Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

36C/173/2008

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v právnej veci žalobcov: v 1.rade: X. M., O.. XX.X.XXXX, V. V. XX, XXX XX M., P. K. L.. Z. Č., R. F. F. R. Č. X, M., Ž. X. X.E.: U. Y. Č., O..XX.X.XXXX, V. C. XX, XXX XX M., K. K. K. C. Č., V. C. XX, XXX XX M., X. X.E.: X. Č., O..XX.X.XXXX, V. C. XX, XXX XX M., P. Ž.: X. X. E. X. M., E..Č.. XXXXXX/XXX, V. Z. XXXX/X, XXX XX M., X. X. E. U. M., E..Č.. XXXXXX/XXX, V. Z. XXXX/X, XXX XX M., D. P. K. L.. M. P., R. F. F. R. X. M., Š. XX, X. X. E. U. M., D. H. R. O. M. K.

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovia v 1. až 3. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania v sume 1.401,15 Eur, na účet JUDr. Kristíny Piovarčiovej, advokátky, so sídlom Advokátskej kancelárie Štúrova 20, Košice, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému v 3. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Žalobcovia v 1. až 3. rade n e m a j ú p r á v o na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Právny predchodca žalobcov v 1. až 3. rade podanou žalobou žiadal, aby súd určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade a žalovaným v 3. rade dňa 6.5.1994, predmetom ktorej bola kúpa parcely č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 15 m2, k.ú. M. - F., zapísanej v LV č. X, je neplatná.

Pôvodný žalobca D. V. zomrel dňa X.X.XXXX a z uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 9.7.2014 sp.zn.24D/172/2013 súd zistil, že po poručiteľovi D. V., zomrelom X.X.XXXX prebehlo dedičské konanie a bola schválená dedičská dohoda, podľa ktorej dedičstvo nadobudli žalobkyňa v 1.rade v podiele v 2/3 z dedičstva, maloletý Y. Č. v podiele 1/6 z dedičstva a v tom čase maloletá X. Č. v podiele 1/6 z dedičstva. Títo sa stali právnymi nástupcami po žalobcovi.

Právny predchodca svoj návrh na začatie konania odôvodnil tým, že v rokoch 1972 až 1975 si svojpomocne postavil garáž na parcele XXX, k. ú. Košice - F. evidovanú pod súp. č. XXXX, zapísanej v LV č. XXXXX a túto dal do prenájmu žalovaným v 1.a 2. rade. Títo mu za prenájom garáže riadne platili dohodnuté nájomné, a to až do konca mesiaca január 1992. Vzhľadom k tomu, že žalovaní v 1.a 2. rade mu od 1.2.1992 prestali platiť nájomné za garáž, podal na príslušný súd návrh na začatie konania o vypratanie predmetnej garáže. Príslušný súd o návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. tak, že žalovaní v 1.a 2. rade boli zaviazaní k povinnosti vypratať garáž súp. č. XXXX/X nachádzajúcej sa v lokalite E. P. na parcele č. XXX/X, k. ú. M. - F. a zároveň v tomto konaní bola prejudiciálne vyriešená aj otázka vlastníctva garáže v prospech žalobcu. Uviedol, že vlastníctvo k predmetnej garáži je zapísané v jeho prospech v LV č. XXXXX. Dodal, že sporným zostal pozemok pod uvedenou garážou, za ktorý na základe výzvy bývalého Obvodného NV dňa 29.10.1981 uhradil kúpnu cenu, avšak k legalizácii kúpy však nedošlo a preto požiadal žalovaného v 3. rade o opätovné prevedenie pozemku pod garážou do svojho vlastníctva. Uviedol, že od roku 1993 viedol so žalovaným v 3. rade obsiahlu korešpondenciu týkajúcu sa kúpy pozemku pod garážou a taktiež žalovanému v 3. rade oznámil aj výsledok sporu vedeného pod sp. zn. . Žalobca ďalej v návrhu na začatie konania uviedol, že dňa 10.11.1997 obdržal od žalovaného v 3. rade list, ktorým mu bolo oznámené, že pozemok pod garážou bol predaný žalovaným v 1.a 2. rade. Uviedol, že vzhľadom k tomu, že má za to, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými v 1.a 2. rade a žalovaným v 3. rade je uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, domáha sa v súlade s § 80 písm. c) O.s.p. určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade a žalovaným v 3. rade dňa 6.5.1994, predmetom ktorej bola kúpa parcely č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 15 m2, katastrálne územie M. - F., zapísanej v LV č. X, je absolútne neplatná. K tomuto návrhu sa pripojili jeho právni nástupcovia.

K návrhu na začatie konania sa vyjadrili žalovaní v 1.a 2. rade písomným podaním zo dňa 30.6.1999, v ktorom uviedli, že žiadajú, aby súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a dodali, že tvrdenia žalobcu v žalobe sa nezakladajú na pravde. Uviedli, že žalobca sa nikdy nestal vlastníkom garáže súp. č. XXXX, toto vlastníctvo nie je doposiaľ vysporiadané, nakoľko na súde prebieha konanie o určenie vlastníckeho práva k predmetnej garáži pod č. k. . Uviedli, že garáž, ktorá má správne súp. č. XXXX/X a je postavená na parcele č. XXX/X, postavili oni a to so súhlasom žalobcu, ktorý im prisľúbil, že akonáhle vybaví kolaudáciu i vlastníctvo k pozemku, stanú sa vlastníkmi garáže automaticky oni. Uviedli, že garáž užívali oni v dobrej viere a od roku 1990 príslušnému DÚ platili daň z pozemku. Dodali, že vlastníkmi pozemku pod predmetnou garážou sa stali po predchádzajúcich nájomných vzťahoch.

Žalovaný v 3. rade sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 6.7.1999, v ktorom uviedol, že mesto Košice odpredalo žalovaným v 1.a 2. rade pozemok - parc. č. XXX/X - zastavaná plocha vo výmere 15 m2, k. ú. M. - F., zapísanej v LV č. X. Uviedol, že ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti bol zapísaný v LV Československý. štát a Národný výbor mesta Košice mal k nemu právo hospodárenia ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. Účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti sa stalo Mesto Košice, ktoré aj v čase uzavretia kúpnej zmluvy bolo výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný v 3. rade ďalej uviedol, že pred uzavretím kúpnej zmluvy obdržalo mesto Košice od žalovaného v 1. rade čestné vyhlásenie zo dňa 7.4.1993, ktoré preukazuje, že menovaný sa správal ako oprávnený držiteľ nehnuteľnosti. Dodal, že kúpna zmluva bola uzavretá dňa 6.5.1994 a žalovaný v 3. rade sa až listom zo dňa 12.3.1996 dozvedel, že vlastníkom garáže sa stal žalobca, ktorý je ako vlastník predmetnej garáže zapísaný v LV č. XXXXX a žalovaní v 1.a 2. rade sú ako vlastníci pozemku nachádzajúceho sa pod predmetnou garážou zapísaní v LV č. XXXXX. Uviedol, že v zmysle Občianskeho zákonníka ( § 120 ods. 2 ) stavba nie je súčasťou pozemku a nie je v rozpore s právom, ak vlastník stavby je niekto iný ako vlastník pozemku. Na základe uvedeného žalovaný v 3. rade má zato, že kúpna zmluva uzavretá dňa 6.5.1994 je platným právnym úkonom, bola uzavretá v súlade so zákonom a neprieči sa dobrým mravom, a preto žalovaný v 3. rade žiada, aby súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

V tejto právnej veci rozhodol Okresný súd Košice I dňa 13.11.2003 rozsudkom sp. zn. - 127 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 19.12.2003, sp. zn. -130 tak, že žalobu žalobcu zamietol a zároveň zaviazal žalobcu k povinnosti nahradiť žalovaným v 1.a 2. rade trovy konania v sume 6.720-, Sk na účet ich právnej zástupkyne, žalovanému v 3. rade náhradu trov konania nepriznal.

Voči uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -152 zo dňa 26.10.2004 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude vykonať náležitým spôsobom dôkazy, ktoré v konaní boli predložené, bude potrebné vyporiadať sa s otázkou naliehavého právneho záujmu, ako aj skúmať, či v danom prípade nejde o absolútne neplatný právny úkon z hľadiska všetkých ustanovení Občianskeho zákonníka t. j. § 37, § 38, § 39, § 40, § 46, v znení platnom v čase uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy.

Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Okresný súd Košice I v tejto veci rozhodol rozsudkom zo dňa 6.12.2005, sp. zn. -198 ( druhýkrát ) tak, že určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade a žalovaným v

3. rade dňa 6.5.1994, predmetom ktorej bola kúpa parcely č. XXX/2 - zastavaná plocha o výmere 15 m2, katastrálne územie M. - F., zapísané v LV č. X je neplatná a zároveň zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 9.998,- Sk na účet právnej zástupkyne žalobcu. Okresný súd Košice I v rozsudku zo dňa 6.12.2005 skonštatoval, že právny úkon - uzavretie kúpnej zmluvy dňa 6.5.1994 medzi žalovaným v 3. rade ako predávajúcim a žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi, predmetom ktorej bola kúpa ( parcely č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 15 m2, katastrálne územie M. - F., zapísané v LV č. 1 v súčasnosti LV č. XXXXX ) je zmluvou o prevode nehnuteľnosti, ktorá musí mať písomnú formu a pre uzavretie ktorej sa vyžaduje, aby prejavy účastníkov zmluvy boli na tej istej listine vrátane aj ich podpisov, pričom bolo poukázané na § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že keďže na predmetnej zmluve neboli prejavy vôle všetkých účastníkov na tej istej listine, nebola teda dodržaná zákonom ustanovená forma právneho úkonu a potom takáto zmluva je podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.

Voči uvedenému rozsudku podali včas odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 30.11.2006, sp. zn. -239 tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 6.12.2005 a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne titulom náhrady trov odvolacieho konania sumu 1.424,- Sk na účet právnej zástupkyne žalobcu a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania v vzťahu žalobcu a žalovaného v 3. rade.

Žalovaní v 1. a 2. rade podaním zo dňa 2.5.2007 podali podnet na Generálnu prokuratúru SR na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor podaním zo dňa 19.10.2007 podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 6.12.2005, č. k. -198 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice z 30.11.2006, č. k. -239 a navrhol označené súdne rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 30.1.2008, sp. zn. tak, že rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 6.12.2005, č. k. -198 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.11.2006, sp. zn. zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol právoplatnosť dňa 1.4.2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku skonštatoval, že z obsahu spisu vyplýva, že predmetom žaloby a konania o nej je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 6.5.1994, predmetom ktorej bola parcela M. XXX/X v katastrálnom území M. - F. vedenej na LV č. X a ktorej vklad bol povolený pod číslom XXXX/XX. Ako dôvod neplatnosti bol v žalobe uvedený rozpor s dobrými mravmi, ktorý žalobca videl v tom, že Mesto Košice ako vlastník pozemku neuzatvorilo kúpnu zmluvu s ním ako vlastníkom stavby garáže, ktorá sa na ňom nachádza. Skonštatoval, že dokazovaním bolo nesporne preukázané, že v kúpnej zmluve zo 6.5.1994 sú ako účastníci uvedení Mesto Košice zastúpené primátorom RNDr. Rudolfom Bauerom ako predávajúci a X. M. - žalovaný v 1. rade ako kupujúci. Týmito bola kúpna zmluva aj podpísaná. Ďalej skonštatoval, že z predloženého originálu kúpnej zmluvy ( č. l. 192 ) je evidentné, že k menu kupujúceho X. M. bola za pomlčkou dopísané „ manželka, U., rodená F., r. č. XXXXXXXXX „ ktorý dodatok o dopísaní ďalšieho účastníka do kúpnej zmluvy však chýba v návrhu na vklad vlastníckeho práva, ktorý vyhotovilo Mesto Košice ( podľa pôvodného označenia účastníkov v zmluve ) a predložilo Katastrálnemu úradu v Košiciach na vklad vlastníckeho práva. Podľa názoru dovolacieho súdu skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania neumožňovali záver, že účastníčkou kúpnej zmluvy ako kupujúca teda ako konajúca osoba bola aj žalovaná v 2. rade a pri nepreukázaní tejto skutočnosti bol právny záver o neplatnosti zmluvy pre nedostatok podpisu žalovanej v 2. rade predčasný a nesprávny. Najvyšší súd poukázal na § 143 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje, aby v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov bolo všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou veci v tomto zákonnom ustanovení uvedených. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 30.1.2008 ďalej uviedol, že nadobúdať veci do bezpodielového spoluvlastníctva, teda môže počas jeho trvania aj len jeden z manželov a pri nadobúdaní veci do bezpodielového spoluvlastníctva neplatí obmedzene uvedené v § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo ešte nejde o spoločnú vec.

Podľa § 243d Občianskeho súdneho poriadku, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

Okresný súd Košice I opätovne vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 27.1.2009 sp.zn. -305 (tretíkrát) tak, že žalobu zamietol. Žalobcu (právneho predchodcu žalobcov v 1. až v 3.rade ) zaviazal k povinnosti nahradiť žalovaným v 1. a 2.rade trovy konania v sume 608,13 EUR na účet JUDr. Kristíny Piovarčiovej, ich advokátky, žalovanému v 3.rade náhradu trov konania nepriznal a vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania. Voči uvedenému rozsudku podal včas odvolanie vo veci samej žalobca ( právny predchodca žalobcov v 1. až 3. rade ) a takisto aj žalovaní v 1. a 2.rade a to čo do výroku o trovách konania.

O odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 20.5.2010 sp.zn.2Co/177/2009-330 tak, že zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku Krajský súd uviedol, že povinnosťou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku, rozhodnutie riadne odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné a bude potrebné sa vysporiadať so skutočnosťami uvedenými žalobcom v odvolaní. Bude potrebné posúdiť možnosť právneho posúdenia predmetného nároku aj podľa §49a Občianskeho zákonníka. Úlohou súdu bolo taktiež sa vysporiadať s listinou zo dňa 16.12.1993 - žiadosťou o kúpu pozemku podanou žalovanými v 1. a 2.rade žalovanému v 3.rade a odstrániť rozpory vyplývajúce z výpovede svedkyne N. a danej písomnosti.

Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Súd prejednal vec v neprítomnosti zákonného zástupcu žalobcu v 2. rade, žalobkyne v 3. rade žalobcu podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku; pričom prihliadol na obsah spisu a dosiaľ vykonané dokazovanie.

Súd vykonal dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalobkyne v 1.rade, prednesom právnej zástupkyne žalovaných v 1. a 2.rade, prednesom splnomocnenej zástupkyne žalovaného v 3.rade, výsluchom žalovanbých v 1. a 2. rade, svedeckou výpoveďou, oboznámením s listinnými dôkazmi pripojenými v spise a zistil tento skutkový stav:

Z kúpnej zmluvy zo dňa 6.5.1994 súd zistil, že na kúpnej zmluve ako predávajúci je uvedený žalovaný v 3. rade a ako kupujúci je uvedený žalovaný v 1. rade, pričom do kúpnej zmluvy a to na originál bolo na strane kupujúceho dopisované meno žalovanej v 2. rade iným strojom a to nasledovne: „ manželka, U., rodená F., r. č. XXXXXXXXX ( pričom ide o. rodné číslo žalovaného v 1. rade ) a jednalo sa o kúpu parcely č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere o výmere 15 m2, katastrálne územie M. - F., za kúpnu cenu 15.000,- Sk. Súd uvedené zistil z originálu kúpnej zmluvy, ktorý predložili žalovaní v 1. a 2. rade. Súd zároveň z predložených fotokópií predmetnej kúpnej zmluvy zistil, že tieto sa nezhodujú s originálom kúpnej zmluvy a na ktorých je však tiež uvedené na strane kupujúceho, resp. kupujúcich meno žalovanej v 2. rade, avšak ináč ako je to uvedené v origináli kúpnej zmluvy, avšak zo všetkých týchto kúpnych zmlúv jednoznačne vyplýva, že ani jednu z nich nepodpísala žalovaná v 2. rade.

Z návrhu na vklad vlastníckeho práva, ktoré bolo podané predávajúcim, t. j. žalovaným v 3. rade a ktoré došlo Správe katastra Košice - Mesto dňa 18.5.1994, č. k. X. XXXX/XX súd zistil, že tento návrh na vklad podával žalovaný v 3. rade v zastúpení primátorom Mesta Košice RNDr. Rudolfom Bauerom a kde v návrhu na vklad vlastníckeho práva je uvedené, že podpísaní účastníci kúpnej zmluvy sú za Mesto Košice RNDr. Rudolf Bauer a X. M., t. j. žalovaný v 1. rade.

Z výpisu LV č. XXXXX, katastrálne územie M. - F. súd zistil, že žalovaní v 1. a 2. rade sú zapísaní ako vlastníci parcely č. XXX/X, druh pozemku - zastavaná plocha o výmere 15 m2 na základe kúpnej zmluvy X. XXXX/XX s tým, že ide o vlastníctvo stavby na cudzom pozemku.

Z výpisu LV č. XXXXX, k.ú. M. - F. súd zistil, že žalobcovia v 1. až 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi stavby - radovej garáže nachádzajúcej sa na parcele č. XXX/X, súp. č. XXXX, titul nadobudnutia: uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. , , Z-7009/2014 zo dňa 17.9.2014, a to žalobkyňa v 1 rade v podiele 2/3 a žalobcovia v 2. a 3 rade v podiele 1/6.

Z evidenčného listu XXXX súd zistil, že ako vlastník parcely XXX/X - zastavaná plocha o výmere 15 m2 bol evidovaný Československý štát - Národný výbor mesta Košice a ako užívateľ bol vedený X. M., Z. X.

Z nájomnej zmluvy č. 1/93 súd zistil, že Mestská časť Košice - Sever ako prenajímateľ a žalovaní v 1. a 2. rade ako nájomcovia uzavreli dňa 31.5.1993 nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol pozemok parcela č. XXX/X o výmere 15 m2, Katastrálne územie M. - F., za účelom využívania garáže, ktorá je postavená na predmetnej parcele a táto zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 31.12.1993.

Z nájomnej zmluvy č. 7/93 súd zistil, že Mestská časť Košice - Sever ako prenajímateľ a žalovaní v 1. a 2. rade ako nájomcovia uzatvorili zmluvu o nájme pozemku - parcela č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 15 m2, k.ú. M. - F., na dobu určitú do 31.12.1995.

Zo žiadosti zo dňa 16.12.1993, ktorú adresovali žalovaní v 1. a 2.rade žalovanému v 3.rade, žalovaní v 1. a 2.rade žiadali o kúpu pozemku č.XXX/X.

Zo žiadosti zo dňa 1.12.1992 podanej žalovaným v 1.rade Mestskému úradu Mestskej časti Košice - Sever vyplýva, že touto žiadosťou žalovaný v 1.rade žiadal o majetkovo - právne vysporiadanie garáže

- parc. č.XXX/X, zapísanej na LV č.X, evid. listu č. 5518.

Z potvrdenia Miestneho úradu Mestskej časti Košice - Sever zo dňa 1.3.2001 súd zistil, že X. M., bytom Z. X, M. platí, resp. platil daň z nehnuteľnosti - garáž, parcela č. XXX/X, F.. Č.. XXXX/X od roku 1993.

Zo zásad hospodárenia s majetkom mesta, ktoré nadobudli účinnosť dňa 20.11.1991 súd zistil, že v článku 4 ods. 1, 2, 3, Mesto môže previesť prebytočný a neupotrebiteľný majetok mesta do vlastníctva iných právnických a fyzických osôb a to odplatne, mesto môže odplatne odviesť aj iný majetok do vlastníctva iných osôb s výnimkou pozemkov na účely podnikania. Prevody vlastníctva majetku mesta sa riadia osobitnými predpismi a týmito zásadami. Predchádzajúca právna zástupkyňa žalobcu - právneho predchodcu žalobcov v 1. až 3. rade vo svojich jednotlivých výpovediach uviedla, že žalobca má naďalej za to, že kúpna zmluva, ktorá bola uzavretá medzi žalovanými v 1. až. 3. rade dňa 6.5.1994, je neplatná. Uviedla, že žalobca už v roku 1994 bol vlastníkom garáže súp. č. XXXX/X nachádzajúcej sa na parc. č. XXX/X, katastrálne územie M. - F., t. j. v čase, kedy žalovaný v 3. rade vydal nariadenie, v zmysle ktorého sa mali majetkovoprávne vysporiadať pozemky s vlastníkmi garáže. Dodala, že o vlastníctve žalobcu svedčí jednak vydané kolaudačné rozhodnutie a stavebné povolenie týkajúce sa výstavby predmetnej garáže. Dodala, že žalobca má aj naďalej za to, že žalovaný v 3. rade uzatvoril kúpnu zmluvu tak so žalovaným v 1. rade ako aj so žalovanou v 2. rade a dodala, že má za to, že z vykonaného dokazovania je jednoznačne nesporne preukázané, že aj žalovaná v 2. rade mala vôľu byť účastníčkou kúpnej zmluvy. Poukázala nato, že aj kúpna zmluva, ktorá bola predložená na Správe katastra nehnuteľnosti Košice pre zápis vlastníckeho práva, obsahovala meno žalovanej v 2. rade a zároveň uviedla, že žalobca má aj za to, že kúpna zmluva, bola uzatvorená aj v rozpore s dobrými mravmi, pričom poukázala na to, že zmluva bola uzavretá v rozpore so zásadami hospodárenia s majetkom Mesta Košice a uviedla, že žalovaný v 3.rade vyhlásil podmienky, na základe ktorých tak žalovaný v 1. a žalovaná v 2.rade ako aj samotný právny predchodca žalobcov podali žiadosť o odkúpenie parcely, ktorá sa nachádza pod garážou a dodala, že bývalá zamestnankyňa Mesta Košice - L.. R. N. si pri vyhotovovaní zmluvy nedostatočne overila všetky skutočnosti tak, aby tieto boli v súlade so zásadami hospodárenia a poukázala na to, že Mesto Košice malo uzatvoriť kúpnu zmluvu so žalobcom, ktorý mal prednostné právo, nakoľko bol v tom čase vlastníkom garáže, ktorá sa nachádza na predmetnom pozemku, Dodala, že Mesto Košice uzatvorilo predmetnú kúpnu zmluvu iba na základe čestného prehlásenia žalovaného v 1. rade, zo strany Mesta Košice neboli overené základné dokumenty, resp. skutočnosti a preto je zmluva pre rozpor s dobrými mravmi neplatná. Uviedla, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je a tento spočíva v následnom vysporiadaní vlastníckych vzťahov ohľadom pozemku č. XXX/X - zastavaná plocha.

Právna zástupkyňa žalovaných v 1. a 2. rade predniesla, že žalobca doposiaľ nepreukázal dôvody, pre ktoré žiada kúpnu zmluvu zo dňa 6.5.1994 vyhlásiť za neplatnú. Dodala, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy konal tak žalovaný v 3. rade ako aj žalovaný v 1. rade v absolútnej dobrej viere, zmluva bola uzatvorená platne v súlade s príslušnými zákonmi. Uviedla, že žalovaný v 3. rade pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným v 1. rade vychádzal z právne relevantných listinných dôkazov, pričom poukázala na pôvodný list vlastníctva č. 1, kde ako vlastník pozemku je vedené Mesto Košice a ako užívateľ predmetného pozemku je vedený žalovaný v 1. rade. Dodala, že žalovaná v 2. rade zmluva nevyhotovovala a túto ani nepodpísala a neprejavila vôľu byť účastníčkou kúpnej zmluvy.

