Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cpr-7-2014.pdf
PDF · 121.34 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
KK-4Cpr/7/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok samosudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v právnej veci žalobkyne G. Č., P.. X.X.XXXX, X. Y. U., L. XXXX/XX, zastúpenej G.. C. C., P.. XX.X.XXXX, X. Y. Y., J. X, proti žalovanej Tatranská mliekareň, a. s., so sídlom Kežmarok, Nad traťou 26, IČO: 31 654 363, o určenie, že pracovný pomer trvá a o náhradu mzdy, takto
rozhodol:
I. Žalobu o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej založený pracovnou zmluvou z 19. 10. 2007 trvá, zamieta.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4 184,20 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Žalobu o náhradu mzdy v prevyšujúcej časti zamieta.
IV. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajší súd 28.9.2012 v jej úprave pripustenej uznesením súdu z 20.2.2014 č. k. 4Cpr 3/2012-65 domáhala určenia, že okamžité skončenie jej pracovného pomeru u žalovanej z 2.8.2012 je neplatné, určenia, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá, a uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej náhradu mzdy v súvislosti s požadovaným neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru v sume zodpovedajúcej jej priemernému mesačnému zárobku, a to v sume 524,62 eur mesačne spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne za dobu od 3.8.2012 do času, kým jej žalovaná neumožní pokračovať v práci.
Okresný súd Kežmarok o žalobe rozhodol rozsudkom z 4.7.2014 č. k. 4Cpr 3/2012-97 tak, že vyslovil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej realizované podaním z 2.8.2012 je neplatné (výrok I.), a konanie o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej trvá a o náhradu mzdy v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru za dobu od 3.8.2012 do času, kým žalovaná neumožní žalobkyni pokračovať v práci, spolu s jej príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie (výrok II.). Rozsudok vo výroku I. nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 11.3.2015 č. k. 4CoPr/7/2014-130, ktorým odvolací súd na odvolanie žalovanej rozsudok v tomto I. výroku potvrdil, dňom 28.5.2015. Rozsudok vo výroku II., ktorý nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť 17.10.2014.
Zástupkyňa žalobkyne v priebehu tohto vylúčeného konania trvala na určení, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej stále trvá a na nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru. Podaním z 9.11.2015 požiadala súd o pripustenie zmeny žaloby v časti
nároku na náhradu mzdy tak, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku vo výške 464,91 eur brutto tak, ako ho v priebehu konania vypočítala žalovaná, a to za dobu od 3.8.2012 do 27.4.2015 spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku súdu. Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní 4.7.2014 pripustil zmenu žaloby v zmysle tohto návrhu žalobkyne.
Zástupkyňa žalobkyne tvrdila, že žalobkyňa v priebehu celého súdneho konania o neplatnosť okamžitého skončenia jej pracovného pomeru vždy trvala na tom, aby ju žalovaná po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru ďalej zamestnávala. Akékoľvek jej vyjadrenia a podania v priebehu konania boli iba návrhmi na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru so žalovanou, ktoré však neboli žalovanou akceptované. Preto k skončeniu jej pracovného pomeru nedošlo a stále trvá. Argumentovala, že spôsob skončenia pracovného pomeru je v Zákonníku práce taxatívne stanovený. Pracovný pomer preto nemožno rozviazať iným spôsobom, než aký pozná Zákonník práce. Aplikácia ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce nie je v danom prípade dôvodná, nakoľko toto ustanovenie rieši situáciu, keď zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Tvrdila, že písomným podaním z 23.4.2015 žalobkyňa reagovala na výzvu žalovanej z 16.4.2015 na nástup do zamestnania najneskôr k tomuto dňu a žalovanej navrhla uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru k 27.4.2015. Návrh však nebol žalovanou akceptovaný. Realizovaním predmetnej výzvy z 16.4.2015 na nástup do zamestnania učinenej v čase, kedy už bolo rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia jej pracovného pomeru, žalovaná sama prejavila ochotu prideľovať žalobkyni prácu a trvanie jej pracovného pomeru v tom čase tak sama potvrdila. Žalovanou nebol akceptovaný ani predchádzajúci návrh žalobkyne prednesený na pojednávaní 4.7.2014 na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.1.2014 odôvodnený tým, že žalobkyňa sa 1.2.2014 zamestnala.
Zástupca žalovanej žiadosť žalobkyne o určenie, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá, žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. Žiadosti o náhradu mzdy za dobu 3.8.2012 do 27.4.2015 navrhoval vyhovieť iba čiastočne, a to tak, aby súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy iba za výpovednú dobu 2 mesiacov vychádzajúc pritom z výšky jej priemerného mesačného zárobku vypočítaného žalovanou na sumu 464,91 eur brutto, čo predstavuje celkom 929,82 eur.
Argumentoval, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je podľa ust. § 79 Zákonníka práce pre trvanie pracovného pomeru zamestnanca a pre priznanie náhrady mzdy rozhodné, či zamestnanec trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. S poukazom na judikatúru slovenských a českých súdov poukazoval na právne závery vyslovené súdmi, podľa ktorých oznámenie zamestnanca je neformálnym právnym úkonom a podľa ktorých zamestnanec môže svoje stanovisko, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával meniť, pričom rozhodné je, aké stanovisko oznámil zamestnávateľovi v dobe vyhlásenia súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Tvrdil, že zo zápisnice z pojednávania konaného vo veci neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 25.3.2014 vyplýva, že zástupkyňa žalobkyne na tomto pojednávaní jednoznačne vyhlásila, že žalobkyňa už nemá záujem, aby ju žalovaná ďalej zamestnávala. Zo zápisnice z pojednávania konaného následne 10.6.2014 vyplýva, že žalobkyňa na výslovnú otázku predsedníčky senátu, či v prípade vyhlásenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru má naďalej záujem pracovať u žalovanej uviedla, že nie. Zo zápisnice z pojednávania konaného 4.7.2014 vyplýva, že zástupkyňa žalovanej na tomto pojednávaní opakovane poznamenala, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej nemôže pokračovať. Žalobkyňa zastúpená osobou s právnickým vzdelaním teda v priebehu súdneho konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru určito a zrozumiteľne prejavila vôľu netrvať ďalej na pokračovaní pracovného pomeru u žalovanej. Rozsudok, ktorým súd vyhlásil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, bol vyhlásený na pojednávaní 4.7.2014. Žalobkyňa preto už nemôže svoje stanovisko, že na pokračovaní pracovného pomeru netrvá, meniť. Vôľu žalobkyne nepokračovať v pracovnom pomere u žalovanej je možné vyvodiť aj z jej správania po právoplatnosti rozsudku z 4.7.2014. Žalobkyňa ani po právoplatnosti rozsudku absolútne neprejavila z vlastnej iniciatívy záujem nastúpiť u žalovanej do zamestnania, čo trvá doposiaľ. Žalovaná iba v záujme istoty, či žalobkyňa má alebo nemá záujem u nej pracovať, listom z 16.4.2015 žalobkyňu vyzvala, aby najneskôr do 27.4.2015 nastúpila do práce. Žalobkyňa list odmietla prevziať. Odmietla aj akúkoľvek komunikáciu s poverenými zamestnancami žalovanej. Žalovaná preto zastáva názor, že v danej veci žalobkyňa v priebehu konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru jednoznačne zmenila svoje stanovisko a netrvala na tom, aby ju žalovaná ďalej zamestnávala. Preto podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce jej pracovný pomer u žalovanej skončil fikciou dohody ku dňu, kedy sa mal skončiť
okamžitým skončením pracovného pomeru, tzn. k 2.8.2012, a žalobkyňa podľa § 79 ods. 5 Zákonníka práce má nárok na náhradu mzdy iba za 2-mesačnú výpovednú dobu.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu, kedy sa mal pracovný pomer žalobkyne okamžitým skončením realizovaným podaním žalovanej z 2.8.2012 skončiť, tzn. k 2.8.2012 (ďalej len Zákonník práce) ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Rozviazanie pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru alebo iným zákonom stanoveným spôsobom je neplatné, len ak jeho neplatnosť bola určená právoplatným súdnym rozhodnutím. Avšak aj keď neplatnosť skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom bola právoplatným rozhodnutím súdu určená, pracovný pomer zamestnanca nemusí naďalej pokračovať. V zmysle citovaných ustanovení Zákonníka práce pracovný pomer zamestnanca naďalej trvá vtedy, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Ak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, teda neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní alebo oznámi, že na ďalšom zamestnávaná netrvá, aj napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru pracovný pomer nepokračuje a nastáva právna fikcia rozviazania pracovného pomeru dohodou upravená v citovanom ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce.
Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ pri neplatnom skončení pracovného pomeru ďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca adresovaným zamestnávateľovi, ktorý k svojej platnosti nevyžaduje písomnú formu. Takýto prejav vôle môže zamestnanec teda učiniť akýmkoľvek konaním alebo opomenutím, môže tak urobiť výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel prejaviť. Podľa ustálenej súdnej praxe ak má mať takéto oznámenie zamestnanca z hľadiska cit. ust. § 79 ods. 1 a ods. 3 Zákonníka práce právne účinky, oznámenie môže zamestnanec učiniť po tom, čo s ním zamestnávateľ skončil pracovný pomer okamžitým skončením alebo iným zákonom stanoveným spôsobom, najneskôr však do rozhodnutia súdu o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V súdnej praxi nie sú pochybnosti o tom, že zamestnanec môže svoje stanovisko v tomto smere behom uvedeného obdobia zmeniť a napríklad oznámiť zamestnávateľovi, že netrvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, aj keď mu pôvodne oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Súdna prax vychádza z toho, že zákon ani iné právne predpisy zamestnancovi takéto konanie nezakazujú. Rozhodným z tohto hľadiska je pritom také oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ktoré tu bolo v dobe rozhodnutia súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne skončené.
V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi sporné a vykonaným dokazovaním ani spochybnené, že žalobkyňa písomným podaním vyhotovením 3.8.2012 (tzn. deň nasledujúci po dni, kedy jej v dôsledku odmietnutia prevzatia písomnosti bolo okamžité skončenie pracovného pomeru z 2.8.2012 účinne doručené) žalovanej oznámila, že skončenie pracovného pomeru z 2.8.2012 považuje za neplatné a požiadala, aby jej žalovaná naďalej prideľovala prácu. Z písomného podania žalovanej z 13.8.2012 označeného ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru - stanovisko k oznámeniu“ vyplýva, že toto oznámenie žalobkyne bolo žalovanej 3.8.2012 aj doručené.
Sporným medzi účastníkmi bolo, či žalobkyňa toto svoje stanovisko v priebehu konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a to až do rozhodnutia súdu o žalobnej žiadosti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012, tzn. do 4.7.2014, zmenila tak, že na ďalšom zamestnávaní po okamžitom skončení pracovného pomeru netrvala. Súd na základe vykonaného dokazovania zastáva názor, že s argumentáciou zástupcu žalovanej odôvodňujúcou zmenu pôvodného stanoviska žalobkyne, že trvá na tom, aby ju žalovaná po okamžitom skončení pracovného pomeru naďalej zamestnávala oznámeného žalovanej podaním z 3.8.2012, nemožno súhlasiť.
Podľa § 15 Zákonníka práce prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
Zákonník práce z dôvodu subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce nevymedzuje pojem právny úkon. Pre pracovnoprávne účely preto treba pojem právny úkon používať tak, ako ho vymedzuje Občiansky zákonník. Zákonník práce v prvej časti upravuje len osobitosti právnych úkonov pre oblasť pracovného práva. Citované ust. § 15 Zákonníka práce stanovuje pravidlo o tom, ako má byť prejav vôle vyložený pre prípad, že vznikne pochybnosť o obsahu pracovnoprávneho úkonu. Dobré mravy v uvedenom obsahovom kontexte ust. § 15 nevystupujú ako tzv. „pozitívna hranica“ výkonu práv (čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce), ale ako dôležité interpretačné pravidlo pracovného práva, ktoré má chrániť najmä zamestnancov. Pri výklade prejavu vôle je potrebné vychádzať vždy nielen z gramatického výkladu, ale prihliadať aj na logický a systematický výklad. Výslovný prejav vôle sa vykladá predovšetkým podľa slovného vyjadrenia a podľa toho, aký mu účastník pri prejave vôle prikladal význam. Zmyslom výkladu prejavu vôle je objasniť skutočný zámer účastníka týmto spôsobom vyjadrený.
