Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

RA-7C/192/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Revúca, samosudcom JUDr. Ľubomírom Šablom, v právnej veci navrhovateľa: creditON.cz, s.r.o., so sídlom Argentinská 286/38, Holešovice, 170 00 Praha 7, Česká republika, IČO: 248 79 707, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: F. H., T.. XX.XX.XXXX, H. Č.. XX, XXX XX D., o zaplatenie 13,20 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Konanie v časti sumy 46,80 Eur n e z a s t a v u j e.

Konanie v časti úroku z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 13,20 Eur od 13.10.2013 do zaplatenia z a s t a v u j e.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 13,20 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 13,20 Eur od 14.10.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti, t.j. v časti úroku z omeškania vo výške 8,25 % zo sumy 13,20 Eur od 13.10.2013 do 13.10.2013 a vo výške 2,75 % zo sumy 13,20 Eur od 14.10.2013 do zaplatenia návrh na uplatnenie pohľadávky z a m i e t a.

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania spolu vo výške 16,50 Eur pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku z návrhu, k rukám právneho zástupcu navrhovateľa Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Navrhovateľ tlačivom A - návrhom na uplatnenie pohľadávky (vzor je prílohou Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „nariadenie č. 861/2007“)) žiadal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 13,20 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne z tejto sumy od 13.10.2013 do zaplatenia.

Navrhovateľ odôvodnil návrh tým, že ako postupník nadobudol pohľadávku voči odporcovi od postupcu

- spoločnosti Credit ONE s.r.o., so sídlom Košická 49, 821 08 Bratislava, IČO: 46 559 051 na základe zmluvy o postúpení pohľadávky č. AEZOIA zo dňa 15.04.2015. Postúpenie pohľadávky bolo odporcovi oznámené písomne listom zo dňa 15.04.2015. Pohľadávka vznikla zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 19545 zo dňa 23.09.2013, ktorá bola uzatvorená prostredníctvom diaľkovej komunikácie, resp. elektronickými kanálmi, a to prostredníctvom internetu alebo mobilného telefónu. Obsah právneho vzťahu je určený aj všeobecnými obchodnými podmienkami. Zmluvou o úvere bol odporcovi poskytnutý

úver vo výške 60 Eur, ktorý sa odporca zaviazal uhradiť najneskôr do 12.10.2013 bez úroku. Odporca celkom na istine dlží 13,20 Eur. Odporcovi je účtovaný zákonný úrok z omeškania v sadzbe 8,50 % p. a. zo sumy 13,20 Eur od 13.10.2013 do zaplatenia.

Následne dňa 17.12.2015 navrhovateľ zaslal poštou súd podanie - späťvzatie návrhu v časti zmluvného úroku vo výške 46,80 Eur. Uvedením podaním vzal navrhovateľ nepriamo návrh na uplatnenie pohľadávky späť aj v časti úroku z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 13,20 Eur od 13.10.2013 do zaplatenia, čo vyplýva z toho, že oproti pôvodne uplatňovanému úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 13,20 Eur od 13.10.2013 do zaplatenia, si v čiastočnom späťvzatí návrhu uplatňoval už len úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 13,20 Eur od 13.10.2013 do zaplatenia.

Podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „O. s. p.“) navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Z celkového obsahu tlačiva A - návrhu na uplatnenie pohľadávky, jeho odôvodnenia, ako aj z obsahu zmluvy o pôžičke vyplýva, že žiaden zmluvný úrok v zmluve o pôžičke dojednaný nebol a aj keď navrhovateľ v tlačive A mylne zaškrtol, že si uplatňuje zmluvný úrok v pevnej sume „-46,80 Eur“ v samotnej žalobnej žiadosti v závere tlačiva A žiaden zmluvný úrok nespomína, ale uplatnil si len nároky uvedené v prvom odseku odôvodnenia tohto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ v skutočnosti nevzal návrh v časti zmluvného úroku vo výške 46,80 Eur späť, preto nie je splnená podmienka uvedená v ust. § 96 ods. 1 OSP na čiastočné zastavenie konania, a preto súd konanie v časti sumy 46,80 Eur nezastavil, nakoľko v tejto časti ani neprebiehalo.

Súd však zastavil konanie v časti úroku z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 13,20 Eur od 13.10.2013 do zaplatenia, lebo z obsahu návrhu na uplatnenie pohľadávky a podania zo dňa 17.12.2015 nepochybne vyplýva, že v tejto časti konanie prebiehalo a bolo vzaté späť.

Po doručení kópie tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky s prílohami a vzorovým tlačivom C na odpoveď s jeho vyplnenou časťou I odporca v nariadením stanovenej lehote 30 dní neodpovedal na návrh na uplatnenie pohľadávky vyplnením časti II vzorového tlačiva C na odpoveď a jeho zaslaním späť súdu, ani žiadnym iným spôsobom sa k návrhu nevyjadril.

Keďže sa jedná v zmysle čl. 2 ods. 1 nariadenia č. 861/2007 o európske konanie vo veci s nízkou hodnotou sporu, ktoré je v zmysle čl. 5 ods. 1 nariadenia č. 861/2007 v zásade písomné, žiaden z účastníkov konania nepožiadal o nariadenie ústneho pojednávania a súd vzhľadom na okolnosti prípadu to nepovažoval za potrebné, súd v zmysle článkov 2 ods. 1 a 5 ods. 1 nariadenia č. 861/2007 a § 115 ods. 1 O. s. p. a § 122 ods. 1 O. s. p. vo veci nenariadil súdne pojednávanie a verejne vyhlásil rozsudok v zmysle čl. 7 ods. 3 nariadenia č. 861/2007 a § 156 ods. 3 O. s. p.

Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie v zmysle článku 9 nariadenia č. 861/2007 a § 122 ods. 1 O. s. p. obsahom spisu, a to návrhom na uplatnenie pohľadávky, výpisom z obchodného registra právneho predchodcu navrhovateľa, výpisom z obchodného registra navrhovateľa, zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 19545 zo dňa 23.09.2013, Všeobecnými podmienkami k zmluve o pôžičke zo dňa 23.09.2013, zmluvou o postúpení pohľadávok č. AEZOIA zo dňa 15.04.2015 a oznámením o postúpení pohľadávok zo dňa 15.04.2015.

Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav:

Dňa 23.09.2013 uzatvorili právny predchodca navrhovateľa - spoločnosť Credit ONE s.r.o., s vtedajším sídlom Nedbalova 12, 811 01 Bratislava, IČO: 46 559 051 a odporca zmluvu o pôžičke, na základe ktorej právny predchodca navrhovateľa poskytol jednorázovo odporcovi bezúčelovú pôžičku vo výške 60 Eur bezúročne a odporca sa zaviazal poskytnutú pôžičku vrátiť do 13.10.2013. Dňa 15.04.2015 postúpil právny predchodca navrhovateľa zmluvou pohľadávku s príslušenstvom zo zmluvy o pôžičke na navrhovateľa a toho istého dňa oznámil postúpenie odporcovi, ktoré bolo odporcovi doručené najneskôr spolu s návrhom na uplatnenie pohľadávky dňa 15.06.2015 (§ 41 ods. 3 O. s. p.). Odporca doteraz zaplatil len sumu 46,80 Eur. Zvyšok istiny pohľadávky uplatnený žalobou vo výške 13,20 Eur doteraz nezaplatil.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ je právnickou osobou so sídlom na území Českej republiky a odporca je fyzickou osobou - spotrebiteľom s bydliskom na území Slovenskej republiky, k miestu plnenia (poskytnutiu pôžičky došlo a jej vráteniu v čase splatnosti malo dôjsť) na území Slovenskej republiky, jedná sa o vec s cudzím prvkom, a preto súd v prednostne skúmal, či má právomoc („medzinárodnú príslušnosť“) konať v tejto právnej veci. Podľa článku 66 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I bis“) toto nariadenie sa uplatňuje len na konania začaté, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery schválené alebo uzavreté od 10. januára 2015. Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia Brusel I bis toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii). V zmysle článku 17 ods. 1 písm. c) nariadenia Brusel I bis vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 6 a článku 7 bodu 5, ak ide o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností. Podľa článku 18 ods. 2 nariadenia Brusel I bis druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Podľa článku 62 ods. 1 nariadenia Brusel I bis na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu. Podľa článok 63 ods. 1 nariadenia Brusel I bis na účely tohto nariadenia má obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb bydlisko v mieste, kde má registrované sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti. Z hľadiska časovej pôsobnosti je potrebné vychádzať z dátumu začatia konania, a to podania návrhu na uplatnenie pohľadávky na súd dňa 19.05.2015, teda po 10.01.2015, súd preto vychádzajúc z prechodného ustanovenia článku 66 nariadenia Brusel I bis uzavrel, že na posúdenie právomoci slovenského súdu sa použije práve toto nariadenie. Nariadenie Brusel I bis sa vzťahuje tak na Slovensku republiku, ako aj na Českú republiku, keďže obidva štáty sú členskými štátmi Európskej únie, je preto splnená aj miestna pôsobnosť nariadenia. Skúmajúc vecnú pôsobnosť je zrejmé, že v konaní ide o občiansku vec, na ktorú sa nariadenie Brusel I bis uplatňuje (článok 1 ods. 1). Podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel I bis má právomoc konať vo veci súd členského štátu, v obvode ktorého má osoba bydlisko, pokiaľ nie je ustanovené inak. Nariadenie Brusel I bis upravuje právomoc súdu členského štátu inak v prípadoch výlučnej právomoci (článok 24), voľby právomoci (článok 25), osobitnej právomoci (články 7-9), právomoci vo veciach poistenia (články 10-16), právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv (články 17-19), právomoci vo veciach individuálnych pracovných zmlúv (články 20-23). V prejednávanej veci ide o prípad právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv v zmysle článku 17 ods. 1 písm. c) nariadenia Brusel I bis, pretože sa jedná o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa (zmluva bola totiž pôvodne uzavretá so spoločnosťou majúcou sídlo v Slovenskej republike) a zmluva spadá do rozsahu podnikateľskej činností právneho predchodcu navrhovateľa. V danej veci nejde o prípad osobitnej alebo výlučnej právomoci a účastníci konania si vzájomne nezvolili právomoc súdu iného členského štátu ako členského štátu bydliska spotrebiteľa. Posudzujúc preto bydlisko odporcu podľa článku 62 ods. 1 nariadenia Brusel I bis, v zmysle ktorého bydlisko odporcu sa nachádza na území Slovenskej republiky, súd dospel k záveru, že má právomoc konať vo veci. Vzhľadom na vyššie uvedený cudzí prvok v tejto veci súd ďalej skúmal, hmotné právo ktorého štátu má aplikovať na posúdenie zmluvy o pôžičke a rozhodnutie tejto veci. Podľa článku 3 ods. 1 nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (ďalej len „nariadenie Rím I“) zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

Podľa článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len "spotrebiteľ"), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo

výkonu povolania (ďalej len "podnikateľ"), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

Podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

Podľa článku 6 ods. 5 nariadenia Rím I existencia a platnosť dohody zmluvných strán o voľbe rozhodného práva sa posudzuje podľa ustanovení článkov 10, 11 a 13.

Podľa článku 10 ods. 1 nariadenia Rím I existencia a platnosť zmluvy alebo akéhokoľvek jej ustanovenia sa určí podľa právneho poriadku, ktorým by sa podľa tohto nariadenia spravovala zmluva alebo jej ustanovenie v prípade ich platnosti.

Podľa článku 11 ods. 4 veta druhá nariadenia Rím I forma týchto zmlúv sa spravuje právnym poriadkom krajiny, v ktorej má spotrebiteľ svoj obvyklý pobyt.

Podľa článku 12 ods. 1 nariadenia Rím I rozhodným právom pre zmluvu podľa tohto nariadenia sa spravuje najmä: a) jej výklad; b) plnenie zmluvných záväzkov; c) v rozsahu právomoci udelenej súdu procesnými normami, dôsledky porušenia týchto záväzkov, vrátane stanovenia výšky náhrady škody, ak sa určuje na základe právnych predpisov; d) rôzne spôsoby zániku záväzkov, preklúzia a premlčanie; e) dôsledky neplatnosti zmluvy.

Podľa článku 12 ods. 2 nariadenia Rím I vo vzťahu k spôsobu plnenia a opatreniam, ktoré treba prijať v prípade chybného plnenia, sa prihliadne na právny poriadok krajiny, v ktorej sa plnenie uskutočňuje.

Podľa článku 21. bodu 21.4. Všeobecných obchodných podmienok zmluvy o pôžičke (ďalej len „VOP“) strany sa dohodli, že na výklad zmluvy sa bude uplatňovať právo Slovenskej republiky.

