Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/355/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci navrhovateľa: SKI CENTRUM - Banská Štiavnica, s.r.o., IČO: 36 050 440, Haburská ul. č. 49/A, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Mišík, s.r.o., IČO: 36 862 746, Prievozská ul. č. 4B, Bratislava proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, IČO: 00 686 832, Mierová ul. č. 19, Bratislava, o zaplatenie istiny 3.309.899,79 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 08. apríla 2015, č. k. - 368, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi istinu 3.309.899,79 eur a 14, 75 % úrok z omeškania ročne zo sumy 4.979.087,83 eur od 01.07. 2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania v sume 16.596,50 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 50.792,95 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedený v N. D. I. O.. I.., názov účtu: O. J. K., I.. W.. V.., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 16.596,50 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 19.056,50 eur, na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedený v N. D. I. O.. I.., názov účtu: O. J. K., I.. W.. V.., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 3.309.899,79 eur so 14, 75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.979.087,83 eur od 01. 07. 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spočívajúcej v úrokoch z omeškania vo výške 14,75 % ročne z dlžnej sumy 4.979.087,83 eur ku dňu 30.06.2011 a od 01. 07. 2011. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, 2, § 112, § 121 ods. 3, § 442 ods. 1, § 563 Občianskeho zákonníka, § 365 ods. 1, 2, § 369 ods. 1, 2, § 373, § 387 ods. 1, 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 393 ods. 1, § 397, § 398 Obchodného zákonníka a vecne tým, že nárok žalobcu je premlčaný, keďže úroky z omeškania sa premlčujú najneskôr spolu s istinou a preto pre ich premlčanie plynie rovnaká doba od rovnakého dňa ako plynie premlčacia doba pre istinu, pričom úroky z omeškania za dobu po uplynutí premlčacej doby istiny nie je možné priznať a nakoľko odporca vzniesol v konaní námietku premlčania, nebolo možné návrhom uplatnené úroky z omeškania navrhovateľovi priznať. Uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 07.09.2006, podaným na Okresný súd Bratislava II domáhal proti odporcovi tohto konania zaplatenia sumy 4.979.087,83 eur (150.000.000,-Sk), pričom konanie bolo vedené pod sp. zn. s tým, že podaním zo dňa 05.12.2006 návrh doplnil a

