Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-12-2015.pdf
PDF · 122.55 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/12/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci navrhovateľky A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX Q. XXX, zastúpená JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom, M. R. Štefánika 171, 093 01 Vranov nad Topľou, proti odporcovi: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava v skrátenej forme "ŽSR", Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní odporcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4C 99/2010-227 zo dňa 17.07.2014 takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyslovil, že zodpovednosť odporcu za škodu na zdraví spôsobenú navrhovateľke je daná v celom rozsahu s tým, že o výške škody a trovách konania b u d e rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 415, § 420 ods. 1, 3, § 444 Občianskeho zákonníka a ust. § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
Účastník konania, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. K námietke odporcu a vedľajšieho účastníka, že odporca nemá pasívnu vecnú legitimáciu v danej veci je potrebné uviesť, že zo svedeckej výpovede samotnej navrhovateľky vyplynulo, že spadla medzi schodíky vlaku a koľaje, pričom toto potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi aj svedkyňa L. N.. Svedkyňa zároveň uviedla, že pri dvíhaní nohy na schodík vlaku, keď ešte nedala nohu na schodík, sa navrhovateľka pošmykla a spadla. Zároveň v lekárskej správe Fakultnej Nemocnice Plzeň zo dňa 03. 12. 2007 sa uvádza, že navrhovateľka spadla na nádraží, teda nie na schodíkoch vozňa ani zo schodíkov vozňa. Tvrdenie navrhovateľky podporuje aj vyjadrenie znalca MUDr. L., ktorý v záveroch znaleckého posudku uviedol, že tak ako úraz opísala a názorne predviedla navrhovateľka s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k úrazu. Zároveň podľa názoru súdu je pád medzi schodíky vlaku a koľajnice priamo zo schodíkov vlaku veľmi nepravdepodobný a navrhovateľkou a svedkyňou opísaný pád nasvedčuje pošmyknutiu sa priamo na nástupišti. K tvrdeniu odporcu, že navrhovateľka sama uvádza, že spadla pri nastupovaní do vlaku, súd poukazuje na vyššie uvedenú judikatúru, kde sa uvádza „pošmyknutie sa na schodoch“, ktorá zakladá zodpovednosť prepravcu a „škodu utrpenú pádom na nástupišti“, ktorý zakladá zodpovednosť odporcu. Samotná skutočnosť, že ku škode došlo „pri nastupovaní do vlaku“ nevylučuje ani pošmyknutie sa na nástupišti ani pošmyknutie sa na schodoch železničného vagóna, pričom v danom prípade okolnosti vyššie uvedené
nasvedčujú tomu, že k pošmyknutiu navrhovateľky došlo na nástupišti. Súd je preto toho názoru, že odporca je v danom prípade nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a má pasívnu vecnú legitimáciu.
Porušením právnej povinnosti má zákon na mysli objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako osoba skutočne konala, prípadne opomenula konať a ako konať mala, aby splnila povinnosti jej uložené právnym predpisom alebo inou právnou skutočnosťou. Protiprávne konanie musí byť poškodeným preukázané takisto ako vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou vzniku škody a škodou a jej rozsahom. O protiprávnosť konania škodcu ide aj v prípade porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ. Prevenčná povinnosť, ktorú zákon v § 415 OZ ukladá každému, znamená, že každý je povinný zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne situácie rozumne požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd. Medzi subjekty, ktoré sú podľa stabilnej judikatúry súdov výslovne povinné dodržiavať generálnu prevenčnú povinnosť, patria aj správcovia komunikácie, železničné podniky, vlastníci nehnuteľností (k tomu bližšie v judikatúre R 93/1957, rozsudok NS ČR z 20. 02. 2002 spisovej značky 25 Cdo 2471/2000, R 17/1952). Všeobecná občianskoprávna prevencia podľa § 415 OZ je teda právnou povinnosťou, ktorej porušenie predstavuje protiprávne konanie a má za následok vznik všeobecnej povinnosti podľa § 420 OZ. Každý je povinný počínať si podľa podmienok konkrétnej situácie tak starostlivo, aby pri tom nespôsobil škodu na zdraví, majetku a právach iného, čo znamená, že je povinný zachovávať pri svojom konaní s ohľadom na konkrétne podmienky vždy taký stupeň pozornosti, starostlivosti a ohľaduplnosti, ktorý je spôsobilý vždy zabrániť vzniku škôd. Podľa Uznesenia NS ČR zo dňa 16. 05. 