Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/917/2015

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci žalobcu: SWAN, a.s., so sídlom Bratislava, Borská 6, IČO: 35 680 202, v konaní zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5,IČO: 36 613 843, proti žalovanej: Z. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., J. XX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo námestie 7, IČO: 42 362 962, v konaní zastúpený: JUDr. Bohdan Jakubis, advokát, so sídlom Bratislava, Dobrovičova 13, o zaplatenie 593,62 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 27. januára 2015, č. k. -93 v časti výroku o náhrade trov konania a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 26. februára 2015, č. k. -100, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 26. februára 2015, č. k. -100 p o t v r d z u j e. Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 OSP) rozsudkom zo dňa 27. januára 2015, č. k. -93 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 457,72 eur spolu s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 63,16 eur od 02.11.2011 až do zaplatenia, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 19.11.2011 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 20.12.2011 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 18.01.2012 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.02.2012 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.03.2012 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.04.2012 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.05.2012 až do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 19.06.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.07.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.08.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 18.09.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 16.10.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.11.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 18.12.2012 až do zaplatenia, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.01.2013 až do zaplatenia, s 5,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 16.02.2013 až do zaplatenia, s 5,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 16.03.2013 až do zaplatenia, s 5,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 21,92 eur od 17.04.2013 až do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Návrh v časti prevyšujúcej sumu 457,72 eur a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamieta. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná a vedľajší účastník na strane žalovanej sú povinní zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 147,54 eur, ako aj náhradu iných trov konania

vo výške 19,24 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, na účet právneho zástupcu žalobcu. V odôvodnení rozsudku poukázal prvostupňový súd na to, že žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 25.04.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy vo výške 593,62 eur s príslušenstvom špecifikovaným v návrhu. Návrh odôvodnil tým, že na základe objednávky služieb MAX Multimedia č. 2 uzavrel so žalovanou dňa 21.09.2011 Zmluvu o pripojení „MAX“, predmetom ktorej bolo poskytovanie verejnej elektronickej komunikačnej služby MAX Multimedia v zmysle dojednaných podmienok. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj Objednávka služby a Všeobecné obchodné podmienky na poskytovanie služby MAX spoločnosti žalobcu. Na základe uvedeného žalobca žalovanej zabezpečil verejnú elektronickú komunikačnú službu, za čo si vyúčtoval sumy podľa v návrhu špecifikovaných faktúr, ktoré žalovaná neuhradila. Po poskytnutí dobropisu dlh žalovanej predstavuje sumu 593,62 eur. Dňa 28.10.2014 bolo súdu doručené oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, a to občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV. Vykonaným dokazovania mal súd za preukázané uzavretie zmluvy o pripojení medzi spoločnosťou žalobcu a žalovanou, predmetom ktorej bola nielen služba Xnet City Midi s mesačným poplatkom s DPH vo výške 21,92, ale aj predaj, inštalácia a zapožičanie samostatného zariadenia WIFI City za jednorazový poplatok s DPH vo výške 50,42. Súd zmluvu o pripojení považuje za zmluvu o pripojení podľa § 43 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z., ktorá je s poukazom na predmet činnosti žalobcu aj zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 a nasl. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a tento zmluvný vzťah posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. ako aj podľa ustanovení § 2, § 3 zákona č. 250/2007 Z. z., citovaných ustanovení zákona č. 610/2003 Z. z.. Žalovaná ako spotrebiteľ riadne a včas nezaplatila faktúry žalobcu, ktorý jej na základe Objednávky služieb MAX Multimedia č. 2 zo dňa 21.09.2011 a Zmluvy o pripojení „MAX“ z toho istého dňa účtoval mesačné poplatky za službu Internet City Midy v úhrnnej výške 457,72 eur. Žalobcovi potom dôvodne vznikol voči žalovanej nárok na zaplatenie ceny za poskytnuté služby v úhrnnej výške 457,72 eur. Žalobca si uplatnil aj nárok na zmluvnú pokutu vo výške 135,90 eur za nevrátenie zariadenia STB, ktorú žalovanej vyúčtoval faktúrou z 10.4.2014. Žalobca nielenže do vyhlásenia dokazovania za skončené nepreukázal odovzdanie uvedeného zariadenia (set-top-box) žalovanej, ale nepreukázal ani dôvodnosť tvrdenej povinnosti žalovanej odovzdať mu uvedené zariadenie, najmä keď uvedené zariadenie sa spomína v ním predloženom nepodpísanom formulári Objednávky služieb MAX Multimedia č. 1 s údajmi žalovanej, podľa ktorého si žalovaná, bývajúca na adrese C. W., mala na adresu X. X/XX, W. objednať službu Double Play Extra (Internet Plus 40/2 + TV Viac zábavy), za mesačný poplatok 22,90 s DPH spolu so zriadením služby Internet za jednorazový poplatok 1,00 s DPH a inštaláciou Set-Top-Box-u za jednorazový poplatok 1,00 s DPH. Žalobca nielenže nepreukázal inštaláciu set-top-boxu žalovanej za jednorazový poplatok 1,00 s DPH, ale ani nepreukázal účtovanie mesačného poplatku žalovanej vo výške 22,90 s DPH. S poukazom na § 544 ods. 1, 2 žalobca ani nepreukázal existenciu písomného dvojstranného právneho úkonu účastníkov konania - písomnej dohody o zmluvnej pokute v nimi určenej výške. Navyše, Všeobecné zmluvné podmienky žalobcu, ako súčasti zmluvy o pripojení, účinné v čase uzatvorenia zmluvy o pripojení „MAX“ účastníkmi konania, ktoré žalobca predložil súdu v prílohe žalobného návrhu, nemajú bod 4.1 písm. o), od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na zmluvnú pokutu. Pokiaľ takýto bod obsahujú Všeobecné zmluvné podmienky žalobcu predložené žalobcom dodatočne, ktoré nadobudli platnosť a účinnosť 01.03.2013, tieto všeobecné podmienky žalobcu sa nemohli stať neoddeliteľnou súčasťou zmluvy uzavretej účastníkmi konania ešte dňa 21.09.2011 na základe jednostranného úkonu žalobcu, keďže zmluva je dvojstranným právnym úkonom. S poukazom na uvedené súd návrh žalobcu v časti o zaplatenie sumy 135,90 eur s príslušen-stvom titulom zmluvnej pokuty zamietol ako nedôvodný. Pretože žalovaná svoj dlh vo výške 457,72 eur za poskytnuté služby riadne a včas neuhradila, dostala sa do omeškania s jeho plnením. Žalobca sa domáhal zaviazania žalovanej na zaplatenie špecifikovaného úroku z omeškania ročne z jednotlivých fakturovaných poplatkov a zmluvnej pokuty odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty splatnosti jednotlivých faktúr špecifikovaných v návrhu, až do zaplatenia fakturovaných súm. Súd uplatnený nárok žalobcu na úrok z omeškania z jednotlivých fakturovaných peňažných záväzkov žalovanej, s výnimkou zmluvnej pokuty a už dobropisovanej náhrady škody, považoval s poukazom na § 517 ods. 1, 2 a § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Z. z. za dôvodný, keď k 02.11.2011 bola základná úroková sadzba ECB vo výške 1,5 %, k 19.11.2011 bola základná úroková sadzba ECB vo výške 1,25 %, k 20.12.2011, 18.01.2012, 17.02.2012, 17.03.2012, 17.04.2012, 17.05.2012, 19.06.2012 bola základná úroková sadzba ECB vo výške 1 %, k 17.07.2012, 17.08.2012, 18.09.2012, 16.10.2012, 17.11.2012, 18.12.2012, 17.01.2013, 16.02.2013, 16.03.2013,

17.04.2013 bola základná úroková sadzba ECB vo výške 0,75 %, pričom žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky. Súd s poukazom na § 153 ods. 2 O.s.p. rozhodol o úroku z omeškania tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Rozhodnutie vo veci prvostupňový súd právne odôvodnil podľa ustanovení § 42 ods. 1 písm. a/ a § 43 ods. 1 až 3, ods. 5 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Výrok rozsudku o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd tým, že v spore bol žalobca len čiastočne úspešný (77,10 %), pričom neúspech žalobcu v časti istiny a v časti úroku z omeškania je úspechom žalovanej (22,90 %), ktorý sa odrátava od úspechu žalobcu, preto súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že v konaní žalovanú a vedľajšieho účastníka na strane žalovanej ako neúspešných účastníkov konania zaviazal aj na náhradu trov v konaní úspešnejšieho žalobcu. Vedľajší účastník, hoci v konaní zostáva treťou osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník (§ 93 ods. 4 O.s.p.) ku ktorému sa pridružil, a preto pre prípad procesného neúspechu má povinnosť rovnako, ako procesne neúspešný účastník, zaplatiť procesne úspešnému účastníkovi náhradu trov konania. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal z účelne vynaložených trov konania za 3 úkony právnej pomoci podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (prevzatie zastúpenia z 11.12.2013, písomné podanie z 24.04.2014, účasť na pojednávaní dňa 27.01.2015) po 38,18 eur za úkon, keď účasť právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 10.10.2014 súd nepovažoval za účelný z dôvodu, že právny zástupca žalobcu z dôvodu nepripravenosti požiadal o odročenie pojednávania, režijný paušál za úkon z roku 2013 vo výške 7,81 eur, vo výške 8,04 eur za úkon z roku 2014 a 8,39 eur za úkon z roku 2015, polovičná náhrada za stratu času cestou na pojednávanie dňa 27.01.2015 na trase Bratislava - Komárno a späť za celkovo 6 polhodín po 13,98 eur (právny zástupca žalobcu sa v uvedený deň zúčastnil aj iného pojednávania vedeného Okresným súdom Komárno - sp. zn. ), z dôvodu účasti aj na inom pojednávaní polovičné cestovné výdavky a náhrada PHM na trase Bratislava - Komárno a späť 27.01.2015 v dĺžke 252 km pri jednej obojsmernej ceste vozidlom ŠKODA SUPERB, EČV: BL846GB pri spotrebe 5,3/100 km a priemernej cene motorovej nafty 1,40 €/l vo výške 32,41 eur [(252 x 0,183) + [(5,3 : 100) x (252 x 1,40)]: 2], ako aj 20 % DPH (45,37 eur), a úspešnejšiemu žalobcovi priznal 54,20 %, a to sumu 147,54 eur titulom trov právneho zastúpenia (54,20 % z 272,21 eur) a titulom iných trov konania mu za zaplatený súdny poplatok za návrh priznal sumu 19,24 eur (54,20 % z 35,50 eur). Náhrada trov konania je podľa § 149 ods. 1 O.s.p. splatná na účet právneho zástupcu žalobcu. Lehotu na plnenie súd žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej určil v súlade s § 160 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník na strane žalovanej, a to proti výroku o náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia z dôvodu, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci spočíva-júceho v tom, že súd zaviazal popri žalovanom spoločne a nerozdielne vedľajšieho účastníka k náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia, a to aj napriek tomu, že takýto spôsob vyrovnania medzi účastníkmi konania nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Na tento prípad však nemožno aplikovať ani ustanovenia zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok ohľadom náhrady trov a povinnosti vedľajšieho účastníka na ich platenie. Vedľajší účastník žiadnym úkonom vo veci nenavýšil trovy konania (podal vyjadrenie, ktoré bolo v časti úspešné), jeho vstup nijako neovplyvnil konanie. Žalobca si ešte pred samým vstupom vedľajšieho účastníka do konania uplatnil trovy, ktoré potom súd automaticky priznal žalobcovi aj voči vedľajšiemu účastníkovi bez toho, aby si ich tento uplatnil voči vedľajšiemu účastníkovi. Vydané rozhodnutie je nielen vecne a právne nesprávne, ale je aj nenáležite odôvodnené. Ak by súd zaviazal vedľajšieho účastníka na strane žalovaného k náhrade trov podľa rozsudku, žalobca by sa bezdôvodne obohatil. Tak isto ak by vedľajší účastník na strane žalovaného uhradil trovy za žalovaného, tento by sa bezdôvodne obohatil na úkor vedľajšieho účastníka. Takýmto postupom súdu by súd neoprávnene zasahoval do práv a oprávnených záujmov vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Poukázal na to, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje nárok na zaplatenie sumy zo Zmluvy o pripojení, ktorej súčasťou sú všeobecné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Vedľajší účastník v týchto vzťahoch nijako nevystupoval, nebol zmluvnou stranou a žiadne povinnosti na seba neprevzal. Súd nesprávne právne posúdil vzťah odporcu a vedľajšieho účastníka ako procesné spoločenstvo účastníkov uvedené v § 91 OSP, kde je možné zaviazať oboch účastníkov na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne. Z ustanovení § 142 ods. 1, § 93 OSP ako aj z uznesenia NS SR sp. zn. vyplýva, že zaviazať na náhradu trov konania možno len účastníka a nie vedľajšieho účastníka, ktorý je treťou osobou. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v časti III: výroku o trovách konania zmenil tak, že vydá nasledovný rozsudok: Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 147,54 eur, ako aj náhradu iných trov konania vo výške 19,24 eur na účet právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

K odvolaniu sa písomne vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania v zmysle § 219 OSP potvrdil a uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške 32,98 eur s DPH, pozostávajúce z jednej polovice úkonu právnej služby vo výške 22,91 eur s DPH a režijného paušálu k právnemu úkonu vo výške 10,07 eura s DPH. Zastáva názor, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa- musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Podľa údajov registrácie Ministerstvom vnútra SR samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie a majú možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Ak by predsa len z nejakého dôvodu bolo nutné, aby bol vedľajší účastník zastúpený advokátom, tak bez práva na náhradu trov konania. Inak by nebol dôvod na pripustenie vedľajšieho účastníka, keďže by vedľajší účastník - združenie nevedelo naplniť predmet svojej činnosti. Vedľajší účastník má v konaní oprávnenie na všetky procesné úkony ako účastník. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. a na rozhodnutie NS ČR sp. zn. a zastáva názor, že súd správne priznal žalobcovi náhradu trov konania. Z komentára k českému Občanskýmu soudnímu řádu vyplýva záver, podľa ktorého má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, tzn. je rovnako povinný popri účastníkovi, na ktorého strane vystupoval, uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli, a ktoré je vedľajší účastník povinný znášať. V prípade, ak by mal v konaní úspech žalovaný, od čoho sa odvíja zároveň úspech vedľajšieho účastníka, ktorý do konania vstúpil na stranu žalovaného, bola by žalovanému a rovnako vedľajšiemu účastníkovi konania priznaná náhrada trov konania, prípadne trov právneho zastúpenia potrebných na účelné uplatňovanie práva, ak by tieto žalovanému alebo vedľajšiemu účastníkovi vznikli. Preto analogicky treba tento postup uplatňovať aj v opačnom prípade, inak by dochádzalo k obchádzaniu účelu a zmyslu inštitútu náhrady trov právneho zastúpenia a ich spravodlivého uplatnenia. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , v zmysle ktorého „Vedľajší účastník má v spore rovnaké práva ako účastník konania. (...) a možno mu uložiť, aby vedľa účastníka, ktorému v spore pomáhal, zaplatil náhradu trov konania, ak tento účastník bol v spore neúspešný. V prejed-návanej veci súd prvého stupňa žalobe vyhovel a žalovaná, ktorú vedľajší účastník v spore podporoval, teda vo veci nemala úspech. Preto je vedľajší účastník povinný spolu so žalovanou v zmysle § 142 ods. 1 OSP nahradiť žalobcovi trovy konania.“ Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 26. februára 2015, č. k. -100 pripustil, aby do konania na strane žalovanej vstúpilo občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962. V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 25.04.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy vo výške 593,62 eur s príslušenstvom špecifikovaným v návrhu. Návrh odôvodnil tým, že na základe objednávky služieb MAX Multimedia č. 2 uzavrel so žalovanou dňa 21.09.2011 Zmluvu o pripojení „MAX“, predmetom ktorej bolo poskytovanie verejnej elektronickej komunikačnej služby MAX Multimedia v zmysle dojednaných podmienok. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj Objednávka služby a Všeobecné obchodné podmienky na poskytovanie služby MAX spoločnosti žalobcu. Na základe uvedeného žalobca žalovanej zabezpečil verejnú elektronickú komunikačnú službu, za čo si vyúčtoval sumy podľa v návrhu špecifikovaných faktúr, ktoré žalovaná neuhradila. Po poskytnutí dobropisu dlh žalovanej predstavuje sumu 593,62 eur. Dňa 28.10.2014 bolo súdu doručené oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, a to občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV. Súd rozsudkom zo dňa 27.01.2015 rozhodol vo veci samej a žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 457,72 eur s príslušenstvom a návrh v časti prevyšujúcej sumu 457,72 eur a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamietol. Žalobca, ktorému oznámenie občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV o vstupe do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného bolo doručené súdom ešte dňa 11.12.2014 s výzvou, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril, túto výzvu ponechal do termínu pojednávania bez povšimnutia, a tak súd konal s uvedeným združením ako s vedľajším účastníkom na strane žalovaného. Žalobca po vyhlásení rozsudku vo veci dňa 27.01.2015 doručil dňa 05.02.2015 súdu námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva z dôvodu nepreukázania súhlasu žalovaného so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho podporu. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV sa podľa § 93 ods. 3 v znení účinnom do 31.12.2014 stalo vedľajším účastníkom už v momente, keď súdu došiel jeho procesný úkon obsahujúci prejav vôle vstúpiť do konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaného spotrebiteľa, v danom prípade dňa 28.10.2014. Súd rovnopis oznámenia o vstupe do konania doručil dňa 10.12.2014 aj žalovanej, ktorá tento vstup nenamietala, pričom súd k doručeniu uvedeného oznámenia nepripojil doložku podľa § 101 ods. 3 O.s.p. Podľa názoru súdu, právnická osoba, ktorej predmetom

