Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

RA-7C/436/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Revúca, samosudcom JUDr. Ľubomírom Šablom, v právnej veci žalobcu: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 44 703 015, právne zast. Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovaným: 1/ A. C., K.. XX.XX.XXXX, I. O. I. XXXX/XX, XXX XX Y. a 2/ X. C., K.. XX.XX.XXXX, I. O. I. XXXX/XX, XXX XX Y., právne zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 1/ a 2/: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, občianske združenie, so sídlom Námestie Legionárov 5, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, o zaplatenie 6 200,32 eura s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalobu zamieta v celom rozsahu. Žalobca je povinný nahradiť žalovaným 1/ a 2/ a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných 1/ a 2/ trovy konania vo výške 1 622,17 eura pozostávajúce z trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalovaných 1/ a 2/ a vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 1/ a 2/ JUDr. Andreja Cifru, advokáta, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobou došlou na súd dňa 12.02.2013 a doplnenou dňa 11.03.2013 domáhal od žalovaných 1/ a 2/, aby mu zaplatili spoločne a nerozdielne sumu 6 200,32 eura spolu so zmluvným úrokom vo výške 12,15 % ročne zo sumy 5 041,95 eura od 27.10.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5 041,95 eura od 27.10.2010 do zaplatenia. Nároky uplatňované v žalobe odôvodnil žalobca tým, že žalovaní 1/ a 2/ uzavreli s právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a.s. dňa 27.04.2005 zmluvu o splátkovom úvere č. 0511640093, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s. účinné od 01.08.2002 (ďalej len „VOP“) a Sadzobník poplatkov Slovenskej sporiteľne, a.s. Na základe tejto zmluvy poskytol právny predchodca žalobcu žalovaným 1/ a 2/ úver vo výške 3 319,39 eura, ktorý sa zaviazali splácať pravidelnými mesačnými splátkami po 75,08 eura, s dátumom splatnosti prvej splátky dňa 20.05.2005 a každej ďalšej splátky vždy k 20. dňu v mesiaci, konečnou splatnosťou úveru dňa 20.03.2010, s RPMN 6,25 % ročne, dohodnutou úrokovou sadzbou 11,10 % ročne, dohodnutým poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 66,39 eura (2 000,00 Sk) a poplatkom za správu úveru vo výške 1,66 eura (50,00 Sk) mesačne. Žalovaní 1/ a 2/ úver riadne a včas nesplácali. Právnemu predchodcovi žalobcu tak vznikla pohľadávka voči žalovaným 1/ a 2/ na sumu celkom 6 200,32 eura, ktorá pozostáva z istiny úveru po splatnosti vo výške 5 041,95 eura (kapitalizovaná istina, ktorej súčasťou sú splatné úroky a poplatky), z vyčísleného riadneho úroku vo výške 365,85 eura (úroky počítané od dátumu konečnej splatnosti úveru do dátumu účinnosti prvého postúpenia pohľadávky (26.10.2010) na spoločnosť Havel,

Holásek & Partners s.r.o.) a z úroku z omeškania z nezaplatených splátok vo výške 792,52 eura vyčísleného od prvého dňa omeškania žalovaných 1/ a 2/ s plnením jednotlivých splátok do dňa účinnosti prvého postúpenia predmetnej pohľadávky 26.10.2010. Slovenská sporiteľňa, a.s. a spoločnosť Havel, Holásek & Partners s.r.o. uzatvorili dňa 21.10.2010 zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0918/2010/CE, v ktorej prílohe č. 1 je uvedená aj pohľadávka žalobcu voči žalovaným. Právny predchodca žalobcu oznámil postúpenie pohľadávky žalovaným 1/ a 2/ doporučeným listom z 12.11.2010. Následne dňa 01.12.2010 so súhlasom Slovenskej sporiteľne, a.s., spoločnosť Havel, Holásek & Partners s.r.o. uzatvorila so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok s účinnosťou k 01.12.2010. Spoločnosť Havel, Holásek & Partners s.r.o. oznámila postúpenie pohľadávok žalovaným oznámením zo dňa 20.12.2010, ktorým zároveň vyzval žalovaných na okamžitú úhradu pohľadávky. Žalobca k žalobe pripojil len predmetné oznámenia o postúpení pohľadávky s prísl. a nepredložil spolu so žalobou aj samotné zmluvy o postúpení pohľadávok s poukazom na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 119/2003, v zmysle ktorého „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.“ Žalobca ďalej žiadal zmluvný úrok vo výške 12,15 % ročne zo sumy 5 041,95 eura od 27.10.2010 (odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky) do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5 041,95 eura od 27.10.2010 (odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti zmluvy o postúpení) do zaplatenia. Uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ do podania žaloby zaplatili celkovo 1 423,72 eura, pričom poslednú úhradu vykonali dňa 06.07.2009 vo výške 270 eur. Do omeškania so splácaním úveru sa dostali prvýkrát dňa 21.07.2005, keď neuhradili 3. splátku vo výške 2 262,- Sk riadne v plnej výške. Do sústavného omeškania sa dostali dňa 21.11.2006. Právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. nepristúpila k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru z dôvodu ponechania možnosti dlžníkom doplatiť omeškané splátky a úver riadne splácať. Dňa 19.03.2013 vstúpil do konania na strane žalovaných 1/ a 2/ vedľajší účastník. Súd vo veci pôvodne vydal platobný rozkaz č. k. -50 dňa 30.04.2013. Proti predmetnému platobnému rozkazu podali žalovaní 1/ a 2/ včas odpor, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu v zmysle § 174 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „OSP“). V odpore vzniesli námietku premlčania splátok splatných viac ako tri roky pred začatím konania vychádzajúc z Občianskeho zákonníka na základe posúdenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka. V písomnom podaní zo dňa 13.01.2016 žalovaní 1/ a 2/ namietali prijateľnosť zmluvnej podmienky bodu 19.16. VOP, podľa ktorej je vylúčená možnosť dlžníka postúpiť svoje pohľadávky alebo previesť svoje záväzky voči banke na tretiu osobu bez súhlasu banky a na druhej strane si banka vymedzuje oprávnenie postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu aj bez súhlasu dlžníka, čím podľa žalovaných 1/ a 2/ dochádza k zjavnému nepomeru vo vzájomných právach a povinnostiach, ktorý môžu podstatne sťažiť uplatnenie nárokov dlžníka voči banke. V tejto súvislosti poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.05.2013. Ďalej namietali, že pôvodný veriteľ nepristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, a teda nebol oprávnený postúpiť celú pohľadávku na ďalší subjekt, ale len jej splatnú časť v čase postúpenia. Podľa žalovaných v prípade, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru zo strany pôvodného veriteľa nedošlo a napriek tomu bola postúpená celá pohľadávka, došlo k porušeniu § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z., a preto je nutné posudzovať úkon postúpenia pohľadávky na základe zmluvy o postúpení ako neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky na spoločnosť Havel, Holásek & Partners, spol. s r.o. a následne je neplatná aj zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 01.12.2010, ktorou malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky zo spoločnosti Havel, Holásek & Partners, spol. s r.o. na žalobcu. Žalobcovi preto v konaní chýba aktívna vecná legitimácia, a preto žalovaní 1/ a 2/ žiadali z tohto dôvodu zamietnuť žalobu v celom rozsahu. Napokon žalovaní poukázali na čl. 7.6.1. VOP, v zmysle ktorého mal len pôvodný veriteľ právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a postupník nie je držiteľom tohto bankového oprávnenia, v dôsledku čoho nemohol vykonávať úkony súvisiace so správou úveru. K argumentácii žalovaných uvedenej v odpore a v dodatočnom písomnom vyjadrení zo dňa 13.01.2016 žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 04.02.2016 uviedol, že pokiaľ ide o namietanú nerovnováhu zmluvnej podmienky uvedenej v bode 19.16. VOP, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. Zn. zo dňa 28.05.2013, na ktoré žalovaní poukázali, sa vzťahovalo na prípad,

kedy možnosť postúpiť svoju pohľadávku bola žalovanej výslovne zmluvne zakázaná, kým banke nie, čo medzi účastníkmi vytvorilo hrubú zmluvnú nerovnováhu. V tomto konaní však žalovaným nebola výslovne zmluvne zakázaná možnosť postúpiť svoju pohľadávku, žalovaní túto možnosť mali, avšak na takýto úkon bol potrebný súhlas banky. Preto sa predmetné uznesenie na tento prípad nevzťahuje. Podľa žalobcu ustanovením bodu 19.16. VOP je zabezpečiť účinné, efektívne a spoľahlivé vymoženie pohľadávky banky voči klientovi, a takéto ustanovenie nemožno považovať voči žalovaným za diskriminačné. Žalobca následne poukázal na skutočnosť, že v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neplatí princíp precedentného práva a teda súdy sú pri svojom rozhodovaní viazané len ústavou a všeobecne záväznými právnymi predpismi. Navyše podľa jeho názoru je bod 19.16. VOP v súlade s ust. § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.“ a taktiež je v súlade s ust. § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal.“ Žalobca ďalej argumentoval, že zmluva o splátkovom úvere sa v čase uzatvorenia považovala za absolútny obchod, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 266 a nasledujúce Obchodného zákonníka, ktoré umožňujú dohodu strán, kedy sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak je tento úmysel strane, ktorej je prejav vôle určený, známy. Nakoľko sa jedná o absolútny obchod, je na daný zmluvný vzťah potrebné aplikovať ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podľa názoru žalobcu nemôže byť predmetné ustanovenie bodu 19.16. VOP považované za neprijateľné na základe ustanovení a rozhodnutí súdov, ktoré sa prijali takmer o 10 rokov neskôr. Ďalej žalobca uviedol, že pokiaľ ide o namietané nevyužitie možnosti pôvodného veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v platnom znení v spojení s jeho § 565 má veriteľ právo, nie však povinnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého úveru, preto podľa žalobcu nedošlo k porušeniu zákona č. 483/2001 Z.z., a teda nemôže ísť o neplatný právny úkon. Bez ohľadu na to, konečná splatnosť úveru nastala dňa 20.03.2010, preto nemožno namietať, že sa postúpil „živý úver“, resp. nemožno namietať, že sa postúpil úver nezosplatnený. Na pojednávaní konanom dňa 26.01.2016 súd vyzval žalobcu za účelom doplnenia dokazovania na predloženie zmlúv o postúpení pohľadávok a výzvy pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. na splnenie dlhu, s ktorým boli žalovaní 1/ a 2/ pred prvým postúpením pohľadávky v omeškaní, ako aj na predloženie potvrdenia o doručení týchto výziev žalovaným 1/ a 2/, t. j. doručeniek. K tomu žalobca v závere písomného vyjadrenia zo dňa 04.02.2016 uviedol, že žalobca nedisponuje výzvami na úhradu (upomienkami), ktoré sa žalovaným zaslali, z dôvodu, že právny predchodca žalobcu (pôvodný veriteľ) má daný spis už v archíve, a preto nie je možné, aby ich žalobca súdu zaslal. Žalobca teda súdu predložil len ním požadované zmluvy o postúpení pohľadávok. Na pojednávaní konanom dňa 11.02.2016 žalobca trval na podanej žalobe a svojich predchádzajúcich vyjadreniach vo veci. Doplnil, že nepovažuje uplatnenú pohľadávku za premlčanú, nakoľko konečná splatnosť pohľadávky nastala dňa 20.03.2010, pričom žaloba bola podaná 06.02.2013. Na pojednávaniach vo veci konaných dňa 26.01.2016 a 11.02.2016 žalovaní 1/ a 2/ a vedľajší účastník na ich strane prostredníctvom svojho spoločného právneho zástupcu zhrnuli svoje predchádzajúce vyjadrenia vo veci, v prvom rade žiadali žalobu zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a v druhom rade (podporne), ak by bol súd názoru, že aktívna vecná legitimácia žalobcu v tomto konaní je daná, žiadali žalobu zamietnuť v časti premlčaných splátok úveru a teda priznať žalobcovi len posledné dve nepremlčané splátky splatné neskôr ako tri roky pred podaním žaloby, t.j. dňa 20.02.2010 a 20.03.2010, nakoľko žaloba bola podaná dňa 12.02.2013 a priznať príslušenstvo k nim. Boli názoru, že nakoľko nedošlo k zosplatneniu celého úveru, čo žalobca sám uviedol, plynie premlčacia doba ohľadne každej splátky samostatne v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka. Trvali na tom, že na premlčanie sa vzťahuje trojročná premlčania doba podľa Občianskeho zákonníka, pričom na podporu svojho názoru poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. Zn. zo dňa 21.04.2015. Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, a to žalobou, doplnením žaloby na č. l. 31 a 32 spisu, výpisom z obchodného registra žalobcu, zmluvou o splátkovom úvere č. 0511640093 zo dňa 27.04.2005, VOP, výpisom z bankovej knihy SLSP a.s., oznámeniami o postúpení pohľadávok, výzvou na úhradu dlhu a doručenkami k nim (na č.l. 22 až 27 spisu), výpisom z úveru (prehľadom splácania úveru), Sadzobník poplatkov Slovenskej sporiteľne, a.s., zmluvami o postúpení pohľadávky z 21.10.2010 a z 01.12.2010, prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok z 21.10.2010 (č.

l. 20 spisu), vyjadreniami žalobcu, odporom a vyjadreniami žalovaných 1/ a 2/ a vedľajšieho účastníka na strane žalovaných vo veci. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav: Pôvodný veriteľ (právny predchodca žalobcu) Slovenská sporiteľňa, a.s. (ako banka), uzavrel so žalovanými 1/ a 2/ zmluvu o splátkovom úvere č. 0511640093, ktorej súčasťou boli VOP účinné od 01.08.2002 a Sadzobník poplatkov Slovenskej sporiteľne, a.s. Na základe tejto zmluvy poskytol právny predchodca žalobcu žalovaným 1/ a 2/ úver vo výške 3 319,39 eura (100.000,- Sk), ktorý sa zaviazali splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 75,08 eura (2.262,- Sk), s dátumom splatnosti prvej splátky 20.05.2005 a každej ďalšej splátky vždy k 20. dňu v mesiaci, konečnou splatnosťou úveru dňa 20.03.2010, s RPMN 6,25 %, dohodnutou úrokovou sadzbou 11,10 % ročne v deň podpisu zmluvy, dohodnutým poplatkom za poskytnutie úveru 66,39 eura (2 000,00 Sk) splatným v deň podpisu zmluvy a poplatkom za správu úveru vo výške 1,66 eura (50,00 Sk) mesačne. Žalovaní 1/ a 2/ úver riadne a včas nesplácali. Doteraz zaplatili celkovo sumu 1 423,72 eura, pričom poslednú úhradu vykonali dňa 06.07.2009 vo výške 270 eur. Do omeškania so splácaním úveru sa dostali prvýkrát dňa 21.07.2005, keď neuhradili 3. splátku vo výške 2 262,- Sk riadne v plnej výške, ale len vo výške 936,60 eura, pričom zvyšok splátky doplatili dňa 16.08.2005. Do omeškania s viac ako troma splátkami sa prvýkrát dostali dňa 21.04.2005 a do dlhotrvajúceho omeškania sa dostali od 21.11.2006. Právny predchodca žalobcu mal preto voči žalovaným 1/ a 2/ ku dňu 26.10.2010 pohľadávku celkom vo výške 6 200,32 eura, ktorá pozostávala zo sumy 5 041,95 eura (kapitalizovaná istina, ktorej súčasťou sú splatné úroky a poplatky), z vyčísleného riadneho úroku vo výške 365,85 eura (počítaného od dátumu konečnej splatnosti úveru do 26.10.2010) a z úrokov z omeškania z nezaplatených splátok vo výške 792,52 eura (počítaných od prvého dňa omeškania žalovaných 1/ a 2/ s plnením jednotlivých splátok do dňa 26.10.2010). Pôvodný veriteľ, Slovenská sporiteľňa, a.s., uzatvoril so spoločnosťou v tom čase s obchodným menom HAVEL & HOLÁSEK s. r. o., so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 36 856 584 (terajšieho právneho zástupcu žalobcu) dňa 21.10.2010 zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0918/2010/CE, v ktorej prílohe č. 1 je uvedená aj pohľadávka žalobcu voči žalovaným. Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila postúpenie pohľadávky žalovaným 1/ a 2/ doporučenými listami z 12.11.2010. Následne dňa 01.12.2010 so súhlasom Slovenskej sporiteľne, a.s., spoločnosť Havel, Holásek & Partners s.r.o. uzatvorila so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok s účinnosťou k 01.12.2010, v ktorej prílohe je uvedená aj pohľadávka žalobcu voči žalovaným. Spoločnosť Havel, Holásek & Partners s.r.o. oznámila postúpenie pohľadávok žalovaným doporučenými listami zo dňa 20.12.2010, ktorými zároveň vyzval žalovaných na okamžitú úhradu pohľadávky. Uvedený list si žalovaný 1/ prevzal dňa 27.12.2010 a žalovaná 2/ dňa 05.01.2011. Podľa § 524 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „OZ“), veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa § 524 ods. 2 OZ, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Podľa § 526 ods. 1 OZ, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Podľa § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2008, t.j. v čase uzavretia zmluvy aj v čase, kedy mohla z dôvodu, že klient sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku (ďalej len „zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Na základe vykonaného dokazovania a v súlade s citovanou právnou úpravou sa súd riadil nasledovnými úvahami pri hodnotení dôkazov a dospel k nasledovným právnym záverom: Súd sa zaoberal prednostne, pred posúdením samotného nároku žalobcu, otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a teda, či žalobcovi patrí právo, ktoré si žalobou v tomto konaní uplatnil. Právny vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vznikol medzi žalovanými 1/ a 2/ a právnym predchodcom žalobcu, a to Slovenskou sporiteľňou, a.s. majúcou postavenie banky. Slovenská sporiteľňa, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovaným tretej osobe za súčasného splnenia podmienok upravených ustanovením § 92 ods. 7 veta prvá zákona o bankách, a to: 1/ klient nesplnil riadne a včas čo i len jednu