Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_19C-201-2014.pdf
PDF · 94.29 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/201/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov samosudkyňou JUDr. Danielou Baranovou v právnej veci žalobcu: CETELEM SLOVENSKO a.s., so sídlom Panenská 7, 812 36 Bratislava, IČO: 35 787 783 zastúpeného JUDr. Helenou Strachotovou, usadenou euroadvokátkou, so sídlom Hviezdoslavova 7, 036 01 Martin proti žalovanej: U. O., A.. XX.X.XXXX, W. U. X, XXX XX D., o zaplatenie 2.130,29 eura s prísl., takto
rozhodol:
1. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 261,86 eura s 8,5% úrokmi z omeškania ročne od 28.9.2013 do zaplatenia v mesačných splátkach vo výške 40 eur splatných do 15.dňa v mesiaci počnúc od 1.3.2016 do úplného vyrovnania dlhu pod stratou výhody splátok.
2. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 323,10 eura s 8,5% úrokmi z omeškania ročne od 8.10.2013do zaplatenia v mesačných splátkach vo výške 40 eur splatných do 15.dňa v mesiaci počnúc od 1.3.2016 do úplného vyrovnania dlhu pod stratou výhody splátok.
3. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
4. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania na súdnom poplatku vo výške 62,22 eura a na trovách právneho zastúpenia vo výške 116,34 eura na účet právnej zástupkyne žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 288.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.130,29 eura s príslušenstvom a to na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 12.10.2012 a zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 12.10.2012, z ktorých povinností žalovaný nesplnil.
Žalovaný s návrhom nesúhlasil, poukázal na ustanovenie § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak poskytne dodávateľ spotrebiteľovi plnenie a spotrebiteľ si ho neobjednal, nie je spotrebiteľ povinný plnenie vrátiť, ani ho uschovať. Vylúčené sú aj ďalšie nároky dodávateľa voči spotrebiteľovi. V danom prípade žiadnu úverovú kartu nežiadal, ani nechcel, táto mu bola doručená a v podstate mu bola nanútená. Poukázal taktiež na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Z.z. o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko chýba rozpis splátok v zmysle ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona. Poukázal taktiež na to, že úrok je navyše úžerný pre vysokú úrokovú sadzbu 44,50 % ročne. Keďže platne uzavrel iba úver vo výške 395 eur na nákup spotrebného tovaru, z ktorej sumy uhradil 133,14 eura, zostáva mu zaplatiť už iba 261,86 eura. Túto sumu žiadal, aby súd mu povolil platiť v splátkach vo výške 20 eur splatných do 15.dňa v mesiaci počnúc od najbližšieho mesiaca od vyhlásenia rozhodnutia z dôvodu jeho osobných, zárobkových a majetkových pomerov, keďže má čistý príjem okolo 600 eur a platí výživné na dcéru 150 eur a na syna 110 eur aj pôžičky vo výške 100 a 30 eur mesačne.
Žalobca voči tomu oponoval tvrdením, že žalovanému nenanútil žiaden právny úkon, o ktorý nežiadal a poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 395 eur nebolo podmienené podpisom v časti 3 čl. 23 úverovej zmluvy. Pokiaľ nechcel z úverovej karty finančné prostriedky čerpať, nemal ponuku žalobcu využiť a z úverovej karty financie čerpať. Ohľadom výšky úrokovej sadzby poukázal na povahu subjektu poskytujúceho úveru s tým, že nie je možné porovnať banky a nebankové subjekty, keďže nebankové subjekty poskytujú úvery s väčším rizikom ako banky a takéto úvery ani nie sú zaistené, a preto je takéto riziko drahšie, pričom cena rizika sa prejavuje práve vo výške odplaty za poskytnutý úver. Preto požadovaný zmluvný úrok neprekračuje hodnotu priemernej úrokovej miery pre daný typ úveru a stanovená úroková sadzba nie je v rozpore s dobrými mravmi.
2. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, svedkyne Bc. Petry Baranovej, oboznámením listinných dokladov a zistil tento skutkový stav:
Žalobca je vedený v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, v oddieli Sa, vo vložke č. 2435/ B s dňom zápisu 10.5.2000 v predmete činnosti o.i. poskytovanie úverov.
Žalovaný je fyzická osoba - spotrebiteľ.