činnosti je ochrana práv spotrebiteľov podľa zákona č. 250/2007 Z. z., nemusela do 01.01.2015, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 353/2014 Z. z., preukazovať právny záujem na výsledku sporu (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.08.2012, sp. zn. ), keďže legitimáciu na vstup tohto vedľajšieho účastníka do konania mu dával právny predpis v ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014. S poukazom na uvedené súd v súlade s § 93 ods. 3 O.s.p. rozhodol o vstupe vedľajšieho účastníka na strane žalovanej do konania tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Zastáva názor, že ustanovenie § 93 ods. 3 OSP jednoznačne stanovuje súhlas hlavného účastníka ako nevyhnutnú súčasť oznámenia Združenia o vstupe do konania. Absenciu súhlasu nemožno nahradiť ani výzvou zo strany súdu adresovanou odporcovi na vyjadrenie so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, nakoľko takúto možnosť nepripúšťa ani samotné znenie Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na to, že Združenie takýto súhlas do dnešného dňa nepredložilo, nesplnilo podmienky na vznik vedľajšieho účastníctva v predmetnom konaní. Nevyhnutnosť súhlasu zaviedol do Občianskeho súdneho poriadku zákon č. 353/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2015. Keďže ide o ustanovenie procesného charakteru bez uvedenia prechodných ustanovení, je platné odo dňa účinnosti a vzťahuje sa aj na oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania doručené súdu pred 01.01.2015. Uvedené potvrdzuje aj dôvodová správa k článku I bod 3 zákona č. 353/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Návrh vychádza zo záveru judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že ani takýto vedľajší účastník nemôže vstúpiť do konania proti vôli toho, popri kom chce v konaní vystupovať, resp. že ani účasť takéhoto vedľajšieho účastníka nesmie byť navrhovateľovi alebo odporcovi nanútená, ak si ju sám neželá (R 62/2014). Z uvedeného je zrejmé, že predmetná novela zakotvila v Občianskom súdnom poriadku len to, čo bolo už aj predtým zrejmé a malo byť aplikované v praxi, a to že účasť vedľajšieho účastníka v konaní nesmie byť podporovanému účastníkovi nanútená. Dôvodová správa zároveň potvrdzuje, že zákonodarca mal v úmysle okamžité zavedenie novelizovaného ustanovenia do praxe, nakoľko novelou reagoval na interpretačné problémy súdov a najmä na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z ustanovenia § 93 OSP aj pred novelou vyplývalo, že o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhoduje na návrh. V prípade námietky neprípustnosti vedľajšieho účastníctva je potom úplne irelevantné, kedy Združenie vstúpilo do konania, nakoľko rozhodujúci je stav v čase rozhodovania o podanej námietke neprípustnosti. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. februára 2013 sp. zn. a je toho názoru, že súd postupoval nesprávne, keď pripustil vedľajšieho účastníka do konania napriek absencii súhlasu ním podporovaného účastníka, čím rozhodol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie vedľajšieho účastníka v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania nie je dôvodné a rovnako tak nepovažoval za dôvodné ani odvolanie žalobcu proti napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa z 26. februára 2015, č. k. -100. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa najprv zaoberal odvolaním žalobcu proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 26. februára 2015, č. k. -100, ktorým pripustil, aby do konania na strane žalovanej vstúpilo občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962 a dospel k záveru, že toto rozhodnutie je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podľa § 92 ods. 1 OSP, na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa. Podľa § 93 ods. 1 OSP, ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Podľa § 93 ods. 2 OSP, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31.12.2014, do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Podľa § 93 ods. 4 OSP, v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. K vecnej správnosti napadnutého uznesenia dodáva, že v § 93 OSP je upravený inštitút vedľajšieho účastníka, ktorý môže vystupovať len v sporovom konaní. Vedľajším účastníkom konania môže byť len ten, kto má spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 OSP) a má právny záujem na výsledku konania, t. j. jeho právne postavenie bude ovplyvnené výsledkom sporu. Vedľajším účastníkom sa stáva v okamihu, v ktorom dôjde súdu podanie, že vstupuje na strane niektorého z účastníkov do konania, alebo v ktorom toto podanie urobí ústne do protokolu. Vedľajší účastník môže vstúpiť do konania tak na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní. O prípustnosti vedľajšieho účastníka rozhoduje súd len vtedy, ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Súd z vlastnej iniciatívy túto otázku neskúma, ak nebola námietka neprípustnosti vznesená, je tretia osoba vedľajším účastníkom bez ďalšieho. O námietke neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníka do konania je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu. O právny záujem ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka. Právny záujem na výsledku sporu nie je potrebné tvrdiť ani preukazovať dovtedy, kým nebola vznesená námietka neprípustnosti vedľajšieho účastníka. Pokiaľ označený subjekt urobí procesný úkon prejavujúci jeho vôľu vstúpiť do konania, stáva sa vedľajším účastníkom vo chvíli, keď súdu dôjde jeho písomné oznámenie alebo keď svoj úkon urobí ústne do súdnej