Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/189/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľov: v 1. rade P. L., bytom W. XX, W., v 2. rade B. L., bytom W. XX, W.slava, obaja zastúpení: Studio Legale, s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 811 874, proti odporcovi: R.K. INVEST Levice, s.r.o., so sídlom Ľ. Štúra 7, Levice, IČO: 44 712 561, zastúpený: JUDr. Robert Ešek, Bernolákova 2, Levice, o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. -222 zo dňa 4. októbra 2013 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. -222 zo dňa 4. októbra 2013 zamietol návrh navrhovateľov o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu a zastavil konanie v časti určenia, že nájomný vzťah trvá a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Navrhovatelia sa podaným návrhom doručeným súdu dňa 18.12.2006 domáhali, aby súd určil neplatnosť výpovede z nájmu bytu č. 1 v bytovom dome na T. J. Č.. XX Q. W., ktorá bola navrhovateľovi v 1. rade doručená dňa 28.9.2006. Navrhovateľ v 1. rade dňa 11.4.1995 ako nájomca uzavrel s Mestskou časťou Bratislava - Staré mesto ako s prenajímateľom nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol nájom bytu č. 1 v bytovom dome na T. J. Č.. XX Q. W., zapísaný v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu W., Správa katastra pre M. P. X. W. na liste vlastníctva č. XXXX, pre kat. úz. X. P.. Po viacerých prevodoch vlastníctva k bytovému domu sa vlastníkom stala spoločnosť AGRO RÁTKA, s.r.o., ktorá navrhovateľovi v 1. rade dňa 28.9.2006 doručila výpoveď z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka z dôvodu, že ako nájomca dáva predmet nájmu, bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa, do podnájmu inej osobe, čo bol výpovedný dôvod. Navrhovateľ v 1. rade namietal výpovedný dôvod a tvrdil, že nie je pravdivý, pretože byt nebol daný do podnájmu žiadnej inej osobe a preto v lehote trov mesiacov v zmysle § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka sa domáhal neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Okrem toho navrhovateľ v 1. rade namietal podľa § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že odporca bol povinný dôvod výpovede skutkovo vymedziť tak, že ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a výpoveď neobsahuje výpovedný dôvod, nie je na nej uvedený dátum a výpoveď nie je odôvodnená, len je v nej uvedená citácia príslušného zákona bez toho, aby bolo vo výpovedi uvedené, kto konkrétne, v akom čase nehnuteľnosť užíval a z akých skutočností prenajímateľ vychádzal pri dôvode danej výpovede z nájmu bytu. Navrhovateľ v 1. rade preto tvrdil, že výpoveď je neplatná aj v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odporca tvrdil, že nehnuteľnosť kúpil od M. O., ktorý mu oznámil, že navrhovateľ v 1. rade v byte nebýva, čo zistil

kontrolami, ako aj cez správcovskú spoločnosť a tiež prostredníctvom advokátky JUDr. Kudolániovej. Tiež bol navrhovateľ vyzvaný k rokovaniu o novej nájomnej zmluve, ale nikdy nebol prítomný v byte a ignoroval všetky tieto pokusy. Aj z dôvodu, že navrhovateľ v byte niekoľko rokov nebýva, žiadal odporca návrh zamietnuť.

Navrhovateľ v 1. rade na pojednávaní uviedol, že v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy s Mestskou časťou Bratislava - Staré mesto bol už ženatý a v roku 2002 reštitúciou získala bytový dom M. N., ktorá ho predala a vlastníkom sa stala spoločnosť AGRO RÁTKA, s.r.o. Navrhovateľ v 1. rade tvrdil, že v byte s ním žila od uzavretia manželstva aj jeho manželka a v máji 1995 sa im narodil syn a manželka sa na čas odsťahovala k rodičom, aby jej so synom pomohli. Navrhovateľ v 1. rade striedavo býval u rodičov manželky a aj v predmetnom byte a asi po roku a pol spoločne s manželkou bývali na T. J.. On má nahlásený trvalý pobyt na T. ulici a manželka na W. XX Q. W. u rodičov. Tieto skutočnosti potvrdila na pojednávaní aj navrhovateľka v 2. rade a tiež potvrdila, že byt nikomu neprenajímali a nik iný v byte nebýval. Navrhovateľka v 2. rade spoločne s navrhovateľom v 1. rade tvrdili, že výpoveď jej nebola doručená, a tak je neplatná. Pokiaľ im vznikol spoločný nájom bytu a dočasne prerušili bývanie v tomto byte z dôvodu narodenia dieťaťa, nemožno tvrdiť, že trvale v byte nebývali. Odporca uviedol, že nemal vedomosť o tom, že navrhovateľ je ženatý, keď uzatváral nájomnú zmluvu a vychádzal z evidenčného listu, ktorý bol prílohou nájomnej zmluvy, v ktorom je uvedená len jedna osoba.

Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že navrhovatelia uzavreli dňa 3.12.1994 manželstvo na Obvodnom úrade Bratislava II. Navrhovateľ v 1. rade ako nájomca uzavrel dňa 11.4.1995 s P. Č. W. - X. P. ako s prenajímateľom nájomnú zmluvu, predmetom ktorej je nájom bytu v bytovom dome na T. J. Č.. XX Q. W. na dobu neurčitú od 11.4.1995. Spoločnosť AGRO RÁTKA, s.r.o. doručila navrhovateľovi v 1. rade výpoveď z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka z dôvodu, že nájomca dal bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa byt do podnájmu inej osobe a výpoveď bola doručená navrhovateľovi v 1. rade dňa 28.9.2006. Súd zistil, že navrhovateľke v 2. rade výpoveď doručená nebola. K prevodu vlastníctva tohto bytu došlo medzi predávajúcim AGRO RÁTKA, s.r.o. a kupujúcim R.K. INVEST Levice, s.r.o. a na základe tejto zmeny vlastníka súd pripustil, aby do konania na strane odporcu namiesto AGRO RÁTKA, s.r.o. vstúpila obchodná spoločnosť R.K. INVEST Levice, s.r.o. Súd prvého stupňa posúdil právne vec podľa § 703 a § 711 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že výpoveď z nájmu bytu nebola doručená navrhovateľke v 2. rade a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Súd vychádzal z ustálenej judikatúry a z rozsudku Najvyššieho súdu SR a z právneho záveru, že právo spoločného nájmu bytu svedčí obom manželom spoločne a nerozdielne a výpoveď musí byť daná obom manželom a musí im byť aj doručená, inak nemôže vyvolať zánik nájomného vzťahu. V danom prípade výpoveď nebola doručená všetkým nájomcom bytu, teda navrhovateľovi v 1. rade a navrhovateľke v 2. rade a preto nemožno posudzovať jej platnosť alebo neplatnosť, pretože nenastali jej právne následky a z týchto dôvodov súd návrh zamietol. Navrhovatelia sa okrem toho domáhali, aby súd určil, že nájomný vzťah k predmetnému bytu naďalej trvá a následne podaním doručeným súdu dňa 22.2.2007 pred prvým pojednávaním vzali návrh v tejto časti späť a preto súd podľa § 96 O.s.p. konanie vo veci zastavil.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi nepriznal trovy konania, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku podali odvolanie navrhovatelia v 1. a v 2. rade, ktorí namietali, že konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Poukázali na ustanovenie § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde do 3 mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu a zároveň poukázali na ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. a § 96 ods. 3 O.s.p. a tiež namietali odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti so zamietnutím návrhu poukázali na prezentovaný názor, že zamietavý rozsudok je vydaný vždy v prípade preukázania neopodstatnenosti žalobcových tvrdení a tým sa vlastne poskytuje súdna ochrana žalovanému. V danom prípade predmetné konanie o určenie, že výpoveď z nájmu bytu je neplatná má byť ochranou nájomcu pred neoprávneným zrušením nájmu bytu a v konečnom dôsledku pred prípadným vysťahovaním, čo podporuje ustanovenie § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, že ak súd žalobu o neplatnosť výpovede zamietne, účinky výpovede nastanú právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Súd návrh zamietol, pretože žaloba bola predčasná, keď výpoveď

nebola doručená navrhovateľke v 2. rade, ale podľa hmotnoprávneho predpisu to môže znamenať, že výpoveď po právoplatnosti rozhodnutia vyvolá účinky zániku nájmu bytu navrhovateľov, pretože návrh bol zamietnutý. Preto je rozsudok zmätočný, nezrozumiteľný a nie je dostatočne konkrétny a zrozumiteľný, nie je vykonateľný a rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a tak rozsudok nie je pre účastníkov záväzný. Preto zamietavý výrok rozsudku môže znamenať, že výpoveď je platná a tak môžu vzniknúť v budúcnosti problémy. Súd mal preto vo výroku, okrem jeho zamietnutia uviesť, že návrh bol zamietnutý z dôvodu, že bol podaný predčasne. Navrhovatelia tiež namietali výrok rozsudku o zastavení konania, keď v tejto časti návrhu mal súd rozhodnúť uznesením a nie rozsudkom. Navrhovatelia preto žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pretože súd má rozhodnúť tak, že výpoveď je vo vzťahu k navrhovateľovi v 1. rade neplatná.

Odporca sa k podanému odvolaniu navrhovateľov v 1. a v 2. rade nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejedal vec podľa § 212 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523212'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb. %2523214'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p. Rozsudok verejne vyhlásil podľa § 211 ods. 2 <aspi:// module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523211'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523156'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Navrhovatelia v podanom odvolaní namietali odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti so zamietnutím návrhu poukázali na to, že všeobecne, ak bol návrh zamietnutý, návrh nie je dôvodný a úspešný je odporca. V danom prípade predmetné konanie o určenie, že výpoveď z nájmu bytu je neplatná, má byť ochranou nájomcu pred neoprávneným zrušením nájmu bytu a v konečnom dôsledku pred prípadným vysťahovaním, čo podporuje ustanovenie § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, že ak súd žalobu o neplatnosť výpovede zamietne, účinky výpovede nastanú právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Súd návrh zamietol, pretože žaloba bola predčasná, keď výpoveď nebola doručená navrhovateľke v 2. rade, ale podľa hmotnoprávneho predpisu to môže znamenať, že výpoveď po právoplatnosti rozhodnutia vyvolá účinky zániku nájmu bytu navrhovateľov, pretože návrh bol zamietnutý. Podľa tohto názoru navrhovatelia tvrdili, že rozsudok je zmätočný, nezrozumiteľný a nie je dostatočne konkrétny a zrozumiteľný, nie je vykonateľný a rozsudok tiež nie je dostatočne odôvodnený a tak rozsudok nie je pre účastníkov záväzný. Podľa názoru navrhovateľov zamietavý výrok rozsudku môže znamenať, že výpoveď je platná a tak môžu vzniknúť v budúcnosti problémy. Súd mal preto vo výroku, okrem jeho zamietnutia uviesť, že návrh bol zamietnutý z dôvodu, že bol podaný predčasne.

Z obsahu odvolania vyplýva námietka navrhovateľov, že napadnutý rozsudok okresného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a zároveň navrhovatelia namietali, že rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a tak je zmätočný, nezrozumiteľný a nie je vykonateľný.

V súvislosti s touto odvolacou námietkou je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v

medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej). Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ). Pritom musí konajúci súd interpretáciu právnej normy založiť na racionálnej právnej argumentácii.

V konaní nebolo sporné, že obchodná spoločnosť AGRO RÁTKA, s.r.o. (právny predchodca odporcu) doručila navrhovateľovi v 1. rade výpoveď z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka z dôvodu, že nájomca dal byt bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa do podnájmu inej osobe a výpoveď bola doručená navrhovateľovi v 1. rade dňa 28.9.2006. Sporné nebolo ani zistenie súdu, že navrhovateľke v 2. rade výpoveď doručená nebola.

Súd prvého stupňa posúdil právne vec podľa § 703 a § 711 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovatelia uzavreli dňa 3.12.1994 manželstvo na Obvodnom úrade Bratislava II. Navrhovateľ v 1.rade ako nájomca uzavrel dňa 11.4.1995 s P. Č. W. - X. P. ako s prenajímateľom nájomnú zmluvu, predmetom ktorej je nájom bytu v bytovom dome na T. J. Č.. XX Q. W. na dobu neurčitú od 11.4.1995. tiež mal súd preukázané, že výpoveď z nájmu bytu nebola doručená navrhovateľke v 2.rade.

S prihliadnutím na takto zistený skutkový a právny stav veci, súd vychádzal z ustálenej judikatúry a z rozsudku Najvyššieho súdu SR a z právneho záveru, že právo spoločného nájmu bytu svedčí obom manželom spoločne a nerozdielne a výpoveď musí byť daná obom manželom a musí im byť aj doručená, inak nemôže vyvolať zánik nájomného vzťahu.

V danom prípade výpoveď nebola doručená všetkým nájomcom bytu, teda navrhovateľovi v 1. rade a navrhovateľke v 2. rade a preto nemožno posudzovať jej platnosť alebo neplatnosť, pretože nenastali jej právne následky a z týchto dôvodov súd návrh zamietol.

Súd prvého stupňa posúdil právne vec podľa § 703 a § 711 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Občianskeho zákonníka. Ako už bolo uvedené, opodstatnenosť podaného odvolania navrhovatelia odôvodňovali nesprávnym právnym posúdením veci. Podľa § 703 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa za trvania manželstva manželia alebo jeden z nich stanú nájomcami bytu, vznikne spoločný nájom bytu manželmi.

Podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa.

Podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu.

Podľa odseku 6 ustanovenia § 711 OZ, nájomca môže napadnúť platnosť výpovede na súde v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Zákon uvádza, že účinky takto napadnutej výpovede nastanú až právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým súd zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Účinky výpovede nastanú až týmto rozhodnutím, keďže súd potvrdí platnosť výpovede. To znamená, že kým súd o návrhu na zrušenie výpovede nerozhodne, výpoveď nie je platná a účinky výpovede nenastanú.

Podľa § 710 ods. 1 Občianskeho zákonníka nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo písomnou výpoveďou.

Podľa § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Prenajímateľ môže nájomcovi písomne určiť dlhšiu výpovednú lehotu. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu. 5a)

V zmysle uvedených zákonných ustanovení, zánik nájmu bytu nemôže nastať v prípade, ak kumulatívne neexistuje výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný, adresný hmotnoprávny úkon prenajímateľa voči nájomcovi a ak túto výpoveď prenajímateľ nedoručí nájomcovi, príp. spoločným nájomcom osobitne. Len v takomto prípade sa môže nájomca domáhať na príslušnom súde neplatnosti výpovede podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. )

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne vychádzal zo zistenia, že odporca (jeho právny predchodca), výpoveď z nájmu bytu, neadresoval a ani nedoručil aj druhému z manželov - navrhovateľke v 2.rade, hoci obaja navrhovatelia mali k bytu právo spoločného nájmu. S prihliadnutím na takto zistený skutkový stav veci, súd prvého stupňa správne posúdil (ne)platnosť právneho úkonu a správne na daný skutkový stav aplikoval ustanovenie § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Pri skúmaní dôvodnosti návrhu navrhovateľov sa súd prvého stupňa správne zaoberal otázkou, či predmetná výpoveď z nájmu bytu adresovaná a doručená len navrhovateľovi v 1. rade bola vôbec spôsobilá vyvolať u oboch navrhovateľov zánik spoločného nájmu bytu manželmi, ako rozhodujúcej otázky, z hľadiska (ne)dôvodnosti žaloby o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade, odvolacia námietka, týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) súdom prvého stupňa, nebola opodstatnená.

Správnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukazuje v súvislosti s predmetom konania v danej veci odvolací súd a podľa ktorej, „Právo spoločného nájmu bytu manželmi je spoločným nájmom osobitného druhu, ktorý sa vyznačuje nedielnosťou. Výpoveď z nájmu bytu musí prenajímateľ doručiť obidvom manželom. Výpovedi prenajímateľa, ktorá smeruje len voči jednému z manželov, nemožno priznať právnu relevanciu; v takomto prípade nemožno uvažovať ani o prípadnej neplatnosti tohto právneho úkonu“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2004, sp. zn. uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR z roku 2006 pod poradovým číslom 54/2006, s. 17).

Zánik nájmu bytu v zmysle ustanovenia § 710 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka nemôže nastať v prípade, ak kumulatívne a/ neexistuje výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný, adresný hmotnoprávny úkon prenajímateľa voči nájomcovi a b/ ak túto výpoveď prenajímateľ nedoručí nájomcovi, príp. spoločným nájomcom osobitne. Len v takomto prípade sa môže nájomca domáhať na príslušnom súde neplatnosti výpovede podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 24. októbra 2005 sp. zn. uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR z roku 2006 pod poradovým číslom 58/2006, s. 38).

K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojich ďalších rozhodnutiach a to napr. v rozhodnutí z 27. januára 2010 sp. zn. , z 11. augusta 2011 sp. zn. , z 1. októbra 2011 sp. zn. (ZSP 44/2011). To znamená, že ak výpoveď z nájmu bytu nebola doručená obom manželom osobitne, nemožno výpovedi prenajímateľa, priznať právnu relevanciu. Výpoveď doručená len jednému z manželov, nemôže totiž vyvolať zánik nájomného vzťahu; v takomto prípade aplikácia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy a nemožno uvažovať ani o platnosti, či neplatnosti výpovede z nájmu bytu. To, že jeden z manželov druhého s obsahom výpovede oboznámil na veci nič nemení.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné a pre doplnenie tiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. s vysloveným právnym záverom, na ktorý zároveň pri posúdení správnosti právneho záveru prvostupňového súdu, poukazuje a s ktorým sa plne stotožňuje.

Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, táto podľa názoru odvolacieho súdu nie je opodstatnená.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)).

Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy ().

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie ( a tiež Kraska c. Švajčiarsko).

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., , , ).

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (, . ).

Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie.

Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok nemožno považovať za preskúmateľný.

Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu odvolateľa na spravodlivé súdne konanie.

Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú z úplne zisteného skutkového stavu, ktorého správnosť záverov navrhovateľ svojim odvolaním nedôvodne spochybňuje. Navrhovatelia v podanom odvolaní iba všeobecne uvádzajú, že zastávajú názor, že rozhodnutie prvostupňového súdu je zmätočné a nepreskúmateľné, pretože okresný súd rozsudok dostatočne neodôvodnil. Z odvolania nevyplýva, ako k takejto námietke odvolatelia dospeli a čo konkrétne vytýkajú prvostupňovému súdu, pretože pokiaľ sa navrhovatelia nestotožňuje s hodnotením dôkazov všeobecného súdu v danej veci, nemôže to mať za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov , resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov , ktorý predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci, nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I).

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa , a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľov. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, stručne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri ). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo na strane odvolateľov k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

V odvolaní navrhovatelia nenapadli správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bolo konanie zastavené.

Pokiaľ navrhovatelia predložili ďalšie námietky uvedené v podanom odvolaní, nie je možné sa prikloniť ani k prípadnému záveru, že by rozhodnutie súdu prvého stupňa malo v časti, v ktorej bol návrh na začatie konania vzatý späť, mať výlučne povahu uznesenia.

Podľa § 167 ods. 1 O.s.p. ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, o odmietnutí návrhu na

začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Podľa § 152 ods. 1 O.s.p. rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.

Podľa § 152 ods. 2 O.s.p. rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

Súd teda rozhoduje uznesením vtedy, ak zákon neustanovuje inak (rozhodovanie rozsudkom, platobným rozkazom, osvedčením o dedičstve, opatrením ) alebo ak zákon priamo a výslovne prepisuje, že sú rozhoduje vo veci samej uznesením. Vo veci samej sa uznesením rozhoduje vo volebnom súdnictve (§ 250z a nasl. O.s.p.), v konaní o dedičstve, v konaní o výkone rozhodnutia, v súdnom exekučnom konaní a pod.

Súd prvého stupňa rozhodol o celom uplatnenom nároku rozsudkom. S týmto procesným postupom súdu prvého stupňa nesúhlasili navrhovatelia a tvrdili, že o späťvzatí a následkom zastavení konania mal súd prvého stupňa rozhodnúť uznesením. Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. V prípade, ak navrhovateľ vezme späť návrh v časti a vo zvyšnej časti trvá na návrhu, v tomto prípade súd skúma, či odporca so späťvzatím návrhu súhlasí alebo nie. V kladnom prípade súd zastavenie konania a rozhodnutie o trovách konania nevysloví, pretože o zostávajúcej časti musí ďalej konať a rozhodnúť konečným rozhodnutím (rozsudkom), v ktorom zároveň rozhodne o zastavení konania, o zvyšnej časti nároku navrhovateľa a aj o trovách konania, v súvislosti so zastavením konania a rozhodnutím vo veci.

Ak teda okresný súd o zastavení konania v súvislosti so späťvzatím návrhu v časti a o celom uplatnenom nároku rozhodol rozsudkom, účastníkom neodňal možnosť konať pre súdom a týmto procesným postupom súdu, nebolo porušené právo navrhovateľov na spravodlivý súdny proces. Namietaný procesný postup súdu by bol nesprávny v prípade, ak by súd o celom nároku rozhodol uznesením a nie rozsudkom.

Odvolatelia v podanom odvolaní namietali nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej, ktorý výrok bol napadnutý odvolaním a pokiaľ namietali formu rozhodnutia rozsudkom v zastavujúcej časti, táto námietka nemala za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.

Odvolací súd zastáva názor, že navrhované zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, v naznačenom smere, ktoré namietali navrhovatelia v podanom odvolaní, by nemalo pre danú vec podstatný význam a neodôvodňovalo by zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu, ohľadne priaznivého rozhodnutia v danej veci. Ani zrušenie rozsudku z namietaných procesných pochybení súdu, týkajúcich sa formy rozhodnutia (ktoré nepovažoval odvolací súd za dôvodné), by neodôvodňovalo pre navrhovateľov vyhovujúce rozhodnutie vo veci, pretože právny záver, vyplývajúci z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je postačujúci pre potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolací súd nemá dôvod, aby sa od tohto názoru dovolacieho súdu odklonil.

Zásadný problém, ktorý vidia navrhovatelia v znení výroku rozsudku súdu prvého stupňa a žiadajú zdôrazniť, že návrh bol podaný predčasne, je vyriešený už uvedenými rozhodnutiami dovolacieho súdu, z ktorých vyplýva, že ak výpoveď z nájmu bytu nebola doručená obom manželom osobitne, nemožno výpovedi prenajímateľa, priznať právnu relevanciu. Výpoveď doručená len jednému z manželov, nemôže totiž vyvolať zánik nájomného vzťahu; v takomto prípade aplikácia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy a nemožno uvažovať ani o platnosti, či neplatnosti výpovede z nájmu bytu.

Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď návrh navrhovateľov zamietol.

Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, i keď mal vo veci úspech, pretože nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.