Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoE-76-2015.pdf
PDF · 103.89 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/76/2015
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnej S. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. X. X, XXX XX H. H., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pod sp. zn. EX 1701/2015, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 28,29 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 2Er/1214/2015-22 zo dňa 18. 05. 2015, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd podľa §44 ods. 2 z.č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“ alebo „EP“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol, že súdny exekútor dňa 22.04.2015 požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného proti povinnej. Oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882, sp. zn. PW-C/0513/0020 zo dňa 18. 03. 2014. Exekučný titul bol vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc z rozhodcovskej doložky, zakotvenej v článku 7 Zmluvy o úvere, ktorú uzatvoril právny predchodca oprávneného a povinná dňa 20. 08. 2008, a konkretizovanej v bode 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok (ďalej v texte len „VOP“). Súd zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou zo Zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve definovanou v §53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 10.2.2 VOP je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený, resp. jeho právny predchodca podá žalobu na rozhodcovský súd. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným dojednaniam. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia §53 ods. 4 písm. r) OZ, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Na základe uvedeného posúdil exekučný súd dojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, preto okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie. Exekučný súd podľa neho prekročil zákonné limity ustanovenia § 44 ods. 2 EP, keď pri
rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie skúmal okrem žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu aj zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, teda je potrebné s ním rovnakým spôsobom aj nakladať. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZoRK“) v §37 predpokladá možnosť preskúmať rozhodcovský rozsudok súdom v konaní o vyslovenie neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Ak je rozhodcovský rozsudok exekučným titulom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Je tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 VOP, Poštová banka, a.s., postupovala v súlade s §93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Ak by právny predchodca neponúkol klientovi návrh rozhodcovskej doložky, došlo by k porušeniu zákona o bankách. V zmysle § 3 ods. 2 ZoRK rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zdôraznil, že v období do 31. 12. 2007 sa ustanovenia § 52 a nasl. OZ vzťahovali len na taxatívne vymedzené zmluvné typy. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku, a tak sa právne vzťahy zo zmluvy o úvere, uzavretej pred 01. 01. 2008, v súlade s §261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom, bez ohľadu na povahu účastníkov. Vzhľadom na súdom vyslovenú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky poukázal na to, že do § 53 OZ bolo ustanovenie o rozhodcovskej doložke doplnené pod písmenom r) s účinnosťou od 01.01.2008, zatiaľ čo zmluva o úvere bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia. Preto pokiaľ okresný súd neprijateľnosť zmluvného dojednania, obsahujúceho rozhodcovskú doložku odvodzoval od ustanovenia OZ v znení, ktoré sa stalo účinné neskôr, ako v čase uzatvorenia zmluvy, nepostupoval správne a porušil zásadu zákazu retroaktivity právnych predpisov. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného a nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. Bez akýchkoľvek skutkových a právnych dôvodov ju potom označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Exekučný súd sa taktiež nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktoré majú exekučné súdy tohto istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd ani nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch zmluvných strán a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, súd sa nevyjadril, akým spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Exekučný súd svojim postupom vykonával nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k odlišným právnym záverom, k vykonaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu, čím mu exekučný súd odoprel právo byť účastníkom konania a zasiahol do jeho práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok a ani ZoRK neobsahuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napríklad rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu Rady EHS č. 93/13/EHS, keďže tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pretože judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Oprávnený poukázal na súvisiacu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov a na neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia. Postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, bol nezákonne zvýhodnený len na základe jeho postavenia. Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., ako zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a. s., zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory, v súlade § 73 ods. 5 zákona č. 355/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Preto
žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu, pričom zákonný sudca odvolaniu oprávneného nevyhovel (§ 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ďalej v texte len „O. s. p.“), preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor požiadal dňa 22.04.2015 exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, proti povinnej na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882, sp. zn. PW-C/0513/0020 dňa 18.03.2014, ktorý sa stal právoplatným dňa 30.04.2014 a vykonateľným dňa 04.05.2014. Rozhodcovský súd vyhovel nárokom žalobcu (oprávneného), ktoré si uplatnil na základe zmluvy o úvere zo dňa 20.08.2008, uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu (oprávneného) a žalovanou (povinnou). Exekučným titulom rozhodcovský súd žalovanej (povinnej) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) istinu vo výške 40,07 € spolu s úrokom vo výške 17,38% ročne zo sumy 40,07€ od 16.12.2010 do zaplatenia istiny, úrokom z omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 40,07€ od 16.12.2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 15.12.2010 vo výške 7,69€ a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 92,16€, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu (oprávneného) a žalovanou (povinnou) rozhodcovský súd posúdil ako zmluvu o úvere v zmysle §497 Obchodného zákonníka. Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Vychádzal z názoru, že zmluva o úvere, uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou je zmluvou spotrebiteľskou, pretože napĺňa znaky, ktoré sú uvedené v ustanoveniach § 52 a nasl. OZ. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky t.j. také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože takéto podmienky sú vzhľadom na § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatné. Rozhodcovská doložka, obsiahnutá v článku 7 Zmluvy o úvere a konkretizovaná v bode 10.2.2 VOP, je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá je neplatná, pretože spotrebiteľovi fakticky odopiera možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde v prípade, ak oprávnený, resp. jeho právny predchodca podá žalobu na rozhodcovský súd. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu, preto okresný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol.
Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej Zmluvy o úvere, Obchodných podmienok pre úver [verzia 2/2008], ako aj Všeobecných obchodných podmienok, obsahom ktorých je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10), dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Navyše právne posúdenie vzťahu
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, ako vzťahu spotrebiteľského, nespochybnil vo svojom odvolaní ani sám oprávnený.
Odvolací súd nepokladal odvolaciu argumentáciu oprávneného, ktorou okresnému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie Zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej podľa ustanovenia §52 OZ v neskoršom znení ako v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, za dôvodnú. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že k uzatvoreniu Zmluvy o úvere medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou došlo dňa 20.08.2008 a nie dňa 09.12.2007 tak, ako to nesprávne uvádza oprávnený v odvolaní. Postup okresného súdu, ktorý pri posudzovaní Zmluvy o úvere aplikoval ustanovenie § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008 do 31.10.2008, bol preto správny. Pokiaľ mal okresný súd za preukázané, že predmetná zmluva bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom (čo v odvolaní nespochybnil ani sám oprávnený), niet pochybnosti o tom, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v zmysle § 53 ods. 1 OZ nesmie obsahovať dojednania spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky).
Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.
K odvolacej námietke oprávneného, smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský rozsudok, krajský súd vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok zdôrazňuje, že súd nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), ale aj počas celého exekučného konania. Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk, zakotvených v príslušných právnych predpisoch, ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012). Skutočnosť, či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné, sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Materiálna vykonateľnosť rozhodnutia sa skúma z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu, vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v §44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Postup exekučného súdu v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať za posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Je pritom potrebné zdôrazniť, že exekučný súd pri riešení otázky, či bola daná právomoc rozhodcovského súdu prejednať daný spor, a teda či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, nie je viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.
Pokiaľ oprávnený namietal, že mu exekučný súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, keďže nemal možnosť vyjadriť sa k zisteniam exekučného súdu a tým došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd konštatuje, že exekučný súd dospel k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve vychádzajúc len z listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou vyplývajú z
obsahu predloženej Zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných podmienok. V posudzovanej veci postup okresného súdu oprávneného neukrátil o možnosť vyjadriť sa, pretože z úradnej činnosti odvolacieho súdu je zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov nepochybne je dostatočne informovaný o názore okresného a odvolacieho súdu ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch; uvedený názor okresného súdu v žiadnom prípade nemohol byť pre oprávneného prekvapujúci, pretože mal možnosť sa k nemu vyjadriť už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 z 10. 07. 2013) konštatoval, že článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno vykladať tak, že oprávnenému zaručuje možnosť byť prítomný pri prerokovaní veci a vyjadrovať sa neustále a v každej inštancii a fáze konania. Exekučný titul bol vydaný v konaní, na ktorom sa oprávnený zúčastnil, mohol prednášať svoje argumenty a vyjadrovať sa k nim. Na právne dôvody uplatňované konajúcim súdom ex offo a pre výsledok konania v predmetnej veci rozhodujúce, oprávnený mal možnosť zareagovať priamo v návrhu na vykonanie exekúcie a teda mal možnosť k veci sa kontradiktórne vyjadriť. Skutočnosť, že exekučný súd je v spotrebiteľských veciach oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci nevykonateľnosť tohto exekučného titulu, je len napĺňaním príkazu, vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Dôvody argumentácie, spochybňujúce postup súdu s poukazom na údajné porušenie ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom, vzhľadom na uvedené neobstoja.
Ustálený je aj názor okresných súdov, krajských súdov i najvyššieho súdu na otázku, že dojednanie rozhodcovskej doložky len na základe príkazu zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách automaticky neznamená, že rozhodcovská zmluva (doložka) bola dojednaná platne a že aj v tomto prípade musí exekučný súd skúmať platnosť dojednania rozhodcovskej doložky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 24/2013 zo 14.05.2013, 3ECdo 160/2013 zo 06.08.2013). Podľa § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31.08.2008 (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere z 20.08.2008) „Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.“ (osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č.244/2002 a tiež §67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov). Najvyšší súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobnej veci sp. zn. 3Cdo 24/2013 dospel k názoru, že námietka oprávneného (právneho nástupcu Poštovej banky, a.s.), že jeho právna predchodkyňa uzavretím rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere so spotrebiteľom len plnila zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. je nenáležitá z dôvodu, že Stály rozhodcovský súd zriadený pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s., so sídlom v Bratislave nie je rozhodcovským súdom zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového združenia, ktorý by mal v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. v spojení s § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. a zákonom č. 244/2002 Z. z. rozhodovať spory medzi bankou ako dodávateľom a spotrebiteľom, z dôvodu, že tento Stály rozhodcovský súd bol ustanovený odlišným subjektom. V iných rozhodnutiach, posudzujúcich rozhodcovskú doložku uzavretú medzi bankou a spotrebiteľom (napr. 6 M Cdo 9/2012 zo 16.01.2013, 5 M Cdo 4/2012 z 29.04.2013) najvyšší súd v zhode so súdmi nižších stupňov dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky uzavretej podľa ustanovenia § 93b zákona o bankách, ktoré nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej (banku) povinnosti predložiť povinnému v exekučnom konaní návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa povinnému poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Ak banka pri uzatváraní rozhodcovskej doložky takto nepostupovala, resp. takýto postup nepreukázala, rozhodcovská doložka je neprijateľná. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá - ktorá voľba znamená. Zo zmluvy o úvere v kópii na č.l. 3 spisu a kópie predložených Všeobecných obchodných podmienok s rozhodcovskou doložkou v bode 10.2. nie je možné dospieť k názoru, že povinná ako spotrebiteľ bola pred uzavretím rozhodcovskej doložky
dostatočne informovaná o možných spôsoboch riešenia sporov medzi ňou a bankou a dôsledkoch voľby medzi viacerými riešeniami. V zmluve sa len jednou vetou odkazuje na riešenie všetkých sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere „v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach“ a z textu rozhodcovskej doložky v bode 10.2 VOP je možné vyvodiť len to, že banka bude predkladať spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, platných a účinných v čase rozhodcovského konania a klient v prípade, že bude v spore žalobcom, môže predložiť spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu alebo všeobecnému súdu. Tento text nie je možné považovať za jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Okresný súd dospel k správnemu názoru, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodnúť spor medzi právnym predchodcom oprávneného - Poštovou bankou, a.s., a povinnou a z tohto dôvodu nie je rozhodcovský rozsudok predložený oprávneným spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie, preto bolo dôvodné žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť.
Pre úplnosť je potrebné uviesť, že ak oprávnený namietal neprípustnosť aplikácie Smernice Rady EHS č. 93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, odvolací súd považoval argumentáciu v tomto smere za zmätočnú, pretože z odôvodnenia uznesenia okresného súdu nevyplýva, žeby svoje rozhodnutie na aplikácii ustanovení tejto smernice založil alebo žeby vychádzal z jej výkladu, obsiahnutého v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Rovnako neopodstatnený bol jeho argument o tom, že exekučný súd sa vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s odlišným právnym názorom iných súdov rovnakého stupňa. Rozhodnutia súdov rovnakého stupňa nie sú pre súd toho istého stupňa nijakým spôsobom záväzné. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, pre exekučný súd ako súd prvého stupňa je smerodajná jedine ustálená judikatúra súdov vyššieho stupňa, a to tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Na základe uvedených dôvodov krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.