Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-193-2012.pdf
PDF · 175.51 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/193/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a členov senátu JUDr. Milan Končeka a JUDr. Evy Baranovej, v právnej veci žalobcu: ZEMPLÍNSKA PLAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ SK s.r.o., so sídlom Ladmovce 4, IČO: XX XXX XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Ľuboš Petrovský, Advokátska kancelária so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 30. apríla 2012 č. 1020501/1/954592/2012, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Podanou žalobou žalobca žiadal rozhodnutie žalovaného z 30.04.2012 č. 1020501/1/954592/2012, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/24623/11/Ric z 05.10.2011, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 10.251,55 Eur a určil vlastnú daňovú povinnosť za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 2.808,20 Eur platiteľovi dane z pridanej hodnoty ZEMPLÍNSKA PLAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ SK, s.r.o., potvrdil. Rozhodnutie bolo vydané na základe výsledkov kontroly o oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2010, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č. I/332/15291-81964/2011/Sat z 09.08.2011. Žalobcovi ako kontrolovanému daňovému subjektu nebolo priznané právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. XXXXXX/B z 15.07.2010 vystavenej dodávateľom BARAVIN, s.r.o., Veľká Bara za dodávku tovaru - tokajské víno samorodné suché v množstve 10 000,00 l v jednotkovej cene 5,40 Eur za liter, v celkovej sume základu dane 54 000,00 Eur a 19 % DPH v sume 10.260,00 Eur. Ďalej nebolo uznané ani odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. XXXXXX/LH zo 16.07.2010 vystavenej dodávateľom L-VIASAT-H s.r.o., Ladmovce za dodávku tovaru - drevené kolíky v množstve 3 500 ks v jednotkovej cene 4,15 Eur za kus, v celkovej sume základu dane 14.525,00 Eur a 19 % DPH v sume 2.759,75 Eur.
Vzhľadom k tomu, že daňový subjekt nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovaru v tuzemsku tak, ako sú deklarované v uvedených faktúrach predložených v priebehu výkonu daňovej kontroly, nepreukázal tým splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 1 a 2, písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, a preto mu
nebol uznaný nárok na odpočítanie dane uvedenej na týchto faktúrach v celkovej sume za kontrolované zdaňovacie obdobie, t. j. júl 2010 v sume 13.019,75 Eur.
K námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, že predložil všetky obvyklé predkladané a vyžadované doklady žalovaný uviedol, že daňový subjekt preukazoval zákonný nárok na odpočítanie dane dodávateľskými faktúrami, pokladničnými dokladmi preukazujúcimi úhradu faktúr v hotovosti a skladovými kartami zásob tovaru, pričom vierohodnosť a pravdivosť týchto dokladov bola rozsiahlym šetrením správcu dane spochybnená. Poukázal na to, že zákon o DPH dôsledne korešponduje s právnymi predpismi Európskej únie - Smernica rady č. 2006/112/ES z 28.11.2006, ktorá nadobudla účinnosť od 01.01.2007 a nadradila Smernicu rady č. 77/388/EHS zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Šiesta smernica“). Boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný Šiestou smernicou, napr. rozsudok Gemeente Leusden a Holin Groep z 29.04.2004 C-487/01 a C-7/02.
Podľa záverov Súdneho dvora ES uvedených v rozsudku Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“,
1. Plnenia, o aké ide vo veci samej, predstavujú dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb a hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bodu 1 a článku 4 ods. 1 a 2, článku 5 ods. 1 článku 6 ods. 1 Šiestej smernice, jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 95/7/ES z 10.04.1995, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, takisto v prípade, ak sú vykonávané iba s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu.
2. Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie.
Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.
3. Keď bola zistená existencia zneužitia, príslušné plnenia musia byť znovu definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia predstavujúce zneužitie.
Z uvedeného rozsudku Súdneho dvora EX tiež vyplýva, že uplatňovanie právnej úpravy Spoločenstva nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody stanovené právom Spoločenstva (ide najmä o rozsudky z 11.10.1977 Cremer, 125/76, Zb. s. 1593, bod 21; z 03.03.1993, General Milk Products, C-8/92, Zb. s. I-779, bod 21, a Emsland-Stärke, bod 51). Pokiaľ správca dane zistí, že právo na odpočet bolo vykonané podvodným spôsobom, alebo bolo zneužité, je oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie súm za každé takéto plnenie.
V danom prípade bolo kontrolou preukázané, že nastali skutkové okolnosti zneužívajúceho konania, deklarované zdaniteľné obchody majú charakter umelých plnení, ktorých hlavným cieľom bolo získanie daňovej výhody - čerpanie nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Ťažiskovým dôkazom, na podklade ktorého správca dane vydal dodatočný platobný výmer, nie je totožnosť osoby ako konateľa, resp. spoločníka v spoločnostiach deklarujúcich medzi sebou obchodné transakcie. Nespornou skutočnosťou je, že obchodné transakcie prebiehali výlučne medzi spoločnosťami, ktoré boli prepojené osobou p. K. C. st., tieto spoločnosti si navzájom fakturovali tovar, resp. služby, uskutočňovali medzi sebou platby v hotovosti a všetky boli zastúpené tou istou osobou. Nákup a predaj tovaru sa uskutočňoval v skladových priestoroch v I. R. D. bez prepravy a bez akejkoľvek manipulácie, pričom uskutočnenie takýchto obchodov bolo deklarované v časovom období cca štyroch rokov. Kombináciou nákupu a predaja tovaru v sklade v jednom zdaňovacom období sa všetky spoločnosti v reťazci dostali do nadmerných odpočtov, pretože hodnota nákupu prevýšila hodnotu predaja. Reálne uskutočnenie nákupov tovaru neboli preukázané žiadnym spôsobom - dôkazom, ktoré by preukazovali existenciu jeho režijných nákladov za dodávku elektrickej energie, vodné, stočné,
náklady na výkon prác cudzími zamestnancami. Žalobca nemal žiadnych vlastných zamestnancov, žiadny hmotný investičný majetok, vlastné, resp. prenajaté dopravné prostriedky. Financovanie deklarovaných obchodných transakcií prebiehalo vždy v hotovosti. Na základe obchodných transakcií bolo preukázané, že nešlo o reálnu ekonomickú činnosť napriek formálnemu dodržaniu podmienok pre vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane stanovených v zákone o DPH.
Bolo zistené, že K. C. st. je spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností, zároveň podniká ako fyzická osoba, ktoré medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu kontrolná skupina vykonala šetrenie na základe ktorého dospela k zisteniu, že K. C. st. bol oprávnený konať za dodávateľské ako aj odberateľské spoločnosti, pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv písomných či ústnych medzi spoločnosťami personálne prepojenými ním, vystupoval ako oprávnená osoba a na strane dodávateľa a tiež ako oprávnená osoba na strane odberateľa platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka, aj to došlo len v rámci spoločností prepojenými osobou K. C. st.. Sám uviedol, že v celom reťazci svojich obchodných spoločností bol nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazy. Daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových subjektov prepojených osobou K. C., nepostupovali v rozpore s platnými právnymi predpismi, ich cieľom bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Nie daňové orgány vytvorili stav, ako to tvrdí žalobca, ale sám žalobca a najmä K. C. st., ktorý si zvolil takúto formu podnikania cez množstvo spoločností prepojených jeho osobou, úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr, dokladov. Daňové subjekty tým, že boli prepojené jednou osobou mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchali, prípadne si mohli zvoliť vo svojej spoločnosti personálne obsadenie tak, aby k danému stavu nedošlo, alebo si zvoliť inštitút splnomocneného zástupcu v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.. K námietke, že správca dane odberateľské faktúry predložené žalobcom v odôvodnení dodatočného platobného výmeru vôbec nevyhodnotil a nevyvodil z nich žiadny záver uviedol, že žalobca deklaroval v júli 2010 dodanie guľatiny smrek v množstve 37,300 m3 a 36,800 m3 vo výške základu dane 7.410,00 Eur a 19 % DPH 1.407,90 Eur faktúrou č. XXXXXX/ZPX z 01.07.2010 vystavenou pre odberateľa PRESTIŽ s.r.o., K. T.. Ďalej deklaroval dodanie guľatiny smrek v množstve 37,200 m3 a 36,50 m3 vo výške základu dane 7.370,00 Eur a 19 % DPH vo výške 8.770,30 Eur faktúrou č. XXXXXX/ZP z 01.07.2010 vystavenou pre AKRIBIA s.r.o I. R. K.. Úhradu uvedených odberateľských faktúr deklaroval pokladničnými dokladmi z 02.07.2010, ktoré vyhotovil a podpísal p. K. C., ktorý bol v tom čase konateľom všetkých spoločností podieľajúcich sa na obchodných transakciách s tovarom - guľatina smrek. K. C. v zápisnici z 21.12.2010 č. I/332/129622/2010/Pik sa vyjadril tak, že tovar - guľatina smrek sa skladuje v skladovacích priestoroch vo I. K., ktorej vlastníkom je spoločnosť BARAVIN s.r.o.. V tomto sklade tento tovar skladujú aj spoločnosti CARTOON s.r.o., HALLMARK-CE s.r.o. a taktiež ich dodávatelia a odberatelia VENIKOM, N&N s.r.o., AKRIBIA s.r.o., PRESTIŽ s.r.o. s tým, že v tomto sklade skladujú tovar cca cez 20 firiem, skladový priestor má rozlohu 100 000 m2, tovar nie je samostatne uložený, je v kope, v celku, tento celok je označený jednotlivými názvami firiem, tovar sa fyzicky prenáša na iné miesto hospodárskeho dvora samochodným strojom MANITOU s rukou - prenáša sa drevo na inú stranu dvora, resp. s týmto strojom nakladaný a vykladaný kamión. Účelom nákupu tohto tovaru je nákup a predaj - konečné použitie je vývoz do Maďarska, teda predaj v tuzemsku do stavebnín, drevo sa spracováva na 5 pílach na hranoly, stavebný materiál, kolíky a neopracovaná guľatina na ohradenie. Nákup tovaru žalobca deklaroval výhradne od dodávateľa K. C. - VENIKOM a predaj tohto tovaru bol deklarovaný spoločnostiam personálne prepojeným N&N s.r.o., PRESTIŽ s.r.o., AKRIBIA s.r.o., TOKAJSKÁ PLAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ SK s.r.o., čo znamená, že guľatina smrek v priebehu celého roka 2010 nebola určená konečnému spotrebiteľovi tak, ako to uviedol p. K. C.. Zo spisových zložiek VENIKOM bolo zistené, že podľa skladovej evidencie nákupu a predaja tohto tovaru za obdobie roku 2009 nebola zaznamenaná spotreba, resp. výdaj guľatiny do výroby, napr. drevených kolíkov, drevených dební, plotov, ktoré by mali byť z tejto guľatiny vyrábané. Podľa údajov v evidencii príjem guľatiny je od spoločnosti F. F. - FUFRA, Kežmarok a od personálne prepojenej spoločnosti MIMIX SK s.r.o.. Bola vypracovaná schéma nákupu a predaja guľatiny v mesiaci júl 2010 medzi spoločnosťami prepojenými p. K. C., z ktorej vyplynulo, že v danom mesiaci boli vytvorené dva reťazce spoločností, medzi ktorými bol deklarovaný nákup a predaj guľatiny. V jednom okruhu je zapojených 7 daňových subjektov, medzi nimi aj žalobca. Tieto spoločnosti uskutočnili predaj tovaru v jeden deň, t. j. 01.07.2010 pre odberateľov PRESTIŽ s.r.o. a AKRIBIA s.r.o.. Druhým okruhom sú dodávky od fyzickej osoby - K. C. - VENIKOM piatim daňovým subjektom, v ktorých bol K. C. konateľom. Vypracované schémy spochybňujú reálne
nákupy a reálny predaj tohto tovaru. Faktúry sú jediným dokladom, ktorý by mal preukazovať dodanie tovaru, pretože okrem zapojenia maďarského daňového subjektu, ktorý je len medzičlánkom, všetky transakcie sú v rámci jedného skladovacieho priestoru, bez dopravy tovaru, pričom ide o závislé spoločnosti s jedným a tým istým konateľom. Takýmto príkladom a z ekonomického hľadiska absurdným obchodným vzťahom je predaj tovaru - guľatina smrek v množstve 3 000 m3 od dodávateľa K. C. - VENIKOM spoločnosti GLOBAL-MIX s.r.o. 01.07.2010, ktorý je následne fakturovaný späť v rovnakom množstve 30.07.2010.
Napriek výzve žalobca kontrolnej skupine nepredložil ku kontrole doklady o pôvode dreva a ani prepravné listy prepravcu dreva, ktorý drevo zložil na sklad I. K.. Za účelom objektívneho posúdenia skutkového stavu boli zisťované podmienky nákupu, predaja a označovania drevnej hmoty vo vzťahu k deklarovanej dodávke guľatiny smrek. Za tým účelom bol vypočutý aj dodávateľ F. F.Ü. - FUFRA Kežmarok a ohliadka v sklade Svätá Mária kde bolo zistené, že vstup do areálu hospodárskeho dvora bol otvorený, bez vstupnej brány, bez akéhokoľvek označenia spoločnosti komu patrí, bez označenia zákazu vstupu, bez označenia, že ide o súkromný majetok. V areáli bolo zistené veľké množstvo skladovanej guľatiny rôznej dĺžky a rôznej hrúbky, guľatina bola skladovaná v rade po oboch stranách cesty do výšky cca 2 až 4 m, ale taktiež sa nachádzali aj samostatné kopy guľatiny. Na niektorých guľatinách boli zistené ciachy ťažko čitateľné. Areál tvoril jeden skladovací priestor, guľatina nebola oddelene skladovaná podľa jednotlivých spoločností, v troch prípadoch boli na guľatine tabuľky s označením: AGROLADMOVCE, AGROLADMOVCE SK a MIMIX SK, ale nebolo vyznačené, kde začína a kde končí skladovaná guľatina tej ktorej spoločnosti. Okrem toho v areáli sa nachádzali dve budovy, ktoré boli uzamknuté, v jednej hospodárskej budove sa nachádzal hovädzí dobytok, budovy aj areál bol odpojený od elektriny, nachádzali sa tam staré zrejme nefunkčné poľnohospodárske stroje, ale stroj MANITOU sa tam nenachádzal.
K námietke, že správca dane s poukazom na § 71 ods. 6 zákona o DPH ponecháva daň na výstupe, pričom fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a aplikovať na ne príslušné ustanovenia zákona o DPH, o čom pojednáva rozsudok ESD C-454/98, uviedol:
V rozsudku, na ktorý sa odvoláva žalobca bolo zaujaté stanovisko: „Ak vystavovateľ faktúry v dostatočnom čase úplne eliminoval riziko strát na daňových príjmoch, princíp neutrality DPH vyžaduje, že DPH, ktorá bola nesprávne fakturovaná môže byť upravená bez toho, aby takéto vykonanie úpravy bolo podmieňované po tom čo, ako vystavovateľ príslušnej faktúry konal v dobrej viere.“ Z toho vyplýva, že správca dane by mohol opraviť žalobcom priznanú daň z pridanej hodnoty v daňovom priznaní len vtedy, ak by sa v dodatočnom čase, t. j. do uplatnenia odpočítania dane odberateľom eliminovalo riziko straty na daňových príjmoch štátu. Tým by bol zachovaný princíp neutrality dane z pridanej hodnoty. Za situácie, kedy si odberatelia uplatnili odpočítanie dane z odberateľských faktúr vystavených žalobcom, by neponechaním dane z pridanej hodnoty, ktorú je žalobca povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní, došlo k narušeniu princípu neutrality dane z pridanej hodnoty.
Včas podanou žalobou žalobca žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného z 30.04.2012 č. 1020501/1/954592/2012, ako aj Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/24623/11/Ric z 05.10.2011 vrátil mu vec na ďalšie konanie, zároveň si uplatnil náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.
V žalobe poukázal na to, že napriek tomu, že predložil k výkonu daňovej kontroly potrebné doklady, bol v rámci kontroly opätovne vyzývaný správcom dane na predloženie dokladov a podanie vysvetlenia a to už v čase, kedy sa už štatutárny zástupca spoločnosti nachádzal vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektov personálne prepojených p. K. C. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonanej domovej prehliadky. Ide o skutočnosti, ktoré žalovanému boli známe. Uviedol, že doklady boli zaistené hromadne spolu s dokladmi ostatných spoločností personálne prepojených K. C. bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a nemá doposiaľ vedomosti o tom, aké doklady boli odňaté. Nemožnosť splniť výzvu, bola spôsobená aj tým, že bývalý štatutárny zástupca K. C. splnomocnil na zastupovanie žalobcu tretiu osobu a to Advokátsku kanceláriu Kolesár a partneri, s.r.o., ktorá skutočnosť daňovému úradu bola známa. Advokátska kancelária zanikla 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu a do dnešného dňa mu napriek opakovaným výzvam neboli odovzdané podklady a ani nemá vedomosti o tom, aké úkony zo strany splnomocnenca boli vykonané. Ak správca dane si vyhotovil kópie účtovných dokladov k predmetnej daňovej kontrole prostredníctvom nahliadnutia do spisu v trestnej veci vedenej
na ÚBOK v Košiciach, poukazuje na ustanovenie § 58 zákona č. 301/2005 Zb., v zmysle ktorého o každom úkone trestného konania sa píše a to spravidla pri úkone alebo bezprostredne po tom zápisnica, ktorá mu musí byť odovzdaná. Preto je zrejmé, že i zaistenie dokladov žalobcu je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť najneskôr bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať presný opis všetkých zaistených predmetov v akom rozsahu, aby ich bolo možné jasne identifikovať a nebolo možné vzájomne zameniť. Teda relevantný dôkaz o tom, aké účtovné a iné doklady žalobcu boli orgánom činným v trestnom konaní zaistené nie je. Súčasná konateľka p. A. D. sa domáhala kópie zápisnice, z ktorej by bolo zrejmé, aké doklady žalobcovi boli odňaté, ale neúspešne. Napriek uvedeným skutočnostiam daňový orgán v rozhodnutí konštatoval, že nevyužil svoje právo, ktoré má priznané v ustanovení § 2 ods. 8 a § 15 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb.. Z uvedeného dôvodu má jednoznačne za to, že rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane je nezákonné v celom rozsahu. Napadnuté rozhodnutie podľa jeho názoru nebolo vydané, resp. nemá náležitosti v zmysle § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., lebo časť rozhodnutia označená ako odôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom a bez výhrad prijal úvahy správcu dane. Z toho dôvodu rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a tým aj nepreskúmateľné.
V § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. sa uvádza, že správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Teda je tu zakotvená zásada proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Princíp proporcionality, t. j. primeranosti znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom, (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného bolo poskytnúť mu reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju dôkaznú povinnosť, nie vytvárať stav, ktorým bol neprimerane zaťažený a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru zaťažiť ho a jeho spoločnosti personálne prepojené p. K. C. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť K. C. ako osoby nezastupiteľnej a od neho vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto skutočnosti je napríklad, že 30.03.2010 bolo mu doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly v 12 s ním personálne prepojených spoločnostiach, spolu 529 strán a dodatočný predpis dane vo výške 8.845.681,09 Eur, všetky kontroly boli začaté v apríli 2009. Posledné doklady boli doručené dávno pred doručením protokolov, ako aj skutočnosť, že v septembri 2009 sa u subjektov personálne prepojených p. K. C. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie kontroly sa otvárali.
Daňový úrad dospel v danom prípade aj k ďalším daňovým subjektom prepojených personálne s K. C. k záveru, že reálnosť uskutočnených obchodov zo strany daňových subjektov prepojených jednou osobou je potrebné preukazovať ďalšími účtovnými dokladmi bez reálnej a výpovednej lehoty. Ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby ako spoločníka resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Výlučne konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa priamo ani nepriamo bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému splneniu nedošlo. Nestačí len konštatovanie, že „personálne prepojenie“ samo o sebe spochybňuje reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovaru v tuzemsku, ale to, že k nemu podľa názoru správcu dane nedošlo, musí byť aj preukázané. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama osobe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia.
Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nie je možné nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. P. K. C. preto tým, že založil viacero obchodných spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Preto skutočnosť, že bol štatutárnym zástupcom viacerých obchodných spoločností, nemôže mu byť na ťarchu.
V zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov. Účelom daňovej kontroly teda nie je, aby štátne orgány postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si žalobca nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej jeho práva sa nedostal sám tým, že jeho spoločník a bývalý konateľ K. C. založil viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom žalovaného. Aktivity jeho, ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, lebo ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, keďže spoločnosti okrem iného boli opakovane medializované. Každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané, rovnako ako aj on. Nie je zakázané obchodovať s personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že neúčtuje o režijných nákladoch neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných obchodov, je nedostatočná. Podnikateľské subjekty personálne prepojené p. K. C. v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov, napr. ekonomickú silu, kapacitné možnosti, významnejšie postavenie na trhu s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu napr. pružnosti. Z faktu, že si neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.
V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“. Z obsahu tohto rozsudku je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Daňové orgány dospeli k rovnakému záveru a to, že hlavným cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody pre neho bez toho, aby mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam. Práve šikanóznym postupom daňových orgánov sa dostal do stavu, že nebolo v jeho možnostiach a schopnostiach reagovať v stanovených lehotách na výzvy správcu dane a využiť svoje zákonné právo predkladať dôkazy a vysvetlenia na podporu svojich tvrdení.
Dovoľuje si poukázať na skutočnosť, že vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené v prvom rade ustanoveniami Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník spočíva na princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv, než len tie, ktoré sú výslovne uvedené v Obchodnom zákonníku ako určitý zmluvný typ. Všetky ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka majú dispozitívnu povahu. Obchodný zákonník spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentne. Preto nemôže mu byť v žiadnom prípade na ujmu spôsob, akým boli dojednané obchody ani to, že platby prebiehali výlučne v hotovosti. Je potrebné si uvedomiť skutočnosť, že obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené jednou osobou p. K. C. sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi, ako aj od osôb prostredníctvom ktorých konajú. Je si vedomý toho, že pri takom veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti, ktorá bola vykonávaná spoločnosťami personálne prepojenými p. K. C. ako osobou spoločníka, resp. bývalého konateľa, nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov, ako je absencia niektorých dokladov alebo neuskutočnenie niektorých ďalších úkonov, ale tieto pochybenia bolo možné v konečnom dôsledku riešiť uložením sankcie za porušenie právnych predpisov.
On nakúpil tovar, čo korešponduje s predmetom činnosti, na ktorý má platné živnostenské oprávnenie. Nadobudol vlastnícke právo k tovaru - hnuteľnej veci v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, jeho prevzatím od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne náklady s prepravou tovaru, nakoľko dopravu tovaru zabezpečoval predávajúci. Ide o bežný spôsob dojednania bežných obchodný podmienok, ktoré sú upravené v Obchodnom zákonníku. Má za to, že záver správcu dane, že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril K. C. podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania, nie je riadne odôvodnený ani preukázaný. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o účtovnú stratu spôsobenú napr. odpismi nadobudnutého majetku.
Zároveň žiadal, aby súd v zmysle § 250c ods. 1 O. s. p. uznesením odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane.
Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. K námietke žalobu, že jediným dôkazom na podklade ktorého postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení je prepojenie p. K. C. uviedol, že správca dane ako dôvod neuznania odpočítania dane neuviedol personálne prepojenie spoločností, medzi ktorými údajne došlo k reálnym obchodným transakciám, ale z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení. Právo na uplatnenie odpočítania dane podľa zákona o DPH vzniká platiteľovi až po preukázaní splnenia všetkých zákonných podmienok. Základnou podmienkou pre vznik práva na odpočítanie dane je vznik daňovej povinnosti z titulu dodania tovaru alebo služby ustanovenej v § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Skutočný nákup tovaru od dodávateľa L- VIASAT-H s.r.o., BARAVIN s.r.o. žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, pričom všetky faktúry a pokladničné doklady vystavoval K. C.. Reálne nákupy tovarov a služieb žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi, naopak kontrolná skupina rozsiahlym preverovaním zabezpečila dostatok dôkazov preukazujúcich, že v prípade žalobcu i v prípade jeho dodávateľov nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti tak, ako to deklaroval žalobca v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty.
K námietke, že podnikateľské subjekty prepojené osobu K. C. v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov uviedol, že daňové subjekty, ktoré boli personálne prepojené prostredníctvom K.O. C. obchodovali iba medzi sebou navzájom, konečný príjemca (spotrebiteľ) nebol zistený, naopak bolo zistené, že obchodovaný tovar neustále zostával v obehu v rôznych schémach (pre jednotlivé obchodované komodity) vo vnútri spoločnosti a tento tovar nebol umiestňovaný na trh, takže charakteristiky holdingu pre tieto skutočnosti nemali význam.
K námietke, kde poukazuje na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2008 vo veci C-255/02 „Halifax plc“ uviedol, že pripúšťa, že pri rozsahu podnikateľskej činnosti vykonávanej spoločnosťami prepojenými K. C., nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov, ako je absencia niektorých dokladov alebo neuskutočnenie niektorých úkonov. Tieto pochybenia ale nemôžu viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené. Žalovaný uvádza, že z uvedeného rozsudku tiež vyplýva, že uplatňovanie právnej úpravy spoločenstva nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody stanovené právom Spoločenstva (ide najmä o rozsudky z 11.10.1977, Cremer, 125/76, Zb. s. 1593, bod 21; z 03.03.1993, General Milk Products, C-8/92, Zb. s. I-779, bod 21, a Emsland - Stärke, bod 51). Pokiaľ správca dane zistí, že právo na odpočet bolo vykonané podvodným spôsobom, alebo bolo zneužité, je oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie súm za každé takéto plnenie.
Za právne irelevantné považuje tvrdenie žalobcu, že daňový subjekt od svojho založenia zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania spoločností, pretože predloženými daňovými priznaniami na dani z príjmov právnických osôb a účtovnými výkazmi za zdaňovacie obdobie rokov 2009 a 2010 žalobca deklaroval ako výsledok hospodárenia daňové i účtovné straty a vlastné imanie v záporných hodnotách. Za zavádzajúce považuje tvrdenie, že v jeho prípade šlo len o účtovnú stratu spôsobenú odpismi nadobudnutého majetku, pretože za zdaňovacie obdobie rokov 2009 a 2010 nevykazoval žiadny odpisovaný majetok.
K námietke, že hlavným cieľom predmetného nadobudnutia tovaru bolo získanie daňovej výhody pre daňový subjekt bez toho, aby mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam uviedol, že žalobcovi boli doručené výzvy na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení, ale napriek tomu, že ich prevzal, nepredložil dôkazy k svojím tvrdeniam a nepodal požadované vysvetlenia. Skutočnosť, že počas výkonu predmetnej daňovej kontroly toto svoje právo dostatočne nevyužil, nemôže byť pripísané v neprospech výsledkov získaných správcom dane z dôvodu, že bol na svoje povinnosti a práva zo strany správcu dane vyzývaný.
K námietke, že odôvodnenie rozhodnutia nie je v súlade s § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že napadnutý dodatočný platobný výmer aj rozhodnutie žalovaného obsahujú odôvodnenie, v ktorom sú uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutí, využitia právnych predpisov na základe ktorých sa rozhodovalo a na základe ktorých správca dane pristúpil k nepriznaniu nadmerného odpočtu a určeniu vlastnej daňovej povinnosti, ako aj vyhodnotenie zistených skutočnosti v
daňovej kontrole a získaných dôkazov, preto dodatočný platobný výmer, ako aj rozhodnutie žalovaného spĺňajú zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 30 ods. 1 a 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., a preto nemôžu byť posúdené ako nepreskúmateľné.
V závere uviedol, že s jeho názorom sa stotožnil aj Krajský súd v Košiciach v podobnej skutkovej veci týkajúcej sa spoločnosti BRSC, s.r.o., o čom bolo rozhodnuté rozsudkami vo veciach sp. zn. 7S/13924/2010-37, 7S/13922/2010-60 a č. 7S/93/2011-82.
Súd v konaní podľa § 247 a nasl. na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
U žalobcu ako daňového subjektu bola vykonaná kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a to v čase od 04.10.2010, ktorá lehota bola predĺžená do 04.10.2011. Žalobca nepodal za kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2010 dodatočné daňové priznanie, predložil správcovi dane v lehote stanovenej zákonom daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010, v ktorom uviedol:
- v riadku 03 - základ dane za dodanie tovaru a služby podľa § 8 a 9 zákona - 14.780,00 Eur
- v riadku 04 a 19 - daň vo výške 2.808,20 Eur
- v riadku 21 - odpočítanie dane podľa § 49 až § 54 zákona 19% -tnú daň vo výške 13.019,75 Eur
- v riadku 30 nadmerný odpočet vo výške 10.211,55 Eur.
Po otvorení daňovej kontroly 04.10.2010 výzvou z 21.10.2010 bol žalobca vyzvaný na predloženie a zapožičanie dokladov ku kontrole. Túto výzvu prevzal splnomocnenec 29.10.2010, ale požadované doklady a účtovné doklady v stanovenej lehote neboli predložené. Daňové a účtovné doklady žalobca predložil 10.11.2010 zamestnancom správcu dane pri ústnom pojednávaní. Daňové a účtovné doklady boli osobne vrátené a prevzaté 08.12.2010 konateľom spoločnosti C.. Po kontrole úplnosti daňových a účtovných dokladov bola žalobcovi zaslaná výzva na doplnenie dokladov č. I/332/15291-126640/2010/ Sat z 13.12.2010, ktorou bol požiadaný, aby predložil zmluvy o finančnej výpomoci, o nájme a ďalšie doklady preukazujúce prepravu tovaru, spôsob a miesto uskladnenie tovaru. Výzvu žalobca prevzal 22.12.2010, ale na ňu nereagoval. Správca dane zaslal opakovanú výzvu na doplnenie dokladov zo 17.01.2011, ktorú žalobca prevzal 31.01.2011, ale ani na opakovanú výzvu žalobca nereagoval. Žalobca listom č. 44/110007 12.01.2011 predložil doklady, z ktorých vyplynulo, že všetky nájomné zmluvy sú podpísané za prenajímateľa i nájomcu konateľom spoločnosti p. K. C. st.. Nájomné zmluvy boli uzavreté na dobu neurčitú a k nákupu a predaju tovarov sa vyjadril, že boli na základe ústnej dohody. Listom zo 07.02.2011 bola správcom dane zaslaná výzva žalobcovi na podanie písomného vyjadrenia a predloženia dôkazov, ktorú prevzal 22.02.2011, ale na ňu nereagoval. Ďalším listom z 30.03.2011 správca vyzval žalobcu na podanie písomného vyjadrenia a predloženia dôkazov, ktorú prevzal 18.04.2011, ale žalobca na ňu nereagoval.
Bolo zistené, že za zdaňovacie obdobie august 2010 žalobca podal daňové priznanie 07.09.2010, v ktorom uviedol nadmerný odpočet vo výške 35.317,20 Eur a nemohol si odpočítať v tomto zdaňovacom období nadmerný odpočet z júla 2010.
