvodu neprimeranosti výšky sankcie považujú za neplatné aj ustanovenia čl. IV bod 2, bod 3, bod 4 Zmluvy o úvere. Poukázali na stanovisko Komisie na posudzovanie podmienok pre spotrebiteľa zo dňa 15.12.2009 vo vzťahu k ustanoveniam čl. V bod 1, bod 2, bod 3, bod 5, bod 8 zmluvy o úvere, predčasné ukončenie úveru zo strany veriteľa, z ktorého vyplýva, že takéto zmluvné dojednania spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. K ustanoveniu článku V bod 10 Zmluvy o úvere uviedli, že je v rozpore s § 16 ods.1 až ods. 3 zák. č. 129/2010 Z.z.. Za odporujúce ustanoveniu § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka považujú aj ustanovenie čl. V bod 11 Zmluvy, ktorý upravuje storno poplatok v prípade odstúpenia dlžníka od zmluvy o úvere a čl. VI bod 3, bod 6 písm. e/ a bod 7 zmluvy o úvere. Okresný súd ďalej uviedol, že žalobcovia odôvodnili žalobu aj v časti určenia neplatnosti záložnej zmluvy. Keďže osud absolútne neplatného právneho úkonu sleduje aj úkon s akcesorickou povahou, je potrebné za neplatný považovať aj záložnú zmluvu. Žalovaný zahrnul do príslušenstva pohľadávky aj úroky, pričom tieto sú už súčasťou jednotlivých splátok, úroky z omeškania, ktoré sú neplatné z dôvodu neprijateľnosti podmienky, poplatok z omeškania, pričom táto položka je nezrozumiteľná a nemá oporu v zmluve o úvere, a bližšie neurčené náklady s uplatnením pohľadávky. Článok V bod 1 záložnej zmluvy považujú za neprijateľnú podmienku s odkazom na stanovisko Komisie na posudzovanie podmienok pre spotrebiteľa zo dňa 15.12.2009, pretože spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Zmluvnú pokutu uvedenú v článku V bod 3 záložnej zmluvy je potrebné považovať za odporujúcu dobrým mravom a neurčitú do jej výšky v zmysle § 544 ods.2 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie čl. VII bod 1 písm. b/ záložnej zmluvy považujú za neplatné, pretože odporuje § 151m ods.10 Občianskeho zákonníka. Náklady vzniknuté predajom predmetu zálohu prostredníctvom realitnej kancelárie majú byť nákladmi výkonu záložného práva, avšak takéto náklady nie sú v žiadnom prípade nákladmi súvisiacimi s výkonom záložného práva. Taktiež splnomocnenie žalovaného v čl. VII písm. b/ bod 1 záložnej zmluvy považujú za obchádzanie § 151m ods.7, 9 a 10 Občianskeho zákonníka. V písomnom vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že dňa 05.11.2010 odstúpil od žalobcami napádanej zmluvy a poukázal na zmätočnosť konania o neplatnosť úverovej zmluvy. Nie je v žiadnom zmluvnom záväzkovom vzťahu so žalobcami, práve naopak je v právnej pozícii veriteľa. Okresný súd tiež v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah výpovedí účastníkov konania na pojednávaní a na znenie ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že žalobcovia sa žalobou v tomto konaní domáhajú určenia neplatnosti dvoch zmlúv, a to zmluvy o úvere a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti. Pre možnosť uplatnenia návrhu o určenie neplatnosti právneho úkonu, resp. pre rozhodnutie súdu o tom, či nejaký právny úkon je neplatný, je potrebné, aby bol daný právny záujem na takomto určení, pričom tento záujem musí byť naliehavý. Podľa ustálenej judikatúry je tento naliehavý právny záujem daný vtedy, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne postavenie žalobcu bez takéhoto určenia bolo neisté. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, čo pre žalobcu znamená nevyhnutnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje existenciu tohto svojho právneho záujmu. Žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem pokiaľ sa ochrany práv môže domáhať žalobou na plnenie, alebo ak k odstráneniu neistoty slúžia osobitné právne postupy upravené v príslušných právnych predpisoch. Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak sa vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi. Žaloba o určenie v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak má požadované určenie len povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie právny vzťah alebo právo, a to najmä vtedy, ak takáto predbežná otázka nerieši alebo nemôže riešiť celý obsah alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistota v jeho právnom postavení sa totiž v takomto prípade neodstráni iba tým, že bude vyriešená predbežná otázka, z ktorej bez ďalšieho vzťah (právo) významný pre právny pomer účastníkov ešte nevyplýva, ale až určením, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je.