Súd pre účely výkladu vôle prejavenej žalobkyňou (resp. jej zástupkyňou) v priebehu súdneho konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na ktorú poukazoval zástupca žalovanej v súvislosti s tvrdením o zmene stanoviska žalobkyne z 3.8.2012, úvodom dáva do pozornosti judikatúru českých súdov, podľa ktorej ak si zamestnanec v žalobe podanej proti zamestnávateľovi okrem požiadavky na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplatnil aj nárok na náhradu mzdy v súvislosti s požadovaným neplatným skončením pracovného pomeru, je v takomto úkone zamestnanca obsiahnuté aj oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a takáto žaloba nahradzuje oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy si zamestnanec pritom nemusí uplatniť vždy už priamo v žalobe, ktorou sa domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Môže tak urobiť tiež v priebehu tohto súdneho konania, a to tak, že so súhlasom súdu zmení žalobu a vedľa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru bude požadovať tiež priznanie náhrady mzdy v súvislosti s týmto neplatným skončením pracovného pomeru (porovnaj napr. rozsudok NS ČR z 24.6.2003 sp. zn. 21Cdo 387/2003 a pod).
Ak si teda zamestnanec žalobou v súdom konaní vedľa nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplatní aj nárok na náhradu mzdy v súvislosti s týmto požadovaným neplatným skončením pracovného pomeru, možno z toho logicky vyvodiť, že zamestnanec týmto právnym úkonom (uplatnením nároku na náhradu mzdy ako aj trvaním na ňom) súčasne vyjadruje aj svoju vôľu trvať na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Podľa vyššie uvedenej súdnej judikatúry uplatnenie nároku nahradzuje oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával.
V prejednávanej veci žalobkyňa písomným podaním z 3.8.2012 žalovanej výslovne oznámila, že po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012 trvá na ďalšom zamestnávaní. Následne v priebehu súdneho konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru písomným podaním z 25.4.2013, ktoré krátkou cestou doručila súdu na pojednávaní konanom 26.4.2013, žalobkyňa požiadala súd o pripustenie zmeny žaloby tak, aby súd vedľa určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru uložil žalovanej aj povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy v súvislosti s týmto požadovaným neplatným skončením pracovného pomeru v sume jej priemerného mesačného zárobku za dobu od 3.8.2012, kedy žalovanej oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, do času, kým jej žalovaná neumožní v práci pokračovať. Súd uznesením z 20.2.2014 č. k. 4Cpr 3/2012-65, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19.3.2014, pripustil túto zmenu žaloby. Právoplatným pripustením zmeny žaloby súdom nastali hmotnoprávne účinky zmeny žaloby.
Žalobkyňa teda v čase právoplatného pripustenia zmeny žaloby súdom, tzn. 19.3.2014, nepochybne trvala na tom, aby ju žalovaná po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012 ďalej zamestnávala a žalobou sa v súvislosti s týmto požadovaným neplatným skončením pracovného pomeru domáhala náhrady mzdy za dobu od 3.8.2012, kedy podaním z 3.8.2012 žalovanej oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, do času, kým jej nebude umožnené v práci pokračovať.
Zástupca žalovanej tvrdil, že žalobkyňa následne toto svoje stanovisko zmenila tak, že na ďalšom zamestnávaní žalovanou po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012 netrvala. Poukazoval na vyhlásenia zástupkyne žalobkyne na pojednávaniach konaných 25.3.2014, 10.6.2014 a 4.7.2014, ako aj na následne správanie žalobkyne.
Zo zápisnice z pojednávania konaného 25.3.2014 vyplýva, že zástupkyňa žalobkyne pred otvorením toho pojednávania uviedla, že žalobkyňa nemá záujem, aby ju žalovaná ďalej zamestnávala. Pri výklade tohto prejavu vôľu zástupkyne žalobkyne je potrebné vychádzať z objasnenia toho, aký skutočný zámer zástupkyňa žalobkyne týmto sledovala, a to so zreteľom na všetky okolnosti, za akých tento prejav učinila. Výklad pritom musí zodpovedať dobrým mravom a chrániť záujmy zamestnanca. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že zástupkyňa žalobkyne hneď úvodom ospravedlnila neúčasť žalobkyne na tomto pojednávaní tým, že 1.2.2014 sa žalobkyňa zamestnala v Rakúsku. To, že žalobkyňa nemá záujem, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala, zástupkyňa žalobkyne uviedla pred otvorením tohto pojednávania v rámci pokusu súdu o zmier účastníkov, a po tom, čo súd v záujme uzavretia zmieru opakovane uviedol, ako sa súdu javí právne posúdenie veci. Zástupkyňa žalobkyne tým reagovala na prednes zástupcu žalovanej, ktorý uviedol, že nevylučuje možnosti jednania so žalobkyňou o vyriešenie veci zmierom, avšak nie je mu zrejmé, či žalobkyňa chce, aby ju žalovaná aj naďalej zamestnávala a aký je jej záujem pokiaľ ide o náhradu mzdy. Keďže pokus súdu o zmier nebol úspešný, súd otvoril pojednávanie. Zástupkyňa žalobkyne po otvorení pojednávania predniesla, že na žalobe tak, ako ju podala, teda aj na nároku na náhradu mzdy trvá.
Súd zastáva názor, že za danej situácie z prejavu vôle zástupkyne žalobkyne pred otvorením pojednávania 25.3.2014, že žalobkyňa nemá záujem, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala, nemožno usudzovať na to, že žalobkyňa tým vyjadrila zmenu svojho pôvodného stanoviska vyjadreného v liste z 3.8.2012 a vo vzťahu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru z 2.8.2012 prejavila, že netrvá na tom, aby ju žalovaná ďalej, tzn. po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012 zamestnávala. Zástupkyňa žalobkyne to, že žalobkyňa nemá záujem, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala, uviedla v rámci jednania strán o prípadnom uzavretí zmieru. Prejavom v nadväznosti na skutočnosť, že žalobkyňa sa 1.2.2014 zamestnala v Rakúsku, sledovala zámer oznámiť žalovanej, že žalobkyňa má záujem dohodnúť sa so žalovanou na skončení jej pracovného pomeru a na náhrade mzdy v súvislosti s požadovaným neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru z 2.8.2012 za obdobie do skončenia pracovného pomeru na základe tejto dohody. Zámeru žalobkyne nemeniť svoje pôvodné stanovisko o tom, že trvá ďalej, tzn. po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012 na tom, aby ju žalovaná zamestnávala, plne nasvedčuje jej vyjadrenie učinené bezprostredne po otvorení pojednávania v dôsledku neúspechu pokusu súdu o zmier, že na žalobe tak, ako ju podala trvá (teda vrátane uplatneného nároku na náhradu mzdy od 3.8.2012 ). Za situácie, že zástupkyňa žalobkyne bezprostredne po otvorení pojednávania 25.3.2014 naďalej trvala vedľa nároku na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012 aj na uplatnenom nároku na náhradu mzdy za dobu od 3.8.2012 do času, kým je žalovaná neumožní pracovať, niet žiadneho rozumného dôvodu prejav vôle zástupkyne pred otvorením pojednávania vyjadrený v rámci jednania strán o zmieri vykladať tak, že by ním žalobkyňa mala zámer zmeniť svoje pôvodné stanovisko vyjadrené v podaní z 3.8.2012 a netrvať na tom, aby ju žalovaná ďalej, tzn. po rozviazaní pracovného pomeru z 2.8.2012 zamestnávala, ako aj na nároku na náhradu mzdy od 2.8.2012, a to minimálne do času, kedy sa zamestnala 1.2.2014. Súd zastáva názor, že výklad prejavu vôle zástupkyne žalobkyne pred otvorením pojednávania dňa 25.3.2014 tak, ako ho vykladá zástupca žalovanej, nie je so zreteľom na okolnosti v súlade s dobrými mravmi a je v rozpore s ochranou práv žalobkyne ako zamestnanca, ktoré mu ako určitá sankcia za neplatné skončenie jeho pracovného pomeru zamestnávateľom prislúchajú. Takýto výklad prejavu vôle učineného na viac v rámci pokusu účastníkov o uzavretie zmieru vo veci by bol v rozpore aj so všeobecnými právnymi zásadami, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania (neplatnosti skončenia pracovného pomeru) a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti.
Obdobný záver súd prijal aj v prípade výkladu prejavu vôle zástupkyne žalobkyne vyjadrenej pred otvorením pojednávania konaného dňa 10.6.2014, kedy podľa zápisnice z pojednávania zástupkyňa žalobkyne opakovane v rámci opätovného pokusu súdu o zmier účastníkov pred otvorením tohto pojednávania na výzvu súdu uviedla, že v prípade vyhlásenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňa nemá naďalej záujem u žalovanej pracovať. Z následnej reakcie zástupcu žalovanej, ktorý v rámci jednania o zmieri uviedol, že žalovaná je ochotná žalobkyni zaplatiť náhradu mzdy iba vo výške jej 2-3 mesačného zárobku je zrejmé, že k uzavretiu zmieru pred týmto pojednávaním nedošlo práve z dôvodu, že žalobkyňa nesúhlasila s náhradou mzdy iba vo výške 2-3 mesačného zárobku a v rámci jednaní o zmieri trvala na nároku na náhradu mzdy od 3.8.2012 minimálne do tohto pojednávania, resp. do prípadnej dohody účastníkov o skončení pracovného pomeru. Aj tu súd dáva do pozornosti, že išlo o prejav vôle zástupkyne žalobkyne učinený v rámci jednania strán o uzavretí zmieru, a že žalobkyňa po otvorení aj tohto pojednávala ako aj v celom jeho ďalšom priebehu nepredložila súdu žiadny návrh na zmenu žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku za dobu od 2.8.2012 do času, kým jej nebude umožnené pokračovať v práci.
Aj pokiaľ ide o pojednávanie konané 4.7.2014, na ktorom súd vyhlásil rozsudok, ktorým vyslovil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012, súd poukazuje, že vyjadrenie zástupkyne žalobkyne pred otvorením tohto pojednávania opäť v rámci pokusu účastníkov o zmier, že trvá na tom, že jej pracovný pomer trval u žalovanej do 31.1.2014, a že do tejto doby požaduje aj náhradu mzdy, iba potvrdzuje výklad súdu vo vzťahu k prejavom zástupkyne žalobkyne učinených na predchádzajúcich pojednávaniach. Aj tu súd poukazuje, že v priebehu aj tohto pojednávania nedošlo k zmene pôvodnej žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy, a vyjadrenia zástupkyne žalobkyne, že žalobkyňa vzhľadom na dĺžku doby trvania súdneho konania už nemôže v zamestnaní u žalovanej pokračovať, iba potvrdzujú, že žalobkyňa mala záujem dohodnúť sa so žalovanou na skončení pracovného pomeru a na náhrade mzdy iba do 1.2.2014, nie však zámer zmeniť svoje pôvodné stanovisko vyjadrené v podaní z 3.8.2012 a netrvať na tom, aby ju žalovaná ďalej, tzn. po rozviazaní pracovného pomeru z 2.8.2012 zamestnávala, ako aj na nároku na náhradu mzdy od 2.8.2012, a to minimálne do 1.2.2014. Súd tu poukazuje tiež na prednes zástupkyne žalobkyne pred otvorením pojednávania dňa 27.10.2015, ktorý je obsahom zápisnice z toho pojednávania, v rámci ktorého sama zástupkyňa žalobkyne objasňuje dôvody svojho postoja na uvedených pojednávaniach. Súd dodáva, že v nadväznosti na prednes zástupkyne žalobkyne pred otvorením pojednávania 4.7.2014 v spojení s prednesmi zástupkyne žalobkyne pred otvorením pojednávania dňa 27.10.2015 súd uznesením vyhláseným 27.10.2015 vyzval zástupkyňu žalobkyne na jasnú špecifikáciu návrhu na zmenu žaloby, na čo zástupkyňa žalobkyne reagovala písomným návrhom z 9.11.2015.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd pre účely aplikácie cit. ust. § 79 ods. 1 a 3 Zákonníka práce prijal záver, že žalobkyňa žalovanej oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej, tzn. aj po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012 zamestnávala, a že toto svoje stanovisko následne nezmenila, v dôsledku čoho aj napriek právoplatnému rozsudku súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012 pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá.
Súd len dodáva, že správaním žalobkyne po vyhlásení rozsudku z 4.7.2014, na ktoré tiež poukazovala zástupca žalovanej, sa súd nepovažoval za dôvodné sa zaoberať vzhľadom na vyššie uvedený právny záver, že z hľadiska ust. § 79 ods. 1 a 3 Zákonníka práce je rozhodné také oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ktoré tu bolo v dobe rozhodnutia súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne skončené,
Žalobkyňa sa žalobou v rámci tohto samostatného vylúčeného konania domáhala nielen uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru z 2.8.2012 náhradu mzdy, ale aj určenia, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá. Súd takýto návrh žalobkyne pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na takomto určení v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku zamietol.
K zamietnutiu žiadosti žalobkyne v tejto časti súd udáva:
Žalobu zamestnanca proti zamestnávateľovi o určenie, že pracovný pomer trvá, nie je možné zamieňať so žalobou na neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce, s
ktorou Zákonník práce výslovne počíta ako so zvláštnym prostriedkom obrany zamestnanca proti neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Predmetom žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce je existencia právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu rozviazania pracovného pomeru), nie priamo určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie. Trvanie pracovného pomeru v prípade žaloby podľa § 77 Zákonníka práce je logickým dôsledkom neplatného skončenia pracovného pomeru (uvažujúc, že pracovný pomer neskočil v medziobdobí inak) vtedy, ak skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa so zamestnancom bolo súdom vyslovené za neplatné, a za podmienky, že zamestnanec zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnával (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce). V opačnom prípade, ak skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa so zamestnancom bolo súdom vyslovené za neplatné, avšak zamestnanec netrval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, a ak sa zamestnanec a zamestnávateľ nedohodnú inak, zákon stanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že pracovný pomer zamestnanca skončil dohodou (§79 ods. 3 Zákonníka práce). Oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní, alebo aj okolnosť, že na ďalšom zamestnávaní zamestnanec netrvá, sa v právnych vzťahoch účastníkov môže prejaviť len vtedy, ak bolo právoplatne súdom určené, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, teda iba v konaní podľa § 77 Zákonníka práce. Preto v konaní podľa § 77 Zákonníka práce nie je právny záujem zamestnanca domáhať sa samostatne vyslovenia, že pracovný pomer trvá. Právny záujem zamestnanca na požadovanom určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru pritom vyplýva priamo z ust. § 77 Zákonníka práce a nie je potrebné ho výslovne tvrdiť a dokazovať.
V danej veci tak, ako už súd vyššie uviedol, súd prijal záver, že žalobkyňa žalovanej oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej, tzn. aj po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012, zamestnávala, a že toto svoje stanovisko následne nezmenila, v dôsledku čoho aj napriek právoplatnému rozsudku súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012 pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Trvanie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej je teda logickým dôsledkom súdom vyhlásenej neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012. Ak žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd výrokom rozsudku určil, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá, takúto žiadosť bolo možné posúdiť len ako žiadosť o určenie trvania pracovného pomeru podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, a bolo na žalobkyni, aby preukázala, že na takomto určení má naliehavý právny záujem. V danej veci žalobkyňa neuviedla žiadne dôvody, z ktorých by súd mohol vyvodiť jej naliehavý právny záujem na takejto žalobe. Preto súd žiadosť žalobkyne o určenie trvania jej pracovného pomeru zamietol.
K nároku na náhradu mzdy súd udáva:
Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrad mzdy za čas deväť mesiacov.
Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
Podľa § 134 ods. 7 Zákonníka práce ak sa zamestnancovi v rozhodujúcom období zúčtuje na výplatu mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, na účely zisťovania priemerného zárobku sa určí jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok. Zvyšná časť (časti) sa zahrnie (zahrnú) do mzdy pri zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom období (ďalších obdobiach). Počet rozhodujúcich období zamestnávateľ určí podľa počtu štvrťrokov, za ktoré sa mzda poskytuje.
Mzda poskytnutá zamestnancovi pri príležitosti jeho pracovného výročia alebo životného výročia podľa § 118 ods. 3 sa považuje za mzdu poskytnutú za obdobie štyroch kalendárnych štvrťrokov. Pri určovaní pomerných častí mzdy zamestnávateľ prihliada na podiel obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období alebo v ďalších rozhodujúcich obdobiach z fondu pracovného času na príslušné obdobie.
Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu, kedy mal okamžite pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončiť, tzn. k 2.8.2012, súd prijal záver, že žalobkyni v súvislosti s neplatným okamžitým skončením jej pracovného pomeru z 2.8.2012 patrí náhrada mzdy za 9 mesiacov.
Za rozhodujúce obdobie pre výpočet výšky náhrady mzdy súd považoval II. kalendárny štvrťrok 2012, tzn. mesiace apríl, máj a jún 2012 (§ 134 ods. 3 Zákonníka práce). Podľa podkladov predložených žalovanou súčet hrubých miezd žalobkyne za toto obdobie spolu s pomernou časťou odmeny za životné výročie v sume 166 eur zúčtovanej žalobkyni vo výplate za mesiac apríl 2012 (§ 134 ods. 7 Zákonníka práce) predstavuje 1.340,11 eur za 470 odpracovaných hodín. Priemerná hrubá hodinová mzda žalobkyne (§ 134 ods. 4 Zákonníka práce) tak po zaokrúhlení na 4 desatinné miesta predstavuje 2,8513 eur ( 1.340,11 eur : 470 hodín). Priemerný mesačný zárobok žalobkyne tak podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce predstavuje násobok hodinového zárobku vo výške 2,8513 eur, počtu hodín pripadajúcich na jeden deň, t.j. 7,5 hodiny, a priemerného počtu pracovných dní pripadajúcich na jeden kalendárny mesiac v roku 2012, t.j. 21,74 dní, čo predstavuje priemerný mesačný hrubý zárobok žalobkyne vo výške 464,91 eur.
Vychádzajúc z tejto výšky priemerného hrubého zárobku súd žalobkyni priznal náhradu mzdy za 9 mesiacov v celkovej výške 4.184,19 eur. Žalobu žalobkyne v časti nároku na náhradu mzdy v prevyšujúcej časti súd zamietol. Súd žalobu žalobkyne o náhradu mzdy zamietol aj v časti jej príslušenstva, tzn. požadovaného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania. Tu súd poukazuje na súdnu prax, na základe ktorej náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je splatná až v čase vydania súdneho rozhodnutia. Preto zamestnávateľ sa tak nemôže dostať do omeškania so splatením pohľadávky zamestnanca uplatnenej titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline z 21.1.2013 sp.zn. 5Co 420/2012 a ďalšie).
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobkyňa bola ohľadne žiadosti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru úspešná. Jej úspech v časti žalobnej žiadosti o náhradu mzdy v súvislosti s týmto neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru závisel od rozhodnutia súdu. Preto súd mal za to, že žalobkyni prislúcha právo na náhradu trov, ktoré účelne vynaložila v tomto konaní na uplatnenie svojich práv. Podmienkou priznania náhrady trov konania je uplatnenie nároku na náhradu (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Keďže žalobkyňa si nárok na náhradu trov v konaní neuplatnila, súd jej žiadnu náhradu nepriznal .
Poučenie:
Poučenie:
Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).