Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_13C-22-2022.pdf
PDF · 105.31 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/22/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Humenné sudkyňou: JUDr. Lucia Lacová, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, zastúpený: A. B. C. D., proti žalovanej: E. F., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom G. H. XXX, XXX XX G., okres I., v konaní o zaplatenie 156,00 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 156,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 156,00 Eur od 22.10.2020 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobcovi sa nárok na náhradu trov konania voči žalovanej n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Dňa 12.04.2022 bol Okresnému súdu Humenné doručený návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie pohľadávky vo výške 156,00 Eur s prísl., ktorým sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia tak, aby súd zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 156,00 Eur a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 156,00 Eur od 22.10.2020 do zaplatenia. Uplatnený nárok odôvodnil nasledovne tým, že žalovanej bola dňa 13.05.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX vo výške 156,00 Eur splatná do 21.10.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení J. za obdobie od 17.04.2020 do 29.04.2020. Keďže žalovaná pohľadávku štátu v lehote splatnosti neuhradila, žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 04.12.2020, ktorou ju vyzval na zaplatenie do 30 dní od vystavenia výzvy. Žalovaná neuhradila pohľadávku štátu, preto jej bola adresovaná ďalšia výzva zo dňa 18.01.2022, ktorá sa žalobcovi vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote, pričom zásielky boli zasielané na adresu trvalého pobytu žalovanej overenej podľa registra obyvateľov SR. Žalobca svoj nárok odvodzuje z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon č. 355/2017 Z. z.“), podľa ktorého náklady ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Táto povinnosť je zároveň v súlade s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky poukazujúc na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastáva názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanej zabezpečil. V zmysle platnej právnej úpravy je žalobca povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov, ako i využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky
štátu v súlade so zákonom č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
2. Okresný súd Humenné návrhu vyhovel v celom rozsahu a dňa 25.04.2022 vydal platobný rozkaz č. k. 13C/22/2022-11, ktorý sa žalovanej nepodarilo doručiť do vlastných rúk. Súd následne uznesením č.k. 13C/22/2022-24 zo dňa 01.07.2022 tento platobný rozkaz podľa § 266 ods. 3 CSP zrušil.
3. Žalovaná sa k podanej žalobe a jej prílohám, ktoré jej boli doručené dňa 21.08.2022 do vlastných rúk spolu s poučením súdu podľa Civilného sporového poriadku a s Uznesením súdu s výzvou na vyjadrenie zo dňa 09.08.2022, doposiaľ nevyjadrila.
4. Podľa § 177 ods. 2 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“) pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Podľa § 219 ods. 3 CSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.
5. V danej veci je predmetom konania zaplatenie sumy 156,00 Eur s príslušenstvom. Žalovaná sa k podanej žalobe nevyjadrila a nepoprela skutkové tvrdenia tam uvedené, teda platí fikcia o ich nespornosti, pričom je rovnako splnená podmienka jednoduchého právneho posúdenia veci a zároveň hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000,- Eur, súd preto v zmysle § 177 ods. 2 písm. a) CSP rozhodol bez nariadenia pojednávania. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku v danej veci bolo zverejnené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu dňa 20.09.2022.
6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom celého súdneho spisu v danej veci, najmä so žalobou, faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.09.2020 so splatnosťou dňa 21.10.2020, výzvou na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 04.12.2020 s fotokópiou obálky, výzvou na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 18.01.2022 s obálkami, a zistil tento skutkový stav.
7. Žalovaná bola izolovaná v zariadení žalobcu - v karanténnom zariadení J. v období od 17.04.2020 do 29.04.2020. Žalobca uhradil za žalovanú náklady poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení, v ktorom bola strava žalovanej poskytnutá. Žalobca vystavil žalovanej faktúru č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.09.2020 so splatnosťou dňa 21.10.2020 (čl. 4). Žalobca vyzval opakovane žalovanú na úhradu faktúry výzvou na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 04.12.2020 (čl. 4 druhá strana) a výzvou zo dňa 18.01.2022 (čl. 5), ktoré boli žalovanej odoslané doporučenou zásielkou (čl. 5-6) Žalovaná doposiaľ pohľadávku žalobcu neuhradila.
8. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzatvára: Podľa § 12 ods. 2 písm. f) č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon č. 355/2017 Z. z.“), opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., v čase karantény, fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i) a n) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie, Podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z., podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., náklady, podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom
pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam. Podľa § 489 zákona č. 40/1964 Zb. „Občiansky zákonník“ v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy (ďalej len ako „OZ“), záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Podľa § 454 OZ, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Podľa § 121 ods. 3 OZ, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Podľa § 517 ods. 1, 2 OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného v čase vzniku omeškania žalovaného, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
9. Opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození verejného zdravia č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré bolo zmenené v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020, sa všetkým osobám, ktoré sa od 16. marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky, alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.
10. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaným v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z. z., konkrétne z bodu 168 odôvodnenia vyplýva, že uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu. V bode 157 a 158 predmetného nálezu Ústavný súd SR konštatoval, že niet pochýb o tom, že namietané ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto ustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu – patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. V bode 177. nálezu, vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu). V závere pod bodom 185 Ústavný súd SR skonštatoval, že tretí okruh napadnutých ustanovení tvoril iba § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, v ktorom navrhovateľka dominantne videla neprimeraný zásah do základného práva vlastniť majetok a sprostredkovane aj do ďalších základných práv a slobôd. Po vykonanom teste proporcionality, so zohľadnením poznatku, že napadnuté ustanovenie ukladá povinnosť úhrady skutočných nákladov, ako aj po zistení, že fyzická osoba plniaca povinnosti tam uvedené by ich znášala aj v prípade, ak by napadnuté ustanovenie súčasť zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo, ústavný dospel k záveru o
ústavnej udržateľnosti povinnosti z neho plynúcej. Právny poriadok, ako aj vyhovujúca časť tohto nálezu ústavného súdu navyše efektívne eliminujú riziko povinnosti znášať neprimerane vysoké náklady.
11. Podľa čl. 3 ods. 4 Usmernenia generálneho riaditeľa sekcie krízového riadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o rozsahu a podmienkach úhrad nákladov spojených s vykonávaním karanténnych opatrení v karanténnych zariadeniach a o postupe účtovania č. SKR-COKP1-2020/000496-006 zo dňa 11.11.2020, stravnou jednotkou je denná strava v odporúčanej celkovej výške 13,- eur s DPH vrátane plastového obalu, ak ubytovanému bola dodaná celodenná strava (raňajky, obed, večera). Ak ubytovanému nebola dodaná celodenná strava, hodnota stravnej jednotky sa pomerne kráti podľa dodanej stravy vo výške 3,-eur za raňajky, 5,-eur za obed a 5,-eur za večeru.
12. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná. Žalobca svoj nárok odvodzuje z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., z ktorého vyplýva, že náklady za stravu počas karantény uplatnené v tomto konaní, ktoré má žalovaná znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi aktami. Žalobca náklady za poskytnutú stravu za obdobie 17.04.2020 do 29.04.2020 žalovanej vyfaktúroval dňa 21.09.2020 vo výške 156,00 Eur faktúrou č. XXXXXXXXXX splatnej dňa 21.10.2020. Žalovaná v konaní nepoprela, že bola v rozhodnom období v karanténnom zariadení. Rovnako nepoprela, že jej strava nebola v danom období karanténnym zariadením poskytnutá a že žalobca za túto stravu karanténnemu zariadeniu zaplatil cenu stravného. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením Úradu verejného zdravotníctva SR, znášali náklady s tým spojené. S poukazom na vyššie citované rozhodnutie Ústavného súdu SR, má súd zato, že ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie, a podobne. Z argumentácie Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré jej v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanej) uložil, a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov, dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanej poskytnutá. Náklady s tým súvisiace však žalovanej vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené jej opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok okamihom zaplatenia kúpnej ceny predávajúcemu. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.. Uvedené sa teda uplatní aj na prípad poskytnutia stravy žalovanej. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovanú predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie pohľadávku, ktorá patrila poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení. Žalobca preukázal, že na základe rámcovej dohody o poskytovaní služieb, ako aj vystavenej faktúry poskytovateľ služieb zabezpečoval v karanténnom zariadení stravu. Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov poskytovateľa stravy zo strany žalobcu, však nemá vplyv na povinnosť žalovanej znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia UVZ tak, ako to predpokladá § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. Žalovaná bola subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. počas nariadenej izolácie. Keďže tak neurobila a túto povinnosť za ňu splnil vedome žalobca, čím jej dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovanej voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovanej k zmenšeniu jej majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnila sama. V tomto smere je irelevantné, že
poskytovateľ stravy si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovanej. Súd aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 156,00 Eur za rozhodné obdobie 12 dní x 13,00 Eur, boli zjavne neprimerané a disproporčné voči žalovanej. Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, t. j. v bežnom živote.
13. V závere súd zároveň konštatuje, že žalovaná bola počas konania pasívna, k žalobe a jej prílohám, ktoré jej boli doručené do vlastných dňa 21.08.2022 spolu s poučením súdu podľa Civilného sporového poriadku a s Uznesením súdu s výzvou na vyjadrenie zo dňa 09.08.2022, sa doposiaľ nevyjadrila a nepoprela skutkové tvrdenia tam uvedené, teda platí fikcia o ich nespornosti v zmysle ust. § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku. V danom prípade sa jedná o sporové konanie. V civilnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Každá strana sporu je povinná k svojim tvrdeniam pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. uviesť dôkazy, ktoré v priebehu súdneho konania navrhuje vykonať. Jedná sa o jeho dôkaznú povinnosť a práve v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to znamená s neunesením tzv. dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní práve toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (nepredložil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech.
14. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a výsledky vykonaného dokazovania súd preto žalobe vyhovel v celom rozsahu a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
15. Žalovaná neuhradila ani čiastočne dlžnú sumu, čím sa dostala do omeškania, preto súd priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo 156,00 Eur odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry, teda odo dňa 22.10.2020 do zaplatenia, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
16. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 100%, avšak v žalobe nežiadal priznať náhradu trov konania, keďže mu žiadne trovy konania nevznikli. Súd preto rozhodol tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Podľa § 355 ods. 1 CSP je proti tomuto rozsudku prípustné podať odvolanie. Podľa § 358 CSP odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorému rozhodnutiu smeruje - teda prostredníctvom Okresného súdu Humenné na Krajský súd v Prešove. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 362 ods. 2 CSP odvolanie je podané v čas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená v stanovenej lehote po nadobudnutí jeho právoplatnosti a vykonateľnosti, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.