Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/820/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci navrhovateľa: Slovenská sporiteľňa, a s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 00 151 653, zast.: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o. so sídlom Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti odporkyni: I. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XX, XXX XX E., štátna občianka Slovenskej republiky, o zaplatenie 4 727,58 € s prísl., na odvolanie navrhovateľa zo dňa 08. 06. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -73 zo dňa 30. 04. 2015, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bol návrh zamietnutý, potvrdzuje.

Vo výroku, ktorým odporkyni bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 4 727,58 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3 350 € od 23. 11. 2013 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 283,50 € za zaplatený súdny poplatok a vo výške 787,94 € za zastúpenie advokátom zástupcovi navrhovateľa a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 4 727,58 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3 350 € od 23. 11. 2013 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 283,50 € za zaplatený súdny poplatok a vo výške 787,94 € za zastúpenie advokátom zástupcovi navrhovateľa, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti bol návrh zamietnutý.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol, že navrhovateľ uzatvoril s odporkyňou zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s Obchodným a Občianskym zákonníkom. Na základe uzatvorenej zmluvy boli odporkyni, ktorá je fyzickou osobou, nepodnikateľkou, dočasne poskytnuté finančné prostriedky vo forme úveru navrhovateľom. Odporkyňa poskytnutý úver riadne a včas nesplácala. Navrhovateľ od zmluvy odstúpil a požadoval vrátiť dlžnú sumu s úrokmi podľa § 506 Obchodného zákonníka ku dňu 19. 11. 2013. Odporkyňa navrhovateľovi dlžnú sumu neuhradila a súd podanému návrhu vyhovel. Zaviazal odporkyňu nahradiť navrhovateľovi dlžnú sumu, ktorej výšku nerozporovala, celkove 4 727,58 €, z ktorej istina predstavuje 3 350 € a príslušenstvo predstavuje 1 377,58 €.

Súd ďalej uviedol: „Z dôvodu omeškania odporkyne s plnením peňažného dlhu vzniklo navrhovateľovi podľa § 369 Obchodného zákonníka právo na zaplatenie úrokov z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Výšku úrokovej sadzby ustanovuje § 3 ods. 1 nariadenia, v znení účinnom do 31. 01. 2013 nakoľko zmluvný vzťah vznikol pred týmto dňom a to navýšením ôsmich percentuálnych bodov nad úrokovú sadzbu stanovenú Európskou centrálnou bankou. Odporkyni bola preto uložená povinnosť

zaplatiť z dlžnej sumy istiny pohľadávky 3 350,00 eur aj úroky z omeškania vo výške 8,00 % ročne od 23. 11. 2013 do zaplatenia, keďže omeškanie s plnením dlhu doposiaľ trvá.

Návrh nie je dôvodný v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal od odporkyne zaplatenia zmluvného úroku vo výške 17,90 % ročne zo sumy 3 350,00 eur od 23. 11. 2013 do zaplatenia. Istina je suma poskytnutých finančných prostriedkov veriteľom vo forme úveru podľa § 503 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka. Zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Celková suma úrokov však musí byť zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Navrhovateľ ako veriteľ preto nemôže oprávnene požadovať od odporcu ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Po vyhlásení celého úveru za splatný dňa 19. 11. 2013 sa istina úveru ďalej zmluvne neúročí, navrhovateľovi prislúchajú len úroky z omeškania. Uvedený záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú dlžníkovi do doby splatnosti. Navrhovateľ poskytuje zmluvne finančné prostriedky odporkyni iba po dobu platnosti úverovej zmluvy, po vyhlásení splatnosti požaduje peňažné prostriedky vrátiť v poskytnutej výške, teda nie je oprávnený požadovať od odporkyne aj zmluvne dohodnuté úroky, ale iba úroky z omeškania. Bod 7.4.2. a 7.4.3. Všeobecných obchodných podmienok umožňujúci úročenie pohľadávky po vyhlásení celého úveru za splatný je pre rozpor s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, resp. ustanovením § 265 Obchodného zákonníka o poctivom obchodnom styku neplatný pre rozpor s § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Navrhovateľ mal neúspech v pomerne nepatrnej časti uplatneného úroku po splatnosti pohľadávky, čím mu podľa § 142 ods. 3 OSP vznikol nárok na náhradu trov konania, ktorú si uplatnil vo výške 283,50 eura za zaplatený súdny poplatok a vo výške 787,94 eura za zastúpenie advokátom.

Z trov zastúpenia advokátom predstavuje odmena 384,66 eura (2 x 170,97 eura a 1 x 42,72 eura) za 3 vykonané úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podľa písm. c) podanie návrhu na súd a písm. d) v spojení s § 13a ods. 4 zastúpenie na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci dňa 07. 04. 2014 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), náhrada hotových výdavkov predstavuje 24,47 eura (2 x 8,04 eura + 1 x 8,39 eura) podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada za stratu času za 8 začatých polhodín cestou zo sídla zástupcu navrhovateľa na miesto pojednávania a späť predstavuje 139,80 eura (10 x 13,98 eura) podľa § 17 ods. 1 vyhlášky a náhrada za cestovné zo sídla zástupcu navrhovateľa, Piešťany, na miesto pojednávania, Banská Bystrica a späť, spolu 340 km, pri cene pohonných hmôt 1,19 eura za 1 liter a priemernej spotrebe 8,9 litra na 100 km predstavuje 107,68 eura podľa § 16 ods. 4 vyhlášky a daň z pridanej hodnoty predstavuje 131,33 eura (základ dane 656,61 eura) podľa § 18 ods. 3 vyhlášky.

Súd preto o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP tak, že na ich náhradu navrhovateľovi zaviazal vo výške 283,50 eura za zaplatený súdny poplatok a vo výške 787,94 eura za zastúpenie advokátom odporkyňu, ktorá je podľa § 149 ods. 1 OSP povinná zaplatiť ju advokátovi“.

Proti rozsudku odvolanie podal navrhovateľ a to v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Odvolanie konkretizuje, zamietajúcu časť v časti 17,90 % ročného úroku zo sumy 3 350 € od 23. 11. 2013 do zaplatenia.

Podľa odvolateľa v tejto časti vychádza rozsudok súdu prvého stupňa z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že úrok z úveru je možné požadovať len do dátumu zosplatnenia úveru. Medzi účastníkmi bolo výslovne dohodnuté, že úrok je žalovaný povinný platiť až do skutočného zaplatenia istiny.

Navrhovateľ poukázal na ust. bodu 7.4.2. Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len VOP) a v tomto zmysle súd prvého stupňa na pojednávaní riadne vykonal dokazovanie. Zo všeobecných obchodných podmienok k posudzovanej zmluve, ktoré sa stali súčasťou zmluvného vzťahu podľa ust. § 273 ods. 3 Obchodného zákonníka je zrejmé, že platenie úrokov bolo dohodnuté až do splatenia úveru, nie len do zosplatnenia úveru.

Súd prvého stupňa odmietol aplikáciu tohto ustanovenia čo odôvodnil rozporom s ust. § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom z tohto rozporu súd prvého stupňa vyvodil neplatnosť zmluvného ustanovenia podľa § 39 a rozpor s poctivým obchodným stykom. Odvolateľ tento záver súdu považuje za nesprávny, pretože súkromnoprávne záväzkové vzťahy vychádzajú zo zásady zmluvnej voľnosti. Zmluvné strany sa môžu dohodou odchýliť od dispozitívnych zákonných ustanovení, akým je aj ust. § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka je zrejmé, že ust. § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je dispozitívne. § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka vôbec nerieši otázku za aké obdobie má dlžník zo zmluvy o úvere platiť úroky, ale len dispozitívne upravuje ich splatnosť. Stanovenie obdobia, za ktoré sa majú úroky platiť, nie je úpravou času plnenia, ale výšky plnenia odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov. Úrok je cenou peňazí, odplatou za ich použitie. Z takéhoto všeobecne akceptovaného chápania úroku je potom potrebné (pri absencii opačnej právnej úpravy) vyvodiť jednoznačný záver, že úrok je potrebné platiť až do vrátenia peňažných prostriedkov. Ak by teda medzi účastníkmi konania nebolo dohodnuté, že úrok sa platí až do splatenia úveru (bod 7.4.2. VOP), takýto záver by vyplýval z platnej dispozitívnej právnej úpravy Obchodného zákonníka. Medzi účastníkmi konania bolo dohodnuté, že úrok sa platí až do splatenia úveru. Takáto dohoda nie je v rozpore so žiadnym kogentným ani dispozitívnym zákonným ustanovením.

Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnutú časť rozsudku okresného súdu a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 17,9 % ročný úrok zo sumy 3 350 € od 23. 11. 2013 do zaplatenia, do troch dní.

Žalovaný si uplatnil aj trovy odvolacieho konania.

Vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny.

V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval, keď v napadnutej časti zamietol návrh. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení svojho rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 OSP).

Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. 06. 2008. Tu ústavný súd jasne vyslovil právny názor na princípy, ktoré je treba použiť pri interpretácii zmlúv. Možno zacitovať: „Ústavný súd v tomto smere odkazuje na všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom toho princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným sa preto javí postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením, pripúšťajúcim viacerý možný výklad, sám musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom tvrdenom význame a nie naopak, tak ako to ustálil súd prvého stupňa“.

Naviac treba zdôrazniť, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa, vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorým je, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru a v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý od nepamäti, justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok.

Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kedy veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Logicky tak navodzuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, keď spotrebiteľ bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, keď veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nie len hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v Slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak, s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda so stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 OZ, robí absolútne neplatnú. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kongentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 v spojení s § 3 a § 3a Vládneho nariadenia 85/95 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával a v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) OZ.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.