splátku istiny úveru, 2/ na nezaplatenie omeškanej splátky časti peňažného záväzku bol bankou písomne vyzvaný a 3/ aj napriek tejto výzve omeškanie klienta trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Z platobnej histórie úveru (výpisu z účtu) je zjavné, že žalovaní ako klienti Slovenskej sporiteľne, a.s. boli v omeškaní so splácaním úveru, čím bola naplnená podmienka 1/. Žalobca ani na výzvu súdu nepredložil výzvu, ktorou mal jeho právny predchodca - pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka vyzvať žalovaných 1/ a 2/ na splnenie peňažného záväzku, s ktorým boli v omeškaní pred postúpením pohľadávky. Súd má preto za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania skutočnosti, že pôvodný veriteľ - banka vyzval na úhradu dlhu žalovaných potom, ako sa dostali do omeškania so splácaním čo i len časti splatnej časti úveru. Nakoľko súd nemá túto skutočnosť za preukázanú, uzavrel, že táto výzva učinená nebola, a teda nebola splnená podmienka 2/. V takom prípade je právne irelevantné skúmanie podmienky 3/, pretože iba za kumulatívneho splnenia týchto troch podmienok by bola mala Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka právo postúpiť pohľadávku bez súhlasu klientov (žalovaných 1/ a 2/) na tretiu osobu (ktorá nemusí byť bankou). Banka teda nemala oprávnenie postúpiť svoju pohľadávku s prísl. voči žalovaným 1/ a 2/ bez ich súhlasu. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaní 1/ a 2/ súhlas s postúpením pohľadávky dali. Žiaden z účastníkov v konaní ani nenamietal, že takýto súhlas bol daný. Preto má sud za to, že súhlas daný nebol. Pokiaľ ide o ust. § 524 ods. 1 OZ, na ktoré sa odvolával vo svojej argumentácii žalobca, k tomu súd uvádza, že Občiansky zákonník obsahuje všeobecnú právnu úpravu súkromnoprávnych vzťahov, teda aplikuje sa vtedy, ak osobitný zákon (v tomto prípade zákon o bankách neustanovuje niečo iné). V zmysle zásady „lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon ruší zákon všeobecný)“ aplikáciu ust. § 524 ods. 1 vylučuje práve osobitná právna úprava uvedená v § 92 ods. 7 zákona o bankách. Na ustanovením § 92 ods. 7 zákona o bankách upravenom postupe pri postupovaní pohľadávky bankou nemení nič ani ustanovenie bodu 19.16. VOP, podľa ktorého „Klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky.“ Uvedené ustanovenie VOP upravuje postúpenie pohľadávky bankou odlišne (menej prísne) ako ustanovenie § 92 ods. 7 zákona o bankách, je teda v časti upravujúcej právo banky postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi bez jeho súhlasu v rozpore s ustanovením § 92 ods. 7 zákona o bankách, ktoré je ustanovením kogentným, teda nemožno sa od neho odchýliť dohodou strán. Vyplýva to z toho, že z uvedeného ustanovenia možnosť odchýlneho zmluvného dojednania nevyplýva (nie je v ňom uvedené napr. „ak sa banka a klient nedohodli inak“). Zmluvné dojednanie uvedené v ustanovení bodu 19.16. VOP je preto pre rozpor so zákonom absolútne neplatné v zmysle § 39 OZ. Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a.s. pri uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.10.2010 postupovala podľa ustanovenia bodu 19.16. VOP, pričom opomenula úpravu postúpenia pohľadávok bankami podľa § 92 ods. 7 zákona o bankách, takýto právny úkon (zmluva o postúpení pohľadávok) je absolútne neplatný pre rozpor zo zákonom, konkrétne ust. § 92 ods. 7 zákona o bankách (§ 39 . Následne ak zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá medzi Slovenskou sporiteľnou, a.s. a spoločnosťou Havel, Holásek & Partners s.r.o. je neplatná, spoločnosť Havel, Holásek & Partners s.r.o. sa nemohla stať veriteľom pohľadávky voči žalovaným 1/ a 2/, a teda ani nemohla postúpiť túto svoju neexistujúcu pohľadávku voči žalobcovi. Platí totiž zásada: „Nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám.“ Žalobca sa preto nemohol stať nositeľom práva (pohľadávky s prísl.) voči žalovaným 1/ a 2/, a preto mu nesvedčí aktívna vecná legitimácia v tomto konaní. Súd práve pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalobu zamietol v celom rozsahu. Na tomto mieste je v rámci ústavného princípu právnej istoty a z toho vyplývajúcej požiadavky kladenej na odôvodnenie rozhodnutí súdov ohľadne ich preskúmateľnosti a predvídateľnosti potrebné vysporiadať sa s argumentom žalobcu, že súd nemá ako prejudiciálnu otázku riešiť existenciu či platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok, a preto ich pôvodne nepriložil k žalobe s poukazom na

judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 119/2003, v zmysle ktorého „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.“ Žalobca sám v konaní uviedol, že v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neplatí princíp precedentného práva a teda súdy sú pri svojom rozhodovaní viazané len ústavou a všeobecne záväznými právnymi predpismi. S týmto v podstate možno súhlasiť, aj keď to nie je úplne presné (napr. súd je viazaný aj medzinárodnými zmluvami ratifikovanými a vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom a pod., teda záväzných prameňov je viac, nič to však nemení na tom, že súdne rozhodnutia hoc aj Najvyššieho súdu SR nie sú záväzným prameňom práva v podmienkach Slovenskej republiky a pre súd je záväzný len právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí vyššej inštancie v konkrétnej veci, v ktorej bolo vyhlásené, resp. vydané). Ako však už bolo uvedené, ak sa súd chce od rozhodnutia vyššej inštancie vydaného v inej z hľadiska právneho posúdenia obdobnej otázke odchýliť, musí sa s ním vysporiadať, najmä ak sa jedná o judikát. V spomínam judikáte sa jednalo o pohľadávku postúpenú zo zmluvy o dielo, pôvodným veriteľom nebola banka a teda aplikácia ust. § 92 ods. 7 zákona o bankách už účinného v čase vydania predmetného judikátu neprichádzala v danom prípade do úvahy, a preto pri prijímaní záverov v danom judikáte nebola ani zvažovaná. S odstupom času dochádza v súdnej praxi k odchyľovaniu sa od uvedeného právneho názoru, že súd z relevantného oznámenia o postúpení pohľadávok vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Aj keď v inej súvislosti (§ 525 ods. 2 , avšak aj pre tento prípad je aplikovateľný právny názor uvedený v rozhodnutí NS SR sp. zn. zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého „Zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Návrh na určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky môže podať aj dlžník, ak preukáže, že má na tomto určení naliehavý právny záujem [§ 80 písm. c) O.s.p.]; nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal postupník.“ Súd je preto toho názoru, že nie len rozpor zmluvy o postúpení pohľadávok z ust. 525 ods. 2 OZ, ale s akýmkoľvek kogentným ustanovením, t.j. aj s ust. § 92 ods. 7 zákona o bankách má za následok jej absolútnu neplatnosť. Judikát R 119/2003 pri prijímaní záveru, že dlžník sa v prípade relevantného oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie vychádzal z ust. § 526 ods. 2 OZ. K tomu sa v rozhodnutí NS SR sp. zn. zo dňa 28.01.2009 uvádza, že „...z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, ale dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by postúpenie pohľadávky postupca dlžníkovi síce neoznámil, avšak postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal. Na takéto rozlišovanie (dualitu) v postavení dlžníka (porovnaj R 119/2003) nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. Z uvedeného ustanovenia však nemožno činiť záver, že "dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník."“ Ďalej sa v predmetnom rozhodnutí NS SR sp. zn. zo dňa 28.01.2009 uvádza, že otázka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok „...je však úplne irelevantná vo vzťahu k účinkom splnenia pohľadávky (záväzku) dlžníkom postupníkovi. Preto ak postúpenie pohľadávky oznámil dlžníkovi postupca, prípadne dlžníkovi takéto postúpenie preukázal postupník, a dlžník záväzok splnil postupníkovi, záväzok dlžníka týmto splnením postupníkovi zaniká aj v takom prípade, keď zmluva o postúpení pohľadávky je neplatnou alebo keď zmluva o postúpení vôbec neexistuje. V spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie, kedy postúpená pohľadávka nie je ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo) ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. Absolútna neplatnosť právneho úkonu znamená, že priamo zo zákona (ex lege) a od počiatku (ex tunc) sa na dotknutý právny úkon hľadí, ako keby nebol urobený. Odlišný prístup by znamenal obchádzanie ustanovení o absolútnej neplatnosti právnych úkonov...“ So závermi uvedenými v rozhodnutí NS SR sp. zn. zo dňa 28.01.2009 sa súd plne stotožňuje a dopĺňa, že ust. § 526 ods. 1 slúži na ochranu dlžníka z hľadiska toho, komu má plniť dlh, ak by dodatočne vyšlo najavo, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná. V prípade ak dlh neplnil, však nemôže byť dané ustanovenie vykladané v jeho neprospech, ak slúži na jeho ochranu.

