Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17C/151/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci navrhovateľa: Z. Š., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX Š. č. XX, zastúpeného: Mgr. Miroslav Gašparík, advokát so sídlom 926 01 Sereď, Podzámska 66, proti odporcom: v 1./ rade Q. Č., nar. XX.X.XXXX, v 2./ rade V. Č., rod. B., nar. XX.X.XXXX, obaja trvale A. XXX XX Š. č. XXX, obaja zastúpení: JUDr. Ivan Rendek, advokát so sídlom 924 01 Galanta, Šafárikova 1522, o zaplatenie 10 000,- eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Súd návrh zamieta.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom k rukám ich právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 279,39 eura titulom trov právneho zastúpenia, a to 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Navrhovateľ podal dňa 24.2.2015 na tunajší súd návrh o zaplatenie sumy 10 000,- eur s príslušenstvom

- úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 30.10.2012 do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že na základe listiny „Uznanie dlhu“ spísaného podľa § 588 Občianskeho zákonníka došlo dňa 27.10.2010 k uznaniu solidárneho finančného záväzku (dlhu) odporcami 1/ a 2/ celkovo vo výške 10 000,- eur. Ako vyplýva z predmetnej listiny, dlh vznikol jednak z titulu pôžičky a jednak na účely vyporiadania záväzkov právneho predchodcu odporcov (W. B.) vo vlastníctve nehnuteľností v kat. území Š. LV č. XXXX, k. ú. Š. v prospech odporcov. Splatnosť bola dohodnutá do 27.10.2012.

Vlastným dôvodom poskytnutia predmetnej pôžičky bola snaha o nezištnú pomoc odporcom, ktorí sa vydávali za manželov a ktorí v danom čase nemali zabezpečené vlastné bývanie. Išlo o bezúročnú pôžičku poskytnutú na 2 roky. Uvedená listina obsahuje okrem vlastného uznania dlhu i záväzok previesť nehnuteľnosti veriteľovi, resp. ich časť, ak predmetný dlh nebude uhradený, podľa geometrického plánu č. 15/2010 i keď tento záväzok nie je predmetom v zmysle žalobného petitu tohto žalobného návrhu,, dokladá sa ako dôkaz preukázania spôsobu pôvodných dojednaní medzi zúčastnenými osobami, vrátane príjmového pokladničného dokladu ako dôkazu o tom, že aj náklady spojené so vznikom záložného práva a geometrickým zameraním nehnuteľností znášal navrhovateľ. Pokiaľ by totiž predmetný dlh reálne neexistoval, odporcovia by neboli súhlasili s vytvorením nových parciel podľa geometrického plánu zo dňa 25.5.2010, ani následnýrn zriadením záložného práva (zmluva uzavretá 27.10.2010), nakoľko vtom čase odporcovia už boli právoplatnými vlastníkmi (na základe zmluvy uzavretej dňa 30.4.2010).

Na účely zabezpečenia dlhu zmluvné strany uzavreli Záložnú zmluvu dňa 27.10.2010 vypracovanú notárom JUDr. Michalom Irsákom so sídlom v Seredi, predmetná záložná zmluva bola právoplatne zavkladovaná, ako vyplýva z časti E. LV č. XXXX pre kat. územie Š.. Podpisy odporcov 1/ a 2/ ako záložných dlžníkov boli notárske osvedčené.

Veriteľ sa viac krát neúspešne pokúšal o vrátenie dlhu zmierlivou cestou, resp. o to, aby bola prevedená dohodnutá časť nehnuteľnosti v prípade, že tento dlh nebude vyplatený podľa pôvodného prísľubu a vyhlásenia odporcov. Vzhľadom na nekvalitne odvedenú právnickú službu poskytnutú navrhovateľovi, tento nemal priamy právny nárok na vrátenie požičanej sumy, ani prednostný nárok na predaj nehnuteľnosti cestou napr. dobrovoľnej dražby - čo je dané jednak nedostatočným záväzkovým zabezpečením záložným právom a jednak neposkytnutím ochrany veriteľských nárokov na základe použiteľného exekučného titulu.

