Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/406/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr. Gabriely Briškovej a Mgr. Jozefa Mačeja vo veci žalobkyne: CETELEM SLOVENSKO a.s., Bratislava, Panenská 7, IČO: 35787783, zastúpenej usadenou euroadvokátkou: JUDr. Helena Strachotová, Martin, Hviezdoslavova 7, proti žalovaným: 1/ N. Z., nar. XX. M. XXXX, bytom H., R. XXX, zastúpený splnomocnenkyňou - žalovanou 2/, 2/ G. Z., nar. XX. Z. XXXX, bytom H., R. XXX, o 6.698,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 18. novembra 2014 č. k. -94 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (o uloženie povinnosti žalovaným 1/ a 2/ solidárne zaplatiť žalobkyni sumu 6.698,88 eur s príslušenstvom a II. žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ustanovením § 2 písm. a/ a b/ ZoSÚ (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), § 39, § 48 ods. 2, § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 457, § 489 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 101 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne ho zdôvodnil tak, že predmetom konania bol nárok žalobkyne vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, predstavujúcej formulárový typ zmluvy, ktorej obsah spotrebiteľ nemá možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť, vrátane všeobecných podmienok, v dôsledku čoho (aj s prihliadnutím na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa) bol daný dôvod na aplikáciu ustanovení O. z. a právnych predpisov upravujúcich právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Zdôraznil, že v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, je dôvodné aplikovať občiansku právnu úpravu a nie podnikateľské právo (poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 O. z., dostáva sa jeho konanie do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné podľa § 39 O. z.. Niet rozumného dôvodu na konštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy zásadne medzi podnikateľmi, keď O. z. ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľa výhodnejšia. V bežných medziľudských vzťahoch použitie podnikateľského práva na spotrebiteľský vzťah môže s nepochopením a v rozpore s princípom právnej istoty a dôvery v objektívne právo, narážať na predstavy spotrebiteľov, domnievajúcich sa, že na nich dopadá občianske právo. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom

pri vzájomnej kontraktácii je zjavná (na ktorú skutočnosť poukazujú aj rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-168/05 Mostaza Claro). Súd prvého stupňa následne kvalifikoval námietku premlčania vznesenú žalovanými za dôvodnú, majúcu za následok zánik vynútiteľnosti uplatňovaného práva žalobkyňou (v dôsledku čoho jej premlčané právo nebolo možné súdne priznať). Premlčanie predstavuje uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva bez toho, aby sa právo vykonalo. Vznesením námietky premlčania je jeho uplatniteľnosť obmedzená len na dobrovoľné plnenie zo strany povinného subjektu. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa účinne odstúpila od predmetnej zmluvy 30. septembra 2011, došlo k zrušeniu zmluvy od počiatku a každý z účastníkov bol povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Podľa ustanovení O. z. účinky zrušenia zmluvy nastávajú od začiatku (ex tunc) a momentom odstúpenia zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy, pričom vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva. Odstúpením od zmluvy tak nastúpil medzi účastníkmi právny režim bezdôvodného obohatenia. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa potom premlčalo v osobitnej dvojročnej premlčacej dobe (uplatnená pohľadávka bola splatná 30. septembra 2011, pričom žalobkyňa podala žalobu na súd až 14. mája 2014, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby). Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil poukazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého žalovaným, vo veci plne úspešným, vznikol nárok na náhradu trov konania. Náhrada trov konania žalovaným ale priznaná nebola, s odôvodnením, že v súvislosti s daným konaním im žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci zo strany súdu prvého stupňa. Namietala aplikáciu ustanovení podľa O. z., týkajúcich sa odstúpenia od zmluvy z dôvodu, že tento inštitút je priamo upravený v ZoSÚ, konkrétne ustanovením § 5. Právo veriteľa vyplývajúce zo zmluvy na odstúpenie od zmluvy z dôvodu porušenia povinnosti dlžníka nemôže byť slabšie, ako právo vyplývajúce zo zmluvy alebo právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy vyplývajúce zo zákona bez zavinenia veriteľa. Akceptujúc argumentáciu súdu prvého stupňa má dlžník spotrebiteľ lepšie právo ako veriteľ, ktorý využil svoje zákonné právo a neporušil zmluvné podmienky. Uvedená právna konštrukcia je neprípustná a odporuje dobrým mravom. Z ustanovenia § 5 ZoSÚ nevyplýva, že zákonodarca pri právnom úkone odstúpenia od úverovej zmluvy zamýšľal ho definovať ako zrušenie zmluvy od počiatku, keďže spotrebiteľ má povinnosť zaplatiť istinu a úrok do dňa splatenia istiny. V danom prípade nie je zmluvná úprava pre spotrebiteľa horšia ani prísnejšia než úprava vyplývajúca zo ZoSÚ. Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 O. z. majú v občianskoprávnych vzťahoch účastníci rovnaké postavenie. Nie je žiaden dôvod, aby veriteľ mal postavenie slabšie ako dlžník v prípade porušenia zmluvy z jeho strany (dlžníka) a veriteľ by mal bez svojho zavinenia iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V danom prípade zákon výslovne nezakazuje, aby sa veriteľ a dlžník dohodli ako bude veriteľ postupovať v prípade porušenia povinnosti zo strany dlžníka, ani nezakazuje, že od zákona sa nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 O. z.). Podľa ustanovenia § 4 O. z. proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany na súde. Nie je v súlade so zákonom ani s dobrými mravmi, ak súd chráni svojím výkladom zákona dlžníka, ktorý právo porušil. Súčasťou základného práva na spravodlivý proces vyplývajúceho z čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky práve a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takémuto uplatneniu. V odôvodnení sa súd prvého stupňa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený, s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ako i s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie musí spĺňať požiadavku presvedčivosti a nedostatok riadneho odôvodnenia je považované za porušenie práva na spravodlivý proces, ktorá vada zakladá dôvodnosť podaného opravného prostriedku a predstavuje odňatie práva účastníkovi konať pred súdom. Žalobkyňa nesúhlasila ani s právnym názorom súdu prvého stupňa týkajúceho sa premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože úver bol splatný 30. septembra 2011 a žaloba bola podaná v trojročnej premlčacej lehote (14. mája 2014).

Žalovaní 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že nevedia vysloviť úsudok, ako dôchodcovia nedisponujú financiami na advokáta, ktorý by odpovedal na právne otázky.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podala včas účastníčka konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v spojení so závislým výrokom o trovách konania (§ 212 ods. 2 písm.

b/ O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní, odvolací súd doplnil ďalšie dôvody.

Spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, ktorý žalobkyňa a žalovaný 1/ (žalovaná 2/ pristúpila k záväzkom zo zmluvy) založili zmluvou o úvere (podpísanou žalovanými 24.6.2009 a žalobkyňou 29.7.2009), je nesporný. Ide o zmluvu, ktorú žalobkyňa (ako dodávateľ) uzatvárala vo viacerých prípadoch, voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú a všeobecné zmluvné podmienky k zmluve sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Zmluvnými stranami spotrebiteľskej typovej zmluvy sú v danom prípade dodávateľ - žalobkyňa, konajúca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný 1/ - spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V predmetnom právnom vzťahu má tak žalovaný 1/ postavenie spotrebiteľa, v dôsledku čoho je daná aplikácia právnych noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. V konkrétnom súdenom prípade je to aplikácia ustanovení O. z., upravujúca hmotnoprávnu otázku premlčania nároku, ako aj odstúpenia od zmluvy.

ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu odstúpenia od zmluvy obsahoval v ustanovení § 5, ktoré má charakter odkazovacej normy, pričom podľa poznámky č. 9 pod čiarou ZoSÚ výslovne odkazuje na ustanovenie § 48 O. z.. Žalobkyňa tak v rozpore s výslovnou právnou úpravou a preto nedôvodne namietala aplikáciu ustanovení O. z., týkajúcu sa odstúpenia od zmluvy. Argumentácia žalobkyne nemá oporu v hmotnoprávnej úprave inštitútu odstúpenia od zmluvy, keďže ustanovenie § 48 O. z. má v otázke odstúpenia od zmluvy povahu lex generalis, kým spomenuté ustanovenie ZoSÚ (§ 5) má právnu povahu lex specialis. Vzhľadom k tomu, že úprava odstúpenia od zmluvy veriteľom v ZoSÚ nemá charakter komplexnej úpravy, bola daná podporná aplikácia ustanovenia § 48 O. z., na ktorú ZoSÚ v dotknutom ustanovení jednoznačne odkazoval. Z uvedeného potom nemožno vyvodiť záver o konkurujúcej právnej úprave uvedených dvoch právnych noriem, ako to nesprávne žalobkyňa namietala.

Výklad žalobkyne je preto v rozpore so zákonným znením § 5 ZoSÚ, ktorým nespochybňovala vznik svojho práva na odstúpenie od zmluvy podľa § 5 ZoSÚ, ale opomenula odkaz tohto ustanovenia na aplikáciu ustanovenia § 48 O. z., ktorý je jednoznačný a zodpovedá zmyslu a účelu ZoSÚ. Ten vychádza z koncepcie spotrebiteľského práva a východiskom tejto spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie spotrebiteľa vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Preto na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia O. z. (aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva). Súd prvého stupňa preto správne aplikoval ustanovenia O. z., vrátane § 48.

Argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa dôsledkov odstúpenia od zmluvy taktiež nebolo možné prijať, už vzhľadom na jej východiskové postavenie ako silnejšej zmluvnej strany, s možnosťou stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv (a tým bezvýhradne presadzovať svoje ekonomické záujmy), ako aj na zákonnú možnosť odchylnej zmluvnej úpravy účinkov odstúpenia od zmluvy, vyplývajúcej z ustanovenia § 48 ods. 2 O. z.. Námietka žalobkyne poukazujúca na možnosť odlišnej úpravy právnych následkov odstúpenia od zmluvy, ktorá však nebola využitá, preto opäť nebola namieste. Súd prvého stupňa tak vyvodil správny právny záveru, že predmetná zmluva bola zrušená, s účinkami ex tunc, teda od začiatku. Žalobkyňa nepreukázala, že účastníci sa podľa § 48 ods. 2 O. z. dohodli inak a takúto „inú“ dohodu žalobkyňa neuviedla ani v odvolaní.

Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na svoje „znevýhodnené“ postavenie v dôsledku odstúpenia od zmluvy, ako i dôsledky vyplývajúce z porovnania odstúpenia od zmluvy spotrebiteľom, ktorý porušil zmluvné podmienky a spotrebiteľom dodržiavajúcim platobnú disciplínu (ktorý uhradí dohodnuté plnenie v plnom rozsahu), je potrebné sa zamerať na samotný postup žalobkyne, ktorá sa slobodne rozhodla ukončiť

zmluvný vzťah so žalovaným odstúpením od zmluvy, majúcim za následok zrušenie zmluvy od počiatku (ex tunc). Za využitie svojho zákonného práva odstúpiť od zmluvy preto nemôže viniť žiaden iný subjekt, ako ani účelovo poukazovať na nesprávny výklad právnej normy. Predvídateľnosť dôsledkov právnej úpravy bola jednoznačne daná, keďže sama žalobkyňa vychádzala z odkazovacej právnej normy (§ 5 ZoSÚ) a preto sa nemohlo jednať o prípadnú nejednoznačnosť alebo nedôslednosť právnej úpravy. Ak sa žalobkyňa rozhodla pre využitie inštitútu odstúpenia od zmluvy, prislúchalo jej aj právo (podľa § 48 ods. 2 O. z.) dohodnúť s druhou zmluvnou stranou (žalovaným) dôsledky odstúpenia od zmluvy inak (ako to uvádza aj v odvolaní), teda taký postup veriteľa v prípade porušenia povinností zo strany dlžníka, na základe ktorého by bol povinný poskytnúť plnenie zo zmluvy do okamihu odstúpenia od zmluvy. Z dôvodu, že žalobkyňa tak neučinila, nesie hmotnoprávne dôsledky (nastúpenie účinkov zrušenia zmluvy od počiatku, t. j. ex tunc a vzniku práv a povinností z porušenia práva - zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie). Následky svojho konania preto žalobkyňa už nemôže eliminovať, poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1, § 2 ods. 2, 3, § 4 O. z. (preto je nesprávne konštatovanie, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd „chráni“ výkladom zákona zmluvnú stranu, pretože každý je strážcom svojich práv a s akou právnou istotou postupuje pri výkone svojich práv, vrátane ich zmluvnej ochrany, v takej potom znáša aj právne dôsledky). Odvolací súd poznamenáva, že z dôvodu absencie tvrdení žalobkyne, týkajúcich sa prípadnej dohody o odlišných následkoch v prípade odstúpenia od zmluvy podľa § 48 ods. 2 O. z. (ako i s prihliadnutím na formulárový charakter všeobecných podmienok, ktorých individuálne dojednanie nebolo preukázané), nebol daný dôvod zaoberať sa odchýlnou úpravou, ktorú umožňuje ustanovenie § 48 ods. 2 O. z. v prípade odstúpenia od zmluvy.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok žalobkyne predstavoval bezdôvodné obohatenie, právo na vydanie ktorého sa premlčí v osobitnej dvojročnej premlčacej lehote (§ 107 ods. 1 O. z.), súd prvého stupňa dôvodne prihliadol na kvalifikovanú námietku premlčania vznesenú žalovanými, majúcou za následok zánik vymáhateľnosti práva (v dôsledku čoho sa žalobkyňa ako veriteľ nemôže dôvodne pred súdom domáhať zaplatenia dlžnej sumy). Žalobkyňa aplikovala nesprávne hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Úver bol podľa jej tvrdenia splatný 30. septembra 2011, ale žaloba bola podaná 14. mája 2014, teda až po uplynutí dvojročnej premlčacej doby (po 30. septembri 2013). Dôsledná aplikácia vyššie uvedených ustanovení O. z. mala potom za následok zamietnutie žaloby v celom rozsahu.

Poukaz žalobkyne v odvolaní na potrebu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a s tým spojeného práva na spravodlivý proces nemohol obstáť. V zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, príp. iný účastník, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a má byť aj prostriedkom kontroly správnosti postupu pri vydávaní rozhodnutia (musí byť preskúmateľné). Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje procesné zásady a princípy, tvoriace súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky obsah práva na súdnu ochranu, uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo preto uviesť v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a ktoré sa musia týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. ). Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvého stupňa preskúmateľným spôsobom vyjadril skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Z pohľadu logiky, presvedčivosti či argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa nič vytknúť.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania úspešných žalovaných, ktorým vznikol nárok na náhradu trov konania, avšak návrh na priznanie náhrady trov prvostupňového konania si

nepodali a zo spisu vznik trov týchto účastníkov nevyplýval, preto žalovaným správne nebola priznaná náhrada trov prvostupňového konania.

Z dôvodu, že žalovaní 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní úspešní, podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaní ale nepodali ani návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania a zo spisu vznik trov konania týchto účastníkov nevyplýval, preto žalovaným náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.