Okresný súd poukázal na to, že pri rozhodovaní o žalobe a posudzovaní danosti naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti úverovej zmluvy si osvojil právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku vydanom v konaní vedenom pod sp.zn. , v ktorom najvyšší súd zaujal názor, podľa ktorého v prípade určovacej žaloby medzi účastníkmi musí existovať aktuálny stav objektívnej neistoty, ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobcu a ktorý nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom. Určovacia žaloba by tiež mala byť zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Skutočnosť, že žalovaný uplatňuje proti žalobcovi majetkový nárok zo zmluvy, nezakladá sama o sebe naliehavý právny záujem na žalobcom požadovanom určení neplatnosti zmluvy, z ktorej by sa mal tvrdený nárok odvíjať. Naliehavý právny záujem nie je daný ani v prípade žaloby na určenie neplatnosti právneho úkonu, ak otázka jeho platnosti má povahu otázky prejudiciálnej vo vzťahu k inej právnej otázke.

Aplikujúc vyššie uvedený názor najvyššieho súdu okresný súd v tomto konaní dospel k záveru, že pokiaľ sa žalovaný bude domáhať voči žalobcom finančného plnenia majúceho základ v úverovej zmluve, a to aj pre prípad jeho platného odstúpenia od zmluvy, otázkou jej platnosti by sa súd zaoberal ako otázkou predbežnou. Ak by súd v tomto konaní riešil otázku platnosti úverovej zmluvy a záložnej zmluvy, neznamenalo by to pre žalobcov odstránenie stavu právnej neistoty, pretože by sa tým nevylúčila možnosť ďalších sporov o peňažné plnenie, hoci aj z iného právneho dôvodu. V prípade žaloby žalovaného, ktorým by sa domáhal zaplatenia pohľadávky na základe zmluvy o úvere, by sa platnosť zmluvy o úvere riešila v tomto konaní ako predbežná otázka. Podľa názoru súdu nie je možné považovať za objektívne neisté postavenie účastníkov, ktorých vzťah je založený písomnou zmluvou s notársky osvedčenými podpismi účastníkov, ktorí spochybňujú jej platnosť. Spornosť obsahu ich vzájomných práv a povinností, resp. jednostranne tvrdená neplatnosť nie je skutočnosťou, ktorá by objektívne odôvodňovala neistotu v ich právnom postavení. V opačnom prípade, by každý dlžník, ktorý si z rôznych

dôvodov neplní svoje zmluvné povinnosti mohol žalovať o neplatnosť zmluvy a to ešte pred tým, ako podá veriteľ návrh na začatie občianskeho súdneho konania o splnenie zmluvnej povinnosti. V danom prípade, ako vyplynulo z výpovede žalobcov, si títo svoj dlh riadne plnia. Komunikácia medzi nimi a žalovaným v súčasnosti nie je žiadna.

Okresný súd ďalej uviedol, že žalobcovia odvodzujú právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere aj od skutočnosti, že spotrebiteľ má vždy naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti podmienok uvedených v zmluvnom vzťahu s dodávateľom. Cieľom takéhoto vyslovenia je aj verejný záujem, ktorý sleduje aj ustanovenie § 153 ods. 3, ods. 4 O.s.p.. Okresný súd k uvedenému tvrdeniu uviedol, že z uvedených ustanovení zákona takýto právny záujem na určení neplatnosti celého právneho úkonu nevyplýva.

S poukazom na uvedené okresný súd preto dospel k záveru, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti úverovej zmluvy. V súvislosti s časťou žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhajú určenia neplatnosti záložnej zmluvy, okresný súd uviedol, že pri rozhodovaní o tejto časti žaloby a posudzovaní danosti právneho záujmu na určení neplatnosti záložnej zmluvy si osvojil právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v konaní vedenom pod sp.zn. . V tomto rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že pokiaľ na základe záložnej zmluvy bolo záložné právo vložené do katastra nehnuteľností, právna otázka, či záložná zmluva je alebo nie je platným právnym úkonom, za tejto situácie predstavuje iba vyriešenie predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či na nehnuteľnostiach žalobcu (ako záložcu) viazne v prospech záložného veriteľa záložné právo. Aj keby záložná zmluva bola neplatným právnym úkonom, nemôže prípadné určenie jej neplatnosti viesť k odstráneniu právnej neistoty žalobcu alebo k zamedzeniu ohrozenia jeho práva. Určením neplatnosti záložnej zmluvy nemusí byť bez ďalšieho postavené na isto, že vôbec nevzniklo záložné právo a na druhej strane na základe platnej záložnej zmluvy nemusí vždy vzniknúť záložné právo k nehnuteľnostiam, aj keď bolo vložené do katastra nehnuteľností. Záložná zmluva nie je neplatná len preto, že nevznikla pohľadávka, ktorú má zabezpečovať záložné právo založené na tejto zmluve (napríklad preto, že nedošlo k uzavretiu zmluvy, podľa ktorej by mala pohľadávka vzniknúť, alebo preto, že takáto zmluva je neplatná a pod.). A aj keď je záložná zmluva platným právnym úkonom, záložné právo nevznikne, ak nevznikla pohľadávka, ktorú má záložné právo zabezpečovať. Vzhľadom na to, že určením platnosti alebo neplatnosti záložnej zmluvy sa nemôže vyriešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu medzi účastníkmi, nemôže byť na takomto určení naliehavý právny záujem. Stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistotu v jeho právnom postavení možno preto odstrániť len určením, či tu je alebo nie je záložné právo, prípadne, ak už došlo k realizácii záložného práva, určením, či tu je alebo nie je iné právo (napr. vlastnícke). Stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistota v jeho právnom postavení sa totiž v takomto prípade neodstráni iba tým, že bude vyriešená predbežná otázka, z ktorej bez ďalšieho vzťah (právo) významný pre právny pomer účastníkov ešte nevyplýva, ale až určením, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Okresný súd preto dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva.

