Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/525/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci navrhovateliek: 1/ B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, B., 2/ N. M., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. M. N. XXXX/XX, Q. C. A., obe zastúpené splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyniam: 1/ K. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, B., 2/ I. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom V I. XXXX/X, M. X H., Česká republika, obe zastúpené: JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, advokátkou, Kollárova 8, Trnava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateliek proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, zo dňa 20. marca 2014, č.k. -483, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateliek s tým, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že navrhovatelia sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 08.06.2009 domáhali určenia, že B. W., nar. XX.XX.XXXX a A. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, boli ku dňu smrti A. W. ako manželia bezpodielovými vlastníkmi nehnuteľností v obci B., katastrálne územie B., parc. č. 1774/43- záhrada o výmere 873 m2, parc.č. 1774/195- zastavané plochy a nádvoria o výmere 28 m2 a parc.č. 1774/105 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 576 m2. Pôvodne bol v konaní navrhovateľom 2/ A. W. - manžel navrhovateľky 1/, ktorý dňa XX.XX.XXXX, teda po začatí konania, zomrel. Z obsahu osvedčenia o dedičstve zo dňa 02.02.2010, sp.zn. súd mal preukázané, že dedičmi po zomrelom sú navrhovateľka 1/ manželka a navrhovateľka 2/ dcéra. Pôvodne bola v konaní odporkyňou X. V., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela po začatí konania dňa XX.XX.XXXX. Z obsahu osvedčenia o dedičstve sp.zn. zo dňa 14.09.2012 mal súd preukázané, že zákonnými dedičmi po X. V. sú terajšie odporkyne K. V. a I. N.. V priebehu odvolacieho konania navrhovateľky navrhli zmenu žalobného petitu, ktorú odvolací súd pripustil, tak že predmetom konania je určenie, že nehnuteľnosti parc. č. 1774/43, parc. č. 1774/195 a parc. č. 1774/105, ktoré sú situované v obci B., katastrálne územie B., patria do dedičstva po A. W., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. XXX, B. a to v podiele 1/2 a určenie, že B. W. je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností parc. č. 1774/43, parc. č. 1774/195 a parc. č. 1774/105, v katastrálnom území B., v podiele 1/2. Navrhovateľky sa určenia vlastníckeho práva domáhali z dôvodu, že predmetné nimi špecifikované nehnuteľnosti vznikli ako parciálna časť rozdelením pôvodného pozemku parcely číslo 1774, z ktorej bola neskôr utvorená parc. č. 1774/43,z ktorej boli následne vyčlenené parcely číslo 1774/105 a č. 1774/195. Pôvodná parcela č. 1774 bola konfiškovaná Dr. A. K. podľa nariadenia č. 104/1945 Zb.. Pri miestnom národnom výbore v obvode ktorého bol pôdohospodársky majetok skonfiškovaný bola vytvorená miestna roľnícka komisia, ktorá vypracovala prídelový plán na stavebné pozemky zo skonfiškovaného majetku Dr. K.. Týmto prídelovým plánom bola parc. č. 1774/43 pridelená prídelcom

W. N. a jeho manželke X.. Prídelový plán bol schválený, prekontrolovaný správou poľnohospodárskeho a lesného hospodárstva rady Krajského národného výboru v Nitre. V roku 1957 manželia N. odpredali nehnuteľnosti manželom W., teda navrhovateľke 1/ a jej t.č. nebohému manželovi, ktorí si na pozemku postavili dom číslo súpisné XXX, na základe stavebného povolenia vydaného 29.12.1964. V roku 1968 im bolo vydané povolenie dom užívať. V súčasnosti je stavba vedená na parcele č. 1774/105 a na parcele č. 1774/195 je postavená garáž. Odporkyne s návrhom nesúhlasili, uviedli, že ich právna predchodkyňa pôvodná odporkyňa X. V. mala pozemok, parcelu č. 1774/11 nadobudnúť prechodom od právnych predchodcov rodičov W. a X. T. titulom dedenia, pričom vlastníctvo rodičov k pozemku pôvodná odporkyňa dokazovala prídelovou listinou vydanou 23.08.1962 pre W. T. a jeho manželku X.. Navrhovatelia namietali, že v čase vydania prídelovej listiny v roku 1962 rodičia pôvodnej odporkyne už nežili. Vydaniu prídelovej listiny malo predchádzať správne konanie. Podľa procesných zásad toto nemohlo byť vedené s mŕtvymi účastníkmi. K doručeniu prídelovej listiny účastníkom správneho konania takisto nemohlo dôjsť pretože boli mŕtvi. Navrhovatelia tvrdia, že uvedená prídelová listiny ex lege neexistuje, nevyvoláva ani predpokladané právne účinky. Navrhovateľky tiež zastávali názor, že ak by aj vznikli spory ohľadom prevodu či prechodu vlastníckeho práva na nich, nemalo by to vplyv na súčasný stav, lebo je možné založiť vznik ich vlastníckeho práva k pozemku titulom vydržania. Sú presvedčené, že k nadobudnutiu vlastníctva právnymi predchodcami prišlo priamo ex lege najneskôr k 01.01.1959, t.j. uplynutím 10 ročnej vydržacej doby, ale najneskôr k vydržaniu došlo ku dňu účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., keďže ani odovzdanie predmetných nehnuteľností do užívania JRD nemohlo ovplyvniť ich vydržanie. Navrhovateľky sú presvedčené, že zo strany právnych predchodcov boli splnené všetky zákonom požadované predpoklady k vydržaniu. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., podľa § 18 ods. 2,3 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam účinného k 11.06.1992, podľa § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona, podľa § 1 ods. 1, § 19 ods. 1, 3 nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR, podľa § 72 ods. 1, 2 vládneho nariadenia č. 8/1928 Zb., podľa § 115 Zákona č. 141/1950 Zb. účinného od 01.01.1951, podľa § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1951. Po vykonanom dokazovaní vo veci súd prvého stupňa zistil z obsahu prídelového plánu na stavebné pozemky, že W. N. a manželke X. bol pridelený stavebný pozemok, parcela číslo 1774/43. Čestným prehlásením X. N. zo dňa 22.09.1994 mal súd preukázané, že s manželom predali v roku 1957 stavebný pozemok číslo 1774/43 manželom A. a B. W. za kúpnu cenu 4.500,- Kčs. ONV v Hlohovci rozhodnutím zo dňa 26.04.1968 povolil manželom W. užívať rodinný dom v B. postavený na parcele číslo 1774/43 na základe stavebného povolenia z 29.12.1964. Obecný úrad B. vydal rozhodnutie o udelení súpisného čísla A. W. a manželke B. k domu na parcele číslo 1774/43 na A. ulici v B. dňa 21.07.1995. Z obsahu výpisov katastra nehnuteľností pre katastrálne územie B. mal súd preukázané, že k parceliam číslo 1774/43, 1774/105 a 1774/195 nie je založený list vlastníctva. Podľa vyjadrenia navrhovateľky 1/ v čase, keď kupovali pozemok s nebohým manželom od manželov N. bola iná doba. Pri kúpe nehnuteľností nešli pozerať na kataster kto je uvedený ako vlastník predávanej parcely. Majú za to, že to nie je bežná požiadavka pre bežného človeka. Ľudia na MNV im povedali, že môžu stavať, dali im rozhodnutia a stavebné povolenie a oni týmto orgánom verili. Preto si myslia, že je neprimeranou požiadavkou na tú dobu (obdobie kúpy pozemku) aby si na katastri preverovali zápisy. Z kópie z mapy pôvodného určeného operátu vyplýva, že je na nej zakreslené rozdelenie pôvodnej E parcely č. 1774 na podlomenia 1774/1 a 1774/2 ale do pozemnoknižnej vložky ani do parcelného protokolu toto rozdelenie nebolo zapísané. PKV č. 139 bola vedená bez podlomenia až do roku 1963. Parcela E č. 1774/11 vznikla na základe č.d. 504/1963. Identifikáciu pôvodnej E parcely 1774 vedenej v PKV č. 139 tvorí v podstate prídelový geometrický plán č. 64/1946 z 26.08.1946, v ktorom je táto parcela zlúčená s ďalšími parcelami a nanovo rozdelená na prídelové parcely. Parcela č. 1774/11 v čase konfiškácie v roku 1948 ešte v písomnej forme neexistovala, podľa zápisu z PKV č. 139 vznikla až na základe geometrického plánu zo dňa 11.10.1962. V konaní vedenom na OS Trnava pod sp.zn. sa ako predbežná otázka riešil spôsob nadobudnutia parcely číslo 1774/11 do vlastníctva rodičov pôvodnej odporkyne. V tomto konaní bol vypracovaný znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že ešte v roku 1946 došlo k rozčleneniu parcely číslo 1774. Dňa 26.08.1946 bol vyhotovený geometrický plán Ing. T., ktorým bola rozdelená parcela č. 1774 v katastrálnom území B., tento plán slúžil ako technický podklad pre vydanie výmerov o vlastníctve pôdy. V tomto geometrickom pláne je ako posledná prídelová parcela uvedená parcela číslo 1774/42. Predseda bývalého MNV B. M. znalcovi potvrdil, že prídelové listiny k parceliam 1774/45-69 neboli vystavené. Parcely č. 1774/43 - 1774/69 boli vymerané asi v roku 1954 - 1955 neodborne miestnou komisiou, v snahe pomôcť stavebníkom, žiadateľom o výstavbu rodinných domov a JRD uvoľnilo pre značný záujem na účely výstavby časť družstevného bloku. Tieto pozemky boli zamerané až v roku 1963. Prídelové listiny sa vydávali až potom, čo konkrétny občan predložil doklad o zaplatení úhrady.

Z obsahu listu, ktorým Západoslovenský krajský národný výbor odpovedal bratovi pôvodnej odporkyne zo dňa 07.05.1965 vyplýva, že Západoslovenský krajský národný výbor oznámil, že po úmrtí právneho predchodcu pôvodnej odporkyne boli pozemky prevedené na dedičov, z celkovej výmere 6 hektárov bolo 3,30 hektárov na stavebné pozemky, na ktorých bolo vybudovaných 22 domov, pričom vlastníctvo nebolo majetkovo právne usporiadané. Chyby sa dopustilo bývalé ONV v Hlohovci, keď vydalo stavebníkom rozhodnutie o prípustnosti k stavbe bez toho, že by vyžadoval preukázanie vlastníctva k pozemkom. Išlo o pozemky v užívaní JRD, ktoré vydávalo súhlas na zastavanie pozemku, pričom takýto súhlas v skutočnosti mohol vydať W. T. alebo dedičia po ňom. Odporkyne trvali na tom, že navrhovateľky nemohli získať vlastnícke právo k parcele vydržaním. V posudzovaní dobromyseľnosti žiadali prihliadať aj na ROEP robený v roku 1989, z ktorého vyplýva, že už vtedy sa navrhovateľky resp. ich právny predchodcovia museli dozvedieť, že nie sú vlastníkmi parcely. Navrhovateľky v konaní preukazujú, že navrhovateľka 1/ s manželom nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam kúpou stavebného pozemku od manželov N. a ak by nešlo o platný nadobúdací titul, tak vydržaním. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na strane odporkýň spočívalo v popretí vlastníckeho práva navrhovateliek, resp. ich právnych predchodcov, pretože ich právna predchodkyňa X. V. je vedená ako vlastníčka uvedených nehnuteľností od roku 1963. Navrhovateľky označili prídelovú listinu zo dňa 23.08.1962 vydanú pre rodičov pôvodnej odporkyne ako nulitný správny akt. Súd prvého stupňa sa s týmto tvrdením vyporiadal ako s predbežnou otázkou. Nulitným aktom je správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, pričom súd mal preukázané, že prídelová listina bola vydaná príslušným správnym orgánom (Okresným národným výborom v Trnave, odbor pôdohospodárstva na základe skôr vydanej prídelovej listiny podpísanej samotným prezidentom). Všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť listiny a preto súd vyhodnotil prídelovú listinu ako platnú. Súd bral do úvahy i to, že otec pôvodnej odporkyne, ktorému bol pozemok parcela č. 1774/11 v roku 1945 pridelený, tento dal do JRD, čím mu odpadla povinnosť zaplatiť prídelovú cenu. Po jeho smrti pôvodná odporkyňa žiadala parcelu od JRD vydať, preto jej vznikla povinnosť zaplatiť prídelovú cenu. Súd mal preukázané, že túto zaplatila dňa 23.08.1962 vo výške 12.742,- Kčs. V zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. súd dospel tiež k záveru, že navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože rozhodnutie súdu v tejto otázke je aj podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. Nevyžaduje sa k tomu žiadne rozhodnutie štátneho orgánu. Keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona, treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnych úprav, ktoré účinky vydržania upravovali odlišne. Ak teda neboli splnené všetky podmienky k nadobudnutiu vlastníckeho práva podľa platného Občianskeho zákonníka v danom období, nie je na mieste posudzovať ich splnenie podľa neskoršie platných právnych predpisov, aj keby to bolo pre domnelého nadobúdateľa priaznivejšie. Treba vychádzať z toho, že pri pochybnostiach sa predpokladá že držba je oprávnená. Súd pri posudzovaní vydržania vychádzal z vyjadrení účastníkov, svedkov, skúmal pri ktorých svojich tvrdeniach ohľadom začiatku užívania pridelenej parcely, či dobromyseľnosti, uniesli navrhovateľky dôkazné bremeno. Navrhovateľky uviedli, že prídelcovia W. N. a manželka X. vstúpili do držby k spornému pozemku najneskôr k 31.12.1948 z dôvodu, že do konca tohto roku dochádzalo k prideľovaniu pozemkov. Neuniesli dôkazné bremeno vo svojom tvrdení, že prídelcovia začali spornú parcelu užívať práve v roku 1948, preto súd začiatok trvania držby ani neodvíjal od tohto roku. Prvým preukázateľným dôkazom svedčiacim o tom, že prídelcovia na pozemku na A. ulici začali niečo robiť, je čestné vyhlásenie X. N., že v roku 1957 s manželom pozemok predali A. W. a manželke B.. Preto si súd aj ustálil práve rok 1957 ako rok, kedy vstúpili navrhovateľka 1/ s manželom do držby. Súd sa zaoberal vzhľadom na predmet sporu podporne aj tým, akým spôsobom štát v rokoch 1945 - 1947 nadobudol nehnuteľnosti. Pokiaľ totiž štát nadobudol pôdu záberom, resp. vykúpil v rámci novej pozemkovej reformy a ktorý prerozdelil na základe zákona č. 142/1947 (záborový zákon) prideľoval pôdu prídelovou listinou. Pokiaľ ale nadobudol pôdu konfiškovaním na základe nariadenia č. 104/1945 Zb. mohol ju prideliť do vlastníctva fyzických osôb len výmerom vydaným povereníctvom poľnohospodárstva a pozemkovej reformy. Ďalej skúmal otázku dobromyseľnosti držby a skutočnosť, či bola splnená podmienka nepretržitej držby 10 rokov. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí. V súvislosti s poukazom odporkýň, že v minulosti ich právna predchodkyňa už viedla spory voči iným osobám bývajúcim na A. ulici v B. bola úspešná a bolo to známe. Súd má za to, že pôvodná odporkyňa v konaní nijakým spôsobom nepreukázala, že jej spor s inou fyzickou osobou sa aktívnym spôsobom dotkol navrhovateľky 1/ a jej manžela a teda že by sa tak dozvedeli o pochybnostiach s predmetným vlastníctvom. Z prídelového plánu ktorým bola parcela pridelená právnym

predchodcom navrhovateliek vyplýva, že došlo k skonfiškovaniu majetku bývalého vlastníka Dr. K. v katastrálnom území B. a tento prídelový plán bol vypracovaný v spolupráci s Miestnym národným výborom Madunice, Okresným národným výborom Hlohovec a prekontrolovaný Krajským národným výborom v Nitre, pričom podielový plán podliehal i schváleniu JRD v Maduniciach. Pre prídelcov bol vytvorený stavebný pozemok parcela č. 1774/43. Prídelcovia N. tento predali v roku 1957 za kúpnu cenu, ktorú im kupujúci vyplatili a následne na základe stavebného povolenia z 29.12.1964 začali s výstavbou rodinného domu. V čase pridelenia predmetných nehnuteľností prídelcom N. vlastníctvo k týmto pozemkom bolo v pozemnoknižnej vložke vedenej na pôvodného vlastníka s tým, že na základe vládneho nariadenia č. 50/1945 Zb. bola na predmetné pozemky zriadená národná správa. V danom prípade nedošlo k nadobudnutiu nehnuteľností právnym úkonom medzi fyzickými osobami ale predmetné nehnuteľnosti boli fyzickým osobám priamo prideľované štátnym orgánom na základe prídelového plánu. Nadobúdatelia týchto pozemkov mohli na základe vonkajších objektívnym okolností nadobudnúť dôvodné presvedčenie o tom, že im nehnuteľnosti boli pridelené rozhodnutím príslušných orgánov. Neboli tu žiadne dôvodné pochybnosti ktoré by im nadobudnutie a v dobrej miere pri ich užívaní ako vlastných mali brániť. Z vložky pozemkovej knihy súdu vyplýva, že sporná parcela bola pôvodne vo vlastníctve fyzickej osoby grófa K., na základe vládneho nariadenia č. 50/45 bola na predmetné pozemky zriadená národná správa, už v konaní vedenom na súde pod sp.zn. bolo preukázané, že v zmysle nariadenia 104/1945 Zb. boli tieto nehnuteľnosti pridelené W. a X. T.. V prídelovej listine pre W. a X. T. bolo konštatované, že prídelca nadobúda vlastnícke právo dňom odovzdania pridelených nehnuteľností do držby. I keď prídelová cena nebola manželmi T. zaplatená už pri pridelení nehnuteľností ale zaplatila ju až pôvodná odporkyňa 24.08.1962 v zmysle nariadenia č. 104/1945 Zb. sa manželia T. stali nadobúdateľmi vlastníckeho práva už dňom odovzdania týchto nehnuteľností do držby. Z hľadiska subjektívnej vedomosti právnych predchodcov navrhovateľov o tom, či mohli predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť na základe prideľovacej právomoci MNV bolo dôležité, že nehnuteľnosť bola v čase jej prideľovania v pozemkovej knihe naďalej vedená na pôvodného vlastníka grófa K. s tým, že mu bola skonfiškovaná. Vlastnícke právo manželov T. zaevidované nebolo. Na základe týchto skutočností súd dospel k záveru, že manželia W. N. a jeho manželka X. mohli byť ako aj následne po kúpe manželia W. v čase ich uchopenia držby dobromyseľní, že im pozemok patrí. Vlastnícke právo nebohej X. V. bolo zapísané do evidencie nehnuteľností až v roku 1963 na základe dedenia. Nebohá X. V. v konaní nepreukázala, že by právnym predchodcom navrhovateliek túto skutočnosť oznámila, že by ich žiadala o zaplatenie ceny za predmetné nehnuteľnosti, resp. o vydanie jej vlastníctva. V súvislosti s otázkou dobromyseľnosti a obvyklej opatrnosti prídelcov a následne kupujúcich súd vychádzal z toho, že prídelcovia manželia N. mali vlastne k dispozícii prídelový plán na parcelu č. 1774/43, kupujúci mali k dispozícii kúpnu zmluvu z roku 1957, stavebné povolenie zo dňa 29.12.1964, rozhodnutie o povolení užívať dom zo dňa 26.04.1968. Súd ďalej prihliadal na to, že X. V. bola od roku 1963 v katastri zapísaná už ako vlastníčka nehnuteľnosti. Navrhovatelia sa v konaní bránili tým, že nevedeli, že nehnuteľnosť patrí X. V.. Aj keď súd zoberie do úvahy skutočnosť, že išlo o jednoduchých ľudí, zastáva názor, že overenie si vlastníctva osoby, ktorá im predávala pozemok ako i zapísanie si vlastníctva k postavenému domu patrí k bežnej opatrnosti a ochrane svojho vlastníctva. Súd vychádzal z myšlienkového pochodu, že ak osoba vlastní dom, chce mať o tom i písomný doklad vystavený štátnym orgánom. Preto pokiaľ by manželia W. aj nie hneď po kúpe pozemku, či v roku 1964 po vydaní stavebného povolenia resp. v roku 1967 po postavení domu žiadali na list vlastníctva zapísať postavený dom, zistili by, že je tu problém s parcelami. Preto súd dospel k záveru, že navrhovateľka 1/ aj s manželom prestali byť vzhľadom na všetky už vyššie opisované skutkové okolnosti objektívne dobromyseľní práve v roku 1963. Teda ak nie skôr, najneskôr v roku 1963 sa pri náležitej opatrnosti mohli manželia W. prvý krát dozvedieť, že nie sú vlastníkmi pozemku, na ktorom chceli stavať dom. Súd posúdil náležitú opatrnosť i v tom, že pokiaľ by pri kupovaní parcely č. 1774/43 preverili vlastníctvo predávajúcich, resp. po postavení si rodinného domu dali na kataster zapísať vlastníctvo k domu, dozvedeli by sa o spornosti vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držitelia zoznámia so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že nehnuteľnosť im patrí. Súd mal za to, že navrhovateľka 1/ s nebohým manželom A. W. nedržali sporné pozemky ani na základe ospravedlniteľného omylu preto tu nejde ani o putatívny omyl. Pri aplikácii stredného Občianskeho zákonníka a zistení, že nie sú splnené podmienky v zmysle § 115, 116 Občianskeho zákonníka z roku 1950, súd dospel k záveru, že manželia N. boli v oprávnenej držbe v roku 1957, kedy predávali pozemok navrhovateľom. Následne títo pri kúpe vstúpili do oprávnenej držby, stratili dobromyseľnosť v roku 1963. Tým nebola splnená podmienka zákonnej dĺžky dobromyseľnej držby a v oprávnenej držbe nemohla po smrti A. W. pokračovať ani jeho dcéra. Preto navrhovateľky nemohli nadobudnúť vlastníctvo k sporným parceliam vydržaním a súd prvého stupňa preto ich návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom určenej lehote podali odvolanie navrhovateľky. Uviedli, že nesprávnosť súdom vykonaného posúdenia veci spočíva v tom, že súd považoval za bežnú normálnu opatrnosť zapísanie vlastníckeho vzťahu do príslušnej evidencie. Účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. sa od 01.01.1951 narušila konštitutívnosť pozemkových kníh. Vlastnícke právo viac nevzniká zápisom do pozemkovej knihy, ale už od momentu právoplatnosti príslušnej zmluvy. Zápis do pozemkovej knihy sa u fyzických osôb vykoná len na návrh strán. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva k domu ako aj pozemkom preto nebolo potrebné vykonať žiadny zápis v evidencii. Ak by si však právny predchodcovia aj boli dali zapísať vlastnícke právo k domu do pozemkovej knihy, resp. boli by preverovali vlastnícke právo pri kúpe pozemkov, nemohli by získať kvalifikovanú pochybnosť o svojom vlastníctve a to preto, lebo zápisy v pozemkovej knihe nebolo potrebné vykonávať za účelom prevodu. Prvostupňový súd dospel k záveru o strate dobromyseľnosti len na základe toho, že žalobkyňa v 1/ rade a jej manžel by sa hypoteticky mohli dozvedieť o zmene zápisu vlastníctva resp. o nezrovnalostiach vo vlastníctve. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držitelia zoznámia so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že im nehnuteľnosť patrí. Navrhovateľka 1/ a jej manžel boli vždy presvedčení, že pozemky a dom riadne nadobudli a že boli naplnené všetky zákonné predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva, keď v čase nadobudnutia právna úprava nevyžadovala zápis v evidencii. Dobromyseľnosť právnych predchodcov navrhovateliek resp. navrhovateľky 1/ nebola pretrhnutá až do roku 1994, kedy bola v obci uskutočňovaná plynofikácia a v danom čase však už nepochybne nadobudli vlastnícke právo a to k 01.01.1992 podľa novely O.z. č. 509/1991. Takisto doručovací list s podtitulom pozvanie na šetrenie vlastníckych vzťahov pre komplexné založenie evidencii nehnuteľnosti z 28.09.1989 nie je dôkazom straty dobromyseľnosti držby právnych predchodcov navrhovateliek. Z tohto listu nie je zrejmé, akej nehnuteľnosti sa má týkať, je tam len uvedené že ide o obec B., A. ulica. Nie je zrejmý obsah pozvania, teda či po kvalitatívnej stránke bolo toto pozvanie schopné narušiť dobromyseľnosť držby pozemkov. V pochybnostiach sa pri držbe vždy prezumuje jej dobromyseľnosť. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 01.01.1992) sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu desiatich rokov ak ide o nehnuteľnosť (§ 143 ods. 1 O.z.). Pri aplikovaní tejto právnej úpravy je nutné dospieť k záveru, že navrhovateľka 1/ a právny predchodca žalobkýň sa stali vlastníkmi nehnuteľností vydržaním a to dňa 01.01.1992. Navrhli preto rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť.

Odporkyne v písomnom vyjadrení poukázali na rozsudok NS SR , rozsudok NS ČR . Uviedli, že v konaní bolo preukázané, že manželia W. si neoverili, či predávajúci manželia N. sú vlastníkmi predávanej nehnuteľnosti. Takéto konanie sa klasifikuje ako neospravedlniteľný omyl. Vo svetle vyššie citovaných rozsudkov je neospravedlniteľná nevedomosť ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bola pre kúpnu zmluvu potrebná písomná forma. Neospravedlniteľné je aj nekonanie manželov W. ohľadne zápisu vlastníckeho práva k domu do príslušnej evidencie nehnuteľností. Okrem vlastníckeho práva k tomu bolo potrebné do evidencie nehnuteľností zapísať aj zmenu charakteru pozemku, keď v časti pozemku, na ktorej bol dom postavený sa už nejednalo o ornú pôdu, ale o zastavanú plochu a v ostatnej časti pozemku sa jednalo o záhradu. V roku 1989 v rámci údržby - II. etapy komplexného zakladania vlastníckych vzťahov (ROEP) manželia W. spoľahlivo zistili, že k predmetnej parcele nemajú vlastnícky vzťah. Dôkazom toho je listina katastrálneho odboru Okresného úradu Hlohovec - výkaz zmien za rok 1989 kde je uvedené, že pozemky v užívaní A. W. a B. sú majetkovoprávne neusporiadané. Pri poznámke sa nachádza podpis navrhovateľky 1/.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento právny prostriedok prípustný, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., postupom podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateliek nie je dôvodné, nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp.zn. je určenie, že nehnuteľnosti parc. č. 1774/43 záhrady o výmere 873 m2, parc. č. 1774/195 zastavané plochy a nádvoria o výmere 28 m2, parc. č. 1774/105 zastavané plochy a nádvoria o výmere 576 m2, ktoré sú situované v obci B., katastrálne územie B., patria v podiele 1/2 do dedičstva po A. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX a určenie, že B. W., rod. M., nar. XX.XX.XXXX (navrhovateľka 1/) je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností parc. č. 1774/43 záhrady o výmere 873 m2, parc. č. 1774/195 zastavané

plochy a nádvoria o výmere 28 m2 a parc. č. 1774/105 zastavané plochy a nádvoria o výmere 576 m2, ktoré sú situované v obci B., katastrálne územie B. v podiele 1/2.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateliek ako nedôvodný zamietnutý.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní potrebnom na vyhlásenie rozsudku dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolateľom tvrdených skutočností, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým zisteniam a pretože zdieľa jeho právny záver s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. ako odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť, preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý neuviedol žiadne nové, relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vysporiadal a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľky nesplnili podmienky pre vydržanie a to dobromyseľnosť počas plynutia celej vydržacej doby a k odvolacím dôvodom dodáva, že právna predchodkyňa odporkýň je zapísaná v evidencii nehnuteľností ako vlastníčka sporných nehnuteľností. Navrhovatelia, ktorí nehnuteľnosti užívajú, sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k nim, keď tvrdia, že nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere od niekoho, kto ich vlastnil a nerušene v dobrej viere tieto nepretržite doposiaľ užívajú. Navrhovatelia mali v roku 1957 odkúpiť nehnuteľnosti od manželov N., ktorým boli tieto pridelené prídelovým plánom. Kúpna zmluva sa nezachovala, pani N. čestným vyhlásením potvrdila, že pozemok odpredali s manželom v roku 1957 navrhovateľke 1/ a jej t.č. nebohému manželovi. V konaní nebolo preukázané, že by N. pred týmto dátumom nehnuteľnosti riadne osobne užívali, takže ich predchádzajúcu držbu( do roku 1957) nie je možné započítať do plynutia vydržacej doby navrhovateliek. Navrhovateľka 1/ s t.č. nebohým manželom vstúpili do držby nehnuteľností v roku 1957 a od tejto doby im začala plynúť vydržacia doba. 10 ročná vydržacia doba uplynula v roku 1967. Právna úprava v tomto období však vydržanie až do novelizácie dňa 01.04.1983 zákonom č. 131/1982 neupravovala. Od roku 1983 sa dalo vydržať vlastnícke právo k veci, ktorá mohla byť v osobnom vlastníctve. V prípade pozemku bolo vydržanie upravené osobitne. Vydržať bolo možné iba pozemok alebo jeho časť, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vydržanie bolo možné len vo vzťahu k štátu. Občan nadobudol právo, aby s ním štát uzatvoril dohodu o osobnom užívaní pozemku. Uvedená doba držby do 01.01.1992 sa však započítava, pokiaľ boli počas nej splnené všetky zákonné podmienky a vlastnícke právo sa môže nadobudnúť dňom 01.01.1992. Navrhovateľky tak mohli pozemky vydržať k dátumu 01.01.1992( čo aj v odvolaní tvrdili). Odvolací súd však má za to, že počas plynutia vydržacej doby nesplnili podmienku dobromyseľnosti. Dobromyseľnosť navrhovateľky stratili v roku 1989, kedy bol robený ROEP, kde geodézia požadovala od užívateľov pozemkov doklad o vlastníckom práve. Z výkazu zmien v roku 1989 pri komplexnej údržbe je pod položkou 22 pri parceliach č. 1774/43, 1774/105 a 1774/139 uvedené, že ide o majetkovo právne neusporiadané pozemky. Pri tejto položke je podpis navrhovateľky 1/. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovatelia neprejavili bežnú opatrnosť ohľadne ochrany svojho vlastníctva, keď od roku 1957, kedy nehnuteľnosť odkúpili sa vôbec nezaujímali o svoje vlastnícke právo, či toto majú aj náležite po právnej stránke v poriadku. Postavili na predmetných nehnuteľnostiach rodinný dom, v roku 1968 bol tento skolaudovaný a o vydanie súpisného čísla k domu požiadali až v roku 1995, takmer po 30-tich rokoch. O riadny zápis svojho vlastníctva sa nesnažili ani potom, ako sa v roku 1989 navrhovateľka 1/ jednoznačne dozvedela, že vlastnícke právo k pozemkom, na ktorých majú postavený rodinný dom a užívajú ich ako záhradu nie sú majetkovo právne vysporiadané. Takže odvolací súd považoval aj túto skutočnosť za dôvodnú pre zamietnutie návrhu, avšak za podstatnú považoval skutočnosť, že navrhovateľky neboli počas plynutia vydržacej doby dobromyseľné, dobromyseľnosť stratili najneskôr v roku 1989, takže nemohli získať vlastnícke právo vydržaním.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.