opravil tak (návrh spolu s návrhom na zmenu petitu bol odporcovi doručený dňa 07. 03. 2007), že žiadal, aby súd odporcu zaviazal zaplatiť mu titulom náhrady škody sumu 4.979.087,83 eur (150.000.000,- Sk) a Okresný súd Bratislava II vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.10.2007, č. k. - 909 tak, že návrhu navrhovateľa vyhovel a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 4.979.087,83 eur (150.000.000,-Sk), ako i trovy konania. Poukázal na skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave (v poradí prvým) rozsudkom zo dňa 30.04.2009, č. k. - 997 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.06.2011, sp. zn. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a Krajský súd v Bratislave (v poradí druhým) rozsudkom zo dňa 09.02.2012, č. k. - 1155 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02.03.2012 a vykonateľnosť dňa 05.03.2012. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že navrhovateľ si v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. uplatňoval iba nárok na zaplatenie sumy 4.979 087,83 eur (150.000.000,- Sk), t. j. istiny titulom náhrady škody bez príslušenstva, úrokov z omeškania, keď príslušenstvo pohľadávky, úroky z omeškania za obdobie od 05.12.2006 do 30.06.2011 v celkovej sume 3.309.899,79 eur, si uplatnil až v tomto konaní, návrhom zo dňa 28.07.2011, a nakoľko odporca vo svojom písomnom podaní zo dňa 07.08.2012 vzniesol námietku premlčania uplatneného príslušenstva, po zvážení všetkých okolností danej veci, so zreteľom na obsah, zmysel a účel právnej úpravy úrokov z omeškania a premlčania majetkových práv dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená odporcom je dôvodná. Uviedol, že sa prioritne zaoberal otázkou, akým právnym režimom sa pohľadávka navrhovateľa uplatnená v konaní bude spravovať a dospel k záveru, že rozhodujúca je právna úprava Obchodného zákonníka, keď vychádzal z právnej kvalifikácie istiny, ktorú súdy (Okresný súd Bratislava II v rozsudku zo dňa 27.10.2007, správne zo dňa 23. 10. 2007, pozn. odvolacieho súdu, Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 09.02.2012, a následne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.06.2011 a v rozsudku zo dňa zo dňa 25.06.2013) po právnej stránke posúdili podľa § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 2, § 373 Obchodného zákonníka v spojení s § 424 Občianskeho zákonníka, a nakoľko právna úprava náhrady škody je komplexne upravená Obchodným zákonníkom (§ 373 a nasl. Obchodného zákonníka), aj akcesorické záväzky (ktorými úrok z omeškania nepochybne je), pokiaľ je tomuto režimu podriadený aj hlavný záväzok, sa podľa § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka budú spravovať týmto zákonom (t. j. Obchodným zákonníkom). Uviedol, že záväzky, ktoré vznikli v súvislosti s priznanou náhradou škody v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka (rozsudok NS SR, sp. zn. ) s tým, že použitie ustanovení Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy iba v prípadoch, ktoré nie sú upravené v Obchodnom zákonníku (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). Súd prvého stupňa poukázal na to, že medzi účastníkmi zostala sporná otázka splatnosti samotnej pohľadávky navrhovateľa na náhradu škody (istiny) vo výške 4.979.087,83 eur, uplatnenej v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , a na to nadväzujúca otázka počiatku plynutia premlčacej doby pri uplatnených úrokoch z omeškania s tým, že po skutkovej stránke vychádzal z toho, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že návrh na zaplatenie istiny spolu s jej doplnením bol v konaní vedenom pod sp. zn. odporcovi doručený dňa 07.03.2007, pričom v konaní nebolo preukázané (ani tvrdené), že navrhovateľ pred týmto dátumom akýmkoľvek spôsobom vyzval odporcu na zaplatenie až v konaní uplatneného nároku a nakoľko neobsahuje ustanovenia, upravujúce splatnosť pohľadávky (vrátane pohľadávky na náhradu škody) v prípadoch, ak čas splnenia nebol dohodnutý v zmluve, nie je ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, bolo nevyhnuté v tomto smere aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka), konkrétne ustanovenie § 563, podľa ktorého je v takýchto prípadoch dlžník povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko účastníci konania neuzavreli dohodu o splatnosti pohľadávky na náhradu škody, a táto nevyplývala z právneho predpisu a nebola určená ani rozhodnutím súdu, považoval pohľadávku žalobcu na náhradu škody vo výške 4.979.087,83 eur (150.000.000,-Sk) za splatnú dňom 07.03.2007, t. j. dňom, kedy bol odporcovi, v konaní vedenom pod sp. zn. , súdom doručený návrh a dňom nasledujúcim, t. j. dňom 08.03.2007 sa odporca dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku. Uviedol, že splatnosť pohľadávky na náhradu škody neposudzoval podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, nakoľko toto ustanovenie dopadá len na tie vzťahy, ktoré boli medzi účastníkmi upravené zmluvne a k počiatku plynutia premlčacej doby uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že nárok bol navrhovateľovi priznaný titulom náhrady škody, začala mu plynúť deň nasledujúci po dni, kedy sa odporca o tomto nároku dozvedel, t. j. až doručením návrhu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , t.j. dňa 07.03.2007. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že štvorročná premlčacia doba začala navrhovateľovi plynúť dňa 08.03.2007, uplynula dňa 08.03.2011

(aplikácia Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v ustanoveniach § 387 a nasl. Obchodného zákonníka) a nakoľko navrhovateľ podal návrh na súd prvého stupňa dňa 29.07.2011, je jeho nárok premlčaný. Poukázal na skutočnosť, že sa osobitne zaoberal otázkou premlčania úrokov z omeškania, vzhľadom na ich charakter a vzťah k istine, ako jej príslušenstva s tým, že príslušenstvom pohľadávky sú podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka úroky, ako aj úroky z omeškania, prípadne poplatok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky, keď príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania je zložkou hlavnej pohľadávky, bez ktorej nemá opodstatnenie a dospel k záveru, že ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, tento právny následok uplynutia času sa vzťahuje aj na záväzok vedľajší, teda aj na úroky z omeškania, nakoľko opačný výklad, t.j., že sa úroky z omeškania premlčujú nezávisle na istine by znamenal, že v prípade nezaplatenia istiny by nikdy k premlčaniu úrokov z omeškania nedošlo, a vznikla by kategória tzv. "nepremlčateľných práv", v dôsledku ktorých by bol dlžník nútený prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania splatiť istinu pohľadávky, napriek tomu, že už došlo k jej premlčaniu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. , sp. zn. ). Poukázal na to, že právo na úroky z omeškania, i keď sú len príslušenstvom pohľadávky, je v určitých prípadoch relatívne samostatným právom a oprávnený si ich môže (ale nemusí) uplatniť súčasne s istinou s tým, že v prípade, ak si navrhovateľ uplatní na súde iba právo na zaplatenie istiny a neuplatní si aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania (tak ako to bolo aj v prejednávanej veci), plynutie premlčacej doby sa zastavuje len vo vzťahu k istine, istina preto môže byť priznaná, avšak premlčacia doba vzťahujúca sa na úroky z omeškania beží a môže uplynúť a môže dôjsť k premlčaniu práva na ich zaplatenie. Uviedol, že účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v právnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas a účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva s tým, že tento inštitút umožňuje predchádzať situáciám, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (prakticky neobmedzene) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. Poukázal na skutočnosť, že námietka premlčania predstavuje spravidla obranu dlžníka proti hrozbe, že po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo a na druhej strane možnosť tejto námietky núti veriteľa, aby si svoje právo uplatnil včas a preto platí, že úroky z omeškania sa premlčujú najneskôr spolu s istinou, pre ich premlčanie plynie rovnaká doba od rovnakého dňa, ako plynie premlčacia doba pre istinu, a teda úroky z omeškania za dobu po uplynutí premlčacej doby istiny nie je možné priznať, pričom tento záver v danej právnej veci znamená, že nakoľko úroky z omeškania, na ktoré vznikol navrhovateľovi nárok v dôsledku omeškania odporcu so zaplatením istiny, si neuplatnil proti nemu súdnou cestou, resp. až dňa 29.07.2011, navrhovateľ si nárok na ich zaplatenie uplatnil na súde po uplynutí premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 08.03.2011 a keďže premlčacia doba (podľa Občianskeho, ako aj Obchodného zákonníka) márne uplynula a odporca vzniesol v konaní námietku premlčania, nebolo možné navrhovateľovi nárok uplatnený titulom úrokov z omeškania priznať. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že uplatnením istiny na súde nedošlo k nespočívaniu premlčacej doby vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky, keďže premlčacia doba neplynie len vtedy, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, avšak navrhovateľ si právo na príslušenstvo pohľadávky v konaní pred súdom neuplatnil. K argumentácii navrhovateľa uviedol, že rozhodnutím súdu zo dňa 23.10.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.03.2012 a vykonateľnosť dňa 05.03.2012, nevzniklo navrhovateľovi celkom samostatné právo požadovať od odporcu zaplatenie úrokov z omeškania, nakoľko rozhodnutím súdu, ktorým súd dlžníkovi uložil povinnosť zaplatiť veriteľovi požadovanú peňažnú sumu, nevzniká nové právo veriteľa na zaplatenie tejto sumy, ale dochádza iba k tomu, že súd v konaní zistil, že na strane veriteľa vzniklo a ku dňu vyhlásenia rozhodnutia stále existuje právo voči dlžníkovi na zaplatenie peňažnej sumy a z tohto dôvodu súd dlžníka súdnym rozhodnutím, ktoré je (na rozdiel od práva existujúceho pred rozhodnutím súdu) vymožiteľné prostredníctvom exekúcie, zaviazal na jeho zaplatenie, avšak takéto rozhodnutie nemá konštitutívne účinky (okrem prípadov, akým je napr. mimoriadne zvýšenie náhrady škody na zdraví, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 Občianskeho zákonníka), a preto pokiaľ má veriteľ právo na úroky z omeškania, nedostáva sa dlžník do omeškania s ich platením dňom nasledujúcim po vykonateľnosti rozhodnutia súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť istinu, ale omeškanie trvá už odo dňa nasledujúceho po splatnosti istiny, ktorej sa rozhodnutie súdu týka. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s.

p. a vecne úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, jeho návrhu vyhovieť a odporcovi uložiť povinnosť zaplatiť mu sumu 3.309.899,79 eur a úroky z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 4.979.087,83 eur od 01.07.2011 do zaplatenia. Navrhovateľ zároveň žiadal, v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku odvolacím súdom, pripustiť dovolanie v otázke, či sa premlčujú v obchodnoprávnych vzťahoch úroky z omeškania z nezaplatenej istiny, ktorá nie je premlčaná a bola samostatne judikovaná právoplatným rozhodnutím súdu, každým dňom samostatne vo všeobecnej premlčacej dobe (t. j. v intervale štyroch rokov pred ich samostatným uplatnením na súde), alebo právo na úroky z omeškania sa pri takto vymedzenej istine premlčuje ako celok márnym uplynutím všeobecnej premlčacej doby štyroch rokov od prvého dňa omeškania. Uviedol, že súd prvého stupňa pochybil, keď vychádzal z predpokladu, že základná istina, od ktorej sú odvodené požadované úroky z omeškania, je premlčaná s tým, že uvedený nesprávny záver v celom rozsahu nerešpektuje dôkaznú situáciu v konaní a predstavuje základný argument súdu prvého stupňa pre právne vyhodnotenie vznesenej námietky premlčania ako dôvodnej, keď súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal z judikatúry súdov Českej republiky, posudzujúcej spôsob premlčania úrokov z omeškania. Uviedol, že istina, ktorá predstavuje vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania hlavný záväzok, nie je premlčaná, bola na súde riadne a včas uplatnená a bola aj právoplatne v celom rozsahu judikovaná (rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.10.2007, č. k. - 909 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislave zo dňa 09.02.2012, č. k. - 1155), a nakoľko prvostupňový súd vo svojej argumentácii opakovane vychádzal z predpokladu, že judikovaná istina je premlčaná, je napadnuté rozhodnutie po právnej stránke nesprávne. Poukázal na to, že otázka, či vo vzťahu k istine dochádza k samostatnému, resp. nesamostatnému premlčiavaniu úrokov z omeškania rezonovala ako predmet odbornej diskusie a bola zahrnutá aj do rozhodovacej činnosti súdov, avšak išlo výlučne o otázky spojené s riešením situácie premlčanej istiny s tým, že v Slovenskej republike bola definitívne právne ustálená odlišne od právneho názoru súdu prvého stupňa, prevzatého z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky (rozhodnutia sp. zn. a sp. zn. ), z dôvodu ktorého je argumentačná rovina, zvolená súdom prvého stupňa nepriliehavá a na daný prípad sa vôbec nevzťahuje. Odmietol postup prvostupňového súdu, ktorý na jednej strane na podporu svojich argumentov poukázal na judikatúru nesúvisiacu s prejednávanou vecou a na druhej strane ponechal poukaz navrhovateľa na recentnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá jednoznačne podporuje jeho názor o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania, bez akejkoľvek odpovede. Navrhovateľ v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že si svojim návrhom uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania k istine, ktorá je právoplatne judikovaná a k dnešnému dňu nebola ani len čiastočne uhradená, avšak súd prvého stupňa svojím rozhodnutím, bez uspokojivého vysvetlenia, zasiahol do právnych pomerov medzi účastníkmi konania tak, že nepomerne favorizoval odporcu, kedy prakticky v celom rozsahu poprel základnú, sankčnú funkciu úrokov z omeškania v prípade právoplatne judikovanej, avšak ani čiastočne neuhradenej istiny, čím absolutizoval princíp právnej istoty a neakceptovateľným spôsobom uprednostnil záujmy tej strany, ktorá si svoje splatné a judikované záväzky odmieta plniť s tým, že v situácii, kedy odporca ako dlžník si sústavne neplní svoj právoplatne judikovaný záväzok, nemôže ani len v teoretickej rovine nastať hrozba, že by uplatnením a priznaním úrokov z omeškania k tejto pohľadávke došlo k plneniu tzv. nepremlčateľného záväzku, keďže dlžník svoj záväzok nesplnil, a to ani čiastočne. Poukázal na skutočnosť, že úroky z omeškania predstavujú jedinú reálnu stimuláciu dlžníka k právnym poriadkom želanému konaniu, a to k plneniu dlhu, pričom pri sústavnom a dlhodobom neplnení záväzku sú práve úroky z omeškania jediným reparačným prostriedkom, ktorým je možné zhojiť ujmu, ktorá mu bola spôsobená stratou možnosti disponovať vlastným majetkom s tým, že úplným popretím uvedeného účelu úrokov z omeškania sa prakticky marí možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa. Uviedol, že vyváženému usporiadaniu právnych pomerov účastníkov konania, zohľadňujúc tak oprávnený záujem žalujúceho veriteľa na riadnom a včasnom plnení jeho pohľadávky, ako aj záujem žalovaného dlžníka na ochrane jeho právnej istoty pred vymáhaním premlčaného dlhu, by jednoznačne zodpovedalo priznanie tej časti žalovaných úrokov z omeškania, na ktoré vznikol nárok v štvorročnej premlčacej dobe predchádzajúcej podaniu žaloby, ako aj úrokov z omeškania odo dňa podania žaloby až do zaplatenia samotnej istiny, nakoľko iba týmto výkladom by sa zaistila súčasná ochrana legitímnych záujmov oboch účastníkov konania, keďže by v jeho prospech uplatnil inštitút úrokov z omeškania, ako

