Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/318/2015

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobcu K. C. G., V. XX XXX XXX, G., D. XXX/X, právneho zastúpeného N.. Dášovou Komkovou, advokátkou, AK so sídlom v Prešove, Hlavná 27, proti žalovanému 1/ C. G. Y. C., C., T. mieru 2, V. XX XXX XXX a 2/ I. C., C., D. XX, V. XX XXX XXX, právne zastúpenému JUDr. Jaroslavom Sidorom, advokátom, AK so sídlom v Poprade, Zdravotnícka 4373/6, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu a žalovaného v 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. -606 zo dňa 9.7.2015 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch, ktorými bola žaloba v časti zaplatenia istiny nad sumu 9 217 eur s príslušenstvom a v časti úrokov z omeškania vo výške 13 % za obdobie od 1.7.2003 do 1.3.2004 zo sumy 31 374 eur zamietnutá.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým bola žalovanému v 2/ rade uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 31 374 eur.

Mení rozsudok v časti príslušenstva sumy 31 374 eur tak, že žalovaný v 2/ rade je povinný zaplatiť žalobcovi istinu v sume 31 374 eur s 12% úrokom z omeškania ročne od 12.3.2004 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému v 2/ rade povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 31 374 eur so 7,57 % ročným úrokom z omeškania od 12.3.2004 do zaplatenia. Žalobu v časti o zaplatenie 25 565 eur s prísl. ako aj žalobu v časti zaplatenia 13 % úrokov z omeškania za obdobie od 1.7.2003 zo sumy 31 374 eur zamietol. Žalobu zamietol aj voči žalovanému v 1/ rade. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30.dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 15.3.2001 uzatvoril žalovaný v 2/ rade a D. K., D. 3, G. - fyzická osoba bez živnostenského oprávnenia zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy, ktorej predmetom mal byť nájom nebytového priestoru nachádzajúce sa v budove starej parnej elektrárne na ul. R. XXX v suteréne o výmere 220 m2. Podrobný rozpis miestnosti mal byť spracovaný po dodaní projektovej dokumentácie, ktorú si mal dať vyhotoviť nájomca. Podľa bodu 3.2 zmluvy sa účastníci zmluvy dohodli, že uzavrú nájomnú zmluvu v zmysle zákona č. 116/1990 Zb., ktorej predmetom bude nebytový priestor popísaný v bode 3.1. Podľa čl. 4.5 pred započatím stavebných prác budúci nájomca sa zaviazal predložil žiadosť, projekt a rozpočet na tieto práce, na základe ktorých mal žalovaný v 2/ rade uzavrieť s nájomcom osobitnú dohodu o spôsobe a výške odpočtu z nájomného. Po ukončení prác budúci nájomca mal predložil faktúry a súpis vykonaných prác a zástupcu žalovaného v 2/ rade mal práce prevziať. Dňa 13.6.2001 vydal Okresný úrad Poprad, odbor životného prostredia rozhodnutie o odstránenie časti stavby U. K. C., asanačné práce, v C. na pozemku č. XXX, kat. úz. C. a to vybúranie otvorov v nosných stenách, búranie ník a prehĺbenie. Rozhodnutie bolo vydané na žiadosť D. K., bytom G., pričom účastníkmi konania boli okrem iných aj žalovaný v 2/ rade. Toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 15.6.2001. V čl. 5.3 zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy bolo dohodnuté, že nájomná zmluva bude uzavretá na dobu neurčitú, pričom ju bude možné vypovedať len z dôvodov uvedených v § 9 ods. 2, 3 zákona č. 116/1990 Zb.. Podľa čl. 5.1 sa zmluvné strany dohodli uzavrieť zmluvu o nájme nebytového priestoru popísaného v čl. 3 ods. 3.1. najneskôr do 14 dní po nadobudnutí právoplatnosti stavebného povolenia pre rekonštrukciu objektu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.6.2001 a zmluva o nájme nebytových priestorov bola uzavretá medzi K. C. G.. a I. C. dňa 10.10.2002. Predmetom nájmu bol prenájom nehnuteľností nachádzajúcich sa v objekte bývalej parnej elektrárne na R. ulici XXX/XX v C. na parcele č. XXX o celkovej podlahovej ploche 374,39 m2, pričom špecifikácia vybavenia tvorí prílohu 2 zmluvy. V prílohe zo dňa 1.10.2002 bol uvedený technický stav nehnuteľností tak, že v rámci adaptačných prác preberajúci - nájomník realizoval v roku 2001 a 2002 prostredníctvom firmy V. G. búracie práce a podchytenie stropných konštrukcií oceľovými prvkami v podzemnom podlaží. Na statické úpravy bolo vydané stavebné povolenie - prvá etapa rekonštrukcie a tiež bolo uvedené, že nebytový priestor je v štádiu rekonštrukcie, ktorú vykonáva nájomník nebytového priestoru na základe zmluvy o budúcej nájomnej zmluve. Na základe predložených listinných dôkazov súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný v 2/ rade vedel, že uzatvára zmluvu o budúcej zmluve, čo je predmetom budúcej zmluvy a zároveň sám sa zaviazal a zvolil postup, že po splnení určitých podmienok zo strany D. K. ako fyzickej osoby bude uzavretá zmluva o nájme nebytových priestorov na dobu neurčitú. Ďalej konštatoval, že dňa 12.3.2002 vydal žalovaný v 2/ rade záväzné stanovisko k zámeru realizácie stavby K. C. C. na parcele č. XXX, kat. úz. C., a to realizáciu stavby v suterénnych priestoroch, pričom toto záväzné stanovisko bolo vydané pre D. K. ako fyzickú osobu. Dňa 4.1.2001 sa konalo rokovanie D. K. s I.. N. R. a V.. S. D. - zamestnancami žalovaného v 2/ rade, ktorého cieľom bolo stanovenie postupu rekonštrukcie a adaptácie nebytových priestorov, na ktorom rokovaní sa okrem iného D. K. zaviazal, že v termíne do 14.1.2002 predloží dohodu, resp. zmluvu o dielo s dodávateľom stavby, firmou V. G., na základe ktorej budú vykonávané ďalšie stavebné práce a do 18.1.2002 predloží situáciu širších vzťahov riešeného územia so zakreslením podzemných inžinierskych sietí. S poukazom na toto rokovanie prvostupňový súd nezohľadnil námietku žalovaného v 2/rade, že tento o žiadnych skutočnostiach týkajúcich sa rekonštrukčných prác nevedel a že v zmluvnom vzťahu bol výlučne na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov so žalobcom K. C. G.. až dňom 10.10.2002. Žalovaný v 2/ rade totižto prostredníctvom svojich zamestnancov už dňa 4.1.2001 zvolil postup rekonštrukčných práce, resp. s postupom navrhovaným D. K., ako fyzickou osobou vyslovil súhlas. Vo vzťahu k námietke žalovaného v 2/rade, že zmluva o dielo č. 01/04/01 bola uzavretá medzi objednávateľom K. C. G.. a zhotoviteľom V. s.r.o. dňa 29.6.2001, teda pred vznikom spoločnosti K. C. G.. súd prvého stupňa uviedol, že aj túto námietku považoval za nedôvodnú. Poukázal totižto na to, že spoločnosť síce vznikla 13.7.2001, avšak bola založená dňa 4.5.2001, teda konanie žalobcu týkajúce sa uzatvorenia zmluvy s V. s.r.o. dňa 29.6.2001 so súhlasným vyjadrením žalovaného v 2/ rade nebolo v rozpore so zákonom, ani v rozpore s dobrými mravmi podľa § 64 Obchodného zákonníka a § 20 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že obchodná spoločnosť K. C. G.., D. XXX/X, G. bola zapísaná do Obchodného registra dňa 13.7.2001 a jej jediným spoločníkom a zároveň konateľom spoločnosti je D. K.. Konštatoval, že nájomná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Tiež konštatoval, že z obsahu čl. VII bod 7.1 nájomnej zmluvy vyplýva, že rekonštrukciu a adaptáciu vykonáva nájomca na vlastné náklady, teda gramatickým výkladom tohto ustanovenia zmluvy (v prítomnom čase a nie v budúcom čase) to znamená, že žalovaný v 2/ rade už v prechádzajúcom období vyslovil súhlas s rekonštrukciou nebytových priestorov žalobcom ako právnickou osobou bez ohľadu na existenciu zmluvy o budúcej zmluve uzavretú medzi D. K. a žalovaným v 2/ rade. Na základe vykonaných dôkazov súd prvého stupňa posúdil, že rekonštrukčné práce vykonával žalobca na základe zmluvného dojednania ústnou formou. Poukazom na ustanovenie § 64 Obchodného zákonníka mal za to, že v mene žalobcu pred jeho vznikom, teda pred zápisom spoločnosti do obchodného registra konal D. K. ako konateľ spoločnosti, teda u žalobcu sa jednalo o osobu vykonávajúcu pôsobnosť štatutárneho orgánu podľa § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda tento v mene spoločnosti vykonával všetky úkony. Žalobcu tak považoval za aktívne legitimovaného v predmetnom konaní. Poukázal na to, že nie je potrebné rozlišovať investície, ktoré boli vložené pred zápisom spoločnosti do obchodného registra, keďže všetky úkony, ktoré vykonával D. K. súviseli s činnosťou žalobcu.

Súd prvého stupňa priznal žalobcovi sumu 31 374 Eur (945 172 Sk) opierajúc sa o znalecký posudok znalca V.. I. C. č. XX/XXXX vyhotoveného v predmetnom konaní. Tento znalecký posudok určil rozsah vykonaných prác žalobcom na nebytových priestoroch nachádzajúcich sa v objekte bývalej parnej elektrárne. V súlade so znaleckým posudkom uviedol, že v danom prípade sa nejedná o zhodnotenie

nehnuteľností, ale vykonanie čistiacich a búracích prác spojených so statickým zabezpečením objektu. Žalobu v časti o zaplatenie sumy 25 565 Eur zamietol ako nedôvodnú taktiež s poukazom na znalecký posudok. Nebola priznaná uplatnená suma vo výške 32 000 Sk za projektovú dokumentáciu, a to z dôvodu, že projektovú dokumentáciu a rozpočet stavby považoval za cenu diela. Nebola priznaná ani suma 6 000 Sk za stavebný dozor, lebo táto suma je zahrnutá v réžií stavebných prác, teda v réžií žalobcu. Faktúry č. XX/XXXX/X v sume 160 000 Sk a číslo XX/XX/XX v sume 60 500 Sk boli tiež zahrnuté v rozpočte stavebných prác. Žalobcovi priznal súd prvého stupňa úrok z omeškania z priznanej istiny vo výške 7,57 % ročne od 12. 03. 2004 z dôvodu, že žalobca predložil žalovanému v 2.rade doklady týkajúce sa vykonaných prác dňa 11. 03. 2004, teda dňom nasledujúcim sa žalovaný v 2.rade dostal do omeškania, ak predložené faktúry nepreplatil.

Povinnosť žalovaného v 2.rade zaplatiť žalobcovi hodnotu vykonaných prác súd prvého stupňa posúdil ako povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu vzniknutú na základe zmluvy o budúcej zmluve a na základe nájomnej zmluvy v súlade s ust. § 488 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Vo vzťahu k započítacej námietke vznesenej žalovaným v 2.rade z titulu nájomného za obdobie 01. 10. 2002 do 18. 07. 2003 súd prvého stupňa uviedol, že túto, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalobcu, nezohľadnil. K započítaniu došlo totižto podaním žalovaného v 2.rade zo dňa 19. 06. 2009, teda k premlčaniu žiadaného nároku došlo uplynutím 3-ročnej premlčacej lehoty, teda dňom 19. 07. 2006.

Vo vzťahu k pasívnej legitimácií žalovaného v 1.rade súd prvého stupňa uviedol, že medzi žalovaným v 1.rade a žalovaným v 2.rade na strane dlžníkov a žalobcom na strane veriteľa nedošlo k zmene osoby dlžníka ani jedným zo spôsobov uvedených v ust. § 524 - 543 Občianskeho zákonníka a nenastala ani iná právna skutočnosť, s ktorou by právne predpisy spájali prevod alebo prechod práv a povinností, teda prechod práv a povinností zo žalovaného v 2.rade na žalovaného v 1.rade. Dňa 15. 10. 2007 bola uzatvorená medzi žalovaným v 1.rade a žalovaným v 2.rade zámenná zmluva podľa § 611 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej žalovaný v 1.rade nadobudol do vlastníctva parcelu č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 700 m2 a stavbu starej elektrárne č. XXX postavenej na parcele č. XXX, k. ú. C., pričom vklad tejto zámennej zmluvy bol povolený Správou katastra Poprad dňa 10. 12. 2007. Zo zámennej zmluvy však nevyplýva, že medzi účastníkmi tohto zmluvného vzťahu došlo k dohode o prechode povinností, ktoré sa k predmetným nehnuteľnostiam vzťahujú. Z uvedených dôvodov žalobu voči žalovanému v 1.rade zamietol.

Keďže predmetom konania bola žaloba o zaplatenie sumy 56 939,90 Eur s 13 % úrokom z omeškania za obdobie od 01. 07. 2003 do zaplatenia, súd prvého stupňa zamietol žalobu v časti presahujúcej priznanú istinu a úroky.

Súd prvého stupňa citoval ust. § 488 Občianskeho zákonníka, § 64 Obchodného zákonníka, § 680 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka.

Vo vzťahu k trovám konania poukázal na ust. § 151 ods. 3 O. s. p.

V zákonom stanovenej lehote podal proti zamietavým výrokom, ako aj proti výške priznaného úroku zo sumy 31 374 Eur odvolanie žalobca. Navrhol v napadnutých častiach rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalovanému v 2.rade uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 31 374 Eur s 12 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 12. 03. 2004 do zaplatenia a tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16 348 Eur s 12 % úrokom z omeškania od 12. 03. 2004 do zaplatenia.

Namietal nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a tiež to, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods.1 písm. h) O. s. p.. Mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne určil výšku úroku z omeškania, keďže v čase vzniku omeškania žalovaného v 2.rade (12. 03. 2004) bol dvojnásobok výšky diskontnej sadzby 12 % ročne. Nesúhlasil s nepriznaním nákladov súvisiacich s vykonaním a vypracovaním projektovej dokumentácie v celkovej sume 492 500 Sk, ktorá suma pozostáva zo sumy 32 000 Sk za vypracovanie asanačného projektu firmou U., zo sumy 154 000 Sk za projektovú dokumentáciu inžinierskych sietí, zo sumy 80 000 Sk za štúdiu exteriéru U. K., zo sumy 160 000 Sk ako nákladov súvisiacich s búracími prácami, zo sumy 60 500 Sk za obitie omietok a zo sumy 6 000 Sk ako odmeny za stavebný dozor. Trval na tom, že ide o nevyhnutné položky, ktoré

stavebník musí zabezpečiť v rámci vydania oprávnenia na uskutočňovanie stavby v zmysle zákona č. 50/1965 Zb.. Citoval ust. § 44 ods. 1, 2, § 48 ods. 1 a § 54 zákona č.50/1965 Zb., v nadväznosti na ktoré uviedol, že bez vypracovania a predloženia príslušnej a potrebnej stavebnej dokumentácie by stavebný úrad nemohol vydať stavebné povolenie. Nesúhlasil preto s názorom súdu prvého stupňa, že sa jedná o režijné náklady, ktoré stavebník znáša sám. Zdôraznil, že po zmene nového vedenia mesta Poprad ako prenajímateľa došlo zo strany mesta k zrušeniu všetkých nájomných zmlúv týkajúcich sa prenájmu nehnuteľností, čím mesto donútilo nájomcov k uzatváraniu nových nevýhodných zmlúv. Nie súladné s dobrými mravmi považoval žalobca aj konanie mesta Poprad vo vzťahu k žalovanému v 1.rade, keďže pri uzatváraní zámennej zmluvy žalovaný v 2.rade neinformoval žalovaného v 1.rade o prebiehajúcom súdnom spore. V opačnom prípade by pravdepodobne došlo k mimosúdnemu vysporiadaniu nárokov žalobcu a predišlo by sa tak zbytočnému dlhoročnému sporu, súdnym nákladom a trovám spojeným s týmto sporom.

Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa, a to proti vyhovujúcemu výroku podal v zákonom stanovenej lehote aj žalovaný v 2.rade. Odvolanie zdôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), f) O. s. p.. Rozsudok považoval za nepreskúmateľný pre absenciu právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd síce uviedol ust.§ 488 Občianskeho zákonníka, avšak tento právny záver je zmätočný, keď po uzavretí nájomnej zmluvy neboli vykonávané žiadne rekonštrukčné práce a aj sám súd dospel k záveru, že v danom prípade sa nejedná o zhodnotenie nehnuteľnosti, teda nárok podľa § 670 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri takomto závere súdu prvého stupňa nevie posúdiť, z ktorého zmluvného vzťahu má povinnosť plniť, teda záver súdu je nepreskúmateľný a arbitrárny aj v tom, že neuviedol, na základe akej právnej skutočnosti a kedy žalobca vstúpil namiesto D. K. do zmluvného vzťahu, ktorý vznikol na základe zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 15. 03. 2001. Namietal vierohodnosť listinných dôkazov predložených žalobcom, a to zmluvu o dielo a faktúru V.. G. č. XX/XXXX z dôvodu, že tieto boli vyhotovené v čase, kedy žalobca nemal pridelené ani IČO a ani DIČ, hoci v zmluve o dielo sú tieto údaje v osobe objednávateľa uvedené. V súvislosti s týmito námietkami poukázal na svoje písomné vyjadrenia zo dňa 09. 02. 2015 a 24. 06. 2015 s tým, že súd sa v napadnutom rozsudku s jeho námietkami vôbec nevysporiadal. Namietal tiež, že absentuje aj vyhodnotenie listinných dôkazov, ktorými žalovaný v 2.rade preukazoval, že so žalobcom nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu. Z jeho strany bola naviac vznesená aj námietka premlčania nároku, s ktorou sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal. Žalovaný v 2.rade trval na tom, že napadnutý rozsudok trpí vadami nepreskúmateľnosti, čo je v rozpore s princípmi riadneho výkonu spravodlivosti v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čím odňal reálnu možnosť žalovanému v 2.rade konať pred súdom. Účastníkovi konania sa takýmto postupom odňala možnosť konať pred súdom, čo je dôvodom pre zrušenie rozsudku.

Žalovaný v 2.rade namietal nezisťovanie skutočnosti potrebných pre správne posúdenie veci a nevykonanie navrhnutých dôkazov. Medzi takéto dôkazy zaradil zmluvu medzi fyzickou osobou - D. K. a spoločnosťou K. C. G., ktorou by sa mohli ozrejmiť vzťahy medzi účastníkmi konania a D. K.. Taktiež súd nevykonal dôkaz, teda nevyzval žalobcu na predloženie ním tvrdených 4 zmien zmluvy o dielo, teda súd nezisťoval rozhodujúce skutočnosti pre správne posúdenie veci, hoci návrh na predloženie týchto zmien zmluvy o dielo zo strany žalovaného v 2.rade bol súdu predložený. Poukázal na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 17. 04. 2013 týkajúci sa nástupníctva žalobcu po D. K., čo sa však odvíja od preukázania existencie a charakteru zmluvného vzťahu medzi účastníkmi. V prípade absencie takéhoto vzťahu bolo potrebné nárok posúdiť ako bezdôvodné obohatenie. Za nesprávny považoval záver súdu prvého stupňa, že medzi žalobcom a žalovaným v 2.rade existoval záväzkový vzťah v čase vykonávania rekonštrukčných prác, ku ktorému záveru dospel len v dôsledku nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov. V priebehu konania totižto listinnými dôkazmi preukázal, že so žalobcom nebol v žiadnom právnom vzťahu v čase rekonštrukčných prác, keďže všetky rozhodnutia a záväzné stanoviská, ako aj vyjadrenia boli vydávané pre D. K., resp. na základe jeho žiadosti. Na rokovaniach sa tiež zúčastňoval D. K. ako fyzická osoba, odstúpenie od zmluvy bolo adresované D. K., výzva na predloženie dokladov k odpočtu nájomného bolo adresovaná D. K. a stavebný dozor v osobe V. K. bol urobený tiež pre D. K.. Tieto listinné dôkazy vyvracajú úvahu súdu o vysokej pravdepodobnosti nástupníctva D. K. žalobcom. Súdu prvého stupňa vytkol aj nedôsledné rešpektovanie pokynov odvolacieho súdu smerujúcich k podrobnému výsluchu účastníkov konania pre objasnenie charakteru zmluvného vzťahu. Súd prvého stupňa však tento záväzný pokyn odvolacieho súdu nesplnil a vykonal iba opätovný výsluch V.. Y.. Nevykonal však dôkaz opätovného vypočutia štatutárneho zástupcu žalobcu, teda vôbec nezisťoval charakter zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2.rade. Ani zo stanoviska žalobcu zo dňa 09. 06. 2015 sa nedá zistiť, v akom zmluvnom vzťahu bol žalobca

so žalovaným v 2.rade, lebo žalobca sa odvolal len na zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 15. 03.2001 uzavretú s D. K. a na zmluvu o nájme zo dňa 10. 10. 2002. Súd prvého stupňa tak neúplne zistil skutkový stav veci. Odvolateľ trval na vykonaní navrhnutých dôkazov vrátane zmluvy, ktorú spomínal v konaní D. K. a na vypočutí svedka V.. C. G. k nezrovnalostiam v údajoch objednávateľa na jeho faktúre č. 11/2001, lebo dňa 22. 04. 2001, kedy bol projekt objednaný nebola spoločnosť žalobcu ani len založená. Mal za to, že zmluva o dielo a účtovné doklady sú v rozpore so skutočnosťou, lebo neboli vyhotovené v reálnom čase a žalobca ich zneužíva na to, že on realizoval rekonštrukčné práce a za tieto aj zaplatil, hoci v skutočnosti práce objednával D. K. ako stavebník. Žalovaný v 2.rade upriamil pozornosť na názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 01. 12. 2010 a týkajúci sa posúdenia zmluvy o budúcej zmluve a nájomnej zmluvy ako dvoch samostatných záväzkových vzťahov s rozdielnymi subjektmi. V súvislosti s týmto zdôraznil, že zo zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 10. 10. 2002, ktorú uzavrel žalobca však nebol uplatnený v predmetnom konaní žiaden nárok. Pozornosť upriamil na to, že zmluva o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 15. 03. 2001 bola uzavretá medzi žalovaným v 2.rade a D. K., pričom bola dodržaná aj jej písomná forma podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda žalobca mohol do tohto zmluvného vzťahu vstúpiť len na základe dohody oboch zmluvných strán, a to písomným dodatkom v súlade s ust. § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žiadny písomný dodatok k zmluve však nebol uzavretý, a preto akékoľvek právne nástupníctvo D. K. spoločnosťou žalobcu je vylúčené. Mal za to, že nie je viazaný ani akoukoľvek dohodou medzi D. K. a spoločnosťou žalobcu, lebo nebol účastníkom žiadnej dohody a bez jeho súhlasu nemohol žalobca do zmluvného vzťahu vstúpiť. Akákoľvek dohoda medzi D. K. a žalobcom o nástupníctve by bola pre nedostatok písomnej formy neplatná. Mal za to, že ani prípadný ústny či konkludentný súhlas, že rekonštrukčné práce namiesto stavebníka D. K. vykoná žalobca prostredníctvom firmy V. nezakladá platný právny úkon o nástupníctve D. K. zo vzťahu založeného zmluvou o budúcej zmluve, ani vznik iného záväzkového vzťahu. Zo zmluvy o budúcej zmluve tak nevznikli žalobcovi žiadne práva ani povinnosti a vo vzťahu k nemu nevznikli žiadne povinnosti ani žalovanému v 2/ rade. Pokiaľ súd prvého stupňa poukazuje na obsah prílohy č. 2 zmluvy o nájme, tak žalovaný v 2/ rade zdôraznil, že touto prílohou je zápisnica o odovzdaní a prevzatí nebytového priestoru zo dňa 1.10.2002 a je len úkonom o odovzdaní nebytového priestoru do nájmu a nie zmluvným dojednaním. Naviac, jej obsah je v rozpore so skutočnosťou. Žalovaný v 2/ rade nesúhlasil so záverom súdu, že skutočnosti týkajúce sa odpočtu DPH nemajú žiadnu súvislosť s predmetom konania. V súvislosti s týmto uviedol, že súd ignoroval dôkazy, ktoré preukazovali, že v prospech žalobcu neboli uskutočnené zdaniteľné plnenia zo strany V., s.r.o., lebo zdaniteľné plnenia za mesiac august 2001 a september 2002 nezahrnul žalobca do svojich daňových priznaní na DPH. Zdaniteľné plnenie totožné so stavebnými prácami a vo výške zodpovedajúcej tomu, čo zhotoviteľ vyúčtoval zahrnul žalobca do daňového priznania len za mesiac apríl 2002. V tomto daňovom priznaní si žalobca uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH vo výške 95 762,- Sk, čo je 3 178,72 eur. Ak mu teda DPH štát vrátil, tak potom žalobca nemá žiadny nárok na zaplatenie ceny prác vrátane DPH. Ak súd teda žalobcovi priznal aj 10% DPH, teda 2 852,06 eur, tak nepostupoval správne, lebo žalobca nemá aj na zaplatenie DPH žiadny nárok a v tejto časti mal súd žalobu zamietnuť. Stotožnil sa s konštatovaním súdu prvého stupňa, že v danom prípade sa nejedná o zhodnotenie nehnuteľností, no v ostatnom považoval rozsudok za zmätočný a nezrozumiteľný. Nesprávnosť a zmätočnosť podľa jeho názoru spočíva v tom, že súd konštatoval, že povinnosť žalovaného v 2/ rade plniť vyplýva zo záväzkového vzťahu, ktorý vznikol na základe zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, ale aj na základe nájomnej zmluvy. Ak podľa súdu žalobca nemá nárok na zhodnotenie nehnuteľností podľa nájomnej zmluvy (§ 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka), tak potom nevie, aký nárok a podľa akého ustanovenia zákona má žalobca aj podľa nájomnej zmluvy. Opakovane zdôraznil, že žalobca nebol účastníkom zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, teda z tejto zmluvy žalobcovi nevznikli žiadne nároky voči žalovanému v 2/ rade. Naviac, súd nemal žiaden dôkaz na preukázanie, že by žalovaný v 2/ rade súhlasil s tým, aby práce vykonával žalobca. Žalobca ani jeho zamestnanci žiadne práce nevykonávali, preto žalovaný v 2/ rade nemá žiadnu povinnosť plniť žalobcovi. Poukázal na to, že žalobca ani nezaplatil všetky faktúry firme V., s.r.o., keďže sumu 160 000,- Sk zaplatil uvedenej firme dňa 4.6.2001 D. K. a sumu 550 000,- Sk zaplatil dňa 15.7.2002 taktiež D. K.. Ak by teda žalovaný v 2/ rade mal zaplatiť to, čo uhradil zhotoviteľovi žalobca, tak tieto sumy potom treba odpočítať z priznaného nároku a minimálne vo výške 23 567,68 eur mal súd žalobu zamietnuť. Za nesprávny považoval aj právny záver súdu prvého stupňa poukazujúci na ustanovenie § 64 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie sa totižto týka len toho, či zakladateľ žalobcu mohol uzavrieť zmluvu o dielo pred svojim vznikom, v súvislosti s čím poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 24.6.2015 v bode 2., kde zdôraznil, že zmluva o diele nie je záväzkom, ktorý súvisí so vznikom spoločnosti, ale sa týka už konkrétnej podnikateľskej činnosti spoločnosti, pričom oprávnenie na podnikanie pri novozaloženej spoločnosti vzniká až zápisom spoločnosti do obchodného registra.

Naviac, súd aplikoval právnu normu účinnú až od 1.1.2002, hoci spoločnosť žalobcu bola založená a vznikla v roku 2001. Za nesprávny považoval aj záver o tom, že spoločnosť žalobcu vznikla 4.5.2001, keďže táto vznikla až zápisom do obchodného registra dňa 13.7.2001. Zdôraznil, že súd opomenul pri hodnotení zohľadniť vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 20.3.2014, že spoločnosť žalobcu bola založená len za účelom účtovania všetkých investícii do objektu, čo znamená, že len účtovná evidencia investičných nákladov spoločnosti žalobcu nepreukazuje žiaden právny vzťah k žalovanému v 2/ rade. Aj z tohto dôvodu žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu domáhať sa nárokov zo zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, ktorej účastníkom nikdy nebol.

Žalovaný v 2/ rade trval na vznesenej námietke premlčania všetkých nárokov žalobcu. Zmluvu o budúcej zmluve uzavretú dňa 15.3.2001 medzi D. K. ako nepodnikateľom a žalovaným v 2/ rade ako obcou je podľa názoru odvolateľa potrebné posúdiť ako občianskoprávny vzťah podľa § 50a Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, preto na premlčanie je potrebné uplatniť ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to aj v prípade, ak by sa pripustilo, že žalobca je právnym nástupcom D. K.. V zhode s judikatúrou totižto nevzniklo medzi žalobcom ako podnikateľom a žalovaným v 2/ rade obchodno-záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, lebo nájomná zmluva a ani zmluva o budúcej nájomnej zmluve sa netýka zabezpečovania verejných potrieb, ale má charakter výkonu vlastníckeho práva a s verejným záujmom nesúvisí. Žalobcovi mohlo tak vzniknúť nanajvýš bezdôvodné obohatenie na základe plnenia bez právneho dôvodu, hoci otázne je, či toto bezdôvodné obohatenie žalovaný v 2/ rade získal na úrok D. K. alebo žalobcu. Poukazom na ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaný v 2/ rade uviedol, že žalobca musel vedieť kto sa na jeho úkor obohatil už v čase realizácie stavebných prác. Vo faktúre č. 2408/2001 zo dňa 24.8.2001 na sumu 60 500,- Sk je dňom zdaniteľného plnenia deň 24.8.2001. Žalobca túto uhradil 30.4.2002, teda najneskôr v uvedený deň sa mohol dozvedieť, že bezdôvodné obohatenie žalovaného v 2/ rade v uvedenej výške vzniklo. Vo faktúre č. 2418/2001 zo dňa 24.8.2001 na sumu 739 898,50,- Sk je dňom zdaniteľného plnenia deň 24.8.2001. Žalobca túto uhradil čiastočne vo výške 189 898,50,- Sk dňa 30.4.2012 a zvyšnú sumu 550 000,- uhradil D. K. dňa 17.5.2002. Najneskôr dňa 30.4.2002 sa teda mohol dozvedieť, že žalovanému v 2/ rade vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 189 898,50,- Sk. Vo vzťahu k úhrade sumy 252 986,60,- Sk bol ako deň zdaniteľného plnenia uvedený deň 31.8.2008, teda o bezdôvodnom obohatení žalovaného v 2/ rade sa žalobca mohol dozvedieť najneskôr dňa 30.4.2002, kedy ju mal zaplatiť. Suma 6 000,- Sk za stavebný dozor mala byť zaplatená dňa 30.11.2001 a suma 32 000,- Sk za projektové práce dňa 9.10.2001, pričom faktúra bola vystavená dňa 14.5.2001. Pokiaľ ide o faktúry č. XXXXXXXX na suma 125 920,30,- Sk a č. XXXXXXXX na suma 135 500,20,- Sk, tak tieto podľa informácie V., s.r.o. neboli zaplatené, hoci boli vystavené dňa 30.9.2002 s dňom zdaniteľného plnenia 26.9.2002. S poukazom na uvedené žalovaný v 2/ rade tvrdil, že žalobca sa mohol dozvedieť o bezdôvodnom obohatení žalovaného v 2/ rade najneskôr v uvedených dňoch uskutočnenia zdaniteľného plnenia alebo v deň, kedy mu boli práce vyúčtované. Mal za to, že ak by aj úhrada vo výške 550 000,- Sk bola úhradou žalobcu, tak o bezdôvodnom obohatení v tejto výške sa žalobca mohol dozvedieť dňa 24.8.2001,kedy boli vyfakturované práce ukončené a následne dňa 17.5.2002 zaplatené. To platí aj o úhrade sumy 160 XXX,-Sk D. K., ktorá mala byť uhradená 4.6.2001. Z vykonaného dokazovania je zrejme, že búracie práce prvá etapa boli ukončené 26.9.2002, teda najneskôr v tento deň je deň uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Mal za to, že nárok žalobcu je potrebné vo vzťahu k premlčaniu posudzovať samostatne ku každej faktúre. V závere uviedol, že subjektívna dvojročná premlčacia doba u prvého zdaniteľného plnenia uplynula dňa 14.5.2003 a u posledných zdaniteľných plnení dňa 26.9.2004, preto ak žalobca svoj nárok uplatnil na súde až dňa 21.3.2005, tak tak urobil po uplynutí premlčacej doby. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. V prípade, že odvolací súd neuzná odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., tak žalovaný v 2/ rade navrhol zopakovať a doplniť dokazovanie podľa § 213 ods. 3, 4 Občianskeho súdneho poriadku v rozsahu jeho námietok a súčasne navrhol, aby odvolací súd sa vyporiadal aj so vznesenou námietkou premlčania a vo veci samej rozhodol. V prípade zmeny napadnutého rozsudku navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a uplatnil si náhradu trov konania.

K odvolaniu žalovaného v 2.rade sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 01.10.2015. Poukázal na to, že predmetné konanie prebieha viac ako 10 rokov a v zrušujúcich uzneseniach Krajského súdu v Prešove bol zaujatý aj právny názor. Z odôvodnenia rozhodnutia vo veci zo dňa 17.04.2013 vyplýva, že nie je možné opomenúť dôkazy, ktoré boli vykonané doposiaľ a ktorými žalobca preukázal vynaložené náklady na rekonštrukciu. Zdôraznil, že doposiaľ bolo nesporne preukázané, že

na rekonštrukčné práce bolo vydané rozhodnutie Okresného úradu Poprad, Odbor životného prostredia, že žalovaný v 2. rade nebránil žalobcovi vo vykonávaní rekonštrukčných prác, a že žalovaný v 2. rade vydal súhlasné záväzné stanovisko k zámeru realizácie stavby. Logickú súvislosť by postrádalo to, ak by žalobca bez vopred uzatvorenej dohody vstúpil do nehnuteľnosti patriacej žalovanému v 2. rade a vykonával tam rekonštrukčné práce. Preto vysokopravdepodobné sa javí to, že žalovaný v 2. rade jednal so žalobcom ako s právnym nástupcom D. K.. Žalovaný v 2. rade totižto následne nájomnú zmluvu so žalobcom aj uzavrel a žalobcu vnímal ako zmluvného partnera aj v čase rekonštrukcie objektu, čo vyplýva zo znenia zápisnice o odovzdaní a prevzatí priestorov v časti „statika“. Žalobca zároveň poukázal na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že tak prvostupňový ako aj odvolací súd sa náležite vysporiadali jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti so všetkými dôkazmi. Navrhol rozhodnúť v zmysle jeho odvolania.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 2. rade podaním zo dňa 26.08.2015. Rozsudok súdu prvého stupňa v zamietavej časti považoval za vecne správny, a preto ho v tejto časti navrhol potvrdiť. Poukázal na článok 4 bod. 4.4 zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, v zmysle ktorého vynaložené náklady na stavebné úpravy budú odpočítané z nájmu, ale len náklady na dostavby a montáže, ktoré zhodnotia stavebnú podstatu objektu v štandardnom vyhotovení. Náklady na asanačný projekt vo výške 32.000 Sk nezhodnotili stavebnú podstatu objektu, lebo na základe tohto projektu sa vykonávali len búracie práce. Za podstatné považoval aj to, že faktúra V.. G. za asanačný projekt bola sfalšovaná, lebo v čase objednávky dňa 22.04.2001 spoločnosť žalobcu nielenže nevznikla, ale ani nebola založená, teda objednávku mohol dať iba stavebník D. K.. Žalobca taktiež nepreukázal úhradu nákladov vo výške 154.000 Sk na projektovú dokumentáciu inžinierskych sietí. Naviac v rámci prvej etapy rekonštrukcie nebytových priestorov - asanačné práce sa ani žiadne inžinierske siete nerealizovali, čo bolo preukázané aj znaleckým posudkom V.. C.. Žalobca tiež nepreukázal náklady vo výške 80.000 Sk ako záloha na vypracovanie štúdie exteriéru U. K., tak ako aj náklady vo výške 160.000 Sk na búracie práce a 60.500 Sk za obitie omietky. Výdavkový doklad zo dňa 04.06.2001 o úhrade sumy 160.000 Sk nepreukazuje, že by túto zálohu zaplatil žalobca, ale iba to, že úhradu zrealizoval D. K.. Za nedôvodné považoval aj náklady na stavebný dozor vo výške 6.000 Sk, keďže V. K. bol preukázateľne stavebným dozorom D. K. a nie žalobcu. Vo vzťahoch k poukázaniu žalobcu na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka žalovaný v 2. rade uviedol, že zmluva o dielo a niektoré účtovné doklady boli falšované a prispôsobené tak, že búracie práce realizoval žalobca, čo je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Za nedôvodnú považoval odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa priznania úroku z omeškania. Pri rozhodovaní príslušenstva súd prvého stupňa ustálil čas omeškania žalovaného v 2. rade od 12.03.2004, pričom vychádzal z listu žalobcu zo dňa 11.03.2004, ktorým žalobca predložil žalovanému v 2. rade doklady o výške nákladov. Takýto záver považoval za nesprávny. Poukazom na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka zdôraznil, že žalobca listom zo dňa 11.03.2004 nevyzval žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 1.580 850,80 Sk, ale v prílohe len predložil podklady, ktorými preukazoval výšku investícii. Žalovaný v 2. rade sa tak nemohol dostať do omeškania dňom 12.03.2004. Ak nedošlo k takejto výzve na plnenie dlhu, tak potom v zmysle doterajšej judikatúry dňom zročnosti pohľadávky bude deň nasledujúci po doručení žaloby žalovanému. Žaloba bola doručená žalovanému v 2. rade až dňa 23.01.2006, preto do omeškania sa mohol dostať od 24.01.2006. K tomuto dňu bola výška základnej úrokovej sadzby NBS 3 %, teda dvojnásobok tejto sadzby predstavuje 6 %. Navrhol v prípade, ak odvolací súd potvrdí výrok o zaplatení istiny, zmeniť výrok v časti príslušenstva tak, že žalobcovi prizná úrok z omeškania len vo výške 6 % odo dňa 24.01.2006.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 O.s.p. a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je čiastočne vecne správne. O odvolaní žalobcu a žalovaného v 2. rade bolo rozhodnuté postupom podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesta a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred vyhlásením.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k čiastočne správnym skutkovým, ako aj právnym záverom.

Odvolaniami boli napadnuté výroky rozsudku, ktorým bola žalovanému v 2. rade uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 31.374 eur so 7,57 % ročným úrokom od 12.03.2004 a výrok v zamietavej

časti čo do zaplatenia istiny 16.348 eur s 12 % ročným úrokom z omeškania od 12.03.2004 do zaplatenia. Právoplatnými sa stali výroky, ktorým súd zamietol žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 13 % za obdobie od 01.07.2003 do 11.03.2004 zo sumy 31.374 eur, ktorým bola žaloba voči žalovanému v 1. rade zamietnutá a výrok v časti zamietnutia istiny 9.217 eur s príslušenstvom, keďže z celkovej zamietnutej istiny 25.565 eur s príslušenstvom sa žalobca domáhal odvolaním iba zaplatenia 16.348 eur s 12 % úrokom od 12.03.2004.

Pre posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku bolo vyriešenie otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, čo tvorí aj podstatnú časť rozsiahleho, avšak opakujúceho sa tvrdenia žalovaného v 2. rade v podanom odvolaní. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu je potrebné posúdiť v časovej a vecnej súvislosti zmluvy o budúcej zmluve uzavretej dňa 15.03.2001 a nájomnej zmluvy uzavretej dňa 10.10.2002.

Podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.

V predmetnom konaní bolo nepochybne preukázané a nepoprela to žiadna zo sporových strán, že medzi Viliamom K. a žalovaným v 2. rade došlo k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve, ktorej obsahom podľa článku 5. 1. bol záväzok žalovaného v 2. rade uzavrieť s D. K. zmluvu o nájme nebytového priestoru

- bývalej parnej elektrárne, nachádzajúcej sa v C. na R. ulici č. XXX/XX. Tento záväzok zo zmluvy o budúcej zmluve splnil žalovaný v 2. rade úkonom uzavretia nájomnej zmluvy. Pokiaľ túto uzavrel so žalobcom ako s právnickou osobou a nie s pôvodne dohodnutým D. K., tak medzi účastníkmi konania došlo k zmene pôvodného obsahu záväzku, v dôsledku ktorého žalovaný v 2. rade akceptoval prechod práv a povinností z D. K. ako fyzickej osoby na žalobcu ako osoby právnickej. Keďže pôvodná zmluva o budúcej zmluve bola uzavretá v písomnej forme v zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka k zmene v osobe veriteľa alebo dlžníka podľa toho, či Viliam K. mal plniť alebo prijímať plnenie, mala byť uskutočnená taktiež písomnou formou.

Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1, § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40).

Právo dovolať sa neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nedodržania formy dohodnutej účastníkmi podlieha premlčaniu v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, teda toto právo sa premlčí vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej lehote plynúcej od vykonania právneho úkonu. Napriek tomu, že žalovaný v 2. rade namieta absenciu akejkoľvek zmeny alebo doplnku k zmluve o budúcej zmluve, ktorého obsahom by bola zmena v osobe nájomcu, odvolací súd vyslovuje presvedčenie, že k takejto dohode došlo ústnou formou, čomu nasvedčuje samotný fakt uzavretia nájomnej zmluvy priamo so žalobcom. Žalovaný v 2. rade sa v premlčacej 3 ročnej lehote nedovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu týkajúceho sa danej zmeny. Z formulácie a obsahu nájomnej zmluvy tiež vyplýva, že návrh tejto bol predložený žalovaným v 2. rade, čo znamená, že v súlade s ustanovením § 43a Občianskeho zákonníka bolo úmyslom žalovaného v 2. rade uzavrieť nájomnú zmluvu s nástupcom vykonaných rekonštrukčných prác, čoho dôkazom je protokol o odovzdaní priestoru žalobcovi dňa 01.10.2002. Žalovaný teda v čase podpisu nájomnej zmluvy nespochybňoval, že došlo k rekonštrukcii objektu vykonaním búracích prác a podchytením stropných konštrukcií oceľovými prvkami v podzemnom podlaží, čím žalovaný v 2. rade uznal prechod práv a povinností z Viliama K. na žalobcu. Uznanie takéhoto nástupníctva je vyjadrené v prílohe č. 2 zmluvy slovom „preberajúci - nájomník realizoval v roku 2001 a 2002 prostredníctvom firmy V. G. búracie práce a podchytenie stropných konštrukcii oceľovými prvkami v podzemnom podlaží“. Je správne preto tvrdenie súdu prvého stupňa, že povinnosťou žalovaného v 2. rade je plniť zo záväzkového vzťahu, ktorý vznikol na základe nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade.

Podľa § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Podľa § 494 Občianskeho zákonníka, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

Podľa Čl. 10 bod 10.2. zmluvy o nájme nebytových priestorov č. XXX/XX/XX zo dňa 10.10.2002 v prípade bezdôvodného vypovedania nájomnej zmluvy zo strany prenajímateľa má nájomca nárok na vyrovnanie neodpočítanej uznanej časti nákladov vynaložených na rekonštrukciu a adaptáciu nebytového priestoru.

Žalovaný v 2/ rade sa vo vzťahu k žalobcovi zaviazal v uvedenom ustanovení zmluvy k náhrade nákladov vynaložených na rekonštrukcii nebytových priestorov v prípade bezdôvodného vypovedania nájomnej zmluvy. Ukončenie nájomného vzťahu zo strany žalovaného v 2/ rade je potrebné považovať za bezdôvodné (nie neplatné), ak k tomuto úkonu pristúpil 7 mesiacov po uzavretí zmluvy a z dôvodov, ktoré boli formálne správne, ale fakticky nenaplnené. Náhrada nájomného zo strany žalobcu mala byť totižto realizovaná vo forme zápočtu investícii ním vynaložených v súlade s Čl. 7 bod 7.1 a Čl. 10 bod 10.1 zmluvy. K zápočtu sa malo pristúpiť až po ukončení stavebných prác a vydaní kolaudačného rozhodnutia, k čomu nedošlo práve v dôsledku predčasného ukončenia nájmu. Uvedený postup žalovaného v 2/ rade bol v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda v rozpore s dobrými mravmi. Musel si byť totižto vedomý, že povinnosť žalobcu platiť nájomné bude realizovaná vo forme vynaložených investícii do prenajatých nebytových priestorov, ktoré ešte podliehali odsúhlaseniu žalovaným v 2/ rade. Takúto možnosť však žalovaný v 2/ rade žalobcovi už nedal. Keďže k nenaplneniu doslovného znenia Čl. 10 bod 10.2. zmluvy (uznaniu nákladov vynaložených na rekonštrukciu a adaptáciu nebytových priestorov) nedošlo zavinením žalobcu, ale žalovaného v 2/ rade, bolo by odmietnutím spravodlivosti neposkytnúť žalobcovi ochranu jeho práv.

S poukazom na uvedené bol správny záver súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného v 2/ rade plniť žalobcovi zo záväzkového vzťahu. Aktívna legitimácia žalobcu je daná či už ako právneho nástupcu Viliama K. alebo výlučne ako nájomcu nájomnej zmluvy zo dňa 10.10.2002. Nie sú dôvodné preto odvolacie námietky žalovaného v 2/ rade spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, v nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu ako aj v tom, že predmetný nárok by mohol byť len nárokom z bezdôvodného obohatenia.

Odvolacie námietky týkajúce sa pochybnosti o pravosti listinných dôkazov preukazujúcich výšku investícii a odpočtu DPH považoval odvolací súd za právne irelevantné. Výška investícii bola podrobená kontrole znalca a súd prvého stupňa priznal tieto výlučne na základe znaleckého dokazovania. Znaleckým dokazovaním bol zistený skutočný výmer jednotlivých stavebných prác vo vzťahu ku konkrétnym položkám (čl. 180-184 spisu). Odpadol tak dôvod vyporiadania sa s jednotlivými listinnými dôkazmi súdom. Správnosť odpočtu DPH nemá právny význam na posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade, teda ich vzájomných práv a povinností. Predmetom konania nie je vysporiadanie vzájomných záväzkov medzi žalobcom a firmou V., resp. žalobcom a štátom.

Pokiaľ žalovaný v 2/ rade namietal, že investície do nehnuteľnosti nevynaložil žalobca, ale D. K., tak odvolací súd k tomu udáva, že aj vyporiadanie vzťahu medzi D. K. ako fyzickou osobou a žalobcom je výlučne v kompetencii týchto subjektov. Je možné prisvedčiť súdu prvého stupňa, že D. K. mohol konať pred vznikom žalobcu aj ako osoba konajúca v mene spoločnosti v súlade s ust. § 64 Obchodného zákonníka.

Podľa § 64 ods. 2 Obchodného zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy o budúcej zmluve (15.3.2001) zo záväzkov, ktoré prevzali zakladatelia alebo niektorý z nich za spoločnosť do dňa jej vzniku, sú zaviazaní zakladatelia spoločne a nerozdielne.

Citované ustanovenie upravuje záväzkové vzťahy vzniknuté pred vznikom spoločnosti, ktoré sa však netýkajú jej vzniku. Aj v tomto prípade je daná aktívna legitimácia žalobcu. Osobitné schválenie právnych úkonov D. K. jeho spoločnosťou - žalobcom zákon v tom čase totižto nevyžadoval.

Žalovaný v 2/ rade namietal premlčanie nároku žalobcu. Nárok žalobcu je nárokom zo záväzkového vzťahu, pre ktorý platí všeobecná trojročná premlčacia lehota v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Žalobca v súlade s citovanými ustanoveniami mohol svoj nárok uplatniť po prvý raz po ukončení nájomného vzťahu, teda po uplynutí výpovednej lehoty dňom 30.6.2003. Premlčacia lehota tak uplynula dňa 30.6.2006, pričom žaloba bola podaná dňa 21.3.2005. Nárok žalobcu preto nie je premlčaný.

V súlade s vyššie uvedeným odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania istiny 31374 eur podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Vo vzťahu k príslušenstvu tejto istiny bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený v súlade s ust. § 220 O.s.p., teda odvolaniu žalobcu bolo čiastočne vyhovené. Prvostupňový súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 6 % od 12.3.2004.

Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 78/1995 Z.z. platného v čase vzniku omeškania výška úrokov z omeškania je dvojnásobok sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Ku dňu 12.3.2004 bola základná úroková sadzba NBS 6 %, teda dvojnásobok predstavuje 12%.

Rozsudok prvostupňového súdu bol potvrdený aj vo výrokoch o zamietnutí istiny 16 348 eur s príslušenstvom a v časti úrokov omeškania 13 % za obdobie od 1.7.2003 do 1.3.2004. Správne bola priznaná žalobcovi len suma podľa znaleckého posudku. Tento objektívne zhodnotil cenu vykonaných prác.

Nebolo vyhovené odvolaniu žalobcu ani vo vzťahu k času omeškania žalovaného v 2/ rade s plnením svojho záväzku. Žalobca totižto nevyzval žalovaného v 2/ rade na plnenie hneď po ukončení nájmu ( po 30.6.2003) a ani mu nepredložil doklady o vynaložených investíciách. Urobil tak až listom zo dňa 11.3.2004, teda až týmto dňom nadobudol žalovaný v 2/ rade vedomosť o výške svojho záväzku. Dňom nasledujúcim sa tak dostal do omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného v 2. rade týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prvostupňovým súdom a nevyporiadanie sa tak aj so všetkými predloženými dôkazmi a tvrdeniami, odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na všetky dôkazy a tvrdenia, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci samej podstatné

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.