2002 spisovej značky 25 Cdo 1427/2001 prichádza aplikácia ustanovenia § 415 OZ do úvahy tam, kde neexistuje konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Konanie v rozpore s týmto ustanovením je porušením právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súd prvého stupňa poukázal na výpoveď svedkov a to L. N., ktorá uviedla vo svojej výpovedi, že „padal sneh s dažďom“ a „svedkyňa s navrhovateľkou nastúpili hneď na začiatku, ako stáli, aby nešli po šmykľavom teréne“, ďalej výpoveď svedka T. L., ktorý uviedol, že „sypal sneh s dažďom, bola čľaptavica, teda šmykľavo“ a „na prístupovej ceste k rýchliku bolo šmykľavo, bol problém udržať sa na nohách, vrstva snehu bola medzi 10 až 15 centimetrami“. Z vyššie uvedených svedeckých výpovedí vyplýva, že lokálne na nástupišti v Kysaku bolo sychravé počasie, pričom tomu stav nástupišťa prispôsobený nebol. Uvedené nevylučuje ani správa Slovenského hydrometeorologického ústavu o počasí (o ktorej objektívnosti nemal súd dôvod pochybovať), v ktorej sa uvádza, že dňa 28. 11. 2007 v čase o 18:00 hod. bola teplota vzduchu okolo -2,2 stupňov Celzia, vlhkosť vzduchu bola 80 %. Lokálne bol zaznamenaný poprašok snehu a v čase od 18:15 hod. sa vyskytoval osuheľ. Zároveň svedok J. A. pripustil, že v čase odchodu vlaku z Kysaku bolo sychravo. Pokiaľ sa týka evidencie stavu počasia železničnou stanicou Kysak, na ktorú poukázal vo svojom odvolaní proti predchádzajúcemu rozsudku odporca, do dopravného denníka na železničnej stanici, súd túto evidenciu nepovažuje za dôveryhodnú vzhľadom k výpovedi svedka T. Q., ktorý uviedol, že sa tam robia zápisy na základe vizuálneho zistenia a zhodnotenia stavu poveternostných podmienok tým-ktorým povereným pracovníkom, nakoľko nemal dôvod považovať za neobjektívnu správu Slovenského hydrometeorologického ústavu o počasí, o ktorej, ako už bolo uvedené, nemal dôvod pochybovať. Z toho dôvodu podľa názoru súdu odporca podľa podmienok konkrétnej situácie sa mal zachovať tak starostlivo a zachovať stupeň pozornosti, starostlivosti a ohľaduplnosti, ktorý by bol spôsobilý zabrániť vzniku škody a to v konkrétnom prípade škody na zdraví navrhovateľky a zároveň všeobecne na zdraví všetkých osôb pohybujúcich sa po nástupišti. Ako vyplýva z vyššie uvedených svedeckých výpovedí, odporca túto starostlivosť nezachoval a stav nástupišťa nebol taký, aby vzniku škôd na zdraví predchádzal. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že zabrániť alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd je možné aj stavebno-technickým riešením nástupišťa (napríklad krytými nástupišťami). Uvedené je možné od odporcu spravodlivo požadovať, keďže sa sám profiluje ako podnikateľský subjekt, ktorého predmetom činnosti je správa a prevádzka železničnej dopravnej cesty, zriaďovanie a prevádzkovanie železničných, telekomunikačných a rádiových sietí, výstavba, úprava a údržba železničných a lanových dráh a ďalšie podnikateľské činnosti zapísané v obchodnom registri. Podľa názoru súdu je teda prvý predpoklad zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti, splnený, keďže odporca opomenul zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne situácie rozumne požadovať, a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd.
Ďalším nevyhnutným predpokladom zodpovednosti za škodu je vznik škody. Škodou sa okrem iného rozumie aj ujma na zdraví poškodeného, ako dôsledok protiprávneho konania škodcu. Podľa názoru súdu je v danom prípade vznik škody, a to poškodenie zdravia navrhovateľky, dostatočne preukázané jednak svedeckými výpoveďami a jednak znaleckým posudkom súdom ustanoveného znalca.
Nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou. Príčinná súvislosť je objektívnou kategóriou a nemožno ju zamieňať so zavinením škodcu. Otázka príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím škodcu a vznikom škody je otázkou skutkovou a nie právnou (Ro NS ČR z 21. 02. 2002, sp. zn. 21 Cdo 300/2001). Zisťovanie príčinnej súvislosti znamená, že z reťaze všeobecnej príčinnosti treba sledovať iba tie príčiny a následky, ktoré sú dôležité pre zodpovednosť za škodu. V danom prípade je príčinou vzniku škody na zdraví navrhovateľky opomenutie odporcu zachovať takú starostlivosť, aby nástupište k vlaku bolo v stave, ktorý by predchádzal vzniku škôd. Skutočnosť, že došlo k poškodeniu zdravia v súvislosti s pádom navrhovateľky na nástupišti, vyplynula ako z výpovedí svedkov, tak aj zo znaleckého posudku súdneho znalca, ktorý v záveroch posudku okrem iného uviedol, že poranenia navrhovateľky vznikli najmenej 10 - 12 hodín pred popísaním príznakov poranení a navrhovateľka mohla byť pri uvedenom poranení schopná absolvovať cestu z Košíc do Plzne, zvlášť, ak jej poranenie ošetrovali studenými obkladmi, ktoré jej tlmili bolesť, ak držala končatinu v úľavovej polohe a užila utlmujúce lieky.
Posledným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je zavinenie. Zavinenie ako psychický vzťah musí zahŕňať všetky znaky príslušnej skutkovej podstaty, teda protiprávny úkon, škodu a príčinnú súvislosť medzi nimi (R 21/1981). Možno ho charakterizovať ako psychický vzťah zodpovedného subjektu k jeho vlastnému protiprávnemu úkonu, ako i ku škode ako následku tohto protiprávneho úkonu. Zavinenie je teda subjektívna kategória, zatiaľ čo protiprávnosť je objektívna kategória. Zavinenie je založené na prvku vedomia (predvídateľnosť vzniku škody) a prvku vôle (chcenie niečoho alebo uzrozumenie s určitým následkom určitého konania alebo opomenutia). Všeobecná občianskoprávna zodpovednosť je založená na princípe zodpovednosti za predpokladané nedbanlivostné zavinenie, preto dôkazné bremeno o tom, že škoda nevznikla zavineným konaním, spočíva na škodcovi, ktorý sa môže zodpovednosti zbaviť preukázaním toho, že škodu nezavinil. V danom prípade odporca nijako nepreukázal, že škoda nevznikla jeho zavineným konaním resp. opomenutím tohto konania. Z pohľadu predvídateľnosti vzniku škody súd v konkrétnom prípade skúmal, či odporca posúdil za daných podmienok následky svojho opomenutia tak, ako to možno od neho očakávať. Súd pri skúmaní možnosti odporcu odvracať škodu spôsobenú inému na zdraví prihliadol najmä na skutočnosť, že odporca ako odborník podnikateľ - profesionál s jeho osobitnými znalosťami, zručnosťami a schopnosťami v danom odbore podnikania, mal predvídať možnosť vzniku škody na zdraví osôb pohybujúcich sa po nástupišti za rôznych poveternostných podmienok a tomu prispôsobiť stav nástupišťa, čo odporca opomenul. Spoluzavinenie navrhovateľky za predmetný úraz sa odporcovi nijako nepodarilo preukázať a to napriek tomu, že v zmysle pokynu Krajského súdu v Prešove súd dopočul svedka J. A.. Tento uviedol, že navrhovateľka mala bolesti a tak artikulovala, ako človek, ktorého niečo bolí, a sa nevedel vyjadriť k tomu, či navrhovateľka mala vypité pri nastupovaní do vlaku alebo nie a teda súd v danom prípade vychádzal z tej skutočnosti, že tvrdenie odporcu nebolo preukázané, tento ohľadne požitia alkoholických nápojov navrhovateľkou pred nástupom do vlaku neuniesol dôkazné bremeno.
K tvrdeniam odporcu, týkajúcim sa skutočnosti, že navrhovateľka si mala uplatniť nárok na náhradu škody u spoločnosti Prapag, s. r. o., súd uvádza, že uvedená spoločnosť nebola zamestnávateľom navrhovateľky, pričom navrhovateľka s uvedenou spoločnosťou uzavrela zmluvu o sprostredkovaní ako sprostredkovateľ. Z obsahu zmluvy o sprostredkovaní uzavretej či už podľa režimu Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka vyplýva, že sprostredkovateľ nikdy nesmie konať v mene a na účet záujemcu, pretože zastúpenie nie je pojmovým znakom zmluvy o sprostredkovaní. V danom prípade, ako to vyplýva z výpisu zo živnostenského registra, navrhovateľka vykonávala pre uvedenú spoločnosť sprostredkovateľskú činnosť ako živnostníčka, keďže živnostenské oprávnenie na túto činnosť jej vzniklo 01. 04. 2006 a zaniklo 12. 03. 2009. Uvedené potvrdzuje aj výpoveď svedka J. I., ktorý uviedol, že navrhovateľka pracovala u nich na základe zmluvy o sprostredkovaní, ktorá je súčasťou súdneho spisu, nebola teda v pracovnom pomere, pracovala a vykonávala činnosť na základe zmluvy o sprostredkovaní.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného ako aj výsledkov vykonaného dokazovania hodnotiac dôkazy podľa ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku mal súd v tomto prípade za preukázané, že zodpovednosť odporcu je daná v celom rozsahu s tým, že odporca sa svojej zodpovednosti nezbavil. Súd tak rozhodol v súlade s § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku o tom, že zodpovednosť odporcu za škodu spôsobenú navrhovateľke je daná v celom rozsahu. Totiž podľa názoru súdu vykonaným dokazovaním nebola preukázaná spoluzodpovednosť navrhovateľky pri vzniku úrazu resp. jej prípadné spoluzavinenie. Súd mal v danom prípade za to, že je v danom prípade hospodárne vo veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom a nie priamo rozsudkom vo veci samej, nakoľko výška náhrady škody navrhovateľke by mohla byť predmetom ďalšieho, prípadne aj rozsiahlejšieho dokazovania. O trovách tak tohto ako aj odvolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.
Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie odporca. Právne odôvodnil svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., teda že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca s rozsudkom nesúhlasí z dôvodu, že navrhovateľka v konaní hodnoverne nepreukázala, že sa jej úraz stal tak a v ten deň, ako to uvádza vo svojom žalobnom návrhu. Nesplnila si oznamovaciu povinnosť. Úraz ŽSR nenahlásila bezprostredne po vzniku úrazu, ale ani následne. O jej nároku sa odporca dozvedel až zaslaním návrhu. Zároveň poukázal odporca na pretrvávajúci rozpor o tom, kedy došlo k úrazu. Podľa navrhovateľky došlo k úrazu dňa 28.11.2007. V lekárskom posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia je uvedený dátum úrazu 30.11.2007. V lekárskej správe, ktorá bola odporcovi predložená je uvedené, že k úrazu došlo okolo 23:00 hod., pričom vlak odchádzal z Kysaku o 18:32 hod. Navrhovateľka uvádza, že pri nastupovaní do vlaku na železničnej stanici Kysak sa pošmykla a spadla pod vozeň na koľaje. O tom, že k pádu navrhovateľky došlo pošmyknutím na schodoch železničného vagóna svedčí aj podanie - list zo dňa 26.04.2010, kde navrhovateľka poukazuje na rozhodnutie R 30/1979, podľa ktorého škodu vzniknutú cestujúcemu pošmyknutím na schodoch železničného vagóna možno posúdiť ako škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky železnice. Vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 01.06.2010 navrhovateľka uviedla, že nevie uviesť, ako k pádu došlo, či sa jej pošmykla noha alebo ako to bolo, že nevie úraz bližšie popísať. Samotný pád navrhovateľky videla iba svedkyňa L. N., ktorej výpoveď považuje odporca za účelovú. Menovaná svedkyňa uviedla na pojednávaní dňa 24.02.2011, že pri nastupovaní do vlaku svedkyňa nastúpila prvá a chcela pomôcť navrhovateľke nastúpiť, že jej chcela podať ruku, aby mohla nastúpiť. Pritom nastupovanie do železničného vagóna je činnosť jednoduchá a je tiež povinnosťou cestujúceho zachovávať pri tom potrebnú opatrnosť a starať sa o vlastnú bezpečnosť. Z toho dôvodu, ak navrhovateľka chcela pri nastupovaní do vlaku sa chytiť ruky, ktorú jej podávala svedkyňa N. a nechytila sa madla, ktoré sa nachádza na vozni, sama si privodila úraz, nakoľko si nepočínala dostatočne opatrne. Podľa názoru odporcu navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno ako a kde spadla. Sama viackrát vypovedala, že sa nepamätá na to, ako spadla. Skutočnosť, že v lekárskej správe Fakultnej nemocnice Plzeň sa uvádza, že navrhovateľka spadla na nádraží nie je dôkazom, že spadla na nástupišti v železničnej stanici Kysak. Skutočnosť, kde navrhovateľka spadla, či na nástupišti alebo na schodoch železničného vagóna je dôležitá pre posúdenie, či by za škodu zodpovedal navrhovateľke odporca, resp. organizácia, ktorá prevádzkuje osobnú prepravu cestujúcich, ak by samozrejme boli splnené ostatné predpoklady zodpovednosti za škody podľa Občianskeho zákonníka. Navrhovateľka nespadla cestou z čakárne po nástupište, ale ako sama uviedla, pri nastupovaní do vlaku. Podľa výpovede svedka J. A. na otázku, či bol dostatok času v železničnej stanici Kysak na nastúpenie do vlakovej súpravy, svedok odpovedal, že času bolo dostatok. Svedok vykonával službu v poslednom vagóne železničnej súpravy. Navrhovateľka mala nastúpiť so spolucestujúcou do jeho vagóna, v ktorom mali zakúpené miestenky, avšak nastúpili do iných vozňov vlakovej súpravy, z ktorých sa dostali až na zakúpené miesta. Svedok T. L., ktorý s nimi cestoval stihol nastúpiť do vagóna, kde mali zakúpené miestenky, avšak navrhovateľka so svedkyňou N. nestihli a nastúpili do iného vagóna na začiatku vlaku. Navrhovateľka uviedla, že sa cestou po nástupišti zhovárala s kolegyňou, zrejme nedávala pozor a po hlásení príchodu vlaku nereagovala včas, nakoľko nestihla nastúpiť do lôžkového vozňa, kde mala miestenky, aj keď podľa výpovede svedka bolo v železničnej stanici dostatok času na nastúpenie. Znalec vypracoval znalecký posudok, ktorý vychádzal len zo skutočností uvedených v spise a jednoznačne nepotvrdil okolnosti pádu. Uviedol len, že s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k úrazu a poraneniam, ktoré sú uvedené v prepúšťacej správe. Čo sa týka stavu nástupišťa, odporca poukázal na vyjadrenie ŽSR - oblastné riaditeľstvo Košice, podľa ktorého ŽSR neevidujú žiadny úraz cestujúceho dňa 28.11.2007. Železničná stanica eviduje stav počasia v uvedený deň, ktoré bolo 00:00 hod. - 1 st. C oblačno, o 6:00 hod. - 1 st. C oblačno, o 17:45 hod. - 1 st. C polojasno. Z uvedeného vyplýva, že za tohto stavu nebol vyhlásený žiadny stupeň
zimných opatrení, to znamená, že nebol sneh a nástupište bolo suché a v dobrom technickom stave. Povrchová úprava nebola narušená a stav nástupišťa neohrozoval bezpečnosť cestujúcich. Odporca ďalej poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 13.07.2012 a dôkaz výpis prepisu Ž1-pravidlá železničnej prevádzky - v bode 648 ods. 12 na str. 225, ktorá uvádza povinnosť výpravcu, že do stĺpca 17 sa skrátene zapíše teplota a počasie (za začiatku zmeny a pri ich výraznej zmene). V uvedenom čase podľa dopravného denníka polojasno, teplota -1 st. C/-2 st. C, ak by bolo šmykľavo, bolo by to uvedené v dopravnom denníku, ktorý súdu odporca predložil ako dôkaz. Odporca ďalej poukázal na výpoveď T. Q. na pojednávaní, ktorá potvrdzuje, že stavu nástupišťa v železničnej stanici Kysak je venovaná náležitá pozornosť. Je určený pracovník, ktorý zabezpečuje na železničnej stanici čistenie výhybiek a posypovanie perónu a nástupíšť posypovým materiálom v prípade poľadovice. Súd vo svojom rozsudku o stave nástupišťa vychádzal iba zo svedeckých výpovedí svedkov N. a L.. Výpovede týchto svedkov ohľadom stavu nástupišťa považuje odporca za účelové v prospech navrhovateľky. Svedok L. vypovedal, že bolo šmykľavo, ale primrznuté nebolo. Za danej situácie, ak by odporca teoreticky pripustil, že k pádu navrhovateľky došlo na mieste (čo však nebolo v konaní preukázané), ktoré by mohlo byť spôsobilé založiť zodpovednosť odporcu za škodu, navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala existenciu porušenia právnej povinnosti zo strany odporcu ako nevyhnutný predpoklad zodpovednosti za škody a samozrejme ani príčinnú súvislosť medzi škodou jej vzniknutou a týmto porušením. Skutočnosť, že v zime je zimné počasie a že sneží, je sychravo neznamená, že automaticky je na nástupišti šmykľavo. Dôkazy o stave nástupišťa, ktoré predložil odporca, výpoveď svedka Q. považuje odporca za objektívne a v tom čase nikto nemal vedomosť o úraze cestujúcej. Čo sa týka tvrdenia súdu na str. 11 rozsudku, že odporcu je možné spravodlivo požadovať, aby zabránil alebo obmedzil riziko vzniku škôd stavebno- technickým riešením, napr. krytými nástupišťami, s týmto odporca nesúhlasí. Nástupište v železničnej stanici Kysak zodpovedá normám a predpisom SR. Žiaden predpis neukladá odporcovi povinnosť budovať iba kryté nástupištia. Odporca teda súdu predložil dôkazy o tom, že nástupište bolo v dobrom stave, ak navrhovateľka spadla, tak si to sama zavinila svojou neopatrnosťou. Poukázal na ust. § 415 Občianskeho zákonníka a to, že prevenčná povinnosť nie je absolútna. Navrhovateľka sa bez toho, aby jej odporca zranenia nejakým spôsobom chcel zľahčovať, mohla pošmyknúť na opätku svojej topánky alebo iným spôsobom, napr. sa jej mohla zatočiť hlava. V kontexte týchto skutočností je rozhodnutie súdu prvého stupňa nespravodlivé, keď celú zodpovednosť má znášať odporca bez toho, aby poznal, ako svoju povinnosť porušil, čo teda mal urobiť, aby porušeniu mohol predísť. Podľa názoru odporcu by súd mal zobrať do úvahy aj tú skutočnosť, že aj keď išlo o vážne zranenie, navrhovateľka pokračovala v ceste a ošetrenie vyhľadala až v Českej republike, pričom by v takom prípade by bolo vhodnejšie v najbližšej stanici vystúpiť, úraz nahlásiť na železničnej stanici a vyhľadať lekársku pomoc na území SR. Je celkom samozrejmé, napr. pri pracovných úrazoch alebo pri dopravných nehodách povinnosť podrobiť sa skúške na alkohol. Ako už odporca uviedol, menovaná si nesplnila oznamovaciu povinnosť, úraz ŽSR nenahlásila bezprostredne po vzniku úrazu ani následne, o jej nároku sa dozvedel odporca až z návrhu. Týmto konaním sama znemožnila objektívne prešetrenie úrazu. Podľa názoru odporcu nebolo v konaní preukázané, že navrhovateľka sa pošmykla na nástupišti. Naopak, vykonané dôkazy nasvedčujú skutočnosti, že sa tak stalo pri nastupovaní do vlaku na schodoch železničného vagóna. Preto navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a návrh zamietnuť. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.
K odvolaniu odporcu sa vyjadril vedľajší účastník na strane odporcu. Po tom, čo sa oboznámil s obsahom podaného odvolania oznámil, že s podaným odvolaním v celom rozsahu sa stotožňuje, pripája sa k nemu a žiada, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel, rozsudok zmenil a návrh zamietol.
K odvolaniu odporcu sa vyjadrila aj navrhovateľka. Uviedla, že rozsudok je správne vydaný po dostatočne zistenom skutkovom stave a náležitým spôsobom odôvodnený. Je v súlade s ust. § 153 O.s.p. Súd vo veci riadne vykonal dokazovanie v zmysle ust. § 120 a nasl. O.s.p. a jeho rozhodnutie je na podklade vykonaných dôkazov podľa ust. § 157 O.s.p. náležite odôvodnené. Vykonaným dokazovaním boli preukázané všetky predpoklady zodpovednosti odporcu za vznik škody. Prvý predpoklad zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti je splnený, keďže odporca opomenul zachovať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne situácie rozumne požadovať, a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škôd. Ďalším nevyhnutým predpokladom zodpovednosti za škodu je vznik škody. V danom prípade je poškodenie zdravia navrhovateľky dostatočne preukázané, jednak svedeckými výpoveďami a jednak znaleckým posudkom ustanoveného znalca. Nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je existencia príčinných súvislostí medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. V danom prípade je príčinou vzniku škody na zdraví navrhovateľky opomenutie odporcu zachovať takú
starostlivosť, aby nástupište vlaku bolo v stave, ktorý by predchádzal vzniku škôd. Čo sa týka zavinenia, súd správne skonštatoval, že odporca nijako nepreukázal, že škoda nevznikla jeho zavineným konaním, resp. opomenutím a takisto odporca nijako nepreukázal spoluzavinenie navrhovateľky. S námietkami odporcu uvádzanými v odvolaní sa súd prvého stupňa vyporiadal už v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Preto navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 11.02.2016 a zistil, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Ust.§ 205 ods.2 O.s.p. taxatívne určuje dôvody ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupuje podľa kritérií uvedených v ust.§ 132 až § 135 O.s.p., teda jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotí z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.
Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považuje použitie iného právneho predpisu než sa správne mal použiť alebo síce aplikácia správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávny výklad.
Odporca namietal, že navrhovateľka v konaní hodnoverne nepreukázala, že sa jej úraz stal v ten deň a tak, ako to uvádza vo svojom žalobnom návrhu. Nesplnila si oznamovaciu povinnosť, úraz nenahlásila ŽSR bezprostredne po vzniku úrazu, ale ani následne. O jej nároku sa odporca mal dozvedieť až zaslaním návrhu. Zároveň namietal rozpor v tom kedy došlo k úrazu. Odporca zároveň namietal tvrdenie navrhovateľky, že spadla pod vozeň na koľaje, i výpoveď svedkyne L. N., ktorú považuje za účelovú. Tvrdí, že navrhovateľka sa chcela pri nastupovaní do vlaku chytiť ruky svedkyne N. a nechytila sa madla, ktoré sa nachádza na vozni, preto si sama privodila úraz, nakoľko si nepočíňala dostatočne opatrne. Podľa názoru odporcu navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno ako a kde spadla. Tvrdil, že zrejme nedávala pozor a po hlásení príchodu nereagovala včas, nakoľko nestihla nastúpiť do lôžkového vozňa, kde mala miestenky a podľa výpovede svedka bolo v železničnej stanici dostatok času na nastúpenie. Namietal i znalecký posudok s tým, že tento vychádza len zo skutočností uvedených v spise a jednoznačne nepotvrdil okolnosti pádu. Uviedol len, že najväčšou pravdepodobnosťou došlo k úrazu a k poraneniam, ktoré sú uvedené v prepúšťacej správe. Ďalej namietal, že podľa dopravného denníka bolo polojasno, teplota - 1 °C až - 2 °C, pričom ak by bolo šmykľavo, bolo by to uvedené v dopravnom denníku, ktorý súdu odporca predložil ako dôkaz. Zároveň znova poukázal na výpoveď T. Q. na pojednávaní, ktorá mala potvrdiť, že stavu nástupišťa v železničnej stanici Kysak je venovaná náležitá pozornosť. Namietal i tvrdenie súdu prvého stupňa, že od odporcu je možné spravodlivo požadovať, aby zabránil alebo obmedzil riziko vzniku škôd stavebnotechnických riešením, napríklad krytými nástupišťami, s tým odporca nesúhlasí. Mal predložiť dôkazy o tom, že nástupište bolo v dobrom stave, ak navrhovateľka spadla, tak si to sama zavinila svojou neopatrnosťou. Mohla sa pošmyknúť na opätku svojej topánky alebo iným spôsobom, napríklad sa jej mohla zatočiť hlava. Zároveň mala vyhľadať lekársku pomoc na území Slovenskej republiky. Je celkom samozrejmé, že pri pracovných úrazoch alebo dopravných nehodách je povinnosť podrobiť sa skúške na alkohol.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Na skutkových zisteniach súdu prvého stupňa, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Odporca namieta vo svojom odvolaní samotné hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa. Odvolací súd k tomu uvádza, že samotné hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa nemožno preskúmavať v odvolacom konaní. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu.
Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu akým súd hodnotenie vykonal. Súdu prvého stupňa nemožno v tomto smere vyčítať žiadne pochybenia. Výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa zodpovedá pravidlám formálnej logiky. Súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli a neopomenul rozhodné skutočnosti, ktoré by boli vyšli v konaní najavo. Preto odvolací súd konštatuje, že nie je možné polemizovať o jeho skutkových záveroch tak ako sa mylne domnieva odporca, teda že súd prvého stupňa mal uveriť inému svedkovi než v konaní uveril.
Súd prvého stupňa ustálil z výpovede svedkyne N. a svedka L., že lokálne na nástupišti v Kysaku bolo sychravé počasie, pričom tomu stav nástupištia prispôsobený nebol. Uvedené skutočne logicky nevylučuje ani správa Slovenského hydrometerologického ústavu o počasí, z ktorej vyplýva, že v čase o 18,00 hod. bola teplota vzduchu okolo - 2,2°C, vlhkosť vzduchu bola 80 %, lokálne bol zaznamenaný poprašok snehu a v čase od 18,15 hod. sa vyskytoval osuheľ. Uvedené skutočne pripustil aj svedok J. A., ktorý uviedol, že v čase odchodu vlaku z Kysaku bolo sychravo.
Súd prvého stupňa aj riadne vysvetlil, že čo sa týka evidencie stavu počasia Železničnou stanicou Kysak, na ktorú poukázal odporca, túto evidenciu nepovažuje za dôveryhodnú vzhľadom k výpovedi svedka T. Q., ktorý uviedol, že sa tam robia zápisy na základe vizuálneho zistenia a hodnotenia stavu poveternostných podmienok tým, ktorým povereným pracovníkom. Skutočne súd prvého stupňa nemal dôvod považovať za neobjektívnu správu Slovenského hydrometerologického ústavu o počasí. Ani odvolací súd o správnosti údajov vyplývajúcich z tejto správy nepochybuje.
I odvolací súd má za to, že v danom prípade vznik škody a to poškodenie zdravia navrhovateľky bolo dostatočne preukázané svedeckými výpoveďami, ale i znaleckým posudkom ustanoveného znalca.
Súd prvého stupňa správne ustálil, že príčinou vzniku škody na zdraví navrhovateľky bolo opomenutie odporcu zachovať takú starostlivosť, aby nástupište k vlaku bolo v stave, ktorý by predchádzal vzniku škôd. Súd prvého stupňa poukázal na výpovede svedkov, ale i na znalecký posudok súdneho znalca, ktorý v záveroch posudku okrem iného uviedol, že poranenia navrhovateľky vznikli najmenej 10 až 12 hodín pred popísaním príznakov poranení a navrhovateľka mohla byť pri uvedenom poranení schopná absolvovať cestu z Košíc do Plzne zvlášť, ak jej poranenie ošetrovali studenými obkladmi, ktoré jej tlmili bolesť, ak držala končatinu v úľavovej polohe a užila utlmujúce lieky.
Povinnosť vyplývajúca z ust.§ 415 Občianskeho zákonníka je povinnosťou právnou, ktorá kladie na ľudské správanie požiadavku takého konania, ktoré nemá za následok vznik škôd na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Toto ustanovenie predstavuje všeobecnú prevenčnú povinnosť každého účastníka občianskoprávneho konania. Ak si niekto povinnosť vyplývajúcu z ust.§ 415 Občianskeho zákonníka neplní, koná protiprávne, a preto zodpovedá za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s týmto opomenutím.
V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne ustálil, že odporca ako odborník podnikateľ - profesionál, s jeho osobitnými znalosťami, zručnosťami a schopnosťami v danom odbore podnikania mal predvídať možnosť vzniku škody na zdraví osôb pohybujúcich sa po nástupišti za rôznych poveternostných podmienok, a tomu prispôsobiť stav nástupišťa, čo odporca opomenul.
Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že sa odporcovi nijakým spôsobom nepodarilo preukázať spoluzavinenie navrhovateľky ani potom, čo na základe zrušujúceho uznesenia dopočul svedka J. A.. Navrhovateľka mala bolesti a tak artikulovala ako človek ktorého niečo bolí, pričom nevedel sa vyjadriť k tomu, či navrhovateľka mala vypité pri nastupovaní do vkladu alebo nie, a preto správne súd prvého stupňa vychádzal z tej skutočnosti, že tvrdenie odporcu nebolo preukázané čo do požitia alkoholických nápojov navrhovateľkou pred nástupom do vlaku.
K námietke odporcu, že nemá pasívnu vecnú legitimáciu v danej veci odvolací súd poukazuje na správny záver súdu prvého stupňa, že to, že navrhovateľka spadla medzi schodíky vlaku a koľaje potvrdila vo svojej výpovedi navrhovateľka a vo svojej svedeckej výpovedi aj svedkyňa L. N.. Z obsahu spisu nevyplýva taký vzťah svedkyne L. N. k navrhovateľke, ktorý by mohol spochybniť pravdivosť jej svedeckej výpovede. Súd prvého stupňa logicky viazal uvedené i na správu Fakultnej nemocnici v Plzni, kde navrhovateľka uviedla, že spadla na nádraží, teda nie na schodíkoch vozňa, ani zo schodíkov
vozňa. Súd prvého stupňa zároveň poukázal na podporu tvrdenia navrhovateľky i s vyjadrením znalca MUDr. L., ktorý v záveroch znaleckého posudku uviedol, že tak ako úraz opísala a následne predviedla navrhovateľka s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k úrazu.
Logicky je i záver súdu prvého stupňa, že samotná skutočnosť, že ku škode došlo pri nastupovaní do vkladu nevylučuje ani pošmyknutie sa na nástupišti, ani pošmyknutie sa na schodoch železničného vagóna, pričom v danom prípade okolnosti nasvedčujú tomu, že k pošmyknutiu navrhovateľky došlo na nástupišti. I odvolací súd je preto toho názoru, že je daná pasívna vecná legitimácia odporcu v danom konaní. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že si navrhovateľka nesplnila oznamovaciu povinnosť a úraz nenahlásila bezprostredne po vzniku úrazu, ale až následne, ani skutočnosť, že existujú nezrovnalosti v písomnej dokumentácii čo do dátumu úrazu navrhovateľky. Kedy k úrazu došlo bolo podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne preukázané v konaní pred súdom prvého stupňa a túto skutočnosť aj súd prvého stupňa riadne odôvodnil. Tak je to i unesením dôkazného bremena navrhovateľkou ako a kde spadla. Špekulácia odporcu, že mohla spadnúť z dôvodu, že nedávala pozor a nereagovala včas, prípadne že sa nedržala madla, a preto si úraz sama zavinila svojou neopatrnosťou sa javia vo vzťahu k predmetu sporu ako účelové. Tak je to aj s tvrdením, že sa navrhovateľka mohla pošmyknúť na opätku svojej topánky alebo iným spôsobom, napríklad sa jej mohla zatočiť hlava. Tak je to aj s námietkou odporcu, že mala navrhovateľka nahlásiť úraz, vystúpiť na najbližšej stanici a lekársku pomoc na území Slovenskej republiky. Prečo tak navrhovateľka neurobila riadne vysvetlila v priebehu konania a vyplýva to aj z predložených dôkazov.
Rozsudok súdu prvého stupňa (medzitýmny) je vecne správny, preto ho odvolací súd postupom podľa ust.§ 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.