Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-211-2013.pdf
PDF · 104.95 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/211/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej vo veci žalobcu X. A. T., a.s., IČO: 36 234 176, Teplická 147, Piešťany proti žalovanému L. O., nar. 8. 8. XXXX, naposledy bytom Y. XX, Q., toho času na neznámom mieste, zastúpeného JUDr. Antóniou Svičinovou, zamestnankyňou Okresného súdu Košice - okolie, v konaní o zaplatenie 362,08 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 9. januára 2013 č. k. 18C/290/2012-48
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice II (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozhodol tak na základe návrhu, ktorým sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 344,96 Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,024 % denne od 23. 9. 2009 až do zaplatenia a zmluvnú pokutu 17,12 Eur.
Z dôvodu, že žalovaný sa zdržiava na neznámom mieste, bol mu v súlade s ustanovením § 29 O.s.p. ustanovený v konaní opatrovník. Podľa predloženej kópie úverovej zmluvy č. 3611226109 mal byť žalovanému poskytnutý úver vo výške 995,82 Eur, ktorý mal žalovaný splatiť v 36 mesačných splátkach po 43,12 Eur. V zmluve je uvedená len ročná priemerná miera nákladov („RPMN") 36,5%. Úver mal byť vyplatený žalovanému poštovou poukážkou, žalovaný ho mal uhrádzať v pravidelných mesačných splátkach počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po dátume poskytnutia úveru. Súčasťou zmluvy mali byť Úverové podmienky nachádzajúce sa na rube zmluvy, ako aj na samostatnom liste. Zmluva súčasne uvádza, že podpisom zmluvy spoločnosť (žalobca) a klient (žalovaný) uzatvárajú súčasne zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru I, II, ktorých podmienky sú upravené v Úverových podmienkach. Úverové zmluvné podmienky žalobcu, boli predložené ako samostatná listina, a nie je zrejmé, či boli aspoň v časti reálne súčasťou zmluvy, a či žalovaný bol s nimi skutočne oboznámený (samostatnú, od zmluvy oddelenú existenciu Úverových podmienok, predpokladá už samotná úverová zmluva, ako bolo vyššie zmienené). Uzatvorením zmluvy a poskytnutím úveru sa stáva spoločnosť veriteľom podľa tejto zmluvy, súčasne sa ale konštatuje, že uzatvorením zmluvy sa veriteľ zaväzuje klientovi poskytnúť dohodnutý úver a klient sa zaväzuje úver vrátiť a zaplatiť úroky. Úverové podmienky v nasledujúcej časti „uzatvorenie zmluvy“, naopak uvádzajú, že ak spoločnosť prijme návrh klienta, oznámi mu túto skutočnosť a úverová zmluva sa stáva platnou a účinnou podpisom posledného z účastníkov zmluvy. Zo zmluvných ustanovení Úverových podmienok nie je tak vôbec zrejmé, či išlo o zmluvu o úvere, ako konsenzuálny kontrakt, alebo reálny kontrakt zodpovedajúci zmluve o pôžičke. Hlava 5. Úverových podmienok uvádza, že klient je povinný riadne a včas splácať poskytnutý úver
v pravidelných mesačných splátkach, ktorých počet, výška a termín splatnosti, sú určené v úverovej zmluve. V jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny a úroky, ktoré je klient podľa zmluvy a úverových podmienok povinný platiť. Výška úroku sa zistí ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru. Hlava 14 § 3 „Záverečné ustanovenia“ upravuje v prípade omeškania úhrady splátky riadneho úveru alebo jej časti povinnosť na zaplatenie úroku z omeškania 0,08% z dlžnej čiastky denne a povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 8 % z čiastky, s úhradou ktorej je klient v omeškaní po čas dlhší ako 7 dní. Predčasná splatnosť dlhu pre prípad omeškania žalovaného s úhradou splátok je obsahom Hlavy 7 § 3 Úverových podmienok, podľa ktorého ustanovenia bol povinný uhradiť na požiadanie veriteľa celý dlh, ak sa oneskoril s platením aspoň dvoch splátok alebo sa oneskoril s platením jednej splátky pod dobu dlhšiu ako tri mesiace. Z listiny označenej ako „splátkový kalendár zmluvy“ a vyjadrenia žalobcu vyplýva, že splatnosť mesačných splátok dlhu bola určená vždy na 11. deň v kalendárnom mesiaci počnúc od 11. 1. 2007, teda od kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci výplaty finančnej čiastky žalovanému. Za omeškanie s úhradou splátky splatnej dňa 11. 4. , 11. 5. , 11. 6. , 11. 7. a 11. 8. 2007, ktoré žalovaný uhradil až po uplynutí 7. dňa od ich splatnosti, si žalobca uplatňoval právo na zaplatenie zmluvnej pokuty 8 % z dlžnej čiastky, čo predstavovalo podľa jeho vyčíslenia sumu17,12 Eur. Žalovaný uhradil 27 splátok v celkovej výške 1.207,33 Eur, poslednú za mesiac apríl 2009. Ďalšie splátky (29. až 36.) splatné v mesiacoch máj až december 2009 nezaplatil, čo zodpovedalo neuhradenému záväzku vo výške 344,96 Eur.
Súd uzavrel, že z predloženej „úverovej zmluvy/návrhu na uzavretie úverovej zmluvy“ vyplýva, že záväzkový vzťah účastníkov konania, je svojou povahou spotrebiteľskou zmluvou upravenou ustanoveniami § 52 Obč. zák. a nasl. a ustanoveniami zák. č. 258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca vystupoval ako dodávateľ, teda osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti, žalovaný ako fyzická osoba spotrebiteľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej činnosti pri uzatváraní a plnení zo zmluvy. Súd poukázal na ust. § 2, § 4 ods. 2, 3 zák. č. 258/01 Z. z., pričom zdôraznil, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľská zmluva „úverová zmluva“ medzi účastníkmi konania, mala byť založená na zmluve o úvere, na čo odkazujú aj „základné ustanovenia“ Úverových podmienok tejto zmluvy. Súd ďalej poukázal na ust. § 497 a § 499 Obch. zák. s tým, že zo samotného znenia zmluvy takáto úprava právnych vzťahov účastníkov konania nevyplýva. Zmluva o úvere je svojou povahou zmluvou konsenzuálnou, teda nevyžaduje pre svoj vznik poskytnutie peňažných prostriedkov, ale práve existenciu záväzku veriteľa na ich poskytnutie a súčasne dlžníkovi vzniká záväzok poskytnuté finančné prostriedky vrátiť aj s odplatou, ak jej vyplatenie bolo dohodnuté a je to obvyklé vzhľadom na predmet podnikania veriteľa. Predložená listina však úpravou práv a povinností zmluvných strán nezodpovedá zákonnej úprave podstatných náležitostí zmluvy o úvere, keďže z nej žalobcovi ako veriteľovi nevznikla povinnosť poskytnúť finančné prostriedky, len konštatuje výplatu peňažných prostriedkov vo výške 995,82 Eur poštovou poukážkou. Z Úverových podmienok, o ktorých nie je zrejmé, či boli súčasťou zmluvy a v akom rozsahu, vyplýva, že k vzniku záväzkového vzťahu účastníkov zmluvy došlo až okamihom poskytnutia finančných prostriedkov dlžníkovi.
Súd ďalej uviedol, že za spotrebiteľský úver sa považuje aj odložená platba, pôžička alebo finančné prostriedky poskytnuté v inej právnej forme. Úprava práv a povinností zo spotrebiteľského úveru sa podriaďuje všeobecným ustanoveniam platným pre spotrebiteľské úvery (§ 52 a nasl. Obč. zák., zák.č. 258/01 Z.z), a tiež príslušnému zmluvnému typu, ktorému obsahovo zodpovedá (úver, pôžička, kúpna zmluva s odloženou splatnosť ceny, a pod.). Vzhľadom na skutočnosť, že zo znenia zmluvných ustanovení nebolo možné jednoznačne vyvodiť existenciu podstatných náležitostí pre zmluvu o úvere, pričom bolo preukázané, že k poskytnutiu finančných prostriedkov žalovanému došlo, súd vyhodnotil právny úkon sporových strán ako spotrebiteľskú zmluvu založenú na zmluve o pôžičke. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (ust. § 657 Obč. Zák.). V spotrebiteľskej zmluve absentovala dohoda účastníkov o výške úrokovej sadzby, preto žalobcovi nevzniklo právo na plnenie úrokov z požičanej sumy. Zákonom vymedzené náležitosti spotrebiteľských zmlúv majú zabezpečiť prehľadnosť a informovanosť spotrebiteľa do takej miery, aby sa mohol pri poznaní pre neho podstatných informácií rozhodnúť, či vstúpi do záväzkového vzťahu s dodávateľom, a aké práva a povinnosti mu z tohto vzťahu pre budúcnosť vyplývajú. Len zrejmé navýšenie sumy, ktorú má dlžník vrátiť oproti sume, ktorú si reálne požičal, ako je to aj v tomto prípade, neumožňujú transparentné overenie poplatkov,
úrokov a ďalších nákladov, ktoré veriteľ požaduje uhradiť. Úroky a iné poplatky, ktoré veriteľ žiada zaplatiť, musia byť v záujme rovnováhy práv dodávateľa a spotrebiteľa explicitne v zmluve uvedené, inak na tieto platby nemá veriteľ nárok (§ 4 ods. 3, 4 zák. č. 258/01 Z.z.).
Žalobcovi tiež nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Podľa ust. § 544 Obč. Zák., ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia. Formálnym predpokladom vzniku nároku na zmluvnú pokutu je uzavretie písomnej dohody o tejto forme zabezpečenia záväzku. Nedodržanie zákonom predpísanej formy právneho úkonu, má za následok jeho absolútnu neplatnosť (§ 40 ods. 1 Obč. Zák.). Účastníci konania však žiadnu písomnú dohodu o zmluvnej pokute neuzavreli. Úprava zmluvnej pokuty len v Úverových podmienkach, o ktorých ani nie je zrejmé, či boli súčasťou zmluvy, takúto písomnú formu nenahrádza, pretože písomnosť právneho úkonu je zachovaná, len ak je písomnosť podpísaná konajúcimi osobami (§ 40 ods. 3 Obč. Zák.). Aj keby bolo preukázané dodržanie písomnej formy tohto právneho úkonu, žalobcovi by nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, keďže toto zmluvné dojednanie by bolo považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zo spotrebiteľskej zmluvy uzavretej účastníkmi konania ako zmluva o pôžičke, vzniklo preto žalobcovi právo len na vrátenie toho, čo žalovanému skutočne poskytol. Žalobca požičal žalovanému sumu 995,82 Eur, žalovaný mu vrátil ku dňu 11. 5. 2009 t.j. pred začatím súdneho konania sumu 1.207,33 Eur. Žalovaný svoj záväzok uhradil vo väčšom, než zákonnom rozsahu, a žalobcov návrh je preto v celom rozsahu nedôvodný.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.. Procesne neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania, žalovanému žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli, preto súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, pričom uplatnil odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. t. j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne zmenil v zmysle návrhu na začatia konania zo dňa 10.10.2011 a priznal náhradu trov konania.
V odvolaní poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 497 Obch. zákonníka Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z dôkazov, ktoré boli predložené súdu prvého stupňa je nepochybné, že žalobca uzatvoril dňa 28.11.2006 úverovú zmluvu č. 3611226109, na základe ktorej poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 30.000,- Sk (995,82 Eur). Žalobca nesúhlasí s právnym názorom súdu, že zo samotného znenia zmluvy nevyplýva právna povaha nároku žalobcu. Daný zmluvný záväzkový vzťah je potrebné vykladať v zmysle dispozitívnej povahy ustanovení o úverovej zmluve podľa § 497 a nasl. Obch. zákonníka, t. j. zmluvné strany môžu v plnej miere využiť zásadu zmluvnej voľnosti pri dojednaní obsahu zmluvy. Z úverovej zmluvy č. 3611226109 je zrejmé, že záväzkový vzťah vznikol medzi veriteľom, spoločnosťou X. A. T., a.s a dlžníkom, L.S.. V predmetnej úverovej zmluve je určená výška úveru 30.000,- Sk (995,82 Eur), záväzok žalovaného vrátiť peňažné prostriedky v 36 mesačných splátkach vo výške 1.299,- Sk (43,12 Eur), zmluva tiež obsahuje podstatnú náležitosť v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch - I. vo výške 36,50 % a údaj o konečnej výške úveru 46.764,- Sk (1.552,28 Eur), z ktorého sú zistiteľné náklady žalovaného na poskytnutý úver v podobe zmluvne dohodnutého úroku.
Žalobca ďalej uvádza, že úverové podmienky, s ktorými žalovaný podpisom zmluvy prejavil súhlas, boli a aj sú, neoddeliteľne, pevne spojené s úverovou zmluvou č. XXXXXXXXXX. Úverové podmienky nemožno považovať za samostatnú listinu, pretože boli súčasťou úverovej zmluvy. K dojednaniam, ktoré sú uvedené v úverových zmluvných podmienkach, možno uviesť, že sú platnými a rovnocennými dojednaniami s ostatnými zmluvnými dojednaniami a ako také majú tieto ustanovenia rovnakú právnu moc a váhu, ako majú dojednania uvedené na lícnej strane úverovej zmluvy. Nie je možné odlišne posudzovať jednotlivé dojednané ustanovenia, pretože aj keď sú úverové zmluvné podmienky tzv. typovými, ich platnosť a právnu vymožiteľnosť prejudikujú právne predpisy upravujúce danú oblasť záväzkových zmluvných vzťahov. V súvislosti s písomnou formou úverovej zmluvy žalobca poukazuje na skutočnosť, že žiadny právny predpis neustanovuje, kde má byť na listine, zachycujúcej písomný
prejav vôle, umiestnený podpis. Princíp, že text písaný pod podpisom nereprezentuje relevantný prejav vôle osoby, ktorá sa podpísala, sa podľa súdnej praxe i odbornej literatúry vzťahuje bez výnimky iba na niektoré úkony - typicky na závet. Ohľadne iných súkromných listín neprevládajú tak prísne požiadavky, pretože je potrebné dať prednosť vážne mienenému a obsahovo bezchybnému prejavu vôle pred bezúčelným formalizmom; napr. súčasťou písomne uzavretej zmluvy sa stávajú aj tie listiny, ktoré sú označené v rámci zmluvných dojednaní za súčasť zmluvného textu, hoci neboli podpísané (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 27. marca 2008, sp. zn. 26 Cdo 2317/2006).
Podľa názoru žalobcu predmetný záväzkový vzťah je nutné posudzovať v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol platný a účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy. Žalobca uzavrel úverovú zmluvu so žalovaným dňa 28.11.2006. Podľa znenia zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy, v zmysle § 4 ods. 1 písm. g) by bolo možné posudzovať poskytnutý úver za úver bez úrokov a poplatkov iba v tom prípade, ak by zmluva neobsahovala údaj o výške RPMN. Túto zákonom vyžadovanú podstatnú náležitosť spotrebiteľských úverových zmlúv predmetná úverová zmluva obsahuje na lícnej strane bod 39. RPMN 36,50%. Žalobca uvádza, že úverová zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti uvedené v § 4 spomenutého zákona a taktiež podpis zmluvných strán v spodnej časti na lícnej strane úverovej zmluvy preukazuje dodržanie zákonom predpísanej písomnej formy zmluvy.
Žalobca zásadne odmieta záver súdu prvého stupňa, že od žalovaného požadoval úroky a iné poplatky, ktoré by neboli uvedené úverovej zmluve a týmto spôsobom by porušil zákonné ustanovenia či dokonca narušil rovnováhu práv medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia nešpecifikoval presne, akým spôsobom je potrebné určiť výšku úroku v spotrebiteľských zmluvách a taktiež neukladal žalobcovi povinnosť uvádzať výšku ročnej úrokovej sadzby v zmluvách. Táto povinnosť bola zavadená až novelou zákona o spotrebiteľských úveroch účinnou od 1.1.2008. Žalobca uvádza, že predmetná úverová zmluva obsahovala údaj o výške poskytnutého úroku. Žalobca o tejto skutočnosti informoval žalovaného na lícnej strane úverovej zmluvy v bode 35. KONEČNÁ VÝŠKA ÚVERU 46.764,- Sk (1.552,28 Eur). Z uvedených údajov na lícnej strane je nepochybne zrejmé, že žalovanému bola požičaná suma výške 30.000,- Sk (995,82 Eur), ktorú sa zaviazal splatiť v 36 mesačných splátkach po 1.299,- Sk (43,12 Eur) t.j. 36 x 1.299 = 46.764,- Sk (1.552,28 Eur). Náklady za poskytnutie úveru boli učené úrokom vo výške 16.764,- Sk (556,46 Eur). Žalobca nesúhlasí s tým, že by od žalovaného požadoval úroky alebo iné poplatky, ktoré by neboli zreteľne uvedené na lícnej strane úverovej zmluvy a konal tak v rozpore s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 28.11.2006.
Predmetná úverová zmluva bola uzatvorená ako „telefónna pôžička“ (čo je uvedené aj na prednej strane dotknutej zmluvy). V takýchto prípadoch prebieha vybavenie úveru telefonicky prostredníctvom bezplatnej zákazníckej linky X. A., ktorá je dostupná v pracovných dňoch od 8:00 do 20:00 h. Potom, čo je klientovi úver schválený a dôjde k podpisu úverovej zmluvy (vybavuje sa korešpondenčne, zásielkami prepravovanými Slovenskou poštou), sú mu peniaze zaslané na bežný účet. Medzi prednosti telefónnej pôžičky patrí okrem iného aj fakt, že klient má po doručení návrhu na uzatvorenie úverovej zmluvy dostatok času na to, aby sa dôkladne oboznámil so všetkými ustanoveniami doručeného návrhu úverovej zmluvy, ako s výškou nákladov spojených s poskytnutím úveru, ale aj s úverovými zmluvnými podmienkami predtým, ako podpísaný návrh úverovej zmluvy vráti prostredníctvom Slovenskej pošty opäť žalobcovi. Úverová zmluva bola podpísaná zástupcom žalobcu dňa 22.11.2006 a žalovaným dňa 28.11.2006.
Odvolateľ zdôraznil, že žalovaný podpisoval príslušnú úverovú zmluvu dobrovoľne, ako osoba plne spôsobilá na právne úkony, nikto ho k tomuto podpisu nenútil, to znamená, plne si uvedomoval jeho záväzky voči žalobcovi v zmysle tejto úverovej zmluvy. Žalobca na záver poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. júna 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009, v zmysle ktorého „Je treba zdôrazniť, že i ochrana spotrebiteľa má svoje hranice a v žiadnom prípade ju nie je možné posudzovať ako obranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa.“
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 10. februára 2016 o 9,10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 1,3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.).
Uvedený rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení. Uvedený dôvod sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval.
Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Dôvody napadnutého rozsudku sú podrobné, presvedčivé, zodpovedajú zákonu, preto sa odvolací súd s týmito v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Aj odvolací súd zastáva názor, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou je potrebné považovať za vzťah spotrebiteľský. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, keď skúmal, či táto zmluva má všetky náležitosti, ktoré vyžadujú príslušné ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného ku dňu uzavretia zmluvy. Záver súdu, že zo zmluvných ustanovení Úverových podmienok nie je vôbec zrejmé, či išlo o zmluvu o úvere, ako konsenzuálny kontrakt, alebo reálny kontrakt zodpovedajúci zmluve o pôžičke, je správny. Správne súd prvého stupňa poukázal na to, že zmluva o úvere je svojou povahou zmluvou konsenzuálnou, teda nevyžaduje pre svoj vznik poskytnutie peňažných prostriedkov, ale práve existenciu záväzku veriteľa na ich poskytnutie a súčasne dlžníkovi vzniká záväzok poskytnuté finančné prostriedky vrátiť aj s odplatou, ak jej vyplatenie bolo dohodnuté a je to obvyklé vzhľadom na predmet podnikania veriteľa. Predložená listina však úpravou práv a povinností zmluvných strán nezodpovedá zákonnej úprave podstatných náležitostí zmluvy o úvere, keďže z nej žalobcovi ako veriteľovi nevznikla povinnosť poskytnúť finančné prostriedky, len konštatuje výplatu peňažných prostriedkov vo výške 995,82 Eur poštovou poukážkou. Z Úverových podmienok, o ktorých
nie je zrejmé, či boli súčasťou zmluvy a v akom rozsahu, vyplýva, že k vzniku záväzkového vzťahu účastníkov zmluvy došlo až okamihom poskytnutia finančných prostriedkov dlžníkovi. V nadväznosti na uvedené a vzhľadom na skutočnosť, že zo znenia zmluvných ustanovení nebolo možné jednoznačne vyvodiť existenciu podstatných náležitostí pre zmluvu o úvere, pričom bolo preukázané, že k poskytnutiu finančných prostriedkov žalovanému došlo, súd prvého stupňa logicky a s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia, vyhodnotil právny úkon sporových strán ako spotrebiteľskú zmluvu založenú na zmluve o pôžičke. Odvolací súd sa preto stotožňuje aj s ďalšími skutkovými a právnymi dôvodmi napadnutého rozsudku, ktoré považuje za správne a zákonné a v podrobnostiach na ne poukazuje v súlade s ust. 219 ods. 2 O.s.p.
Odvolacie argumenty žalobcu, ani skutočnosti uvedené v odvolaní, neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.
Účastníci nenavrhli rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania, preto o ich náhrade nebolo potrebné rozhodnúť (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.