Na absolútnu neplatnosť právnych úkonov prihliada súd z úradnej povinnosti, ak zákon nevyžaduje dovolania sa neplatnosti účastníkom v zmysle § 40a OZ, čo nie je tento prípad. Neprihliadanie na absolútnu neplatnosť právnych úkonov by totiž znamenalo, že porušenie zákona (v tomto prípade ust. § 92 ods. 7 zákona o bankách) v prípade oznámenia banky ako postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi by bolo bez akejkoľvek sankcie s tým spojenej, a teda ust. § 92 ods. 7 zákona o bankách by bolo ľahko obchádzateľné. Navyše, aj keď podľa posledného (v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok neúčinného) znenia § 525 ods. 2 v znení účinnom od 23.12.2015 nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom, svedčí to o pohnútke zákonodarcu ujednotiť v súdnej praxi otázku prihliadania na neplatnosť postúpenia pohľadávky aj v prípade oznámenia postúpenia pohľadávky dlžníkovi zo strany postupcu. Vo svetle vyššie uvedeného, nakoľko súd je povinný prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, teda aj zmluvy o postúpení pohľadávok z úradnej povinnosti, však neskoršia novela nič nemení na tom, že súd tak mal nielen právo, ale dokonca povinnosť urobiť aj pred jej účinnosťou. Súdu je taktiež známy rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 09.12.2009, zverejnený v českej Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 61/2010, podľa ktorého: „Oznámil-li postupitel dlužníku, že pohledávku postoupil postupníkovi, pak dlužník nemá (s výjimkou případů uvedených v § 525 obč. zák., eventuálně případů, ve kterých by dlužník prokázal, že postoupení pohledávky mělo za následek změnu / zhoršení/ jeho právního postavení) vůči postupníku ve sporu o úhradu pohledávky k dispozici obranu založenou na námitce neplatnosti smlouvy o postoupení pohledávky.“ Súd sa s uvedeným právnym názorom nestotožňuje jednak z už vyššie uvedených dôvodov a jednak preto, že v Českej republike účinný zákon č. 21/1992 Zb. o bankách neobsahoval a ani v súčasnosti neobsahuje ani len obdobnú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 92 ods. 7 slovenského zákona o bankách, teda pri riešení uvedenej právnej otázky na túto právnu úpravu nemohol veľký senát občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky prihliadnuť. Pre úplnosť súd poznamenáva, že nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nespočíva v žalovanými 1/ a 2/ a vedľajším účastníkom na ich strane namietanej skutočnosti, že došlo k postúpeniu celej pohľadávky, nie len jej splatnej časti v čase postúpenia, pretože ako správne uviedol žalobca, pohľadávka v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 21.10.2010 bola už splatná v celom rozsahu bez ohľadu na nevyužite práva banky na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého úveru pre omeškanie dlžníkov, pretože konečná splatnosť úveru (a teda posledná splátka úveru sa stala splatnou) dňa 20.03.2010, t.j. pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Vzhľadom na uvedené sa súd ďalšou argumentáciou žalobcu v prospech uplatnenej pohľadávky, ako aj ďalšími námietkami proti pohľadávke (napr. námietkou premlčania) vznesenými žalovanými 1/ a 2/ a vedľajším účastníkom na ich strane nezaoberal, nakoľko ak žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia v konaní, bolo by to bez právneho významu. Podľa § 151 ods. 1 OSP, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Podľa § 142 ods. 1 OSP, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 149 ods. 1 OSP, ak advokát zastupoval účastníka konania, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrad týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. O náhrade trov konania na návrh účastníkov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, nakoľko žalovaní 1/ a 2/ mali úspech vo veci v plnom rozsahu, keďže žaloba bola zamietnutá. Vedľajší účastník, aj keď koná iba sám za seba, má v zmysle § 93 ods. 4 OSP v konaní rovnaké práva a povinnosti ako (hlavný) účastník, popri ktorom v konaní vystupuje (zúčastňuje sa konania), teda má právo na náhradu trov konania rovnako ako (hlavný) účastník, t.j. v tomto prípade žalovaní 1/ a 2/. Žalovaným 1/ a 2/ a vedľajšiemu účastníkovi na ich strane