Ďalej poukázala na výpis z evidencie nehnuteľnosti č. 5518 ( č. l. 140 ), kde je ako vlastník uvedený Československý štát - Národný výbor Mesta Košice, vlastníctvo k parcele č. XXX/X a ako užívateľ je vedený žalovaný v 1. rade a uviedla, že z tohto výpisu evidencie nehnuteľnosti vyplýva, že v tom čase, kedy žalovaný v 1. rade požiadal o odkúpenie parcely č. XXX/X vychádzalo aj Mesto Košice a z uvedeného teda vyplýva, že uzavretie zmluvy medzi žalovaným v 1. rade ako kupujúcim a žalovaným v 3. rade ako predávajúcim je platné a nie je možné tu hovoriť o tom, aby predmetná kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala na to, že vec do BSM je možné nadobudnúť aj čo i len jedným z manželov, avšak za splnenia ďalších podmienok, ktorými sú trvanie manželstva a ak sa jedná o vec, ktorá je spôsobilá byť vlastníctvom. Poukázala na to, že žalobca v čase uzatvárania kúpnej zmluvy medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 3. rade sa iba cítil byť vlastníkom garáže, ktorá sa nachádza na pozemku č. XXX/X a poukázala na to, že v tom čase, kedy bola predmetná kúpna zmluva medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 3. rade uzatvorená, nebolo určené vlastnícke právo, viedol sa spor o vypratanie garáže proti žalovaným v 1. a 2. rade a tento nebol právoplatne skončený, stalo sa tak až v roku 1996 a to potom, čo žalovaní v 1. a 2. rade sa stali vlastníkmi pozemku parcelného čísla XXX/X. Poukázal na to, že kúpna zmluva bola uzatvorená ešte v roku 1994 a dodala, že žalovaný v 3. rade komunikoval so žalovaným v 1. rade ako s osobou, ktorá bola vedená ako užívateľ predmetnej parcely, pričom dodala, že žalobca v tom čase, t. j. v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nebol v žiadnom právnom vzťahu k žalovanému v 3. rade. Právna zástupkyňa žalovaných v 1. a 2.rade uviedla, že žalovaní majú za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a uviedla, že žalobcovia iba poukazovali na to, že kúpna zmluva má byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, poukazovali na to, že žalovaný v 3.rade mal právnu povinnosť im predať pozemok, lebo pôvodný žalobca mal tam postavenú garáž. Uviedla, že kúpna zmluva medzi žalovanými v 1. a 3. rade bola uzavretá 6.5.1996 a v danom čase právny predchodca žalobcov nebol vlastníkom garáže. Práve naopak, v tom čase žalovaný v 1.rade bol užívateľom pozemku, bol nájomcom na základe nájomnej zmluvy č.1/93 a bol vedený aj v katastri nehnuteľnosti ako užívateľ daného pozemku, v tom čase bol vlastníkom Československý štát. Uvedené vyplýva aj z listinných dôkazov. Poukázala na žiadosť na odkúpenie predmetnej parcely zo dňa 1.12.1992, v zmysle ktorej žalovaný v 1.rade požiadal o majetkovo - právne vyporiadanie parcely č.XXX/X, ktorá bola v tom čase zapísaná v LV č.X.

Žalovaný v 1. rade vo svojich jednotlivých výpovediach uviedol, že kúpnu zmluvu vyhotovoval žalovaný v 3. rade pričom potom, čo on sa dostavil k podpísaniu predmetnej kúpnej zmluvy, túto si prečítal a oboznámil sa s jej obsahom a následne aj túto podpísal. Uviedol, že jeho manželka, t. j. žalovaná v 2. rade predmetnú kúpnu zmluvu nepodpísala.

Žalovaná v 2. rade vo svojej výpovedi uviedla, že kúpnu zmluvu vyhotovoval žalovaný v 3. rade a to po tom, čo žalovaný v 1. rade požiadal o pridelenie pozemku žiadosťou, ktorú sám žalovaný v 1. rade podpísal a táto žiadosť bola prijatá žalovaným v 3. rade dňa 14.5.1992 a ktorou žalovaný v 1. rade požiadal Mesto Košice o pridelenie pozemku a garáže nachádzajúcej sa v katastrálnom území M. - F., E. P. č. parcely XXX/X, rok 77/76 pod číslom listu XXXX, ktorý užíva X. M., Z. X, M. od roku 1975 do dnešného dňa. K tomuto podaniu žalovaný v 1. rade predložil výpis z evidencie nehnuteľnosti a geometrický plán. Žalovaná v 2. rade vo svojej výpovedi uviedla, že na základe tejto žiadosti bol žalovaný v 1. rade vyzvaný žalovaným v 3. rade, aby sa dostavil k podpisu zmluvy a dodal, že ona vyzvaná nebola a nemala ani vôľu byť účastníčkou kúpnej zmluvy a pri podpise zmluvy nebola, túto zmluvu nikdy nepodpísala. Dodala, že zo spoločných finančných prostriedkov, ktoré so žalovaným v 1. rade nadobudli za trvania manželstva, odkúpili predmetnú parcelu za kúpnu cenu 15.000,- Sk. Uviedla, že má vedomosť o tom, že následne potom, čo kúpnu zmluvu podpísal žalovaný v 1. rade, žiadnu kúpnu zmluvu od žalovaného v 3. rade po jej podpise nedostal a zamestnankyňou žalovaného v 3. rade - L.. N. mu bolo povedané, že táto kúpna zmluva bude postúpená spolu so žiadosťou o vklad vlastníctva Správe katastra nehnuteľností.

Poverení zamestnanci žalovaného v 3. rade predniesli, že žalovaný v 3. rade má zato, že žalobca doposiaľ nepreukázal dôvody, pre ktoré by mala byť kúpna zmluva zo dňa 6.5.1994 vyhlásená za neplatnú. Uviedli, že žalovaný v 3. rade pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy neporušil žiadne predpisy tak interné ako aj všeobecne záväzné. Dodali, že žalovaný v 3. rade sa stal vlastníkom parcely č. XXX/2 účinnosťou zákona 138/1991 Zb. o majetku obci. Dodali, že kúpna zmluva bola vyhotovovaná, resp. vypracovávaná žalovaným v 3. rade, jej zamestnankyňou a takisto bol vypracovávaný žalovaným v 3. rade aj návrh na vklad vlastníckeho práva, ktorého prílohu tvorila aj kúpna zmluva zo dňa 6.5.1994. Zároveň poverený zamestnanec žalovaného v 3. rade vo svojom prednese uviedol, že má zato, že zmluva bola uzatváraná medzi žalovaným v 3. rade ako predávajúcim a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim, žalovaná v 2. rade účastníčkou predmetnej zmluvy nebola. Dodala, že zmluva bola uzatvorená platne s platnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Svedkyňa L.. R. N. vo svojej výpovedi uviedla, že v tom čase bola ona zamestnankyňou žalovaného v 3. rade a pamätá sa, že vypracovávala kúpnu zmluvu na predaj parcely, resp. na odpredaj určitého pozemku, bližšie si nevedela spomenúť o aký pozemok sa jedná. Dodala, že žiadateľom o kúpu predmetnej parcely bol žalovaný v 1. rade, žalovaná v 2. rade žiadateľkou nebola. Dodala, že v tom čase uzatváranie zmlúv prebiehalo tak, že kto bol žiadateľom, zároveň vystupoval ako účastník zmluvy a dodala, že kúpna zmluva bola teda uzavretá medzi žalovaným v 3. rade ako predávajúcim a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim. Dodala, že zo strany žalovaného v 1. rade bola kúpna zmluva podpísaná a to po tom, čo sa na predvolanie žalovaného v 3. rade žalovaný v 1. rade dostavil na jej podpísanie. Ďalej uviedla, že matne si pamätá aj na to, že potom, čo zo strany žalovaného v 1. rade bola predmetná kúpna zmluva podpísaná, bola jej adresovaná zo strany žalovaného v 1. rade otázka, či by v tejto kúpnej zmluve nemala byť ako ďalšou účastníčkou zmluvy uvedená aj žalovaná v 2. rade, t. j. jeho manželka, načo mu bolo z jej strany odpovedané tak, že nie je to potrebné, pričom žalovanému v 1. rade uviedla, že pokiaľ sa jedná o bezpodielové spoluvlastníctvo manželov účastníkom kúpnej zmluvy môže byť len jeden z manželov. Dodala, že ona nič do kúpnej zmluvy strojom, prípadne rukou alebo inak nedopisovala.

Predmetom tohto konania je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 6.5.1994, predmetom ktorej bola kúpa parcely č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 15 m2, katastrálne územie M.C. - F., zapísanej v LV č. X, v súčasnosti v LV č. XXXXX ( § 34, § 35 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, 3, § 46 Občianskeho zákonníka ).

Žalobca sa domáhal určenia absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy s poukazom na skutočnosť, že zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi. Pojem dobré mravy možno vymedziť ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčili svoju nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú osvojené rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Pojem dobrých mravov zákon nevymedzuje. Z kontextu zákona však vyplýva, že ide o zásady, ktoré vyjadrujú všeobecne platné pravidlá morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovať.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov je neplatný.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak.

Podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 3 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou.

Podľa § 588 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.

Právny úkon, ako to vyplýva z dikcie zákona, je určovaný:

- prejavom vôle,

- zameraním tohto prejavu vôle,

- vznikom, zmenou alebo zánikom (zrušením) práv a povinností alebo, a to je v podstate to isté, smeruje k vyvolaniu iných právnych následkov, ktoré právne predpisy s takým prejavom vôle spájajú.

Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle. Musí jestvovať jednota vôle a jej prejavu. Tieto dve zložky sa musia vyskytovať v konkrétnom prípade simultánne. Inak niet právneho úkonu. Aj keď je vôľa psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému následku tohto konania, existencia vôle sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu) vždy konkrétne, pričom východiskom sú objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle. Osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu. Na druhej strane právny význam nemožno priznať motívu prejavenej vôle (vnútorná pohnútka), okrem prípadu, ak by bol - pri prejave vôle - súčasťou právneho úkonu. Vôľa sa spravidla, ak nevzniknú pochybnosti, v každom jednotlivom prípade nedokazuje. Opačný prístup by ochromil právny styk, a preto dokazovanie tejto zložky právneho úkonu sa skúma iba konkrétne a individuálne, najčastejšie vtedy, ak vzniknú pochybnosti, napríklad v kontexte § 438 ods. 2. Prejav vôle je akákoľvek forma jej vonkajšieho manifestovania. Táto forma však musí byť poznateľná inými osobami a nezáleží na tom, akými prostriedkami sa táto poznateľnosť dosiahne. Kde niet vôle a prejavu, niet ani právneho úkonu (non negotium). Skúmanie platnosti prejavu vôle je predpokladom pre záver o platnosti právneho úkonu. Ak prejav vôle nespĺňa predpísané náležitosti, právny úkon nemôže byť platný (nullum negotium).Zákonná definícia právneho úkonu vytvorila najmä teoretickú rezervu pre prípad, že prejav vôle by smeroval k inému následku než k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností. Je to však iba teoretický predpoklad, pretože pri stave de lege lata niet prejavu vôle, ktorý by smeroval k inému než k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Subjekt občianskoprávneho vzťahu sa nemusí prejavovať len vôľou zameranou podľa § 34. Človek často koná len fakticky. Neprejavuje vôľu, avšak jeho činnosť má napriek tomu právne dôsledky (výkon práce, tvorivá duševná činnosť, vytvorenie diela a pod.). Pri faktickej činnosti teda nemožno a netreba skúmať znaky právneho úkonu obsiahnuté v jeho definícii. Nie je to potrebné ani pri úkonoch, ktoré sú obvyklé v rámci spoločenského styku. Práve tieto úkony potvrdzujú znak právneho úkonu, že je zameraný na vznik, zmenu alebo zánik (zrušenie) práv a povinností. Pri úkonoch v spoločenskom styku takáto zameranosť chýba. Nesleduje sa nimi totiž právny následok, ale plnenie morálnej, spoločenskej a obdobnej povinnosti, prípadne výkon práv sankcionovaných len morálkou.

V ustanovení § 37 sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa § 37 predpokladá, že k prejavu vôle došlo:- slobodne a vážne, - určite a zrozumiteľne, - s možným predmetom plnenia. Inak je právny úkon neplatný. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utváranie vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v podstate skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle. Tento základný rámec slobody vôle sa však nedá absolutizovať. Jeho zúžením na nedovolený nátlak zo strany protistojaceho účastníka právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), prípadne tretej osoby by sa mohlo dospieť k záveru o neslobode vôle aj v prípade, keď by išlo napríklad len o konanie v tiesni, ale nie za nápadne nevýhodných podmienok, prípadne konajúci by sa dovolával neslobody, hoci právny úkon, ktorý urobil, bol jeho povinnosťou a pritom druhý účastník by tvrdil, že sa nemohol slobodne rozhodnúť, či právny úkon, ktorý bol povinný urobiť, urobí, alebo ho neurobí. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria úkony urobené s vnútornou výhradou, simulované právne úkony, úkony urobené pri vyučovaní, pri hre, úkony spojené s recesiou a pod. Aj keď posudzovanie vážnosti vôle nespôsobuje v praxi osobitné ťažkosti, treba zdôrazniť, že adresát nevážneho právneho úkonu sa musí - ak nemohol ani predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky, ktoré sa inak spájajú s platným právnym úkonom. Vo vzťahu k nemu je teda právny úkon v celom rozsahu platný. V takomto hraničnom prípade dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba vážnosť ako základná náležitosť vôle. Právny úkon sa musí urobiť zrozumiteľne a vážne. Tieto náležitosti prejavu sa musia skúmať so zreteľom na právny význam, ktorý sa prikladá zrozumiteľnosti a určitosti, s prihliadnutím na to, že zrozumiteľnosť a určitosť súvisí so schopnosťou zrozumiteľne najmä písať a určitým spôsobom používať vyjadrovacie prostriedky. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát (adresáti) je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu, prípadne aj pomocou prekladu (poručiteľ urobí závet v maďarskom jazyku) alebo prevodu do spisovného (prirodzeného) jazyka. Na ujmu zrozumiteľnosti teda nie je to, že adresát nerozumie niektorým výrazom použitým pri prejave (napríklad z toho dôvodu, že nemá potrebné vzdelanie). Stačí, že takýto prejav je vo všeobecnosti zrozumiteľný a adresátovi je význam použitých výrazových prostriedkov objasnený (objasniteľný) alebo vysvetlený (vysvetliteľný) primerane povahe právneho úkonu (relatívna povaha zrozumiteľnosti). Iný prístup k zrozumiteľnosti právneho úkonu by mohol vyvolať značnú právnu neistotu, ak by konajúci musel vždy dbať na to, aby adresát v úplnosti pochopil všetky slová uvedené v prejave. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon) alebo použitím dispozitívnych ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle. Typicky neurčitým prejavom vôle je, ak sa v zmluve uvádza, že sa uzaviera na neurčitú dobu a v tej istej zmluve sa jej trvanie dohodne do určitého dátumu. Dôsledky zmluvy uzavretej na neurčitú dobu sú totiž úplne iné, než dôsledky zmluvy uzavretej na určitú dobu. Zrozumiteľnosť prejavu však sama osebe neznamená aj určitosť právneho úkonu. Ak právny úkon nie je urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a s možným predmetom plnenia, je absolútne neplatný.

Právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom nie je dovolený. Nedovolenosť je teda daná, ak a) obsah alebo účel právneho úkonu odporuje zákonu, b) obsah alebo účel právneho úkonu obchádza zákon, c) sa právny úkon prieči dobrým mravom.

Ad a): Obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodilé alebo vedľajšie zložky. Z týchto zložiek môže odporovať zákonu ktorákoľvek, avšak normatívny dôsledok uvedený v 39 vyvoláva iba rozpor podstatných zložiek právneho úkonu so zákonom, prípadne tých zložiek, ktoré nie sú podstatné ex lege, ale ich zaradenie medzi podstatné zložky vyplýva z dohody účastníkov právneho úkonu. Účelom právneho úkonu treba rozumieť jeho hospodárske určenie, ktorá je, alebo nie je v súlade s účelom dovoleným zákonom.

Ad b): Obchádzanie zákona predstavuje osobitnú situáciu, v ktorej právny úkon formálne zodpovedá zákonnej norme, avšak v konečnom dôsledku vznikajú (menia sa alebo zanikajú) práva a povinnosti, ktoré sú v rozpore s účelom a zmyslom zákona.

Ad c): Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Súdy pri rozhodovacej činnosti pristupujú k tomuto dôvodu nedovolenosti rezervovane a hľadajú skôr iné príčiny nedovolenosti alebo neplatnosti, než je rozpor obsahu alebo účelu právneho úkonu s dobrými mravmi.

Súd vzhľadom na záväznosť právneho názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.1.2008 sp. zn. doplnil dokazovanie k otázke, či žalovaná v 2. rade bola skutočne účastníčkou kúpnej zmluvy v čase jej podpisovania, t. j. či žalovaná v 2. rade prejavila ako konajúca osoba vôľu byť účastníčkou zmluvy. Za týmto účelom dopočul žalovaných v 1. až 3. rade a vykonal výsluch svedkyne L.. R. N..

Z kúpnej zmluvy zo dňa 6.5.1994 súd zistil, že na kúpnej zmluve ako predávajúci je uvedený žalovaný v 3. rade a ako kupujúci je uvedený žalovaný v 1. rade, pričom do kúpnej zmluvy a to na originál bolo na strane kupujúceho dopisované meno žalovanej v 2. rade iným strojom a to nasledovne: „ manželka, U., rodená F., r. č. XXXXXXXXX ( pričom ide o. rodné číslo žalovaného v 1. rade ) a jednalo sa o kúpu parcely č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere o výmere 15 m2, katastrálne územie M. - F., za kúpnu cenu 15.000,- Sk. Súd uvedené zistil z originálu kúpnej zmluvy, ktorý predložili žalovaní v 1. a 2. rade. Súd zároveň z predložených fotokópií predmetnej kúpnej zmluvy zistil, že tieto sa nezhodujú s originálom kúpnej zmluvy a na ktorých je však tiež uvedené na strane kupujúceho, resp. kupujúcich meno žalovanej v 2. rade, avšak ináč ako je to uvedené v origináli kúpnej zmluvy, avšak zo všetkých týchto kúpnych zmlúv jednoznačne vyplýva, že ani jednu z nich nepodpísala žalovaná v 2. rade.

Z návrhu na vklad vlastníckeho práva, ktoré bolo podané predávajúcim, t. j. žalovaným v 3. rade a ktoré došlo Správe katastra Košice - Mesto dňa 18.5.1994, č. k. V 1692/94 súd zistil, že tento návrh na vklad podával žalovaný v 3. rade v zastúpení primátorom Mesta Košice RNDr. Rudolfom Bauerom a kde v návrhu na vklad vlastníckeho práva je uvedené, že podpísaní účastníci kúpnej zmluvy sú za Mesto Košice RNDr. Rudolf Bauer a X. M., t. j. žalovaný v 1. rade.

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Súd vzhľadom na viazanosť právneho názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.januára 2008, sp. zn. opätovne vykonal dokazovanie a skúmal, či žalovaná v 2. rade bola účastníčkou kúpnej zmluvy zo dňa 6.5.1994. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalovaná v 2. rade neprejavila vôľu byť účastníčkou kúpnej zmluvy zo dňa 6.5.1994, teda kúpna zmluva bola uzatvorená iba medzi žalovaným v 1. rade ako kupujúcim a žalovaným v 3. rade ako predávajúcim, ktorí aj skutočne túto kúpnu zmluvu podpísali.

Vecná legitimácia je teoretická konštrukcia, ktorá vo vzťahu k účastníkom konania vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo k neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu. Toto postavenie môže byť dvojaké. Účastník konania, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia ( ak je žalobcom ) má aktívnu vecnú legitimáciu. Účastník, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ( záväzku ), má pasívnu vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Ak sa ukáže, že žalobcovi patrí uplatňované právo alebo ochrana oprávneného záujmu, súd žalobe vyhovie. Žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu. Súd však žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Na základe uvedeného vyplýva, že otázka vecnej legitimácie je otázkou hmotnoprávnou a nie procesnoprávnou, súd preto nebol povinný a ani oprávnený poučiť žalobcu o okruhu pasívne legitimovaných osôb.

Súd takto dospel k záveru, že žalobcom označená žalovaná v 2. rade nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, záväzku, v tomto konaní nie je pasívne vecne legitimovaná, a preto súd rozhodol tak, že žalobu žalobcu voči žalovanej v 2. rade zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v2. rade.

Súd ďalej v rámci dokazovania skúmal, či kúpna zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade ako kupujúcim a žalovaným v 3. rade ako predávajúcim, nevykazuje znaky absolútne neplatného právneho úkonu nielen podľa § 39 Občianskeho zákonníka ale aj z hľadiska ustanovení Občianskeho zákonníka, t. j. § 37, § 38 , § 40, § 46 v znení platnom v čase uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že zmluva uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 3. rade dňa 6.5.1994, predmetom ktorej bol predaj parcely č. M. XXX/X, katastrálne územie Košice - Sever, ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený pod 1692/94 je platným právnym úkonom. Z vykonaného dokazovania súd nezistil, aby táto zmluva vykazovala znaky ktoréhokoľvek citovaného ustanovenia týkajúceho sa absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Zmluva bola uzatvorená platne v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy. Táto bola uzavretá slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Vôľa zmluvných strán smerovala k uzavretiu kúpnej zmluvy, prejav ich vôle bol určitý, t.j. bol vymedzený okruh zmluvných strán, ktorí skutočne prejavili vôľu byť účastníkmi kúpnej zmluvy, zmluva obsahuje všetky podstatné zložky, náležitosti , je zrozumiteľná a prejav vôle účastníkov zmluvy smeruje k zamýšľanému právnemu následku - vzniku vlastníckeho práva v prospech kupujúceho ( žalovaného v 1. rade). Súd poukazuje na to, že žalovaný v 3. rade ako vlastník pozemku, t. j. parcely č. XXX/X, k. ú. Košice - F. U. v čase uzatvárania kúpnej zmluvy si náležite zistil všetky skutočnosti tak, aby došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi ním a žalovaným v 1. rade, ktorý v čase uzatvárania kúpnej zmluvy bol v LV č. X X.edený ako užívateľ predmetnej parcely, podal si žiadosť o majetkovo - právne vysporiadanie garáže - parc. č. XXX/ X, t. j. tak žalovaný v 1. rade ako aj žalovaný v 3. rade pri uzatváraní zmluvy postupovali s čo najväčšou obozretnosťou, dodržali všetky zákonné ustanovenia pre uzatvorenie predmetnej zmluvy a postupovali aj v súlade s internými predpismi žalovaného v 3. rade. právny predchodca žalobcov tvrdil, že kúpna zmluva má byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, poukazoval na to, že žalovaný v 3.rade mal právnu povinnosť mu predať pozemok, lebo mal tam postavenú garáž. Kúpna zmluva medzi žalovanými v 1. a 3. rade bola uzavretá 6.5.1996 a v danom čase právny predchodca žalobcov nebol vlastníkom garáže. Práve naopak, v tom čase žalovaný v 1.rade bol užívateľom pozemku, bol nájomcom na základe nájomnej zmluvy č.1/93 a bol vedený aj v katastri nehnuteľnosti ako užívateľ daného pozemku, v tom čase bol vlastníkom Československý štát. Zhrnúc vyššie uvedené zistené skutkové zistenia, ktoré vzišli z vykonaného dokazovania, súd žalobu žalobcu voči žalovaným v 1. rade a v 3. rade zamietol z dôvodu, že kúpna zmluva, ktorá bola medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 3. rade uzatvorená, nevykazuje znaky absolútne neplatného právneho úkonu.

Úlohou súdu bolo predmetný nárok posúdiť aj podľa § 49a Občianskeho zákonníka.

Podľa § 49a Občianskeho zákonníka, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala, alebo o ňom musela vedieť.

Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov ( § 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.

V tomto ustanovení sú taxatívne vypočítané prípady, v ktorých je právny úkon relatívne neplatný. Relatívne neplatný právny úkon vyvoláva všetky účinky ako platný právny úkon, avšak tieto účinky pôsobia len do okamihu dovolania sa právnej skutočnosti opodstatňujúcej záver o relatívnej neplatnosti. Právny úkon je teda podmienečne platný. Jeho definitívna platnosť nastáva (ak niet iných dôvodov neplatnosti):

- po uplynutí troch rokov odo dňa urobenia právneho úkonu, počas ktorých sa žiadna oprávnená osoba nedovolá relatívnej neplatnosti,

- dodatočným schválením relatívne neplatného právneho úkonu (ratihabícia),

- dodatočným odpadnutím dôvodu relatívnej neplatnosti právneho úkonu.

Právnym úkonom uvedeným v § 40a je dotknutý nielen účastník neplatného právneho úkonu, ale aj iná osoba, ktorej právny úkon zasiahol do hmotnoprávneho postavenia (napr. podielový spoluvlastník, ktorý má predkupné právo na podiel iného spoluvlastníka, manžel, ktorý nedal súhlas na predaj auta patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a pod.). Relatívnej neplatnosti sa treba dovolať. Ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať druhému účastníkovi (ostatným účastníkom právneho úkonu). V prípade keď ten, kto sa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho úkonu, jednostranný prejav vôle treba adresovať všetkým účastníkom relatívne neplatného právneho úkonu. Dôjdením dovolania sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti. Písomná forma dovolania sa relatívnej neplatnosti nie je síce predpísaná, to znamená, že relatívnej neplatnosti sa možno dovolávať aj ústne, z hľadiska právnej istoty však možno odporúčať, aby sa tento jednostranný právny úkon urobil písomne. V písomnej forme ho však treba urobiť vždy, ak je zákonom ustanovená alebo dohodou účastníkov dojednaná písomná forma právneho úkonu. Z osôb dotknutých relatívne neplatným právnym úkonom je z práva dovolať sa neplatnosti vylúčený ten, kto ju sám spôsobil. Spravidla pôjde napríklad o podielového spoluvlastníka, ktorý predal svoj podiel bez toho, aby umožnil ostatným spoluvlastníkom výkon predkupného práva, manžela, ktorý konal bez súhlasu druhého manžela v nie bežných veciach, spoločného nájomcu bytu, ktorý v takých istých veciach nežiadal súhlas od ostatných spoločných nájomcov, a pod. Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Po jej uplynutí už nie je možné úspešne sa dovolať relatívnej neplatnosti. Ak však v priebehu tejto premlčacej doby dôjde k dovolaniu sa neplatnosti, právny úkon sa stáva neplatným od začiatku (ex tunc) a túto neplatnosť možno uplatniť v súdnom alebo v inom právnom konaní bez ohľadu na plynutie času. V tom spočíva jej podobnosť s absolútnou neplatnosťou. Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť. Ak účastník alebo účastníci neuznávajú opodstatnenosť jednostranného právneho úkonu, ktorým sa dotknutá osoba dovolala relatívnej neplatnosti, nezostáva im nič iné, než požiadať o ochranu súd. Žaloba na určenie neplatnosti úkonu však vyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu, a preto sa spravidla bude žalovať skôr na plnenie. Určovacia žaloba sa uplatní najmä v prípade, keď určovací výrok je potrebný z hľadiska občianskoprávnej prevencie (predchádzania ďalším sporom), alebo v prípade, keď výrok o neplatnosti je potrebný v konaní pred iným orgánom právnej ochrany alebo pred orgánom, ktorému bola zverená časť právomoci inak patriacej súdom (napr. v konaní pred správou katastra nehnuteľností). Relatívnu neplatnosť však možno uplatniť priamo v súdnom konaní ako procesnú obranu alebo ako vzájomný návrh (na určenie neplatnosti alebo na plnenie). y

V ustanovení § 49a je upravený omyl vo vôli, t.j. tzv. vnútorný omyl. Právna podstata tohto omylu spočíva v tom, že konajúca osoba nemá správnu alebo dostatočnú predstavu o dôsledkoch právneho úkonu. Základným predpokladom použitia normatívnych dôsledkov tohto ustanovenia je to, že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu. Takýto omyl sa kvalifikuje ako podstatný omyl. Kumulatívnym predpokladom je však aj subjektívna stránka druhého účastníka právneho úkonu (spravidla zmluvy). Druhý účastník musel omyl vyvolať alebo aspoň o ňom musel - objektívne posudzované - vedieť. Omyl možno vyvolať aj z nedbanlivosti, z neopatrnosti, z dôvodu nerešpektovania § 43, ale aj úmyselne. Ak bol omyl vyvolaný úmyselne, právny úkon je neplatný bez ohľadu na to, či ide o omyl podstatný alebo nepodstatný. V takomto prípade ide o omyl vyvolaný ľsťou. Omyl sa môže týkať predmetu plnenia, kvality predmetu plnenia, osoby druhého účastníka právneho úkonu (zmluvy) alebo iných náležitostí právneho úkonu, ktoré účastník konajúci v omyle mienil považovať za podstatné, avšak mýlil sa pri ich posudzovaní. Omyl sa môže vzťahovať aj na viaceré takéto okolnosti, avšak stačí, ak došlo k omylu pri posudzovaní ktorejkoľvek nich. Právnym dôsledkom právneho úkonu urobeného v omyle je relatívna neplatnosť právneho úkonu. Ak pohnútka nie je súčasťou vôle smerujúcej k urobeniu právneho úkonu, nemožno ju stotožniť s omylom podľa tohto ustanovenia. Omyl v motíve (v cieli, v zameraní) urobenia právneho úkonu preto zásadne nemožno považovať za dôvod neplatnosti právneho úkonu.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Ustanovenie § 101 upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí vo všetkých prípadoch, keď zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou či dlhšou) premlčacou dobou. Všeobecná premlčacia doba je ustanovená v dĺžke troch rokov. Vzhľadom na kogentný charakter ustanovení § 101 až 110 treba usúdiť, že zákonnú premlčaciu dobu nemožno jednostranne, ale ani dohodou medzi účastníkmi občianskoprávneho vzťahu predĺžiť ani skrátiť. Námietky premlčania sa nemožno ani vopred vzdať (§ 574 ods. 2). Preto dohody, podľa ktorých by si subjekty týchto vzťahov dohodli dlhšiu alebo kratšiu premlčaciu dobu, než je zákonom ustanovená premlčacia doba, alebo by menili právne účinky premlčania alebo začiatok plynutia premlčacej doby ustanovený zákonom, alebo ktorou by sa dlžník vopred zaviazal, že neuplatní námietku premlčania, by boli vzhľadom na existujúcu úpravu neplatné (§ 39). Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované

- vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde, teda keď je actio nata. Preto nie je rozhodujúce, z akého dôvodu, t.j. či subjektívneho alebo objektívneho, tak oprávnený subjekt neurobil (napr. preto, že o svojom práve nevedel, že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka, akou je choroba, a pod.). Actio nata nastáva vo väčšine prípadov zročnosťou (splatnosťou) dlhu, t.j. dňom, keď mal dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Zročnosť môže byť určená dohodou, právnym predpisom alebo rozhodnutím príslušného orgánu. Ak čas splnenia záväzku (dlhu) nebol dohodnutý ani inak určený právnym predpisom (§ 563) či určiteľný rozhodnutím súdu (§ 564), dlžník je podľa ustanovenia § 563 povinný splniť v prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Prvá objektívna možnosť vykonania tohto práva je daná okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať, t.j. dňom, ktorý nasleduje po dni, keď došlo k vzniku tohto právneho vzťahu dohodnutého na neurčitú dobu. Právo uskutočniť určitý právny úkon (napr. dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a, odstúpiť od zmluvy a pod.) sa takisto premlčí vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začne plynúť od okamihu, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Okamihom rozhodujúcim pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby je urobenie právneho úkonu, a to aj vtedy, keď sa na účinnosť právneho úkonu vyžaduje rozhodnutie príslušného orgánu. Pre počítanie premlčacej doby platí všeobecné ustanovenie o počítaní času, t.j. ustanovenie § 122. Keďže dĺžka premlčacích dôb je určená vždy podľa rokov, podľa § 122 ods. 2 platí, že premlčacia doba sa skončí dňom, ktorý sa číslom, t.j. dátumom, zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 122 ods. 3).

Konajúcou osobou v danom prípade bol žalovaný v 3.rade. Právny úkon - uzavretie kúpnej zmluvy bol určený žalovanému v 1. .rade. V danom prípade však ide o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa možno dovolať na súde v trojročnej premlčacej lehote. Kúpna zmluva, ktorá je predmetom konania bola uzavretá dňa 6.5.1994, vklad bol povolený 18.5.1994, žaloba na začatie konania o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy bola podaná na súd až dňa 21.4.1999. V danom prípade žalobca sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy mohol dovolať najneskôr do 19.5.1997 ( 18.5.1997 pripadol na nedeľu ) a z uvedeného je zrejmé, že žaloba z hľadiska posúdenia podľa §49a Občianskeho zákonníka v spojení s §40a Občianskeho zákonníka bola podaná po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Premlčanie namietli žalovaní v 1. a 2.rade a súd s poukazom na premlčateľnosť práva sa nezaoberal právnym posúdením podľa §49a Občianskeho zákonníka.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 151 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže predseda senátu alebo samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia.

Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

V konaní boli v celom rozsahu úspešní žalovaní v 1. až 3. rade, ktorí v súlade s § 151 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadkou uplatnili právo na náhradu trov konania.