zápisnice; k vzniku vedľajšieho účastníctva sa nevyžaduje rozhodnutie súdu. Aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší účastník, majú účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu, ktorým prejavil, že vstupuje do konania, a prípadne namietať neprípustnosť tohto vstupu. Zákonným predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 93 ods. 1 OSP, je právny záujem vedľajšieho účastníka na úspechu účastníka, na strane ktorého vstúpil do konania. Vedľajší účastník pomáha v konaní hlavnému účastníkovi a podporuje ho; poskytovaním pomoci navrhovateľovi alebo odporcovi sleduje ich záujmy, robí tak ale s cieľom prispieť k ochrane aj svojich práv plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Vedľajší účastník sa usiluje dosiahnuť procesný úspech ním podporovaného účastníka, lebo výsledok sporu nepriaznivý pre účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje, sa nepriaznivo prejaví aj na jeho (vedľajšieho účastníka) právnych pomeroch. V prípadoch, na ktoré dopadá ustanovenie § 93 ods. 2 OSP, zákon nestanovuje ako podmienku účasti tretej osoby na konaní skutočnosť, že táto osoba má záujem na výsledku konania. Legitimácia na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorá je inak vyvodzovaná z jeho právneho záujmu na výsledku sporu (§ 93 ods. 1 OSP), tu vyplýva priamo zo zákona. V prípade takejto právnickej osoby je pre jej procesné postavenie vedľajšieho účastníka nevyhnutné, aby predmetom jej činnosti bola ochrana práv, o ktoré v konaní ide. Občiansky súdny poriadok v poznámke k uvedenému ustanoveniu odkazuje na niektoré osobitné predpisy, ktoré naznačujú, aké právnické osoby môžu byť v postavení vedľajšieho účastníka. Jedným z takých osobitných predpisov je tiež zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. V oboch prípadoch, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 OSP, je podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníctva v konaní súhlas (hlavného) účastníka, na strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať. Potreba súhlasu účastníka, ktorý má byť v konaní podporovaný vedľajším účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. Z ustanovenia § 93 OSP nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek nesúhlasu „ním podporovaného“ účastníka; svoj nesúhlas s vedľajším účastníctvom tento účastník nemusí ani odôvodňovať. Je pojmovo vylúčené, aby účastník konania bol pred súdom podporovaný niekým, účasť ktorého v konaní si neželá. To, že niekto chce v konaní pred súdom podporovať (hlavného) účastníka konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, automaticky neznamená, že ním poskytovaná procesná pomoc je hlavnému účastníkovi vítaná, že mu vyhovuje a že s ňou musí za každých okolností súhlasiť. To v plnej miere platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého sa vzťahuje § 93 ods. 2 OSP. Účel procesnej pomoci v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať (hlavnému) účastníkovi konania, môže byť naplnený len ak účastník, na strane ktorého chce vedľajší účastník vystupovať, s vedľajším účastníctvom súhlasí. I keď sa určitý subjekt stáva vedľajším účastníkom už v momente, keď súdu dôjde jeho procesný úkon obsahujúci prejav vôle vstúpiť do konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, má bezpochyby účastník konania, ktorého chce vedľajší

účastník v konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom do konania. Treba mať totiž na pamäti, že v dôsledku rovnakých procesných práv a povinností môže vedľajší účastník v procesnom zmysle (i keď len do určitej miery) zasahovať do priebehu konania a ovplyvňovať ho. Účastník konania má preto právo svojím nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane v pozícii vedľajšieho účastníka konal ten, koho účasť v konaní si neželá. Povahe a účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa jednoznačne priečil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane účastníka konania, ktorý by bol tomuto účastníkovi nanútený. V zmysle vyššie uvedeného zodpovedá zákonu procesný postup súdu, v rámci ktorého oznámi účastníkom konania, že určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník a vyzve ich, aby sa k tomuto vstupu vyjadrili. Súdom vyzvaní účastníci môžu vyjadriť svoje nesúhlasné stanovisko so vstupom vedľajšieho účastníka do konania. Odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade združenie oznámilo, že z vlastného podnetu ako vedľajší účastník vstupuje do konania na strane spotrebiteľa. Ide o právnickú osobu, ktorej hlavnou náplňou činnosti je ochrana práv spotrebiteľa (§ 93 ods. 2 OSP, § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z. z.). So zreteľom na to nebolo procesným predpokladom vstupu občianskeho združenia do predmetného konania preukázanie právneho záujmu na jeho výsledku, účastníkom konania na strane odporcu sa stal automaticky doručením oznámenia o vstupe do