Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

64Cb/182/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, konajúc samosudkyňou Mgr. Miriam Kamenskou, v právnej veci navrhovateľa Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 47 256 770, právne zast. JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 726, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník, proti odporcovi Berto sk, s.r.o., so sídlom Hlavná 1, 900 66 Vysoká pri Morave, IČO: 45 278 156, právne zastúpený JUDr. Miloš Kvasňovský, advokát, Dunajská 32, 811 08 Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

rozhodol:

Návrh z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 20. 04. 2015 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., sp. zn. zo dňa 23. 03. 2015. Uviedol, že dňa 08. 04. 2015 bol navrhovateľovi doručený rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. OS 111/2014. Navrhovateľ podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2015, teda preto, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Pre posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania a priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné v stručnosti zosumarizovať priebeh konania, rámcový obsah podaní sporových strán a v tomto svetle obsah rozhodcovského rozsudku a postup Obchodného súdu, ktorý k vydaniu rozhodcovského rozsudku smeroval. Odporca sa žalobou doručenou Obchodnému súdu voči navrhovateľovi domáhal zaplatenia sumy 114 313,55 Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru. Navrhovateľ na predmetnú žalobu reagoval žalobnou odpoveďou, v ktorej okrem iného uviedol, že nárok odporcu zanikol započítaním s pohľadávkou, ktorá navrhovateľovi vznikla z titulu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia článku V. bod 5.5.2 Zmluvy o kúpe a predaji tovaru potraviny uzavretej medzi sporovými stranami. Odporca na žalobnú odpoveď reagoval podaním, v ktorom okrem iného konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu aplikácie § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, konštatoval neplatnosť zápočtu, konštatoval rozpor dojednania o zmluvnej pokute s ustanoveniami zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny. Je nevyhnutné pripomenúť, že predmet sporu bol zo strany

odporcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku vcelku masívne medializovaný. Vnímanie sporu z pohľadu odporcu bolo prezentované jednak na verejnom zhromaždení, jednak vo viacerých médiách, jednak samotným ministrom pôdohospodárstva. Z obsahu mediálnych výstupov je zrejmé, že išlo o tzv. pocitovú prezentáciu, ktorá postrádala akúkoľvek právne relevantnú argumentáciu a v mnohých ohľadoch bola nepravdivá, pravdu skresľujúca, povrchná, nepresná až lživá. Napriek tomu však išlo o prezentáciu sporu mediálne rozšírenú v celorepublikovom meradle, išlo o tému, ktorá v spoločnosti rezonovala. Z obsahu mediálnych výstupov je taktiež zrejmé, že ich účelom malo byť ovplyvnenie veci samej. Táto medializácia bola jednostranná, bola iniciovaná dodávateľmi a navrhovateľ nemal faktickú možnosť sa k nej vyjadriť. Naviac, navrhovateľ súc si vedomý existencie konania, a teda prejednávania veci súdom, nepovažoval za vhodné, aby bol predmet prebiehajúceho sporu mediálne prezentovaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, navrhovateľ v konaní navrhol, aby Obchodný súd vo veci nariadil ústne pojednávanie. Odporca, resp. dodávatelia, resp. orgán dohľadu sa totiž k veci vyjadrovali v skutku rozsiahlo a nahlas a bolo zrejmé, že takáto pocitová argumentácia môže mať vplyv na celkové hodnotenie veci. Navrhovateľ a odporca uzatvorili Rámcovú zmluvu obsahujúcu ustanovenie článku V. bod 5.5.2, podľa ktorého bol odporca okrem iného povinný pri každom dodaní tovaru informovať navrhovateľa v písomnej forme o tom, kedy (dátum) bol tovar (jednotlivé tovary/výrobky) vyrobený. Opodstatnenosť takéhoto dojednania zmluvných strán vyplývala/vyplýva z povinností, ktoré sú na navrhovateľa kladené právnym predpismi, a to s poukazom na § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 ZNP a § 12 ods. 1 písm. p) Zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách. Navrhovateľ tak nutne potrebuje poznať dátum výroby tovaru na to, aby si mohol splniť svoju povinnosť podľa citovaných noriem. Dodávatelia navrhovateľa medializovali ich spor spôsobom absolútne ignorujúcim túto skutočnosť a vytvorili dojem o krivde a šikanovaní spočívajúcom v požadovaní akéhosi nezmyselného údaju. Pre posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku je potrebné zhrnúť, k akým zisteniam dospel Obchodný súd a čo ho viedlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku. Obchodný súd teda vec posúdil a dospel k záveru, že Rámcová zmluva je zmluvnou platnou, zmluvná pokuta podľa článku V. bod 5.5.2 Zmluvy bola dohodnutá platne a dostatočne určite, odporca porušil zmluvnú povinnosť, ktorej splnením bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, navrhovateľovi platne vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, prejav vôle, ktorým bola uplatnená zmluvná pokuta zo strany navrhovateľa bol dostatočne určitý, dohoda o zmluvnej pokute nie je v rozpore s ustanovením § 4 ods. 4 písm. s), písm. t) písm. y) ZNP. Následne však Obchodný súd, podľa názoru navrhovateľa vcelku svojvoľne a neudržateľne aplikoval ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že hoci zmluvná pokuta bola dojednaná platne, bola uplatnená určitým právnym úkonom, nemôže jej Obchodný súd priznať ochranu, pretože by bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Obchodný súd teda interpretoval a aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom zásady poctivého obchodného styku a to bez toho, aby mal navrhovateľ vôbec možnosť sa k veci relevantným spôsobom vyjadriť. Urobil tak napriek tomu, že navrhovateľ explicitne žiadal, aby Obchodný súd vo veci nariadil pojednávanie. Obchodný súd vyhodnotil rozpor správania sa navrhovateľa so zásadami poctivého obchodného styku bez toho, že by navrhovateľovi alebo odporcovi položil jedinú otázku. Vo všeobecnosti je otázka posudzovania, výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku na konkrétny vzťah otázkou nadmieru zložitou a pre jej správne posúdenie je absolútne nevyhnutná znalosť aj drobných detailov a prvkov posudzovaného vzťahu. Napriek tomu však Obchodný súd vo vzťahu k postupu navrhovateľa pojem zásad poctivého obchodného styku vyložil a aplikoval, a to bez toho, že by navrhovateľa vypočul, hoci ho o to navrhovateľ explicitne žiadal. Naviac túto „nepoctivosť“ tvrdil subjekt (odporca), ktorý v konaní sám bez okolkov priznával porušenie povinnosti vedúce k vzniku sankčného nároku, toto porušenie nespochybňoval a iba ho obhajoval, resp. bagatelizoval. Z uvedených skutočností je zrejmé, že boli porušené ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, čo mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré boli nevyhnutné pre tak citlivé posúdenie otázky výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka. Podľa článku 2 ods. 5 posledná veta Rokovacieho poriadku Obchodný súd je povinný dbať na zásadu rovnosti účastníkov konania a v rovnakej miere aj na zásadu hospodárnosti a efektívnosti konania. Navrhovateľ je však presvedčený, že zásada hospodárnosti a efektívnosti konania by nemala dominovať pred zásadou rovnosti, zásadou riadneho zistenia skutkového stavu a rešpektovania práv rozhodcovského konania. Navrhovateľ je presvedčený, že v danom prípade išlo o hrubé porušenie uvedenej zásady rovnosti účastníkov a konajúci Obchodný súd rozhodol a ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka interpretoval bez toho, že by navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam primeraným spôsobom, ktorý explicitne požadoval! Je potrebné uviesť, že Obchodný súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že pri rozhodovaní prípadu môže aplikovať aj zásady spravodlivosti, keďže si uvedenú zásadu účastníci konania v

rozhodcovskej doložke dohodli, pričom zdôraznil, že princípom spravodlivosti sa riadil len v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. Takáto aplikácia „zásad spravodlivosti“ ako ich aplikoval v rozhodcovskom rozsudku Obchodný súd, však nemá oporu v rozhodcovskej doložke, teda v podmienkach dohodnutých medzi účastníkmi. V danom prípade bolo v rozhodcovskej doložke zmluvnými stranami dojednané, že Obchodný súd bude rozhodovať predovšetkým podľa slovenského právneho poriadku a iba v prípade, ak by aplikácia slovenského právneho poriadku neprichádzala do úvahy a zákon to nevylučuje, bolo by možné použiť „zásady spravodlivosti“. Aplikovateľné ustanovenia slovenského právneho poriadku riešia právny vzťah a práva a povinnosti zmluvných strán komplexne a neobsahujú ustanovenia o odkaze na aplikáciu zásad spravodlivosti. V spore medzi účastníkmi bol preto Obchodný súd povinný rozhodovať výlučne na základe právneho poriadku Slovenskej republiky. Rozhodovanie podľa zásad spravodlivosti je špecifickým právnym nástrojom a predstavuje teoreticky spornú otázku, na ktorú doteraz nebola jednotne prijímaná koncepcia. Prihliadnuc k zmluvnej povahe tohto inštitútu je pri rozhodovaní potrebné vopred vyložiť sporovým stranám očakávané rozhodnutie, ktoré bude odlišné od prípadného rozhodnutia podľa rozhodného hmotného práva, aby sa predišlo nedostatočnej predvídateľnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci boli uvedené princípy rozhodcom porušené. Z uvedených skutočností je zrejmé, že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore so Zákonom č. 244/2002 Z.z., a že toto konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania. V danom prípade ide o dôvod, na základe ktorého sa navrhovateľ môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku. Pre odôvodnenie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, navrhovateľ poukázal na § 9 ods. 1, 2 a § 51 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. a článok 3 bod 5 a článok 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Ďalej navrhovateľ poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že obsahom práva na nestranný súd v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čiže je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejedávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich zástupcom, svedkom a podobne. V danom konkrétnom prípade rozhodca evidentne mal informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, keď na adresu navrhovateľa, ale aj samotného rozhodcovského súdu, odznela zo strany predstaviteľa slovenskej exekutívy negatívna kritika ohľadne rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných vecí navrhovateľa a vyhrážky o likvidácii obchodnej spoločnosti navrhovateľa, ako aj hrozba vysokou pokutou zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a taktiež negatívne vyjadrenia na adresu Obchodného súdu, s. r. o. ako rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si mal vybrať navrhovateľ. Je zrejmé, že vrcholný predstaviteľ výkonnej moci (člen vlády, minister pôdohospodárstva) v celoštátnej šírenom médiu (v televíznom vysielaní, spravodajskej televízie TA3, výroky boli následne prevzaté mnohými ďalšími médiami) atakoval Obchodný súd, v podstate len z titulu samotnej existencie Obchodného súdu a skutočnosti, že si sporové strany dohodli rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala jeho právomoc. Robil tak nadmieru explicitne, naviac zo závermi, ktoré sú v akomkoľvek právnom štáte absolútne neprijateľné a neudržateľné. Vyjadrenia ministra pôdohospodárstva je treba vnímať jednak v kontexte s celým obsahom programu zo dňa 11. 05. 2014, jednak v kontexte s jeho skôr medializovanými výstupmi k veci, ktorá bola prejednávaná v konaní. Išlo najmä o vyjadrenie ministra pôdohospodárstva o „vypaľovaní“ dodávateľov, resp. o podpore protestujúcich dodávateľov, ktoré minister pôdohospodárstva verejne prezentoval bez toho, že by o danej veci akokoľvek rozhodol akýkoľvek príslušný súd alebo orgán verejnej správy. Uvedeným postupom bol na Obchodný súd ako aj na ktoréhokoľvek z rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak. Týmto postupom došlo k spochybneniu kompetencie, nestrannosti a nepredpojatosti Obchodného súdu, k vyhrážaniu sa akousi kontrolnou činnosťou ministra pôdohospodárstva, explicitnému navádzaniu, ako má Obchodný súd vo veciach rozhodnúť. V kontexte s celkovým výstupom ministra, ako aj predchádzajúcimi výstupmi dodávateľov navrhovateľa, toto

predstavovalo pre Obchodný súd bezprostrednú hrozbu, že pokiaľ Obchodný súd nerozhodne tak, ako anticipuje minister pôdohospodárstva, bude táto skutočnosť jednak medializovaná a zároveň sa to bude považovať za dôkaz o neserióznosti Obchodného súdu. Ktorýkoľvek z rozhodcov Obchodného súdu teda v rámci rozhodovania v daných veciach bol ovplyvnený vyššie uvedenými skutočnosťami, pričom z logiky veci možno dospieť k záveru, že vyhnúť sa podozreniam ministra pôdohospodárstva a ich následnej medializácii, bolo v celku jednoducho možné tak, že by Obchodný súd rozhodoval v medziach mediálne prezentovaných želaní. Hoci obchodný súd v označenej veci logicky a správne dospel k mnohým záverom týkajúcim sa zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom, následne však dospel k záveru, že nakoľko si navrhovateľ svoj nárok, ktorý mu vznikol porušením povinnosti zmluvnej strany, uplatnil až v decembri 2013, nemožno mu priznať právnu ochranu. Obchodný súd tak napriek obsahu spisu a jasným a zrozumiteľným záverom, ktoré z neho vyplývali a ktoré aj konštatoval, v závere odôvodnenia rozhodcovského rozsudku svoje rozhodnutie oprel o neprijateľný, neudržateľný, z predchádzajúcej časti odôvodnenia rozhodcovského rozsudku nevyplývajúci výklad ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. Plne tým reflektoval obsahy mediálnych výstupov uvedených v tomto návrhu. Navrhovateľ, okamžite, ako sa o tejto skutočnosti dozvedel, svojim podaním vo všetkých konaniach vedených na Obchodnom súde, týkajúcich sa jeho obdobných sporov s dodávateľmi, namietol predpojatosť príslušných rozhodcov, resp. všetkých rozhodcov Obchodného súdu. V zmysle spomenutej teórie zdania, sa uvedené skutočnosti javia z pohľadu navrhovateľa ako závažné ohrozenie nestrannosti, nakoľko v takomto prípade nemožno vylúčiť akúkoľvek vonkajšiu oprávnenú pochybnosť o nestrannosti. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednania a rozhodnutia pre zaujatosť. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že pre uplatniteľnosť inštitútu námietky zaujatosti podľa § 14 a nasl. O.s.p. treba, aby boli splnené dva predpoklady. Prvým je existencia a poznanie určitej objektívnej skutočnosti, v danom prípade sú to negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako zo súdneho spisu a druhým je existencia určitej subjektívnej skutočnosti, teda vzťah, ktorý naopak dokazovaním preukázať nemožno, ktorý však môže byť predmetom skúsenostného posúdenia. Z uvedených skutočností je tak zrejmé, že Obchodný súd ako rozhodcovský súd nebol ustanovený spôsobom, dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, pričom tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Z dôvodu, že vydaný Rozhodcovský rozsudok sa právoplatnosťou stáva exekučným titulom, hrozí navrhovateľovi už v čase podania tohto návrhu začatie exekučného konania, v exekúcii by navrhovateľovi hrozila nenapraviteľná ujma na právach a majetku a z tohto naliehavého dôvodu navrhovateľ žiada, aby mu súd poskytol ochranu a odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že má zato, že v danom prípade absentuje akýkoľvek dôvod na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku, nakoľko nielenže bol rozhodcovský súd ustanovený dohodnutým spôsobom, ale zároveň rozhodcovské konanie prebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, a tiež priebeh rozhodcovského konania bol v súlade s ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z.z.. Pokiaľ ide o námietku predpojatosti, proti ustanovenému rozhodcovi, túto Obchodný súd Rozhodcovským uznesením zo dňa 05. 12. 2014 zamietol, nakoľko bola nedôvodná. Námietku predpojatosti odporca považuje za účelový a tendenčný pokus zvrátiť výsledky konaní pred rozhodcovským súdom. Námietky zaujatosti účastník nemôže ako dôvod použiť nie len okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ale ani okolnosti spočívajúce v jeho nespokojnosti alebo jeho nesúhlase s rozhodnutím sudcu v inej veci. Pokiaľ ide o priebeh konania bez vypočutia navrhovateľa, prioritnou otázkou rozhodcovskej zmluvy by mala byť dohoda o spôsobe rozhodcovského konania, či sa uskutoční formou ústneho pojednávania alebo bude mať formu písomného konania. V danom prípade sa účastníci rozhodcovského konania dohodli na predložení svojho sporu na prerokovanie Obchodného súdu, na základe čoho platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu. Účastníci sa teda v danom prípade dohodli, že konanie na rozhodcovskom súde bude mať formu písomného konania. V písomnej forme sa teda uskutoční konanie, ak z predložených vyjadrení a dôkazov považuje rozhodcovský súd skutkový stav za objasnený a nepotrebuje ústne pojednávanie a vypočutie strán. Odporca je však povinný vykonať navrhnuté dôkazy aj v prípade písomného konania a riadne odôvodniť, prečo niektorý z navrhnutých dôkazov nepovažuje za potrebné uskutočniť. V predmetnom rozhodcovskom konaní navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, ktoré Obchodný súd považoval za potrebné, vykonal, v opačnom prípade v odôvodnení rozhodcovského rozsudku uviedol, z akých dôvodov sa niektorými nezaoberal, prípadne prečo považuje ich vykonanie za nadbytočné.

V danom prípade nie je daný žiadny zákonný dôvod na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a rovnako tu nie je nárok na odloženie vykonateľnosti predmetného súdneho rozhodnutia.

Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými účastníkmi konania, ako aj celým spisovým materiálom Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o., so sídlom J. Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, sp. zn. .

Z vykonaného dokazovania súd zistil, že dňa 22. 09. 2014 bol Obchodnému súdu, Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému spoločnosťou Obchodný súd Banská Bystrica (ďalej len „rozhodcovský súd“) doručený návrh na začatie konania vo veci navrhovateľa Berto sk, s.r.o., Vysoká pri Morave, teda odporcu v tomto súdnom konaní (ďalej len „odporca“) proti odporcovi - Retail Value Stores, a. s. Bratislava, teda navrhovateľ v tomto súdnom konaní (ďalej len „navrhovateľ“) o zaplatenie sumy 114 313,55 Eur so špecifikovaným úrokom z omeškania titulom úhrady ceny tovaru dodaného na základe Zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013.

Z predmetnej Zmluvy o kúpe a predaji tovaru - potraviny súd zistil, že bola účastníkmi konania uzatvorená v písomnej forme dňa 28. 02. 2013, a to medzi navrhovateľom ako odberateľom a odporcom ako dodávateľom. V článku IX. Zmluvy si účastníci konania ako zmluvné strany dohodli Rozhodné právo a riešenie sporov, keď v článku IX. bod 9.2 vyhlásili, že majú záujem riešiť svoje spory prednostne mimosúdne a preto sa podľa zákona č. 244/2002 Z. z. dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to zákon výslovne vylučuje, predložia všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto listiny (ďalej len „Zmluva“), ako aj spory o platnosť, trvanie a výklad Zmluvy a právnych úkonov strán, o náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, o iných nárokoch strán, ktoré vzniknú za trvania Zmluvy, najmä o nárokoch, ktoré so Zmluvou priamo súvisia zo vzťahov čo aj nepriamo súvisiacich so Zmluvou alebo zmluvu zabezpečujúcich, na rozhodnutie Obchodnému súdu - stálemu rozhodcovskému súdu, zriadenému spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o., IČO: 36 858 102, keď strany vyhlásili, že sa rozhodnutiu Obchodného súdu bez výhrad podrobia, ak to zákon pre konkrétny prípad nezakazuje, týmto vylučujú podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK (dôvody obnovy konania) a dohodli sa, že Obchodný súd bude konať nasledovne - podľa slovenského právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti pokiaľ to zákon nevylučuje, podľa rokovacieho poriadku a štatútu Obchodného súdu zverejneného v čase začatia konania v Obchodnom vestníku, konanie bude písomné, rozhodcu (senát) vymenuje Obchodný súd.

Ďalej súd zistil, že podaním zo dňa 07. 10. 2014 Rozhodcovský súd zaslal navrhovateľovi Žiadosť o zaslanie žalobnej odpovede a súčasne mu zaslal listiny, ktorými bola žaloba s prílohami a vyzval ho, aby sa k priloženej žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia predmetnej písomnosti. Súčasne uviedol, že Rokovací poriadok, ktorým sa konanie spravuje, ako aj Štatút rozhodcovského súdu je možné si prečítať a vytlačiť zo stránky K..E..X. a pokiaľ mu uvedený spôsob nevyhovuje, alebo má akýkoľvek technický problém v tomto smere, na základe jeho písomnej požiadavky mu Rokovací poriadok obratom zašlú vo vytlačenej podobe. Súčasne bolo v predmetnej žiadosti uvedené, že vo veci bude rozhodovať rozhodca P.. U. Y..

Podaním zo dňa 15. 10. 2014 navrhovateľ zaslal Rozhodcovskému súdu Žalobnú odpoveď, ktorou súčasne uplatnil námietku predpojatosti proti konajúcemu rozhodcovi, ako aj rozhodcom U.. W. U. PhD. a U.. U. O., súčasne žiadal, aby súd vo veci nariadil ústne pojednávanie a uviedol, že návrhom uplatnená pohľadávka zanikla zápočtom. Podaním zo dňa 30. 10. 2014 Rozhodcovský súd odporcu žiadal o vyjadrenie k podaniu navrhovateľa zo dňa 15. 10. 2014 a odporca sa vyjadril podaním zo dňa 07. 11. 2014. Podaním zo dňa 13. 11. 2014 Rozhodcovský súd od navrhovateľa žiadal o vyjadrenie sa k podaniu odporcu zo dňa 07. 11. 2014 a navrhovateľ sa vyjadril podaním zo dňa 25. 11. 2014.

Rozhodcovským uznesením sp. zn. zo dňa 05. 12. 2014 Rozhodcovský súd námietku predpojatosti proti ustanovenému rozhodcovi P.. U. Y. zamietol. Konštatované rozhodcovské uznesenie bolo navrhovateľovi doručené dňa 22. 12. 2014.

Dňa 23. 03. 2015 vydal Rozhodcovský súd Rozhodcovský rozsudok sp. zn. , ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 114 313,55 Eur spolu so špecifikovaným úrokom z omeškania a povinnosť nahradiť trovy konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľovi doručený dňa 08. 04. 2015 a odporcovi dňa 02. 04. 2015.

Ako listinný dôkaz v tomto súdnom konaní navrhovateľ označil aj Príspevok s názvom „Dodávatelia a výrobcovia potravín upozornili na praktiky Carrefouru“ uverejnený na portáli teraz.sk dňa 07. 05. 2014; Príspevok s názvom „Ľ.. U.: Zo strany Carrefour ide o „vypaľovanie“ dodávateľov“ uverejnený na portáli teraz.sk dňa 11. 05. 2014; Screenshot webovej stránky Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 27. 05. 2014 - časť „aktuality“, príspevok označený ako „Minister U. podporil protestujúcich dodávateľov a výrobcov“. Ako dôkaz navrhovateľ oznčil aj projekciu časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05. 2014.

Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak účastník rozhodcovského konania preukáže, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, osoba ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú povinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval.

Podľa § 17 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.

Podľa § 26 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania, okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy tak, aby bola zabezpečená rovnosť účastníkov konania a právo každého účastníka rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovské konanie je neverejné, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.

Podľa § 26 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa rokovacieho poriadku (§ 14) účinného ku dňu začatia konania. Okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje, je stály rozhodcovský súd oprávnený upraviť priebeh konania v rokovacom poriadku inak, ako ustanovuje tento zákon. Musí pritom dbať na zabezpečenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a na právo každého účastníka rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom.

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, účastník rozhodcovského konania sa môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z taxatívne zákonom vymedzených dôvodov. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na rozhodcovskom súde, teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu. V prípade žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku teda všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh aj podľa predpisov hmotného práva, a teda aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na príslušnom súde domáhať zrušenia

rozhodcovského rozsudku a súd môže rozhodcovský rozsudok zrušiť len vtedy, keď dotknutý účastník rozhodcovského konania tieto dôvody preukáže.

V konaní potom nebolo sporné, že rozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 23. 03. 2015 bol navrhovateľ, v procesnom postavení odporcu, zaviazaný na splnenie špecifikovanej povinnosti vo vzťahu k odporcovi, v procesnom postavení navrhovateľa, teda navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľovi doručený dňa 08. 04. 2015 a keďže návrh na začatie tohto súdneho konania bol súdu doručený dňa 20. 04. 2015, čo vyplýva z prezenčnej pečiatky súdu na č. l. 1 spisu, je preukázané, že tento návrh o zrušenie rozhodcovského rozsudku bol podaný v zákonnej lehote 60 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku navrhovateľovi ako účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý tento návrh o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal.

Navrhovateľ sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal z dôvodu, že rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodoval predpojatý rozhodca a že konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania a priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci to navrhovateľ žiadal.

Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom, teda v danom prípade nepredpojatým rozhodcovským súdom, nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného rozhodcu s ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť. Obsahom základného práva na rozhodnutie veci nepredpojatým rozhodcom je iba povinnosť prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie rozhodcu z ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť a rozhodnúť o ňom (porovnaj ).

Je potom pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že nepredpojatosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska, teda na základe osobného presvedčenia a správania rozhodcu v danej veci, ale tiež z objektívneho hľadiska nepredpojatosti, teda či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nie je teda možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nepredpojatosti, ale je potrebné skúmať, či rozhodca poskytuje záruky nestrannosti aj s objektívneho hľadiska. Objektívna nepredpojatosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska rozhodcu, ale podľa vonkajších subjektívnych skutočností a platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že rozhodca je subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania.

Nepredpojatosť rozhodcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu rozhodcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by rozhodca predpojatý mohol byť. Obava z nedostatku nepredpojatosti sa však musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nepredpojatosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tiež pochybností na nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako rozhodcu nepredpojatého a existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.

V danom prípade však navrhovateľ nekonkretizoval na základe akých objektívnych skutočností považuje rozhodcu za predpojatého. Navrhovateľ totiž neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku sú všeobecné a nekonkrétne a tieto samy o sebe nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci. Všeobecné tvrdenia navrhovateľa o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenia ministra, nepredstavujú konkrétny dôvod na nepredpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Ide len o domnienky a ničím nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu, ktoré nie sú a nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu a dôvody na vylúčenie rozhodcu nezistil ani rozhodcovský súd, ktorý námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom rozhodcovským uznesením zo dňa 05. 12. 2014 zamietol.

Navrhovateľ teda nepreukázal, že rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. spôsobom dohodnutým účastníkmi konania, keď navrhovateľ

ani nekonkretizoval v rozpore s ktorými konkrétnymi ustanovenia Zákona č. 244/2002 Z. z. alebo dohody účastníkov konania mal byť rozhodcovský súd ustanovený.

Sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že účastníci konania sa v čl. IX bod 9.2 Zmluvy zo dňa 28. 02. 2013 dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú predložia na rozhodnutie Obchodnému súdu, keď súčasne sa dohodli, že rozhodcovský súd bude konať podľa jeho rokovacieho poriadku a štatútu a konanie bude písomné. Súd teda považoval za preukázané, že samotní účastníci sa dohodli, že konanie pred rozhodcovským súdom bude mať písomnú formu, keď aj podľa Zásad konania predmetného Rozhodcovského súdu je konanie spravidla písomné, tak ako to upravoval článok 2 bod 2 Rokovacieho poriadku. V danom prípade sa teda nielen účastníci dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, ale takáto forma konania vyplývala aj z Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Ak teda zmluvné strany sa dohodnú, že ich spory sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní, musia si tým byť vedomé, že sú povinné podrobiť sa rokovaciemu poriadku príslušného súdu, keď je zákonnou povinnosťou rozhodcovského súdu pripravovať a viesť rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku.

Bolo potom na rozhodcovi, ak to považoval za nevyhnutné, že mohol rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania. V odôvodnení rozhodcovského rozsudku (str. 4) sa potom rozhodcovský súd vysporiadal s tým, prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné, keď uviedol, že po preskúmaní žalobného návrhu, žalobnej odpovede, ostatných písomných vyjadrení účastníkov konania a predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že predložené listinné dôkazy sú postačujúce pre zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci bez nariadenia ústneho pojednávania. rozhodcovský súd poukázal na skutočnosť, že účastníci konania si dohodli v rozhodcovskej zmluve písomnú formu konania. Písomné konanie je tiež v súlade s rýchlosťou a hospodárnosťou konania. Nakoľko v predmetnej veci je sporná platnosť právnych úkonov, resp. právne posúdenie spôsobu ich vykonávania, k právnym otázkam sa obaja účastníci konania vo svojich podaniach podrobne vyjadrili a k predloženým a označeným listinným dôkazom nie je podľa názoru rozhodcovského súdu potrebné vykonať ústne pojednávanie, rozhodol rozhodcovský súd v súlade s Rokovacím poriadkom, že konanie bude písomné.

Rozhodcovské konanie teda prebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania, ktorí sa dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania. Rovnako má súd za to, že v danom prípade nedošlo ani k odopretiu práva navrhovateľa na spravodlivý proces, keď v rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd zachoval rovnaké práva tak navrhovateľovi, ako aj odporcovi, ktorí sa k veci opakovane písomne vyjadrili.

Navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania teda nepreukázal, že vo veci konal predpojatý rozhodca, nepreukázal, že nenariadenie pojednávania bolo v rozpore s dohodou účastníkov v rozhodcovskej doložke, resp. že by predstavovalo odňatie práva navrhovateľa na spravodlivý proces, čím navrhovateľ nepreukázal, že by rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi alebo že sa táto dohoda neuzavrela, a teda že ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania boli v rozpore s ustanoveniami zákona, a teda že tieto skutočnosti mohli mať na rozhodnutie vo veci samej.

Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, keďže preukázanie dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku zákon ukladá účastníkovi, ktorý sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáha, súd návrh navrhovateľa zamietol.

Spolu s návrhom na začatie konania navrhovateľ podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku. Keďže podľa § 40 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný a súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozsudku odložiť a keďže konajúci súd vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku nemienil odložiť pred meritórnym rozhodnutím veci a následne nemienil vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku odložiť ani vzhľadom na výsledok tohto súdneho konania, o takomto návrhu navrhovateľa procesne ani nerozhodoval.

O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O. s. p., na základe ktorého odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, vzniklo právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech

nemal, preto aj na pojednávaní konanom dňa 02. 02. 2015 súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi plnú náhradu trov konania v sume, ktorá bude špecifikovaná v písomnom vyhotovení rozhodnutia. (§ 151 ods. 5 veta druhá O.s.p.). Pretože právny zástupca odporcu trovy konania nevyčíslil v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p., teda do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku a zo spisu odporcovi ku dňu vyhlásenia rozsudku okrem trov právneho zastúpenia iné trovy nevyplývali, podľa § 151 ods. 2 O.s.p. súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tohto súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, iba že namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.