Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-116-2022.pdf
PDF · 110.39 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/116/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Jany Richterovej v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, so sídlom: Mozartova 9, Bratislava, v zast.: JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka so sídlom: Námestie Biely kríž 3, Bratislava proti žalovanému: PYRAMÍDA PP, s.r.o., IČO: 36 543 616, so sídlom: Hlavná 23, Trnava, v zast.: Mgr. Peter Kupka, advokát so sídlom: Hlavná 23, Trnava, o zaplatenie 2.360 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 15Ca/14/2017-151 zo dňa 26.01.2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa voči žalovanému p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.360 €, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.360 € odo dňa 18.12.2017 do zaplatenia. Žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 19 ods.1, 2, 3, § 58 ods.1, § 63 ods.2, § 79 ods.1, písm. a/,b/ zákonač.185/2015 Z.z.. Autorský zákon, § 442a ods.2, § 458a Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 19.12.2017 sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2 360 € spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa 18.12.2017 do zaplatenia a zároveň žiadal, aby bol žalovaný súdom zaviazaný na náhradu trov konania.
3. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný subjektom na podanie žaloby voči žalovanému, ktorou sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia v žalovanej sume.
4. Žalobca si nárok voči žalovanému uplatňuje v zmysle citovaného ustanovenia § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona, v zmysle ktorého nároku podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy. Je zrejmé, že žalovaný zasiahol neoprávneným vykonávaním verejného prenosu do práv nositeľov autorských oprávnení, ktorých správu vykonáva žalobca ako organizácia kolektívnej správy.
5. Žalobca vykonáva kolektívnu správu práv k literárnemu, dramatickému, hudobno-dramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy okrem iného ich uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu zmysle oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej
republiky č.k.: MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016. Žalobca doručením listinných dôkazov súdu v konaní preukázal, že zastupuje tak slovenských autorov, ako aj zahraničných autorov z celého sveta na náklade uzatvorených recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy, alebo na základe osobitných poverení.
6. Súd žalobcovi priznal nárok voči žalovanému titulom vydania bezdôvodného obohatenia v žalovanej sume 2.360 €, ktorá suma bola vypočítaná žalobcom v zmysle Sadzobníka žalobcu, keďže žalovaný prevádzkuje hotel 4*. Žalobca pri ustálení výšky uplatneného nároku zohľadnil počet izieb v ubytovacom zariadení prevádzkovanom žalovaným, ktorý sám na svojich webových stránkach spotrebiteľom deklaruje, že osemdesiat izieb nachádzajúcich sa ubytovacom zariadení prevádzkovaného žalovaným je vybavených televíznymi prijímačmi.
7. Žalobca si nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnil za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016, žalobou doručenou súdu dňa 19.12.2017, teda v čase, kedy nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol premlčaný s poukazom na ustanovenie § 107ods.1 OZ, podľa ktorého sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
8. Vo vzťahu k namietanej výške bezdôvodného obohatenia ustáleného žalobcom súd uvádza, že žalobca preukázal vyhláseniami žalovaného uverejňovanými žalovaným na jeho webových stránkach v rozhodnom období roku 2016, že sám žalovaný verejne deklaroval, že je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia hotelového typu 4*, o počte osemdesiat izieb vybavených LCD televízormi. Teda žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia matematicky ustálil správne, keď podľa sadzobníka je ročný poplatok 29,50€ krát počet technických zariadení - TV prijímačov v počte 80. Žalobca si nárok voči žalovanému uplatnil v zmysle citovaného ustanovenia § 442a ods. 2 spojení s ustanovením § 458a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých výška bezdôvodného obohatenia pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva je vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy len vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorá odmena by patrila autorom a nositeľom práv, ktorá predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného obohatenia.
9. Tak ako súd už uviedol vyššie, predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého žalobca sa voči žalovanému domáha a ktorého výška bola žalobcom ustálená od zvyčajnej licenčnej odmeny, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom autorských diel a za akú používatelia získali licenciu. Žalobca v konaní preukázal, že v roku 2016 uzatvoril celkovo 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu. Súd túto odmenu vyhodnotil ako odmenu zvyčajnú, keďže žalobca má najširšie portfólio zo všetkých organizácií kolektívnej správy a zastupuje majetkové práva autorov v zmysle vydaného oprávnenia Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky súdom citované vyššie.
10. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos televíznymi prijímačmi umiestnenými v ubytovacom zariadení hotel X. bez súhlasu autorov diel, ktoré boli obsahom verejného prenosu a ku ktorým vykonáva správu žalobca.
11. Žalobca v konaní preukázal rozsah vysielania realizovaného slovenskými televíznymi stanicami s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu a ktoré boli obsahom verejného prenosu v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 realizovaného žalovaným, ktorý žalovaný neoprávnene uskutočňoval, keďže so žalobcom nemal uzatvorenú žiadnu licenčnú zmluvu. Žalobca v konaní preukázal, že žalovaný bol povinný mať so žalobcom, ako organizáciou kolektívnej správy, uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by so žalobcom uzatvoril vyššie uvedený typ licenčnej zmluvy a žalovaný ani súdu nepreukázal, že by podal žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy voči žalobcovi, alebo inej organizácii kolektívnej správy v zmysle Autorského zákona.
12. Žalovaný používal predmety ochrany spravované žalobcom formou verejného prenosu v rozsahu súdom uvedeného vyššie, čím porušoval autorské práva autorov, keď bez súhlasu žalobcu používal
predmety ochrany verejným prenosom realizovaným v jeho ubytovacom zariadení, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v súdom priznanej sume.
13. Súd prvej inštancie obranu žalovaného, že je prevádzkovateľom hotelového zariadenia iba o počte 20 izieb vyhodnotil ako účelovú, aj napriek predloženému kolaudačnému rozhodnutiu, ktoré bolo vydané príslušným stavebným úradom 14.2.2000 a vo vzťahu k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy so SOZA dňa 19.11.2008, keď samotný žalovaný na svojich webových stránkach uvádza vo vzťahu k verejnosti, že je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia o počte osemdesiat izieb, v ktorých sú umiestnené LCD televízory , ktoré podľa názoru súdu sú funkčné a slúžia na účel prenosu televízneho signálu a teda vysielania diel, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu žalobca.
14. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že nezasahuje do autorských práv autorov zastupovaných žalobcom z dôvodu, že televíznymi prijímačmi umiestnenými v izbách hotelového zariadenia ním prevádzkovaného sú vysielané len športové a spravodajské relácie súd uvádza, že žalovaný nepreukázal počas konania, že by TV prijímače boli v rozhodnom období tak technicky upravené, že bolo možné prijať jeho tvrdenie, že televíznymi zariadeniami sú vyslané len športové alebo spravodajské relácie. Súd tvrdenie žalovaného v tomto smere vyhodnotil ako účelové tvrdenie a aj ako tvrdenie, ktoré je technicky neprijateľné , keďže súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, teda diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom. Žalobca konštatoval, že bez týchto zložiek by sa ani nedalo hovoriť o audiovizuálnom diele a už vôbec nie o jeho televíznom vysielaní a jeho následnom verejnom prenose technickými zariadeniami, ktorý uskutočňoval žalovaný vo svojom prevádzkovanom ubytovacom zariadení prostredníctvom umiestnených funkčných televíznych zariadení. Súd nevykonal obhliadku hotelového zariadenia prevádzkovaného žalovaným a to z dôvodu, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si žalobca voči žalovanému uplatnil za rozhodné obdobie roku 2016, v ktorom období sám žalovaný deklaroval , že v hoteli je 80 izieb vybavených LCD televízormi a obhliadkou hotela prevádzkovaného žalovaným v 2022 by súd tento stav už overiť nemohol vzhľadom na možnú aktuálnu zmenu využitia hotelového zariadenia prevádzkovaného žalovaným. Žalobca pred podaním žaloby vyzval žalovaného na uzavretie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a ponúkal žalovanému uzavretie mimosúdnej dohody, avšak žalovaný na ponuku žalobcu nereagoval.
15. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.360 € spolu s 5 % úrokom ročne odo dňa 18.12.2017 až do zaplatenia. Žalobca vyzval žalovaného písomnosťou označenou výzva k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 04.12.2017 na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie v lehote 5 dní odo dňa doručenia predmetnej písomnosti žalovanému. Žalovaný žalobcovi lehote splatnosti sumu 2.360 € nezaplatil. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením žalovanej sumy. Žalovaný počas konania nenamietol dátum jeho omeškania so zaplatením peňažného plnenia ustálený žalobcom v žalobe.
16. Súd priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent z dôvodu, že v konaní mal žalobca plný úspech.
17. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods.1 písm. e/ a f/ CSP a ďalej tým, že popiera tvrdenie o tom, že v roku 2016 realizoval v jeho prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos prostredníctvom 80 kusov zvokovoobrazovaých zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. V predmetnom zariadení je počet izieb 20, čo vyplýva taktiež aj z kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu v Trnave. Súd vychádzal v podstatnej časti odôvodnenia rozsudku týkajúcej sa počtu zvukovoobrazoavých zariadení v izbách z domnienok. Dôkazy protistrany o 80 izbách v zariadení boli iba tlačové výstupy a v rámci dokazovania neboli verifikované internetové zdroje prostredníctvom technického zariadenia s prístupom na internet , z ktorých mali pochádzať. Súd nevykonal dôkaz - obhliadku ubytovacieho zariadenia.
18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý opätovne uvádza, že svoj nárok preukázal nielen čo do dôvodu, ale aj čo do výšky a aj čo do počtu technických zariadení - zvukovoobrazových
zariadení, prostredníctvom ktorých dochádzalo zo strany žalovaného k uskutočňovaniu verejného prenosu. Žalobca spolu so žalobou predložil súdu záznamy z webových stránok samotného žalovaného V., prostredníctvom ktorých samotný žalovaný v rôznom čase v priebehu roka 2016 vyhlasoval, že jeho ubytovacie zariadenie disponuje 80 izbami, kedy uvádzal, že V. X. „ponúka ubytovanie v 80 izbách“. Žalovaný prostredníctvom daných webových stránok taktiež vyhlasoval, že súčasťou vybavenia každej ubytovacej jednotky je TV prijímač, kedy uvádzal, že „súčasťou každej izby je... LCD televízor“ a že „súčasťou každého apartmánu... LCD televízor“. Žalobca teda umiestnenie TV prijímačov v 80 izbách ubytovacieho zariadenia žalovaného preukázal vyhláseniami samotného žalovaného, ktoré uskutočnil prostredníctvom svojich vlastných webových stránok A..V..sk, a to záznamami aktuálnymi k obdobiu roku 2016, ktoré je rozhodným obdobím pre toto konanie. Je nesporné, že žalovaný verejne deklaroval a svojim zákazníkom - spotrebiteľom ponúkal vo svojom ubytovacom zariadení kategórie štyroch hviezdičiek ubytovanie v 80 nadštandardne zariadených izbách a apartmánoch, vybavených o.i. aj LCD TV. Žalobca poukázal na to, že verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov, a že verejné vyhlásenia žalovaného sú prednostne adresované klientom hotelového zariadenia, teda spotrebiteľom, a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia by znamenala porušenie § 6 vyhl. MH SR č. 277/2008 Z.z. (vnútorná vybavenosť ubytovacích zariadení musí byť funkčná), klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného zákonníka. Taktiež podľa § 496 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že „Za dohodu o vlastnostiach, účele a akosti sa pri spotrebiteľských zmluvách považuje také plnenie, o ktoré prejavil spotrebiteľ záujem a ktoré sa zhoduje s popisom poskytnutým dodávateľom, výrobcom alebo jeho zástupcom v akejkoľvek verejne prístupnej forme, najmä reklamou, propagáciou a označením tovaru.“ Z uvedeného vyplýva, že verejné vyhlásenia žalovaného sú pre neho, voči klientom ubytovacieho zariadenia, aj právne záväzné, a žalovaný mal právnu povinnosť, v nadväznosti na svoje vyhlásenia, poskytnúť všetkým klientom 80 izieb s televízorom. Bolo tiež povinnosťou žalovaného poskytovať klientom funkčné televízne prijímače, ktoré boli spôsobilé slúžiť na účel, na ktorý boli určené, o to viac, že žalovaný deklaruje svoje ubytovacie zariadenia ako nadštandardné, luxusne vybavené a v kategórii hotel- hviezdičiek. Ak by tak žalovaný neučinil, vznikla by mu občianskoprávna zodpovednosť voči jeho klientom ako spotrebiteľom, nakoľko porušil ich práva a zmluvné dojednanie, a taktiež zodpovednosť za správny delikt spočívajúci v klamlivej obchodnej praktike. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčíta, že riadne nereflektoval na kolaudačné rozhodnutie Okresného úradu v Trnave 2000/00802/ŽP-SP/ Si zo dňa 14.02.2000, na ktoré žalovaný opakovane v konaní poukazoval a na ktorom žalovaný svoju obranu založil. Z predmetného kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že budova V. X. na H. Š.O. XX, O., disponovala v čase vydania rozhodnutia 20 ubytovacími jednotkami. Žalobca nerozporuje obsah žalovaným predloženého dôkazu, avšak žalobca má za to, že tento pochádzajú z roku 2000. Poukazuje však na to, že zo samotných verejných vyhlásení žalovaného uvedených vyššie, ktoré samotný žalovaný uskutočnil v roku 2016, kedy vyhlasoval, že jeho ubytovacie zariadenie v danom čase ponúka 80 ubytovacích jednotiek vybavených TV prijímačom. Osobitne poukazujeme na skutočnosť, že žalovaný prostredníctvom svojej webovej stránky A..V..sk, tak ako je zrejmé z jej záznamu, ktorý žalobca predložil spolu so žalobou, vyhlasoval, že „Zároveň poskytujeme ubytovanie pre dlhodobých hostí vo vlastnom Apartment Dome. Zariadenie sa nachádza v centre mesta, cca 200m od V. X.****. Jedná sa o novopostavenú budovu s luxusne vybavenými bytmi, pričom v každom byte sa nachádza kúpelňa, WC, spálňa, obývacia miestnosť a kuchyňa. Všetko kompletne vybavené.“ Je teda zrejmé, že dôkazy predložené žalovaným, aktuálne k roku 2000 sa vzťahujú len na časť prevádzky žalovaného na adrese Š. XX, O., pričom nezohľadňujú skutočnosť, že v roku 2016 ponúkal žalovaný ubytovanie aj v ďalšej novopostavenej budove, pričom spolu ponúkal ubytovanie v 80 ubytovacích jednotkách vybavených TV prijímačom, tak ako vyhlasoval samotný žalovaný v danom období. Žalobca tak má za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne ustálil skutkový stav. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal s dôkazmi o skutkových zisteniach ohľadne počtu technických zariadení prostredníctvom ktorých žalovaný uskutočňoval verejný prenos a nie je daný dôvod na odvolanie podľa § 365 písm. b) CSP. Žalovaný súdu tiež vyčíta, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V samotnom odvolaní síce neuvádza, o aké dôkazy za malo jednať, žalobca sa však domnieva, že zrejme mal na mysli obhliadku prevádzky žalovaného. Tu dodávame, že obhliadka prevádzky žalovaného, ktorej uskutočnenie žalovaný navrhol by sa mala realizovať v r. 2012 a je zrejmé, že takýmto dôkazom nemožno preukazovať skutkový stav k 01.01.2016. Pokiaľ teda takýto dôkaz súd nevykonal, neporušil práva žalovaného ako to žalovaný prezentuje a nie je daný
dôvod na odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Pokiaľ žalovaný súdu vytýka, že je Rozsudok nepreskúmateľný, tak tu poukazujeme na bod 12 a bod 13. odôvodnenia Rozsudku. Z uvedených bodov odôvodnenia je nesporné, že súd prvej inštancie sa vysporiadal riadne so všetkými argumentmi žalovaného - a to ako s počtom ubytovacích jednotiek vybavených zvukovoobrazovým zariadením a poskytovaných žalovaným v r. 2016 širokej verejnosti na ubytovanie, tak aj s námietkou žalovaného že prostredníctvom TV zariadení poskytoval iba vysielanie športových alebo spravodajských relácii ako aj s výškou bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal s dôkazmi o skutkových zisteniach ohľadne počtu ubytovacích jednotiek a technických zariadení prostredníctvom ktorých žalovaný uskutočňoval verejný prenos a svoje rozhodnutie riadne a zrozumiteľne odôvodnil, kedy je zrejmé akými úvahami sa pri rozhodnutí riadil. Žalobca tak má za to, že nie je daný dôvod na odvolanie podľa § 365 písm. b) CSP.
19. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.
20. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP).
21. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP
22. Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalovaného o tom, že počet izieb v V. X. je iba 20 a nie 80, uvádza, že nie je možné sa s touto námietkou žalovaného stotožniť. V tomto smere odvolací súd poukazuje na vykonané dokazovanie v prvoinštančnom konaní, kde žalobca uniesol dôkazné bremeno a dostatočne preukázal, že v rozhodnom období od 01.01.2016 do 31.12.2016 žalovaný v ním vlastnenom štvorhviezdičkovom V. X. prevádzkoval ubytovacie služby v 80 izbách s v každej z nich nainštalovaným televíznym prijímačom. Podstatným dôkazom na preukázanie tejto skutočnosti boli najmä oficiálne webové stránky žalovaného, cez ktoré žalovaný ponúkal ubytovanie vo svojom hoteli a to konkrétne v 80 „nadštandardne zariadených izbách“, kde súčasťou vybavenia každej ubytovacej jednotky je aj televízny prijímač - LCD televízor. Žalobca dôkazmi dostatočne preukázal, že žalovaný v predmetnom hoteli ponúkal v danom období ubytovanie v 80 izbách ktorých súčasťou boli aj televízne prijímače. Žalovaný doposiaľ v konaní neuviedol, z akého dôvodu by ním samotným uvedená informácia na jeho webových stránkach propagujúca jeho ubytovacie zariadenie mala byť nepravdivá, alebo z akého dôvodu by na týchto webových stránkach ponúkajúcich ubytovanie zavádzal svojich potencionálnych klientov. Pričom žalovaný v konaní doteraz nepoprel, že je vlastníkom uvedených webových stránok, resp. že zabezpečuje ich administráciu. Vzhľadom na čo si žalobca (ako subjekt oprávnený podľa § 63 ods. 2 písm. a/ Autorského zákona) v zmysle § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 458a Občianskeho zákonníka riadne uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúcom v porušení práva duševného vlastníctva vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorá by patrila autorom a nositeľom práv v rozhodnom období za riadne poskytnutú licenciu a to v celkovo vo výške 2.360 eur (ročný poplatok podľa sadzobníka 29,50 eur krát počet televíznych prijímačov - 80). Ak žalovaný namietal dôkazy predostreté v konaní žalobcom, bolo jeho povinnosťou súdu navrhnúť dôkazy svedčiace v prospech ním tvrdených skutočností, ktoré by preukazovali, že ubytovacích izieb v rozhodnom období v V. X. nebol 80, ako to tvrdí žalobca, ale iba ním deklarovaných 20. Na tento účel žalovaný neprodukoval v konaní žiadne dôkazy svedčiace v jeho prospech, či už návrhom na výsluch svedkov (napr. niektorého zo zamestnancov hotela, ktorý pracoval v hoteli v danom období), predložením zoznamu hostí, ktorý boli v roku 2016 v hoteli ubytovaní (na preukázanie, že súčet ubytovaných hostí nedovoľoval prevádzkovať viac ako 20 izieb) alebo iné.
23. Pokiaľ žalovaný namieta predložením kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu v Trnave č. 2000/00802/ŽP-SP/SI zo dňa 14.02.2000 podľa ktorého súčet ubytovacích buniek je spolu 20, odvolací súd nemôže v tomto konaní prihliadnuť na túto námietku. V prvom rade sa jedná o kolaudačné
rozhodnutie z roku 2000, pričom žalobca si uplatňuje svoj nárok z obdobia roku 2016 a reálny stav ubytovacích kapacít žalovaného v tomto roku mohol byť reálne odlišný od toho uvedeného v kolaudačnom rozhodnutí. Nie je teda možné vychádzať z uvedeného kolaudačného rozhodnutia pri posudzovaní počtu ubytovacích izieb v V. X. v roku 2016.
24. V súvislosti s návrhom žalovaného na vykonanie dôkazu obhliadky V. X. v konaní, odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. Nie je účelné a reálne vykonať dôkaz obhliadky hotela v roku 2022 na posúdenie, aké ubytovacie kapacity mal tento hotel v roku 2016, teda 6 rokov nazad. Od uvedeného obdobia sa vzhľad ako aj počet izieb hotela mohol viackrát zmeniť a takéto zistenie by nemalo v konaní význam.
25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
26. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému priznáva v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 CSP).
27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2CSP, § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP).