Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-611-2014.pdf
PDF · 93.92 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/611/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa O., zastúpený Y. proti odporkyni S., zastúpená P., o zaplatenie 5.239,75 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. marca 2014, č.k. 15C/91/2013-179, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania 226,76 eur, do troch dní, zástupcovi odporkyne.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že odporkyňa ako lízingová nájomníčka uzavrela s lízingovým prenajímateľom J. D. X., a.s. a predávajúcim O. S., s.r.o. dňa 30.10.2008 lízingovú zmluvu č. XX XXX XXX, ktorej predmetom bolo osobné motorové vozidlo KIA Sorento, čiernej metalízy, EČ: W., rok výroby 2007, VIN: O. za kúpnu cenu 22.671,45 eur s počtom mesačných lízingových splátok 60, pri dobe trvania lízingu 60 mesiacov za predajnú cenu 34,19 eur bez zabezpečenia. Odporkyňa chcela previesť práva a povinnosti z označenej lízingovej zmluvy na tretiu osobu (odstúpiť lízing). Na jeseň v roku 2009 sa s navrhovateľom prostredníctvom F. W. dohodli, že prevedie práva a povinnosti z lízingovej zmluvy na navrhovateľa, navrhovateľ sa stane lízingovým nájomcom namiesto odporkyne so všetkými tým spojenými právami a povinnosťami, vyplývajúcimi lízingovému nájomcovi z lízingovej zmluvy. Navrhovateľ od decembra 2009 začal uhrádzať lízingové splátky na účet lízingovej spoločnosti. Obaja účastníci si boli plne vedomí, že prevod práv a povinností z lízingovej zmluvy musí byť schválený lízingovou spoločnosťou, preto odporkyňa ako nájomníčka s navrhovateľovou priateľkou, ako budúcou nájomníčkou, spísali dňa 08.12.2010 žiadosť o prevod práv a povinností z lízingovej zmluvy. Lízingová spoločnosť však prevod práv a povinností neschválila z dôvodov na strane navrhovateľovej partnerky, svedkyne M.. Za sporné medzi účastníkmi považoval posúdenie medzi nimi ústne uzavretej dohody a z nej následne vyplývajúce vzájomné práva a povinnosti. Navrhovateľ tvrdil, že auto si prevzal od odporkyne v domnení, že je jeho (len to treba dokladovo vybaviť s lízingovou spoločnosťou) a rovnako sa vyjadrila aj svedkyňa M., teda, že účastníci uzavreli kúpnu zmluvu. Keďže následne motorové vozidlo si po jeho odobratí lízingovou spoločnosťou odkúpila odporkyňa za zostatkovú hodnotu, ktorá mala byť vyplatená navrhovateľovi, mal za to, že odporkyňa sa voči nemu bezdôvodne obohatila tým, že od 01.12.2009 do 11.06.2012 za odporkyňu platil lízingové splátky. Odporkyňa sa naopak bránila tvrdením o uzavretí nájomnej zmluvy, pričom dohodnutým nájomným mala byť výška mesačnej splátky z lízingovej zmluvy. Pokiaľ ide o tvrdenie odporkyne, že obsahom ústnej dohody mal byť nájom motorového vozidla, ktoré mala odporkyňa prenechať navrhovateľovi na dočasné užívanie a
navrhovateľ mal odporkyni platiť odplatu vo výške mesačnej lízingovej splátky, súd prvého stupňa mal za to, že uvedené tvrdenie odporkyňa nepreukázala. Naopak, z vykonaného dokazovania vyvodil, že odporkyňa o motorové vozidlo nemala záujem, chcela sa ho zbaviť. Dôvodil, že k záveru, že nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy, zodpovedá i to, že odporkyňa oprávnene predmet lízingu postupovať nájomnou zmluvou na inú osobu bez súhlasu lízingovej spoločnosti nemala, pokiaľ došlo k nejakému ústnemu dojednaniu, nebolo to medzi navrhovateľom a odporkyňou. Z tohto dojednania sa navrhovateľ domnieval, že môže užívať motorové vozidlo a má povinnosť platiť lízingové splátky. Súd prvého stupňa konštatoval, že z týchto okolností nemožno vyvodiť, že došlo k uzavretiu platnej, či už nájomnej alebo kúpnej zmluvy a už vôbec nie medzi účastníkmi konania. Obaja účastníci mali plnú vedomosť o tom, že tento stav trvá i napriek nesúhlasu lízingovej spoločnosti. Skutočný stav, ktorý hoci nebol v súlade so stavom právnym, bol obidvoma účastníkmi tolerovaný. Navrhovateľ, ktorý preukázateľne od decembra 2009 do júna 2012 uhrádzal lízingové splátky, súčasne preukázateľne motorové vozidlo bez akéhokoľvek rušenia zo strany odporkyne užíval a odporkyňa po celý tento čas motorové vozidlo neužívala vôbec. Keďže plnenie, ktoré poskytoval navrhovateľ za odporkyňu lízingovej spoločnosti, poskytoval bez právneho dôvodu a plnil teda povinnosť za ňu, možno hovoriť len o bezdôvodnom obohatení, ktoré sa musí vydať v rozsahu, v akom sa odporkyňa obohatila. Mal za to, že odporkyňa by bola povinná vydať navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie v rozsahu zaplatených splátok, ktoré boli nepochybne zaplatené na účet lízingovej spoločnosti a boli použité na splátky z predmetnej lízingovej zmluvy, teda na splnenie jej povinnosti z tejto zmluvy. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí návrhu bol návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 5.239,75 eur z titulu platieb za dobu od 28.02.2011 do 06.02.2012, či už v hotovosti, alebo prevodom z účtu na meno jeho matky Y. W.. Bezdôvodným obohatením na druhej strane, teda na strane navrhovateľa, je však aj užívanie veci bez právneho dôvodu. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ aj odporkyňa si museli byť vedomí, že vzťah medzi nimi vzniknutý na základe ústnej dohody so svedkom W. nebol vzťahom s právom súladným. Zameral preto dokazovanie aj na zistenie rozsahu bezdôvodného obohatenia na strane navrhovateľa, ktorý užíval predmetné vozidlo od decembra 2009 až do júna 2012. Konštatoval, že odplata za užívanie cudzieho vozidla nie je upravená žiadnym cenovým predpisom, preto urobil dotazy na obchodné spoločnosti zaoberajúce sa prenájmom, resp. požičiavaním vozidiel, ktoré však prenajímajú vozidlá ako podnikatelia s komerčným zameraním a nie ako súkromné osoby a predovšetkým ide o krátkodobé prenájmy. Z vyjadrenia podnikateľa Y. H. zistil, že orientačne cena dlhodobých prenájmov vozidiel sa pohybuje od 500 eur do 1.000 eur mesačne. Uviedol, že z ponuky autopožičovní na internete vyplýva, že cena dlhodobých prenájmov nad jeden mesiac sa pohybuje nad 400 eur za mesiac, a to pri vozidlách v najnižšej ekonomickej triede. Pri určovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia na strane navrhovateľa ustálil, že mesačne v užívaní vozidla mohol prijať plnenie rovnajúce sa najmenej výške lízingovej splátky vo výške 354 eur. Navrhovateľ pritom za dobu užívania ani všetky splátky neuhradil, pretože na splátkach bol evidentne dlh, čo nakoniec viedlo aj k odobratiu vozidla lízingovou spoločnosťou. Pokiaľ by teda navrhovateľ užíval predmetné vozidlo najmenej 2,5 roka, teda 30 mesiacov, pri cene nájmu v autopožičovni približne 400 eur mesačne, zaplatil by za takéto užívanie sumu najmenej 12.000 eur. Vzhľadom na výšku žalovaného nároku súd prvého stupňa dospel k záveru, že na strane odporkyne nevzniklo žiadne bezdôvodné obohatenie, pretože síce odporca bez právneho dôvodu plnil lízingové splátky za ňu, avšak na druhej strane vozidlo fyzicky neužívala, vozidlo užíval bez právneho dôvodu navrhovateľ, ktorý taktiež získaval bezdôvodné obohatenie. Za neopodstatnenú považoval obranu odporkyne, že navrhovateľ nepreukázal, že prostriedky na účte, vedenom na jeho matku, neboli jeho finančnými prostriedkami. Z výsluchu svedkyne Y. W. mal za preukázané, že účet bol založený len z podnetu navrhovateľa (zrejme z dôvodu exekučných konaní na jeho osobu), ona nikdy na účte svoje prostriedky nemala, boli to prostriedky samotného navrhovateľa. Súd prvého stupňa mal za to, že jeho rozhodnutie zodpovedá aj spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi, keď platby navrhovateľa považoval za vyvážené s možnosťou užívať motorové vozidlo a na druhej strane plnenie poskytnuté za odporkyňu za vyvážené tým, že nemala možnosť vozidlo užívať a na uvedenom nemôže zmeniť ani to, že obaja účastníci konali z nevedomosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď v konaní úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania, ktorá je špecifikovaná v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytýkal, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, že sa riadne nevyporiadal s výpoveďami svedkov. Zastával názor, že užíval motorové vozidlo na základe právneho dôvodu, ktoré tvrdenie je podložené výpoveďami svedkov a výpoveďou navrhovateľa ako aj samotným konaním odporkyne, ktorá sama
podpísala žiadosť o prevod práv a povinností zo dňa 08.12.2010 pre lízingovú spoločnosť. Poukazoval na výpovede svedkov M., F. W., F. Q.. Konštatoval, že odporkyňa chcela predmetné motorové vozidlo predať alebo postúpiť lízing. Vyslovil preto názor, že potom ako zistila, že už zostáva len malý počet splátok, rozhodla sa ich doplatiť a tak získať motorové vozidlo lacno, keďže lízing už bol takmer celý splatený. Navrhovateľ na vozidlo uzatvoril aj zákonné poistenie, ktoré sám uhrádzal, komunikoval s lízingovou spoločnosťou, jednotlivé splátky lízingu uhrádzal na účet lízingovej spoločnosti a nie odporkyni. Mal za to, že všetky skutočnosti preto naznačujú, že hoci nedošlo k prepisu motorového vozidla, cieľom oboch účastníkov bolo motorové vozidlo predať, resp. kúpiť, čo zakladá právny titul užívania motorového vozidla. Odporkyňa si počas konania vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré jej súd priznal, neuplatnila. Navrhovateľovi tak bolo upreté právo konať pred súdom, z ktorého dôvodu nemohol vzniesť námietku premlčania vydania bezdôvodného obohatenia. Dôvodil, že súd prvého stupňa nedokázal riadne vyčísliť nájomné za užívanie vozidla, vychádzal z údajov využívaných na podnikateľské účely a navyše nie na triedu vozidla, aké je predmetom sporu. Rozsudok považuje za nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku. Námietky navrhovateľa v podanom odvolaní považuje za nedôvodné. Zastávala názor, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že do augusta 2012 nebola vlastníčkou motorového vozidla, preto ani nemohla previesť vlastnícke právo na navrhovateľa, čo navrhovateľ vedel a už v roku 2009 o tom informoval svedkyňu M.. Dňa 08.12.2012 došlo len k podaniu žiadosti o prevod práv a povinností z lízingovej zmluvy. Z dôvodov, ktoré neboli na strane odporkyne, bola táto žiadosť zo strany lízingovej spoločnosti zamietnutá. Navrhovateľ si tak musel byť vedomý, že nie je a nikdy nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla, ktoré však nerušene a výlučne užíval a zo strany odporkyne nebol v užívaní nijakým spôsobom obmedzovaný. Pokiaľ navrhovateľ súdu prvého stupňa vytýka, že nedokázal riadne vyčísliť nájomné za užívanie motorového vozidla, že vychádzal z údajov využívaných na podnikateľské účely a navyše nie na triedu vozidla, aké je predmetom sporu, uviedla, že súd prvého stupňa vychádzal z údajov týkajúcich sa najnižšej ekonomickej triedy. Je zrejmé, že predmetné vozidlo do tejto triedy nepatrí, keďže ide o stredne veľké Crossover SÚV, preto je aj nájomné za užívanie takéhoto motorového vozidla všeobecne vyššie. Námietku navrhovateľa, týkajúcu sa výšky nájomného za užívanie motorového vozidla, aj vzhľadom na triedu vozidla, preto považuje za absurdnú.
Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si odvolací súd osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva:
Podaným odvolaním navrhovateľ namieta, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uplatnil tak odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.
Pokiaľ ide o odvolací dôvod, uvádzaný navrhovateľom podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., jeho nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania.
Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníka nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický
rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
V preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa na správne zistený skutkový stav veci použil správne právne predpisy, ktoré aj správne aplikoval. Zároveň vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O.s.p., pri ktorom nezistil odvolací súd logické, ani faktické rozpory.
Navrhovateľ sa podaným návrhom po čiastočnom späťvzatí návrhu od odporkyne domáhal zaplatenia sumy 5.239,75 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a to zaplatením mesačných splátok za odporkyňu, ku ktorým bola povinná z lízingovej zmluvy.
Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech, získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát neoprávneného majetkového prospechu, ktorého dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté. Prospech z plnenia bez právneho dôvodu vzniká prijatím plnenia, ku ktorému právny dôvod od začiatku absentoval.
Plnenie, ktoré navrhovateľ poskytoval lízingovej spoločnosti v rozsahu zaplatených splátok za odporkyňu, bolo plnením bez právneho dôvodu, na ktorej skutočnosti nič nemení, že odporkyňa mala záujem previesť práva a povinnosti z lízingovej zmluvy na tretiu osobu. Lízingová spoločnosť potrebný súhlas k takémuto úkonu neudelila a táto skutočnosť bola účastníkom známa. Odporkyňa by sa v dôsledku takéhoto plnenia navrhovateľom bezdôvodne obohatila za predpokladu, že by navrhovateľ predmet lízingu neužíval. Súd prvého stupňa však správne postupoval, keď neponechal bez povšimnutia tú skutočnosť, že práve odporkyňa predmet lízingu neužívala, motorové vozidlo naopak užíval navrhovateľ, ktorý tým prijal plnenie, ktorého výška podľa dokazovania, vykonaného súdom prvého stupňa, viedla súd k správnemu záveru o tom, že na strane odporkyne ku vzniku bezdôvodného obohatenia (vo finančnom vyčíslení) voči navrhovateľovi nedošlo.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samostatné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach, odvolací súd konštatuje, že ani tento odvolací dôvod nie je daný, nakoľko súd prvého stupňa jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Obsah napadnutého rozhodnutia nemá žiaden súvis s porušením práva na spravodlivý proces v rozsahu nároku na ústavne korektné dôvody rozhodnutia súdu. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že navrhovateľ sa s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje, nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami navrhovateľa, obsiahnutými v jeho odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
V odvolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd preto priznal odporkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume zodpovedajúcej odmene za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 180,93 eur, režijný paušál 8,04 eur, 20 % DPH, spolu vo výške 226,76 eur podľa § 10 ods. 1, 2, § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. V súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. prisúdenú náhradu trov konania je navrhovateľ povinný zaplatiť advokátovi odporkyne.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .