Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/224/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom JUDr. René Miltákom v právnej veci žalobcu: Z.. G. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XX, XXX XX K. G., štátny občan SR, zastúpeného: JUDr. Štefan Schnelly, advokát, Veľká Okružná 2134/76, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika

- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy a iné, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Žalobca sa na základe žaloby zo dňa 11. 11. 2009, doručenej súdu dňa 02. 12. 2009 domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 181 175,46 Eur, z dôvodu diskriminačného konania zo strany žalovaného. Žalobca uviedol, že zákonom č. 122/2005 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,zákon č. 122/2005 Z. z.“), došlo s účinnosťou od 15. 04. 2005 aj k novelizácii zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zmenené bolo okrem iného aj ustanovenie § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z., ktoré sa týkalo funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd. Po tejto zmene citovaného zákona sa výška príplatku rovnala šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Takýmto postupom došlo k neodôvodnenému a veľmi výraznému rozdielnemu platovému ohodnoteniu medzi sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu, čo je v rozpore s princípmi štátu, ale najmä s princípom spravodlivosti. Rozdiel v odmeňovaní sudcov vo vyššie uvedenom zmysle možno preto považovať za protiústavný, lebo SR v príslušných článkoch, upravujúcich výkon súdnej moci pozná len jeden druh sudcov a nerozlišuje ich na sudcov „špeciálnych“ a sudcov „ostatných“. Požiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké. Aj zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci rovnako, a to nielen sudca, ktorý rozhoduje o tzv. špeciálnej agende. Rovnako neobstojí ani argumentácia, že sudca špeciálneho súdu pracuje s obsahovo rozsiahlymi spismi a rozhoduje prípady, v súvislosti s ktorými môže dôjsť k jeho ohrozeniu. Žalobca uviedol, že ako sudca Okresného súdu Žilina, ktorý sídli v obvode Krajského súdu v Žiline, taktiež rozhodoval niektoré trestné veci, ktoré najmä svojim charakterom, obsahom, rozsahom a obtiažnosťou mali a dosahovali charakter trestných prípadov, o ktorých rozhodovali sudcovia Špeciálneho súdu - napr. trestné veci vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. (trestná vec obžalovaného K. Š.), sp. zn. (trestná vec obžalovaného S. G. a spol.), sp. zn. (trestná vec obžalovaného P. N.). V tejto súvislosti žalobca uviedol, že v trestnej veci obžalovaného P. N. zastupoval v trestnom konaní štát prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Táto trestná vec bola nielen skutkovo a právne náročná, ale ja mimoriadne medializovane sledovaná, pričom vzhľadom na charakter tejto trestnej veci, neboli vylúčené ani nezákonné až brachiálne zásahy zo strany kriminálneho prostredia voči osobe žalobcu ako sudcu. Sudcovia Špeciálneho súdu majú na rozdiel od sudcov všeobecných sudcov zabezpečené podstatne výhodnejšie pracovné zázemie, a to nielen v materiálnom a technickom vybavení, ale aj v počte a ohodnotení administratívnych pracovníkov Špeciálneho súdu a ostatného aparátu. Tento negatívny a ničím neopodstatnený dojem je umocnený medializovanými názormi niektorých politikov a novinárov, že len sudcovia Špeciálneho súdu sú morálne bezúhonní, neúplatní a spoľahliví, čím sa verejnosti podsúva, že sudcovia všeobecných súdov sú skorumpovaní, nie sú nestranní, majú väzby na podsvetie a na regionálne mocenské štruktúry. Žalobca sa s poukazom na nález Ústavného súdu SR č. 290/2009 Z. z. nedomáhal, aby žalovaný, ktorý nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, alebo napravil protiprávny stav. Žalobca sa z dôvodu zníženia dôstojnosti a spoločenskej vážnosti, ktoré dôsledky nie sú odstrániteľné žiadnym primeraným zadosťučinením domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že v danej veci nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem, pretože tento je daný samotným ustanovením § 9 ods. 1 až 4 zák. č. 365/2004 Z. z.. Práve naopak, s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z. z. je povinnosťou žalovaného preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. V priebehu konania došlo na základe uznesenia č. k. -75 zo dňa 30. 11. 2011 k zmene petitu žalobného návrhu, na základe ktorého žalobca navrhol súdu, aby určil, že odmeňovanie žalobcu podľa § 66 ods. 1, § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 zák. č. 122/2005 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania s tým, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 181 175,46 Eur ako aj náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov Špeciálneho súdu. Ústavný súd SR spochybnil len ústavnosť výšky príplatku, ktorý bol v čase pred vydaním nálezu Ústavného súdu SR upravený v ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Nález Ústavného súdu SR založil právne účinky do budúcna, a preto žalovanému nebolo zrejmé, na akom právnom základe sa žalobca domáhal jednak určenia, že došlo k diskriminácii a súčasne k vzniku nároku na nemajetkovú ujmu, ak protiústavnosť predmetného zákonného ustanovenia bola vyslovená až následne po rozhodnom období, v ktorom si žalobca uplatnil svoje nároky. Naviac od momentu účinkov nálezu Ústavného súdu SR došlo k zníženiu funkčného príplatku špeciálnych sudcov zo 6-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy na 2-násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Takže od momentu účinkov daného nálezu nemohlo už nijako dôjsť k namietanej diskriminácii, ani k vzniku nemajetkovej ujmy. Z tohto dôvodu tu neexistuje ani naliehavý právny záujem na takomto určení, nakoľko existencia alebo neexistencia právneho vzťahu alebo práva nemôže byť určovaná ani za dobu minulú, ani do budúcnosti, rozhodujúci stav je v tomto prípade stav v dobe vyhlásenia rozhodnutia (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy v zmysle antidiskriminačného zákona len vtedy, ak upustenie od diskriminačného konania, napravenie protiprávneho stavu alebo poskytnutie primeraného zadosťučinenia neviedlo k náprave, pričom došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby, čo žalobca v tomto prípade dostatočným spôsobom nepreukázal. Podľa názoru žalovaného, žalobca tak ako si vyčíslil výšku nemajetkovej ujmy, nepožaduje náhradu nemajetkovej ujmy, ale náhradu ujmy majetkovej, čo je v rozpore so znením antidiskriminačného zákona. Nemajetková ujma nemôže byť náhradou mzdy ani škody. Podľa jeho názoru, zásadu rovnakého zaobchádzania mala porušiť Národná rada SR, a teda Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo SR nie je v hmotnoprávnom vzťahu so žalobcom. Žalovaný preto namietal nedostatok pasívne vecnej legitimácie. Žalovaný súčasne vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k nemajetkovej ujme, nakoľko zákon č. 122/2005 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 15. 04. 2005, pričom žaloba bola doručená súdu až dňa 02. 12. 2009. Žalovaný je toho názoru, že uplatňovanie práva zo strany žalobcu treba posudzovať ako rozporné s dobrými mravmi. Žalobca je sudcom okresného súdu, vykonáva povolanie, ktoré vyžaduje vysoké morálne, odborné a osobnostné predpoklady, preto by súd mal z hľadiska uplatňovania jeho práv zohľadniť skutočnosť, že v prípade sudcov by mala byť hranica posudzovania možného rozporu uplatňovania tvrdeného práva s dobrými mravmi oveľa vyššia ako u bežných občanov. Podávanie tzv. antidiskriminačných žalôb zo strany niektorých sudcov je širokou verejnosť vnímané veľmi kriticky, vrhá negatívne svetlo na celú

justíciu, skôr škodí ako prispieva k obhajobe dobrej povesti súdnictva. V prípade, ak by žalobcovi šlo o morálnu satisfakciu, nepožadoval by od štátu sumu 181 175,46 Eur, ale uspokojil by sa skôr so symbolickou náhradou nemajetkovej ujmy. Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z., o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom ku dňu 02. 12. 2009 (antidiskriminačný zákon), dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Podľa § 2a ods. 3 antidiskriminačného zákona, nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. Diskriminácia (znevýhodňovanie) je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie, pričom rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie. Diskriminácia je v moderných demokratických spoločnostiach považovaná za neprípustnú a minimálne jej vyššie vymedzené formy sú v súčasnosti zakazované zákonmi a medzinárodnými zmluvami. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20. 05. 2009 vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 15.04.2005 zmenilo a novelizovalo aj ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa dopustila porušenia zákazu diskriminácie, ustanoveného v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a to tým spôsobom, že takáto právna norma narušila princíp proporcionality, ktorý limitoval zásah zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak a/ z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie, ako aj b/ z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva, čím došlo k porušeniu zásady zákazu diskriminácie z hľadiska právneho postavenia sudcov, a to pokiaľ ide o práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy). Legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. teda narúšala systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov, keďže rozdiely v odmeňovaní sudcov musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. To znamená, že prijatím takejto právnej normy Národnou radou SR chýbal vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom a to aj s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské právam, ktorý k problematike diskriminácie uviedol: „Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť.“ (U. Q. D. v. Y. W. H., sťažnosťč. 6339/05, § 73). Vychádzajúc z právneho názoru, konštatovaného Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze sp. zn. zo dňa 20. 05. 2009 (absencia rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom v legislatívnej úprave, obsiahnutej v ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.

z.), žalobcovi vznikol legitímny dôvod, aby sa domáhal satisfakcie, ktorú utrpel v príčinnej súvislosti s prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 122/2005 Z. z. Pokiaľ ide o zákon č. 365/2004 Z.z., z jeho obsahu vyplýva, že zásada rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie aj z dôvodu iného postavenia (§ 2 ods. 1). Každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou (§ 9 ods. 1). Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie (§ 9 ods. 2). Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku (§ 9 ods. 3). Z obsahu petitu žalobného návrhu vyplýva, že žalobca sa domáhal a/ určenia, že odmeňovanie žalobcu podľa § 66 ods. 1, § 67 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 zákona č. 122/2005 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a b/ súčasne sa domáhal, aby mu žalovaný (t.j. Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) zaplatila nemajetkovú ujmu vo výške 181 175,46 Eur ako i náhradu trov konania a právneho zastúpenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“ Podľa § 80 písm. c) Obč. súd. por., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Určenie existencie právnej skutočnosti, nie právneho vzťahu alebo práva rozhodnutím súdu, prichádza do úvahy iba vtedy, ak to zákon pripúšťa. V takom prípade však nejde o určovaciu žalobu, ale o žalobu inú, v § 80 O.s.p. neuvedenú (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , zo dňa 27.11.2007). Súd vychádzajúc zo znenia petitu žalobného návrhu, uvedeného pod bodom a/ zistil, že žalobca sa domáhal určenia právnej skutočnosti (že odmeňovanie žalobcu podľa § 66 ods. 1, § 67 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 zákona č. 122/2005 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania). Vzhľadom na to, že znenie § 9 ods. 2 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z., výslovne neumožňuje domáhať sa určenia právnej skutočnosti, t.j. rozporu odmeňovania so zásadou rovnakého zaobchádzania, súd v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ ide o uplatnenie nároku, uvedeného pod bodom b/ petitu žalobného (nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 181 175,46 Eur, ktorý mal žalobcovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 122/2005 Z. z.), žalovaný voči uplatneniu tohto práva vzniesol námietku premlčania, nakoľko zákon č. 122/2005 Z. z. vstúpil do účinnosti dňa 15.04.2005, pričom žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 181 175,46 Eur podaním žalobného návrhu na súd až dňa 02.12.2009, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Podľa § 101 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Správne konštatoval odvolací súd, keď uviedol, že uvedený zásah bol jedným konaním žalovaného, aj keď účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 25. septembra 2008 (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2011, sp. zn. ). Súd v súvislosti so vznesením námietky premlčania zo strany žalovaného zistil, že premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy začala v prípade žalobcu plynúť dňa 16.04.2005

(t.j. dňa, ktorý nasledoval po dni, kedy vstúpil do účinnosti zákon č. 122/2005 Z. z., ktorý bol spôsobilý privodiť ujmu žalobcovi) s tým, že koniec doby na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s prijatím sporného zákona pripadol na deň 16.04.2008. Ak teda žalobca podal žalobu na súd dňa 02.12.2009, podal ju po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Vychádzajúc zo zistených skutočností, súd námietke premlčania, uplatnenú žalovaným, v plnom rozsahu vyhovel a žalobu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol. Žalovaný, označený ako Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky taktiež namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko podľa jeho názoru, prípadnú ujmu mala spôsobiť Národná rada Slovenskej republiky, ktorá prijala zákon č. 122/2005 Z. z. Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona, konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"). Podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Podľa § 19 Obč. súd. por., spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Podľa § 21 ods. 4 prvej vety Obč. súd. por., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 18. 01. 2012). Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca si v súvislosti s prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 122/2005 Z. z., uplatnil vo vzťahu k žalovanému, označenému ako Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi žalobcom (ako poškodeným) a štátom (ako subjektom, ktorý mal žalobcovi spôsobiť ujmu), súd v tejto súvislosti zistil, že antidiskriminačný zákon a priori nevylučuje, aby žalovaným (a teda subjektom, ktorý nesie prípadnú zodpovednosť za diskriminačné konanie) bol štát. V takomto prípade je žalobca povinný uviesť štátny orgán, ktorý koná pred súdom za štát (§ 21 ods. 4 Obč. súd. por.). Z obsahu žaloby však vyplýva, že diskriminačného konania vo vzťahu k žalobcovi sa mala dopustiť Národná rada Slovenskej republiky a to tým spôsobom, že prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. porušila zásadu zákazu diskriminácie z hľadiska právneho postavenia sudcov, a to pokiaľ ide o práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy, § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona), čo konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. . Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že Národná rada SR priznala v krátkom čase (v rozpätí 18 mesiacov) zvýšenie funkčného príplatku sudcov Špeciálneho súdu z 2- násobku na 6-násobok. Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu neboli dané žiadnymi mimoriadnymi skutočnosťami. Žalobca mal za to, že konaním zákonodarcu došlo k zníženiu vážnosti sudcov všeobecného súdu tým, že vo verejnosti vyvolal dojem, že sudcovia všeobecných súdov, i keď majú rovnaké vzdelanie, nie sú schopní riešiť kauzy spadajúce do pôsobnosti Špeciálneho súdu, i keď tieto boli pôvodne zverené všeobecným súdom. Ústavný sud SR v náleze sp. zn. niekoľkokrát uviedol, že konaním zákonodarcu došlo ku diskrimináciu sudcov všeobecného súdu, keďže prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. došlo k neodôvodnenému a veľmi výraznému rozdielnemu platovému ohodnoteniu medzi sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu, čo je v rozpore s princípmi štátu, ale najmä s princípom spravodlivosti. Za tento nezákonný a protiústavný stav zodpovedá podľa názoru žalobcu Slovenská republika, a to na základe antidiskriminačného zákona.

Podľa názoru súdu, žalobca v tomto konaní preukázal, že prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. došlo k porušeniu ust. 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona (porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu iného postavenia), avšak ako bolo vyššie uvedené, žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, pričom žalovaný vzniesol voči nároku žalobcu námietku premlčania. Ak by však nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu, za prípadnú ujmu by niesol zodpovednosť ten štátny orgán, ktorý sa prijatím takejto právnej normy dopustil vo vzťahu k žalobcovi diskriminačného konania a teda nie štát ako taký. Označenie štátu ako účastníka konania prichádza do úvahy najmä v prípade existencie súkromnoprávnych vzťahov (§ 21 Občianskeho zákonníka), alebo v prípade verejnoprávnych vzťahov (§ 3 zák. č. 514/2003 Z.z.). V prípade prijatia zákona č. 122/2005 Z. z. nemožno hovoriť o existencii súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a štátom, nakoľko legislatívny proces patrí do oblasti verejného práva. Keďže žalobca sa nedomáhal satisfakcie podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nebolo na mieste, aby žalobca ako žalovaného označil štát, v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ale ten subjekt, ktorý disponuje právnou subjektivitou v prípade vzniku ujmy, spôsobenej postupom Národnej rady Slovenskej republiky pokiaľ ide o prijatie zákona č. 122/2005 Z. z. Súd preto vyhodnotil žalobný návrh, ktorý smeroval voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky za neopodstatnený, a to z dôvodu neexistencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nie je subjektom, ktorý nesie zodpovednosť za legislatívnu činnosť Národnej rady Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa iba podieľa na správe súdov tým spôsobom, že v oblasti finančnej riadi tvorbu rozpočtu súdov (§ 71 písm. b) bod 1. zák. č. 757/2004 Z.z.). Ani z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. výslovne nevyplýva, že by sa Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky malo dopustiť diskriminačného konania v súvislosti s prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. Je síce pravdou, že štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením (§ 4 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z.), pričom za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát (§ 65 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z. z.), avšak predmetom žaloby nebol nárok na náhradu škody z titulu nevyplatenia platu, ktorý mal žalobcovi prislúchať v zmysle ust. § 65 a nasl. zák. č. 385/2000 Z. z., ale posúdenie, či z dôvodu diskriminačného konania Národnej rady Slovenskej republiky vznikla žalobcovi nemajetková ujma, a ak áno, v akej výške. Z dôvodu oneskoreného uplatnenia práva zo strany žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a vznesenia námietky premlčania, sa súd touto skutočnosťou ďalej nezaoberal. Z hľadiska časovej hospodárnosti, súd v rámci písomného vyhotovenia rozsudku nevyhodnotil ďalšie písomné a ústne vyjadrenia účastníkov, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko ich uvedenie a právne vyhodnotenie by bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nadbytočné, neefektívne a v rámci odôvodnenia tohto rozsudku aj nepodstatné. Nie je úlohou súdu v odôvodnení uviesť a vyhodnotiť všetky dôkazné prostriedky, ktoré boli v súdnom spore vykonané, ale iba tie, ktoré sú najpodstatnejšie, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné (§ 157 ods. 2 Obč. súd. por.). Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania zistil, že žalovaný bol v tomto konaní v plnom rozsahu úspešný. Vzhľadom na to, že si žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal. O vrátení zloženého preddavku na trovy konania zo strany žalobcu v sume 9 058,77 Eur (č.l. 329), rozhodne súd v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 141a ods. 3 Obč. súd. por.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia Krajskému súdu v Bratislave, podaním na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania možno rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.