Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Er-87-1997.pdf
PDF · 77.84 KB
Case nature
Area
Subarea
2Er/87/1997
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného: O. G., E.. XX. XX. XXXX, I. D. XXX, XXX XX E. - I., Š. F. S., proti povinnému: t. č. neexistujúci právny subjekt Pozemné stavby Banská Bystrica, štátny podnik "v likvidácii", Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00 153 818, na vymoženie pohľadávky vo výške 1578,57 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, Exekútorský úrad Šaľa, so sídlom P. Pázmáňa 49/3, 927 01 Šaľa, pod sp. zn. EX 17/97, takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a zastavuje ju.
Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
odôvodnenie:
Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške 1578,57 Eur s príslušenstvom, a to na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica, číslo konania 7 C 221/96-10 zo dňa 20. 11. 1996.
Poverením č. 5601 001698 zo dňa 06. 02. 1997 Okresný súd Banská Bystrica poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Juraja Melišku, Exekútorsky úrad Prievidza, so sídlom ul. Hviezdoslavova 3, 9741 01 Prievidza, ktorý ju viedol pod sp. zn. EX 620/97. Dňom 30. 04. 2008 bol v súlade s ustanovením § 16 ods. 2, písm. a) Exekučného poriadku súdny exekútor Mgr. Juraj Meliško z funkcie súdneho exekútora odvolaný a ako jeho náhradník bol ustanovený súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár, Exekútorský úrad Šaľa, so sídlom P. Pázmáňa 49/3, 927 01 Šaľa, ktorý exekúciu vedie pod sp. zn. 17/97.
Podaním, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 25. 02. 2016 súdny exekútor podal podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra bez právneho nástupcu.
Súd mal preukázané, že exekučné konanie začalo dňom 24. 01. 1997, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie.
Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Súd na základe aktuálneho výpisu z obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel Sro, vložka číslo 20/S má preukázané, že rozhodnutím zakladateľa č. 1588/M-1996 zo dňa 9.8.1996 bol štátny podnik zrušený formou likvidácie. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24 K 177/97 zo dňa 6.8.1997 bol za správcu konkurznej podstaty ustanovený JUDr. Peter Gruber, nar. 5.5.1967, advokát, s miestom podnikania Martin, Hviezdoslavova 9. Krajský súd Banská Bystrica uznesením č.
k.: 51-24K 177/97-Ga-4861 zo dňa 21.11.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.12.2011 zrušil konkurz na majetok úpadcu Pozemné stavby Banská Bystrica, š.p. "v likvidácií", so sídlom Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00 153 818, po splnení rozvrhového uznesenia a zbavil funkcie správcu konkurznej podstaty JUDr. Petra Grubera, J. Kráľa 3, Banská Bystrica. Povinný bol bez právneho nástupcu z obchodného registra vymazaný dňom 23. 08. 2013.
Skutočnosť, že povinný zanikol výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu a tým stratil spôsobilosť byť účastníkom občianskoprávneho konania, je jedným z dôvodov neprípustnosti exekúcie. Keď povinný, ktorý je právnickou osobou, zanikne výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu z dôvodu jeho predchádzajúceho zrušenia bez likvidácie, je zánik povinného a strata jeho právnej spôsobilosti prakticky dôsledkom jeho nemajetnosti a práve táto skutočnosť je v príčinnej súvislosti s jeho zánikom. (viď uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo 13/2012 zo dňa 15. 08. 2012, sp. zn. 3M Cdo 10/2011 zo dňa 24. 11. 2011).
Ustanovenie § 57 ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré musí súd exekúciu zastaviť, a to bez zreteľa na to, či to účastník konania navrhol. Existencia nedostatku majetku povinného musí byť podložená šetrením exekútora, pričom sa jedná o objektívnu skutočnosť. Vzhľadom na to, že exekučný poriadok v znení do 31.01.2002 neupravoval osobitne ako dôvod zastavenia exekúcie nemajetnosť povinného ( ktorý bol do Exekučného poriadku doplnený novelou č. 32/2002 Z. z. s účinnosťou od 01.02.2002), súd na daný prípad aplikuje ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ( s účinnosťou do 31.01.2002), exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd exekúciu podľa 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ( účinného do 31.01.2002) vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 151 ods. 1 vety prvej zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "OSP") o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 196 Exekučného poriadku /v znení účinnom až do 31. 08. 2005/ za výkon exekučnej činnosti patrí súdnemu exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku /v znení účinnom do 31. 01. 2002/ ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie má povinnosť exekútorovi uhradiť povinný a len vo výnimočných prípadoch (§ 203 Exekučného poriadku) bude mať túto povinnosť oprávnený. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Súd má za to, že v danom prípade oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia ani pri náležitej opatrnosti. Za podmienky pridŕžania sa zákonného ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 má súd za to, že samotná skutočnosť, že na strane povinného došlo k zániku spôsobilosti byť účastníkom konania a nemožno mu preto uložiť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému, nakoľko túto skutočnosť nie je
možné subsumovať pod ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, ktoré vymedzuje podmienky, za ktorých možno uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie oprávnenému.
Nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má svoj základ v ustanoveniach procesného práva, preto o zavinení oprávneného možno uvažovať len z tohto hľadiska, podľa procesného výsledku konania. V danej veci súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 24. 01. 1997 a povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania dňom 23. 08. 2013, kedy bol vymazaný z obchodného registra. Vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o výmaze povinného, oprávnený ani pri náležitej opatrnosti zánik povinného ako dôvod na zastavenie exekúcie nemohol predvídať. Nakoľko exekučné konanie začalo pred 1. februárom 2002 a je nutné postupovať podľa právnej úpravy účinnej do 31. januára 2002, súd má za to, že ustanovenie § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie.
Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením vo výkone funkcie /III ÚS 351/2007-11/. Súdny exekútor je osoba podľa Exekučného poriadku splnomocnená na realizovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, t.j. na exekučnú činnosť. Prenesenie uvedených kompetencií na súdnych exekútorov je zvýraznené ich inštitucionálnou nezávislosťou, teda nezávislosťou od účastníkov v tom zmysle, že svoje rozhodnutia vynáša slobodne a samostatne. Z tohto dôvodu riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá aj i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu je v danom prípade vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (viď uznesenie KS BB č.k. 12CoE 302/2010-40). Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t.j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch, pričom v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok /IV ÚS 236/08-12/.
Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj preto, že súdny exekútor si trovy neuplatnil, súd o náhrade trov exekúcie rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Pri rozhodovaní súd aplikoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 659/2007 Z. z., podľa ktorého peňažné sumy v slovenskej mene uvedené v rozhodnutí (aj prevzaté do tohto rozhodnutia) sa odo dňa zavedenia eura, t.j. od 01. 01. 2009, považujú za peňažné sumy v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia, na tunajší súd, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 202 ods. 2 OSP). Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.