Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Saz/1/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom, v právnej veci žalobcu: I. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: M. D., bez dokladu totožnosti, s posledným trvalým pobytom v krajine pôvodu: G. P., región A., M. a súčasným miestom pobytu na území Slovenskej republiky: Centrum pre deti a rodiny, ul. Kpt. Nálepku č. 369/5, 068 01 Medzilaborce, Slovenská republika, zastúpeného zákonným zástupcom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Stropkov, pracovisko Medzilaborce, Dobrianskeho 89, 068 01 Medzilaborce a právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Račianska cesta 71, 810 05 Bratislava, IČO: 30 798 841, kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, v konaní o správnej žalobe vo veci azylu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU- PO-382-17/2021-Ž zo dňa 04.05.2022, takto

rozhodol:

I. Krajský súd v Košiciach rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, migračného úradu, Pivonková 6, Bratislava, ČAS: MU-PO-382-17/2021-Ž zo dňa 04.05.2022, ktorým maloletému žiadateľovi (žalobcovi): I. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: M. D., s miestom narodenia v krajine pôvodu: obec P., región A. (uvedené v elektronickej kópii výpisu rodného listu č. XXXXX, predloženej žalobcom v priebehu administratívneho konania), bez dokladu totožnosti, so súčasným miestom pobytu: Centrum pre deti a rodiny, ul. Kpt. Nálepku č. 369/5, 068 01 Medzilaborce, Slovenská republika, nebol udelený azyl a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, migračný úrad (ďalej v texte aj: „žalovaný“), v konaní podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa citovaného zákona rozhodnutím ČAS: MU-PO-382-17/2021-Ž zo dňa 04.05.2022 neudelilo žalobcovi (v pozícii maloletého žiadateľa) azyl a súčasne mu podľa , c ods. 4 písm. b/ a zákona o azyle neposkytlo doplnkovú ochranu.

2. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky a následnom zadržaní žalobcu policajnou hliadkou bol tomuto uznesením Okresného súdu Zvolen číslo 0PPOm/16/2021 zo dňa 13.11.2021 ustanovený Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Stropkov, pracovisko Medzilaborce za opatrovníka, ktorý za neho dňa 03.12.2021 požiadal pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o jeho život, pretože v M., v oblasti A., z ktorej žalobca pochádza, dochádza k útokom teroristov z hnutia Boko Haram. Po podaní vyhlásenia boli žalobca a jeho opatrovník poučení o svojich právach a povinnostiach počas konania o azyle. Následne bol žalobca v sprievode opatrovníka odoslaný do Centra pre deti a rodiny. Dňa 11.01.2022 bol žalobcovi uznesením Okresného

súdu Humenné číslo 8P/319/2021-18 ustanovený za poručníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Stropkov, pracovisko Medzilaborce. Za účelom posúdenia opodstatnenosti žiadosti žalobcu o udelenie azylu s ním bol dňa 26.01.2022 vykonaný pohovor, počas ktorého tento v súvislosti so svojim pobytom v oblasti A. poukázal na to, že členovia ozbrojenej skupiny Boko Haram zvykli vtrhnúť do ich obce a svojvoľne zabíjali civilistov, pričom im následne brali domáce zvieratá a majetky. Takýto útok na ich obec podnikli aj koncom roka 2019, kedy usmrtili žalobcovi celú jeho rodinu. Jemu sa však podarilo zachrániť, nakoľko ho strýko ukryl v inej časti obce. Z obavy o svoju bezpečnosť sa rozhodol, že v krajine pôvodu ďalej nezotrvá a niekedy v závere roka 2019 sa letecky, v sprievode svojho strýka, na svoj cestovný pas dopravil do Istanbulu v Turecku. Tu mu strýko zariadil presun smerom ďalej do Európy, keď sa v skupine s inými cudzincami dopravil cez Grécko, Albánsko, Čiernu Horu, Bosnu a Hercegovinu, Chorvátsko, Srbsko a Maďarsko až na územie Slovenskej republiky, kde požiadal o medzinárodnú ochranu. Napriek tomu, že žalobca vlastnil cestovný pas, do konania ho nepredložil, nakoľko mu ho odobral strýko po ceste v Turecku a viac mu ho nevrátil. Opatrovník žalobcu však dňa 17.01.2022 do konania doložil kópiu jeho rodného listu a preto jeho identita nebola spochybnená. Podľa tvrdenia žalovaného boli všetky, žalobcom počas konania uvedené skutočnosti, objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Žalovaný dopĺňa, že v súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu "utečenec" zo dňa 4. marca 1996 sa každá žiadosť o azyl skúma individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie, pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia, ktorým nebol žalobcovi udelený azyl a zároveň mu nebola poskytnutá ani doplnková ochrana, žalovaný cituje ust. § 2 písm. d) a e), ako aj ust. § 19a zákona o azyle a v nadväznosti na ich zákonné znenie uvádza, že zákonným predpokladom udelenia azylu je preukázanie existencie opodstatnenosti obáv žiadateľa o azyl z prenasledovania z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Z výpovede žalobcu je zrejmé, že svoju žiadosť o azyl zakladá na obave o svoju bezpečnosť pred členmi hnutia Boko Haram, ktorí aktívne pôsobili v regióne jeho bydliska a v roku 2019 usmrtili jeho rodičov. Ak sa teda žalobca obával, že v prípade zotrvania v regióne jeho bydliska by sa aj on mohol stať terčom útokov skupiny Boko Haram, bolo podľa žalovaného potrebné skúmať mieru opodstatnenia takéhoto strachu. Keďže formulácia "opodstatnený strach" obsahuje subjektívny i objektívny prvok, pri rozhodovaní o existencii opodstatneného strachu je nutné uvažovať o oboch jeho zložkách. Z výpovede žiadateľa musí byť zjavné, že v jeho prípade je prítomný "strach" ako subjektívny prvok, avšak zároveň musí byť tento strach "odôvodnený" na základe jeho objektívnych dôkazov. Žalovaný nevylúčil, že v prípade žalobcu subjektívny prvok skutočne mohol existovať, čo potvrdzujú aj informácie, ktoré si migračný úrad do konania zaistil a ktoré sú súčasťou spisového materiálu, podľa ktorých k útokom hnutia Boko Haram v M. skutočne dochádza, a to najmä v hraničných oblastiach, kam patrí aj obec P., z ktorej žalobca pochádza. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že M. čelí teroristickým hrozbám na každej zo svojich siedmich hraníc, no najmä násilie a konflikt na tzv. trojhraničnej oblasti M., L. a Q. N. má na región A. negatívny dopad, a to kvôli rôznym militantným a teroristickým aktivitám. Nevyberavé násilie v tejto oblasti dosiahlo za posledné 2 roky rekordnú úroveň násilia. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že bez ohľadu na mieru zaistenia individuálnej bezpečnosti obyvateľov regiónu A., v prípade nájazdov Q. W. štátnymi orgánmi, bol subjektívny prvok strachu v prípade žalobcu preukázaný. Azylové konanie je však konaním špecifickým, kde sú subjektívne prvky bez preukázania objektívnych prvkov v podstate irelevantné. Preto bolo podľa žalovaného potrebné skúmať, či práve tieto objektívne prvky boli v prípade žalobcu v priebehu konania preukázané. Čo sa týka objektívnych prvkov definície Ženevskej konvencie z r. 1951, všeobecne by mal byť strach žiadateľa považovaný za opodstatnený, ak je schopný primeraným spôsobom dokázať, že tento bezprostredne súvisí s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením, či príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. -2019 z 25.09.2019, podľa ktorého obavy, či strach žiadateľa musia mať oporu v istej objektívnej situácii v jeho domovskom štáte. Ide o individuálne okolnosti, ktoré konkrétneho žiadateľa obklopujú, ako aj o celkovú situáciu panujúcu v tomto štáte. Takáto objektívna situácia však podľa názoru žalovaného v prípade žalobcu neexistuje a nevyplýva ani z jeho samotnej výpovede, podľa ktorej žalobca v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany a nevyvíjal tam žiadne politické aktivity, kvôli ktorým by sa mohol vystaviť ohrozeniu svojej bezpečnosti. Ohrozeniu vlastnej bezpečnosti nebol žalobca vystavený ani z dôvodu svojej rasy alebo svojho náboženského presvedčenia, čo potvrdzuje aj jeho výpoveď, podľa ktorej počas pobytu v krajine pôvodu nemal nikdy žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi orgánmi. Jediným problémom, kvôli ktorému odišiel z krajiny pôvodu, bola nepriaznivá

bezpečnostná situácia v regióne jeho bydliska. Touto však boli postihnutí všetci obyvatelia regiónu, bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť, náboženské alebo politické presvedčenie. Preto možno podľa žalovaného objektívne konštatovať, že samotná nepriaznivá všeobecná situácia (bez bližších osobných charakteristík jednotlivca) nezakladá relevantný dôvod na udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Na základe informácií, ktoré sú obsahom spisového materiálu, žalovaný konštatoval, že žalobca nebol nútený bezprostredne po smrti rodičov krajinu pôvodu opustiť, nakoľko mohol využiť aj alternatívu vnútroštátneho presídlenia, a to aj napriek svojmu maloletému veku, pričom dôvodil, že v Nigeri je možné sa reálne presídliť z rizikových pohraničných oblasti do vnútrozemia krajiny, kde Boko Haram vzhľadom na silné pozície polície a armády M. nemá žiaden vplyv, a preto ani v týchto oblastiach neoperuje. V súvislosti s vnútroštátnym presídlením a neplnoletosťou maloletého žalovaný uviedol, že v M. existuje vyše 10 rôznych centier neziskových organizácií, ktoré pomáhajú sirotám a osamelým deťom napríklad tým, že im ponúkajú voľnočasové aktivity, športové aktivity, kvalitné vzdelanie a v neposlednom rade prístrešie a stravu. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácii dospel migračný úrad k záveru, že krajinu pôvodu síce opustil z obavy o svoju bezpečnosť, avšak bez toho, že by tam bol prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. Zároveň v prípade žalobcu neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, teda za účelom zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom. Žalovaný ďalej opisuje, že keďže u žalobcu neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, bolo potrebné posúdiť, či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany, teda či v zmysle ust. § 13a zákona o azyle sú vážne dôvody domnievať sa, že by žalobca bol v prípade návratu do krajiny pôvodu, vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ktorým sa podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle rozumie: uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Žalovaný po vyhodnotení všetkých troch uvedených alternatív konštatoval, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu neexistujú žiadne indície, ktoré by svedčili o tom, že by mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 13a zákona o azyle, a preto mu doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky neposkytol. Žalovaný naviac poukázal aj na ust. § 13c ods. 4, písm. b/ zákona o azyle a v tejto súvislosti argumentoval, že ak by aj bolo možné pripustiť, že v pohraničných územiach sú obyvatelia vystavení neľudským a ponižujúcim praktikám zo strany Boko Haram, jednoznačne existuje účinná možnosť vnútroštátnej formy riešenia tohto problému spočívajúca v presídlení do vnútrozemia M., ktoré je jednoznačne pod kontrolou bezpečnostných zložiek štátu a nie je vystavená pôsobeniu Boko Haram. Žalobca taktiež nesplnil ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky v zmysle § 13b zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny a to z objektívnych dôvodov, keďže na území Slovenskej republiky nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou. Migračný úrad obavu žalobcu pred hnutím Boko Haram, prezentovanú aj v stanovisku jeho opatrovníka, v konaní objektívne posúdil a dospel k záveru, že nepriaznivá všeobecná situácia v regióne jeho bydliska sama o sebe, bez bližších špecifických súvislostí k jeho rase, národnosti, náboženského alebo politického presvedčenia, nemôže byť dôvodom pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. K názoru opatrovníka žalobcu, že tento ako maloletá osoba, spĺňa signifikantný znak zraniteľných osôb, na základe čoho by mu mal byť udelený azyl z humanitných dôvodov, kedy súčasne poukazuje aj na skutočnosť, že žalobcovi v jeho krajine pôvodu zabili celú rodinu a ten sa nemá kam vrátiť, žalovaný dôvodil, že na túto formu ochrany neexistuje právny nárok a aj súdy, keď posudzujú zákonnosť rozhodnutí migračného úradu, sa obmedzujú iba na posúdenie voľnej správnej úvahy, ktorá by mala poskytnúť logické zdôvodnenie bez znakov ľubovôle. Žalovaný podotýka, že v prípade žalobcu vzal do úvahy zraniteľnosť jeho postavenia ako maloletej osoby bez sprievodu a individuálne okolnosti jeho prípadu avšak na základe dôsledného posúdenia všetkých okolností prípadu žalobcu neidentifikoval žiadne objektívne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať prípad žalobcu za hodný tak osobitného zreteľa, že by mu mal byť udelený azyl z humanitných dôvodov. Žalovaný zároveň dopĺňa, že vzhľadom na vek, maloletý žalobca nebude minimálne do dovŕšenia dospelosti nútene vrátený do M.. K tomuto aktu môže dôjsť až po dovŕšení jeho dospelosti a právoplatnom ukončení azylového konania, pričom v jeho prípade návrat nemusí nutne smerovať do rodného regiónu A., ale žalobca sa môže v prípade návratu usídliť v ktorejkoľvek časti krajiny, ktorá je bezpečná a je dostatočne pod ochranou štátnych orgánov. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného taktiež vyplýva jeho argumentácia, podľa ktorej tým, že maloletému žalobcovi nebol udelený azyl ani poskytnutá doplnková ochrana,

neboli porušené jednotlivé články Dohovoru. Maloletý žalobca je od zadržania na území Slovenskej republiky umiestnený v zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, kde má zabezpečený prístup ku vzdelaniu, má priestor na oddych a voľnočasové aktivity, zodpovedajúce jeho veku, v prípade potreby mu je poskytnutá primeraná zdravotná starostlivosť, má garantované právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Zo žiadneho ustanovenia Dohovoru, ani zákona o azyle, nevyplýva, že by vek žiadateľa, resp. jeho maloletosť alebo zraniteľnosť vyplývajúca z postavenia maloletej osoby bez sprievodu, mala byť oprávneným dôvodom na udelenie medzinárodnej ochrany.

3. Správnou žalobou zo dňa 29.06.2022 doručenou Krajskému súdu v Košiciach v ten istý deň sa žalobca cestou zvoleného právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 04.05.2022, ČAS: MU-PO-382-17/2021-Ž a vrátenia veci tomuto na ďalšie konanie, ako aj náhrady trov konania voči žalovanému. V dôvodoch správnej žaloby žalobca uvádza, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe nedostatočne vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, pričom argumentuje, že z krajiny pôvodu utiekol z dôvodu všeobecnej zlej bezpečnostnej situácie a z dôvodu obáv z prenasledovania hnutím Boko Haram, ktoré na území M. vyvíja činnosť a ozbrojené teroristické útoky na vojenské ciele a tiež aj na civilné obyvateľstvo. Pri jednom z takýchto útokov koncom roka 2019, boli usmrtení rodičia žalobcu a tiež jeho maloleté sestry, pričom jemu sa za pomoci strýka podarilo utiecť z krajiny. Žalobca poukazuje na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevylúčil, že v jeho prípade subjektívny prvok strachu skutočne mohol existovať, nakoľko samotné informácie zabezpečené žalovaným v konaní potvrdzujú útoky hnutia Boko Haram v Nigeri a to práve najmä v hraničných oblastiach, kam patrí aj rodná obec žalobcu a to tak, ako o nich vypovedal. Vo veci žalobcu však nebola podľa žalovaného preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov alebo § 8 zákona o azyle. Žalobca s týmto záverom nesúhlasí a dôvodí, že v krajine pôvodu čelil hrozbe prenasledovania zo strany Boko Haram, ako aj hrozbe regrutovania týmto teroristickým hnutím, na čo v konaní pred žalovaným podrobne poukazoval aj opatrovník žalobcu, pričom svoje tvrdenia podložil viacerými správami Amnesty International a Ministerstva vnútra USA o situácii v M.. Závery žalovaného sú preto neopodstatnené a v priamom rozpore so všeobecnými informáciami o krajine pôvodu žalobcu ako aj dôkazmi vykonanými v samotnom azylovom konaní. Obavy žalobcu majú oporu v jeho objektívnej situácii v jeho domovskom štáte a tiež vzhľadom na jeho individuálne okolnosti ako siroty, ktorá prišla o oboch rodičov a maloleté sestry násilím zo strany teroristického hnutia a tieto obavy vyplývajú aj z celkovej situácie panujúcej v M.. Žalobca nemôže súhlasiť s názorom žalovaného, že jediným problémom žalobcu, kvôli ktorému opustil krajinu pôvodu bola nepriaznivá bezpečnostná situácia v regióne jeho bydliska, kedy táto nezakladá dôvod na udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle a argumentuje, že v konaní pred žalovaným v zastúpení opatrovníkom uviedol, že okrem všeobecnej bezpečnostnej situácie sa obáva aj náboru maloletých detí teroristickým hnutím Boko Haram do jeho radov a samotného hnutia, o čom existuje taktiež množstvo všeobecne dostupných informácií a dôkazov, pričom toto konanie zo strany hnutia Boko Haram ako neštátneho pôvodcu prenasledovania je namierené voči osobám určitého veku - deťom, čím je naplnené ustanovenie § 2 písm. d/ bod 1. a 6. zákona o azyle. K tejto skutočnosti a k vyjadreniu opatrovníka žalobcu v konaní žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu a vo vzťahu k tejto skutočnosti ani nevykonal dostatočné dokazovanie, aby mohol prijať záver, že žalobca nebude v prípade návratu opätovne čeliť hrozbe prenasledovania zo strany hnutia Boko Haram a že sa môže stať obeťou núteného regrutovania z dôvodu jeho veku a sociálneho postavenia

- ako sirota bez opatery. Žalobca taktiež nesúhlasí s názorom žalovaného, že žalobca nebol nútený po smrti rodičov opustiť krajinu pôvodu, nakoľko mohol využiť aj alternatívu vnútroštátneho presídlenia, a to aj napriek jeho maloletosti, keďže v M. je možné presídliť do vnútrozemia krajiny, kde Boko Haram vzhľadom na silné pozície polície a armády nemá žiaden vplyv, a preto ani v týchto oblastiach neoperuje. V M. podľa žalovaného existuje vyše 10 centier neziskových organizácií, ktoré pomáhajú sirotám a osamelým deťom. Súčasná zlá bezpečnostná a taktiež humanitárna situácia v M. je takej intenzity, že záver žalovaného o možnosti efektívneho využitia presídlenia sa v rámci krajiny nie je opodstatnený a žalobcovi nie je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, na aké konkrétne správy žalovaný v tejto súvislosti poukazuje. Naopak, opatrovník žalobcu v konaní predložil množstvo informácií o situácii na celom území M., ktorá tvrdenie žalobcu a jeho opatrovníka podporujú. Na alarmujúcu situáciu v M., a to obzvlášť vo vzťahu k situácii detí, poukazuje žalobca aj správou UNICEF ku krajine M., kde sa uvádza, že „ takmer 3 milióny ľudí, z toho viac ako polovica deti, v M. vyžadujú humanitárnu pomoc uprostred rizík, ktoré predstavuje nestabilná bezpečnostná situácia, podvýživa, opakujúce sa epidémie

a ohniská chorôb, striedajúce sa obdobia záplav a sucha a vysídľovanie. Desať centier neziskových organizácií, ktoré spomína žalovaný v jeho rozhodnutí, nemožno považovať za dostatočnú možnosť pomoci a ochrany žalobcovi, nakoľko na verejne dostupnom internetovom sídle týchto organizácií, ktoré žalovaný menuje, je uvedené, že organizácia Village D'enfants SOS prevádzkuje pomoc pre deti a rodiny iba v 2 obciach (Tahoua a Dosso) a v hlavnom meste Niamey, pričom pre osirelé deti majú v každom z nich kapacitu iba do 120 detí. Konkrétne aktivity, kapacity a schopnosti zabezpečiť pomoc žalobcovi zo strany organizácie Save the Children v M. a zo strany Fred Tobi Orphanage, sa zástupcovi žalobcu z ich verejne dostupných internetových sídiel zistiť nepodarilo, pretože sú nanajvýš strohé, ak ešte v súčasnosti tieto organizácie vykonávajú činnosť. Vzhľadom na počet detí v núdzi odhadovaný UNICEF v M., nebolo v konaní zo strany žalovaného dostatočne preukázané, že žalobcovi bude v prípade návratu poskytnutá potrebná pomoc a ochrana alebo že bude schopný využiť presídlenie do inej časti krajiny. Z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie v M. žalobca nesúhlasí ani so záverom žalovaného, že v jeho prípade neboli zistené ani skutočnosti pre poskytnutie mu doplnkovej ochrany, nakoľko v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu neexistujú žiadne indície nasvedčujúce tomu, že by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. K názoru žalovaného, že ostatné časti M. je možné považovať za bezpečné a napriek útokom hnutia Boko Haram možno využiť vnútorné presídlenie sa do vnútrozemia krajiny, žalobca uvádza, že jeho opatrovník v konaní predložil správy o útokoch na celom území M.. K negatívnemu rozhodnutiu žalovaného pokiaľ ide o udelenie azylu z humanitných dôvodov, kedy tento konštatoval, že žalobca nespadá pod ani jeden z prípadov humanitných dôvodov, ako sú uvedené v Nariadení ministra vnútra č. 34 z 21.02.2014 v znení nariadenia ministra vnútra č. 84 z 11.08.2016, žalobca v nadväznosti na citáciu ust. § 19a ods. 7 zákona o azyle argumentuje, že v prípade maloletých utečencov môžu formy ich prenasledovania nadobúdať iné podoby a rovnako sa v ich prípade zohľadňujú pri vyhodnocovaní splnení zákonných kritérií pre udelenie azylu špecifiká dané ich vekom, stupňom vyspelosti, zraniteľnosti a podobne (Príručka UNHCR pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov detským žiadateľom). Zákon o azyle označuje v bode 6 § 2 písm. d/ zákona o azyle za špecifickú formu prenasledovania konanie namierené proti deťom. Žalovaný mal preto povinnosť v konaní skúmať, aké formy vážnych porušení základných ľudských práv môžu postihovať osobitne deti, t. j. žalobcu a aby žalovaný zohľadnil osobitné formy prenasledovania detí, to najmä vzhľadom na práva dieťaťa zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a v citovanom Opčnom protokole k Dohovoru o právach dieťaťa o účasti detí v ozbrojených konfliktoch, keďže opatrovník žalobcu v konaní poukazoval na hrozbu núteného regrutovania detí v M. zo strany teroristických hnutí. Žalobca si je vedomý toho, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany pred prenasledovaním z úzko vymedzených dôvodov a nie je univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred akýmkoľvek bezprávím, avšak žalobca má za to, že princíp najlepšieho záujmu dieťaťa vyžaduje, aby bola ujma hroziaca maloletému žiadateľovi o azyl (dieťaťu), posudzovaná z pohľadu dieťaťa. Deťom sú priznané viaceré špecifické práva zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a Opčnom protokole (napr. právo nebyť podrobený nútenému odvodu zo strany ozbrojených hnutí, právo na život, rozvoj, nebyť podrobený krutému a neľudskému zaobchádzaniu), ktoré uznávajú ich mladý vek a odkázanosť a sú základom pre ich ochranu, rozvoj a prežitie. Dokonca aj odopieranie ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv preto môže byť relevantné pri posudzovaní detskej žiadosti o azyl tak, ako je relevantné odopieranie politických a občianskych práv. Výkonný výbor UNHCR uznáva, že medzi špecifické formy prenasledovania detí patrí aj regrutovanie (ExCom, Conclusion No. 107, para. (g)(viii). Ujmu utrpenú dieťaťom je potrebné podľa žalobcu vyhodnotiť z pohľadu jej celkového dopadu na dieťa a neprikladať prvky dôležitosti iba určitým porušeniam práv resp. požadovať splnenie kritérií, ktoré sa kladú na dospelého žiadateľa o azyl (napr. v prejednávanej veci politické presvedčenie ako dôvod pre naplnenie zákonných pojmov prenasledovania a pod.). Dieťa má právo na svoj ďalší rozvoj a psychologická ujma je obzvlášť relevantný faktor, ktorý musí byť zohľadnený a posúdený v konaní o azyle maloletého žiadateľa. U detí je oveľa viac pravdepodobné, že budú vystresované nepríjemnými situáciami a že nimi budú emočne poznačené. Spomienky a traumatizujúce zážitky môžu u dieťaťa zostať dlhodobo. Rovnako má žalobca za to, že skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov neumožňuje administratívne vyhostenie maloletého cudzinca bez sprievodu do doby jeho plnoletosti (na čo žalovaný poukazuje v napadnutom rozhodnutí), nemôže byť zo strany žalovaného vnímané ako dostatočná forma nepriamej ochrany resp. ako akási satisfakcia za nepriznanie medzinárodnej ochrany v zmysle zákona o azyle, ak sú v prípade jednoznačne zistené a preukázané skutočnosti zakladajúce dôvod na udelenie azylu resp. doplnkovej ochrany. Žalobca poukazuje na všeobecne dostupné informácie zistené v konaní o azyle, z ktorých vyplýva, že M. čelí teroristickým hrozbám na každej zo svojich siedmich hraníc, pričom je jedinou krajinou na svete s prítomnosťou členov ISIS na troch hraniciach, okrem teroristického hnutia Boko Haram. Situácia v A. (kde mal žalobca

naposledy v krajine pôvodu/M. trvalý pobyt, pozn. správneho súdu) sa v posledných rokoch prudko zhoršila, tento región sa stal jedným z najnebezpečnejších. V M. dochádza k nútenému verbovaniu detí, pričom situácia detí v regióne v A. je viac ako alarmujúca. Voči hnutiu Boko Haram ako neštátneho subjektu prenasledovania, štát nie je schopný efektívne ochrániť svojich obyvateľov, o čom svedčí aj konštatovanie žalovaného, že neselektívne násilie v tejto oblasti dosiahlo podľa jeho zistení za posledné 2 roky rekordnú úroveň násilia. Žalobca je maloletý a sirotou a to ho robí najpravdepodobnejším cieľom náboru akejkoľvek militantnej skupiny ale aj iných hrozieb. Správy doložené opatrovníkom žalobcu v konaní preukazujú, že zločinci a teroristické skupiny vykonávali teroristické útoky po celej krajine, pričom pozorovatelia poznamenali, že tieto útoky výrazne narušili snahy vlády o ochranu komunít a viedli k značnému vnútornému vysídleniu, čo prinieslo neistotu do predtým bezpečnejších oblastí. Militanti hnutia Boko Haram a aj ISIS sa zameriavali na nebojujúcich, vrátane žien a detí a používali násilie, zastrašovanie, krádeže a únosy na terorizovanie komunít a udržiavanie ich radov. Boko Haram verboval a využíval deti v bojových a nebojových rolách. Tieto informácie podľa žalobcu preukazujú neschopnosť M. štátnych orgánov zabezpečiť poriadok v krajine a účinnú ochranu jej občanom a rovnako tak preukazujú, že na celom území krajiny prebiehajú ozbrojené útoky a schopnosť vlády pomáhať zraniteľným osobám nie je dostačujúca. Žalobca ako maloletá sirota nie je schopná chrániť sa tak, ako dospelý jednotlivec a ako taký má právo na vyššiu mieru ochrany a ďalší rozvoj. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa žalobca domnieva, že splnil všetky zákonné podmienky pre udelenie azylu s prihliadnutím na jeho špecifické postavenie, ako aj na priznanie minimálne doplnkovej ochrany. Žalobca taktiež vyslovil nesúhlas s názorom žalovaného, v zmysle ktorého on, ako maloletý žiadateľ nespadá ani pod jeden z prípadov humanitných dôvodov, ktoré sú indikované v nariadení ministra vnútra č. 34 zo dňa 21.02.2014. Dôvodová správa k zákonu o azyle, citované nariadenie ministra vnútra, ako aj samotný žalovaný spomína možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov neúspešným žiadateľom o azyl z radov traumatizovaných osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické či psychické útrapy, prípadne až smrť. Keďže v konaní bolo preukázané, že žalobcovi rodičia a dvaja maloletí súrodenci boli zavraždení a žalobca sa tak stal sirotou a vzhľadom k faktu, že v M. dochádza k verbovaniu maloletých detí hnutím Boko Haram a tiež teroristickým útokom na celom jeho území, v dôsledku čoho bol žalobca nútený opustiť krajinu pôvodu, aby svojou prítomnosťou ďalej neohrozoval svoj život a bezpečnosť; tieto skutočnosti sú tak závažného charakteru, že sú spôsobilé spôsobiť osobe silný traumatizujúci zážitok - zvlášť, ak ide o osobu zraniteľnú - maloletého. V prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu nemožno vylúčiť a naopak zaručiť, že nebude oslovený členmi hnutia Boko Haram, aby k nim narukoval, ani mu nemožno zaručiť, že nedôjde k utrpeniu rizika vážneho bezprávia. S poukazom na vyššie uvedené, považuje žalobca svoje obavy o svoj život a bezpečnosť v prípade jeho návratu za dôvodné a má za to, že žalobca môže byť považovaný za traumatizovanú osobu, u ktorej sú dané humanitné dôvody na to, aby mu bol udelený azyl v zmysle § 9 zákona o azyle. Žalovaný je pri zvažovaní aplikácie § 9 zákona o azyle povinný brať do úvahy celkový rámec medzinárodnej ochrany ľudských práv a prihliadnuť na medzinárodné nástroje ochrany práv osôb v osobitnom postavení, napr. detí, žien, obetí obchodovania a pod. Otázka možnosti udeliť azyl z humanitných dôvodov je podľa mienky žalobcu najcitlivejšia práve v prípade osôb, v tzv. zraniteľnom postavení, čo je aj prípad žalobcu ako dieťaťa. Žalobcovi v prípade jeho návratu nebude štát schopný zabezpečiť potrebnú pomoc a ochranu, nakoľko tak nebol schopný spraviť ani v minulosti, keďže neochráni ani jeho rodičov a súrodencov. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že v prejednávanom prípade boli zistené skutočnosti jednoznačne relevantné pre priznanie medzinárodnej ochrany vo forme azylu podľa § 8 a § 9, avšak minimálne aj pre priznanie doplnkovej ochrany vzhľadom na súčasnú bezpečnostnú a humanitárnu situáciu v M. a obzvlášť s ohľadom na situáciu maloletých detí, pričom oprávnenosť a odôvodnenosť hrozieb žalobcovi bola v konaní náležite preukázaná. Žalobca zároveň spomenul, že judikatúra kasačného súdu opakovane zdôrazňuje špecifikum azylového konania, a to zásadu, že pri splnení podmienok sa uplatňuje pravidlo - v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu.

4. K správnej žalobe zaujal stanovisko žalovaný a vo svojom vyjadrení datovanom ku dňu 26.07.2022 zopakoval argumentáciu, na ktorej bolo založené rozhodnutie napadnuté správnou žalobou, pričom k obsahu žalobných námietok uviedol, že osoby, ktoré žijú v ohrozených regiónoch sa automaticky nestávajú obeťami prenasledovania a ani v žalobcovom prípade nebolo v žiadnom prípade preukázané, že by sa stal obeťou prenasledovania. Žalovaný nenašiel v dostupných zdrojoch žiadne konkrétne informácie nasvedčujúce tomu, že by v krajine pôvodu žalobcu dochádzalo k systematickému prenasledovaniu obyvateľov žijúcich na území, kde pôsobí Boko Haram a súčasne poznamenal, že žalobca nebol nikdy v žiadnej politickej strane či hnutí, žiadnu politickú činnosť nevykonával, nebol trestaný ani odsúdený a nebolo proti nemu vedené žiadne trestné stíhanie. Žalovaný preto dospel k

záveru, že žalobca síce krajinu pôvodu opustil okrem iného aj z dôvodu obavy o svoju bezpečnosť, avšak bez toho, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný tak, ako to vyplýva z § 8 zákona o azyle. Z výpovede žalobcu vyplýva, že v prípade návratu do krajiny jeho pôvodu mu nehrozí vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, pretože tam nevykonával takú činnosť, za ktorú by mu takéto sankcie hrozili. Tak isto žalovaný dospel k záveru, že v krajine pôvodu by mu nehrozilo vážne bezprávie v podobe mučenia alebo neľudského zaobchádzania alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu z dôvodu jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR a keďže v M. v súčasnosti neprebieha žiadny vnútorný, či medzinárodný ozbrojený konflikt, žalovaný vylúčil aj reálnu hrozbu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby, z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Na základe uvedených teórií žalovaný dospel k názoru, že žalobca nespĺňa ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. Žalovaný ubezpečil, že riadnym a dostatočným spôsobom a na základe skutočností, ktoré sú obsahom spisového materiálu zistil skutkový stav, na základe ktorého vydal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie. Vychádzal pri tom z obsahu pohovoru zo dňa 26.01.2022 vykonaným so žalobcom, posúdil situáciu v krajine jeho pôvodu, pričom sa dôkladne zameral na dôvody, ktoré vo svojej výpovedi žalobca uvádzal. Žalovaný vyslovil názor, že žalobca v priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani právna zástupkyňa v správnej žalobe, neuviedli a nepreukázali také skutočnosti, ktoré by správny orgán oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu, resp. poskytnutí doplnkovej ochrany. Ak žalobca poukazuje na Dohovor o právach dieťaťa a jeho prednosť pred zákonom o azyle, žalovaný dôvodí, že skutočnosť, že maloletému žalobcovi azyl nebol udelený, resp. nebola mu poskytnutá doplnková ochrana, ešte neznamená porušenie jednotlivých článkov tohto dohovoru. Žalovaný zároveň poznamenáva, že zo žiadneho ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj zo zákona o azyle, nevyplýva, že by maloletosť žiadateľa o udelenie azylu, resp. jeho zraniteľnosť súvisiaca s postavením maloletej osoby bez sprievodu, mala byť oprávneným dôvodom na udelenie medzinárodnej ochrany žalovaným, ak žalobca stanovené podmienky vyplývajúce zo zákona nesplnil. K otázke udelenia azylu z humanitných dôvodov žalovaný považoval za potrebné uviesť, že to, či migračný úrad udelí, resp. neudelí azyl týmto spôsobom, závisí iba od uváženia správneho orgánu. Podľa názoru správneho orgánu prípad žalobcu nespadá pod žiaden z prípadov humanitných dôvodov a preto sa s názorom jeho opatrovníka/poručníka nestotožnil a azyl žalobcovi podľa § 9 zákona o azyle nakoniec neudelil. Žalovaný zároveň vyhlásil, že pri použití voľnej úvahy postupoval tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť jeho postupu.

5. Konanie o správnej žalobe vo veci azylu upravuje (ďalej len ) v ust. až . Keďže žalobca v správnej žalobe požiadal o nariadenie pojednávania, správny súd postupom podľa ust. , toto nariadil na deň 28.09.2022 so začiatkom o 11.30 hod. Na tomto pojednávaní právny zástupca žalobcu zhrnul svoju žalobnú argumentáciu a zástupca žalovaného zotrval na dôvodoch neudelenia azylu a neposkytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi. Na podrobnejšie oboznámenie sa s priebehom tohto pojednávania, vrátane prednesu účastníkov konania slúži zápisnica o pojednávaní zo dňa 28.09.2022 (pozn. správneho súdu).

6. Podľa ust. , , správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.

7. Podľa ust. , , správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa .

8. Podľa ust. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

9. Podľa ust. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

10. Podľa ust. , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

11. Podľa ust. správny súd rozhodne o správnej žalobe do 90 dní od jej doručenia, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Podľa ust. , ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti.

13. Podľa ust. správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak: a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

14. Podľa ust. , veta prvá , ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3.

15. Podľa ust. , veta prvá právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

16. Podľa ust. § 8 zákona o azyle Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

17. Podľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

18. Podľa ust. § 2 písm. e) zákona o azyle sa považuje za pôvodcu prenasledovania alebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

19. Podľa ust. § 19a ods. 6 zákona o azyle pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.

20. Podľa ust. § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

22. Správny súd v prvom rade poukazuje na základné judikatórne východiska, ktoré sú štandardne v azylových konaniach uplatňované a bolo potrebné ich zohľadniť aj v posudzovanej veci žalobcu:

23. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má však v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 09.04.2013 - R 110/2013).

24. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29.07.2014) a že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenosť strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21.04.2015). Týmto špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je primárne povinný žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácii a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.01.2015).

25. V konaniach o medzinárodnej ochrane zohráva dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.07.2016 ). Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 09.04.2013 ). Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 09.04.2013).

26. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 16.06.2017).

27. Žalobca vo všetkých svojich vyjadreniach v priebehu konania o jeho žiadosti na udelenie azylu konzistentne vypovedal o všetkých okolnostiach týkajúcich sa jeho života v krajine pôvodu, ako aj tých, ktoré sa týkali jeho odchodu z tejto krajiny až po jeho príchod na územie Slovenskej republiky. Zhodne vypovedal aj o tom, že o udelenie azylu v Slovenskej republike žiadal z dôvodu obavy o svoj život, čo odôvodnil tým, že teroristi z hnutia Boko Haram mu zabili členov rodiny (rodičov a dve sestry) a preto sa do krajiny pôvodu bojí vrátiť. Uvedené skutočnosti žalovaný nespochybnil a preto nebolo potrebné sa zaoberať otázkou dôveryhodnosti výpovedí žalobcu, ako aj posúdením dôveryhodnosti osoby žalobcu, ako takého. Skutočnosti, na ktorých sú založené vyššie spomenuté obavy žalobcu, zodpovedajú aj informáciám pochádzajúcich zo zdrojov viacerých renomovaných a hodnoverných inštitúcií (napr. správa Ministerstva vnútra USA, Amnesty International a ďalších), ktoré do konania, ako súčasť vyjadrenia pred vydaním rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu predložil poručník žalobcu a ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise žalovaného, z ktorých zhodne vyplýva, že medzi teroristické organizácie aktívne pôsobiace v M. patrí Boko Haram, ISIS vo Veľkej Sahare, ISIS-WA, a JNIM, pričom tieto sa zameriavajú na útoky proti civilnému obyvateľstvu za účelom získania dobytka a obživy na svoje fungovanie. Podľa

informácií z týchto zdrojov sa militanti z týchto teroristických skupín zamerali na nebojujúcich vrátane žien a detí, ktoré zabíjajú alebo v prípade mladých chlapcov, verbujú do svojich radov, ako regrútov, za účelom ich využívania v bojových a nebojových rolách. O rovnakých bezpečnostných rizikách vrátane regrutovania a vrážd chlapcov a mužov islamistickými skupinami pojednáva aj polytematická správa o krajine M., ktorú do konania o žiadosti žalobcu na udelenie azylu zabezpečil žalovaný a ktorá, ako to vyplýva z jej obsahu čerpá čiastočne z rovnakých, ale aj iných zdrojov informácií (napr. Human rights watch). Z tejto správy zároveň vyplýva, že úsilie M. v boji proti terorizmu obmedzujú rozpočtové schodky a pretrvávajúca nestabilita v susediacich štátoch a aj napriek tomu, že M. získal obrovské sumy zo zahraničia na boj proti džihádistickým skupinám, nedokázalo to zabezpečiť proti nim jasné víťazstvo. Správa dokonca poukázala aj na zločiny páchané zo strany štátnych bezpečnostných zložiek a s tým súvisiacu beztrestnosť, kedy zneužívanie páchané na civilistoch - často obvinených zo spolupráce s džihádistami, zvyšuje legitimitu militantných skupín, nakoľko aj štát je spájaný s necieleným násilím. Žalobca splnenie zákonných podmienok pre udelenie azylu v Slovenskej republike zdôvodnil opodstatnenými obavami z prenasledovania v krajine pôvodu pre jeho sociálny status a s ním spojené riziko možného zabitia teroristickou skupinou Boko Haram, prípadne násilného naverbovania do jej radov. V tomto kontexte žalobca namietal, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom. Správny súd sa v uvedenom smere s námietkami žalobcu stotožňuje. Žalovanému totiž možno vytknúť, že informácie o krajine pôvodu, ktoré sú v administratívnom spise obsiahnuté nezohľadnil komplexne, tak aby mohol byť skutkový stav zistený presne. Správny súd konštatuje, že žalovaný v tomto smere vykonané dôkazy hodnotil selektívne, resp. selektívne vyberal informácie o krajine pôvodu, ktoré sú v administratívnom spise obsiahnuté, bez toho, aby zohľadnil tie, ktoré sú v prospech tvrdenia žalobcu. Správny súd na tomto mieste pripomína už spomínanú zásadu materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie orgánov verejnej správy musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, kde v zmysle predmetnej zásady vyplýva pre orgán verejnej správy povinnosť vykonať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Súd má za to, že sa žalovaný uvedenou požiadavkou dôsledne neriadil. Žalobca je maloletý chlapec vo veku 17 rokov, je sirotou, teda osobou bez akéhokoľvek rodinného zázemia (tieto skutočnosti neboli žalovaným spochybnené), pričom z citovaných informácií jednoznačne vyplýva, že práve osoby s rovnakou sociálnou charakteristikou, teda mladí chlapci sú bežným cieľom útokov teroristických jednotiek (nie len Boko Haram) operujúcich v M., za účelom ich zneužitia v priamom boji a tiež v iných podporných úlohách, prípadne ich usmrtenia. Podľa správneho súdu preto žalobca uvedenými sociálnymi črtami (mladý vek v spojení so skutočnosťou, že žalobca je mužského pohlavia a tiež je osobou, ktorej rodina bola zabitá pri jednom z útokov hnutia Boko Haram) spadá do sociálnej kategórie, ktorá je preukázateľne predmetom záujmu militantných teroristických skupín majúcich v krajine pôvodu žalobcu silné zázemie. Aj preto považuje správny súd obavy žalobcu z prenasledovania vo forme použitia fyzického alebo psychického násilia voči nemu ako dieťaťu, kvôli ktorým krajinu pôvodu opustil a do ktorej sa z tohto dôvodu nechce vrátiť, za plne opodstatnené.

28. Z vyššie spomenutých zdrojov informácií o krajine pôvodu žalobcu vrátane polytematickej správy, ktorú pre svoje rozhodovanie o žalobcovej žiadosti o azyl zabezpečil žalovaný, vyplývajú informácie nasvedčujúce tomu, že hrozba teroristických útokov nie je obmedzená len na oblasť, kde žalobca naposledy žil, ale že militantné ozbrojené skupiny pôsobia na území celej M. D.. Správny súd v tejto súvislosti z uvedenej správy vyberá: M. čelí teroristickým hrozbám na každej zo svojich siedmich hraníc. Na juhovýchode je M. región R. zasiahnutý rebelmi v povodí Č. T. už viac ako desať rokov. Na západe je M. zapojený do konfliktu, ktorý sa sústreďuje v trojhraničnom regióne spájajúcom M., L. a Q. N.. Na juhu rastúci konflikt prebiehajúci na severozápade M. ovplyvnil juh a stred M.. Ako už bolo vyššie spomenuté na území M. pôsobia okrem skupiny Boko Haram aj ďalšie militantné teroristické skupiny ako ISWA, JNIM, ISGD, ktoré operujú v rôznych oblastiach krajiny, pričom o Boko Haram polytematická správa konštatuje, že aktívne pôsobí na celom území M.. Na základe uvedených faktov je preto pre správny súd prekvapením odporúčanie dané žalovaným žalobcovi, v súvislosti s nevyhovením jeho žiadosti o udelenie azylu, o možnosti presídlenia z rizikových pohraničných oblastí (bez konkretizácie, ktoré to sú) do vnútrozemia krajiny, kde Boko Haram vzhľadom na silné pozície polície a armády nemá žiaden vplyv a preto ani v týchto oblastiach neoperuje (opäť bez konkretizácie, ktoré oblasti považuje žalovaný za na toľko bezpečné, že tam žalobcovi nehrozí žiadna ujma na živote alebo na zdraví). Správnemu súdu nie jasné z akých skutkových podkladov žalovaný pri vyslovení uvedeného presvedčenia vychádzal, nakoľko informácie obsiahnuté v administratívnom spise uvedenému konštatovaniu nesvedčia. Ak žalovaný v súvislosti s odporúčaním vnútroštátneho presídlenia, žalobcu odkazuje na činnosť viac

ako desiatich centier neziskových organizácií, ktoré pomáhajú sirotám a osamelým deťom, v súvislosti s ich pôsobením hovorí o ponuke voľnočasových aktivít, vzdelania, stravy, avšak nespomína, akým spôsobom by bola zaručená ochrana žalobcu pred záujmom teroristických skupín pôsobiacich na území M. najmä v súvislosti s informáciou o nedostatočnom fungovaní štátnych inštitúcií pri zabezpečení ochrany civilného obyvateľstva, ani to, do akej miery v súčasnosti tieto centrá fungujú. Všeobecne pre splnenie podmienok pre udelenie azylu musí platiť, že krajina pôvodu žiadateľa o udelenie azylu (štát) nie je schopný alebo ochotný poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím, ktoré je trpené, podporované či realizované štátnou mocou, politickými stranami, príp. neštátnymi pôvodcami prenasledovania.

29. Správny súd sa nestotožňuje ani s postupom žalovaného, kedy tento po neudelení azylu, nenašiel dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany žalobcovi a túto neposkytol z odôvodnením, že žalobca nebude v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Žalovaný v súvislosti s neuznaním reálnej hrozby jednotlivých foriem vážneho bezprávia, ktorej by žalobca mohol byť po svojom návrate do krajiny pôvodu vystavený dôvodil okrem iného tým, že keďže žalobca nikdy nečelil mučeniu, krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu, nie je objektívne sa domnievať, že by mu takáto forma trestu hrozila v prípade jeho návratu, či už zo strany štátnych alebo neštátnych pôvodcov, ako aj tým, že je vylúčená možnosť vážneho a individuálneho ohrozenia života žalobcu alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, keďže drvivá časť krajiny pôvodu žalobcu je pod kontrolou vládnych jednotiek a bezpečnosť civilných obyvateľov na väčšine územia krajiny nie je nikým ohrozovaná a kedy v krajine pôvodu žalobcu neprebieha medzinárodný alebo vnútroštátny konflikt takého rozmeru, že by pre žalobcu v prípade návratu do krajiny pôvodu predstavoval individuálnu hrozbu vážneho bezprávia. V kontexte vyššie spomenutých faktov týkajúcich sa bezpečnostnej situácie v M. D. a s tým spojených rizík ohrozenia života alebo zdravia žalobcu, sa uvedené tvrdenia žalovaného o neexistencii reálnej hrozby vážneho bezprávia v prípade návratu žalobcu do krajiny jeho pôvodu javia ako také, ktoré nemajú oporu v skutkovom základe vyplývajúcom z administratívneho spisu. Podľa mienky správneho súdu je možnosť, že by sa žalobca po návrate do krajiny svojho pôvodu stal cieľom záujmu teroristickej skupiny Boko Haram, (ktorá je v M. bezpochyby prítomná a ňou vykonávané útoky voči civilnému obyvateľstvu sú realizované v snahe získať si kontrolu nad populáciou a vplyv v tejto krajine sú všeobecne známou skutočnosťou potvrdenou aj obsahom administratívneho spisu žalovaného) reálna. Navyše pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, akým spôsobom je zaobchádzané s neúspešnými žiadateľmi o medzinárodnú ochranu po ich návrate do M., z polytematickej správy o M. D. vyplýva, že sa informácie týkajúce sa tejto témy nepodarilo získať.

30. Správny súd v rámci oprávnenia daného mu ust. ods. ods. 2, písm. e/ , ktoré mu umožňuje okrem iných aj v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu preskúmať vec nad rámec žalobných bodov, prihliadol aj na ďalšiu skutkovú okolnosť, ktorá nebola žalobcom namietaná, žalovaným nebola v procese rozhodovania o poskytnutí medzinárodnej ochrany žalobcovi zohľadnená, ale táto preukázateľne vyplýva z administratívneho spisu a môže zohrávať úlohu pri dotváraní celkového skutkového stavu. V zápisnici o podaní vysvetlenia, ktorá bola dňa 03.12.2021 spísaná na oddelení azylu Policajného zboru v Humennom žalobca v časti, ktorá je venovaná jeho osobným údajom uviedol, že je národnosti: R.. Z obsahu viackrát spomenutej polytematickej správy o M. D. vyplývajú informácie, podľa ktorých sa vraždenie civilistov vo veľkej miere zameriavalo na etnické komunity, pričom následne citujúc zo správy International Crisis Group boli etnický R. pri viacerých príležitostiach zmasakrovaní džihádistickými skupinami, pričom na popravu boli vybraní muži R.. Vzhľadom k uvedeným faktom, nemá správny súd pochybnosti o tom, že by žalobca vzhľadom na jeho príslušnosť k etniku R., mohol byť v krajine jeho pôvodu reálne vystavený prenasledovaniu zo strany neštátnych teroristických skupín.

31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd konštatuje existenciu dôvodu na zrušenie správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorým je zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy spôsobom nedostačujúcim na riadne posúdenie veci (, ), ako aj skutočnosti, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ správnou žalobou napadnutého rozhodnutia je v rozpore s obsahom administratívneho spisu ( ). Bude teda úlohou žalovaného v ďalšom konaní komplexne sa zaoberať situáciou v krajine pôvodu žalobcu, a to nielen z hľadiska správ, ktorými disponoval v čase rozhodovania o žiadosti žalobcu o azyl, ale zároveň doplniť dokazovanie o ďalšie skutočnosti týkajúce sa prípadnej podstatnej zmeny okolností situácie v krajine pôvodu, ktorá nastala po vydaní správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

32. Správny súd po preskúmaní správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, tejto správnej žalobe postupom podľa ust. vyhovel, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude zistené skutočnosti posúdiť jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a až na základe všetkých týchto zistení urobiť záver a rozhodnúť o žiadosti žalobcu o udelenie azylu.

33. Vo veci náhrady trov správneho súdneho konania rozhodol správny súd podľa a priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, keďže žalobca mal vo veci úspech.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Krajský súd v Košiciach v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.