Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-546-2013.pdf
PDF · 85.54 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/546/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej vo veci navrhovateľky: O. A., nar. 7. XX. XXXX, bytom v G., N. 11, zastúpenej JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti odporcovi: Richard Pulik, nar. 11. 6. 1960, bytom v Košiciach, Bukureštská 11, zastúpenému B., TORMA & A. s.r.o., Advokátska kancelária, S. 3, G., o zrušenie spoločného nájmu bytu, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 28. mája 2013 č. k. 15C/546/2011-58
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice I (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom zrušil právo nájmu účastníkov konania k bytu č. XX, 8. poschodie, nachádzajúcemu sa na N. č. XX v G., v bloku XXXE, sekcia L., pozostávajúcemu z 2 izieb, kuchyne a príslušenstva a za výlučnú nájomkyňu a členku družstva určil navrhovateľku.
Ďalším výrokom odporcovi uložil povinnosť sa z bytu vysťahovať a odovzdať ho navrhovateľke do 30 dní po zabezpečení náhradného bytu navrhovateľkou.
Účastníkom náhradu trov konania súd nepriznal.
Rozhodol tak na základe návrhu (aj po pripustenej zmene návrhu), ktorým sa navrhovateľka domáhala, aby súd zrušil spoločný nájom účastníkov konania k predmetnému bytu s tým, že výlučnou nájomkyňou bytu sa stane navrhovateľka a odporca nemá nárok na bytovú náhradu, a to na tom skutkovom základe, že dňa 17. 9. 2007 odporca opustil byt aj s vecami osobnej potreby za účelom spolužitia s inou ženou. Súd mal za preukázané, že manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice I z 11. júna 2009 č. k. 18C/72/2008-32, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. júla 2009. Z manželstva účastníkov konania deti nepochádzali. Podľa písomného stanoviska prenajímateľa Q. G. - K., N. XX, G., z 11. augusta 2011, účastníkom konania bol počas trvania ich manželstva pridelený 2-izbový družstevný byt č. XX na ulici N. XX v G., vzniklo im spoločné členstvo v družstve a spoločný nájom k bytu. Za výlučného nájomcu predmetného bytu navrhol prenajímateľ ponechať toho z rozvedených manželov, ktorého ekonomická situácia umožní hradiť náklady spojené s užívaním bytu.
Z výpovede navrhovateľky súd zistil, že v predmetnom byte býva spoločne so synom z predchádzajúceho vzťahu, ktorý je plnoletý. Odporca asi pred 5 rokmi opustil byt, zobral si všetky veci osobnej potreby. V roku 2009 prišiel do bytu s tým, že by chcel prespať v byte, lebo má problémy s podnájmom. Napokon ostal v byte 5 týždňov a dňa 15. 12. 2009 opätovne odišiel z bytu. Od tej doby sa do bytu nevrátil. V súčasnej dobe žije v podnájme so svojou priateľkou. Navrhovateľka inú možnosť
bývania nemá. Odporca sa vo svojej výpovedi k návrhu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu pripojil. Z bytu v roku 2007 odišiel, všetky veci si z bytu nezobral, neodišiel s úmyslom natrvalo opustiť spoločnú domácnosť. Pokiaľ v byte býval, zúčastňoval sa aj na platbách spojených s užívaním bytu. Nemal k dispozícii kľúče, lebo bol vymenený zámok na byte navrhovateľkou. Býva v podnájme a inú možnosť bývania nemá.
Súd poukázal na ustanovenia § 703 ods. 1, 2, § 705 ods. 1, 2, § 712a ods. 8 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), pričom uzavrel, že účastníci konania sa za trvania manželstva stali spoločnými členmi Územného bytového družstva G. - K., N. XX, G., spoločnými nájomcami 2-izbového družstevného bytu č. XX na ulici N. XX v G.. Rozsudkom Okresného súdu Košice I z 11. júna 2009 č.k. 18C/72/2008-32, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. júla 2009, bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, medzi manželmi nedošlo k dohode o zrušení práva spoločného nájmu tohto bytu. Po rozvode manželstva v byte ostala bývať navrhovateľka so synom z predchádzajúceho vzťahu. Vzhľadom na to, že v byte býva naďalej navrhovateľka spoločne s plnoletým synom, za výlučnú nájomkyňu a členku družstva súd určil navrhovateľku, lebo nemá inú možnosť bývania. Odporcovi súd uložil povinnosť byt vypratať do 30 dní po zabezpečení náhradného bytu navrhovateľkou, lebo neboli navrhovateľkou preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by odporcovi postačovalo náhradné ubytovanie, prístrešie alebo neposkytnutie žiadnej bytovej náhrady.
