Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BR-4C/330/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno sudcom JUDr. Ondrejom Kekeňákom, PhD., v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, zast. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa v konaní domáha, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 479,44 Eur, prípadne medzitímnym rozsudkom rozhodol tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Brezno, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pre pohľadávku navrhovateľa v zákonom stanovenej lehote. Záväzok navrhovateľa mal vzniknúť zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX voči dlžníkovi O. E., nar. XX.XX.XXXX.

Rovnakých nárokov sa s menšími odchýlkami domáhal navrhovateľ aj ďalšími návrhmi podanými voči rovnakému odporcovi, a to v konaniach, ktoré boli spojené na spoločné konanie tak, ako bude uvedené nižšie.

Navrhovateľ podaný návrh odôvodnil tak, že v pozícii oprávneného navrhol vykonanie exekúcie pred zvoleným súdnym exekútorom pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere. Súd bol povinný v zmysle ustanovení exekučného poriadku posúdiť návrh, exekučný titul a žiadosť súdneho exekútora a v 15.-dňovej lehote udeliť poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, prípadne o tejto žiadosti inak rozhodnúť. Do uvedenej lehoty súd nerozhodol a dostal sa do omeškania so splnením si zákonnej povinnosti.

Podľa názoru navrhovateľa si exekučný súd prisvojil právomoc, ktorá mu nepatrí, t.j. rozhodovať rovnakým spôsobom ako v pôvodnom konaní, o merite veci, čím došlo k porušeniu fundamentálnej zásady právneho štátu - zásady legality. Zákon dáva súdu možnosť zrušiť rozhodcovský rozsudok len pri splnení formálnych a materiálnych podmienok (§ 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní), ak však nedôjde k ich včasnému splneniu, táto právomoc súdu zaniká. Ak exekučný súd vydá rozhodnutie, ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcie, na základe toho, že opätovne posudzoval práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu

medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Na jednej strane tak existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nemožno zrušiť, avšak tento je materiálne nevykonateľný, na druhej strane je tu prekážka veci rozsúdenej, ktorý bráni začatiu občianskeho súdneho konania z rovnakého právneho vzťahu.

Následne navrhovateľ vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, ale napriek tomu exekučný súd nekonal v súlade so zákonom. V predmetnom prípade podľa tvrdenia navrhovateľa neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po veľmi dlhej dobe. Súd najmä nevykonával žiadne také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, ktorej sa Navrhovateľ v predmetnej veci nachádzal, čím porušil základné práva navrhovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Následne navrhovateľovi vznikla majetková aj nemajetková ujma. Majetková ujma predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s činnosťou navrhovateľa, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelení poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, celkovo v sume 125,- Eur, ktorá pozostáva zo sumy 70,- Eur vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- Eur, ktorá predstavuje náklady na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- Eur na administratívne spracovanie textov urgencií, adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde.

Druhým uplatneným nárokom je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vznikla tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík, t.j. že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, prípadne k insolvencii povinného. Navrhovateľ najmä mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Postup exekučného súdu teda zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhrada nemajetkovej ujmy má byť teda vnímaná ako spravodlivá satisfakcia za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Navrhovateľ zdôraznil, že neexistuje akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu, a možno konštatovať úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na stane jeho majiteľov. Napokon nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Podľa navrhovateľa potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu, z ktorých vyplýva najmä právo navrhovateľa na včas a kvalitne poskytnutú súdnu ochranu, v súlade s ktorým má byť vykonávaný aj výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov. Pri určovaní primeranej sumy ako náhrady za nemajetkovú ujmu Navrhovateľ vychádzal z doteraz judikovaných súm, ktoré boli priznané sťažovateľom nálezmi Ústavného súdu SR pri konštatovaných prieťahov za určité obdobie, resp. trvanie týchto prieťahov. Primeranou sumou podľa názoru navrhovateľa je v tomto prípade za každý rok omeškania približné 660,- Eur za rok, resp. 55,- Eur za mesiac (Navrhovateľ zároveň uviedol rad rozhodnutí ÚS SR, z ktorých pri úvahe a vyčíslení vychádzal). Omeškanie súdu tu malo trvať 260 dní.

Rovnako si navrhovateľ zdôvodňoval svoje návrhy aj v ostatných veciach, ktoré boli Okresným súdom Brezno spojené do jedného konania, keď v týchto jednotlivých návrhoch si navrhovateľ voči odporcovi uplatnil vždy náhradu škody v sume 125,- Eur, prípadne v sume rovnajúcej sa výške vymáhanej istiny v

exekučnom konaní. Pre namietané pochybenie exekučného súdu (v každom prípade sa jednalo Okresný súd Brezno) tak boli uplatnené nasledovné sumy:

Z exekučného konania voči povinnému E. H., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac ako 5 mesiacov, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 275,- Eur.

Tunajší súd uznesením č.k. -23 zo dňa 04.04.2013 rozhodol o spojení vecí vedených pod sp.zn. , sp.zn. na spoločné konanie a ďalej sú prejednávané pod sp.zn. .

Odporca Slovenská republika, v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR, sa k návrhu vyjadril pomerne obsiahlo, pričom túto žiadal zamietnuť, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade odporca namietal procesné pochybenia zo strany navrhovateľa, ktorý vo svojich návrhoch zmätočne označil povinných s odlišným uvedením dátumov narodenia v prípade, keď boli uvádzaní v návrhoch viacnásobne. Spisové značky príslušných exekučných konaní, pod ktorými sú veci vedené na exekučných súdoch, neboli v návrhoch označené napriek tomu, že Navrhovateľ tieto údaje k dispozícii má, pričom voči súdu nepravdivo a zavádzajúco tvrdí, že súdu k jednotlivým exekučným veciam poskytuje všetky údaje, ktoré má k dispozícii. Neuvedenie konkrétnej spisovej značky veci bolo okrem iného dôvodom aj na odmietnutie ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorú podával na Ústavný súd SR. Navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd, čo je neprijateľné, aj samotné zdôvodnenie uplatnených nárokov je nejasné z pohľadu špecifikácie konkrétneho právneho dôvodu vzniku nároku na náhradu škody, či vzniku nároku na nemajetkovú ujmu.

V tomto konaní nie je splnená základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej návrhu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po neúspešnosti ktorého je možné takýto návrh podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti navrhovateľa. Odporca zdôraznila, že Navrhovateľ podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti o predbežné prerokovanie predmetných nárokov, avšak po výzve ministerstva nedoplnil žiadané informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, prípadne oznámiť dátumy, kedy sa Navrhovateľ dozvedel o škode, ďalej doklady preukazujúce vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočnosti podstatné pre prerokovanie nároku. Neposkytol teda žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o čo sám požiadal. Odporca preto nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z..

Čo sa týka splnenia atribútov pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle uvedeného zákona, je podľa odporcovi potrebné vychádzať zo znenia exekučného poriadku, v zmysle ktorého pre posudzovanie exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku, neplatí stanovená 15-dňová lehota na udelenie poverenia, prípadne na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Exekučný súd sa preto nemohol dopustiť nesprávneho úradného postupu tým, že by o udelení poverenia rozhodoval po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty. Okrem toho, ak súd v exekučnom konaní zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote, nejedná sa o nesprávny úradný postup, mohlo by ísť jedine o možnú nesprávnosť samotného rozhodnutia, resp. rozhodovacieho procesu, pričom je aj v tomto prípade nutné vychádzať zo zákonnej povinnosti súdu z úradnej povinnosti skúmať prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky, materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, vydaného bez účasti spotrebiteľa, či preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretia rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Preto takéto skúmanie súdu a rozhodovanie o správnosti rozhodcovského rozsudku je legitímne. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nedodržanie lehoty, stanovenej zákonom, nie je automaticky aj porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je potrebné prihliadať na všetky okolnosti danej veci. Ak by mal exekučný súd pochybiť zamietnutím návrhu na vydanie poverenia, potom by sa jednalo o možnú zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, avšak len vtedy, ak by takéto rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom - táto podmienka splnená vo veci ne je.

Odporca ďalej poukázal na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť súdneho konania iného súdu (v tomto prípade exekučného) v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Takémuto skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom SR na základe ústavnej sťažnosti, obdobnú právomoc má predseda príslušného súdu na podklade sťažností na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. rozhodovať na základe prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažností na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporca dal do pozornosti súdu uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, č. k. -12, ktorým bolo rozhodované o ústavných sťažnostiach navrhovateľa, tieto boli pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuté, pretože namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok zjavne príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Podľa Ústavného súdu SR doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

K vyčíslenej škode a k nemajetkovej ujme zo strany navrhovateľa vyjadrila odporca názor, že 125,- Eur v každej jednej exekučnej veci je len hypotetickou sumou, ktorá nezodpovedá ani uvedenou výškou, ani jej zdôvodnením kritériám vzniku nároku na náhradu škody v určitej výške, pričom celkom zjavne nejde o skutočnú škodu, ktorá by na strane navrhovateľa vznikla. Navrhovateľ nepreukázal ničím vznik škody, ktorej náhrady sa domáha, tj. existenciu dlžníka, právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodcovský rozsudok nespôsobuje prekážku veci rozsúdenej, ak bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá pre jeho nulitu, resp. neúčinnosť, tj. ak bola takýmto rozhodnutím súdu prelomená jeho materiálna právoplatnosť. Navrhovateľ by v takomto konaní musel preukázať okrem iného, že jeho pohľadávka by v predmetnom exekučnom konaní bola určite vymožená, k čomu nemohlo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, a musel by preukázať aj výšku škody, tj. rozsah, v ktorom k tomuto vymoženiu mohlo dôjsť a nedošlo. Nemajetková ujma je potom vyčísľovaná na základe doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorými bola priznávaná peňažná satisfakcia za utrpený zásah do základných práv, čo však nie je správna úvaha. Kritériá pri určení výšky takejto náhrady sú určené v § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom je nevyhnutné zohľadniť špecifiká každej jednej veci, a každého jedného prípadu vzniku domnelej alebo tvrdenej škody na strane navrhovateľa, nutné je tiež zohľadniť, že poškodeným subjektom je právnická osoba, u ktorej sa podmienky vzniku takéhoto nároku posudzujú inak, než u osôb fyzických.

Navrhovateľ opomenul špecifikovať, ako situácia ovplyvnila jeho podnikateľské postupy, ako konkrétne došlo k zániku podnikateľských aktivít.

Záverom odporca poukázal na aspekt dobrých mravov, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva, pričom z pohľadu odporcovi práve toto kritérium hovorí v neprospech navrhovateľa vzhľadom na charakter nárokov a na charakter obchodnej činnosti, z ktorej tieto nároky voči dlžníkom navrhovateľa vznikli, na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch a na negatívne vnímanie navrhovateľa verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa či zo strany štátnych orgánov, ktoré na každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie či využívania právnych inštitútov zo strany navrhovateľa, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecne uznávanými spotrebiteľskými právami. Ak potom v prípadnom exekučnom konaní, v ktorom má byť vymáhaná pohľadávka navrhovateľa voči jeho dlžníkovi, zároveň spotrebiteľovi, súd vynakladá väčšie úsilie a dlhšie časové obdobie na podrobné skúmanie podmienok uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy, dodržania právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa atď., potom Navrhovateľ nemôže poukazovať na rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s takýmto postupom súdu. K príčinnej súvislosti odporca uviedla, že

táto nie je daná ani pre prípad uplatnenej náhrady škody z nezákonného rozhodnutia súdu ani z náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorý je zo strany navrhovateľa tvrdený.

Na základe týchto skutočností odporca žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť.

V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 14.07.2014 podal navrhovateľ podaním zo dňa 11.07.2014, doručeným súdu dňa 14.07.2014, návrh, ktorým žiadal zrušiť vytýčené pojednávanie a prerušiť konanie. Svoj procesný návrh odôvodnil skutočnosťou, že podľa jeho právneho názoru vo veci rozhoduje vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle ustanovenia O.s.p. Na základe toho mal konajúci sudca postupovať v zmysle § 15 a nasl. O.s.p. Na vylúčení sudcov Okresného súdu Brezno v tejto veci navrhovateľ trvá napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu o tom, že sudcovia vylúčení nie sú. Z toho dôvodu navrhovateľ podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú v prílohe svojho podania pripojil, a zároveň navrhol konajúcemu súdu, aby prerušil konanie až do rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto veci, v zmysle ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p..

Uznesením č.k. -79 zo dňa 14.07.2014 súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Rozsudkom č.k. -81 zo dňa 14.07.2014 súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Podaním doručeným súdu dňa 19.08.2014 podal navrhovateľ odvolanie proti uzneseniu č.k. -79 zo dňa 14.07.2014 a žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie.

Podaním doručeným súdu dňa 22.08.2014 podal navrhovateľ odvolanie proti rozsudku č.k. -81 zo dňa 14.07.2014 a žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. V odvolaní okrem iného poukázal na znalecký posudok č. 1/2014, ktorý mal navrhovateľ predložiť v priebehu konania a ktorý má preukazovať výšku vzniknutej majetkovej škody v predmetnom konaní.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. -160 zo dňa 28.07.2015 potvrdil uznesenie tunajšieho súdu č.k. -79 zo dňa 14.07.2014.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. -163 zo dňa 28.07.2015 zrušil rozsudok tunajšieho súdu č.k. -81 zo dňa 14.07.2014 a vrátil vec súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení okrem iného uviedol že z obsahu spisu zistil, že okresný súd vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 14.07.2014 tak, že žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Z obsahu zápisnice odvolací súd zistil, že okresný súd pojednával v neprítomnosti účastníkov konania v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p. Z obsahu zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že súd oboznámil listinné doklady uvedené v spise, ako aj pripojený spis Okresného súdu Brezno sp. zn. . Zo záznamu súdu na č.l. 1 jednotlivých pôvodne podaných žalôb žalobcu je zrejmé, ktorá vec exekučného súdu Brezno označená spisovou značkou sa vzťahuje k jednotlivým žalobám žalobcu. Hoci okresný súd spojil na spoločné konanie celkovo dve žaloby žalobcu, na pojednávaní sa oboznámil iba s jedným „spisom Er“, a to 4Er/427/2000. Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že okresný súd vôbec neoboznámil obsah spisu, resp. listiny dôležité pre rozhodnutie vo veci nachádzajúce sa v spisoch Okresného súdu Brezno sp. zn. k pôvodne vedenej veci , pričom spis sp. zn. sa v spise vôbec nenachádza a nenachádzajú sa ani žiadne listiny potrebné k rozhodnutiu z uvedeného „Er spisu“.

Odvolací súd uviedol, že z úradnej povinnosti je povinný prihliadať v súlade s ustanovením § 212 ods. 3 O. s. p. na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takýto následok majú predovšetkým vady vzniknuté nesplnením niektorej z procesných podmienok, účasťou vylúčeného sudcu pri rozhodovaní, odňatím možnosti niektorému z účastníkov konať, porušením predpisu o spôsobe vykonania dôkazu a podobne. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil vady konania pred súdom prvého stupňa, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

spočívajúce v porušení predpisu o spôsobe vykonania dokazovania, (resp. nevykonania dokazovania), a to konkrétne vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. , keď súd v tejto veci žiadne dokazovanie nevykonal. Dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Oznámenie obsahu listiny sa uskutočňuje v prípade, ak by obsiahlosť údajov zachytených v listine vyžadovala neprimerane dlhý čas na vykonanie dôkazu prečítaním listiny, resp. ak to vo vzťahu k dokazovaným skutočnostiam postačuje. Spôsob vykonania dôkazu listinou musí vyplývať zo zápisnice o pojednávaní. Keďže z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 14.07.2014, na ktorom pojednávaní prvostupňový súd vyhlásil aj rozsudok vo veci samej za situácie, že okresný súd žiadnym spôsobom nevykonal dokazovanie vo veciach pôvodne vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. , odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. pri aplikácii ustanovenia § 212 ods. 3 O. s. p. zrušil a vec v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňový súd v ďalšom konaní vykoná dokazovanie v súlade s ustanovením § 129 O. s. p. vo vzťahu aj ku konaniu vedenému pod sp. zn. . Po vykonaní dokazovania prvostupňový súd vykoná právne posúdenie celej veci a vo veci opätovne rozhodne.

Odvolací súd tiež uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok nespĺňa ani náležitosti v zmysle § 157 O. s. p., pričom podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Hoci rozsudok okresného súdu obsahuje všetky štyri časti a to úvodnú, výrokovú, odôvodnenie a poučenie, odvolací súd poukazuje na to, že rozsudok okresného súdu vzhľadom na neuvedenie zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania je nepreskúmateľný. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2 O. s. p. dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd ich vec vyložil a aplikoval príslušné procesné procesy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci. Odôvodnenie rozsudku je veľmi významnou časťou rozsudku a to z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Keďže prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol skutkový stav, vykonané dokazovanie nie je možné v rámci odvolacieho konania podrobiť preskúmaniu ani právne posúdenie veci. Odvolací súd doplnil, že vzhľadom na nedostatok odôvodnenia treba považovať rozhodnutie súdu za arbitrárne, pričom rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný pre nedostatočné odôvodnenie. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len rozhodnutie okresného súdu z vyššie uvedených dôvodov zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Okresný súd v ďalšom konaní dôsledne posúdi po náležitom vykonaní dokazovania žalobu žalobcu, a to vo všetkých spojených veciach z hľadiska skutkového stavu, následne vykoná náležité právne posúdenie veci, pričom zistený skutkový stav, vykonané dokazovanie, ako aj právne posúdenie veci bude obsiahnuté aj v odôvodnení rozhodnutia. Okresný súd tiež zašle vyjadrenie žalovaného k žalobe žalobcovi.

V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 05.11.2015 podal navrhovateľ podaním zo dňa 23.10.2015, doručeným súdu dňa 26.10.2015, návrh v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorým žiadal prerušiť konanie do skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré boli súdnemu dvoru EÚ položené zo strany Okresného súdu Prešov v rámci konania vedeného pod sp. zn. .

Svoj procesný návrh odôvodnil tou skutočnosťou, že pred Okresným súdom Prešov prebieha konanie vedené pod sp. zn. o náhrade škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti navrhovateľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. V uvedenom konaní vystupuje ako odporca 1/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a ako odporca 2/

POHOTOVOSŤ, s.r.o. za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu spotrebiteľa - HOOS. Navrhovateľka v podanom návrhu poukazuje na rozhodnutia súdneho dvora C-40/09 a C-76/10.

Okresný súd Prešov v predmetnom konaní uznesením zo dňa 07.10.2013 konanie prerušil do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa vzniku a existencie zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva. Navrhovateľ dôvodí, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. má zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatným rozsudok rozhodcovského súdu.