V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd poznamenal, že v danom prípade žalobcovia plnia svoju povinnosť z úverovej zmluvy vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pravidelnými mesačnými splátkami v sume 230 eur. V písomnom podaní zo dňa 18.01.2011 adresovanom žalovanému takisto uviedli, že chcú vyplatiť zostatok dlhu v jeho nespornej časti. V písomnom podaní zo dňa 29.12.2010 adresovanom žalovanému uviedli, že akceptujú celkovú výšku istiny v jej základnej sume 10.739,95 eur. Preto sa okresnému súdu javí rozporné, resp. účelové tvrdenie žalobcov, že úverová zmluva je neplatná a ich právne postavenie je neisté. Okresný súd tiež poznamenal, že žalobcovia v žalobe tvrdia, že viaceré ustanovenia zmluvy o úvere sú neprijateľnými podmienkami. Avšak aj zmluva, ktorá obsahuje neprijateľné podmienky môže byť platnou zmluvou. Podľa názoru súdu nie je daný právny záujem ani na určení neprijateľnosti podmienok uvedených v zmluve o úvere, a preto sú tvrdenia žalobcov v tomto smere nadbytočnými. Vyriešenie tejto otázky, ako predbežnej otázky v konaní o žalobe na plnenie povinností z týchto zmluvných podmienok, je potrebné riešiť v takom konaní, pričom závery súdu o tejto otázke sa priamo dotknú právneho postavenia žalobcov, teda dlžníkov. V prípade nezákonnej realizácie záložného práva záložným veriteľom speňažením zálohu na dobrovoľnej dražbe, a to aj na základe platnej zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, je možné okrem iného domáhať sa neplatnosti dobrovoľnej dražby.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. Vzhľadom na to, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli a žalovaný si neuplatnil návrhom právo na náhradu trov konania, okresný súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne z dôvodov „v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písmena a) v spojení s § 221 ods. 1 písmena h/, b, c, d, f O. s. p.“ K namietanému dôvodu, podľa ktorého okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalobcovia uviedli, že okresný súd neprihliadol na existenciu žaloby o zaplatenie 10.080,- eur s príslušenstvom na Stálom rozhodcovskom súde pri IURO s.r.o. a na to, že uvedené rozhodcovské konanie bolo zastavené pre nezaplatenie poplatku. Žalobcovia majú za to, že uvedené nesprávne skutkové zistenie malo za následok nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Žalobcovia ďalej uviedli, že v písomnom podaní (výpočet zostatku), akceptovali výšku istiny v jej základnej sume 10.739,95 eur. Ku dňu 29.12.2010 uhradili na účet veriteľa 1.380 eur, z ktorého dôvodu uznávajú výšku istiny k uvedenému dňu vo výške 9.359,95 eur a uzatvorenú zmluvu o úvere považujú za neplatnú, ktorej neplatnosť budú dokazovať v súdnom konaní. K obsahu uvedených písomností konateľka žalovaného uviedla, že sa k obsahu listu nebudú vyjadrovať, nakoľko jeho obsah je pre nich irelevantný. Žalobcovia v tejto súvislosti poukázali na znenie ustanovenia § 558 a § 43b ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia a skutkový stav žalobcovia trvajú na tom, že k uznaniu dlhu nedošlo, nakoľko žalobcovia uviedli, že zmluvu o úvere považujú za neplatnú. Žalovaný však paradoxne neoprávnene na základe uznania dlhu v sume 9.359,95 eur uviedol v Ozname dražiteľa zo dňa 7.1.2011 túto výšku pohľadávky. Žalobcovia ďalej namietali, že okresný súd neprihliadol na písomné podanie zo dňa 26.4.2013, v ktorom žalobcovia predložili ďalšie listinné dôkazy. Žalobcovia predložili súdu vyžiadaný listinný dôkaz o tom, že konateľka žalovaného uhradila v mene žalobcov spoločnosti Financ Partners, s. r. o. sumu 7.666,95 eur v hotovosti, aj keď predchádzajúci veriteľ nepredložil žalobcom relevantné účtovné doklady o uvedenej úhrade, o ktoré žalobcovia žiadali. Žalobcovia majú za to, že konateľka žalovaného preukázateľne sledovala pri úhrade dlhu žalobcov záujmy svojej spoločnosti, a to dosiahnuť zabezpečenie pohľadávky zápisom záložného práva k bytu žalobcov. Vedome tak konala v neprospech žalobcov, t. j. v rozpore s dobrými mravmi. V nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu žalobcovia uviedli, že na podanie žaloby o vydanie plnenia bol aktívne legitimovaný žalovaný, ktorý túto žalobu podal na rozhodcovský súd. Vzhľadom na záver Okresného súdu Trenčín v konaní pod sp. zn. o neplatnosti rozhodcovskej doložky pred podaním návrhu veriteľa na plnenie by žalobcovia nemali možnosť požiadať o posúdenie platnosti zmluvy o úvere, čo je podľa ich názoru odňatie spravodlivosti. Žalobcovia poukázali na to, že za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. považuje súdna prax aj žalobu o neplatnosť právneho úkonu ako jeden z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa. Pri skúmaní podmienok určovacej žaloby treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere majú žalobcovia, spotrebitelia, ktorých špecifické postavenie ako slabších strán v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov európskych spoločenstiev, pričom dali do pozornosti rozhodnutia KS v Prešove, sp. zn. , NS SR, sp. zn. , pretože potrebujú mať vyriešenú otázku, aký je ich skutočný dlh. Svoj právny názor opierajú o uznesenie NS SR, sp. zn. s protichodným právnym záverom ako je právny názor NS SR v konaní pod sp. zn. . Žalobcovia tiež dali do pozornosti uznesenie o nariadení predbežného opatrenia zo dňa 19.1.2011, sp. zn. , kde súd uviedol nasledovné: „Súd návrhu vyhovel z dôvodu, že medzi účastníkmi je sporná platnosť úverovej zmluvy, navrhovatelia pokračujú v splácaní pohľadávky odporcu, hodnota bytu značne prevyšuje zostatok dlhu. Keby súd nenariadil predbežné opatrenie do právoplatného skončenia sporu, mohlo by dražbou dôjsť k nenávratnému stavu na strane navrhovateľov a mohlo by dôjsť k zneužitiu práva v prospech odporcu, čo je v rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka“. Ak teda okresný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že zmluva o úvere je platnou, aj napriek obsahu neprijateľných zmluvných podmienok toto tvrdenie náležite neodôvodnil čo do oddeliteľnosti obsahu právneho úkonu, teda ktorú časť zmluvy o úvere považuje za platnú. V súvislosti s namietaným neúplným zistením skutkového stavu veci žalobcovia namietali, že okresný súd nevykonal navrhovaný dôkaz, výsluch štatutárnej zástupkyne žalovaného, o nevyhovení tomuto návrhu nerozhodol uznesením a v napadnutom rozsudku tento svoj postup nevysvetlil v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Podľa názoru žalobcov navrhovaný dôkaz bol spôsobilý preukázať naliehavý právny záujem, a to neistotu v právnom postavení žalobcov. Žalobcovia tiež poukázali na to, že vec je reštančná najmä pre konanie žalovaného. Vzhľadom na uvedené a na verejný záujem na ochrane spotrebiteľa žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, o trovách rozhodne v zmysle § 224 ods. 2 O. s. p., alebo aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s týmito skutkovými závermi okresného súdu, ako aj s právnym posúdením veci okresným súdom v odôvodnení jeho rozsudku a podľa § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.

Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd sa riadne vyporiadal so všetkými rozhodnými otázkami, ktoré boli podstatné pre posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu žalovaných na podanej určovacej žalobe a v odôvodnení napadnutého rozsudku dal riade odpovede aj na otázky, správnosť riešenia ktorých žalobcovia namietajú v dôvodoch podaného odvolania.

Na zdôraznenie správnosti odvolací súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že v prejednávanej veci žalobcovia uplatňujú podaným návrhom, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah je alebo nie v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., podmienkou ktorého uplatnenia je v prvom rade zo strany žalobcov preukázanie naliehavého právneho záujmu na takomto určení.

Z ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. vyplýva, že súd pre prípad takéhoto návrhu musí z úradnej povinnosti najskôr skúmať, či je preukázaný naliehavý právny záujem na takomto určení. V prípade, ak súd dospeje k záveru o nepreukázaní existencie naliehavého právneho záujmu, je povinný bez ďalšieho skúmania dôvodnosti návrhu vo veci samej návrh zamietnuť z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. Preto ak súd zamietne návrh o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.), spočíva záväznosť výroku právoplatného rozsudku v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p. v tom, že podaný návrh navrhovateľa o určenie nie je spôsobilým právnym prostriedkom pre riešenie sporu medzi účastníkmi, teda že súd sa meritom veci nemôže zaoberať. Aj keby sa súd v takomto rozsudku napriek tomu (nadbytočne a nesprávne) zaoberal tiež niektorými otázkami v merite veci, nie je možné z takýchto záverov v inom konaní vychádzať podľa § 135 ods. 2 O. s. p. Jedine v prípade, ak súd dospeje k záveru o preukázaní naliehavého právneho záujmu, môže následne pristúpiť k prejednaniu vecnej dôvodnosti takéhoto návrhu.

S poukazom na uvedené odvolací súd považuje za správny postup okresného súdu, keď okresný súd predtým, než sa začal vôbec zaoberať vecným posudzovaním zmluvy o úvere a záložnej zmluvy z hľadiska hmotného práva, skúmal, či žalobcovia preukázali existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti uvedených zmlúv.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa ktorého v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. povinnosť preukázať, či v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu a že vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacom návrhu na začatie súdneho konania je daný vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno odstrániť inými právnymi prostriedkami, pričom nie je dôležité, ako táto neistota vznikla. Okresný súd preto správne poukázal nato, že ak by v tomto konaní riešil otázku platnosti úverovej a záložnej zmluvy, neznamenalo by to pre žalobcov odstránenie stavu právnej neistoty, pretože by sa tým nevylúčila možnosť ďalších sporov o peňažné plnenie, hoci aj z iného právneho titulu. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že aj podľa tvrdení žalobcov im boli žalovaným poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré sa žalobcovia zaviazali žalovanému vrátiť a právnym dôvodom podania žaloby je, aby súd ustálil, koľko finančných prostriedkov majú vrátiť žalovanému na základe ich právneho vzťahu so žalovaným. Podľa názoru odvolacieho súdu takýto účel podanej žaloby

nie je možné subsumovať pod pojem naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. aj napriek tomu, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah, v ktorom žalobcovia vystupujú ako spotrebitelia.

Senát odvolacieho súdu sa nestotožňuje s právnym názorom, vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2009, sp. zn. , na ktorý poukázali žalobcovia v odvolaní a podľa ktorého už samotné postavenie spotrebiteľa (slabšej strany v spore) osvedčuje jeho naliehavý právny záujem na určení neplatnosti úverovej zmluvy, pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov. Tento záver bol prijatý len v súvislosti so spotrebiteľským vzťahom na rozdiel od predtým ustálenej súdnej praxe, podľa ktorej poskytnutie odpovede súdu účastníkovi na otázky platnosti uzatvorených zmlúv samé osebe nespĺňa podmienku preukázania existencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., pretože súdne konanie slúži na vyriešenie konkrétnych práv a povinností, vyplývajúcich z právneho vzťahu medzi účastníkmi a nemôže slúžiť na poskytovanie právnych stanovísk k zmluvným vzťahom účastníkov, poskytovanie ktorých právnych stanovísk je platným právnym poriadkom (viď napr. zákon č. 586/2003 Z. z.) zverené poskytovateľom právnych služieb, resp. v prípade spotrebiteľských vzťahov aj združeniam na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru senátu krajského súdu takáto odlišná aplikácia § 80 písm. c) O. s. p. na spotrebiteľské vzťahy nie je ani v súlade s zásadou rovnosti pred zákonom, keďže takáto odlišná aplikácia by sa mala aplikovať len na spotrebiteľské vzťahy, hoci v súdnom konaní sa prejednávajú aj iné veci, v ktorých na jednej strane vystupuje slabšia strana, vyžadujúca zvýšenú ochranu a pritom nejde o spotrebiteľské vzťahy. Stotožnenie sa s vyššie uvedeným záverom najvyššieho súdu by podľa názoru odvolacieho súdu viedlo obchádzaním účelu ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. zabrániť žalobám neslúžiacim praktickému životu aj z dôvodu problematickej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia právnymi prostriedkami výkonu rozhodnutia - vzniká prakticky neriešiteľná otázka, akým spôsobom by mohlo byť v danom prípade vykonané súdne rozhodnutie o určení neplatnosti úverovej zmluvy niektorým zo spôsobov exekúcie podľa § 63 Exekučného poriadku, ak by sa odporca nechcel dobrovoľne podriadiť takémuto rozhodnutiu. Vo vzťahu k uvedenému je tiež nie zanedbateľným argumentom aj to, že pripustením správnosti uvedeného výkladu by mohlo dôjsť k plytvaniu zdrojov v rozhodovacej činnosti súdneho systému v dôsledku zavalenia súdov žalobami spotrebiteľov, keďže by bolo prípustné, aby každý spotrebiteľ (ktorých sú nepochybne státisíce) bez akéhokoľvek iného právneho dôvodu po uzavretí spotrebiteľskej zmluvy by podal na súde návrh na určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bez spoplatnenia takéhoto návrhu podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Z. z.) len preto, aby vedel, koľko má zaplatiť nad rámec požičaných peňazí, hoci by rozhodnutie o takomto určení neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy v prípade jeho nerešpektovania žalovaným nemohlo byť priamo vykonateľné niektorým zo spôsobov uvedených v ustanovení § 63 Exekučného poriadku.

Odvolací súd sa tiež stotožnil so správnosťou právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého z ustanovení § 153 ods. 3, 4 O. s. p. nevyplýva naliehavý právny záujem žalobcov na určení neplatnosti zmluvy o úvere. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné uviesť, že ustanovenie § 153 ods. 4 O. s. p., ktoré obsahovo nadväzuje na predchádzajúci odsek, obsahuje odkaz na ustanovenie § § 53a Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie upravuje generálnu povinnosť dodávateľa na základe právoplatného rozhodnutia súdu nepoužívať do budúcna zmluvnú podmienku, ktorú súd určil za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Preto podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie súdu podľa § 153 ods. 4 O. s. p. prichádza do úvahy jedine vtedy, ak súd má zámer určiť dodávateľovi generálnu povinnosť nepoužívať vo svojich zmluvných vzťahoch takúto neprijateľnú podmienku. Práve na základe tejto okolnosti odvolací súd dospel k záveru, že nie pri každom určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve by súd musel zároveň rozhodovať aj podľa § 153 ods. 4 O. s. p. Na základe preskúmania veci odvolací súd zistil, že okresný súd v danom prípade vôbec nepristúpil k posudzovaniu platnosti zmluvy o úvere, pričom z postupu okresného súdu a ani z jeho rozhodnutia vo veci nevyplýva, že by bolo zámerom okresného súdu uložiť žalovanému generálnu povinnosť v zmysle § 53a Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť aj to, že názor žalobcov v odvolaní, podľa ktorého mal okresný súd dospieť k záveru o platnosti zmluvy o úvere, nemá oporu v obsahu napadnutého rozsudku, keďže podľa obsahu napadnutého rozsudku okresný súd z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu ani len nepristúpil k posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy, z ktorého dôvodu nemohol vyvodiť žiadne odpovede na otázky platnosti zmluvy o úvere ako celku alebo jej častí.

S poukazom na uvedené a na to, že pri žalobách na plnenie zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch sú súdy z úradnej povinnosti povinné skúmať ako predbežnú otázku platnosť zmluvných podmienok týchto zmlúv, senát odvolacieho súdu v súlade s názorom okresného súdu dospel k záveru, že žalobcovia v prejednávanom prípade nepreukázali danosť naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere. S poukazom aj na ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovenia upravujú spôsob namietania neplatnosti záložnej zmluvy spotrebiteľom, odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia v prejednávanom prípade nepreukázali ani naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetnej záložnej zmluvy.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je vecne správny, potvrdil rozsudok okresného súdu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 a § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. Vzhľadom na to, že žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a žalovaný si neuplatnil návrhom právo na náhradu trov konania, odvolací súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .