Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_5T-103-2015.pdf
PDF · 125.67 KB
Case nature
Area
Subarea
5T/103/2015
Rozhodnutie
Okresný súd Nitra, v konaní pred samosudkyňou Mgr. Alexandrou Osadskou, v trestnej veci obžalovaného D. H., pre prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom v Nitre dňa 09.02.2016 takto
rozhodol:
obžalovaný
D. H. K. M. Ú. Š. L. K., narodený XX.XX.XXXX v U., trvale bytom U., L. XXX/XX
s a u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :
dňa 15.03.2014, v čase okolo 20:30 hodine meste Nitra na Bratislavskej ulici viedol v smere jazdy od výjazdu z parkoviska Hypermarket Tesco do centra mesta Nitra osobné motorové vozidlo zn. Honda Acord, Y.: U.-XXXED, pričom v rozpore s ustanovením § 4 odsek 1 písmeno c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších právnych predpisov nesledoval situáciu v cestnej premávke, a preto prednou časťou vozidla zrazil chodca R. D., ktorý v dôsledku zrážky utrpel mnohopočetné zranenia, okrem iného rozdrvenie mozgu v dôsledku trieštivých zlomením lebečnej klenby a spodiny, ktoré viedlo k mozgovej smrti Bohumila Popelku na mieste dopravnej nehody,
t e d a :
inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania,
t ý m s p á c h a l :
prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno h) Trestného zákona.
Z a t o m u s ú d u k l a d á :
Podľa § 149 odsek 2 Trestného zákona, zistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona a nezistiac žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona súd výkon uloženého trestu podmienečne odkladá. Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona súd určuje skúšobnú dobu na 2 (dva) roky.
Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v premávke na pozemných komunikáciách vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.
Podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku sa poškodené I. D., narodená XX.XX.XXXX v N. E., trvale bytom D. X, U., B.. F. G., narodená XX.XX.XXXX H. U., trvale bytom L. XX, U. a Y. D., narodená XX.XX.XXXX H. U., trvale bytom U. XX, U., odkazujú s ich nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie.
odôvodnenie:
Na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra sp. zn. 2Pv 188/14/4403, Okresný súd Nitra (ďalej len „súd) tento prejednal trestnú vec proti obžalovanému D. H. a na hlavnom pojednávaní v dňoch 24.11.2015 a 09.02.2016 vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom svedkýň poškodených I. D., B.. F. G. K. Y. D., H. Q. B.. A. Č., D.Í. H. E. G. H. K. Q. G.. G. A. K. G.. B. Q., D. Q. D. G.. G. A. K. G.. B. Q. a tiež prečítaním listinných dôkazov, ako aj oboznámením ďalšieho obsahu spisu.
Z výsledkov vykonaného dokazovania bol zistený skutkový stav tak, ako je opísaný vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Obžalovaný D. H. na hlavnom pojednávaní dňa 24.11.2015 vypovedal, že dňa 15.03.2014 okolo 20.30 hod. bol spoločne s družkou G. a dcérou K. na nákupe v hypermarkete Tesco v Nitre. V tom čase vychádzali z parkoviska na osobnom motorovom vozidle značky Honda Acord, Y.: U. po Bratislavskej ulici smerom ku kruhovému objazdu. Obžalovaný vypovedal, že išiel pomalou a pokojnou jazdou, zaradil sa z pripájacieho pruhu na hlavnú cestu a následne sa preradil do ľavého jazdného pruhu. Nevedel presne uviesť miesto, kde došlo k nárazu, ani to, či to bolo pri preraďovaní sa z pravého jazdného pruhu do ľavého. V prvom momente si myslel, že mu niečo spadlo na auto z protiidúceho vozidla. Obžalovaný tiež vypovedal, že plne sledoval situáciu pred vozidlom. Ihneď po náraze zastavil svoje osobné motorové vozidlo v ľavom jazdnom pruhu, vystúpil a išiel sa pozrieť, čo sa stalo, pričom na mieste nehody videl ležať osobu. Následne na to povedal svojej družke, ktorá v tom čase sedela v aute, aby hneď zavolala záchranku a nevychádzala z auta. On sám došiel k zrazenému chodcovi, kľakol si k nemu a všimol si, že chodec ešte dýchal, preto opätovne zavolal na tiesňovú linku. Za asistencie tiesňovej linky potom poskytoval zrazenému chodcovi prvú pomoc až do času, kým neprišla záchranná služba. Vo veľmi krátkom čase prišla rýchla zdravotná služba, ktorá zobrala chodca do sanitky a tam ho oživovala. Potom on následne čakal na príchod polície. Po skončení vyšetrovania na mieste, on odišiel na výsluch na policajnú stanicu. Na doplňujúce otázky obžalovaný uviedol, že v čase skutku bolo po daždi, vozovka bola vlhká, dosť fúkalo, viditeľnosť bola dobrá, dostačujúca, napriek tomu, že bolo prítmie. Obžalovaný vypovedal, že k nárazu došlo ešte pred kruhovým objazdom počas preraďovania sa z pravého jazdného pruhu do ľavého v čase, keď už bol s vozidlom viac - menej v ľavom jazdnom pruhu, asi 50 až 100 m od začiatku pripájacieho pruhu. On zachytil chodca ľavou stranou vozidla. Po náraze bolo telo chodca pozdĺžne vozidla a nohy smerovali dopredu v smere jazdy. Jeho vozidlo malo po náraze poškodenú ľavú časť čelného skla a stĺpik na pravej strane. Obžalovaný tiež uvádzal, že napriek tomu, že v protismere išli autá, tieto neblikali a ani netrúbili. Obžalovaný sa vyjadril, že chodec mal tmavé oblečenie bez reflexných prvkov, pričom on sa venoval riadeniu vozidla, nerozprával sa a ani sa nebavil so svojou družkou. Obžalovaný zároveň vypovedal, že premávka v tom čase bola voľná a nevšimol si nič, čo by sa dialo pokrajoch vozovky.
Svedkyňa - poškodená I. D., manželka zosnulého, na hlavnom pojednávaní dňa 24.11.2015 k okolnostiam skutku nevedela nič konkrétne uviesť len vypovedala, že zosnulý sa počas celého života venoval športu, pred nehodou a aj počas nehody bol v dobrom psychickom a fyzickom stave. Dňa 15.03.2014 sa nebohý okolo 19.00 hod. vybral na nákup do Hypermarkeru Tesco a z nákupu sa už nevrátil. Pred odchodom z domu nebol nebohý rozčúlený, a ani sa nič mimoriadne nestalo. Cesta z miesta trvalého pobytu nebohého na Pieskovej ulici do Tesca trvá asi 15 minút. Svedkyňa zároveň uviedla, že obžalovaný prišiel na druhý deň po nehode vyjadriť úprimnú sústrasť a svoju ľútosť.
Poškodená si na hlavnom pojednávaní spolu so svojimi dcérami uplatnila nárok na náhradu škody pozostávajúce z nákladov na pohreb R. ako aj nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,-eur.
Svedkyňa - poškodená B.. F. G., dcéra zosnulého, na hlavnom pojednávaní dňa 24.11.2015 neuviedla žiadne podstatné skutočnosti k samotnému skutku, len vypovedala, že nebohý bol veľký športovec a v čase skutku bola tma, ale ulica bola osvetlená. Cesta od bytu nebohého do Tesca podľa svedkyne trvá asi 5 minút. Svedkyňa zároveň uviedla, že nebohý, keď chodil na nákupy, ľúbil sa tam prechádzať. Tiež uvádzala okolnosti predchádzajúce smrti jej otca tak ako jej matka, ktoré mala od nej sprostredkované.
Svedkyňa - poškodená Y. D., dcéra zosnulého, na hlavnom pojednávaní dňa 24.11.2015 nevypovedala nič konkrétne k prejednávanému skutku. Vo vzťahu k osobe zosnulého uviedla, že tento bol v čase skutku vo výbornom zdravotnom a aj psychickom stave, bol športovec a cesta do Tesca mu zvykla trvať asi 10 až 15 minút. Nakoľko sa ľúbil nebohý v obchode prechádzať a pomotkať sa, niekedy mu nákupy trvali aj hodinu, či hodinu a pol. K poveternostným podmienkam svedkyňa uviedla, že v tom čase bolo po daždi. Svedkyňa zároveň uviedla, že obžalovaný prišiel na druhý deň po nehode rodine zosnulého vyjadriť úprimnú sústrasť a svoju ľútosť. Tiež uvádzala okolnosti predchádzajúce smrti jej otca tak ako jej matka, ktoré mala od nej sprostredkované.
Znalec B.. A. Č., na hlavnom pojednávaní dňa 09.02.2016 predniesol znalecký posudok č. 57/2014 v zhode s jeho písomným vypracovaním a trval na jeho záveroch a ku dňu hlavného pojednávania mu neboli známe žiadne okolnosti, ktoré by mali vplyv na zmenu týchto záverov. Zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že v čase pred dopravnou nehodou jazdil obžalovaný na vozidle Honda Accord Coupe, Y. U. XXXED v Nitre takým spôsobom, že z pripájacieho pruhu od parkoviska Tesca po Bratislavskej ulici smerom do mesta vozidlo zrýchľoval, zaradil sa vľavo do pravého jazdného pruhu s cieľom zaradiť sa do ľavého jazdného pruhu. V čase 3,5 s pred zrážkou vo vzdialenosti cca 38,7m od vozidla vstúpil chodec na pravý okraj cesty v smere jazdy vozidla. V tom čase išlo vozidlo obžalovaného rýchlosťou 38,5 km/h v pravom jazdnom pruhu a plynulo zrýchľovalo. Podľa znaleckého posudku chodec mohol vidieť prichádzajúce vozidlo a obžalovaný mohol vidieť chodca vstupujúceho na pravý okraj cesty. Chodec prechádzal cez cestu šikmo. Obžalovaný vozidlo ďalej zrýchľoval a začal sa preraďovať z pravého jazdného pruhu do ľavého. Obžalovaný nevidel a nereagoval na chodca prechádzajúceho cez cestu, rovnako ako chodec nevidel a nereagoval na prichádzajúce vozidlo. Približne v strede medzi pravým a ľavým jazdným pruhom v smere jazdy prišlo ku zrážke vozidla s chodcom tým spôsobom, že vozidlo pri rýchlosti 45 km/h - 50km/h narazilo pravým predným rohom do ľavej strany tela chodca. Vplyvom nárazu bol chodec odhodený do konečnej polohy, ako bola zadokumentovaná krvná kaluž. Obžalovaný v zhode s jeho výpoveďou, reagoval až na náraz do chodca a s vozidlom zastavil. Obžalovaný mal, podľa znaleckého posudku, možnosť zabrániť dopravnej nehode ak by reagoval na chodca včas, keď tento vstupoval na cestu vo vzdialenosti 38,7 m pred vozidlom tým, že by vozidlo spomalil a bezpečne by chodca obišiel alebo by vozidlo zastavil pred miestom zrážky. Nakoľko je predmetný úsek cesty postačujúco osvetlený pouličným osvetlením, obžalovaný mal možnosť vidieť chodca, keď vstupoval na cestu. Obžalovaný nemal možnosť zabrániť dopravnej nehode nižšou rýchlosťou, lebo jeho rýchlosť v čase možnej reakcie na chodca bola primeraná. Chodec mal rovnako ako obžalovaný možnosť zabrániť dopravnej nehode, ak by pred vstupom na cestu spozoroval prichádzajúce vozidlo a neprechádzal by cez cestu, nakoľko vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúceho vozidla nemohol cez cestu bezpečne prejsť. Rovnako mal chodec možnosť zabrániť dopravnej nehode, ak by prechádzal cez cestu po neďalekom priechode pre chodcov, ktorý sa nachádza cca 80 m za miestom zrážky pred kruhovým objazdom, kde je rýchlosť jazdy vozidiel podstatne znížená stavebno
- technickým prevedením vozovky ústiacej na kruhový objazd. Zo znaleckého posudku vyplývalo, že výpoveď obžalovaného, ako aj jeho spolujazdkyne neboli v rozpore s analýzou dopravnej nehody. Obžalovaný vypovedal, že chodca prechádzajúceho cez cestu nevidel, čo bolo spôsobené tým, že sa pred zrážkou pripájal z pripájacieho pruhu do pravého jazdného pruhu a následne z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu, a preto pri sledovaní situácie za vozidlom v spätnom zrkadle, za účelom zmeny jazdných pruhov, prehliadol pred ním pohybujúceho sa chodca v tmavom oblečení. Nesprávnym prvkom v technike jazdy obžalovaného a teda aj technickou príčinou dopravnej nehody bola skutočnosť, že tento pri sledovaní situácie za vozidlom v úmysle bezpečného preradenia sa medzi jazdnými pruhmi, prehliadol chodca prechádzajúceho cez cestu. Napriek tomu, že chodec bol v tmavšom oblečení bez reflexných prvkov a vozovka bola mokrá, čo sťažovalo rozhľad obžalovaného, miesto dopravnej nehody bolo dobre osvetlené funkčným pouličným osvetlením, a tak obžalovaný mal možnosť
včas spozorovať chodca vstupujúceho na vozovku. Na druhej strane chodec prechádzal v noci cez cestu za zníženej viditeľnosti bez reflexných prvkov. Chodec však nemal zo zákona povinnosť byť označený reflexným prvkom. Jednou z technických príčin dopravnej nehody bola skutočnosť, že chodec prehliadol prichádzajúce vozidlo a prechádzal cez cestu za okolností, kedy nemohol cez cestu bezpečne prejsť a dopravnej nehode mohol zabrániť nevstúpením do jazdnej dráhy vozidla obžalovaného alebo ak by prechádzal cez cestu po neďalekom priechode pre chodcov, ktorý sa nachádza 80 metrov od miesta zrážky, pričom chodec svojím spôsobom prechádzania cez cestu len obmedzil vodiča H.Ú., ale neohrozil. Okrem toho nesprávnym prvkom techniky chôdze chodca bol aj fakt, že chodec prechádzal cez cestu mimo priechodu pre chodcov a prechádzal mierne šikmo. Znalec dospel k záveru, že žiaden z účastníkov dopravnej nehody nevytvoril druhému účastníkovi náhlu prekážku, pretože obaja účastníci pri správnej technike jazdy a správnej technike chôdze mali možnosť zabrániť dopravnej nehode. Zároveň uviedol, že na vzniku a priebehu dopravnej nehody sa nepodieľala žiadna technická závada alebo porucha vozidla. K doplňujúcim otázkam znalec uviedol, že chodec sa spolupodieľal na nehode a že vozidlo obžalovaného išlo približne priamočiaro. Okrem toho znalec uviedol, že technicky najkratší čas pohybu chodca po vozovke bol z pravej strany cesty do miesta zrážky plynulou chôdzou zhruba ako bolo popísané v znaleckom posudku. Aj v znaleckom posudku bolo uvedené, že pokiaľ by chodec zastavil alebo šiel z inej strany, vyskytoval by sa na vozovke podstatne dlhší čas, ako ten, ktorý bol vypočítaný, čiže vodič by mal k dispozícii o niekoľko sekúnd viac na to, aby chodca rozpoznal, identifikoval a zareagoval. Znalec bol toho názoru, ako bolo uvedené v znaleckom posudku, že táto alternatíva bola pre vodiča technicky najpriaznivejšia. Pri včasnej reakcii vodiča tento mal možnosť zabrániť dopravnej nehode 34
- 43 %-ným brzdením, čo je z technického hľadiska plynulé spomalenie vozidla (polovičné brzdenie). Znalec zároveň doplnil ďalšiu možnosť zabránenia dopravnej nehode vodičom, že pokiaľ by vodič včas spozoroval chodca, stačilo by mierne natočenie riadenia vpravo, aby vozidlo zotrvalo v pravom jazdnom pruhu a prešlo by poza chrbát chodca. V danom prípade chodec nevytvoril náhlu prekážku vodičovi a ani vozidlo nevytvorilo náhlu prekážku chodcovi, a preto stačilo, aby jeden z nich reagoval inak a k dopravnej nehode nemuselo prísť. Obžalovaný k výpovedi znalca uviedol, že on sa venoval riadeniu ako káže zákon, a preto bol toho názoru, že by chodca videl, keď pozeral pred seba a on sa pred seba pozeral. Obžalovaný sa vyjadril, že on dodržal všetky pravidlá cestnej premávky. Znalecký posudok vychádzal, podľa neho, len z toho, že chodec išiel sprava, pretože hneď po dopravnej nehode sa ho znalec pýtal, odkiaľ išiel chodec, čo on nevedel, ale, podľa znalca, už vtedy bolo jasné, že chodec išiel sprava, keďže držal Tesco nákupné tašky. Znalec sa na to vyjadril, že najrelevantnejším bol znalecký posudok zo súdnej pitvy, na ktorý sa čakalo, a z ktorého jednoznačne vyplývalo, že chodec mal zranenia na ľavej časti tela a náraz smeroval zľava a mierne zozadu do tela chodca.
Súd za splnenia podmienok a postupom podľa § 263 odsek 1 Trestného poriadku prečítal na hlavnom pojednávaní 09.02.2016 výpovede svedkyne MK. z prípravného konania.
Svedkyňa G. H., v prípravnom konaní dňa 25.11.2014 uviedla, že dňa 15.03.2014 okolo 20.30 hod. sa vracala spoločne s obžalovaným a s dcérou z Hypermarketu Tesco domov na osobnom motorovom vozidle značky Honda Acord, Y.: U. XXXED. Auto šoféroval obžalovaný a ona sedela vzadu v strede a jej dcéra na zadnom sedadle za vodičom v autosedačke. Svedkyňa uviedla, že z parkoviska vyšli na Bratislavskú ulicu v smere na kruhový objazd. Vtom čase išli normálnou rýchlosťou, nie rýchlo. Svedkyňa tiež uviedla, že obžalovaný a aj ona sa pozerali dopredu, keď prišiel silný náraz. Obžalovaný vozidlo hneď zastavil. Ani jeden z nich nevedel, čo sa stalo, len videli v ľavej časti rozbité čelné sklo. Podľa svedkyne si obaja mysleli, že niečo do nich narazilo z iného auta, pretože ani jeden nezaznamenal chodca. Následne obžalovaný vystúpil z auta a svedkyňa zostala v aute s dcérou. Hneď potom jej obžalovaný kričal, aby zavolala sanitku, pretože tam bol zranený človek. Následne ona vystúpila z auta. Obžalovaný bol v tom čase pri zranenom chodcovi. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť k poveternostným podmienkam, a jediné, čo si pamätala bolo, že na mieste dopravnej nehody bola dosť tma. Nevedela však uviesť, či pouličné osvetlenie bolo v prevádzke.
Znalkyňa G.. G. A. a z nalec G.. B. Q., v prípravnom konaní dňa 17.06.2015 zhodne vypovedali, že k záveru, že chodec sa pohyboval dospeli na základe pitevného nálezu, charakteru lokalizácie zranení na tele zosnulého a deformácií prítomných na osobnom motorovom vozidle v dodanej fotodokumentácie z miesta dopravnej nehody. Ak by chodec stál v polohe ľavou dolnou končatinou zaťaženou a predkročenou boli by zranenia chodca takmer zhodné, avšak deformácie na vozidle by boli iné, teda by boli kolmo, keďže deformácie na vozidle závisia od smeru a rýchlosti chodca a sú vychýlené od kolmej osi
smerom dopredu, prípadne dozadu, podľa smeru kam chodec ide. Na základe lokalizácie a charakteru zranení zistených na tele nebohého a s prihliadnutím na ostatné vyšetrené okolnosti znalci dospeli k názoru, že chodec sa pohyboval z pohľadu vodiča z pravej strany na ľavú. Podľa znalkyne nebolo vylúčené, že chodec stál, čakajúc na uvoľnenie premávky v smere na Bratislavu, ale musel by stáť ľavou dolnou končatinou predkročenou a zaťaženou s miernym vychýlením tela smerom dopredu, naznačujúc dopredný pohyb. Vo vzťahu k teórii, že by chodec vstúpil na vozovku z ľavej strany a bezprostredne pred nárazom v úmysle vyhnúť sa stretu s vozidlom by náhle a podstatne zmenil svoju polohu tak, že by sa otočil o 180 stupňov, znalci uviedli, že táto teória nie je vylúčená, len bolo by potrebné určiť dĺžku intervalu „bezprostredne“, nakoľko 85 ročný človek sa pohybuje približne dvakrát pomalšie, ako človek v produktívnom veku, a jeho reakcie sú minimálne dvakrát až päťkrát pomalšie, čiže otočenie by mu trvalo minimálne 2 sekundy.
Zo znaleckého posudku č. 19/14 a č. 18/14 MUDr. G. A. a G.. B. Q., znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdneho lekárstva, ktorý bol na hlavnom pojednávaní dňa 09.02.2016 prečítaný postupom podľa § 268 odsek 2 Trestného poriadku, súd zistil, že bezprostrednou príčinou smrti nebohého R. D. bola mozgová smrť pri rozdrvení mozgu v dôsledku trieštivých zlomenín lebečnej klenby a spodiny následkom dopravného nárazu. V danom prípade išlo o násilnú smrť, ktorá bola v priamej príčinnej súvislosti so zraneniami, ktoré nebohý chodec utrpel pri zrážke s osobným motorovým vozidlom dňa 15.03.2014. Chodec sa nachádzal na vozovke vo vertikálnej polohe, pohybujúc sa sprava doľava z pohľadu prichádzajúceho vozidla, pričom bol voči prichádzajúcemu vozidlu otočený svojou ľavou bočnou plochou tela. V momente nárazu išlo o tzv. fronto - laterálne postavenie chodca a vozidla pri ich neúplnom obrysovom prekrytí s prednou časťou vozidla. Laboratórnym vyšetrením krvi a moču odobratých nebohému v priebehu súdnej pitvy sa metódou plynovej chromatografie stanovilo 0,01 g/ kg (promile) alkoholu v krvi a 0,01 g/kg (promile) alkoholu v moči, čo svedčilo, že nebohý krátko pred smrťou a ani v čase dopravnej nehody nebol pod vplyvom alkoholu.
Súd na hlavnom pojednávaní oboznámil aj ostatný obsah trestného spisu, z neho najmä prečítal na vec a na osobu obžalovaného sa vzťahujúce listinné dôkazy.
Zo záznamov o dopravnej nehode a fotodokumentácie vyplývalo, že dopravná nehoda sa stala dňa 15.03.2014 o 20.30 hod. na ul. Bratislavská, Nitra na miestnej komunikácií v smere do centra mesta Nitra. K dopravnej nehode malo dôjsť tak, že obžalovaný išiel po miestnej komunikácii na ulici Bratislavská v smere do centra mesta Nitra a keďže sa plne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke došlo k zrážke s chodcom, ktorý pravdepodobne prechádzal sprava doľava, mimo priechodu pre chodcov a na mieste udalosti zomrel. Pri dopravnej nehode bol účastný obžalovaný, G.. G. H. K. K. H.. Podľa dychovej skúšky vykonanej dňa 15.03.2014 o 21.02 hod. obžalovaný nebol pod vplyvom alkoholu. Táto skutočnosť vyplývala aj zo zápisu o dychovej skúške. Obžalovaný, a ani jeho spolujazdci, neboli pri dopravnej nehode zranení. Osobné motorové vozidlo malo poškodenú prednú časť, a to konkrétne čelné sklo, nárazník, p.p blatník a p.p stĺpik. K dopravnej nehode došlo na priamom úseku, ktorý mal dobrý a mokrý povrch, s dobrým stavom krajníc a výrazne viditeľných vodiacich pruhov. V čase nehody bola noc s verejným osvetlením a viditeľnosť nebola znížená vplyvom poveternostných podmienok.
Z evidenčnej karty vozidla vyplývalo, že vlastníkom a držiteľom vozidla bol od 03.10.2007 obžalovaný.
Z evidenčnej karty vodiča súd zistil, že obžalovaný je držiteľom vodičského oprávnenia A>25, B, AM od 01.04.1999 a A1, A<25, B1 od 01.05.2004. Od získania vodičského oprávnenia sa obžalovaný dopustil ôsmych priestupkov v cestnej premávke, z ktorých dva boli spáchané závažnejším spôsobom.
Z oboznámenia Všeobecnej zdravotnej poisťovne vyplývalo, že táto si neuplatnila nárok a náhradu škody a vzdala sa všetkých práv z dôvodu, že na poškodeného boli vykázané veľmi nízke liečebné náklady ich zmluvnými zdravotnými zariadeniami.
Z odpisu registra trestov vyplynulo, že obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný.
Z potvrdenia o nákladoch, ktoré vynaložili poškodené v súvislosti s pohrebom zosnulého a ktoré predložili na hlavnom pojednávaní dňa 24.11.2015 súd zistil, že poškodená I. D. v súvislosti s pohrebom nebohého R. D. uhradila pohrebnej službe sumu vo výške 605,02 eur, Mestskej službe Nitra sumu, 687 eur a
reštaurácii - Zámocká koruna u Hoffera sumu vo výške 173,20 eur. Za pomník uhradila sumu vo výške 210 eur a notárke C.. G. N. za prejednanie dedičského konania zaplatila sumu vo výške 91,20 eur.
Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Súd mal z vykonaného dokazovania jednoznačne za preukázané, že skutok sa stal tak, ako bolo uvedené v skutkovej vete obžaloby s tým rozdielom, že súd kvalifikoval konanie obžalovaného ako prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno h) Trestného zákona, teda že ho spáchal závažnejším spôsobom konania, a to porušením dôležitej povinnosti uloženej mu v ustanovení § 4 odsek 1 písmeno c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“).
Podľa § 4 odsek 1 písmeno c) zákona o cestnej premávke je vodič povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.
Podľa § 53 odsek 1 zákona o cestnej premávke pri prechádzaní cez cestu je chodec povinný prednostne použiť priechod pre chodcov, nadchod alebo podchod. Na priechode pre chodcov sa chodí vpravo. Chodec nesmie vstupovať na vozovku, ak prichádza vozidlo s právom prednostnej jazdy; ak sa chodec nachádza na vozovke, musí takémuto vozidlu bez meškania uvoľniť priestor na prejazd. Chodec je povinný umožniť električke plynulý prejazd.
Podľa § 53 odsek 3 o cestnej premávke mimo priechodu pre chodcov sa smie cez vozovku prechádzať len kolmo na jej os. Chodci smú prechádzať cez vozovku mimo priechodu pre chodcov, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonútia ich vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy.
Podľa § 53 odsek 4 zákona o cestnej premávke pred vstupom na vozovku sa chodec musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať. To platí na priechode pre chodcov i mimo neho. Chodec nesmie prekonávať zábradlie ani iné zábrany.
V konaní bolo jednoznačne preukázané, že skutok spáchal obžalovaný a že tento svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu vydierania podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona tak po stránke subjektívnej ako i objektívnej, keď z nedbanlivosti usmrtil Bohumila Popelku tým, že nesledoval situáciu v cestnej premávke. Uvedené vyplynulo z vykonaného dokazovania, najmä z vykonaného znaleckého dokazovania.
V danom prípade obrana obžalovaného spočívala v argumentácii, že napriek tomu, že mu bolo ľúto, čo sa stalo, on si nebol vedomý toho, že by porušil nejakú svoju povinnosť pri riadení vozidla dňa 15.03.2014, kedy došlo k usmrteniu Bohumila Popelku, pretože on sa plne venoval riadeniu, on dodržal všetky pravidlá cestnej premávky a bol toho názoru, že by chodca videl, lebo on sa pozeral pred seba. Poukázal na to, že Bohumil Popelka, ako chodec, ktorý prechádzal cez cestu, mal tmavé oblečenie bez reflexných prvkov. Obžalovaný namietol aj záver znaleckého posudku znalca z odboru cestnej dopravy, že chodec išiel sprava doľava, hoci táto skutočnosť nebola dokázaná; znalec vychádzal len z toho, že chodec išiel s nákupnými taškami Tesco, takže podľa znalca, bolo jasné, že musel ísť sprava.
Súd v tejto súvislosti uviedol, že riešenie príčinnej súvislosti teda, že R. bola spôsobená v príčinnej súvislosti s konaním páchateľa, je jednou z najdôležitejších otázok z hľadiska posúdenia viny obžalovaného, pretože je jedným zo základných predpokladov jeho trestnoprávnej zodpovednosti. Príčinný vzťah, ktorý spája konanie s následkom, je obligatórnym znakom objektívnej stránky trestného činu, a preto je príčinná súvislosť objektívnou kategóriou. Je pravdou, že len samotná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a spôsobeným následkom k trestnoprávnej zodpovednosti nestačí, nakoľko vývoj príčinnej súvislosti musí byť zahrnutý zavinením aspoň v hrubých rysoch, preto príčinný vzťah znamená, že určitá osoba môže byť trestne zodpovedná len vtedy, ak svojím konaním následok skutočne spôsobila.
Najmä pri dopravných nehodách je každý následok výsledkom mnoho príčin, pričom príčinou následku je každé konanie, bez ktorého by následok nikdy nenastal. Určitá činnosť, okolnosť nestrácajú svoj charakter príčiny len preto, že okrem nej viedli k následku aj ďalšie príčiny, podmienky, okolnosti. Pre- to sa príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom neprerušuje, ak ku konaniu páchateľa pristúpi aj ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, avšak konanie páchateľa zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo. Príčinou je totiž jav, bez ktorého by iný jav nenastal, resp. by nenastal takým spôsobom, akým nastal (čo do rozsahu poruchy či ohrozenia, miesta, času a pod.). V trestnom práve do príčinnosti v širšom zmysle zahrňujeme i tzv. podmienky. Je tomu tak preto, že niekedy je treba postihnúť i konanie, ktoré je len podmienkou následku. Akákoľvek podmienka, bez ktorej by následok nenastal, alebo by nastal inak, sa považuje za príčinu v trestnoprávnom následku.
Každé konanie, bez ktorého by následok nebol nastal, nie je však rovnako dôležitou príčinou násled- ku. Dôležité tiež je, aby konanie páchateľa bolo z hľadiska spôsobeného následku príčinou dostatočne významnou. Rozlišovanie medzi následkami nevyhnutnými a náhodnými však nie je rozhodujúce pre stanovenie trestnej zodpovednosti. Konanie ako príčina následku nie je vždy rovnaké, ale naopak môže vyjadrovať rozdielne stupne spôsobenia následku. Stupeň spôsobenia následku je potom jednou z okolností, ktoré určujú stupeň závažnosti posudzovaného trestného činu.
Nie je tiež rozhodujúce, či k následku došlo pôsobením viacerých okolností, nielen konaním páchateľa. Určité konanie alebo okolnosť má povahu príčiny aj vtedy, ak okrem nej k následku viedli aj ďalšie okolnosti. Príčinná súvislosť je daná aj vtedy, ak vedľa príčiny, ktorá bezprostredne spôsobila následok (napr. smrť pri prečine usmrtenia), pôsobila i ďalšia príčina, pričom je nerozhodné, ak každá z týchto príčin bola inak spôsobilá privodiť následok sama o sebe alebo mohla tento následok privodiť len vo vzájomnom spolupôsobení s druhou príčinou.
Aplikujúc tieto všeobecné zásady na tento konkrétny prípad, keď z vykonaného dokazovania, najmä z posudku znalca z odboru doprava cestná, ktorý uviedol, že technickými príčinami dopravnej nehody boli nesprávna technika jazdy obžalovaného, ktorý pri preraďovaní sa z jazdných pruhov a pri sledovaní situácie za vozidlom v úmysle bezpečného preradenia sa medzi jazdnými pruhmi, prehliadol chodca prechádzajúceho cez cestu ako aj to, že chodec prehliadol prichádzajúce vozidlo a prechádzal cez cestu za okolností, kedy nemohol cez cestu bezpečne prejsť a dopravne nehode mohol zabrániť nevstúpením do jazdnej dráhy vozidla obžalovaného alebo ak by prechádzal cez cestu po neďalekom priechode pre chodcov, pričom chodec svojím spôsobom prechádzania cez cestu len obmedzil vodiča Valúšku súd dospel k jednoznačnému rezultátu, že práve konanie obžalovaného, resp. jeho nekonanie spočívajúce v nesledovaní situácie vpredu bolo nepochybne zásadnou príčinou celého nehodového deja.
Súd sa nestotožnil s presvedčením obžalovaného, že sa plne venoval riadeniu a sledoval situáciu v cestnej premávke pri preraďovaní sa z jazdných pruhov, pretože tak ako vyplynulo zo znaleckého dokazovania sa pri tomto úkone nedostatočne venoval riadeniu, venoval sa len situácii za ním a chodca prechádzajúceho sprava doľava si jednoducho nevšimol. K obrane obžalovaného spočívajúcej v tom, že nebolo dokázané odkiaľ a kam chodec išiel, musel súd poznamenať, že táto skutočnosť nevyplynula len z vykonaného znaleckého dokazovania a svojvôle znalca z odboru doprava cestná, tak ako na to obžalovaný neustále poukazoval, ale jednoznačne aj zo všetkých spolusúvisiacich ostatných dôkazov (dôkazy: výpovede svedkýň poškodených I. D., Y. D., F. G., listinné dôkazy, a to záznam z dopravnej nehody, zápisnica o ohliadke miesta cestnej dopravnej nehody ako aj fotodokumentácia, výpovede znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia ako aj ich výpovede), ktoré jednoznačne verziu o tom, že Bohumil Popelka sa v čase dopravnej nehody vracal z nákupu z Tesca smerom domov, potvrdzovali, nie naopak ako sa to snažil zahmliť obžalovaný. Vzhľadom na to, súd ako primárnu príčinu dopravnej nehody vzhliadol v nesledovaní situácie v cestnej premávke obžalovaným. V prípade, ak by obžalovaný sledoval aj situáciu pred sebou, k dopravnej nehode by nedošlo, pretože aj pri nesprávnej technike chôdze chodca D. by zabránil vzniku dopravnej nehody nenáhlym brzdením, prípadne zo strany obžalovaného by stačilo mierne natočenie riadenia vpravo, aby vozidlo zotrvalo v pravom jazdnom pruhu a prešlo by poza chrbát chodca, tak ako to určil znalec z odboru cestná doprava. To znamenalo, že uve- dené konanie obžalovaného bolo prvotnou príčinou relevantného trestnoprávneho následku v podobe smrti chodca.
Bolo nutné v súvislosti so vznikom tejto dopravnej nehody pripomenúť ale aj to, že protiprávneho konania sa dopustil aj chodec R. D., a to porušením ustanovení uvedených § 53 zákona o cestnej
premávke, a to v odseku 1, 3 a 4, keď nevyužil na prechádzanie cez cestu blízky priechod pre chodcov, neprechádzal cez cestu kolmo na jej os a pred vstupom na vozovku sa chodec nepresvedčil, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, ale tieto porušenia nespôsobili porušenie, resp. ohrozenie nejakého záujmu chráneného osobitnou časťou Trestného zákona. Povinnosťou chodca v danom prípade nebolo mať reflexné prvky, pretože túto povinnosť má len chodec za zníženej viditeľnosti idúci po krajnici alebo po okraji vozovky (§ 52 odsek 3 zákona o cestnej premávke). Pri následku chráneného skutkovou podstatou trestného činu usmrtenia existovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a nedbanlivostným zavinením obžalovaného, nie zomrelého Bohumila Popelku (u poškodeného bola vylúčená z dôvodu, že páchateľom tohto trestného činu nemôže byť ten, kto zomrel, teda v prejednávanej veci R. D.).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov svojím protiprávnym, z nedbanlivosti zavineným konaním po stránke subjektívnej, ale aj (a predovšetkým) po stránke objektívnej, iba obžalovaný naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a) (§ 138 písmeno h/) Trestného zákona) a to nielen po formálnej, ale aj materiálnej stránke. Chodec R. D. svojím konaním naplnil iba zákonné znaky priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 odsek 1 písmeno g) zákona číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších právnych predpisov.
Súd tiež upozornil na to, že otázka, ktorý účastník cestnej premávky zavinil dopravnú nehodu, je otázkou právnou, ktorú neprislúcha riešiť znalcovi, ale súdu, že z princípu tzv. obmedzenej zodpovednosti v cestnej doprave vyplýva, že každý jej účastník je oprávnený sa domnievať, že jej ostatní účastníci budú dodržiavať jej pravidlá, pokiaľ z konkrétnych okolností nevyplynulo niečo iné, že okolnosť, že poškodený R. D. spoluzavinil dopravnú nehodu porušením pravidiel cestnej premávky ustanovených v zákone o cestnej premávke, neznamenala sama osebe zánik trestnej zodpovednosti vodiča motorového vozidla (v prejednávanej veci obžalovaného), ktorý sa zavinene podieľal na vzniku dopravnej nehody a jej následkoch na živote poškodeného R. D. a ovplyvnila iba mieru jeho zavinenia, ktorú bolo možné (a aj v prejednávanej veci potrebné) zohľadniť pri úvahách o druhu a výmere ukladaného trestu.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle ustanovení § 34 odsek 1 až odsek 4 Trestného zákona a bral tak do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu obžalovaného ako aj možnosť jeho nápravy.
Súd u obžalovaného zistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona a tiež u obžalovaného nezistiac žiadnu, v ustanovení § 37 Trestného zákona uvedenú priťažujúcu okolnosť, teda znížil hornú hranicu päť rokov v odseku 2 § 149 Trestného zákona ustanovenej trestnej sadzby podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona o jednu tretinu, a teda vychádzal z trestnej sadzby dva roky až 2 roky a 8 mesiacov. Súd dospel k záveru, že účel trestu podľa § 34 Trestného zákona tak v oblasti generálnej ako aj individuálnej prevencie bude v prejednávanej veci u obžalovaného dosiahnutý uložením trestu odňatia slobody na samej spodnej hranici upravenej trestnej sadzby, teda vo výmere 2 roky, a to s podmienečným odkladom jeho výkonu a určením skúšobnej doby na 2 roky s presvedčením, že takto uložený trest je spravodlivý a primeraný.
Súd zistil, že v danom prípade boli splnené aj všetky podmienky a predpoklady na uloženie vedľajšieho trestu, a to trestu zákazu činnosti uvedené v ustanoveniach § 32 písmeno g), § 34 odsek 6 a § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, a to trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke samostatne, pretože obžalovaný sa dopustil prečinu usmrtenia v súvislosti s vedením motorového vozidla. Súd pri výmere trestu zákazu činnosti prihliadol aj na zistené a vyššie uvedené okolnosti prípadu (spoluzavinenie chodca) a pomery obžalovaného (zvlášť jeho doterajší riadne vedený život), ktoré vo svojom súhrne z hľadiska tohto druhu trestu, uloženie ktorého obžalovanému v prejednávanej veci prichádzalo do úvahy, mali vplyv na to, že tento trest súd vymeral „len“ na dva roky, napriek tomu, že v danom prípade vznikol nezvrátiteľný následok v podobe smrti Bohumila Popelku a k uhasnutiu jedného ľudského života. Súd mal za to, že tento druh a výmera obžalovanému v prejednávanej veci samostatne uloženého trestu zákazu činnosti zodpovedá všetkým kritériám ustanoveným pre ukladanie trestu v § 34 odsek 4 Trestného zákona (spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútka, zistená jedna poľahčujúca a žiadna priťažujúca okolnosť, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy) a preto je spôsobilý na dosiahnutie účelu trestu podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona a to tak v oblasti individuálnej ako aj v oblasti generálnej prevencie, pretože zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovaným tak, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti,
vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne aj iných odradí od páchania trestných činov a zároveň dostatočne vyjadrí aj morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou.
Svedkyne poškodené si nárok na náhradu škody spôsobenej im trestným činom v prejednávanej veci neuplatnili riadne a včas, teda spôsobom upraveným v ustanovení § 46 odsek 3 Trestného poriadku (z návrhu uplatneného najneskôr do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje). Nárok na náhradu škody si v adhéznom konaní svedkyne poškodené uplatnili až v konaní pred súdom, preto ich súd musel s ich nárokom na náhradu škody odkázať na občianske súdne konanie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (Okresný súd Nitra), a to do 15 (pätnásť) dní odo dňa oznámenia rozsudku. O odvolaní rozhoduje Krajský súd v Nitre. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy. Právo podať odvolanie nemá ten, kto sa tohto práva výslovne vzdal.