Podľa článku 19 ods. 1 a 5 nariadenia Rím I na účely tohto nariadenia sa za obvyklý pobyt spoločností alebo iných subjektov s právnou subjektivitou alebo bez nej považuje miesto ich ústredia riadenia. Na účely určenia obvyklého pobytu je relevantným okamihom čas uzavretia zmluvy. Podľa článku 28 Nariadenia Rím I v znení Korigenda k Nariadeniu Rím I zverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie L 177 zo 4. júla 2008, toto nariadenie sa vzťahuje na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009. Vzhľadom k tomu, že právny vzťah zo zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi vznikol 23.09.2013, pre určenie rozhodného práva sa použije Nariadenie Rím I, ktoré sa vzťahuje na zmluvy uzavreté od 17.12.2009. Súd má za naplnenú tak miestnu (zmluva uzavretá na území členského štátu Európskej únie), časovú (aplikácia na zmluvné vzťahy vzniknuté od 17.12.2009), ako aj vecnú pôsobnosť Nariadenia Rím I (občianska vec). Medzi účastníkmi konania došlo k voľbe rozhodného práva Slovenskej republiky (článok 3 nariadenia Rím I a článok 21. bod 21.4 VOP) a v prejednávanej veci ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu (článok 6 nariadenia Brusel I bis). Tieto kolízne normy Nariadenia Rím I určujú, že takáto zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t.j. Slovenskej republiky. Pôvodným veriteľom a dodávateľom v tejto veci bol právny predchodca navrhovateľa, ktorého obvyklým pobytom je jeho sídlo, ktoré je miestom ústredia riadenia spoločnosti v čase uzavretia zmluvy (článok 19) a zmluva patrí do rozsahu jeho podnikateľskej činnosti. Odporca ako spotrebiteľ je fyzickou osobou s obvyklým pobytom v Slovenskej republike a strany zmluvy o pôžičke si zvolili ako rozhodné pre jej výklad právo Slovenskej republiky, preto rozhodným hmotným právom pre posúdenie práv a povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy je právo Slovenskej republiky. Pri určení rozsahu použitia tohto hmotného práva súd vychádzal z článku 12 nariadenia Rím I. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 657 zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 ods. 1 pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Podľa § 1 ods. 3 písm. f), i) a l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom nie sú: úver, ktorého výška je menej ako 100 eur a viac ako 75 000 eur; ak je na rovnaký alebo obdobný účel uzavretých v období 12 mesiacov viac zmlúv o úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver podľa tohto zákona; úver bez úroku a bez ďalších poplatkov; úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace.

Po vyriešení otázky rozhodného hmotného práva, ktoré sa aplikuje v tejto veci sa súd na základe vykonaného dokazovania a v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou riadil nasledovnými úvahami pri hodnotení dôkazov a dospel k nasledovným právnym záverom:

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že na základe platne uzatvorenej zmluvy o pôžičke odporca nesplnil svoju povinnosť vrátiť poskytnutú pôžičku riadne a včas. Podľa názoru súdu sa nejedná o zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka, pretože jej podstatnou náležitosťou na rozdiel od zmluvy o pôžičke je dojednanie úrokov z úveru, pričom v danom prípade úroky dojednané neboli. Jedná sa teda o občianskoprávny vzťah. Zmluva o pôžičke je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 OZ, pretože na strane pôvodného veriteľa bola v čase uzavretia zmluvy a poskytnutia pôžičky právnická osoba, predmetom podnikania ktorej je poskytovanie úverov alebo pôžičiek, jedná sa teda o dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 a na strane dlžníka je fyzická osoba, ktorá si vzala pôžičku bez uvedenia účelu, teda nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. To, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu však automaticky neznamená, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V tomto prípade sa o takúto zmluvu nejedná, pretože poskytnutá pôžička je vylúčená z predmetu úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch hneď z troch dôvodov (§ 1 ods. 3 písm. f) požičaná suma je menej ako 100 eur; písm. i) bez úroku a bez ďalších poplatkov; písm. l) musí sa splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace, pretože bola poskytnutá najskôr dňa 23.09.2013 a doba splatnosti povinnosti vrátiť pôžičku bola dňa 13.10.2013).

Vzhľadom na vyššie uvedený cudzí prvok v tejto veci súd napokon skúmal, hmotné právo ktorého štátu má aplikovať na posúdenie zmluvy o postúpení. Podľa článku 14 nariadenia Brusel I bis vzťah medzi postupcom a postupníkom pri postúpení pohľadávky voči inej osobe (ďalej len "dlžník") sa spravuje právnym poriadkom, ktorým sa podľa tohto nariadenia spravuje zmluva medzi postupcom a postupníkom. Podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje postúpená pohľadávka, sa určuje jej postupiteľnosť, vzťah medzi postupníkom a dlžníkom, podmienky, za ktorých možno uplatniť postúpenú pohľadávku voči dlžníkovi, ako aj otázka, či došlo k zbaveniu sa záväzku dlžníkom. Princíp postúpenia pohľadávky v tomto článku zahŕňa priame prevody a pohľadávky, prevody pohľadávok prostredníctvom záruk a záväzky či iné právne zábezpeky pohľadávok.

Pokiaľ ide o zmluvu o postúpení pohľadávky, tu sú okolnosti pre posúdenie, právom ktorého členského štátu sa bude táto zmluva spravovať odlišné, pretože táto zmluva neobsahuje ustanovenia o voľbe práva, ani nie je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko je uzavretá medzi dvoma právnickými osobami, čím nespadá do rámca vymedzenia spotrebiteľských zmlúv v zmysle článku 6 nariadenia Rím I, kde spotrebiteľom

môže byť len fyzická osoba. Preto s prihliadnutím na prvú vetu článku 14 nariadenia Rím I, treba túto zmluvu opätovne hodnotiť podľa kolíznych noriem uvedených v nariadení Rím I, t. j. v tomto prípade v článku Rím I. Podľa článku 4 ods. 1 naradenia Rím I, pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto: a) zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu; b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb; c) zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde sa nehnuteľnosť nachádza; d) bez ohľadu na písmeno c) nájom nehnuteľnosti uzavretý na dočasné súkromné použitie na obdobie maximálne šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu prenajímateľa za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a má svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine; e) zmluva o franšíze sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu franšízanta; f) zmluva o distribúcii sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu distribútora; g) zmluva o predaji tovaru dražbou sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde sa koná dražba, ak také miesto možno určiť; h) zmluva uzavretá v rámci multilaterálneho systému, ktorý spája, alebo umožňuje spájanie záujmov viacerých tretích strán nakupovať a predávať finančné nástroje v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 17 smernice 2004/39/ES v súlade s nediskrečnými pravidlami a ktorý sa spravuje jediným právnym poriadkom, sa spravuje týmto právnym poriadkom. Zmluva o postúpení pohľadávky nespadá pod žiadnu z vyššie uvedených zmlúv. Podľa článku 4 ods. 2 nariadenia Rím I, ak sa na zmluvu nevzťahuje odsek 1 alebo ak sú prvky zmluvy pokryté viac ako jedným z písmen a) až h) odseku 1, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu. Podľa článku 4 ods. 3 nariadenia Rím I, ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Pre zmluvu o postúpení pohľadávky sú charakteristické hlavné plnenia, ktorými sú na jednej strane záväzok postupcu postúpiť pohľadávku a na druhej strane v prípade dojednania odplaty, zväzok postupníka zaplatiť postupcovi odplatu. V bode 4. Zmluvy o postúpení pohľadávky č. AEZOIA zo dňa 15.04.2015 sa uvádza, že zmluvné strany sa dohodli, že o odplate za postúpenie pohľadávky uzatvoria osobitnú dohodu a že zmluvné strany výslovne prejavujú svoju vôľu, že zmluva o postúpení pohľadávky má platiť, aj keby k dohode o odplate za postúpenie pohľadávky nedošlo. Dojednanie odplaty nie je v zmysle § 524 v spojení s § 527 nevyhnutnou podstatnou náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky. Súd preto vychádzal z obvyklého pobytu postupcu, ktorým je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky. Navyše zo všetkých okolností, najmä z okolností, za ktorých k postúpeniu pohľadávky došlo a jedná sa o pohľadávku zo zmluvy o pôžičke posudzovanej podľa práva Slovenskej republiky uzavretú medzi zmluvnými stranami majúcimi obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, má súd podporne (pre prípad, že by sa zmluva o postúpení pohľadávok nespravovala právom Slovenskej republiky podľa článku 4 ods. 2 nariadenia Rím I) za to, zmluva o postúpení pohľadávky má zjavne užšiu väzbu so Slovenskou republikou, a preto sa má uplatniť právny poriadok tejto krajiny v zmysle článku 4 ods. 3 nariadenia Rím I.

Podľa § 524 veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa § 526 postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení.

K postúpeniu pohľadávky s príslušenstvom zo zmluvy o úvere došlo v súlade s ust. § 524 a nasl. OZ. Keďže doteraz odporca vrátil z požičanej sumy 46,80 Eur, súd ho zaviazal na úhradu žalovaného zvyšku istiny pohľadávky vo výške 13,20 Eur (60 - 46,80 Eur).

Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.02.2013 (ďalej len „nariadenie vlády“) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Pretože zmluva o pôžičke bola medzi účastníkmi konania uzavretá dňa 23.09.2013, t.j. po 31.01.2013 súd použil ustanovenia Občianskeho zákonníka a vykonávacieho nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. účinného v čase začiatku omeškania s plnením, t.j. účinného od 01.02.2013 (v zmysle prechodného ustanovenia § 10c cit. nariadenia vlády). Odporca sa dostal do omeškania so zaplatením zvyšku pôžičky, pretože nesplnil svoj záväzok riadne a včas, a to najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty splatnosti (13.10.2013). Uplatnenie úroku z omeškania navrhovateľom nie je preto ani ohľadne dátumu začiatku omeškania s plnením, ani ohľadne percentuálnej sadzby v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou § 517 a § 3 ods. 1 cit. nariadenia vlády, nakoľko peňažná povinnosť odporcu vrátiť pôžičku bola v zmysle zmluvy o pôžičke splatná dňa 13.10.2013, t.j. do omeškania sa mohol odporca dostať najskôr dňa 14.10.2013 a základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky činila k tomuto prvému dňu omeškania s plnením 0,50 %, t.j. percentuálna sadzba úroku z omeškania je len 5,50 %, a nie uplatňovaných 8,25 %. Súd preto uplatnenému nároku žalobcu na úrok z omeškania vyhovel len v časti - vo výške 5,50 % ročne zo sumy 13,20 Eur od 14.10.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 8,25 % zo sumy 13,20 Eur za deň 13.10.2013 a vo výške 2,75 % zo sumy 13,20 Eur od 14.10.2013 do zaplatenia návrh na uplatnenie pohľadávky ako nedôvodný zamietol.

Podľa článku 16 nariadenia trovy konania znáša strana, ktorá nemala v konaní úspech. Súd alebo tribunál však neprisúdi úspešnej strane trovy konania, ktoré sú neúčelné alebo ktoré sú neprimerané voči pohľadávke.

O náhrade trov konania na návrh navrhovateľa súd rozhodol podľa článku 16 nariadenia. Návrh na uplatnenie pohľadávky bol vzatý späť v nepatrnej časti a návrhu nebolo vyhovené taktiež v nepatrnej časti úroku z omeškania uvedeného vyššie, preto má navrhovateľ právo na náhradu trov tohto konania. Súd má však vzhľadom na výšku priznanej istiny (13,20 Eur) a úroku z omeškania z nej ku dňu vyhlásenia rozsudku (1,69 Eur) za to, že uplatnené trovy konania sú neprimerané voči priznanej pohľadávke, nakoľko spolu s trovami právneho zastupovania činia 76,48 Eur, teda ju prevyšujú viac ako päťnásobne. Úspešnému navrhovateľovi súd preto priznal len náhradu trov konania vo výške 16,50 Eur pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku z návrhu, nakoľko túto sumu považuje za primeranú priznanej pohľadávke vzhľadom na jej výšku. Tieto trovy bol navyše navrhovateľ povinný vynaložiť na uplatnenie pohľadávky, boli teda nevyhnutné na uplatnenie práva. Vzhľadom na to, že pohľadávka bola uplatnená na formulárovom tlačive A, ktorého vzor je prílohou nariadenia č. 861/2007, teda jednalo sa o jednoduchý úkon navrhovateľa prostredníctvom jeho právneho zástupcu, trovy právneho zastúpenia nemožno považovať za účelne vynaložené. Tým nijako nie je dotknuté právo účastníka konania dať sa v konaní zastúpiť právnym zástupcom - advokátom. K zásahu do tohto práva by totiž došlo v tom prípade, ak by súd v dôsledku neakceptovania právneho zastúpenia na návrh na uplatnenie pohľadávky a podanie zo dňa 17.12.2015 neprihliadol, nakoľko neboli urobené a podpísané priamo navrhovateľom, ale jeho právnym zástupcom. Súd však na uvedené podania prihliadol, čím akceptoval plnomocenstvo udelené navrhovateľom jeho právnemu zástupcovi dňa 11.05.2015 a na jeho základe akceptoval aj právne zastúpenie navrhovateľa jeho právnym zástupcom v tomto konaní.

Podľa § 149 ods. 1 O. s. p., ak advokát zastupoval účastníka konania, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrad týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Povinnosť zaplatiť náhradu trov konania k rukám právneho zástupcu navrhovateľa súd uložil odporcovi v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p.

Vzhľadom na uvedené a v súlade s citovanou právnou úpravou súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia tohto rozsudku cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p. - musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované, podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a O. s. p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný (odporca) dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený (navrhovateľ) môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku).