Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2C-396-2014.pdf
PDF · 95.62 KB
Case nature
Area
Subarea
2C/396/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom JUDr. Jánom Rybárikom právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35724803, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36613843, proti odporcovi: P. M., nar. XX.X.XXXX, bytom U. M. XXXX/X, N., o zaplatenie 8.902,80 eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.
Súd odporcovi trovy konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia 8.902,80 eur s príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že právny predchodca terajšieho navrhovateľa Slovenská sporiteľňa poskytla odporcovi peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sa upravili v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach. Navrhovateľ zastával názor v písomnom návrhu, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodnom, a preto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa spravujú obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. V takomto prípade použitie ustanovení Obč. zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania. To znamená, že v otázke premlčania je na daný vzťah potrebné aplikovať ust. Obch. zákonníka. Poukázal aj na právny názor, ktorý vyslovil NS SR v konaní 6MCdo/4/2012. Pohľadávka navrhovateľa ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 10.769,65 eur, istina 9.395,93 eur, úrok 744,59 eur, úrok z omeškania vo výške 605,21 eur a ostatné príslušenstvo 23,92 eur.
Odporca bol v tomto konaní absolútne nečinný, písomne sa k návrhu navrhovateľa nevyjadril, súdu nepredložil žiadne listinné dôkazy, ktoré by mohol uplatniť na svoju obranu. Podal len odpor proti platobnému rozkazu aj keď tunajší súd žiaden platobný rozkaz nevydával, považoval tento odpor za jeho písomné vyjadrenie, v ktorom uznal dlh navrhovateľa, avšak žiadal, aby boli prešetrené splátky splácania tohto úveru ako aj jeho možnosti a schopnosti splácať tento úver.
Súd vo veci nariadil pojednávanie, na pojednávaní vypočul právneho zástupcu navrhovateľa, odporca sa pojednávania nezúčastnil, poštovú zásielku si v odbernej lehote nevyzdvihol, táto sa vrátila na súd 4.1.2016 a vzhľadom na túto skutočnosť potom pojednával v neprítomnosti odporcu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Oboznámil sa so zmluvou o splátkovom úvere, všeobecnými obchodnými podmienkami, oznámením o postúpení pohľadávky, oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, zmluvou o postúpení pohľadávky, podacím poštovým hárkom a zistil nasledovné:
Právny predchodca navrhovateľa Slovenská sporiteľňa s odporcom uzatvorila zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, a to ešte dňa 24.4.2008. Poskytla odporcovi spotrebný úver 200.000,-Sk. V zmluve bol určený počet splátok 120, mesačná splátka 2.980,-Sk. Konečná splatnosť úveru bola stanovená na deň 20.4.2018. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok dňa 27.6.2012 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa a navrhovateľom postúpil postupca na navrhovateľa pohľadávku voči odporcovi. Podľa zmluvy postupca poskytol odporcovi úver vo výške 6.638,78 eur, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 98,92 eur. Navrhovateľ si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 20.11.2011 do 20.4.2018 v počte 90 v celkovej výške 8.902,80 eur + riadny úrok 744,59 eur a úrok z omeškania vo výške 605,21 eur. Navrhovateľ aj na samotnom pojednávaní zotrval na svojom návrhu a dal do pozornosti súdu, že tento záväzkovo-právny vzťah treba posudzovať výslovne v zmysle Obch. zákonníka, kde je všeobecná 4-ročná premlčacia lehota. Posúdenie tohto konkrétneho prípadu by vôbec nemalo spadať pod režim bezdôvodného obohatenia.
Súd sa oboznámil s dôkazmi, ktoré produkoval navrhovateľ, predovšetkým so zmluvou o splátkovom úvere, z ktorej vyplýva, že skutočne účastníci uzatvorili túto zmluvu v roku 2008. Nespochybňoval to vo svojom písomnom vyjadrení ani samotný odporca.
Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 18.7.2012 vyplýva, že Slovenská sporiteľňa oznamovala odporcovi, že pohľadávku postúpila na spoločnosť EOS KSI Slovensko.
Z pripojenej výzvy k úhrade a z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 18.7.2012 vyplýva, že terajší navrhovateľ žiadal o okamžité uhradenie dlžnej čiastky najneskôr do 28.7.2012. V tom čase žiadal uhradiť 10.968,30 eur.
Zo zmluvy o postúpení pohľadávok je zrejmé, že Slovenská sporiteľňa postúpila pohľadávku spoločnosti EOS KSI Slovensko v zmysle ust. § 524 a nasl. Obč. zákonníka.
Viac dôkazov ani navrhovateľ v tomto konaní neprodukoval. Predovšetkým súdu predložil, že z poskytnutého úveru uhradil odporca časť svojho finančného záväzku. Toto súd však zatiaľ ponechal bokom vzhľadom na to, že sa najskôr musel vysporiadať s tvrdeniami navrhovateľa, že na tento vzťah je treba nutne aplikovať len ustanovenia Obch. zákonníka.
Súd je však opačného názoru. Aj keď sa jedná o absolútny obchod, v niektorých prípadoch treba na ochranu spotrebiteľa použiť ust. Obč. zákonníka.
Práve z tohto dôvodu súd má za potrebné sa vyjadriť najprv k právnemu režimu uzavretej zmluvy, plnenie z ktorej je predmetom prejednávanej veci (zmluva o úvere).
Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci peňazí dlžníkovi ale vznikla dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu navrhovateľa poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Predmetnú zmluvu súd preto vyhodnotil ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obch. zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zákonníka medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obch. zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov.
V čase uzavretia tejto úverovej zmluvy Obč. zákonník už obsahoval úpravu problematiky spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Z Obč. zákonníka určeného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy by teda izolovaným výkladom nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 písm. b/ Obch. zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je. Treba však poukázať na to, že podľa § 23 a/ ods. 1 zák. č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa - spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonník ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, bol verejnoprávnym predpisom pojem typová zmluva podľa Obč. zákonníka rozšírená tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch.
O tejto otázke teda súd robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.
Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva spravuje, ale vychádzajúc z predchádzajúceho, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona vyhovujúca vyššie uvedenej charakteristike. Je teda zrejmé, že ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov konania, tak ako je tomu v danom prípade, má spravovať Obch. zákonníkom, keď charakter spotrebiteľskej zmluvy má tzv. absolútna obchodná zmluva o úvere podľa Obch. zákonníka.
Súd sa taktiež zaoberal otázkou, či osobitný predpis úpravou náležitosti spotrebiteľského úveru zaviedol osobitný zmluvný typ - spotrebiteľský úver. Po preskúmaní charakteru úpravy procesný súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, na úpravu ktorých sa majú použiť popri kogentnej či dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Súd preto dospel k záveru, že nejde o samotný zmluvný typ vylučujúci použitie Obch. zákonníka. V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, vyplýva výlučná pôsobnosť Obč. zákonníka na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3, písm. d/ Obch. zákonníka. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádza z nasledujúcej hierarchie právnych predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zákonníka tretiu časť Obch. zákonníka (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní odstúpenia od zmluvy, premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a pod.). Úpravu zmluvného typu v § 497 nasl. Obch. zákonníka je teda potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce ustanovenia ZSÚ. Obč. zákonníka ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 Obch. zákonníka je potrebné aplikovať na riešenie otázok neupravených v Obch. zákonníku. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle OZ a zákona o ochrane spotrebiteľa okrem iného zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 až 53 OZ).
Pod vyššie uvedené závery súdu o charaktere uzavretej zmluvy o úprave, ktorou sa riadi, sú ďalej podporené ako závermi právnej teórie tak aj súdnej praxe. Do pozornosti dáva súd napríklad článok JUDr. Jany Bajánkovej „Spotrebiteľ v exekučnom konaní“ vydaný v rámci riešenia projektov justičnej akadémie. Súd dáva do pozornosti aj článok „Spotrebiteľská zmluva“ od profesora JUDr. Petra Vojčíka CSc, uverejneného v bulletine Slovenskej advokácie č. 12/2008.
Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy, súd uvádza, ako bolo už uvedené pri výklade podstaty spotrebiteľskej zmluvy, že spotrebiteľskou zmluvou je absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obch. zákonníka. Aj pre takúto zmluvu totiž po 1.4.2004 platia všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách § 52 - § 54, resp. § 60 Obč. zákonníka.
Podľa § 54 ods. 1 Obč. zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Citované ustanovenie zakotvuje v prospech spotrebiteľa kogentnosť inak dispozitívnych noriem uvedených v Obč. zákonníku, ak by spotrebiteľská zmluva obsahovala od nich odklon v neprospech spotrebiteľa. Je zrejmé, že ide o dispozitívne ustanovenia Obč. zákonníka. Predmetné ustanovenie
nestanovuje aplikáciu Obč. zákonníka na spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnych obchodov, inak ako v rozsahu § 52- § 54, resp. § 60. To, že ide o dispozitívne ustanovenia Obč. zákonníka ako aj záver vyplývajúci z predchádzajúcej vety vyplýva aj z toho, že pre danú vec podstatné ustanovenia o premlčaní nie sú ustanoveniami dispozitívnymi ale kogentnými ako aj zo záveru s tým spojeného, že dĺžka premlčacej doby v občiansko-právnych, spotrebiteľských vzťahoch nemajúcich formu absolútneho obchodu nemôže byť predmetom zmluvnej podmienky (ktorá by bola bez ďalšieho, teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy.
V podstate v tomto smere súd uzatvára, že zmluva o úvere, ktorú podpísali účastníci tohto vzťahu ešte 24.4.2008 je skutočne absolútnym obchodom, na čo sa viac krát odvolával samotný navrhovateľ. Ale čo sa týka ust. o premlčaní, treba v tomto konkrétnom prípade vychádzať jednoznačne v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom v tomto prípade je pre neho priaznivejšie použitie Obč. zákonníka, kde na rozdiel od Obch. zákonníka je 3-ročná premlčania lehota, resp. 2-ročná pri vydaní bezdôvodného obohatenia. Na tomto mieste súd dáva do pozornosti, že terajší navrhovateľa ešte dňa 14.7.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Úver mal na základe tejto výzvy zaplatiť odporca do 28.7.2012. Z poštového podacieho hárku vyplýva, že okrem iného aj odporcovi bola táto poštová zásielka zasielaná 19.7.2012. Takže došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, t.z. došlo tým aj k odstúpeniu od úverovej zmluvy. V prípade odstúpenia od zmluvy sú si povinní účastníci záväzkového vzťahu vrátiť každý svoje plnenie. Bol to odporca, ktorý mal vrátiť na základe odstúpenia od zmluvy navrhovateľovi tak, ako sa to píše vo vyhlásení mimoriadnej splatnosti, sumu 10.968,30 eur (súd to znova opakuje do 28.7.2012). Túto povinnosť si v určenej lehote však nesplnil, o čom svedčí aj podaná žaloba.
Podľa § 451 ods. 1 Obč. zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa § 451 ods. 2 Obč. zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Je nepochybné, že to bol odporca, ktorý sa bezdôvodne obohatil na úkor navrhovateľa.
Podľa § 107 ods. 1 Obč. zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Je nepochybné, že navrhovateľ sa o tom, že sa odporca obohatil na jeho úkor, najneskôr mohol dozvedieť 29.7.2012, kedy bolo zrejmé, že v určenej lehote si svoju povinnosť vydania bezdôvodného obohatenia nesplnil. Súd skúmal, kedy bol podaný návrh na tunajší súd, bolo tak urobené 22.10.2014, t.j. skoro 3 mesiace po zákonom stanovenej lehote.
Ako to už bolo konštatované, odporca bol v tomto konaní okrem svojho krátkeho písomného vyjadrenia nečinný. Samozrejme, že tento ani nevzniesol prípadnú námietku premlčania. Súd však dáva do pozornosti zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 o priestupkoch v znení neskorších predpisov. V § 5b uvádza, že orgán rozhodujúci o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Súd konštatoval, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu a napokon súdu neuniklo ani to, že v samotnej zmluve o splátkovom úvere je úver nazvaný ako spotrebný úver bezúčelový, použil citované ustanovenie na ochranu spotrebiteľa v tejto veci a aj bez jeho vyslovenia námietky premlčania rozhodol, že tento dlh navrhovateľa voči odporcovi je premlčaný. Z uvedeného dôvodu potom súd návrh navrhovateľa zamietol, a to z dôvodu premlčania.
O trovách konania rozhodoval súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Bol to odporca, ktorý bol úspešný v spore, avšak tento v priebehu konania ani v krátkom písomnom vyjadrení nežiadal úradu trov konania, navyše sa nezúčastnil ani pojednávania, preto súd rozhodol tak, že mu trovy konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).