Napriek uvedenému, navrhovateľovi svedči právny nárok na vrátenie požičaných peňažných prostriedkov, na základe vyššie uvedených titulov. Na tento účel ako podporný dôkaz založil navrhovateľ písomnú svedeckú výpoveď W. B., nar. X.X.XXXX, zo dňa 11.12.2014, ktorý je predchádzajúcim vlastníkom predmetných nehnuteľností LV č. XXXX, k. ú. Š., ktoré sa finančne vyporiadavali / mali vyporiadať z peňažných prostriedkov navrhovateľa.

Nakoľko posledný deň lehoty splatnosti dlhu 27.10.2012 pripadol na sobotu, je posledným dňom lehoty splatnosti dlhu v súlade s § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka deň 29.10.2012, pričom odporcovia sú v omeškaní počnúc najbližším pracovným dňom, teda počnúc dňom 30.10.3012.

Súd vo veci dňa 30.3.2015 vydal platobný rozkaz pod č. k. XXC/XXX/XXXX - XX, voči ktorému odporcovia podali odpor súdu doručený dňa 7.5.2015.

Odporcovia v odpore proti platobnému rozkazu potvrdili, že dňa 27.10.2010 podpísali Záložnú zmluvu, v zmysle ktorej mali navrhovateľovi zriadiť záložné právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX. Na druhej strane je však pravdou aj to, že voči navrhovateľovi nikdy žiadny dlh nemali. Podľa ich vedomosti si mala v minulosti od navrhovateľa požičať peniaze buď pani, V. B., matka svedka W. B., alebo priamo on. Obaja boli v minulosti vlastníkmi celej nehnuteľnosti zapísanej na L V č. XXXX. Najprv V. B., ktorá ju následne previedla na svojho syna W. B.. Zároveň sa navrhovatelia dozvedeli, že títo mali pravdepodobne navrhovateľovi ústne prisľúbiť, že pokiaľ mu svoj dlh nebudú vedieť splatiť, prevedú mu do vlastníctva nehnuteľnosť.

Dňa 30.4.2010 odporcovia ako kupujúci, s W. B., ako predávajúcim, uzatvorili kúpnu zmluvu, ktorou od neho odkúpili celú nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX, v tom čase odporcovia o dohode navrhovateľa s W. B. nevedeli. Navrhovateľ viackrát hovoril odporcom o tom, že mu B. dlžia peniaze, že mu prisľúbili previesť do vlastníctva nehnuteľnosť v prípade, ak si svoj dlh nesplatia. Tiež hovoril, že nakoľko sa odporcovia stali vlastníkmi nehnuteľnosti, na ktorej leží ten dlh, tak by mu to mali zaplatiť oni a začal od odporcov pýtať sumu 10 000,- eur. Odporcovia o tom spočiatku nechceli ani počuť, nakoľko voči navrhovateľovi žiaden dlh nemali, no potom sa im začal vyhrážať súdom. Keď nakoniec prišiel s tým, že on nechce od odporcov žiadne peniaze ani pozemky, že mu len stačí, pokiaľ bude zapísaný na liste vlastníctva, pričom prízvukoval, že nie ako vlastník, tak s tým súhlasili, lebo predpokladali, že bude konečne pokoj. Následne sa odporcovia mali dňa 27.10.2010 dostaviť na Notársky úrad JUDr. Irsáka‚ v Seredi, kde im dal navrhovateľ podpísať plno papierov. Videli, že sú označené ako záložná zmluva, ale vtedy veľmi nerozmýšľali nad tým, aké následky bude táto zmluva pre nich mať. Záložné právo vo všeobecnosti slúži na zabezpečenie platnej a existujúcej pohľadávky. V samotnej záložnej zmluve sa však žiadnym spôsobom neuvádza, z akého titulu by mali mať voči navrhovateľovi dlh, iba sa odkazuje na „Uznanie dlhu“ zo dňa 27.10.2010. Na uznaní dlhu sú s najväčšou pravdepodobnosťou podpisy odporcov, avšak nie je im vôbec známe, kedy navrhovateľovi tento papier podpísali, pravdepodobne im ho dal navrhovateľ podpísať spolu s ostatnými papiermi dňa 27.10.2012, keď boli u JUDr. Irsáka. Samotné uznanie dlhu samo o sebe nezakladá pohľadávku veriteľa. Uznanie dlhu totiž zakladá len vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania dlhu existoval.

Na platné uznanie dlhu sa vyžaduje, aby záväzok dlžníka v čase uznania platne existoval. Dlh voči navrhovateľovi mala mať buď V. B. alebo jej syn W.. Potvrdzuje to aj samotné znenie Uznania dlhu zo dňa 27.10.2010, ktorého text odporcovia nikdy nevyhotovovali. Uvádza sa v ňom, že dlh odporcov mal vzniknúť ,,titulom pôžičky a záväzku predchodcu W. B.“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlžníkom navrhovateľa mal W. B.. List potvrdzuje to, že navrhovateľ od odporcov žiadal splatiť uvedený dlh len z dôvodu, že boli ohľadne vlastníctva k nehnuteľnosti zapísaní na LV č. XXXX ako právni nástupcovia W. B.. Nakoľko odporcovia nikdy voči navrhovateľovi žiaden dlh nemali, nemali ani aký dlh uznať.

Navrhovateľ dal odporcom podpísať v podstate len to, že uznávajú dlh W. B.Á.. Zákon zároveň v tomto smere predpokladá, že osoba, ktorá dlh uznáva, má uznať svoj dlh, teda dlh vyplývajúci zo záväzkového vzťahu, ktorého bola sama účastníkom. Nakoľko v čase podpisu uznania dlhu žiaden záväzok odporcov voči navrhovateľovi neexistoval, majú za to, že uznanie dlhu zo dňa 27.10.2012 je absolútne neplatným právnym úkonom. Na to, aby uznanie dlhu malo skutočne účinky uznania dlhu, je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí dlh a ďalej je potrebné, aby bol dlh v písomnom uznaní určený čo do dôvodu a výšky. Uznanie dlhu musí zároveň zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu, t.j. musí byť okrem iného určité a zrozumiteľné, pokiaľ ide o uznanie práva. Čo do dôvodu, nemusí byť tento dôvod vždy v listine obsahujúcej uznanie práva uvedený výslovne, ale musí byť jednoznačne vyvoditeľný, napr. poukazom na upomienku o zaplatení dlhu, v ktorej je dôvod dlhu výslovne obsiahnutý - teda aj v prípade písomného uznania dlhu nestačí, že veriteľovi, ktorému je tento úkon adresovaný, alebo dlžníkovi, ktorý urobil tento prejav vôle, bol jasný dôvod uznaného dlhu, ak to nie je spoznateľné z textu listiny.

V uznaní dlhu zo dňa 27.10.2012 sa uvádza „titulom pôžičky a záväzku ich predchodcu W. B. vo výške 10 000,- eur“, čo však nie je spôsob, ktorý by dostatočne individualizoval tú ktorú konkrétnu pôžičku, resp. záväzok. Uznanie dlhu zo dňa 27.10.2012, pokiaľ ide o určenie dôvodu pohľadávky odporcu, je neurčité a nezrozumiteľné, a preto je z uvedeného dôvodu neplatné.

Rovnako aj žaloba, pokiaľ ide o spresnenie dôvodu (právneho titulu) pohľadávky, je neurčitá a nezrozumiteľná. Na jednej strane sa uvádza, že „dlh vznikol jednak z titulu pôžičky a jednak na účely vyporiadania záväzkov právneho predchodcu odporcov (W. B.) vo vlastníctve nehnuteľností v kat. úz. Š. LV č. XXXX. Na jednej strane sa teda tvrdí (a vychádzajúc zo znenia textu uznania dlhu sa iné tvrdiť ani nedá), že záväzok voči navrhovateľovi mal mať W. B., na druhej strane sa tvrdí, že malo dôjsť k bezúročnej pôžičke, ktorú odporcom mal navrhovateľ pravdepodobne poskytnúť, čo však nezodpovedá pravde.

Odporcovia zároveň namietli aj dôveryhodnosť svedka W. B.. V prvom rade poukázali na to, že W. B. je svedkom, ktorý má sám záujem na výsledku konania, nakoľko, skutočným dlžníkom navrhovateľa je on. Celé jeho vyjadrenie je účelové a nepravdivé. Svedok tvrdí, že odporcovia si mali od navrhovateľa požičať peniaze, okrem iného aj na odkúpenie nehnuteľnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že odporcovia mali dostať peniaze od navrhovateľa, ktoré mali po podpise kúpnej zmluvy vyplatiť W. B.. Ako vyplýva z kúpnej zmluvy zo dňa 30.4.2010, s W. B. boli dohodnutí na kúpnej cene 19 500,- eur, pričom sa mu táto vyplatila v dvoch splátkach. Sumu 125,90 eura mu vyplatili v hotovosti pred podpisom kúpnej zmluvy, čo svojím podpisom potvrdil a zvyšok vo výške 19 374,10 eura mu bol vyplatený z úveru poskytnutého odporcom zo B., a.s. Pokiaľ bola kúpna cena hradená z úveru, tak logicky tvrdenie o tom, že odporcovia si mali požičať peniaze od navrhovateľa, aby ich mohli dať W. B. je nepravdivé. Je zároveň aj preukázané, že odporcovia mu vyplatili kúpnu cenu v celom rozsahu. Uvedený svedok teda preukázateľne klamal a zároveň má záujem na výsledku konania, čo robí jeho svedectvo jednoznačne nevierohodným.

Odporcovia teda nikdy s navrhovateľom žiadnu zmluvu o pôžičke (a to ani ústne, prípadne konkludentne) neuzatvorili. Nikdy voči nemu nemali ním uvedený dlh, ktorý by mal byť zabezpečený záložnou zmluvou a z uvedeného dôvodu je predmetné záložné právo zriadené neplatne. Z rovnakého dôvodu, ako aj z dôvodu neurčitého a nezrozumiteľného označenia dôvodu záväzku (právneho titulu) považujú za neplatné aj uznanie dlhu zo dňa 27.10.2010. Vzhľadom na uvedené preto žiadali, aby súd návrh v celom rozsahu zamietol.

Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených, vyslúchol účastníkov konania a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

Návrh bol podaný tak, ako je vyššie popísaný a odôvodnený.

Dňa 27.10.2010 podpísali odporcovia listinu označenú ako Uznanie dlhu s nasledovným textom: „Podpísaní: Q. Č.Á., rod. Č., nar. XX.X.XXXX, bytom D. B. XX a manž. V. Č., rod. B., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. XXX, týmto výslovne uznávame svoj dlh voči Z. Š., rod. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XX, právnym titulom pôžičky a záväzku ich predchodcu W. B. vo výške 10 000,- eur, slovom: desaťtisíc eur. Dlh sa zaväzujeme oprávnenému splatiť jednorazovo najneskôr do 27.10.2012, formou splatenia dlhu, alebo prevodu vlastníctva nehnuteľnosti v kat. území Š., pozemkov parc.č.XX/X, XX/X, XX/X, podľa geom. plánu č. 15/2010.“

Podľa § 558 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len , účinného k 27.10.2010, Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Uznaním dlhu však nevzniká nový záväzok. Na základe neho však dochádza k zastaveniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a namiesto nej odo dňa, keď došlo k uznaniu, začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba (§ 110 ods. 1 . V prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlh existoval, ani jeho výšku. Dlžník, ktorý by namietal, že dlh v čase uznania neexistoval, alebo že zanikol napríklad splnením alebo inak, by to však musel preukázať. Uznať možno aj premlčaný dlh. Uznávací prejav dlžníka bude mať právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný. Ak došlo k platnému uznaniu premlčaného dlhu, dlžník sa už nebude môcť brániť námietkou premlčania, môže iba dokazovať, že dlh nevznikol, prípadne že v čase, keď ho uznal, dlh neexistoval. Dôvod dlhu nemusí byť v uznávacom prejave uvedený výslovne; stačí, ak je určený poukazom na upomienku na zaplatenie dlhu, v ktorej je dôvod dlhu obsiahnutý (R 123/1953). Uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa (R 13/1988).

Uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma. Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka objektívne pochopiteľný, t.j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ).

Problematiku neplatnosti právnych úkonov rieši Občiansky zákonník, ktorý ustanovuje, že právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Rovnako je neplatný právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné (§ 37 ods. 1, ods. 2 . Neplatný je tiež právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 . Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný (§ 40 ods. 1 . Z uvedeného vyplýva, že len pri dodržaní zákonných požiadaviek je právny úkon platný. Právny úkon, ktorý nie je dovolený, je absolútne neplatný právny úkon. O nedovolenosť (a teda aj absolútnu neplatnosť) právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu konkrétneho zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, ktorý smeruje k nedodržaniu zákona. Pod „zákonom“ pritom treba rozumieť všetky právne predpisy, ktoré majú silu zákona (a teda nielen Občiansky zákonník). Právne úkony, postihnuté absolútnou neplatnosťou, nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Absolútnej neplatnosti sa účastník, dotknutý takýmto úkonom, môže dovolávať kedykoľvek, pretože toto právo sa nepremlčuje, ani nezaniká.

Na základe vyššie uvedeného je nesporné, že súd musí na absolútnu neplatnosť vždy prihliadať. Verejný záujem totiž prevažuje nad osobnými záujmami účastníka absolútne neplatného právneho úkonu, a to aj takého, ktorý neplatnosť sám nespôsobil, ani ju nezavinil.

Tým, že právny úkon uznania dlhu v prejednávanej veci bol vykonaný bez ohľadu na hmotnoprávne predpisy (pretože uznanie dlhu nevykonal hmotnoprávny dlžník, teda W. B., ale subjekt odlišný od dlžníka), bol vykonaný v rozpore so zákonom, a teda sa naň hľadí, ako keby nebol urobený.

Z textu uznania dlhu nie je možné ani jednoznačne určiť, z akého titulu dlh vznikol. Či sa malo jednať o dlh W. B.Á., alebo o dlh odporcov. Prihliadnuc na znenie textu však súd zastáva názor, že sa jednalo o dlh W. B., teda subjektu odlišného od subjektu, ktorý podpísal uznanie dlhu. Uvedenému výkladu nasvedčujú aj

dôkazy predložené odporcami. Dlh mal, podľa navrhovateľa, vzniknúť pri kúpe nehnuteľností odporcami od W. B..

Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 30.4.2010, spísanej formou notárskej zápisnice N. XX/XXXX, N. R., N. XXXXX/XXXX, uzatvorenej medzi odporcami 1/ a 2/ ako kupujúcimi a W. B. ako predávajúcim, predávajúci touto kúpnou zmluvou predal kupujúcim nehnuteľnosti evidované na SK Galanta na LV č. XXXX ako pozemok registra parc. č. XX/X zast. plocha a nádvorie o výmere 325 m2 a ako stavba - dom so s. č. XXX na parc. č. XX/X, a to za kúpnu cenu vo výške l9 500,- eur, pričom táto bola splatná vo výške 19 374,10 eura, z úveru poskytnutého kupujúcim od SLSP, a.s., bezhotovostným prevodom, na účet u Č., a.s., č. ú..: XXXXX-XXXXXXXXX/XXXX, variabilný symbol: XXXXXXXXXX, na zaplatenie dlhu predávajúceho voči Č., a.s., z úveru č. XXXXXX a zostatok dohodnutej kúpnej ceny vo výške 125,90 eura kupujúci vyplatili predávajúcemu v hotovosti pred podpísaním tejto notárske zápisnice, čo predávajúci svojím podpisom na nej potvrdil.

Odporcovia súdu preukázali, že kúpna cena vo výške 19 374,10 eura bola dňa 4.5.2010 uhradená na č. ú..: XXXXX-XXXXXXXXX/XXXX, variabilný symbol: XXXXXXXXXX (príkaz na úhradu založený na č. l. 37 spisu). Úhradu sumy 125,90 eura potvrdil W. B. svojím podpisom na notárskej zápisnici. V tomto kontexte vyznieva písomné vyjadrenie W. B. zo dňa 11.12.2014 (č. l. 16 spisu) skutočne nedôveryhodne a súd na ňu z tohto dôvodu neprihliadal.

Na pojednávaní konanom dňa 16.2.2016 súd zistil, že navrhovateľ mal odporcom odovzdať peniaze z titulu pôžičky a to dňa 15.4.2010 uňho doma a následne v apríli uzatvorili odporcovia kúpnu zmluvu so B. a až po uzatvorení tejto zmluvy sa s odporcami mal dohodnúť, že pôžičku vrátia do 2 rokov.

Na to právny zástupca odporcov uviedol, že v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke a v čase odovzdania peňazí nebola dohodnutá lehota splatnosti a teda navrhovateľ už deň po poskytnutí peňazí mal právo od odporcov žiadať vrátenie pôžičky, a preto v priebehu apríla 2013 došlo k premlčaniu jeho práva, pričom návrh bol podaný vo februári 2015. Týmto vzniesol námietku premlčania, z ktorého dôvodu žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania.

Podľa § 657 OZ, účinného k 15.4.2010, Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o a) prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), b) druhovom určení veci, c) povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu, d) určení času vrátenia.

Podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke je dohoda o čase vrátenia. Čas vrátenia nemusí byť pritom určený konkrétnym dňom, ale stačí, ak je dohodnutý tak, že čas vrátenia možno určiť. Dokonca stačí aj dohoda v takom zmysle, že čas vrátenia veriteľ ponechá na vôľu dlžníka.

Podľa § 563 OZ, účinného k 15.4.2010, Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve alebo určená právnym predpisom (§ 696, 697), prípadne rozhodnutím súdu (§ 160 OSP). Toto ustanovenie sa týka tých prípadov, keď čas splnenia nebol určený žiadnym z uvedených spôsobov. Právo určiť čas plnenia má podľa tohto ustanovenia veriteľ. Ak čas splnenia nebol dohodnutý a nebol daný ani na voľbu dlžníka, veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý deň po uzavretí zmluvy, vyzvať dlžníka, aby plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť v nasledujúci deň po obdržaní výzvy (upomienky). V tom prípade platí na splnenie čas, ktorý určil veriteľ vo svojej výzve dlžníkovi.

Veriteľ musí uplatniť svoje právo na plnenie najneskôr do uplynutia premlčacej doby. V opačnom prípade sa vystavuje nebezpečenstvu, že jeho právo sa premlčí a dlžník v prípadnom súdnom konaní môže vzniesť námietku premlčania (§ 100 ods. 1).

Ak čas splnenia dlhu nebol dohodnutý ani inak určený, premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol (R 28/1994).

Ako navrhovateľ uviedol, dňa 15.4.2010 údajne vyplatil odporcom sumu 10 000,- eur titulom pôžičky, bez dohodnutého času vrátenia. Potom v súlade s § 563 mal právo už dňa 16.4.2010 vyzvať odporcov na vrátenie pôžičky, a títo boli povinní vrátiť pôžičku 17.4.2010. Keďže navrhovateľ odporcov nevyzval na vrátenie pôžičky, premlčalo sa jeho právo dňom 16.4.2013, pričom žalobný návrh bol podaný až dňa 24.2.2015.

Súd sa preto stotožnil s právnou argumentáciou právneho zástupcu odporcov. Uznanie dlhu (č. l. 5 spisu) nie je možné považovať za dohodu o splatnosti pôžičky, nakoľko uznanie je jednostranný právny úkon, kým dohoda o splatnosti pôžičky je dvojstranný právny úkon. Súd nespochybňuje možnosť zmluvných strán záväzkového vzťahu, aby si dodatkom k zmluve upravili inak splatnosť pôžičky, takýto dodatok však súdu nebol preukázaný či už v ústnej alebo písomnej podobe. Absencia dohody o čase pôžičky nespôsobuje imperfektnosť alebo neplatnosť zmluvy o pôžičke.

Ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dna po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t.j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2003, sp. zn.1 Cdo 25/2003).

Podľa § 100 ods. 1 OZ, Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 OZ, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhovateľ mal právo dňa 16.4.2010 vyzvať odporcov na vrátenie pôžičky a keďže tak neurobil, dňom 16.4.2013 sa jeho právo premlčalo.

Premlčanie definujeme ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. Keby povinný subjekt nemal námietku premlčania, musel by sa brániť námietkou, že právo zaniklo určitým spôsobom (napr. splnením, započítaním alebo inak). Dokázanie tejto skutočnosti po dlhšom čase by ho mohlo viesť k značným alebo neprekonateľným ťažkostiam práve preto, lebo právo trvalo dlho.

Námietka premlčania rieši takéto situácie, pravda, zjednodušene v súlade s požiadavkami istoty právnych vzťahov a ochrany povinného subjektu, povinnosť ktorého pravdepodobne zanikla. Niekedy sa týmto spôsobom zmarí právo oprávneného subjektu, ale aj pre ten prípad môže byť ospravedlnením to, že mal dosť času, aby sa o vykonanie svojho práva staral a aby ho uplatnil (iura vigilantibus, non dormientibus prosunt).

Vznesenie námietky premlčania treba považovať za celkom bežné uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona. Je len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas. Preto uplatnenie námietky premlčania by nemalo byť zásadne v rozpore s dobrými mravmi (porovnaj § 3 ods. 1), takže súd má povinnosť na ňu vždy prihliadať. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať (§ 100 ods. 1 in fine).

Súd oprávnenej osobe (veriteľovi) premlčané subjektívne občianske právo (nárok) nemôže priznať, lebo vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku. V dôsledku toho súdu, ktorý zistí, že vznesenie námietky premlčania je odôvodnené, nezostáva nič iné, než žalobu veriteľa, ktorou sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde (nie mimo súdu len listom a pod.) prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné.

Keďže uznanie dlhu je absolútne neplatným právnym úkonom ako podľa § 37 OZ, tak aj podľa § 39 OZ, a pretože odporcovia vzniesli námietku premlčania, súd na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu rozhodnutia. Súd potom v ďalšom zamietol aj návrhy navrhovateľa na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov, pretože takéto dokazovanie by bolo neúčelné a nehospodárne.

Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

V závere dáva súd do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p., Ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa § 151 ods. 8 O.s.p., Vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.

Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia, ktoré trovy vyčíslil advokát odporcov v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. nasledovne:

Predmetom konania bol nárok navrhovateľa o zaplatenie sumy 20 935,67 eura s prísl., bola by základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 270,54 eura; nakoľko ide o zastupovanie dvoch osôb, základná sadzba tarifnej odmeny sa násobí 2, t.j. 270,54 eura x 2, čo je 541,08 eura a následne sa v zmysle § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. zníži o 50%, t j. na sumu 270,54 eura. Jedná sa o tieto úkony:

- dňa 30.4.2015 prevzatie veci - 270,54 eura;

- dňa 6.5.2015 spísanie odporu voči platobnému rozkazu - 270,54 eura;

- dňa 13.10.2015 účasť na pojednávaní - 270,54 eura;

- dňa 16.2.2016 účasť na pojednávaní - 270,54 eura;

- režijný paušál v roku 2015, 3 x 8,39 eura - 25,17 eura;

- režijný paušál v roku 2016, 1 x 8,58 eura - 8,58 eura spolu 1.115,91 eura.

Právny zástupca pravdepodobne omylom pri písaní uviedol predmet konania ako zaplatenie sumy 20 935,67 eura, pričom v danom prípade predmetom konania bolo zaplatenie sumy 10 000,- eur s príslušenstvom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. je potom vo výške 61,41 eura, pri zastupovaní 2 osôb potom 122,82 eura, ktorá sa v zmysle § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. zníži o 50%, t.j. na sumu 61,41 eura.

Za 4 úkony právnej služby potom patrí odmena vo výške 4 x 61,41 eura, t.j. 245,64 eura + režijný paušál za rok 2015 vo výške 25,17 eura a za rok 2016 vo výške 8,58 eura; spolu tak 279,39 eura.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice. Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.