Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoE/238/2015

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 42 174 716, proti povinnému: H. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXX, o vymoženie sumy 1.232,49 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 10. júla 2015 č. k. -25 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 10. júla 2015 č. k. -30 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 10. júla 2015 č. k. -25 p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 10. júla 2015 č. k. -30 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením zo dňa 10. júla 2015 č. k. -25 súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD. zo dňa 14. 04. 2015 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243d ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, 4, § 54 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a bol toho názoru, že v danom prípade nebolo možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožnila spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponechávala ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nebol rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnútil, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto bola v zmysle Občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinný, teda spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nebolo možné podľa názoru súdu, považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou,

pretože na jej platnosť bolo nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nešlo o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku bol stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo bol bezpochyby daný prípad. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo bolo v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nebol vykonateľný a nemohol byť ani exekučným titulom, pretože nebol spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom na to bolo možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo bol dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okrem toho súd prvého stupňa uznesením zo dňa 10. júla 2015 č. k. -30 uložil oprávnenému, aby v lehote 3 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, podpísané zaručeným elektronickým podpisom, vo výške 3 eur, čo odôvodnil položkou č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 10. júla 2015 č. k. -30 podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený (v dvoch vyhotoveniach s totožným obsahom), namietajúc, že rozhodnutie súdu je neodôvodnené a arbitrárne, čím bola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom. Mal za to, že objektom poplatkovej povinnosti v zmysle ustanovenia položky 20a ods. 1 sadzobníka je vyhotovenie rovnopisu za predpokladu, že toto podanie bolo podané elektronickými prostriedkami a podpísané so ZEP-om. Z vyššie uvedeného vyplývalo, že doručenie ani prijatie podania podpísaného ZEP-om poplatkovým úkonom nie je. Keďže v predmetnom konaní oprávnený výslovne nenavrhol súdu, aby vykonal poplatkový úkon, t.j. nežiadal vyhotoviť rovnopis, bolo možné konštatovať, že takýto výslovný prejav vôle účastníka konania absentoval. Súd teda vykonal spoplatňovaný úkon bez návrhu účastníka konania. Ak teda súd vyrubil súdny poplatok za úkon, ktorý vykonal bez návrhu účastníka konania, dal do pozornosti, že v ZoSP absentuje výslovné určenie poplatníka poplatku za vyhotovenie rovnopisu, a rovnako tak, že zákon neobsahuje ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné určiť poplatníka, teda subjekt tejto poplatkovej povinnosti. Uloženie povinnosti zaplatiť poplatok podľa položky 20a sadzobníka bolo teda neprípustné v prípade absencie výslovného návrhu na vykonanie tohto úkonu účastníkov. Keďže účastník konania, ktorý urobil podanie podpísané ZEP-om, návrh na vykonanie poplatkového úkonu pod položkou 20a sadzobníka nepodal, nemalo uloženie poplatkovej povinnosti za tento úkon oporu v zákone, pretože ho ZoSP za poplatníka v takom prípade neurčil. Okrem toho mal za to, že uloženie poplatkovej povinnosti aj za spôsob podania návrhu je duplicitným spoplatnením toho istého úkonu a zákon takýto postup nepripúšťa. Uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok bolo tiež v rozpore so zákonom z dôvodu nedostatku návrhu a nedostatku v ustanovení osoby poplatníka a zároveň nemohlo vzniknúť skôr, ako bolo rozhodnuté o veci samej. Následne dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. a žiadal odvolací súd, aby predmetné uznesenie zrušil.

Oprávnený následne odvolaním napadol aj uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 10. júla 2015 č. k. -25, namietajúc prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16. júna 2009 sp. zn. . V ďalšej časti odvolania oprávnený namietal prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených

medziach. Okrem toho bol toho názoru, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel nad rámec zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu a nálezu sp. zn. z 23. septembra 2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti, že v zmysle ustanovenia II: časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a to najmä porušením zákazu retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods. 1 OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného súdu , ako aj poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010 sp. zn. . Zároveň bol toho názoru, že OSP, ani Exekučný poriadok, ani Zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/ EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia, pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR -8. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a. s., zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, a preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniam oprávneného nemienila vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 10. júla 2015 č. k. -25 je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 10. júla 2015 č. k. -30 je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 30. 03. 2015, kedy došiel súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s. so sídlom Sienkiewiczova 4, Bratislava, sp. zn. zo dňa 14. 03. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 04. 2014 a vykonateľnosť dňa 04. 05. 2014. Súdny exekútor dňa 28. 04. 2015 doručil súdu prvého stupňa návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,

rozhodcovským rozsudkom a zmluvou o úvere spolu s obchodnými podmienkami pre úver. Následne na výzvu súdu prvého stupňa oprávnený elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom zaslal súdu aj všeobecné obchodné podmienky a súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutými uzneseniami.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje rozhodnutie zo dňa 10. júla 2015 č. k. -25 aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. , uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp. zn. ).

