Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoP-44-2015.pdf
PDF · 86.03 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoP/44/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: U. G., nar. XX. M. XXXX, bytom u matky, zastúpenej kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky, matky: H. G., nar. XX. M. XXXX, bytom T.. V. XXXX/X, S., zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Čibrik & Blazsek s.r.o., Šaľa, Hlavná 14 a otca: M. G., nar. X. V. XXXX, bytom R. XXX, zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., Šaľa, Hlavná 6, o zníženie výživného, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 22. júna 2015 č k. 16P/200/2014-171 v spojení s opravným uznesením z 18. septembra 2015 č. k. 16P/200/2014-197, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa znížil vyživovaciu povinnosť otca dňom právoplatnosti rozsudku zo sumy 165,97 eur na sumu 120 eur mesačne a tým zmenil rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 6C/362/2007-60 z 19. decembra 2007, v ostatných častiach zostalo rozhodnutie nezmenené a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 78 ods. 1 veta prvá, § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1 ZoR (z. č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov), § 163 ods. 1 O.s.p. (z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien a doplnení) a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že u otca prišlo k výraznej zmene pomerov tým, že otec dosiahol v roku mesačný zárobok vo výške 510 eur mesačne a z výdavkov matky, (ktoré uviedla v písomnom vyjadrení, ale nijako zvlášť nepreukázala) vyplýva, že v čase, keď bolo určované výživné na maloletú, toto bolo dohodnuté vo vyššej výške s ohľadom na tú skutočnosť, že matka nemala vysoké príjmy, potrebovala si zabezpečiť pre seba aj dieťa bývanie a v rámci vyporiadania BSM po rozvode manželstva jej otec zanechal väčší majetok a dokonca aj výškou výživného hradil časť nákladov na domácnosť, hoci spolu nežili. Súd prvého stupňa mal za preukázanú zmenu pomerov na strane otca najmä tým, že ukončil podnikateľskú činnosť, oženil sa, narodilo sa mu ďalšie dieťa. Súd na základe dokladov matkou doložených do spisu a tej skutočnosti, že ani matka nežije sama, má známosť s iným mužom, ktorý je schopný si zabezpečiť príjmy dospel k názoru, že v súčasnom období vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe Krajského súdu v Trnave výživné má byť určené vo výške od 20 do 30% z príjmu povinného rodiča a keďže matka nepreukázala zvýšené výdavky na dieťa z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, prípadne iných vážnych dôvodov, výživné určené súdom vo výške 120 eur mesačne, tvorí cca 25% zo zárobku otca. O trovách konania rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Opravným uznesením súd prvého stupňa opravil odôvodnenie rozsudku na strane 3 i na strane 4.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletej. Dôvodila, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, keďže nezisťoval dostatočne príjmové a majetkové pomery otca, pričom v dôsledku nevykonania matkou navrhnutých dôkazov a
zároveň nesprávnym zhodnotením vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne i k nesprávnemu rozhodnutiu. Namietala, že nebolo preukázané, že by otec ukončil podnikateľskú činnosť a nebolo preukázané ani, že by otec zanechal vyšší majetok matke pri vyporiadaní BSM. Dodala, že už v roku 2012 súhlasila s návrhom otca a dohodli sa na zrušení povinnosti prispievať na tvorbu úspor maloletej a napriek tomu, že rozsudok bol schválený súdom 11. apríla 2013 otec podal už 6. augusta 2014 návrh na zmenu rozsudku. Namietala, že majetkové pomery otca sú iné ako konštatoval súd prvého stupňa, keďže otec stavia so svojou manželkou rodinný dom, ktorý je už takmer dokončený. Výživné už vo výške 165,97 eur je nepostačujúce, bolo určené už pred 8 rokmi, toho času má maloletá 12 rokov a jej životná úroveň má kopírovať životnú úroveň otca a bolo by preto dôvodné zvýšenie výživného. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K odvolaniu matky sa vyjadril otec, ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Dodal, že titulom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov bolo matke vyplatené o 11.000 eur viac ako otcovi. Pomery otca sa zmenili, keďže si založil novú rodinu a dňa 25. marca 2014 sa mu narodil syn M.. Uviedol, že je pravdou, že stavia rodinný dom, ktorý však začal stavať ešte v roku 2011, ide o dom ešte neobývateľný. Doplnil, že jeho terajšia manželka sa celodenne stará o maloletého syna a poberá iba rodičovský príspevok 203,20 eur, výživné vo výške 120 eur na maloletú U. považuje za dostačujúce.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie matky maloletého dieťaťa je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa záverov ustálenej judikatúry súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod nič meniť) zásadne rozumie taký závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi platné procesné právo (teda O.s.p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu (teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym súdnym poriadkom či prípadným iným predpisom procesného práva).
Okrem toho, že vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, teda práva zaručovaného nielen vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky (tu por. najmä čl. 46 a nasl. Ústavy SR, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), ale i právom medzinárodným (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), jedným z postupov súdu odnímajúcich účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom sú nedostatky, vady samotného rozhodnutia a to najmä jeho odôvodnenia. To treba vyvodiť i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A); Komisie (tu napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91); Ústavného súdu Slovenskej republiky (o. i. nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) či Najvyššieho súdu SR (tu najmä rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005), v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Ak potom požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a táto úprava dopadá nielen na tzv. sporové konania (s postavením účastníkov ako žalobcu a žalovaného), ale i na tzv. konania nesporové (druhovo totožné s tým v prejednávanej veci); korektným a aj ústavne konformným výkladom takejto úpravy treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v nej uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo (za naplnenia zákonom ustanovených predpokladov) i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O.s.p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak sám osebe i dôvodnosť odvolania.
Podľa odvolacieho súdu nemôže byť žiadneho sporu o tom, že práve o prípad zaťaženia napadnutého rozsudku takouto vadou šlo i v prejednávanej veci.
Súdu prvého stupňa taktiež nešlo nevytknúť, že si nezabezpečil dostatočné dôkazy, podklady pre to, aby vôbec mohol rozhodnúť vo veci samej, keď je potrebné prisvedčiť matke, že otec dostatočným spôsobom nezdokladoval svoje pomery preukazujúce dôvodnosť k zníženiu výživného. Možno konštatovať, že okrem výsluchu a vyjadrení účastníkov sa stalo v súdnej praxi už štandardným (v tzv. nesporovom konaní), v prvom rade pripojiť spis z konania, v rámci ktorého sa naposledy rozhodovalo o výživnom pre maloletého (v predmetnej veci spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 6C/362/2007), najmä ak bolo rozhodnuté skráteným rozsudkom a pokiaľ sa údaje o pomeroch rodičov a maloletého pri poslednom rozhodovaní o výške výživného nenachádzajú v odôvodnení príslušného ostatného rozhodnutia, je tieto potrebné zistiť priamo zo spisu, resp. i dokazovaním v konaní o návrhu na zmenu (v prejednávanej veci). Žiadúce bolo preto zabezpečiť potvrdenia o všetkých príjmoch rodičov za rozhodné obdobie, potvrdenia o ich majetkových pomeroch, sobášny list v prípade uzavretia ktorýmkoľvek z nich nového manželstva i rodné listy všetkých detí oboch rodičov (toto všetko najmä od samotných rodičov). I keď v spise sa niektoré listiny nachádzajú tieto neboli v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p. vykonané ako dôkaz (prečítaním, oboznámením ich obsahu na pojednávaní).
Súd prvého stupňa sa okrem pochybení zhora, dopustil aj ďalšieho pochybenia spočívajúceho v neposkytnutí absolútne žiadnych argumentov na podporu názoru, podľa ktorého by malo byť okolnostiam prípadu v prejednávanej veci primeraným práve zníženie výživného na sumu 120 eur mesačne od právoplatnosti rozsudku.
Len všeobecne totiž boli pomenované kritériá rozhodujúce pre určenie výživného (v súlade s ust. § 75 ods. 1 Zák. o rodine) 1. odôvodnené potreby výživou oprávneného, ktorým v intenciách prejednávanej veci bola primárne maloletá U., sekundárne však i ďalšie deti matky a otca a 2. možnosti, schopnosti a majetkové pomery výživou povinného - ktorým tu bol otec, popri ňom ale i matka a vo vzťahu k ďalšiemu dieťaťu otca reprezentujúcim ďalšiu vyživovaciu povinnosť otca i druhý rodič, teda manželka otca); v odôvodnení rozsudku sa však súd prvého stupňa nevyjadril k tomu rozhodujúcemu, teda čo konkrétne malo predstavovať zmenu pomerov (jedna či viacero okolností), v akom smere táto mala pôsobiť (tu rozumej, či prípadné zmeny pomerov u celého okruhu spoločne zainteresovaných osôb podporovali záver o tej istej zmene vo výživnom, alebo tu naopak malo ísť o zmeny prinajmenšom do určitej miery pôsobiace protichodne - napr. zvýšenie potrieb maloletého popri znížení príjmu niektorého jeho rodiča, či zvýšení počtu jeho vyživovacích povinností) a v prípade viacerých okolností zakladajúcich v súhrne zmenu pomerov tiež, k akému času táto nastala. Základným nedostatkom napadnutého rozhodnutia je
práve zníženie výživného od právoplatnosti rozsudku, teda bez akéhokoľvek preukázania, kedy nastala zmena pomerov.
Výživné pre maloleté deti slúži nielen k uspokojovaniu ich výživy v užšom zmysle, ale k uspokojovaniu všetkých hmotných potrieb (šatstvo, obuv, cestovné, hygienické potreby), ale i ďalších potrieb dôležitých k úspešnej výchove dieťaťa (vzdelávanie, príprava na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, náklady spojené so zdravotným stavom), ich miera je rôzna, podľa okolností konkrétneho prípadu, predovšetkým je odstupňovaná podľa veku dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, jeho zdravotného stavu, schopností, náklonností. Povinnosťou rodičov je venovať všetky svoje sily k dôslednému zabezpečeniu výživy detí v záujme ich náležitého telesného a duševného vývoja.
Pri neposkytnutí (súdom prvého stupňa) žiadnych (nie dostatočne presvedčivých) odpovedí na jednu z prioritných otázok, tjs. kedy konkrétne došlo k zmene odôvodňujúcej zníženie výživného, tak samozrejme muselo byť vylúčeným, aby bolo možno porozumieť tomu, ako súd prvého stupňa a či vôbec vyhodnotil zmenu pomerov na strane oprávnenej i na strane povinných. Súd prvého stupňa úplne opomenul a tým sa stalo jeho rozhodnutie nelogickým, že o novej úprave výživného sa rozhoduje po spoľahlivom zistení, kedy došlo ku zmene pomerov a podľa zistených skutočností je potrebné určiť počiatok zmenenej, resp. novourčenej vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu a to zásadne v dobe zmeny pomerov. Nedôvodným je znižovanie výživného tak ako rozhodol súd prvého stupňa odo dňa právoplatnosti rozsudku, keďže tento deň nie je určiteľný a nie je možné tak posúdiť a skonštatovať zmenu pomerov. Zároveň odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že proti pohľadávkam na výživné, ktoré je poskytované maloletým deťom, je započítanie vzájomných pohľadávok neprípustné (uvedené zohľadnil u otca).
Uvedené nedostatky boli takého rázu, že znemožňovali odvolaciemu súdu rozhodnúť vo veci bez toho, aby odvolací súd suploval (nahradil) vlastnou výlučnou aktivitou v tomto smere nesplnenú povinnosť súdu prvého stupňa riadne odôvodniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu, a to z dôvodu nutnosti zachovať účastníkom možnosť reálne konať pred súdom v oboch stupňoch súdov (i pre zásadnú neprípustnosť dovolaní v tzv. rodinných veciach) a naplnený tak bol dôvod zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ (čiastočne inak i podľa písm. h/) a ods. 2 O. s. p..
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie (vzhľadom na povahu konania bez ohľadu na aktivitu účastníkov), výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne rozhodnúť o veci, tentoraz ale s vypravením nového rozhodnutia i riadnym, teda konkrétnym a podľa možnosti i dostatočne presvedčivým odôvodnením.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.