konania, bez potreby súhlasu odporkyne. V priebehu konania bolo súdu prvého stupňa dňa 28.10.2014 doručené podanie, v ktorom do konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník vstúpilo občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV. Súd prvého stupňa zaslal oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania žalovanej a právnemu zástupcovi žalobcu a vyzval ich, aby sa k vstupu vedľajšieho účastníka vyjadrili v lehote 10 dní, ak to považujú za potrebné. Právny zástupca žalobcu, ktorý prevzal túto výzvu prvostupňového súdu dňa 11.12.2014, nenamietol neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania v súdom stanovenej 10 dňovej lehote, ale až v písomnom podaní z 28.01.2015, ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa 05.02.2015, z dôvodu, že vstup vedľajšieho účastníka do konania bez súhlasu žalovaného je právne neúčinný. Navrhol, aby súd na oznámenie Združenia o vstupe do konania bez súhlasu žalovaného neprihliadal a Združenie ako vedľajšieho účastníka do konania nepripustil. Námietky žalobcu voči vstupu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného sú však nedôvodné, keďže v predmetnej veci je nesporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že vedľajší účastník oznámil vstup do konania na stranu žalovaného dňa 28.10.2014, odvolací súd posudzoval uvedené na základe právnej úpravy platnej a účinnej do 31.12.2014, kedy sa pri vstupe vedľajšieho účastníka do konania nevyžadovalo od vedľajšieho účastníka aj pripojenie oznámenia o súhlase účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní. S účinnosťou od 1. januára 2015 novela OSP č. 353/2014 Z. z. akceptuje ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej ani vedľajší účastník zabezpečujúci ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu (právnická osoba podľa zákona č. 250/2007 Z. z.) nemôže vstúpiť do konania proti vôli toho, popri kom chce v konaní vystupovať, resp. že ani účasť takéhoto vedľajšieho účastníka nesmie byť navrhovateľovi alebo odporcovi nanútená, ak si ju sám neželá (základ tohto ustanovenia je daný rozhodnutím R 62/2014). Odvolací súd zastal v predmetnej veci rozhodné stanovisko, v rámci ktorého sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa. Zastáva právny názor, že samozrejmou súčasťou pôsobenia právnických osôb, ktorých predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa osobitných predpisov, je aj pomoc účastníkovi súdneho sporu z pozície vedľajšieho účastníka. Tieto subjekty nie sú povinné preukazovať naliehavý právny záujem na výsledku konania. Ich oprávnenie byť vedľajším účastníkom vyplýva priamo z rozoberaného zákonného ustanovenia v spojení s konkrétnym osobitným zákonom. Odvolací súd je toho názoru, že združenie ako právnická osoba zameraná na ochranu spotrebiteľa vstúpilo do tohto sporu legitímne. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dával do 31.12.2014 samotný zákon. V prípadoch sporov o ochrane spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa môže vystupovať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľských práv a záujmov je potrebné vychádzať z ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (uznesenie NS SR zo dňa 14.02.2013, sp. zn. ), ktoré umožňujú, aby do konania týkajúcich sa spotrebiteľských sporov vstupovali spotrebiteľské združenia. Vzhľadom k uvedenému boli ku dňu vstupu vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovanej splnené zákonné podmienky pre vstup vedľajšieho účastníka, ktorým je právnická osoba, ktorej hlavnou náplňou činnosti je ochrana práv spotrebiteľa. Toto právo vyplývalo tak z ustanovenia § 93 OSP ako aj zo zákona o ochrane spotrebiteľa a nemožno akceptovať právny názor navrhovateľa, že je úplne irelevantné, kedy Združenie vstúpilo do konania, pretože rozhodujúci bol stav v čase vstupu vedľajšieho

účastníka do konania a nie stav rozhodovania o podanej námietke neprípustnosti. Žalobca v súdom stanovenej lehote nereagoval na oznámenie súdu prvého stupňa, aby v lehote 10 dní sa vyjadril k vstupu vedľajšieho účastníka do konania a hoci výzvu súdu prevzal 11.12.2014, námietky proti vstupu vedľajšieho účastníka do konania podal až 05.02.2015. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpilo spotrebiteľské združenie, ktorého úlohou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľskom spore, ako vecne správne potvrdil. Pokiaľ ide o výrok rozsudku prvostupňového súdu o povinnosti žalovanej a vedľajšieho účastníka na strane žalovanej o ich povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 147,54 eura a náhradu iných trov konania v sume 19,24 eura, ktorý napadol odvolaním vedľajší účastník, odvolací súd aj v tejto časti napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. V občianskom súdnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. Ustanovenie § 142 OSP upravuje rozhodovanie o náhrade trov konania podľa miery úspechu účastníka v konaní. Je založené na zásade zodpovednosti za výsledok alebo na zásade úspechu ako základnom princípe určujúcom, ktorý z účastníkov v konečnom dôsledku ponesie ťarchu všetkých súdnych trov. Predpokladom, splnením ktorého vznikne nárok na náhradu trov konania, je v prvom rade plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním petitu návrhu a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Pokiaľ ide o rozsah náhrady trov konania, je v posudzovanom prípade potrebné vychádzať zo základnej zásady vyplývajúcej z ustanovenia § 142 OSP, a to miery úspechu vo veci. Len ak má účastník plný úspech vo veci, prizná sa mu podľa § 142 ods. 1 OSP celá náhrada trov konania. Ak mal účastník úspech len čiastočný, náhrada trov sa podľa § 142 ods. 2 OSP pomerne rozdelí, prípadne (ak úspech vyváži neúspech) súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa sa pri určení rozsahu trov konania týmito zásadami riadil. Posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v zmysle podaného odvolania vedľajšieho účastníka spočívalo na právnom posúdení otázky, či vzniká povinnosť nahradiť pomernú časť trov konania žalobcu aj vedľajšiemu účastníkovi podľa ustanovenia § 93 ods. 2 OSP, podporujúceho v konaní pomerne neúspešného žalovaného, a či sa takáto povinnosť vzťahuje aj na trovy, ktoré žalobca vynaložil v štádiu konania, kedy vedľajší účastník v konaní ešte nevystupoval. So zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka, vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 OSP), nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania (ustanovenie § 142 až § 150 OSP), ktorá by na nový inštitút reagovala, ale ani súčasná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Neexistuje preto zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia § 93 ods. 2 OSP, ktorá zaväzovala k náhrade trov aj vedľajšieho účastníka spolu s účastníkom, ktorého podporoval. Záver, že povinnosť nahradiť trovy konania v stanovených prípadoch ťaží aj vedľajšieho účastníka, vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 OSP, podľa ktorého má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti, ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak Občiansky súdny poriadok nevyhradzuje práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože ustanovenia § 142 OSP, použité aj v danom prípade, neviažu povinnosť nahradiť trovy konania výslovne na žalobcu či žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladá uvedené ustanovenie povinnosť nahradiť trovy konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Odvolací súd nepokladá za správny ani názor vedľajšieho účastníka, že jeho povinnosť náhrady trov sa nemôže týkať trov vzniknutých pred jeho vstupom do konania. Takýto názor vychádza z predpokladu, že rozhodujúcim kritériom je časové hľadisko vzniku trov. Ustanovenie § 142 OSP a všeobecne právna úprava náhrady trov konania však vôbec nevychádza z časového hľadiska vzniku trov, ale dôležitým pojmom je tu účelnosť vynaložených trov konania. Pokiaľ teda na strane účastníka vzniká povinnosť nahradiť trovy konania, nie je pre jej rozsah rozhodujúce, kedy v konaní tieto trovy vznikli, ale to, či boli vo vzťahu k nemu účelne vynaložené. Účel zaplatenia súdneho poplatku, prevzatia zastúpenia, podania návrhu, ale ani iných úkonov nie je daný v jednom okamžiku a nikdy viac, ale všetky uvedené úkony sú potrebné pre celé konanie a jeho ďalší priebeh nie je bez nich možný, i keď sú vykonané v jednom konkrétnom čase. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ vedľajší účastník vystupuje na strane účastníka, u ktorého je daná povinnosť nahradiť trovy konania podľa ustanovení § 142 OSP, v danom prípade konkrétne podľa ustanovenia § 142 ods. 2 OSP, je takáto povinnosť daná i na strane vedľajšieho účastníka, a to bez ohľadu na to, či sa vznik nahradzovaných trov časovo kryje s jeho účasťou v konaní. Vedľajší účastník,

hoci v konaní zostáva treťou osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, ku ktorému sa pridružil podľa § 93 ods. 4 OSP, a preto pre prípad procesného neúspechu má povinnosť rovnako ako procesne neúspešný účastník zaplatiť procesne čiastočne úspešnému účastníkovi náhradu trov konania. Odvolací súd dodáva, že výšku týchto trov vedľajší účastník v podanom odvolaní ani nerozporoval. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil. Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalobca bol úspešný, pokiaľ ide o odvolanie vedľajšieho účastníka konania na strane žalovanej voči výroku rozsudku prvostupňového súdu o trovách konania a vedľajší účastník bol úspešný pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti uzneseniu prvostupňového súdu o pripustení vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovanej, takže pomer úspechu a neúspechu týchto účastníkov bol prakticky rovnaký. Toto uznesenie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.