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný

súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvého stupňa ako exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciu rozhodcovskej doložky, obsiahnutú v bode 10.2 Všeobecných obchodných podmienok nemožno považovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože opomenula povinnosť stanovenú v § 93b ods. 2 zák. č. 483/2001 Z. z. a to dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú doložku - „Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. (OSP, Exekučný poriadok).“ Za splnenie podmienky nemožno považovať klauzulu o možnosti vyjadriť písomne nesúhlas osobitným oznámením, nakoľko nie je zrejmé, či sa s týmto ustanovením povinný oboznámil, keďže nebolo ním podpísané. Naviac, odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská doložka upravená v obchodných podmienkach nebola platná ani z dôvodu, že nebola zachovaná jej písomná forma, pretože rozhodcovská doložka nebola obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, čím sa aj vylúčila akákoľvek možnosť rozhodcovskú doložku neprijať. Čo sa týkalo bodu 6 vyjadreného priamo v zmluve o úvere, odvolací súd má za to, že uvedené nemožno považovať za splnenie podmienky podľa § 93b Zákona o bankách, pretože ani toto ustanovenie neumožňuje klientovi rozhodcovskú doložku neprijať, resp. vyjadriť sa k nej. Má možnosť len rozhodcovskú doložku prijať, alebo neuzatvoriť zmluvu o úvere. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 10. júla 2015 č. k. -25 v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 3 eur, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním tohto uznesenia. K námietke oprávneného, uvedenej v odvolaní, že napadnuté uznesenie je neodôvodnené a arbitrárne, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a

článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorého zákona a ktorej položky. Napriek uvedeným záverom odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ súd 1. stupňa v danej veci uviedol, že ide súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktorý je 3 eur podľa pol. č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov, takéto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ani uvedeným stručným požiadavkám na odôvodnenie nezodpovedá a je nepreskúmateľné, pretože z neho nie je zrejmé ani to, podľa ktorého zákona bola poplatková povinnosť uložená, preto z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 9. júla 2015 č. k. -30 podľa § 221 ods. 1 písma. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K tvrdeniu oprávneného, že uloženie povinnosti zaplatiť poplatok nebolo prípustné, odvolací súd udáva, že z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený zaslal súdu všeobecné obchodné podmienky elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, za čo mu súd vyrubil súdny poplatok. Súd v prípade prijatia elektronického dokumentu podpísaného zaručeným elektronickým podpisom overuje platnosť kvalifikovaného certifikátu, platnosť zaručeného elektronického podpisu, jeho neporušenosť integrity a následne priradí dokumentu čas jeho prijatia. Príslušný súd vytlačí dokument prijatý v elektronickej podobe do listinnej podoby. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď v zmysle položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov vyrubil súdny poplatok oprávnenému za vyhotovenie rovnopisu podania, ktoré tvorí súdny spis, ako aj správne zistil, že išlo o podanie urobené elektronickými prostriedkami, ktoré urobil oprávnený a podpísal ho svojim zaručeným elektronickým podpisom. Rovnako tak bolo potrebné súhlasiť s oprávneným, že podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, netreba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice (§ 42 ods. 3 druhá veta OSP). Avšak na rozdiel od oprávneného, súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že povinnosť vyhotoviť jeho listinnú podobu vyplýva súdu ex offo z poznámky k položke 20a sadzobníka súdnych poplatkov. Poplatkovú povinnosť preto znáša ten subjekt, ktorý alebo v mene ktorého bolo podanie urobené. Čo sa týkalo oprávneným namietaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 23. 06. 2011 sp. zn. a jeho právnej vety, odvolací súd dáva do pozornosti predposledný odsek predmetného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že poplatkovú povinnosť je potrebné posudzovať výlučne podľa zákona o súdnych poplatkoch, a teda ide o povinnosť zaplatiť súdny poplatok za úkon súdu vymedzený v položke 20a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý bol vykonaný súdom v konaní ako nevyhnutný dôsledok zákonom akceptovanej možnosti urobiť podanie elektronickými prostriedkami zo zaručeným elektronickým podpisom. Keďže v danej veci bolo podané podanie oprávneného elektronickými prostriedkami zo zaručeným elektronickým podpisom, oprávnený oslobodený od súdneho poplatku nebol a súd prvého stupňa bol povinný prijatý dokument vytlačiť do listinnej podoby, odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď oprávnenému za vyhotovenie listinnej podoby jeho podania vyrubil súdny poplatok podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.