V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 05.11.2015 podal navrhovateľ podaním zo dňa 26.10.2015, doručeným súdu dňa 26.10.2015 návrh, ktorým žiadal zrušiť vytýčené pojednávanie a prerušiť konanie. Svoj procesný návrh odôvodnil tou skutočnosťou, že podľa jeho právneho názoru vo veci rozhoduje vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle ustanovenia O.s.p. Na základe toho mal konajúci sudca postupovať v zmysle § 15 a nasl. O.s.p. Na vylúčení sudcov Okresného súdu Brezno v tejto veci navrhovateľ trvá napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu o tom, že sudcovia vylúčení nie sú. Z toho dôvodu podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú v prílohe svojho podania pripojil a zároveň navrhol konajúcemu súdu, aby prerušil konanie až do rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto veci, v zmysle ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Pojednávanie súdu konané dňa 05.11.2015 bolo nevyhnutné odročiť, keďže ku dňu pojednávania nebolo možné pripojiť k spisu exekučné spisy Okresného súdu Brezno nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej.

V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 11.02.2016 podal navrhovateľ podaním zo dňa 29.01.2016, doručeným súdu dňa 29.01.2016, opätovný návrh v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorým žiadal prerušiť konanie do skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré boli súdnemu dvoru EÚ položené zo strany Okresného súdu Prešov v rámci konania vedeného pod sp. zn. .

Svoj procesný návrh odôvodnil tou skutočnosťou, že pred Okresným súdom Prešov prebieha konanie vedené pod sp. zn. o náhrade škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti navrhovateľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. V uvedenom konaní vystupuje ako odporca 1/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a ako odporca 2/ POHOTOVOSŤ, s.r.o. za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu spotrebiteľa - HOOS. Navrhovateľka v podanom návrhu poukazuje na rozhodnutia súdneho dvora C-40/09 a C-76/10.

Okresný súd Prešov v predmetnom konaní uznesením zo dňa 07.10.2013 konanie prerušil do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa vzniku a existencie zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva. Navrhovateľ dôvodil, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. má zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatným rozsudok rozhodcovského súdu.

V predmetnom konaní po vytýčení pojednávania vo veci na deň 11.02.2016 podal navrhovateľ podaním zo dňa 29.01.2016, doručeným súdu dňa 29.01.2016, opätovný návrh, ktorým žiadal zrušiť vytýčené pojednávanie a prerušiť konanie. Svoj procesný návrh odôvodnil tou skutočnosťou, že podľa jeho právneho názoru vo veci rozhoduje vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle ustanovenia O.s.p. Na základe toho mal konajúci sudca postupovať v zmysle § 15 a nasl. O.s.p. Na vylúčení sudcov Okresného súdu Brezno v tejto veci navrhovateľ trvá napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu o tom, že sudcovia vylúčení nie sú. Z toho dôvodu podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú v prílohe svojho podania pripojil a zároveň navrhol konajúcemu súdu, aby prerušil konanie

až do rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto veci, v zmysle ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Preverením návrhov na prerušenie konania zo dňa 26.10.2015 a 29.01.2016 bolo zistené, že sú obsahovo totožné. Preto súd o celkovo štyroch návrhoch na prerušenie konania rozhodol dvomi uzneseniami podľa typu návrhu na prerušenie konania.

Uznesením č. k. -270 zo dňa 11.02.2016 súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 29.01.2016, ktorým sa domáhal prerušenia konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a právo na nestranný súd, zamietol.

Uznesením č. k. -273 zo dňa 11.02.2016 súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 29.01.2016, ktorým sa domáhal prerušenia konania do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť SR - Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru EÚ v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , zamietol.

Súd pojednávanie dňa 11.02.2016 vykonal v neprítomnosti účastníkov konania, keď odporca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil, aby súd pojednávanie vykonal v jeho neprítomnosti. Trval na tom, aby súd návrh ako nedôvodný zamietol. Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením návrhu, pripojených spisov Okresného súdu Brezno sp. zn. , sp.zn. , ako aj písomných vyjadrení účastníkov konania a ostatných listinných dokladov uvedených v spise tak, ako sú tieto bližšie konkretizované v zápisnici o pojednávaní.

Na základe vykonaného dokazovania zistil súd v podstate tento skutkový stav :

V rámci konania vedeného pod sp.zn. bola dňa 03.08.2011 doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. . Výzvou zo dňa 17.08.2011 požiadal súd povinného, aby v lehote 7 dní oznámil, na aký účel bol čerpaný úver vo výške 60000,- Sk od oprávneného na základe zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX. Povinný na výzvu súdu nereagoval. Súd následne dňa 23.09.2011 vydal poverenie č. XXXX XXXXXX na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. , ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 30.09.2011. Povinný podal dňa 28.01.2013 návrh na zastavenie exekúcie z dôvodov v zmysle § 57 ods. 1 písm. b) zákona č. 233/19995 Z.z.. Podaním doručeným dňa 05.02.2013 podstúpil súdny exekútor súdu podanie povinného - výzvu na výmaz exekučného príkazu na zriadenie exekučného záložného práva, ktoré súdny exekútor vyhodnotil ako námietky proti exekúcii. Uznesením č.k. -18 zo dňa 05.03.2013 súd zastavil exekúciu okrem iného aj z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej bol vydaný rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn. . Podaním zo dňa 05.03.2013 požiadal súd súdneho exekútora o vyčíslenie trov exekúcie. Podaním doručeným dňa 14.03.2013 postúpil súdny exekútor podanie povinného - žiadosť o odblokovanie majetku. Súd následne upovedomil povinného o skutočnosti, že po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým došlo k zastaveniu exekúcie oznámi súdny exekútor správe katastra zrušenie záložného práva. Oprávnený podal dňa 02.04.2013 odvolanie proti uzneseniu č.k. -18 zo dňa 05.03.2013, v rámci ktorého požiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne prerušil konanie a Súdnemu dvoru EÚ predložil prejudiciálne otázky uvedené v odvolaní. Podaním doručeným dňa 11.04.2013 si súdny exekútor vyčíslil trovy exekúcie. Povinný v rámci podania doručeného dňa 07.05.2013 uviedol, že s napadnutým uznesením tunajšieho súdu súhlasí. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. -57 zo dňa 19.11.2013 uznesenie č.k. -18 zo dňa 05.03.2013 potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Podaním doručeným dňa 20.01.2014 podal oprávnený dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -57 zo dňa 19.11.2013, v rámci ktorého požiadal dovolací súd, aby napadnuté uznesenie Krajského súdu ako aj označené rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne prerušil konanie a Súdnemu dvoru EÚ predložil prejudiciálne otázky uvedené v dovolaní. Podaním doručeným dňa 16.01.2014 podal oprávnený dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -57 zo dňa 19.11.2013, v rámci ktorého požiadal dovolací súd, aby napadnuté uznesenie Krajského súdu zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súdu SR uznesením č.k. -102 zo dňa

24.02.2015 vo výroku I. konanie o odvolaní oprávneného zastavil, vo výroku II. návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol, vo výroku III. návrh oprávneného odmietol a vo výroku IV. nepriznal povinnému návrhu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Súd následne uznesením č.k. -113 zo dňa 15.07.2015 nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.

V rámci konania vedeného pod sp.zn. bola dňa 03.04.2009 doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. . Súd následne dňa 06.05.2009 vydal poverenie č. XXXX XXXXXX na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. , ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 14.05.2009. Dňa 18.06.2009 bolo súdu doručené od súdneho exekútor podanie označené ako urgencia o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 06.07.2009 požiadal oprávnený o informáciu o stave konania, keďže súdny exekútor stále neobdržal poverenie na vykonanie exekúcie. Podaním zo dňa 27.10.2011 požiadal súd súdneho exekútora o predloženie zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Dňa 30.11.2011 doložil súdny exekútor požadovanú zmluvu. Uznesením č.k. -16 zo dňa 05.12.2011 súd zastavil exekúciu okrem iného aj z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej bol vydaný rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn. . Podaním zo dňa 05.12.2011 vyzval súd súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekúcie. Oprávnený podal dňa 27.12.2011 odvolanie proti uzneseniu č.k. -16 zo dňa 05.12.2011, v rámci ktorého požiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil. Súdny exekútor dňa 11.01.2012 doručil súdu vyčíslenie trov exekúcie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. -30 zo dňa 25.04.2012 napadnuté uznesenie č.k. -16 zo dňa 05.12.2011 potvrdil s tým, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú. Súd následne uznesením č.k. -33 zo dňa 20.06.2012 zaviazal oprávneného, aby súdnemu exekútorovi nahradil trov exekúcie vo výške 40,- Eur.

Súd pri rozhodovaní postupoval najmä podľa týchto zákonných ustanovení :

Podľa § 119 ods. 1 O.s.p., pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci

Podľa § 9 ods. Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 písm. a) zákona 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje.

Podľa § 62 ods. Z.z., sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 44 ods. 2 zákona 233/1995 Z.z. (ďalej aj exekučný poriadok), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. *) Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.

Súd poukazuje na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 11.02.2016 súd vo veci rozhodol rozsudkom vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky pre odročenie pojednávania v zmysle § 119 ods. 3 O.s.p., pretože navrhovateľ nepreukázal existenciu dôležitých dôvodov, pre ktoré by mal súd odročiť pojednávanie vytýčené na 11.02.2016. Na odročenie nariadeného pojednávania z dôvodu, že vo veci má konať vylúčený sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení v zmysle ustanovenia O.s.p. v dôsledku čoho navrhovateľ podal na Ústavný súd SR sťažnosť, v zmysle citovaných ustanovení zákona nebol dôvod, keďže Krajský súd v Banskej Bystrici už rozhodoval o námietkach zaujatosti vznesených navrhovateľom a taktiež s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že uvedená ústavná sťažnosť bola vôbec odoslaná na Ústavný súd a prijatá na ďalšie konanie.

Rovnako podanie návrhu na prerušenie konania ako dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania považoval súd za nedôvodné, keďže návrh na prerušenie konania doručený súdu dňa 11.02.2016 zamietol a žiadny ďalší návrh na prerušenie konania nebol ku dňu vyhlásenia rozsudku podaný.

Súd v prvom rade konštatuje, že odporca dôvodne namietal skutočnosť, že navrhovateľ dostatočne právne nezdôvodnil vznik nároku na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy; z obsahu žalôb je však zrejmé, že ide o nárok, ktorý mal vzniknúť ako zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdom pri výkone jeho právomocí v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Okrem iného tomu zodpovedá aj argumentácia navrhovateľa ohľadne uplatnenia nárokov na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie v zmysle § 15 ods. 1 uvedeného zákona.

V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť štátu voči poškodenému subjektu môže nastať buď na základe nezákonného rozhodnutia, na základe nezákonného zatknutia, zadržania alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo nesprávnym úradným postupom.

Navrhovateľ vo svojom návrhu nekonkretizuje, či exekučné súdy pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie vydali nezákonné rozhodnutie alebo zvolili nesprávny úradný postup, pričom pre oba prípady, ktoré ako možnosti prichádzajú do úvahy v rámci exekučného konania, platia v otázke vzniku zodpovednosti štátu v citovanom zákone odlišné pravidlá. Zákon výslovne stanovuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Nárok na náhradu škody možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda pôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu (§ 5a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup zákon považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§ 9 uvedeného zákona).

Možno konštatovať, že navrhovateľ si celkom zjavne uplatnil náhradu škody aj náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to v dôsledku nesprávneho úradného postupu (zbytočné prieťahy, nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote) exekučného súdu v jednotlivých exekučných konaniach, kde navrhovateľ vystupoval ako oprávnený a vymáhal svoje pohľadávky voči svojím dlžníkom z uzavretých úverových zmlúv. Výška škody aj výška nemajetkovej ujmy je zo strany navrhovateľa vyčísľovaná vždy ako dôsledok toho, že exekučný súd nedodržal zákonom stanovenú 15 dňovú lehotu, v ktorej je inak potrebné buď udeliť poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, alebo zamietnuť jeho žiadosť o udelenie poverenia.

Po preskúmaní dôvodov a argumentácie uvedenej v návrhu súd konštatuje, že nie je možné návrhu vyhovieť, a to už prima facie, bez potreby dokazovania, resp. na základe notoriet vo vzťahu k navrhovateľovi a jeho podnikateľskej činnosti.

Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samu, alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.). O nevykonaní dôkazov súd rozhodne uznesením a vysvetlí svoje rozhodnutie aj v rozhodnutí o veci samej, spravidla v rozsudku.

Súd v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 O.s.p. rozhodol nevykonať dôkaz navrhnutý navrhovateľom, a to znalecký posudok č. X/XXXX, ktorým by sa mala podľa tvrdení navrhovateľa vyčísliť výška vzniknutej škody v dôsledku skutočností opísaných v návrhu, za ktoré zodpovedá odporca. Súdu nie je zrejmý dôvod vypracovania tohto znaleckého posudku, ako ani dôvod, pre ktorý navrhovateľ žiada vykonať tento dôkaz, keď výška škody vzniknutej v dôsledku údajného protiprávneho konania bola navrhovateľom vyčíslená priamo v podanom návrhu na začatie konania vo veci samej a navrhnutý znalecký posudok by vlastne len opätovne vyčísľoval škodu, ktorá už raz vyčíslená bola priamo v návrhu. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ nijako v priebehu konania nepreukázal, že z jeho strany došlo k reálnemu zadaniu vyššie uvedeného znaleckého posudku konkrétnemu znalcovi a rovnako vyššie uvedený znalecký posudok v priebehu celého konania nedoložil do spisu. Ďalej je potrebné poznamenať, že s ohľadom na závery, ktorým súd dospel v ďalšej časti rozsudku na základe vykonaného dokazovania, t.j. postupom súdu ani nemohla vzniknúť škoda, by vykonanie vyššie uvedeného znaleckého posudku ako dôkazu bolo možné považovať za nadbytočné, nehospodárne a neslúžiace žiadnemu účelu.

Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že vzniknutá majetková ujma spočíva v účelne vynaložených nákladoch spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky za obdobie, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V prípade každej exekučnej veci vyčíslil navrhovateľ tieto náklady na 70,- Eur, ktoré boli vynaložené prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, ďalej na 40,- Eur za udržiavanie a správu informačného systému, napokon na 15,- Eur za administratívne spracovanie textov urgencií voči exekučnému súdu a publikačné výdaje spojené s ich vyhotovením, ako aj za poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ alternatívne zdôvodňoval majetkovú ujmu tak, že spočíva v sume, ktorá mala byť vymáhaná v konkrétnom exekučnom konaní, ale táto v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu nemôže už byť právoplatne priznaná rozhodnutím všeobecného súdu a nemôže tak byť ani prijatá na vymáhanie exekučným súdom.

Nemajetkovú ujmu navrhovateľ zdôvodnil svojimi legitímnymi očakávaniami, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Podľa navrhovateľa, keďže súd takto nepostupoval, vyvolal riziko zániku povinného, riziko zmerania účelu exekučného konania pre stratu kontaktu s povinným, a napokon riziko insolvencie povinného. Navrhovateľ okrem toho mohol v prípade včasného zamietnutia žiadosti včas a efektívne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva získaním náhradného exekučného titulu. Vzniknutú situáciu nie je možné

reštituovať a napraviť, čo u členov riadiacich orgánov spoločnosti ako aj u majiteľov navrhovateľa vyvolalo pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Došlo k zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ovplyvnené boli jeho ďalšie podnikateľské postupy, vznikla neistota v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa aj jeho majiteľov.

Za adekvátnu náhradu považoval navrhovateľ sumu, ktorá zodpovedá dĺžke času jednotlivých exekučných konaní a dobe zbytočných prieťahov súdu, pričom za každý mesiac omeškania je primeranou náhrada vo výške 55,- Eur, resp. za rok náhrada vo výške 660,- Eur. Pri výpočte vychádzal navrhovateľ z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, ako je to uvedené vyššie. Alternatívne za adekvátnu náhradu považoval sumu, ktorá zodpovedá dvadsiatim percentám z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (tu je nutné pripomenúť, že príslušenstvo nijak nebolo špecifikované a nebolo uvedené ani v žalobnom petite).

K tvrdenej materiálnej ujme súd zhodnotil, že navrhovateľ vyčíslením a charakteristikou účelne vynaložených nákladov mienil vznik skutočnej škody, t.j. ujmy v dôsledku zmenšenia jeho majetku v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Problematickými v tomto prípade sú dva aspekty tvrdení navrhovateľa. Prvým je vyčíslenie nákladov vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci, druhým potom príčinná súvislosť ich vzniku. Pri nákladoch navrhovateľa celkom zrejme nejde o ich presné vyčíslenie, zodpovedajúce skutočnosti v zmysle kauzálnej väzby na tvrdené prieťahy v konkrétnom exekučnom konaní, ale len paušalizovaná suma, vyčíslená neznámym spôsobom, z neznámych východiskových hodnôt, bez ohľadu na to, či pri uplatňovaní konkrétneho nároku v exekučnom konaní došlo k prieťahom v určitom časovom rozsahu, s určitým počtom potrebných podaní na súd, reakcií na výzvy alebo rozhodnutia súdu a teda s potrebou konkrétneho množstva a rozsahu administratívnych prác, úkonov, výdajov na poštovné, a pod. Napríklad takzvané udržiavanie a správa informačného systému ohodnotené k jednej exekučnej veci sumou 40,- Eur je zrejmou paušalizáciou, ale aj právnym nezmyslom vo vzťahu k atribútom zodpovednosti za škodu v zmysle občianskoprávnych predpisov (protiprávne konanie, škoda, priama príčinná súvislosť). Súd nemôže prijať argumentáciu navrhovateľa v tomto zmysle, t. j. že by náklady, ktoré vyčíslil, boli priamo spôsobené konaním alebo nekonaním exekučného súdu. Medzi vznikom tých nákladov, ktoré navrhovateľ uviedol a konaním resp. nekonaním súdu nie je žiadna priama súvislosť, ktorú by navrhovateľ vysvetlil a právne zdôvodnil. V tomto ohľade sa súd plne stotožnil s argumentáciou odporcu a uzavrel, že zdôvodnenie aj spôsob výpočtu majetkovej škody navrhovateľa v zmysle návrhy je neprípustné, a nemožno mu preto vyhovieť.

Problematickým je aj právne zdôvodnenie tohto nároku vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci a najmä vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu súdu. V prípade, že súd pri žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmava predložený exekučný titul, rozhodcovský rozsudok, je povinný tak robiť s ohľadom na jestvujúce právne predpisy, počnúc medzinárodnou úpravou spotrebiteľského práva (smernica č. 93/13/EHS) cez ustanovenia § 52 a nasledovných Občianskeho zákonníka a končiac ustanoveniami o preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov v exekučnom konaní v § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. Súd je povinný ex offo podrobiť rozhodcovský rozsudok skúmaniu z hľadiska ochrany spotrebiteľa, pričom prioritná je dôslednosť takéhoto skúmania, nie je 15 dňová lehota stanovená na udelenie poverenia. Jej nedodržanie nemôže mať za následok nesprávny úradný postup, ak si súd splnil povinnosť uvedeného riadneho preskúmania exekučného titulu. Súd nemôže prijať argumentáciu navrhovateľa ani v tom smere, že v dôsledku takéhoto postupu už nebude možné dlžnú sumu voči dlžníkovi žalovať pred všeobecným súdom a následne ju vymôcť. Ak po preskúmaní rozhodcovského rozsudku súd dospeje k záveru, že ide o vadné rozhodnutie, resp. nespôsobilý exekučný titul, je tým prelomená jeho materiálna právoplatnosť aj spôsobilosť byť prekážkou pre riadne sporové konanie pred všeobecným súdom. Je teda nepochybné, že zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia, resp. posudzovaním exekučného titulu vznikla navrhovateľovi majetková ujma, avšak nie v dôsledku nezákonného, lež zákonného postupu exekučného súdu. V tomto ohľade sa súd plne stotožnil s argumentáciou odporcovi a uzavrel, že aj toto zdôvodnenie majetkovej škody navrhovateľa v zmysle návrhy je neprípustné, a nemožno mu vyhovieť.

Pri nemajetkovej ujme súd znovu musí poukázať na neprípustnú paušalizáciu náhrady, ktorá vychádza z rozhodcovej praxe nášho Ústavného súdu, tento nedostatok by však mohol byť v konaní konvalidovaný, ak by dokazovaním mohol súd dospieť k možnosti konkretizácie následkov vo vzťahu ku konkrétnemu

exekučnému konaniu a pochybeniam súdu. Výška náhrady totiž vždy spočíva v úvahe súdu, vychádza zo subjektívnych poznatkov, zhodnocovania jednotlivých okolností, atď. Presná suma náhrady sa nedá vypočítať exaktným spôsobom a s konečnou platnosťou ju môže určiť až súd. Závažnejším pochybením sú však tvrdenia navrhovateľa o legitímnych očakávaniach a zmarených podnikateľských plánoch a aktivitách, frustrácii, úzkosti a pocitu nespravodlivosti. Súd musí pri tomto nároku v zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. zohľadňovať osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a napokon závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Notorietou je už v súčasnosti osoba navrhovateľa aj jeho obchodné praktiky vo vzťahu k spotrebiteľom, ktorým poskytoval úvery. Mnohokrát došlo pri ich skúmaní súdom alebo orgánmi Európskej únie (Komisia, ESĽP) ku konštatovaniu rôznych zákonu odporujúcich postupov, ktorými navrhovateľ vyvolal stav nerovnováhy v právach účastníkov úverových zmlúv v neprospech spotrebiteľov. Obsahom úverovej zmluvy, ale najmä všeobecnými podmienkami poskytovania úveru, ktoré navrhovateľ klientom predkladal a ktoré boli vopred zostavenými formulárovými zmluvami a zmluvnými podmienkami, stanovoval neprimeranú odplatu za úver, neprimerane vysoké sankcie za porušenie podmienok splácania, nevýhodné podmienky pri predčasnom splatení úveru atď. V neposlednom rade klientom zásadným spôsobom sťažil uplatnenie ich spotrebiteľských práv a rozhodovanie sporov presunul na rozhodcovské súdy (bez možnosti odmietnuť takúto zmluvnú podmienku spotrebiteľom), ktoré sa aj pri skúmaní Európskej komisie javili ako predpojaté a neuplatňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.

Posledne uvedený aspekt sa odrazil aj na počte rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli ako exekučný titul predložené s návrhom na vykonanie exekúcie a žiadosťou súdneho exekútora na súdy, a to v enormnom počte. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, potrebu výziev voči navrhovateľovi na doplnenie listín a v mnohých prípadoch zamietnutie žiadosti s tým, že predmetný rozhodcovský rozsudok nebol uznaný spôsobilým exekučným titulom.

Súdu nie je celkom zrejmé, aké mal navrhovateľ očakávania vo vzťahu k predmetným exekučným konaniam, keď legitímnymi by boli vo vzťahu k rýchlemu a zároveň správnemu postupu súdu len v prípade, že by z jeho strany nedochádzalo k zneužívaniu práva, namiesto férovej spotrebiteľskej politiky, t. j. primeraných úrokových sadzieb, primeraných sankcií, umožnenia odmietnuť ponúkané rozhodcovské konanie, prípadne výber takého rozhodcovského súdu, ktorý je oboznámený so spotrebiteľským právom a aj ho uplatňuje. Skutočnosť však bola taká, že v dôsledku množiacich sa nekalých podnikateľských praktík rôznych subjektov poskytujúcich úvery, štátne orgány vrátane súdov takmer na každej mocenskej úrovni museli vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Ak takéto subjekty zahltili súdy svojimi podaniami a uplatnili si svoje práva, vyplývajúce aj z vyššie uvedených nekalých praktík, potom ich reálne očakávania museli obsahovať aj vedomie rizík, ktoré z toho vyplývajú. Podobné je možné konštatovať aj k pocitom frustrácie, úzkosti a pocitu nespravodlivosti navrhovateľa, resp. jeho štatutárov či majiteľov vo vzťahu k postupu exekučného súdu. Súd uznáva, že frustrovane sa môže cítiť aj ten podnikateľ, ktorý nekonal férovo, ale rozhodne to nemôže byť pripisované na vrub spotrebiteľa alebo štátu.

Exekučný súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie do 15 dní. Zámerom tejto lehoty je zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Treba však uviesť, že táto lehota je pre súd záväzná len do tej miery, že jej nedodržanie by mohlo byť označené za zbytočný prieťah a jej podstatné prekročenie by sa prípadne mohlo skúmať aj v rámci disciplinárnej zodpovednosti konkrétneho sudcu. Preto na záver o zbytočných prieťahoch pri tomto postupe súdu spravidla nebude stačiť len prekročenie 15 dňovej lehoty, ale aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu (správanie oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, nečinnosť alebo neefektívna činnosť súdneho exekútora) vrátane ďalšieho priebehu konania, postupu exekútora a exekučného súdu.

Súd rovnako konštatuje, že navrhovateľom tvrdené omeškania tunajšieho súdu s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, čím malo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nezodpovedá skutočnému stavu.

V rámci konania vedeného pod sp. zn. bola dňa 03.08.2011 doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. . Výzvou zo dňa 17.08.2011 požiadal súd povinného, aby v lehote 7 dní oznámil, na aký účel bol čerpaný úver vo výške 60000,- Sk od oprávneného na základe zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX. Povinný na výzvu súdu nereagoval. Súd následne dňa 23.09.2011 vydal poverenie č. XXXX XXXXXX na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. , ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 30.09.2011. Povinný podal dňa 28.01.2013 návrh na zastavenie exekúcie z dôvodov v zmysle § 57 ods. 1 písm. b) zákona č. 233/19995 Z.z.. Podaním doručeným dňa 05.02.2013 podstúpil súdny exekútor súdu podanie povinného - výzva na výmaz exekučného príkazu na zriadenie exekučného záložného práva, ktoré súdny exekútor vyhodnotil ako námietky proti exekúcii. Uznesením č.k. -18 zo dňa 05.03.2013 súd zastavil exekúciu okrem iného aj z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej bol vydaný rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn. . Podaním zo dňa 05.03.2013 požiadal súd súdneho exekútora o vyčíslenie trov exekúcie. Podaním doručeným dňa 14.03.2013 postúpil súdny exekútor podanie povinného - žiadosť o odblokovanie majetku. Súd následne upovedomil povinného o skutočnosti, že po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým došlo k zastaveniu exekúcie oznámi súdny exekútor správe katastra zrušenie záložného práva. Oprávnený podal dňa 02.04.2013 odvolanie proti uzneseniu č.k. -18 zo dňa 05.03.2013, v rámci ktorého požiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne prerušil konanie a Súdnemu dvoru EÚ predložil prejudiciálne otázky uvedené v odvolaní. Podaním doručeným dňa 11.04.2013 si súdny exekútor vyčíslil trovy exekúcie. Povinný v rámci podania doručeného dňa 07.05.2013 uviedol, že s napadnutým uznesením tunajšieho súdu súhlasí. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. -57 zo dňa 19.11.2013 uznesenie č.k. -18 zo dňa 05.03.2013 potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Podaním doručeným dňa 20.01.2014 podal oprávnený dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -57 zo dňa 19.11.2013, v rámci ktorého požiadal dovolací súd, aby napadnuté uznesenie Krajského súdu ako aj označené rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne prerušil konanie a Súdnemu dvoru EÚ predložil prejudiciálne otázky uvedené v dovolaní. Podaním doručeným dňa 16.01.2014 podal oprávnený dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -57 zo dňa 19.11.2013, v rámci ktorého požiadal dovolací súd, aby napadnuté uznesenie Krajského súdu zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súdu SR uznesením č.k. -102 zo dňa 24.02.2015 vo výroku I. konanie o dovolaní oprávneného zastavil, vo výroku II. návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol, vo výroku III. návrh oprávneného odmietol a vo výroku IV. nepriznal povinnému návrhu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Súd následne uznesením č.k. -113 zo dňa 15.07.2015 nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Z vyššie uvedených skutočností teda vyplýva, že exekučný súd v navrhovateľom uvádzanom časovom horizonte od 18.01.2010 do 05.10.2010 nemohol vykonávať právne relevantné úkony potrebné pre posúdenie žiadosti o udelenie poverenia o vykonanie exekúcie, keďže žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol súdu doručená až dňa 03.08.2011. V rámci predmetného spisu súd od podania návrhu súdnym exekútorom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie až do skončenia exekúcie vykonával právne relevantné úkony potrebné pre posúdenie žiadosti o udelenie poverenia o vykonanie exekúcie a ďalší právne relevantný postup v konaní.

V rámci konania vedeného pod sp. zn. bola dňa 03.04.2009 doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. . Súd následne dňa 06.05.2009 vydal poverenie č. XXXX XXXXXX na vykonanie exekúcie na podklade rozsudku stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. , ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 14.05.2009. Dňa 18.06.2009 bolo súdu doručené od súdneho exekútora podanie označené ako urgencia o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 06.07.2009 požiadal oprávnený o informáciu o stave konania, keďže súdny exekútor stále neobdržal poverenie na vykonanie exekúcie. Podaním zo dňa 27.10.2011 požiadal súd súdneho exekútora o predloženie zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Dňa 30.11.2011 doložil súdny exekútor požadovanú zmluvu. Uznesením č.k. -16 zo dňa 05.12.2011 súd zastavil exekúciu okrem iného aj z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej bol vydaný rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn. . Podaním zo dňa 05.12.2011 vyzval súd súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekúcie. Oprávnený podal dňa 27.12.2011 odvolanie proti uzneseniu č.k. -16 zo dňa 05.12.2011, v rámci ktorého požiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil. Súdny exekútor dňa 11.01.2012

doručil súdu vyčíslenie trov exekúcie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. -30 zo dňa 25.04.2012 napadnuté uznesenie č.k. -16 zo dňa 05.12.2011 potvrdil s tým, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú. Súd následne uznesením č.k. -33 zo dňa 20.06.2012 zaviazal oprávneného, aby súdnemu exekútorovi nahradil trov exekúcie vo výške 40,- Eur. Z vyššie uvedených skutočností teda vyplýva, že exekučný súd v navrhovateľom uvádzanom časovom horizonte od 06.01.2009 do 06.05.2009 (omeškanie spätne 5 mesiacov od 06.05.2009) nemohol v časti časového úseku od 06.01.2009, resp. skôr, do 03.04.2009 vykonávať právne relevantné úkony potrebné pre posúdenie žiadosti o udelenie poverenia o vykonanie exekúcie, keďže žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol súdu doručená až dňa 03.04.2009. V rámci predmetného spisu súd od podania návrhu súdnym exekútorom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie až do skončenia exekúcie vykonával právne relevantné úkony potrebné pre posúdenie žiadosti o udelenie poverenia o vykonanie exekúcie a ďalší právne relevantný postup v konaní.

Súd konštatuje, že navrhovateľom tvrdené omeškania tunajšieho súdu s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, čím malo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nezodpovedá skutočnému stavu.

Súd vychádzajúc zo zásady, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, neuznal argumenty navrhovateľa a uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považuje za nedôvodný v celom rozsahu. Z dôvodu hospodárnosti konania súd neskúmal ďalšie okolnosti, tvrdené sporovými stranami ani nevykonával ďalšie dokazovanie vo veci. Na základe vyššie uvedených skutočností návrh ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V spore úspešný odporca si vo svojom písomnom vyjadrení síce uplatnil náhradu trov konania, avšak tieto bližšie nevyčíslil a zo súdneho spisu ani žiadne vzniknuté trovy nevyplývajú. Preto súd rozhodol tak, že odporcovi túto náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.