Ďalej súd poukázal na ustanovenie § 97 ods. 1 až 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a uviedol, že odporca na pojednávaní konanom 4. decembra 2012 vzniesol vzájomný návrh, ktorým žiadal vyporiadať členský podiel k predmetnému bytu. Konanie o vyporiadanie členského podielu k bytu nie je súčasťou spojeného konania s konaním o zrušenie spoločného nájmu bytu, ale samostatnou časťou konania a vzhľadom na procesný návrh odporcu, o ktorom bude súd konať ďalej, súd vyzval odporcu na odstránenie vád návrhu postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, lebo rozhodnutie, v ktorom sa riešila bytová otázka, bolo v záujme oboch účastníkov konania.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním odporca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Rozhodnutie súdu, ktorým určil za výlučnú nájomníčku predmetného bytu navrhovateľku, pričom vychádzal zo skutočnosti, ako uvádza v odôvodnení, že navrhovateľka býva v byte naďalej spoločne s plnoletým synom, považuje za nesprávne. Odvolateľ má za to, že súd pri svojom rozhodovaní absolútne nezohľadnil zásadu dobrých mravov, a síce skutočnosť, že aj odporca by bol býval v predmetnom byte, ak by ho navrhovateľka počas samotných Vianoc „nevyhodila z bytu,“ keď vymenila zámok a odporcu doň viac nevpustila. V súvislosti s odôvodnením prvostupňového súdu, že navrhovateľke ponecháva predmetný byt aj z dôvodu, že navrhovateľka nemá inú možnosť bývania, dáva do pozornosti, že tú nemal ani odporca v čase keď ho navrhovateľka vyhodila z bytu a svoju bytovú otázku musel vyriešiť formou nájmu, pričom v prenajatom byte žije doposiaľ, a teda ani on nemá inú možnosť bývania.
Odvolateľ poukazuje ďalej na to, že prvostupňový súd si vyžiadal stanovisko Územného bytového družstva G. - K., ktorý za výlučného nájomcu predmetného bytu navrhol ponechať toho z rozvedených manželov, ktorého ekonomická situácia umožní uhradiť náklady spojené s užívaním bytu, čo vo veci konajúci súd absolútne neskúmal a odporca nemal ani možnosť na predmetné stanovisko Územného bytového družstva Košice - K. reagovať a navrhnúť doplnenie dokazovania v rovine preukazovania splnenia požiadavky solventnosti.
Na základe uvedeného má odporca za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu je arbitrárne, nepresvedčivé, nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku nespravodlivé. Účel odôvodnenia rozhodnutia súdu v zmysle § 157 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku spočíva predovšetkým v preukázaní správnosti súdneho rozhodnutia, pričom odôvodnenie musí byť zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. V opačnom prípade dochádza, aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky (podľa ktorej právo na
spravodlivý proces, ako aj právo na súdnu ochranu vyžadujú, aby rozhodnutie súdu bolo riadne, t.j. najmä logicky a presvedčivo odôvodnené), k porušovaniu práv účastníka konania na spravodlivý proces v zmysle čl.6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl.46 ods. 1 Ústavy. V súvislosti s tým dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06 a sp. zn. IV. ÚS 150/03 č.327/2003.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 10. februára 2016 o 9,20 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 1,3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.).
Uvedený rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
Odporca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení. Uvedený dôvod sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Dôvody napadnutého rozsudku sú podrobné, presvedčivé, zodpovedajú zákonu, preto sa odvolací súd s týmito v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Odvolacie argumenty odporcu, ani skutočnosti uvedené v odvolaní, neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Neobstojí preto tvrdenie odporcu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa zákonné požiadavky v zmysle § 157 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Odporca v odvolaní nedôvodne namieta aj skutočnosť, že nemal možnosť reagovať na stanovisko Územného bytového družstva Košice - K. a navrhnúť doplnenie dokazovania v rovine preukazovania splnenia požiadavky solventnosti.
Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1), pričom povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobnom návrhu a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho
procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva, v danom prípade na odporcovi. Je potrebné zdôrazniť, že iné než navrhnuté dôkazy súd vykonáva iba výnimočne.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom 28. mája 2013 vyplýva, že pred vyhlásením uznesenia, ktorým súd vyhlásil dokazovanie za skončené, účastníkom bolo dané poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého musia predložiť alebo označiť všetky dôkazy najneskôr do vyhlásenia predmetného uznesenia. Účastníci prehlásili, že návrhy na ďalšie dokazovanie nemajú a nevyužili ani právo vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.
Účastníci nenavrhli rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania, preto o ich náhrade nebolo potrebné rozhodnúť (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.