aj odporcovi prospešná právna úprava premlčania. Vytkol súdu prvého stupňa, že napriek tomu, že opätovne v priebehu konania poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých jednoznačne vyplýva, že právo na úroky z omeškania sa premlčuje za každý deň omeškania samostatne, prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia právnym názorom v nich uvedeným vôbec nevysporiadal (napr. rozsudok NS SR, sp. zn. , z odôvodnenia ktorého vyplýva, „úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou, a preto právo na ich zaplatenie vzniká a premlčuje sa za každý deň omeškania samostatne. Úroky z omeškania nastupujú každý deň a sú v podstate okamžite splatné, preto sa každým dňom začína počítať nová premlčacia lehota vo vzťahu k príslušnému dennému úroku z omeškania. Relevantnou a nosnou pre vznik práva na úroky z omeškania je právna skutočnosť vzniku omeškania; ide o priebehovú udalosť, keď každým dňom omeškania vzniká nárok na úroky z omeškania, a teda i premlčacia doba začína a plynie v dĺžke podľa § 397 Obchodného zákonníka, vždy od každého omeškaného dňa samostatne.“). Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania poukázal aj na rozsudok NS SR zo dňa 18. 08. 2011, sp. zn. , z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „právo na úrok z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne, pričom nemusí byť uplatnené za celé obdobie omeškania. Úrok z omeškania vzniká v dôsledku povinnosti dlžníka splniť záväzok, t. j. z povinnosti nebyť v omeškaní, a ak dlžník svoj záväzok nesplní, resp. záväzok nezanikne najneskôr v deň jeho splatnosti, dlžník porušil povinnosť nebyť v omeškaní, z ktorej vzniká právo na úrok z omeškania za tento deň. Zároveň k rovnakému dňu porušenia povinnosti začína plynúť premlčacia doba k takto vzniknutému právu z porušenia povinnosti k úroku z omeškania. Porušením svojej povinnosti splniť záväzok, resp. povinnosť nebyť v omeškaní, dlžník vytvára pre seba každý deň novú možnosť porušiť povinnosť splniť záväzok i nasledujúci deň. Trvanie omeškania je preto potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok. Úroky z omeškania sa premlčujú vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe (§ 397 Obchodného zákonníka) z čoho vyplýva, že ich možno úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale, ohraničenom štyrmi rokmi odo dňa podania žaloby spätne a dňom, keď vznikne možnosť na účinné vznesenie námietky premlčania voči istine. Tento interval je však vždy maximálne 4 roky bez jedného dňa a každým uplynutým dňom sa o deň zmenšuje“, ďalej na rozsudok NS SR zo dňa 31. 07. 2012, sp. zn. , podľa ktorého „právo na úrok z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje každý deň samostatne. Trvanie omeškania je preto potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok. Úroky z omeškania sa premlčujú vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe, z čoho vyplýva, že ich možno úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale, ohraničenom štyrmi rokmi odo dňa podania žaloby spätne, keď ostatné neskoršie sú premlčané v dôsledku uplynutia všeobecnej štvorročnej premlčacej doby k jednotlivým denným úrokom z omeškania a dňom, keď vznikne možnosť na účinné vznesenie námietky premlčania voči istine. Tento interval je však vždy maximálne 4 roky bez jedného dňa a každým uplynutým dňom sa o deň zmenšuje“. Navrhovateľ vo svojom odvolaní zároveň namietol, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa vôbec nereflektoval na jeho vyjadrenie, ktorým poukazoval na vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nezohľadnil ich pri vykonaní právneho hodnotenia a žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo sa rozhodol aplikovať právne závery vyplývajúce výlučne z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré vychádzajú z iného skutkového stavu a sú úplne odlišné od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a preto spôsob argumentácie prvostupňového súdu zaťažil napadnutý rozsudok vadou jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko neposkytol žiadne vysvetlenie na jeho podstatnú argumentáciu, týkajúcu sa premlčiavania úroku z omeškania každým dňom, a to napriek tomu, že išlo o zásadnú kľúčovú otázku pre rozhodnutie, a neposkytol žiadne vysvetlenie, prečo sa odchýlil od ustálenej a výkladovej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a bez vysvetlenia prihliadol na odchylnú a skutkovo nesúvisiacu judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky. Za arbitrárne považoval tvrdenie súdu prvého stupňa, že nebolo možné aplikovať ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka vo vzťahu k momentu, od ktorého je možné požadovať úroky z omeškania.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, keď sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že ním vznesená námietka premlčania je dôvodná, vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky (v právnych veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn. ) v zmysle ktorej, „ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, tento právny následok uplynutia času sa vzťahuje aj na vedľajší záväzok, teda aj úroky z omeškania. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Ak by sa pripustil iný výklad, totiž, že úroky z omeškania sa premlčujú nezávisle na istine, znamenalo by to, že v prípade nezaplatenia istiny, by nikdy k premlčaniu úrokov

z omeškania nedošlo a vznikli by tzv. nepremlčateľné práva, v dôsledku ktorých by bol dlžník nútený prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania splatiť istinu pohľadávky, napriek tomu, že už došlo k jej premlčaniu. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko si navrhovateľ ako veriteľ v konaní o zaplatenie istiny 4.979.087,83 eur, právo na úhradu príslušenstva (úrokov z omeškania) neuplatnil, plynutie premlčacej doby sa zastavuje len vo vzťahu k istine a teda istina môže byť priznaná, zatiaľ čo premlčacia doba vzťahujúca sa k úrokom z omeškania plynie ďalej a môže uplynúť a preto môže prísť k premlčaniu práva na zaplatenie úrokov z omeškania, z čoho vyplýva, že úroky z omeškania sa premlčujú najneskôr spolu s istinou, pre ich premlčanie plynie rovnaká doba od rovnakého dňa ako plynie premlčacia doba pre istinu a teda úroky z omeškania za dobu po uplynutí premlčacej doby istiny nie je možné priznať. Uviedol, že navrhovateľ si úroky z omeškania uplatnil až po uplynutí premlčacej doby, ktorá mu márne uplynula dňa 08. 03. 2011, t. j. deň nasledujúci po doručení žaloby na úhradu žalovanej istiny. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, že uplatnením istiny na súde nespočívala premlčacia doba vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky, premlčacia doba totiž neplynie len vtedy, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, avšak navrhovateľ si právo na príslušenstvo pohľadávky v konaní pred súdom neuplatnil. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, t. j. čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, jeho vyjadrenie vo veci, stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a zároveň uviedol, že návrh navrhovateľa na pripustenie dovolania proti prípadnému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, dôvodný nie je.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01.06.2014, vec prejednal na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p., na ktorom v súlade s ust. § 213 ods. 3 O. s. p. zopakoval dokazovanie výsluchom účastníkov konania, podľa § 129 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p., oboznámením a čítaním listinných dôkazov: rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.10.2007, sp. zn. , rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2009, sp. zn. , uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. júna 2011, sp. zn. , a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.02.2012, sp. zn. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a preto je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť.

Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že nárok, ktorý si v konaní uplatnil je premlčaný.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 29.07.2011 domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 3.309.889,79 eur a návrhom na zmenu petitu, ktorú súd prvého stupňa pripustil uznesením na pojednávaní dňa 08.04.2015 žiadal odporcu zaviazať na zaplatenie sumy 3.309.889,79 eur so 14,75 % úrokom z omeškania ročne z istiny 4.979.087,83 eur od 01. 07. 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej protiprávnym konaním odporcu v procese poskytovania nenávratného finančného príspevku.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľovi bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23. októbra 2007, č. k. - 909, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. februára 2012, č. k. - 1155 nadobudol právoplatnosť dňa 02. 03. 2012 priznaná voči odporcovi istina 4.979.087,83 eur (150.000.000,- Sk), pričom v konaní nebolo sporným, že odporca napriek tomu, že navrhovateľ disponuje právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, mu ním priznanú pohľadávku doposiaľ nezaplatil.

Z obsahu spisu vyplýva, že splatnosť samotnej pohľadávky na náhradu škody (istiny) vo výške 4.979.087,83 eur nastala dňa 07.03.2007, t. j. dňom, kedy bol odporcovi, v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , súdom doručený návrh, keďže navrhovateľ pred jeho podaním na súd, odporcu na úhradu priznanej pohľadávky nevyzval (§ 563 Občianskeho zákonníka).

Právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov, s výnimkou práva vypovedať zmluvu, uzavretú na dobu neurčitú (§ 387 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka).

Podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava.

Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 121 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali. Príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Účelom inštitútu premlčania je stimulácia veriteľa k včasnému uplatneniu jeho práv, snaha predchádzať dôkaznej núdzi na strane veriteľa, ktorá vzniká v dôsledku plynutia času, prispieť k právnej istote v súkromnoprávnych vzťahoch.

Účelom právnej úpravy úrokov z omeškania je zabezpečenie plnenia včas, čiastočná náhrada škody, vzniknutá omeškaním plnenia, sankčná funkcia potrestania dlžníka za porušenie povinnosti, z dôvodu ktorého aj výklad premlčania úrokov z omeškania vychádza zo zachovania rovnováhy splnenia účelu týchto právnych inštitúcií.

Odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúci s doterajšou konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, považuje za potrebné uviesť, že právo na úrok z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne, pričom polemika môže vzniknúť nad ustálením momentu, ku ktorému začína plynúť premlčacia doba jednotlivých úrokov z omeškania a vzhľadom na špecifickú úpravu v Obchodnom zákonníku <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=30&p=17049>, rozhodným okamihom nebude moment vzniku konkrétneho úroku z omeškania, dokonca ani moment uplatniteľnosti na súde (splatnosť, actio nata), ale podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka <http:// www.epi.sk/form/goto.ashx?t=31&p=3344845-3344846>sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby ku dňu, kedy bola povinnosť porušená. Uplynutím už len jediného dňa v rozsahu jeho 24 hodín sa dlžník môže dostať do omeškania nezaplatením istiny a už za tento deň môže veriteľ uplatniť svoje právo na úrok z omeškania, ako aj za každý nasledujúci deň omeškania, a to aj bez toho, aby bolo potrebné súčasne uplatniť aj nárok na zaplatenie istiny ako hlavného záväzku. Úrok z omeškania vzniká v dôsledku povinnosti dlžníka splniť záväzok, t. j. z povinnosti nebyť v omeškaní, a ak dlžník svoj záväzok nesplní, resp. záväzok nezanikne najneskôr v deň jeho splatnosti, dlžník poruší povinnosť nebyť v omeškaní, z ktorej vzniká právo na úrok z omeškania za tento deň. Zároveň k rovnakému dňu porušenia povinnosti začína plynúť premlčacia doba k takto vzniknutému právu z porušenia povinnosti, t. j. k úroku z omeškania. Porušením svojej povinnosti splniť záväzok, resp. povinnosti nebyť v omeškaní dlžník vytvára pre seba každý deň novú možnosť porušiť povinnosť splniť záväzok i nasledujúci deň. Trvanie omeškania je preto potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok. Úroky z omeškania sa premlčujú vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe (§ 397 Obchodného zákonníka), z čoho vyplýva, že ich možno úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale, ohraničenom štyrmi rokmi odo dňa podania žaloby spätne (ostatné neskoršie sú premlčané v dôsledku uplynutia všeobecnej štvorročnej premlčacej doby k jednotlivým denným úrokom z omeškania) a dňom, keď vznikne možnosť na účinné vznesenie námietky premlčania voči istine. Tento interval je však vždy maximálne 4 roky bez jedného dňa a každým uplynutým dňom sa o deň zmenšuje.

Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal z predpokladu, že navrhovateľ uplatňuje úroky z omeškania z premlčanej istiny a za osobitne nesprávny je potrebné považovať názor súdu prvého stupňa (hoci exepresiss verbis nevyjadrený v napadnutom rozhodnutí), že úroky z omeškania sa v predmetnej veci premlčujú ako celok (ako jediné právo), pričom premlčacia doba pre ich uplatnenie začína plynúť dňom nasledujúcim po splatnosti samotnej pohľadávky na náhradu škody a uplynutím štvorročnej premlčacej doby od tohto dňa, bolo potrebné nárok na úroky z omeškania (ako celok) považovať za premlčaný.

Ako už uviedol odvolací súd vyššie, právo na úrok z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne, pričom začiatok plynutia premlčacej doby sa viaže ku dňu, kedy bola povinnosť porušená (t.j. dňa 08.03.2007) a pri štvorročnej všeobecnej premlčacej dobe (§ 397 Obchodného zákonníka), možno úroky z omeškania úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale, ohraničenom štyrmi rokmi odo dňa podania žaloby spätne (ostatné neskoršie sú premlčané v dôsledku uplynutia všeobecnej štvorročnej premlčacej doby k jednotlivým denným úrokom z omeškania) a dňom, keď vznikne možnosť na účinné vznesenie námietky premlčania voči istine.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou navrhovateľa nielen v priebehu prvostupňového, ale aj odvolacieho konania, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, nakoľko pri svojom rozhodovaní opakovane vychádzal z predpokladu, že judikovaná istina je premlčaná, z dôvodu ktorého okamihom premlčania istiny došlo (z dôvodu akcesority) aj k premlčaniu úrokov z omeškania (príslušenstva pohľadávky), nárok ktorý si navrhovateľ v tomto konaní uplatnil.

Je nutné zároveň poukázať na skutočnosť, že odporca do dnešného dňa navrhovateľovi istinu priznanú právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím neuhradil ani len čiastočne z čoho vyplýva, že je s úhradou náhrady škody naďalej v omeškaní a nakoľko doposiaľ zo strany odporcu nedošlo k úhrade istiny (ani len čiastočne), a táto ani nie je premlčaná, nemožno dospieť k záveru, že navrhovateľovi nevznikol nárok na príslušné úroky z omeškania, resp. že jeho nárok na úroky z omeškania je premlčaný.

Z uvedeného teda vyplýva, že súd prvého stupňa, ktorý dôvodnosť odporcom vznesenej námietky premlčania odôvodnil aj poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. a sp. zn. tým, že pripustením výkladu, že úroky z omeškania sa premlčujú nezávisle na istine, by v konečnom dôsledku znamenalo, že nezaplatením istiny by nikdy k premlčaniu úrokov z omeškania nedošlo a vznikla by kategória nepremlčateľných práv, na základe ktorých by bol dlžník nútený prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania splatiť istinu pohľadávky napriek tomu, že už došlo k jej premlčaniu, vec nesprávne právne posúdil, keďže v prejednávanej veci istina premlčaná nie je a práve naopak, narastaniu úrokov z omeškania môže a mohol odporca zabrániť splnením svojho dlhu, resp. iným spôsobom zániku samotnej pohľadávky s tým, že o premlčaní úrokov z omeškania ako celku (so začiatkom plynutia štvorročnej premlčacej doby prvým dňom po lehote splatnosti istiny), by bolo možné uvažovať v situácii, kedy by úroky z omeškania bolo možné vyčísliť pevnou sumou z dôvodu, že odporca už istinu uhradil, prípadne by dlh zanikol iným spôsobom, resp. by došlo k premlčaniu samotnej istiny a dobu omeškania dlžníka by tak bolo možné ustáliť presným časovým obdobím. Odvolací súd preto dospel k záveru, že k omeškaniu odporcu došlo odo dňa nasledujúceho po splatnosti navrhovateľovej pohľadávky, t. j. od 08.03.2007, pričom navrhovateľ si príslušenstvo pohľadávky (úrokov z omeškania vo výške 14,75 % ročne z dlžnej sumy 4.979.087,83 eur, ktoré ku dňu 30.06.2011 predstavujú sumu 3.309.899,79 eur, t. j. žalovanú istinu) uplatnil návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 29.07.2011 s tým, že pohľadávku navrhovateľa na zaplatenie istiny vo výške 4.979.087,83 eur, titulom náhrady škody nemožno považovať za premlčanú, nakoľko táto bola počas plynutia premlčacej doby uplatnená na súde (dňa 07.09.2006) a bola právoplatne priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.10.2007, č. k. - 909 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.02.2012, č. k. - 1155, a nakoľko išlo o pohľadávku obchodnoprávneho charakteru, s poukazom na ust. § 402 v spojení s § 408 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, nemohlo dôjsť k jej premlčaniu

V posudzovanej veci je právne relevantnou skutočnosť, že navrhovateľom uplatnená dlžná suma (istina) v rozsahu 4.979.087,83 eur, bola na súde uplatnená v premlčacej dobe, t. j. navrhovateľ si svoj nárok neuplatnil ako úrok z omeškania, predstavujúci príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) z premlčanej istiny, tak ako nárok nesprávne právne posúdil súd prvého stupňa.

Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa zastáva právny názor, že počiatok plynutia premlčacej doby ohľadne úrokov z omeškania je viazaný na okamih vzniku nároku na úroky z omeškania ako právneho následku porušenia povinnosti, v danom prípade povinnosti nahradiť škodu (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka). Relevantnou a nosnou pre vznik práva na úroky z omeškania je právna skutočnosť vzniku omeškania; ide o priebehovú udalosť, keď každým dňom omeškania vzniká nárok na úroky z omeškania, a teda i premlčacia doba začína a plynie v dĺžke podľa § 397 Obchodného zákonníka, vždy od každého omeškaného dňa samostatne.

Na podporu uvedeného právneho posúdenia danej sporovej veci odvolací súd poukazuje na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. (uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 33/2000) a nakoľko úroky z omeškania nastupujú každý deň a sú v podstate okamžite splatné, preto sa každým dňom začína počítať nová premlčacia lehota vo vzťahu k príslušnému dennému úroku z omeškania.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že nakoľko si navrhovateľ uplatnil nárok na úroky z omeškania návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 29. 07. 2011, bola zachovaná 4 -ročná premlčacia doba pre úroky z omeškania za obdobie od 29. 07. 2007 do jeho podania na súde, z dôvodu ktorého napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že návrhu navrhovateľa vyhovel.

Vzhľadom na zmenu rozhodnutia (§ 220 O. s. p.) bolo potrebné rozhodnúť aj o trovách konania na súde prvého stupňa (§ 224 ods. 2 O. s. p.).

Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd priznal právo na náhradu trov prvostupňového konania, spočívajúcich v trovách, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku za návrh v sume 16.596,50 eur a v trovách, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., spolu v sume 50.792,95 eur za šesť úkonov právnej služby, prevzatie a príprava právneho zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.), návrh na začatie konania zo dňa 29.07.2011, návrh na pripustenie zmeny návrhu zo dňa 17.01.2013 (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.), účasť na pojednávaniach pred súdom prvého stupňa v dňoch 20.02.2015 a 08.04.2015 (§ 13a ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.), vyjadrenie zo dňa 13.02.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.) á 7.046,61 eur podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vychádzajúc z hodnoty veci 3.309.899,79 eur, 2 á 7,41 eur režijný paušál v roku 2011, 1 á 7,81 eur režijný paušál v roku 2013, 3 á 8,39 eur režijný paušál v roku 2015, trovy právneho zastúpenia tak predstavujú s režijným paušálom sumu 42.327,46 eur, z ktorej 20 % DPH sumu 8.465,49 eur, trovy právneho zastúpenia, ktoré navrhovateľovi vznikli v prvostupňovom konaní odvolací súd uložil odporcovi podľa § 149 ods. 1 O. s. p. zaplatiť navrhovateľovi na účet jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 2 a § 151 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľovi priznal náhradu trov, ktoré mu v odvolacom konaní vznikli na jeho právnom zastúpení, za dva úkony právnej služby, odvolanie proti napadnutému rozsudku zo dňa 25.05.2015, účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 04.02.2016, ktoré bolo odročené bez prejednania veci á 1.761,65 eur (1/4 právneho úkonu) a za účasť na pojednávaní dňa 03.03.2016 á 7.046,61 eur, 1 á 8,39 eur režijný paušál v roku 2015, 2 á 8,58 eur režijný paušál v roku 2016, 20 % DPH v sume 3.176,08 eur, spolu v sume 19.056,50 eur, za zaplatený súdny poplatok za podané odvolanie v sume 16.596,50 eur a v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p. uložil odvolací súd odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.