Dňa 12.10.2012 na formulári nazvanom Zmluva o spotrebiteľskom úvere/Zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb uzavreli títo účastníci v časti 1 zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ktorej predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru na cenu tovaru alebo služby 439 eur s priamou platbou predajcovi 44 eur. Výška úveru bola stanovená na 395 eur, výška mesačnej splátky 31,48 eura pri počte mesačných splátok 18. Splatnosť mesačnej splátky bola stanovená 15.deň v mesiaci, splatnosť prvej mesačnej splátky bola stanovená 15.11.2012 a konečná splatnosť úveru 15.4.2014. Výška úrokovej sadzby bola stanovená 44,50 % ročne ako fixná, RPMN 54,82 %, celková čiastka k zaplateniu činila 548,46 eura. Poplatok za poistenie predstavoval 3,33 eura. V časti 2 tejto formulárovej zmluvy účastníci mali uzavrieť zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty pre výšku úverového rámca 5.000 eur s tým, že aktuálna výška úverového rámca predstavuje 600 eur. Výška mesačnej splátky predstavuje min. 5 % z dlžnej čiastky zaokrúhlenej na najbližší násobok 300 eur. Splatnosť mesačnej splátky 10.deň v mesiaci, poplatok za správu revolvingového úveru bol uvedený s odkazom na sadzobník poplatkov. Výška úrokovej sadzby 28,68 % ročne fixná, RPMN 45,94 %, splatnosť prvej mesačnej splátky bola stanovená 10.deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bolo uskutočnené prvé čerpanie revolvingového úveru, poplatok za poistenie bol stanovený na 3,33 eura.
Ako vyplýva z potvrdenia predloženého žalobcom, žalovanému bola poskytnutá 18.10.2012 suma 395 eur a tento uhradil na úver dňa 12.11.2012 31,48 eura a dňa 13.2.2013 101,66 eura, celkom 133,14 eura. Listom zo dňa 22.10.2012 žalobca žalovanému oznámil, že „za vernosť a predovšetkým za zodpovednosť pri splácaní jeho úveru na nákup tovaru akceptuje jeho návrh na uzavretie zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a zasiela mu kreditnú kartu CETELEM s tým, že k tejto kreditnej karte bol zaslaný v samostatnej zásielke PIN kód doporučene do vlastných rúk“.
Na základe potvrdenia žalobcu žalovaný uskutočnil výber na túto kreditnú kartu dňa 9.11.2012 vo výške 500 eur, dňa 12.11.2012 vo výške 800 eur a 13.11.2012 vo výške 200 eur, celkom vyčerpal 1.500 eur. Dňa 13.2.2013 uhradil na tieto platby sumu 176,90 eura.
Listom zo dňa 10.9.2013 oznámil žalobca žalovaného vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru č. 42710779520001 vo výške k spotrebiteľskému úveru vo výške 395 eur s tým, že žiadal dlžnú čiastku uhradiť do 14 dní od doručenia oznámenia, ktoré si žalovaný neprevzal v odbernej lehote.
Listom zo dňa 29.9.2013 vyhlásil žalovaný žalovanému mimoriadnu splatnosť revolvingového úveru č. 42710779521100 a žiadal ho o uhradenie dlžnej čiastky vo výške 1.648,59 eura do 14 dní od doručenia tohto oznámenia. Ani túto zásielku si žalovaný neprevzal v odbernej lehote.
Z výsluchu žalovaného súd zistil, že „išiel vtedy kúpiť televízor do predajne OKAY Slovakia, ktorá je pri Kauflande na Sídlisku Sekčov v Prešove. Pani predavačka, ktorá mu to predávala, v podstate s ním jednala o tejto zmluve o spotrebiteľskom úvere, nepamätá si, aby o čomkoľvek hovorili v súvislosti s poistením. Nepamätá si ani, či mu boli dané, resp. či bol oboznámený s obchodnými podmienkami a
sadzobníkom poplatkov. Mal platiť mesačnú splátku okolo 32 eur, čo spočiatku aj platil, lenže v januári 2013 dala jeho manželka návrh na rozvod a následne potom, keď sa rozviedli, aj došlo k vyporiadaniu BSM. Čo sa týka zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere, nemienil brať kreditnú kartu. Mal v tom čase kreditnú kartu z VÚB, tá mu postačovala, ale táto karta prišla niekedy pred Vianocami a keďže bolo pred Vianocami, tak jednoducho túto kreditnú kartu prijal. Keby mu nebola poslaná táto kreditná karta, tak by v žiadnom prípade nežiadal o vydanie kreditnej karty, a ani to nepotreboval. Ale z kreditnej karty čerpal finančné prostriedky a splátky neplatil.
Z rozvodového rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 21.1.2013 č.k. 24P 208/2012-45 súd zistil, že žalovaný má vyživovaciu povinnosť na plnoletého syna H., študenta vysokej školy a maloletú dcéru N. na túto vo výške 180 eur mesačne a jeho priemerný mesačný príjem predstavoval cca 650 eur mesačne.
Z výsluchu svedkyne Bc.F. W. súd zistil, že „pracovala v predajni OKAY v Prešove na ul. Arm. Gen. Svobodu ako predavačka. Ak prišiel nejaký zákazník, že si chce tovar zobrať na splátky, tak to prebiehalo tak, že prešli akú sumu chcel požičať, aké chcel splátky, po koľko bude platiť mesačne, aké bude mať spolu náklady. Následne priniesol doklady totožnosti občiansky, druhý doklad totožnosti vodičsky preukaz alebo kartičku poistenca a zistila osobné a zárobkové údaje. Potom sa dopísala suma, prekontrolovala to a odoslala žalobcovi a keď tento zmluvu schválil, mohla sa vytlačiť, opečiatkovať a podpísať. Všetky zmluvy prišli elektronicky, len ich na predajni vytlačili, opečiatkovali, podpísali, jedna zmluva zostala klientovi, druhá v prevádzke. Spotrebiteľa poučila o tom kedy má platiť prvú splátku, v akej výške a aké sú jeho náklady. Poistenie sa dávalo automaticky, boli poučení, že poistenie treba dávať kvôli tomu, aby v prípade neplatenia alebo straty zamestnania bol úver poistený. Klient bol s tým oboznámený aj s výškou poplatku za poistenie“. Na otázku, či požiadal žalovaný, že chce súčasne so splatením splátok toho tovaru aj kreditnú kartu uviedla, že „oni to posielajú automaticky.“ Iné typy formulárových zmlúv nemali k dispozícii. Keby žalovaný prehlásil, že nechce kreditnú kartu, kontaktovala by žalobcu, čo má v takom prípade robiť ďalej. O tom, že žalovaný uzatvára dve zmluvy súčasne mu nepovedala, lebo sama to nevedela, považovala túto zmluvu kvázi za jednu.
3.Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:
Predmetom konania je nárok žalobcu vyplývajúci z uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý právny nárok sa riadi ustanoveniami Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
K výroku 1. rozsudku:
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa ustálenej praxe súdov / napr. nález Ústavného súdu ČR zo 7.mája 2009, sp.zn. I. ÚS 523/2007, uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011 č.k. IV.ÚS 55/2011-19, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.apríla 2012, sp.zn. 5Cdo 26/2011/ dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Je pravidlom, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, či bol prípadne výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi zmluvy., pričom v spotrebiteľskej zmluve vždy je spotrebiteľ považovaný za slabšiu stranu. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.
V danom prípade súd zistil, že právny predchodca žalobcu vo formulárovej zmluve uviedol pri spotrebiteľskom účelovom úvere ročnú úrokovú sadzbu 44,50 %, pričom podľa štatistických údajov Národnej banky Slovenska v decembri 2012 bola priemerná úroková sadzba u spotrebiteľských úverov od 1 - 5 rokov vo výške 12,89 % ročne. Je evidentné, že sa jedná o niekoľkonásobné prekročenie
priemernej úrokovej sadzby, a preto tento úver je potrebné považovať za absolútne právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi. Súd sa nestožňuje s názorom žalobcu, že u nebankových subjektov je vyššie riziko a teda je potrebné aj odlišne posudzovať oprávnenosť a výšku úrokovej sadzby. Vyššie riziko u nebankových subjektov pri poskytovaní spotrebiteľských úverov zakladajú a spôsobujú samotné tieto subjekty tým, že napriek rozhodovacej praxi súdov naďalej masívne a hromadne porušujú spotrebiteľskú legislatívu. V danom prípade teda u tohto účelového úveru žalobcovi patrí iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka, ktorý spočíva v rozdiele medzi výškou poskytnutého finančného plnenia t.j. 395 eura a zaplatenou sumou 133,14 eura teda 261,86 eura. Súd priznal túto sumu žalobcovi aj s príslušnými úrokmi z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na vládne nariadenie č. 87/1995 Z.z. odo dňa predpokladaného doručenia výzvy na vrátenie finančných prostriedkov a lehoty na vydanie v ňom stanovenej.
K výroku 2. rozsudku:
Z genézy prípadu vyplýva, že v danom prípade žalovaný nemal záujem o uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a žalobca zmluvou o úvere na nákup tovaru vnútil žalovanému vopred aj druhý úkon, ktorý nebol v danom okamihu vo sfére jeho záujmu, pretože podpisom želanej zmluvy o úvere sa spotrebiteľ súčasne podpísal aj pod tú časť textu, ktorá sa týka aj dojednania revolvingového úveru, teda vzťahu, ktorý mal vzniknúť aj v budúcnosti. Túto skutočnosť potvrdila aj vypočutá svedkyňa Bc. Petra Baranová, ktorá s ním zmluvu uzatvárala.Takéto konanie je kvalifikované v rozhodovacej praxi súdov ako nekalá praktika. Súd v tejto súvislosti poukazuje na zverejnené rozhodnutia slovenských súdov vo veciach ochrany spotrebiteľa, napr. rozhodnutia Okresného súdu Košice - okolie z 8.3.2010 č.k. 17Cb/95/2009-83. Obchodná praktika sa podľa ustálenej súdnej praxe považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutia o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Nekalé obchodné praktiky sú zakázané a keďže sú v zrejmom rozpore s vyššie uvedenými právnymi ustanoveniami, právny úkon dosiahnutý nekalou obchodnou praktikou je absolútne neplatne právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Súd sa nestotožnil s obranou žalovaného s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak poskytne dodávateľ spotrebiteľovi plnenie a spotrebiteľ si ho neobjednal, nie je spotrebiteľ povinný plnenie vrátiť ani ho uschovať; vylúčené sú aj ďalšie nároky dodávateľa voči spotrebiteľovi. Nevyžiadaným plnením je aj ďalšie opakujúce sa plnenie poskytnuté spotrebiteľovi na základe zmluvy uzavretej prostriedkami diaľkovej komunikácie, ak spotrebiteľ výslovne o takéto plnenie nepožiadal. Ak dodávateľ nepreukáže opak, považuje sa opakujúce sa plnenie vždy za nevyžiadané. V danom prípade sa nejednalo o poskytnutie plnenia bez predchádzajúceho objednania, napr. zaslanie tovaru bez akejkoľvek predchádzajúcej objednávky tovaru spoliehajúc sa na nečinnosť spotrebiteľa a na to, že by musel tovar vrátiť, pokiaľ nemá o neho záujem. Na takéto prípady predmetné ustanovenie spadá a dopadá, čo nie je v prípade nanúteného revolvingu. Z tohto dôvodu je teda potrebné posúdiť predmetný právny úkon, z ktorého žalobca uplatňuje nároky ako absolútne neplatný právny úkon, a preto by žalobcovi patrili iba nároky súvisiace s vydaním bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorý spočíva v rozdiele medzi sumou vybratých finančných prostriedkov t.j. 1 500 eura a zaplatenou sumou 176,90 eura, teda 838,50 eura.
Súd priznal túto sumu žalobcovi aj s príslušnými úrokmi z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na vládne nariadenie č. 87/1995 Z.z. odo dňa predpokladaného doručenia výzvy na vrátenie finančných prostriedkov a lehoty na vydanie v ňom stanovenej.
Podľa § 160 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Súd povolil žalovanému splácanie dlhu v splátkach vo výške 40 eur mesačne, ktorú výšku považoval za primeranú okolnostiam prípadu a zárobkovým možnostiam žalovaného a to na základe jeho žiadosti ako reakciu na jeho osobné zárobkové a majetkové pomery a to, že žalobca hrubo porušil svoje povinnosti
dodávateľa spotrebiteľskej služby v danom prípade, a preto z následkov tohto hrubého porušenia svojho postavenia, musí znášať aj skutočnosť splátkového zaplatenia predmetného úveru.
4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.2 a keďže žalobca mal úspech v časti predstavujúcej 74,4 % a neúspech v časti predstavujúcej 25,6 % a preto je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi 48,8 % z oprávnených trov konania a to na súdnom poplatku sumu 62,22 eur a na trovách právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za tieto úkony právnej služby á 91,30 / prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby/ plus 2x8,04 eur režijný paušál plus 20% DPH, čo spolu predstavuje 238,42 eura a 48,8% sumu 116,34 eura.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov. Odvolanie je potrebné podať v 2 písomných vyhotoveniach. V odvolaní má sa popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v čom sa vidí nesprávnosť tohto rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 251 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.