Daňové riaditeľstvo vykonalo u platiteľa dane z pridanej hodnoty ZEMPLÍNSKA PLAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ SK s.r.o. kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2010, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. I/332/15291-81964/2011/Sat z 09.08.2011. Protokol bol doručený žalobcovi spolu s výzvou, že dňa 28.09.2011 bude tento prerokovaný. Žalobca napriek tomu, že výzvu prevzal, nezúčastnil sa prerokovania protokolu 28.09.2011 a v súlade s ustanovením § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. sa deň určený vo výzve, t. j. 28.09.2011l považuje za deň prerokovania a doručenia protokolu, aj keď sa daňový subjekt rokovania nezúčastnil.
Z obsahu predloženého protokolu, ako aj z obsahu pripojených administratívnych spisov vyplýva, že žalobcovi nebolo priznané právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. XXXXXX/B z 15.07.2010 z 15.07.2010 vystavenej dodávateľom BARAVIN s.r.o., Veľká Bara za dodávku tovaru - tokajské víno samorodné suché v množstve 10 000 litrov v jednotkovej cene á 5,40 Eur za liter, v celkovej sume základu dane 54.000,00 Eur a 19 % DPH v sume 10.260,00 Eur. Žalobcovi nebolo uznané ani odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry č. XXXXXX/LH zo dňa 16.07.2010 vystavenej dodávateľom L-VIASAT-H s.r.o., Ladmovce za dodávku tovaru - drevené kolíky v množstve 3 500 ks v jednotkovej cene 4,15 Eur za ks, v celkovej sume základu dane 14.525,00 Eur a 19 % DPH v sume 2.759,75 Eur. Nebolo žalobcovi priznané právo na odpočítanie dane z dôvodu, že nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovaru v tuzemsku tak, ako sú deklarované na uvedených faktúrach predložených. V priebehu výkonu daňovej kontroly nepreukázal žalobca reálnosť uskutočnených obchodov, tým aj splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z..
Zistený skutkový stav ohľadne vystavenia faktúr, príjmových dokladov, ako bola uskutočnená výplata za dodanie tovaru žalobca ani podľa obsahu žaloby nerozporuje, skôr poukazuje na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane, ktoré považuje za nepreskúmateľné.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovaru a služieb, ktoré použije na dodávku tovaru a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, keď je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona č. 222/2004 Z. z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť, podľa tohto zákona je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžiadavaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
Podľa názoru krajského súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty, pretože nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovaru v tuzemsku tak, ako sú deklarované v dodávateľskej faktúre č. XXXXXX/B z 15.07.2010 vystavenej dodávateľom BARAVIN s.r.o., Veľká Bara na dodávku tovaru - tokajské víno samorodné suché v množstve 10 000 litrov v jednotkovej cene á 5,40 Eur za liter, v celkovej sume základu dane 54.000,00 Eur a 19 % -tná DPH v sume 10.260,00 Eur a taktiež z dodávateľskej faktúry č. XXXXXX/LH zo 16.07.2010 vystavenej dodávateľom L-VIASAT-H s.r.o., Ladmovce za dodávku tovaru - drevené kolíky v množstve 3 500 ks v jednotkovej cene 4,15 Eur za ks, v celkovej sume základu dane 14.525,00 Eur a 19 % DPH v sume 2.759,75 Eur, čím nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane stanovených v citovanom ustanovením § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., prečo správca dane nemohol uznať nárok na odpočítanie dane uvedenej v uvedených faktúrach v celkovej sume za kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2010 13.019,75 Eur.
Skutočný nákup tovaru ako to vyplýva z obsahu pripojených administratívnych spisov a predložených dokladov žalobcom od dodávateľov BARAVIN, s.r.o. a L-VIASAT-H s.r.o. preukazoval žalobca iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom ako z predložených dokladov vyplýva všetky faktúry, ako aj pokladničné doklady vystavoval p. K. C. st., ktorý bol konateľom alebo spoločníkom obchodných spoločností. Reálne uskutočňovanie nákupov žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali aj existenciu jeho režijných nákladov, napr. za dodávku elektrickej energie, vodné, stočné, náklady na výkon prác cudzím zamestnancom. Treba uviesť, že žalobca nemal žiadnych vlastných zamestnancov, nemal žiaden hmotný investičný majetok, vlastné dopravné prostriedky a pod.. Preto súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že žalobca nemal vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti tak, ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty. V rovnakom rozsahu nebola preukázaná ani existencia predpokladov ekonomickej činnosti u dodávateľských obchodných spoločností.
V zmysle § 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie a dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňového subjektu, to znamená, že správca dane vedie dokazovanie, ale dôkazné bremeno znáša daňový subjekt, nakoľko v zmysle § 29 ods. 8 citovaného zákona daňový subjekt je ten, kto preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj v vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Rovnako daňovému subjektu táto povinnosť vyplýva z § 15 ods. 6 písm. e) citovaného zákona.
K priebehu daňovej kontroly a vykonania daňového dokazovania súd považuje za potrebné uviesť, že žalobcovi bolo doručené upovedomenie č. I/184//15291-96988/10/Bot z 10.09.2010 doručené o vykonaní kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 a uložená mu bola povinnosť predložiť doklady k predmetnej kontrole v lehote do 8 dní od začatia daňovej kontroly, t. j. do 04.10.2010. Doklady k výkonu daňovej kontroly žalobcom predložené boli až 10.11.2010, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. Z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu kontrolná skupina vyzvala žalobcu výzvou č. I/332/15291-126640/2010/Sat z 13.12.2010 a opakovanou výzvou zo 17.01.2011 na doplnenie dokladov a dôkazov preukazujúcich reálnosť prijatých zdaniteľných obchodov, na základe ktorých si žalobca uplatnil sporné odpočítanie dane. Taktiež žalobca bol vyzvaný kontrolnou skupinou na podanie písomného vyjadrenia a predloženia požadovaných dôkazov listom zo 07.02.2011 a listom z 30.03.2011. Žalobca v prílohe listu č. 44/11007 z 12.01.2011 predložil skladové karty a ich pohyby od 01.01.2010 do 31.12.2010 za jablčné víno a drevené kolíky, guľatina - smrek, tokajské víno samorodné suché a hranoly, foršne, dosky a nájomné zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi prenajímateľom BARAVIN s.r.o. D., DREVO SK s.r.o., I. R. D. a nájomcom ZEMPLÍNSKA PLAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ SK s.r.o.. Nájomné zmluvy sú podpísané za prenajímateľa i nájomcu konateľom spoločnosti K.Á. C. st. a boli uzavreté v decembri 2009 a januári 2008 na dobu neurčitú. K nákupu a predaju tovarov sa vyjadril, že boli na základe ústnej dohody a overovacie listy nádrží a sudov, v ktorých je skladované víno spoločnosť nemôže predložiť z dôvodu, že nie sú ciachované.
K dodávke tokajského vína samorodného suchého od dodávateľa BARAVIN s.r.o. bolo preukázané, že žalobca využíval skladové priestory a nádrže v areáli C., kde skladovali tokajské samorodné suché víno, jablčná šťava, resp. jablčné víno okrem žalobcu aj ďalšie spoločnosti osobne a personálne prepojené prostredníctvom K. C. a to CARTOON s.r.o., HALLMARK CE s.r.o., TOKAJSKÁ PLAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ SK s.r.o., ZEMPLÍNSKA PLAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ SK s.r.o., BARAVIN s.r.o., N&N s.r.o. TOKAJ MUŠKAT SK s.r.o. a ďalšie. Celková kapacita nádrže v sklade C. podľa objemov jednotlivých nádrží uvedených na nákrese ktoré predložil p. K. C. je 676.600 litrov, ale podľa vyjadrenia K.O. C. ich kapacita je až 1,5 milióna litrov. Kontrolná skupina miestnou ohliadkou zistila rozpor kapacity skladu oproti deklarovaným skladovým zásobám a deklarovaným obchodným plneniam jablčného vína, pričom neboli zobraté do úvahy zásoby tokajského vína samorodného suchého, čo ešte zvyšuje kapacitný rozdiel skladu. Táto skutočnosť spochybňuje existenciu oboch druhov vín v takých množstvách, v akých sú deklarované obchodné plnenia spoločností prepojených osobou K. C.. Bolo zistené, že daňový subjekt TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o., ktorý bol dodávateľom tokajského vína samorodného suchého pre dodávateľa BARAVIN s.r.o. podľa skladových kariet disponoval v marci 2010 so zásobami tokajského vína samorodného suchého sudového v množstve 1 429 560 litrov a 1 023 760 litrov jablčného vína, t. j. spolu 2 453 320 litrov. Celkové zásoby vína deklarované v uvedenom objeme prevyšujú kapacitné možnosti skladu C. cca o 1 milión litrov.
K spornému odpočítaniu dane s dodávateľskej faktúry od dodávateľa L-VIASAT-H s.r.o. za dodávku tovaru - drevené kolíky v množstve 3 500 ks súd považuje za potrebné uviesť, že preverovaním pohybu tohto tovaru cez dodávateľov a odberateľov za zdaňovacie obdobie júl 2010 bolo zistené, že v tomto mesiaci spoločností, ktoré medzi sebou daný tovar prevádzali vykázalo celkovo 22 spoločností, ktoré boli prepojené fyzickou osobou K. C. v to vzájomný nákup a predaj 2 497 000 ks drevených kolíkov, z toho 2 186 800 ks je deklarovaný ako predaj do Maďarska spoločnosti EUROPLAST KFT., v ktorej je tiež konateľom K. C.. Bolo preukázané, že nákup a predaj drevených kolíkov v mesiaci júl 2010 prebiehal v spoločnostiach personálne prepojených K. C. a tieto sa nakupovali a predávali v 11 spoločností. Všetkých 11 spoločností malo jeden skladovací priestor, v ktorom prebiehal predaj a nákup tovaru bez jeho prepravy a obrat tovaru bol vo výške 189 700 ks, čo pri hodnote á 3,50 Eur/ks činí 663.950,00
Eur, pritom počet predávaných kusov stále klesal, čo je účelové pre uplatnenie nadmerného odpočtu v týchto spoločnostiach.
Žalobca v žalobe namieta, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť v zmysle citovaného § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., ani realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2, 8 zákona č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v zmysle § 15 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb., pretože výkonom daňovej kontroly u neho a ďalších obchodných spoločnostiach, v ktorých bol konateľom K. C. st., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne taký stav, v ktorom nemohol reálne splniť požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva, s čím bol podstatne znevýhodnený oproti zamestnancom správcu dane. Tvrdí, že týmto postupom došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ktorá je imanentnou súčasťou princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Princíp proporcionality je normatívne zakotvený v čl. 52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ ako aj Ústavného súdu SR, ten v náleze č. PL I.ÚS SR 3/00 poskytol výklad tejto zásady: „Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaný štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný; prostriedky ktoré štát použije smú použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.
Kritériom alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvoril zásahom a stav, v ktorom treba sledovať cieľ vidí ako uskutočnený a nachádzajúci sa vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.
Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.“
Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL.ÚS 67/07 tak, že „obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavné akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia neliehavej spoločenskej potreby a primerane starostlivo vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.“
Nespornou skutočnosťou je, že žalobca, ktorého konateľom bol K. C. st., bol súčasne spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou alebo ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. menovaný súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný, v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Konateľ žalobcu bol súčasne konateľom alebo spoločníkom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Preto nemôže žalobca namietať nezákonnosť postupu správcu dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločností, ktoré sú prepojené osobou K. C. st.. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených jednou osobou žalovaný, ako aj správca dane zdôvodnil. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločnosti, v ktorých žalobca bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t. j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, pre ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností ktorých je žalobca konateľom sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom (správcom dane) bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi zo
štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa bolo potrebné a nevyhnutné
- dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených jednou osobou, nie samostatnými izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.
Konateľ žalobcu bol súčasne konateľom, resp. spoločníkom aj ďalších obchodných spoločností, musel si byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správca dane realizuje svoje zákonné oprávnenie.
Nemožno preto akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bola jedna a tá istá osoba. Veľkému počtu spoločností personálne a majetkovo prepojených jednou osobou musel zodpovedať aj zvýšený počet daňových kontrol. Je nesporné, že založením veľkého počtu obchodných spoločností jednou osobou bola táto osoba oprávnená realizovať ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však takáto osoba, ktorá založí väčší počet obchodných spoločností, v ktorých je konateľom alebo spoločníkom, je povinný aj akceptovať postup orgánov daňovej správy, ktoré realizujú svoje zákonné oprávnenie pri správe dane. Napokon konateľovi žalobcu nič nebránilo využiť ďalšie svoje právo zvoliť si zástupcu, ktorý by ho zastupoval v daňových konaniach, resp. by ho zastupoval pri výkone daňovej kontroly a bol oprávnený predkladať požadované doklady - dôkazy.
Súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že nebola zohľadnená skutočnosť, že nemohol uplatňovať všetky svoje práva pri výkone daňovej kontroly z dôvodu, že bol vzatý do väzby a orgánmi činnými v trestnom konaní boli zobraté aj podklady z jeho spoločnosti, pričom nebol urobený o tom žiadny záznam. Súd uvádza: tak, ako vyplýva z obsahu predložených administratívnych spisov žalobca predložil k výkonu daňovej kontroly účtovné a daňové doklady, ktorá sa začala ešte 04.10.2010. Pritom konateľ žalobcu K. C. bol vzatý do väzby až 01.03.2011, preto konateľovi žalobcu nič nebránilo do času, kým nebol vzatý do väzby predkladať na kontrolu účtovné a daňové doklady, ku ktorým bol vyzývaný kontrolnou skupinou. Taktiež nie je dôvodná námietka, že žalobcu mala v daňovom konaní zastupovať Advokátska kancelária Kolesár a partneri s.r.o., ktorá zanikla 31.05.2011, pretože okrem K. C., ktorý bol konateľom spoločnosti v roku 2011 konateľmi žalobcu boli aj Q. C. a A. D. (odo dňa 07.09.2011), takže nič nebránilo ani týmto konateľom spolupracovať s kontrolórmi pri daňovej kontrole.
Súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalobcu, že boli žalobcovi zaistené OČTK doklady, ktoré nikto neodovzdal, ani neprevzal, pretože podľa odpovede Prezídia policajného zboru z 19.01.2012 bolo oznámené konateľke A. D.Á.S. kto za daňový subjekt odovzdal zaistené doklady a podpísal preberacie protokoly (prítomná bola O. Q.) a bola informovaná zároveň o tom, že ako konateľka spoločnosti má možnosť nahliadať do zaistených vecí a vyhotoviť si fotokópie dokladov.
K námietke žalobcu, že podnikateľské subjekty prepojené osobou K. C. v podstate fungovali vo forme blízkeho holdingu uvádza, že daňové subjekty, ktoré boli personálne prepojené prostredníctvom K. C. st. obchodovali iba medzi sebou navzájom, konečný príjemca, t. j. spotrebiteľ nebol zistený, naopak bolo zistené iba to, že obchodovaný tovar neustále zostával v obehu v rôznych schémach vo vnútri spoločnosti a tovar nebol umiestňovaný na trh, takže charakteristiky holdingu pre tieto spoločností ako ekonomická sila, kapacitné možnosti, významnejšie postavenie na trhu nemali význam. Aj v holdingu musia jednotlivé spoločnosti viesť samostatné účtovníctvo, jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia byť zaznamenané aj účtovne, účtovné jednotky sú povinné zostavovať aj individuálnu účtovnú závierku. Ak by spoločností tak, ako to tvrdí žalobca mali fungovať vo forme blízkej holdingu, potom by nemalo žiaden význam to, aby tovar medzi jednotlivými spoločnosťami sa točil iba v rámci jedného miesta bez prepravy, bez vstupu do obchodných transakcií ďalších osôb v spoločnosti.
K námietke žalobcu kde poukazuje na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“ súd poukazuje na to, že z uvedeného rozsudku vyplýva aj to, že uplatňovanie právnej úpravy spoločenstva nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody stanovené právom spoločenstva (ide najmä o rozsudky z 11.10.1977, Cremer, 125/76, Zb. s. 1593, bod 21; z 03.03.1993, General Milk Products, C-8/92, Zb. s. I-779, bod 21, a Emsland-Stärke,
bod 51). Ak správca dane zistí, že právo na odpočet bolo vykonané podvodným spôsobom, alebo bolo zneužité, je oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie súm za každé takéto plnenie.
Tvrdenie žalobcu, že od svojho založenia zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania spoločností, je neopodstatnené, pretože predloženými daňovými priznaniami na dani z príjmov právnických osôb a účtovnými výkazmi za zdaňovacie obdobie rokov 2009 a 2010 žalobca deklaroval ako výsledok hospodárenia daňové i účtovné straty a vlastné imanie v záporných hodnotách.
K námietke žalobcu, že správca dane konštatoval, že jeho hlavným cieľom podnikania bolo nadobudnutie tovaru a získanie daňovej výhody bez toho, aby mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam, súd poukazuje na to, že žalobcovi správca dane doručil výzvy na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení, ale napriek tomu, že ich žalobca riadne prevzal, dôkazy k svojim tvrdeniam nepredložil, nepodal požadované vysvetlenia. Skutočnosť, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly toto právo, ktoré mu vyplýva zo zákona nevyužil, nemôže byť pripísané na vrub výsledkov získaných daňovou kontrolou. Žalobca bol písomne vyzývaný správcom dane na svoje povinnosti a práva, ale žalobca nesplnil si svoje povinnosti a nevyužil svoje práva, ktoré pre neho vyplývajú zo zákona.
Súd nepovažuje za opodstatnenú námietku žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane sú nepreskúmateľné z dôvodu, že odôvodnenie nie je vypracované v súlade s § 30 ods. 1 a 3 a s § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.. Súd poukazuje na to, že rozhodnutie správcu dane - dodatočný platobný výmer, ako aj rozhodnutie žalovaného obsahujú odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom toho ktorého rozhodnutia, použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo, na základe ktorých správca dane pristúpil k nepriznaniu nadmerného odpočtu a určeniu vlastnej daňovej povinnosti, ako aj vyhodnotenie zistených skutočnosti daňovej kontroly a získaných dôkazov pre dodatočný platobný výmer. Z obsahu predložených administratívnych spisov, ako aj z odôvodnenia správcu dane ako aj žalovaného jednoznačne vyplýva, že správne orgány vykonali dokazovanie a šetrenie v súlade so zásadami daňového konania podľa § 2 zákona č. 511/1992 Zb. v súčinnosti so žalobcom, ktorý ale nepredkladal, ani nenavrhoval žiadne dôkazy na preukázanie uplatneného nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a ani nepodával žiadne vysvetlenia.
Správca dane vykonal na zistenie sporných skutočností rozsiahle dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., t. j. vykonané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt - žalobca je ten, kto preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu. V danom prípade, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, ktoré vykonal správca dane, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, z ktorého dôvodu nebolo možné uznať odpočítanie dane zo sporných faktúr.
Súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby bol v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. a zákonom č. 222/2004 Z. z., a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. a žalobcovi nepriznal právo na ich náhradu, lebo v konaní nebol úspešný.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.