O trovách v konaní úspešných žalovaných v 1.a 2. rade súd rozhodol v súlade s § 142 Občianskeho súdneho poriadku a ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie v sume 3.000-, Sk, t. j. 99,58 € a z trov právneho zastúpenia za 9 úkonov právnej pomoci z hodnoty sporu 15.000-, Sk, t. j. 497,91 € ( kúpna cena pozemku ) po 1.000-, Sk, t.j. 33,19 € ( prevzatie a príprava zastúpenia dňa 15.5.2002 - § 16 ods. 1 písm. a vyhl. č. 163/2002 Z.z., písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej dňa 15.5.2002 - vyjadrenie k návrhu na začatie konania - § 16 ods. 1 písm. c vyhl. č. 163/2002 Z. Z., 5 x účasť na pojednávaní v dňoch 7.6.2002, 26.9.2002, 13.12.2002, 30.4.2003 a 13.11.2003 - § 16 ods. 1 písm. d vyhl. č. 163/2002 Z. Z., 2 x písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej dňa 13.1.2004 a 1.4.2004 - odvolanie, vyjadrenie sa k odvolaniu žalobcu - § 16 ods. 1 písm. c vyhl. č 163/2002 Z.z. ) plus režijný paušál 5 x 116-, Sk ( 5 x 3,85 € ), t.j. 19,25 € + 2 x 128-, Sk ( 2 x 4,25 € ), t.j. 8,5 €, + 2 x 136-, Sk ( 2 x 4,51 € ), t.j. 9,02 €, spolu režijný paušál 36,77 € ( § 18 písm. a vyhl. č. 163/2002 Z. z.), za 7 úkonov právnej pomoci z hodnoty sporu po 34,86 € (§ 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., 1 x účasť na pojednávaní dňa 6.12.2005 - § 14 ods. 1 písm. d vyhl. č. 655/2004 Z. z., písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej - odvolanie zo dňa 23.1.2006 - § 14 ods. 1 písm.c vyhl. č. 655/2004 Z.z., 1 x účasť na odvolacom pojednávaní dňa 30.11.2006, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej - podnet na mimoriadne dovolanie 2.5.2007- § 14 ods. 1 písm.c vyhl. č. 655/2004 Z.z., písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej - vyjadrenie sa k mimoriadnemu dovolaniu zo dňa 20.11.2007- § 14 ods. 1 písm.c vyhl. č. 655/2004 Z.z., 2 x účasť na pojednávaní v dňoch 27.5.2008 a 27.1.2009 - § 14 ods. 1 písm. d vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a za 2 úkony právnej pomoci z hodnoty sporu po 8,715 € (2 x účasť na pojednávaní dňa 21.10.2005 a 6.11.2006, ktoré boli odročené bez pojednávania - § 14 ods. 1 písm. d s poukazom na § 14 ods. 3 veta druhá vyhl. č. 655/2004 Z. z.) plus režijný paušál 2 x 150,- Sk ( 2 x 4,98 € ) + 3 x 163,- Sk ( 3 x 5,41 € ) + 2 x 178-, Sk ( 2 x 5,91 € ) + 1 x 190-, Sk ( 1 x 6,31 € ) + 1 x 209-, Sk ( 1 x 6,95 € ), spolu režijný paušál činí 51,27 € ( § 15 písm. a vyhl. č. 655/2004 Z. z. ), za 2 úkony právnej pomoci z hodnoty sporu po 34,86 Eur ( § 10 ods. 1 vyhl. č . 655/2004 Z.z., 1 x písomné vyjadrenie vo veci samej - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 19.5.2009, 1 x účasť na pojednávaní dňa 5.6.2012 - § 14 ods. 1 písm. b, c vyhl. č. 655/2004 Z.z. ), za 1 úkon právnej pomoci z hodnoty sporu po 17,43 Eur ( § 14 ods. 3 písm. b vyhl. č. 655/2004 Z.z. - odvolanie do výroku o trovách konania zo dňa 1.4.2009), za 2 úkony právnej pomoci z hodnoty sporu po 34,86 Eur ( 2 x účasť na pojednávaní v dňoch 24.11.2015 a 16.2.2016 - § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. d vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej od 1.7.2013) plus režijný paušál 3 x 6,95 Eur + 1 x 7,63 Eur + 1 x 8,39 Eur + 1 x 8,58 Eur = 45,45 Eur ( § 15 písm. a, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ).

Podľa § 17 ods. 2 vyhl. č. 163/2002 Z.z., základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej do 31.5.2010, základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej od 1.6.2010, základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

V danom prípade bolo potrebné znížiť sadzbu tarifnej odmeny o 20% a to za úkony uskutočnené do 31.5.2010 a potom o 50% v súlade s citovanými ustanoveniami.

Úkony uskutočnené právnou zástupkyňou žalovaných v 1. a 2. rade do 31.1.5.2010 predstavujú čiastku 664,74 Eur, po znížení základnej sadzby tarifnej odmeny o 20 % v súlade s § 17 ods. 2 vyhl. č. 163/2002 Z.z. a § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. predstavujú čiastku 531,79 Eur x 2 = 1.063,58 Eur. Úkony uskutočnené právnou zástupkyňou žalovaných v 1. a 2. rade po 1.6.2010 predstavujú čiastku 104,58 Eur, po znížení základnej sadzby tarifnej odmeny o 50 % v súlade s § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. predstavujú čiastku 52,29 Eur x 2 = 104,58 Eur.

Celkovo trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 1.301,65 Eur ( 1.168,16 Eur + paušál 133,49 Eur ). Celkovo trovy konania činia čiastku 1.401,15 Eur a ktorú sumu sú žalobcovia v 1. až 3. rade povinní spoločne a nerozdielne v zmysle § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uhradiť na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Kristíny Piovarčiovej.

Súd nepriznal žalovaným v 1. a 2. rade trovy právneho zastúpenia uplatené a vyčíslené ich právnou zástupkyňou za 1 úkon právnej pomoci zo dňa 11.12.2002 - ďalšia porada so žalovanými vo veci samej z dôvodu, že poskytnutie tejto právnej služby nebolo zo strany žalovaných v 1. a 2. rade, resp. ich právnej zástupkyne preukázané hodnoverným listinným dôkazom. Ďalej za 2 úkony právnej pomoci - účasť na pojednávaní v dňoch 31.3.2005 a 9.12.2008 z dôvodu, že tieto sa neuskutočnili, čo vyplýva zo spisu.

Súd považuje za potrebné uviesť, že právna zástupkyňa žalovaných v 1.a 2. rade si vyčíslila trovy právneho zastúpenia v rozpore s citovanými vyhláškami, nie je zrejmé z akej hodnoty sporu vychádzala, preto súd pri vyčíslovaní trov právneho zastúpenia postupoval v súlade s § 151 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku s poukazom na citované vyhlášky č. 163/2002 Z.z. a. č. 655/2004 Z.z.

Podľa § 13 ods. 7 vyhl. č. 163/2002 Z.z., vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky touhto plnenia

Podľa ust. § 1 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., vyhláška upravuje spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne služby poskytované klientom na základe dohody alebo ustanovenia na to oprávneným orgánom.

Podľa ust. § 9 ods. 1 citovanej vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa ust. § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa ust. § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Ako to vyplýva z vyššie citovaných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z., vyhláška rozlišuje medzi tarifnou odmenou určenou podľa výšky peňažného plnenia alebo ceny veci alebo práva ( vrátane hodnoty pohľadávky a hodnoty záväzku ), ktorých sa právna služba týka a medzi tarifnou odmenou určenou pevnou základnou sadzbou za 1 úkon právnej služby vo výške 1/13 výpočtového základu v tom prípade, ak nie je možné hodnotu (cenu) veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že v každom konkrétnom prípade je potrebné skúmať, či je možné výšku peňažného plnenia alebo cenu (hodnotu) veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, vyjadriť v peniazoch.

Súd pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby postupoval v súlade s 13 ods. 7 vyhl.č. 163/2002 Z.z. a § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.. V danom prípade predmetom konania bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. V každom konkrétnom prípade je potrebné skúmať, či možno predmet právneho úkonu (t.j. plnenia), ktorého neplatnosť sa žiada určiť, oceniť a v závislosti na tom stanoviť aj výšku náhrady nákladov. V danom prípade je zrejmé, že predmetom právneho úkonu - kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 3. rade dňa 6.5.1994, bol predaj parcely č. M. XXX/X, katastrálne územie M. - F. a je nepochybné, že predmet tohto právneho úkonu je vyjadriteľný v peniazoch ( kúpna cena ).

V konaní bol úspešný aj žalovaný v 3. rade, avšak vzhľadom k tomu, že výslovne nežiadal priznať náhradu trov konania, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

V konaní boli v celom rozsahu neúspešní žalobcovia, ktorí si taktiež návrhom uplatnili právo na náhradu trov konania ( náhradu trov konania si uplatnil právny predchodca žalobcov ). Vzhľadom pre ich neúspešnosť v spore bolo o ich trovách rozhodnuté tak, že na náhradu trov konania nemajú právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje , a akom rozsahu sa napáda , v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha .

Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktorá doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov tak , aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ( Exekučný poriadok ).