Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoEk-9-2024.pdf
PDF · 112.25 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoEk/9/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr. Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v exekučnej veci oprávneného: AKKA servis, s. r. o., IČO 44 948 042, so sídlom Hradská 26, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Antovszká, s. r. o., IČO 36 866 881, so sídlom Bárdošova 2/A, Bratislava, proti povinnej: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, o vymoženie 2.793,82 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Jozef Ďurica, so sídlom Exekútorského úradu Borovianska cesta 2564/17, Zvolen, pod sp. zn. EX 1685/10, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11Er/1335/2010-42 zo dňa 12.12.2023, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Uznesením označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. exekúciu zastavil a výrokom II. rozhodol, že o náhrade trov exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Uznesenie označené v záhlaví súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, § 243d ods. 2, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52 ods. 1, 2 a 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 a ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 161 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „Civilný sporový poriadok“).
2. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že po preskúmaní zmluvy o revolvingovom úvere, dohody o uznaní dlhu, ako aj rozhodcovského rozsudku zistil, že oprávnený s povinnou uzavreli dňa 24.4.2008 úverovú zmluvu a následne dňa 17.10.2009 dohodu o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach, na základe ktorej sa povinná zaviazala splatiť oprávnenému pohľadávku vo výške 2.793,82 eur v mesačných splátkach vo výške 150 eur, pričom vzťah uzavretý medzi veriteľom a dlžníkom má povahu spotrebiteľského vzťahu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dohode o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach konkrétne v čl. II. bod 4 je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto dohody, zmluvy o revolvingovom úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Najvyšší rozhodcovský súd a.s. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako fyzickou osobou – nepodnikateľom, na základe čoho mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je teda nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, na ktoré
sa odôvodnenie rozhodcovského rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V zmluve o úvere obsiahnutá klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou pre aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa však v zmysle ust. § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa ust. § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje len príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.1.2008 už výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka, ktorou je požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z uvedeného možno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Takto formulovaná rozhodcovská zmluva uzatvorená po 31.12.2007, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojedná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou podmienkou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul, je preto právne neúčinný, nulitný, nespôsobilý vyvolať právne následky, nakoľko bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V závere súd prvej inštancie uviedol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením.
3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal oprávnený odvolanie. V dôvodoch odvolania namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku). V odvolaní poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie nekonal ako exekučný súd, ale ako súd vyššej inštancie rozhodujúc o opravnom prostriedku voči rozhodcovskému rozsudku. Hmotnoprávne meritórne preskúmal platnosť právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorého súčasťou bola rozhodcovská doložka. Takýto výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní je nezákonný a protiústavný. Cieľom exekučného konania je zabezpečiť nútený výkon právoplatne rozhodnutej veci, a tým zavŕšiť realizáciu ústavného práva oprávneného na súdnu ochranu. Tomuto cieľu nevyhnutne zodpovedá i rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu, ktorá smeruje výlučne k zisteniu, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vykonanie exekúcie. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd zastaví exekučné konanie, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Z povahy veci vyplýva, že nakoľko exekučný súd nie je oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, cit. ustanovenie nemôže mať na mysli konkrétny obsah alebo právny dôvod plnenia, ale len povahu plnenia. Exekučnému súdu nemožno priznať kompetencie spadajúce do pôsobnosti kasačných orgánov. Hmotnoprávne posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky patrí do výlučnej kompetencie rozhodcovského súdu v prvom stupni alebo pri preskúmaní podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní alebo súdu pri rozhodovaní o žalobe podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní. Aprobovanie postupu okresného súdu by bolo v priamom rozpore so systémovým rozlišovaním medzi občianskoprávnym konaním nachádzacím (základným), vrátane opravných konaní, a občianskoprávnym konaním vykonávacím (exekučným). Dôsledkom postupu súdov je, že hoci oprávnený disponuje právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, neexistuje zákonný spôsob, akým by sa mohol domôcť svojho práva, ktoré povinný nikdy nespochybnil. Novému uplatneniu práva na všeobecnom súde bráni prekážka res iudicata v podobe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Zákonodarca prepožičal rozhodcovskému rozsudku rovnakú vlastnosť ako súdnemu rozsudku – právoplatnosť a z nej vyplývajúcu záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Oprávnený ďalej namietal, že povinnej nebola rozhodcovským konaním spôsobená žiadna ujma. Naopak, spotrebiteľ je s poukazom na nižší poplatok za rozhodcovské konanie povinný nahradiť oprávnenému nižšie trovy konania. Rovnako mu vzhľadom
na písomnosť konania odpadli všetky výdavky na cestovanie, ktoré by mu v prípade konania pred súdom vznikli. Vzhľadom na priebeh konania (vrátane úplnej pasivity povinnej), predložené dôkazy, odôvodnenie i výrok rozhodcovského rozsudku nemožno mať pochybnosti o meritórnej správnosti rozhodcovského rozsudku ani o tom, že všeobecný súd by za daných okolností rozhodol rovnako. Aj keby bol exekučný súd oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky, záver súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení aj v otázke splnenia hmotnoprávnych podmienok pre vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, a teda ani plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom za právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Opačný záver nemožno vyvodiť zo žiadneho prameňa práva, vnútroštátneho ani komunitárneho, vrátane judikatúry ESD, ktorá rozhodcovskú doložku považuje za generálne prípustnú (C-168/05 Milenium). Rozhodcovská doložka nespĺňa pojmové znaky generálnej klauzuly nekalej/neprijateľnej podmienky podľa čl. 3 ods. 1 Smernice ani § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že súdy vyvodzujú záver o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach a to z dôvodu námietok vykresľujúcich rozhodcovské konanie ako „menej zákonné či spravodlivé“. Zákon o rozhodcovskom konaní v § 1 obsahuje taxatívny (úplný) negatívny výpočet sporov, ktoré nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní. Spory týkajúce sa práv spotrebiteľov ani iná skupina sporov, do ktorej by bolo možné zaradiť posudzovaný prípad, medzi nimi uvedené nie sú. Vec naopak spadá pod generálnu klauzulu právomoci rozhodcovských súdov, pretože ide o majetkový spor vzniknutý z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, pričom miesto rozhodcovského konania je v SR. Dojednanie rozhodcovskej doložky v prípade, ktorý zákon explicitne pripúšťa a zároveň nevylučuje, tak nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku. Oprávnený navrhol odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.
4. Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 359 Civilného sporového poriadku a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku).
6. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1.1.2015, sa použijú predpisy účinné do 31.12.2014.
7. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu, ako to vyplýva z ustanovenia§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť, možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi, a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom konaní a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle ustanovenia § 227 ods. 1 Civilného sporového poriadku a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones) uzavrel, že systém ochrany zavedený Smernicou Rady č. 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Smernica Rady č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.
10. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i povinný ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
11. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Najvyšší rozhodcovský súd a.s. sp. zn. NRS 58/2009 zo dňa 17.9.2010 (súd prvej inštancie uviedol nesprávne označenie rozhodcovského súdu aj nesprávnu spisovú značku rozhodcovského rozsudku, avšak táto zrejmá nesprávnosť nemala vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie). V predmetnej veci bol vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou o úvere uzatvorenou medzi povinnou a právnym predchodcom oprávneného - spoločnosťou COFIDIS, a.s. zo dňa 24.4.2008. Právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka.
12. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v ustanovení § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 citovaného ustanovenia je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 citovaného ustanovenia je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také,
s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 tohto ustanovenia potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r), v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo.
14. Z citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.
15. Rozhodcovská doložka je obsiahnutá v dohode o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach zo dňa 17.10.2009, konkrétne v čl. II. bod 4, v zmysle ktorej zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto dohody, zmluvy o revolvingovom úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Najvyšší rozhodcovský súd a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde.
16. Možno teda uzavrieť, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje povinnej dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak žalobu podáva oprávnený – dodávateľ. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom formulárovej dohody o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach, ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah dohody, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť, pričom spotrebiteľ bol zjavne motivovaný možnosťou splácať svoj dlh v splátkach. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. V danej veci je podstatné, že ide o zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná, čo je dôležité vzhľadom na nesporne väčšiu vyjednávaciu silu dodávateľa, spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože rozhodcovský súd podľa rozhodcovskej doložky vybral dodávateľ. Z predmetnej rozhodcovskej doložky ďalej vyplýva, že právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom je na žalobcovi. Žalobcom je však takmer pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda aj právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna, z čoho vyplýva, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinnej dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje však za takejto situácie hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom rozhodcovskej doložky, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.
17. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, ani pre spotrebiteľa skutočne alternatívnou. Po podaní návrhu veriteľom na rozhodcovský súd, už povinná nemala faktickú možnosť
podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe posudzovanej rozhodcovskej doložky spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
18. V obdobnej veci Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
19. Keďže rozhodcovská doložka je neplatná, medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle ustanovenia § 3 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní a nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul, je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.
20. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil.
21. Podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP mala v odvolacom konaní úspešná povinná nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žiadne trovy jej však v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
22. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ustanovenie § 419 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ustanovenie § 420 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podľa ustanovenia § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (ustanovenie § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa ustanovenia § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie podľa ustanovenia § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (ustanovenie § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (ustanovenie § 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (ustanovenie § 423 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (ustanovenie § 424 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ustanovenia § 77 (ustanovenie § 425 Civilného sporového poriadku). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (ustanovenie § 426 Civilného sporového poriadku). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (ustanovenie § 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (ustanovenie § 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (ustanovenie § 428 Civilného sporového poriadku). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (ustanovenie § 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (ustanovenie § 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (ustanovenie § 430 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ustanovenie § 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ustanovenie § 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (ustanovenie § 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ustanovenie § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (ustanovenie § 433 Civilného sporového poriadku). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (ustanovenie § 434 Civilného sporového poriadku). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (ustanovenie § 435 Civilného sporového poriadku).