vznikli trovy za právne zastupovanie spoločným právnym zástupcom - advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, pričom ide o trovy právneho zastúpenia z hodnoty sporu 6 200,32 eura, odmena za jeden úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (ďalej len „vyhláška“) teda predstavuje 210,81 eura, ktorá sa v prípadoch spoločných úkonov vykonaných tak za žalovaných 1/ a 2/, ako aj za vedľajšieho účastníka na ich strane v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky znižuje na 50 %, t. j. 105,405 eura. Na základe vyššie uvedeného súd priznal úspešným žalovaným 1/ a 2/ a vedľajšiemu účastníkovi na ich strane trovy konania spolu vo výške 1 622,17 eura pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, a to:

I. základná sadzba tarifnej odmeny po 210,81 eura za 5 spoločných úkonov právnej služby vykonaných za žalovaných 1/ a 2/ (t.j. 50 % za jedného x 2 = 100 %): a) prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom dňa 13.05.2013 (§ 14 ods. 1 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom do 30.06.2013); b) písomné podanie na súd vo veci samej (odpor proti platobnému rozkazu) zo dňa z 22.05.2013 (§ 14 ods. 1 písm. b) v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom do 30.06.2013); c) písomné podanie na súd vo veci samej (vyjadrenie k žalobe) zo dňa 13.01.2016 (§ 13a ods. 1 písm. c) v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom od 01.07.2013); d) účasť na pojednávaní dňa 26.01.2016 (§ 13a ods. 1 písm. d) v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom od 01.07.2013); e) účasť na pojednávaní dňa 11.02.2016 (§ 13a ods. 1 písm. d) v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom od 01.07.2013);

II. režijný paušál po 7,81 eura za 2 vyššie uvedené úkony právnej služby vykonané v roku 2013, t.j. 15,62 eura;

III. režijný paušál po 8,58 eura za 3 vyššie uvedené úkony právnej služby vykonané v roku 2016, t.j. 25,74 eura;

IV. náhrada cestovného za cestu na pojednávanie z Lučenca do Revúcej a späť (160 km) dňa 26.01.2016 vo výške 42,34 eura (základná náhrada 160 km x 0,183 eura = 29,28 eura + náhrada za spotrebované pohonné látky 7,1 l x 160 km / 100 km x 1,15 l = 13,06 eura) (§ 16 ods. 4 vyhlášky);

V. náhrada cestovného za cestu na pojednávanie z Lučenca do Revúcej a späť (160 km) dňa 11.02.2016 vo výške 42,46 eura (základná náhrada 160 km x 0,183 eura = 29,28 eura + náhrada za spotrebované pohonné látky 7,1 l x 160 km / 100 km x 1,16 l = 13,18 eura) (§ 16 ods. 4 vyhlášky);

VI. náhrada za stratu času stráveného na ceste z Lučenca do Revúcej a späť cestou na pojednávania dňa 26.01.2016 a 11.02.2016 vo výške 2 x 85,80 eura (2 x 14,30 eura x 6 začatých polhodín), t.j. 171,60 eura (§ 17 ods. 1 vyhlášky);

VII. 20 % - ná daň z pridanej hodnoty z tarifnej odmeny, režijného paušálu, náhrady cestovného a náhrady za stratu času spolu vo výške 1 351,81 eura, t.j. 270,36 eura.

Pokiaľ právny zástupca žalovaných 1/ a 2/ a vedľajšieho účastníka na ich strane vyúčtoval celkovú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1 658,70 eura, zrejme omylom vypočítal nesprávne odmenu za účasť na pojednávaní dňa 11.02.2016 vo výške 316,22 eura, pretože vo vyúčtovaní uvádza účasť na pojednávaní konanom na Okresnom súde Martin, nie Okresnom súde Revúca (zrejme došlo k chybnému prepisu). Súd preto až na cenu pohonných hmôt vyúčtovanú sumou 1,16 eura na liter, vychádzal pri priznávaní odmeny, režijného paušálu, náhrady cestovného a náhrady za stratu času za účasť na pojednávaní dňa 11.02.2016 z vyúčtovania za účasť na pojednávaní dňa 26.01.2016. Povinnosť zaplatiť náhradu trov konania na účet spoločného právneho zástupcu žalovaných 1/ a 2/ vedľajšieho účastníka na ich strane súd uložil žalobcovi v súlade s § 149 ods. 1 OSP. Vzhľadom na uvedené a v súlade s citovanou právnou úpravou súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia tohto rozsudku cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, v štyroch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP - musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované, podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a OSP), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení).