Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Uznesenie_1P-123-2011.pdf
PDF · 233.23 KB
Case nature
Area
Subarea
1P/123/2011
Uznesenie
Okresný súd Bratislava I v Bratislave, v konaní pred sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou, v právnej veci maloletých detí: V. P., nar. XX.X.XXXX a T. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. republiky a Slovenskej republiky, obe zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny U., so sídlom M. U., deti rodičov: otca (navrhovateľa) - Q. L. Y. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXXX rue de la Q. de K. XXXXX Y., N., štátny občan N. republiky, právne zastúpený JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom, so sídlom Brnianska 1K, Trenčín a matky - J. P., nar. X.X.XXXX, toho času bytom M. XXX/ XX, XXX XX U., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpenej splnomocneným zástupcom JUDr. L. C., bytom A. XX, M., o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu takto
rozhodol:
Súd návrat maloletých detí V. P., nar. XX.XX.XXXX a T. P., nar. XX.XX.XXXX na územie N. republiky n e n a r i a ď u j e.
Súd štát náhradu trov n e p r i z n á v a.
Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Dňa 27.06.2011, bol tunajšiemu súdu doručený návrh otca maloletých detí na nariadenie návratu maloletej V. P. a T. P. na územie krajiny ich obvyklého pobytu do N. republiky.
Svoj návrh odôvodnil tým, že maloleté deti sa narodili z partnerského vzťahu rodičov, vo N. v meste Y., žili v spoločnej domácnosti v rodinnom dome otca v Y.. V spolužití rodičov postupne od februára 2010 narastali nezhody, vznikali hádky, ktoré nedokázali riešiť. Matka s maloletými deťmi dňa 27.06.2010 odcestovala na Slovensko na prázdniny, pričom sa v auguste 2010 mala s deťmi vrátiť späť do N.. Matka sa však do N. vrátila bez detí, vzala si osobné veci za prítomnosti svojho brata a bratranca. Matka sa s maloletými deťmi odmietla vrátiť späť do N.. Maloleté deti boli matkou premiestnené na územie Slovenskej republiky, kde sú do dnešného dňa matkou neoprávnene zadržiavané. Matka svojim konaním znemožnila otcovi výkon jeho zákonných rodičovských práv a povinností.
Otec v návrhu poukazuje na zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, na ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, na ustanovenia Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len "Dohovor"), na čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.
Matka vo svojom vyjadrení uviedla, že nesúhlasí s návratom detí na územie N. z dôvodu, že premiestnenie nebolo neoprávnené, premiestnením neboli porušené opatrovnícke práva navrhovateľa,
nakoľko navrhovateľ podľa platných právnych predpisov SR nie je považovaný za otca maloletých detí, maloleté deti sú občanmi Slovenskej republiky. Poukázala na čl. 13 dohovoru, že v prípade návratu maloletých detí do N. existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by maloleté deti vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Bolo by neprípustným spôsobom zasahované do základných práv detí zakotvených v Deklarácii práv dieťaťa, nakoľko by bolo porušené právo detí na zdravý duševný vývoj, na lásku, porozumenie a starostlivosť a právo na prednostnú ochranu a pomoc. Uviedla, že spolužitie medzi ňou a navrhovateľom bolo problematické, navrhovateľ denne požíval alkohol, matku fyzicky i slovne napádal, špinavo jej nadával, vyzýval ju nech sa pobalí a zmizne z jeho domu. Nielen matka, ale aj maloleté deti trpeli správaním sa navrhovateľa, báli sa ho.
Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, so sídlom Špitálska 8, Bratislava dňa 28.02.2011 prijalo od ústredného orgánu vo N. žiadosť o návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu - N., v mene otca maloletých detí. Dňa 04.03.2011 požiadalo ÚPSVaR v U. o prešetrenie pomerov v rodine u matky, pričom v danej veci prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže neprebehla mediácia medzi rodičmi. Prostredníctvom Centra bola súdu doručená správa Riaditeľstva civilných záležitostí a ochrany štátnej pečate, kancelárie medzinárodnej spolupráce v oblasti občianskej a obchodnej Ministerstva spravodlivosti N. republiky zo dňa 08.03.2013.
Kolízny opatrovník žiadal, aby súd po zvážení všetkých skutočností rozhodol v záujme maloletých detí a prijal opatrenia na zabezpečenie ich dostatočnej ochrany.
Okresný súd Bratislava I. uznesením 1P 123/2011-296 zo dňa 07.11.2011 nariadil návrat maloletej V. P., nar. XX.XX.XXXX a T. P., nar. XX.XX.XXXX na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu, do N. republiky. V čase rozhodnutia súdu prvého stupňa sa otec maloletých detí v rámci navrhovaných primeraných opatrení podľa ust. Čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES) 2201/2003 sa zaviazal po návrate maloletých detí do N., prispievať na výživu matky a maloletých detí sumou 200,- Eur mesačne, ktoré sa zaviazal platiť k rukám matky a zabezpečiť a financovať ubytovanie pre matku a maloleté deti najmenej po dobu 12 mesiacov od doby ich návratu a to prenájom a poplatky spojené s užívaním bytu v Mestskej ubytovni LA U. v Y. - J. - L., nachádzajúcej sa v regióne U. K. d´J..
Súd prvého stupňa v čase svojho prvého rozhodnutia mal za preukázané, že maloleté deti P. mali obvyklý pobyt vo N., krajinu obvyklého pobytu matka nespochybnila. Mal taktiež za preukázané, že v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, že uznanie detí p. Q. L. Y. R. podľa právnych predpisov N. založilo jeho príbuzenský vzťah voči V. a T., hoci sa V. narodila počas trvania prvého manželstva matky a T. v období do 300 dní po rozvode. Túto skutočnosť jednoznačne a bez pochybností preukázali samotné rodné listy maloletých detí vystavené po ich narodení a priznaní otcovstva p. Q. L. Y. R. k nim, príslušnými štátnymi orgánmi N., podľa platnej právnej úpravy štátu kde sa deti narodili. V konaní mal súd preukázané, že k neoprávnenému premiestneniu detí matkou v zmysle Dohovoru skutočne došlo, keďže otec v čase odchodu matky s deťmi dňa 27.06.2010 na Slovensko nevedel, že matka sa nemieni späť do N. vrátiť. Otec matke súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal, o plánovaní jej odchodu nevedel a s neoprávneným premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril. Súd nevykonal v konaní dôkaz a to výsluchom maloletých detí súdom, ktoré v čase neoprávneného premiestnenia matkou a vyňatia z výchovného vplyvu ich otca dovŕšili vek 5 a 3 rokov a v čase rozhodnutia súdu mali 6 a 5 rokov a to vzhľadom na vek a rozumovú vyspelosť maloletých detí a vzhľadom na obsah správ z šetrenia pomerov v rodine matky na Slovensku a vyjadrení kolízneho opatrovníka v konaní. Súd zisťoval názor detí prostredníctvom Úradu práce sociálnych vecí a rodiny U. (správa zo dňa 18.8.2011 na č.l. 68).
Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 11CoP 15/2012-370 z 24.4.2011 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o dovolaní matky doručenom mu dňa 05.06.2012, smerujúcom proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č. k. 11CoP 15/2012-370 zo dňa 24.4.2011, uznesením č.k. 2 Cdo 234/2012-444 zo dňa 28.11.2012, doručeným tunajšiemu súdu dňa 02.01.2013, zrušil obe uznesenia súdov nižšieho stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí vyjadril právny názor, že v danom prípade bola postupom súdu maloletým deťom odňatá možnosť konať pred súdom, pretože maloleté deti neboli v konaní
vypočuté ako účastníci konania, čo je dovolací dôvod podľa 237 písm. f/ O.s.p., napriek tomu, že súd prvého stupňa názor maloletých detí zisťoval prostredníctvom kolízneho opatrovníka. Najvyšší súd SR, vo svojom rozhodnutí uložil súdu prvého stupňa v ďalšom konaní doplniť dokazovanie výsluchom maloletých detí, vykonaným diferencovane, s ohľadom na rozumovú schopnosť detí vnímať priebeh konania. Zároveň dovolací súd uložil súdu povinnosť v každom jednotlivom prípade citlivo zvážiť dosah výpovede maloletých detí a s ohľadom na ich vek, rozumovú a emocionálnu vyspelosť zvážiť, či je možné na ich názor prihliadnuť. Názor maloletých detí mal súd zisťovať buď prostredníctvom kolízneho opatrovníka alebo samostatným výsluchom detí na súde v prítomnosti rodičov alebo v neprítomnosti rodičov.
Súd potom, čo doplnil dokazovanie v smere naznačenom dovolacím súdom, opätovne vo veci rozhodol uznesením č.k. 1P/123/2011-669 zo dňa 15.03.2013, ktorým nariadil návrat maloletých detí P. V. a T. do krajiny ich obvyklého pobytu do N. republiky. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní bolo spoľahlivo preukázané, že maloleté deti P. mali obvyklý pobyt vo N., krajinu obvyklého pobytu matka nespochybnila. Mal taktiež za preukázané, že v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, že uznanie detí p. Q. L. Y. R. podľa právnych predpisov N. založilo jeho príbuzenský vzťah voči V. a T., hoci sa V. narodila počas trvania prvého manželstva matky a T. v období do 300 dní po rozvode. Túto skutočnosť jednoznačne a bez pochybností preukázali samotné rodné listy maloletých detí vystavené po ich narodení a priznaní otcovstva p. Q. L. Y. R. k nim, príslušnými štátnymi orgánmi N., podľa platnej právnej úpravy štátu kde sa deti narodili. V konaní mal súd preukázané, že k neoprávnenému premiestneniu detí matkou v zmysle Dohovoru skutočne došlo, keďže otec v čase odchodu matky s deťmi dňa 27.06.2010 na Slovensko nevedel, že matka sa nemieni späť do N. vrátiť. Otec matke súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal, o plánovaní jej odchodu nevedel a s neoprávneným premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril. Argumenty matky o súčasnej prosperite detí a vybudovaní sociálnych väzieb s rodinou matky na Slovensku zvážil ako nedôvodné, keďže mal posudzujúc vec v zmysle Dohovoru za to, že stav, ktorým matka v konaní dôvodila vznikol v dôsledku jej protiprávneho konania, teda tým, že obidve maloleté deti neoprávnene zadržiava na území Slovenskej republiky, čím fakticky pozbavila výkonu opatrovníckych práv druhého rodiča. Výsluch maloletých detí, ktorý súd vykonal na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR vyhodnotil súd vo svojom novom rozhodnutí vzhľadom na jeho priebeh, reakcie detí, ich vek a rozumovú vyspelosť ako dôkaz, ktorý vzhľadom na uvedené nemožno považovať za nespochybniteľne právne významný pre svoje rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s vykonaným výsluchom detí poukázal na to, že deťmi deklarovaný ambivalentný postoj k otcovi a k ich návratu do N. nebolo možné vyhodnotiť inak ako následok konania matky a jej najbližších príbuzných, s ktorými deti od času ich neoprávneného premiestnenia na územie Slovenskej republiky už dlhodobo žijú v jednej domácnosti. Uvedený záver oprel o v konaní preukázanú skutočnosť, že obe maloleté deti mali od júna 2010, práve z rozhodnutia matky a jej rodiny, obmedzený kontakt s otcom, ktorá okolnosť mala podľa súdu nevyhnutne za následok narušenie citových väzieb detí s otcom, ako aj ich prirodzený rozvoj. Súd preto reakcie a postoje maloletých detí vyhodnotil ako následok ich odlúčenia od otca v ich útlom veku, ich vyňatia z prirodzeného prostredia, v ktorom vyrastali a s tým spojenému pretrhnutiu sociálnych väzieb vo N. v kombinácii s odmietavým postojom matky k osobe otca a návratu detí do N.. Súd mal za to, že deťmi neprirodzene až kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich otcovi, prezentované ako pred súdom, tak aj v rámci asistovaného styku prostredníctvom psychológa a sociálnych pracovníkov ÚPSVaR U., sú následkom postoja a správania matky, preto výpovede detí nemohol vyhodnotiť za právne významné z hľadiska potreby posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle čl. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES). Vo svojom rozhodnutí v súvislosti s navrhnutým znaleckým dokazovaním zaujal tiež názor, že nariadenie znaleckého dokazovania by presahovalo rámec dokazovania vykonávaného v konaniach o návrat, keďže prvoradou úlohou súdu v týchto konaniach je skúmanie podmienok nariadenia návratu podľa ustanovení Dohovoru a Nariadenia Rady (ES) a nie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, resp. posudzovanie rodičovských kompetencií a už vôbec nie, ak vznikli dôsledkom protiprávneho konania jedného z rodičov. V opätovnom konaní bolo tiež preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia tak zo strany otca, ako aj zo strany štátnych orgánov N. republiky v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 na zabezpečenie dostatočnej ochrany detí po ich návrate. Maloleté deti mali prijatými a vykonanými opatreniami zabezpečený bezpečný návrat spolu so svojou matkou, mali vytvorené primerané bytové podmienky a tiež zabezpečenú povinnú školskú dochádzku, v nadväznosti na čo súd uzavrel, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca nemohol vyhovieť a preto nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, aby tak zabezpečil pôvodný stav pred ich neoprávneným zadržiavaním na území Slovenskej republiky.
Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 11CoP 267/2013-760 z 13.08.2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie matka maloletých detí, ktorého prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) zakladá tá skutočnosť, že súd prvého stupňa a taktiež i odvolací súd odňal matke možnosť konať pred súdom a to tým, že v konaní neboli vykonané všetky navrhované dôkazy, vykonanie ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie skutočnosti, či sú resp. nie sú dané dôvody na nariadenie návratu maloletých detí do N. v súlade s čl. 13 Dohovoru, najmä výsluch B. (syna matky z predchádzajúceho manželstva), skúmanie názoru maloletých detí iným vhodnejším spôsobom, nevykonanie výsluchu pedagogických zamestnancov príslušnej základnej školy. Namietala aj nesprávne právne posúdenie veci, keď rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave mala v rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa (čl. 3) a Európskou chartou (najlepší záujem dieťaťa). Podľa názoru matky odvolací súd nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenia Haagskeho dohovoru o únosoch detí, keď vôbec neposudzoval najlepší záujem detí v tomto konaní, ale obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, že tento záujem vyžaduje vždy návrat a to aj napriek tomu, že mu takýto postup umožňuje čl. 20 Haagskeho dohovoru o únosoch. Čl. 12 umožňuje v plnej miere zohľadniť v konaní o návrat najlepší záujem dieťaťa, ktorý predstavuje základný princíp ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej republike, ktorá je viazaná Dohovorom o právach dieťaťa a Chartou EÚ. Vôbec neaplikoval ustanovenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 10 Charty EÚ. Pritom z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že návrat v zmysle Haagskeho dohovoru nemá byť nariadený automaticky, ale najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od okolností každého jednotlivého prípadu, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. V tomto prípade je posúdenie najlepšieho záujmu detí v konaní o návrat o to dôležitejší, že deti sa nachádzajú na území Slovenskej republiky už tri roky, v čase premiestnenia mali 4 a 5 rokov a v súčasnosti majú 7 a 8 rokov, zžili sa s prostredím, vytvorili a udržiavajú si silné sociálne väzby, ktoré by boli návratom do N.cúzska pretrhnuté a návrat do N. spôsobí deťom porovnateľnú, ak nie väčšiu ujmu ako ich premiestnenie na Slovensko. Podľa názoru matky odvolací súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci porušil svojím postupom čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a zároveň vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, keď sa obmedzil len na dokazovanie domáceho násilia a nezisťoval, či ťažkosti, ktoré deťom spôsobí návrat do N. a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺžke pobytu detí na Slovensku, nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa citovaného článku a kedy by sa opatrenia podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia nemohli byť považované za primerané. Odvolací súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že maloleté deti majú nevlastného brata B., ktorého starostlivosť a výchovu zabezpečuje matka odlúčenie od ktorého by ich (ako aj samotného B.) mohlo priviesť k neznesiteľnej situácii v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru (hoci takýto dôkaz bol riadne navrhnutý). Rozhodnutím prvostupňového ako aj odvolacieho súdu (odňatím možnosti konať pred súdom) sa výrazne zasiahlo do práv dieťaťa podľa čl. 3 nediskriminácie, čl. 4 záujmu dieťaťa, čl. 9 odlúčenie od rodičov a nasl. Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj do práv matky ako rodiča na riadnu výchovu a starostlivosť o zverené dieťa. Matka v dovolaní napokon namietla nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorého odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch zamietnutia navrhnutých dôkazov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 28.11.2013, sp.zn. 2Cdo 381/2013 dovolanie matky odmietol poukazujúc na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených matkou maloletých detí (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p..
Voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 11 CoP 267/2013-760 z 13.08.2013 podala matka maloletých detí v mene svojom, ako aj v mene maloletých detí dňa 24.01.2014 sťažnosť pre porušenie ich základných práv na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd"), o ktorej Ústavný súd rozhodol nálezom vydaným pod č.k. IV.ÚS 100/2014-94 zo dňa 23.05.2014 okrem iného tak, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 267/2013 Z 13.08.2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol, že základné právo sťažovateliek (matky a maloletých detí) na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie bolo postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len "odvolací súd") v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13.08.2013 porušené.
Ústavný súd vo vzťahu k prvej námietke sťažovateliek, že súd pri určovaní obvyklého pobytu maloletých detí nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých rozhodol, ústavný súd poukazujúc na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu konštatoval, že odvolací súd ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s vykonaným dokazovaním i argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k určeniu obvyklého pobytu maloletých detí. Relevantnú časť napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nemožno preto považovať za neodôvodnenú a ani za arbitrárnu, t.j. takú, ktorá by bola založená na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu, zmysel a účel; z uvedeného dôvodu sa ústavný súd s prvou námietkou sťažovateliek nestotožnil.
V nadväznosti na druhú námietku sťažovateliek, že odvolací súd bez náležitého odôvodnenia zamietol "návrh na vypracovanie znaleckého posudku z odboru detskej psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu odlúčenia maloletých detí od sťažovateľky v prípade ich návratu..." , ústavný súd poukazujúc na túto časť odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatoval, že zo sťažnosti, ale i z vyžiadanej spisovej dokumentácie všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľka v 1/ rade (matka maloletých detí) opakovane žiadala o vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru detskej psychológie, ktorý sa mal v posudku vyjadriť k otázke, či by nariadením návratu maloletým sťažovateľkám nebola spôsobená psychická ujma, resp. či a aké dôsledky by malo nariadenie návratu na psychiku maloletých. Všeobecné súdy na oboch stupňoch (okresný súd i krajský súd) vykonanie navrhovaného dôkazu zamietli. Ústavný súd, rešpektujúc právnu teóriu i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd, ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí zdôraznil, že ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup. Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou odvolacieho súdu vo vzťahu k odôvodneniu zamietnutia vykonania znaleckého dokazovania poukázal na to, že odvolací súd sa pri posúdení primeraných opatrení na zabezpečenie bezpečného návratu maloletých detí v zmysle článku 11 Nariadenia Brusel II bis zameral prevažne na zistenie opatrení materiálnej povahy týkajúcich sa napríklad zabezpečenia oddeleného bývania pre maloleté sťažovateľky a ich matku, potvrdenia o tom, že sťažovateľka má nárok na dávku zo sociálneho zabezpečenia, že maloleté sťažovateľky budú mať zabezpečenú školskú dochádzku atď.. Podľa názoru ústavného súdu však odvolací súd neposkytol právam sťažovateliek požadovanú ochranu, keď zameral svoju pozornosť výlučne na dokazovanie domáceho násilia v rodine a opomenul, že ujma, ktorá maloletým sťažovateľkám môže hroziť po nariadení ich návratu, môže byť i psychická zvlášť za situácie, keď matka avizovala možné nepriaznivé dôsledky už správami psychológa a opakovane navrhla vykonať k tejto otázke znalecké dokazovanie.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP") v porovnateľných veciach, ako je vec sťažovateliek, predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26.11.2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru. Uviedol, že v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu označeného rozsudku ESĽP, sa otec maloletého dieťaťa pred príslušnými orgánmi Lotyšska domáhal nariadenia jeho návratu do Austrálie, odkiaľ ho matka neoprávnene premiestnila. Krajský súd v Rige potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý nariadil návrat maloletého dieťaťa do Austrálie, pričom neprihliadal na znalecký posudok vypracovaný psychológom na žiadosť matky, v ktorom sa konštatovalo, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa do matky môže vzniknúť u dieťaťa psychologická trauma. Svoje rozhodnutie neprihliadať na predložený znalecký posudok odôvodnil Krajský súd v Rige tým, že sa týka merita konania o opatrovníckom práve, ktoré nebolo súčasťou konania o návrat dieťaťa. Európsky súd pre ľudské práva v označenom rozhodnutí najskôr vo všeobecnosti konštatoval, že dohovor (o ochrane práv dieťaťa) a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. V predmetnej veci rozhodol, že lotyšské súdy nedodržali procesné požiadavky čl. 8 dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie o "vážnej ujme", ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie. Zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o "vážnej ujme", ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.
V označenom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva Lotyšsku vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky môže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa názoru ESĽP bolo neprijateľné, aby súd rozhodol
o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac merita opatrovníckeho konania ako merita konania o návrat. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. Krajský súd v Rige mal preto umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k tomuto dôkazu alebo zabezpečiť vypracovanie druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že potreba dodržiavania krátkych lehôt stanovených v Haagskom dohovore nezbavovala lotyšské orgány zodpovednosti vykonať účinné preskúmanie takéhoto tvrdenia.
Podľa názoru Ústavného súdu sú vo vzťahu k druhej námietke sťažovateliek aplikovateľné kľúčové právne názory ESĽP vyjadrené vo veci X v. Lotyšsko. Odvolací súd odmietol návrh sťažovateľky v 1./ rade na nariadenie znaleckého dokazovania z odboru detskej psychológie napriek tomu, že predložené správy psychológa signalizovali možnosť vzniku psychickej traumy (ujmy) nariadením návratu maloletých detí do N. republiky bez náležitého odôvodnenia. Pri rešpektovaní zásady prihliadania k "najlepšiemu záujmu dieťaťa" mal odvolací súd tvrdenie matky maloletých detí o možnosti vzniku psychickej ujmy náležite preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní a následne posúdiť adekvátnosť "primeraných opatrení na ochranu" navrhnutých otcom.
Ústavný súd na základe uvedeného zastal názor, že druhá námietka sťažovateliek je opodstatnená a spolu s ďalšími námietkami signalizuje možný záver o neprípustnom zásahu odvolacieho súdu do základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o tretiu námietku sťažovateliek na neprihliadanie na dĺžku času, ktorý maloleté sťažovateľky strávili v Slovenskej republike, na ich adaptáciu, novonadobudnuté rodinné a sociálne väzby odvolacím súdom Ústavný súd nespochybnil názor odvolacieho súdu, podľa ktorého dĺžka obdobia, počas ktorého sa maloleté sťažovateľky nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike, nie je sama osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu. V posudzovanom prípade je ale potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku ich pobytu, ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej povahy a pod.
Podľa názoru Ústavného súdu odvolací súd v súvislosti s treťou námietkou sťažovateliek nevyhodnotil dostatočne konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, keď na ňu reagoval zjavne len zjednodušenou všeobecnou úvahou, podľa ktorej ak by mal dôsledne skúmať, posudzovať a vyhodnocovať už uvedené faktory, mohol by "ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, zabraňovať uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním", čím mal na mysli najmä časovú náročnosť takéhoto skúmania a tiež možnosť "zneužitia" tohto inštitútu rodičom - únoscom.
S touto námietkou súvisela i ďalšia (piata) námietka sťažovateliek, podľa ktorej odvolací súd pri posudzovaní dôvodov, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých sťažovateliek, "nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu" a neprihliadal na "najlepší záujem dieťaťa". Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že cieľom Haagskeho dohovoru je podľa jeho čl. 1 zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, pretože to zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa. V ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor, že "návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy" (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 06.07.2010).
Ako uviedol Ústavný súd uvedené naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Rozsah posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné z aktuálnej judikatúry ESĽP, nebol podľa názoru Ústavného súdu v konaní a rozhodovaní odvolacieho súdu zohľadnený. Odvolací
súd nesplnil požiadavku čo najdôslednejšieho zisťovania skutkového stavu a hoci vykonal dokazovanie, jeho výsledky nezohľadnil pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte. Ústavný súd na tomto základe zastal názor, že označené námietky (tretia a piata námietka) sťažovateliek sú opodstatnené.
Vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateliek, že odvolací súd nezistil názor maloletých sťažovateliek vo vzťahu k nariadeniu ich návratu do N. republiky poukazujúc na vzťahujúcu sa časť odôvodnenia odvolacieho súdu v Bratislave konštatoval, že odvolací súd ústavne akceptovateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľkou v 1/ rade požadovaným výsluchom maloletých sťažovateliek. Podľa názoru Ústavného súdu postup všeobecného súdu pri vykonávaní dokazovania výsluchom maloletých a jeho právne závery nemožno považovať za neodôvodnené alebo svojvoľné, preto sa Ústavný súd s touto štvrtou námietkou sťažovateliek nestotožnil.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v posudzovanej veci odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) pri zisťovaní skutkového stavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej judikatúry ESĽP, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých a na tomto (podľa názoru Ústavného súdu zjavne nedostatočnom) základe formuloval v napadnutom uznesení skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.
Ústavný súd Slovenskej republiky v označenom náleze nevyhovel sťažovateľkám v časti nimi namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenia práva podľa čl. 8 Dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013.
Po vrátení veci na základe označeného nálezu Ústavného súdu odvolaciemu súdu, odvolací súd uznesením č.k. 11CoP 265/2014-939 zo dňa 24.09.2014 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 15.03.2013, č.k. 1P/123/2011-669 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vo svojom zrušujúcom uznesení odvolací súd konštatoval, že v danej veci, predmetom ktorej je nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle právnych predpisov záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a Dohovoru č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť, a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestené do niektorého iného štátu, alebo sú v ňom zadržiavané. Haagský Dohovor stavia medzi svoje popredné ciele obnovenie status quo prostredníctvom okamžitého návratu detí, sleduje snahu obnoviť situáciu zmenenú jednostranne jedným z rodičov, ktorý neoprávnene zadržiava deti v inej krajine, aby meritórne rozhodnutie o opatrovníckom práve vydali orgány štátu, v ktorom mali deti obvyklý pobyt predtým ako boli premiestnené. Dohovor sa nesnaží riešiť problém rozhodovania o tom, kto má opatrovnícke práva k deťom, pretože spor vo veci samej, t.j. o opatrovníckych právach, sa má uskutočniť pred príslušnými orgánmi štátu, kde mali deti svoj obvyklý pobyt predtým, ako boli premiestené. Cieľom Dohovoru je obnoviť pôvodný stav, v žiadnom prípade nie určovať a meniť pomery rodičov k deťom. Ako náhle sa deti navrátia do miesta obvyklého pobytu, je daný priestor pre rozhodovanie o úprave pomerov k deťom, prípadne o zmene pomerov. Tento pôvodný stav sa stáva východiskom pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť súdu v prípade, že rodičia nie sú schopní a ochotní sa dohodnúť a obaja rodičia tak majú rovnaké možnosti.
S poukazom na uvedené súd prvého stupňa v konaní nemohol opomenúť zmysel a cieľ Dohovoru, a v tomto kontexte v zmysle čl. 3 správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je N., kde sa maloleté deti narodili a kde až do 27.06.2010 žili v spoločnej domácnosti rodičov. Podľa čl. 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťa považuje
za neoprávnené, ak bolo porušené právo starostlivosti o dieťa, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne , alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak v dobe premiestnenia, alebo zadržania bolo toto právo skutočne vykonávané spoločne alebo samostatne, alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že opatrovnícke práva k obom maloletým deťom vykonávali v existujúcej spoločnej domácnosti obaja rodičia, keď pri tejto úvahe vychádzal zo skutkových zistení, ku ktorým dospel po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd. V zmysle ustanovení
N. právneho poriadku (t. zn. právneho poriadku štátu, na území ktorého sa obe deti narodili a mali tam obvyklý pobyt) zisteného súdom prvého stupňa prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže od N.o ústredného orgánu Direction des affaires civile set du sceau, rodičovskú zodpovednosť k deťom vykonávajú obaja rodičia bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zosobášení, či žijú oddelene, ak sa preukázalo ich rodičovstvo k dieťaťu do prvého roku veku dieťaťa . V danom prípade je z rodných listov maloletých detí vystavených N. štátnym orgánom nepochybné, že V. P., nar. XX.XX.XXXX bola uznaná matkou J. P. XX.XX.XXXX a otcom Q. L. Y. R., nar. XX.XX.XXXX dňa XX.XX.XXXX a T. P., nar. XX.XX.XXXX bola uznaná matkou J. P. XX.XX.XXXX a otcom Q. L. Y. R., nar. XX.XX.XXXX dňa XX.XX.XXXX. Uvedené znamená, že obaja rodičia - matka J. P. a otec Q. L. Y. R., nar. XX.XX.XXXX sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči maloletým deťom V. a T. P.. Pokiaľ ide o námietky matky týkajúce sa právneho posúdenia otcovstva k maloletým deťom vo vzťahu ku skutočnosti, že maloletá V. sa narodila matke počas trvania manželstva matky s p. R. R. a maloletá T. v čase, od ktorého od rozvodu tohto manželstva neuplynula doba 300 dní je možné uviesť len to, že podmienky rodičovskej zodpovednosti (vrátane určenia otcovstva) k maloletým deťom nie je možné v danom prípade posudzovať podľa slovenského právneho poriadku, keďže obe maloleté nemali na území Slovenskej republiky pred 27.06.2010 svoj obvyklý pobyt a obe sa narodili na území N.. Okolnosť, že matka v priebehu konania o nariadenie návratu maloletých detí predložila aj slovenské rodné listy vydané dňa 30.03.2011 Osobitnou matrikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorých je ako otec oboch maloletých zapísaných pod priezviskom V. R. a T. R. bývalý manžel matky p. R. R., je v tejto súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu; z obsahu dokazovania vyplýva, že tieto rodné listy, pri ktorých matka poskytla štátnemu orgánu Slovenskej republiky nesprávne informácie, vybavovala v súvislosti s prihlásením detí k trvalému pobytu na území Slovenskej republiky. Matkou predkladané dôkazy v smere posúdenia opatrovníckeho práva aj odvolací súd posúdil ako účelové, keďže matka v rozvodovom konaní vedenom v čase po narodení V. P. na Okresnom súde v Nice č. rg. 05/06141 sama uviedla, že s manželom p. R. žijú od apríla 2004 oddelene a z manželstva sa narodilo len jedno dieťa B., nar. XX.XX.XXXX. Matka od narodenia detí až do začatia konania o nariadení ich návratu nespochybnila otcovstvo Q. L. Y. R. k maloletým deťom, dňa XX.XX.XXXX ho počas priebežného výsluchu pred Štátnou políciou, jednotkou v BTA Roqueseron súvisiaceho s oznámením o domácom násilí označila za otca oboch maloletých detí a dokonca dňa 15.12.2010 podala na Okresný súd U. návrh na určenie vyživovacej povinnosti označeného otca k obom maloletým deťom. Odvolací súd sa tiež stotožnil s postupom prvostupňového súdu vo vzťahu k zadováženiu si stanoviska k výkladu ustanovení N. právneho poriadku týkajúcich sa rodičovskej zodpovednosti k maloletým deťom bol v súlade s ust. čl. 7 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, keď vyjadrenie sa ústredného orgánu N. Direction Affaires civile set du sceau je možné bez akejkoľvek pochybnosti považovať za dostačujúce i s prihliadnutím k tomu, že ním predložený výklad ustanovení o rodičovskej zodpovednosti (čl. 312 - čl. 315 N. občianskeho zákonníka) korešponduje i s odbornými závermi advokátky R. k úprave rodičovských práv vo N. občianskom zákonníku, ktoré v priebehu konania predložil otec maloletých.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí k otázke neoprávneného premiestnenia maloletých detí matkou zhodne so záverom súdu prvého stupňa uzavrel, že vysťahovanie maloletých detí do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V prejednávanej veci matka takýto súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ matka súhlas od otca nemala, je potrebné prijať záver, že jej odchodom s deťmi dňa 27.06.2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu detí z N. na územie Slovenskej republiky. Za súhlas otca aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani matkou tvrdené vyhlásenie otca, "aby si zbalila veci a odišla". Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že dlhodobejší pobyt matky aj s deťmi Slovensku počas letných prázdnin bol aj v minulosti bežným pobytom matky a detí, počas ktorého deti udržiavali kontakt s príbuznými zo strany matky. Samotné
konanie matky, ktorá napr. neodhlásila maloletého B. zo školy ktorú navštevoval a ktorá tesne pred svojim odchodom dňa 23.06.2010 požiadala N. úrady o priznanie N. štátneho občianstva, potom smeruje k opodstatnenej úvahe o tom, že matka sa rozhodla zostať na Slovensku až v priebehu pobytu na Slovensko, t. zn. až po 27.06.2010.
Odvolací súd sa tiež stotožnil s úvahou súdu prvého stupňa, ktorý podľa neho správne v danom prípade aplikoval čl. 13 písm. b/ Dohovoru ako výnimku z Dohovoru (ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu ) vo vzťahu k okolnosti existencie matkou tvrdeného domáceho násilia otca na matke. Toto tvrdenie matky nebolo ani podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, keď matka maloletých počas viacročného spolužitia s otcom detí i napriek tomu, že vo N. žila 16 rokov, plynule ovládala štátny jazyk krajiny a mala dostatok času oboznámiť sa s prípadnými možnosťami, ktorými sa mohla proti prípadnej agresivite partnera za pomoci štátnych orgánov brániť, agresívne chovanie partnera až do decembra 2010 neoznámila a pomoc nežiadala, pričom prihliadol aj na to, že matka trestné oznámenie na otca v súvislosti s domácim násilím podala na Štátnej polícii, jednotke v BTA Roqueseron až pol roka po návrate na Slovensko dňa 15.12.2010 a na to, že po preverovaní bolo trestné oznámenie matky vybavené tak, že vo veci neboli zistené dôvody ani len na začatie trestného stíhania.
Odvolací súd tiež uviedol, že pokiaľ matka vážnu ujmu maloletých detí v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru preukazovala obavou maloletých detí z otca v priebehu konania podloženú Správami zo psychologického vyšetrenia oboch detí a v konaní pred súdom prvého stupňa žiadala o zohľadnenie dopadu návratu maloletých detí na ich psychiku a i o nariadenie znaleckého dokazovania k tejto otázke je treba sa zhodnúť so skutkovým zistením súdu prvého stupňa o tom, že matka vyhľadala odbornú pomoc pre maloleté deti i napriek tvrdenému vážnemu dopadu na psychiku maloletých až v januári 2011, t.j. po siedmich mesiacoch od opustenia N. v čase, kedy na území N. začalo na podnet otca konanie vo veci rodičovských práv k maloletým deťom. Za nesporné tiež považoval aj to, že zo zaobstaraných listinných dôkazov (čestné prehlásenia rodinných známych a priateľov rodiny doložených otcom) vyplýva, že ešte v roku 2010 bol medzi otcom a oboma maloletými deťmi úplne prirodzený vzťah, z ktorého prejavov nevyplynulo žiadne jeho narušenie (či už z dôvodov na strane otca alebo oboch maloletých dcér).
Odvolací súd vychádzajúc z právneho názoru Ústavného súdu SR uvedeného v časti II jeho nálezu zo dňa 23.05.2014, sp. zn. IV. ÚS 100/2014 - 94, ktorým bol podľa § 56 ods.6 Zákona o ústavnom súde viazaný, za situácie, kedy sa odvolací súd v rozhodnutí zo dňa 13.08.2013, č.k. 11CoP /267/2013-760 podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a ďalšie dôvody doplnil len na zdôraznenie jeho správnosti konštatoval, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie pri posudzovaní podmienok uvedených v čl. 13 písm. b/ Dohovoru v spojení s čl. 11 ods. 4 Nariadenia oprel prevažne o opatrenia materiálnej povahy (týkajúce sa podmienok bývania, existujúcich finančných nárokov matky po návrate, zabezpečenia školských, zdravotných a ostatných sociálnych podmienok atď.) a opomenul, že ujma, ktorá môže maloletým deťom vzniknúť po nariadení ich návratu môže byť i psychická, zvlášť za situácie, kedy matka maloletých detí signalizovala možné nepriaznivé dôsledky v priebehu konania pred súdom prvého stupňa správami psychológa a navrhla tieto negatívne následky nariadeného návratu zohľadniť, resp. k tejto otázke nariadiť znalecké dokazovanie (napr. v podaní zo dňa 27.12.2011, správami PhDr. T. U. z 14.12.2011, v priebehu pojednávania nariadeného na deň 15.3.2013). Odvolací súd preto v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR prezentovaným v jeho náleze, v ktorom poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej "ESĽP") v porovnateľných veciach, predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26.11.2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru z ktorej vyplýva, že Dohovor o právach dieťaťa a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa.
V tejto súvislosti odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že pri rešpektovaní zásady prihliadania k "najlepšiemu záujmu dieťaťa" mal náležite preskúmať tvrdenia matky maloletých detí o možnosti vzniku psychickej ujmy v prípade nariadenia návratu maloletých a zohľadniť tieto pri svojom rozhodovaní a až následne posúdiť adekvátnosť "primeraných opatrení na ochranu" navrhnutých a preukázaných otcom.
Odvolací súd v súvislosti s ďalším rozhodovaním súdu prvého stupňa poukázal na právny názor ústavného súdu, ktorý na jednej strane síce nespochybnil názor odvolacieho súdu, podľa ktorého dĺžka obdobia, počas ktorého sa maloleté deti nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike,
nie je sama osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu, avšak na strane druhej konštatoval, že v posudzovanom prípade je potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku ich pobytu, ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej povahy a pod.. Odvolací súd v nadväznosti na prezentovaný právny názor ústavného súdu vytkol súdu prvého stupňa, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, že by tento súd pri preskúmavaní a posudzovaní skutkového stavu prejednávaného prípadu všetky tieto faktory zisťoval a pred rozhodnutím vo veci aj posudzoval a preto uzavrel, že rozsah posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné z aktuálnej judikatúry ESĽP, nebol v konaní a rozhodovaní súdu prvého stupňa zohľadnený.
Odvolací súd na základe uvedeného súdu prvého stupňa uložil v súvislosti s posudzovaním dôvodov uvedených v čl. 13 písm. b/ Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia doplniť a vyhodnotiť dokazovanie v naznačenom smere (s cieľom preskúmať celkovú rodinnú situáciu a faktory materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy) so zvážením možnosti nariadenia i prípadného znaleckého dokazovania so zameraním na zistenie následkov, ktoré by malo premiestnenie maloletých detí na ich psychiku a na to, či v konaní doposiaľ preukázané vykonané opatrenia, resp. opatrenia ktorých vykonanie sa prípadne preukáže v ďalšom priebehu konania na zabezpečenie ochrany maloletých detí po ich návrate, sú primerané potrebám maloletých detí, vzhľadom na ich vek, zdravotný stav, citové väzby, a či tieto reálne zabezpečujú ochranu ich záujmov, ktorých cieľom musí byť zdravý psychický a fyzický vývoj maloletých detí.
Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 Občianskeho súdneho poriadku) vec opätovne prejednal za účasti účastníkov, resp. ich právnych zástupcov, kolízneho opatrovníka, doplnil dokazovanie v naznačenom smere, ustálil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie a na pojednávaní dňa 29.01.2016 opätovne vo veci rozhodol.
Súd prvého stupňa v súlade s vysloveným právnym názorom súdov vyšších stupňov vo veci vykonal ďalšie dokazovanie a to znaleckým posudkom č. 6/2015 vypracovaným Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie dieťaťa, výsluchom znalkyne PhDr. V. P., písomným vyjadrením otca maloletých detí zo dňa 10.09.2015 (súhrn faktov konania a iné) správou kolízneho opatrovníka zo dňa 09.11.2015, vyjadrením Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže zo dňa 04.01.2016, potvrdeniami o platení nájomného vo výške 537,- Eur mesačne, listinami preukazujúcimi prijatie a zabezpečenie primeraných opatrení, ktoré sa otec zaviazal poskytnúť na zabezpečenie detí aj matky v prípade ich návratu, pričom zároveň opätovne prihliadol na výsledky doterajšieho dokazovania vykonaného v konaní pred vrátením veci odvolacím súdom a to výsluchom otca, matky, správou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny U. z 18.8.2011 o prešetrení pomerov u matky, rodnými listami detí vystavenými štátnymi orgánmi N. a rodnými listami detí vystavenými dňa 30.03.2011 na Slovensku, vyjadrením Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže ako aj partnerského orgánu N. strany k otázke nadobudnutia opatrovníckeho práva otca k maloletým deťom a jeho otcovstva, správou z psychologického vyšetrenia detí, ktoré dala vyhotoviť matky po príchode na Slovensko, úradným záznamom zo dňa 11.03.2011 zo stretnutia zorganizovaného za účelom zabezpečenia dobrovoľného návratu detí na ÚPSVaR U., správami PhDr. A. U. z vyšetrenia detí 28.01.2011, listom strednej školy zo dňa 10.09.2010 a zo dňa 17.12.2010 adresovaný matke, potvrdením o evidencii nezamestnaných ÚPSVaR U., že matka je uchádzačkou o zamestnanie, zápisnicou o výsluchu matky na N. polícii dňa 05.12.2010 a otca zo dňa 13.01.2011, rozhodnutím N. polície z 13.01.2011, potvrdením riaditeľky školy o prijatí deti do školy V. v Y., vyjadrením starostu Y. z 13.09.2011 o poskytnutí mestského ubytovacieho zariadenia pre matku a maloleté deti, potvrdením o platení výživného, potvrdenie o platení nájomného 400 eur mesačne, potvrdením škôl v U. o návšteve zariadenia maloletými deťmi, mailovou komunikáciou prebiehajúcou medzi centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže a partnerským orgánom vo N., a doplnil dokazovanie výsluchom maloletých detí, výsluchom rodičov, vyjadrením kolízneho opatrovníka, úradným záznamom zo dňa 09.02.2012 a 10.04.2012 o realizácii stretnutia otca s maloletými deťmi, Správou Riaditeľstva civilných záležitostí a ochrany štátnej pečate, kancelárie medzinárodnej spolupráce v oblasti občianskej a obchodnej Ministerstva spravodlivosti N. republiky zo dňa 08.03.2013, listinami preukazujúcimi prijatie a zabezpečenie primeraných opatrení, ktoré sa otec zaviazal poskytnúť na zabezpečenie detí aj matky v prípade ich návratu, vysvedčením
maloletej V. a hodnotením detí zo strany školy, základe čoho zistil skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie.
Zo správy Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže doručenú súdu sa súd oboznámil s odpoveďou partnerského orgánu N. zo dňa 28.10.2011 v súvislosti s právnym výkladom k otázke nadobudnutia rodičovských práv otca k maloletým deťom podľa príslušných právnych predpisov N.. Z výkladu vyplýva, že po preskúmaní dátumov uznania detí rodičmi majú za preukázané, že p. R. a p. P. sú obaja nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči svojim deťom. Otec podal na príslušnom súde v M. vo N. návrh na úpravu práv a povinností k maloletým deťom, matka sa na termíny pojednávaní nariadeného príslušným súdom na nedostavila, dňa 18.02.2013 bolo konanie pred sudcom pre rodinné veci vedené na Okresnom súde v M. zastavené na žiadosť právnej zástupkyne otca.
Matka dňa 15.12.2010 podala na Okresnom súde v U. návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, v ktorom označila za otca detí pána Q. L. Y. R.. Okresný súd v U. doposiaľ nariadil predbežné opatrenie, ktorým upravil styk otca s maloletými deťmi na území Slovenskej republiky.
Súd po opätovnom vyhodnotení všetkých preukázaných skutočností, výsluchov rodičov a predložených listinných dôkazov ustálil, so záverom ktorým sa stotožnil aj odvolací súd a nedostatky v tomto smere vytýkané neboli, že maloleté deti V. P., nar. XX.XX.XXXX a T. P., nar. XX.XX.XXXX sa narodili vo N. počas spolužitia rodičov, ktorí sa zoznámili v roku 2004. Rodičia maloletých detí manželstvo neuzavreli. Obe deti sú štátnymi občiankami N. i Slovenska. Rodičia maloletých detí sa spoznali vo N. v roku 2004, v čase ich zoznámenia bola matka vydatá, pričom pred N. justičnými orgánmi prebiehalo konanie o rozvod jej manželstva. Z jej rozvedeného manželstva pochádza syn B. R., nar. XX.XX.XXXX, ktorého starostlivosť a výchovu zabezpečuje matka. Z výsluchu matky maloletých detí súd zistil, že XX rokov žila vo N. a vie plynule komunikovať vo N. jazyku. S prvým manželom sa zoznámila v roku 1994, zosobášili sa v roku 1998 a rozhodli sa žiť vo N., kde dostali prácu a kde sa dňa XX.XX.XXXX narodil syn B. R.. Prvé manželstvo matky bolo pred súdom vo N. v decembri roku XXXX rozvedené a matka prijala dievčenské meno P.. V čase jej rozvodu už žila s otcom jej dvoch dcér, maloletá V. mala pol roka, rodina žila v rodinnom dome otca v mestečku Y.. Rodičia maloletých detí žili v spoločnej domácnosti, z ich spolužitia sa postupne narodili v roku XXXX. maloletá V. a v roku XXXX maloletá T.. Maloleté deti boli zdravé, navštevovali predškolské zariadenia, boli evidované u detského lekára v Y.. Matka nepracovala, zabezpečovala osobnú starostlivosť o deti, poberala sociálne dávky spolu vo výške 1300,- Eur, otec zabezpečoval rodinu po finančnej stránke, pracoval a naďalej pracuje ako reštaurátor starých stavieb a objektov. Maloleté deti od svojho narodenia žili nepretržite vo N., každoročne navštevovali príbuzných na Slovensku.
Neoprávneným premiestnením, alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, alebo zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.
Dňa 27.06.2010 matka s deťmi vycestovala na Slovensko na prázdniny, pričom sa v auguste 2010 späť do N. nevrátila. Otec nevedel, že matka sa chystá odísť s deťmi natrvalo na Slovensko, s ich vysťahovaním na Slovensko nikdy súhlas matke nedal. Deti boli vychovávané vo N. jazyku, chodili do N. škôl a boli zžité s prostredím v dome otca v Y., kde vyrastali, stretávali sa so svojimi súrodencami narodenými z prvého vzťahu otca. Matka tvrdila a otec túto skutočnosť nepoprel, že vzťahy medzi nimi boli už dlhšie obdobie napäté, ako partneri a rodičia nevedeli spolu konštruktívne vzájomné problémy a nezhody riešiť, obaja udávajú viac či menej časté hádky, ktorým boli zrejme vystavené aj maloleté deti. Matka uviedla, že otec voči deťom agresívny nebol, deti však boli svedkami hádok rodičov a postupom času prestali mať otca radi a začali ho ignorovať. Ani jeden z rodičov pred 27.06.2010 nepodal na príslušnom súde vo N. návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletým deťom.
Matka pred vycestovaním s deťmi na územie Slovenskej republiky súhlas otca, alebo rozhodnutia príslušného súdu so zmenou obvyklého pobytu detí nezískala a preto je možné konštatovať, že matka maloleté detí neoprávnene zadržiava na území Slovenskej republiky, keď sa rozhodla, že sa v auguste 2010 späť do N. z prázdninového pobytu na Slovensku nevráti. Samotné vyjadrenie otca prezentované iba zo strany matky, že sa počas ich hádok a konfliktov mal vyjadriť "aby si zbalila veci a odišla" súd nevyhodnotil ako súhlas otca s vysťahovaním detí na Slovensko alebo do inej krajiny. Otec matke súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal, o plánovaní jej odchodu nevedel a s neoprávneným premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril. Po tom čo zistil, že matka sa s deťmi do N. nevráti, podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu návratu detí, kontaktoval príslušné štátne orgány a 27.06.2011 po vyjadrení matky na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny U. podal návrh na súd. Tieto prvostupňové súdu závery súdu v rozhodnutí odvolacieho súdu, ako i k veci vzťahujúcom sa náleze Ústavného súdu spochybnené rovnako neboli.
V zmysle Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.
Pri posúdení nadobudnutia opatrovníckeho práva otcom k maloletým deťom, ktoré matka v prvom konaní pred súdom prvého stupňa spochybňovala z dôvodu, že maloletá V. sa narodila počas manželstva matky s otcom maloletého B. a maloletá T. do 300 dní od rozvodu, súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona. Súd preto opätovne aj v nadväznosti na ostatné uznesenie odvolacieho súdu, ktorý potvrdil správnosť tohto záveru uvádza, že v danom prípade je možné ustáliť, že obaja rodičia, teda aj otec svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, keďže rodičia žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby detí, otec zväčša po materiálne stránke ako živiteľ rodiny, keďže matka nepracovala, matka vykonávala osobnú starostlivosť o deti ktoré boli v útlom veku. Nadobudnutie opatrovníckeho práva p. Q. L. Y. R. k maloletej V. a T. jednoznačne a bez pochybností preukazujú samotné rodné listy maloletých detí vystavené po ich narodení a priznaní otcovstva p. Q. L. Y. R. k nim, príslušnými štátnymi orgánmi N., podľa platnej právnej úpravy štátu kde sa deti narodili. Súd si vyžiadal prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže právny výklad nadobudnutia opatrovníckeho práva v danom prípade a z jeho záverov bolo zistené, že uznanie detí p. Q. L. Y. R. podľa právnych predpisov N. zakladá jeho príbuzenský vzťah voči mal. V. a mal. T., hoci sa mal. V. narodila počas trvania prvého manželstva matky a mal. T. v období do 300 dní po rozvode. Keďže mal súd za preukázané nadobudnutie opatrovníckeho práva otca k deťom zo zákona, ktoré aj fakticky vykonával súd konštatuje, že bez súhlasu otca (prípadne príslušného súdu) matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletých detí. Ako už bolo uvedené s týmto záverom súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd.
Súd prvého stupňa majúc na zreteli právny názor odvolacieho súdu, vychádzajúci so záverov nálezu Ústavného súdu, ktorými sa súd prvého stupňa striktne riadil v ďalšom konaní, v súvislosti s posudzovaním dôvodov uvedených v čl. 13 písm. b/ Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia zameral dokazovanie na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie tvrdenia matky maloletých detí o možnosti vzniku psychickej ujmy v prípade nariadenia návratu maloletých, rešpektujúc pritom zásadu prihliadania na najlepší záujem maloletých detí. Súd preto v nadväznosti na právny názor súdov vyššieho stupňa nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a klinická psychológia dospelých. Vypracovaním znaleckého posudku poveril Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie.
Zo záverom znalkýň tohto ústavu U.r. V. P., U.. a U.. J. B., PhD. uvedených v znaleckom posudku č. 06/2015 vyplynul záver, pokiaľ ide o súčasný psychický stav detí, že tak u maloletej V., ako aj u maloletej T. možno v prežívaní pozorovať úzkostnosť, plačlivosť a strachové reakcie. V prežívaní maloletej V. okrem úzkosti dominujú neurotické prejavy, plačlivosť, tenzné a strachové reakcie pri situáciách, ktoré majú priamu súvislosť s riešením jej rodinnej situácie a možného odchodu do N.. Jej neistota podľa znalkýň súvisí s rozpadom jej primárnej rodiny vo N. a legalizáciou jej pobytu na Slovensku. Jej reakcie sú často ovplyvnené konkrétnou situáciou, s preferenciou preberania postojov a emócii matky. Prežívanie a kognitívny výkon maloletej T. je ovplyvňovaný úzkostnými mechanizmami (a to aktuálne v spojitosti s negativistickým postojom vo vzťahu s otcom). Vo vnútornom prežívaní maloletej je prítomná neprimerane zvýšená pohotovosť k úzkostným (anxióznym) reakciám a potreba vzťahovej
stabilizácie najmä vo vzťahovom kontexte s otcom. Pocity strachu a úzkosť sú epizodické, vyplývajú zo stále nedoriešenej rodinnej situácie. Znalkyne ďalej uviedli, že vo N. nebol psychický stav maloletých detí monitorovaný, matka ani otec neuviedli príčiny, pre ktoré by maloleté deti boli vo N. v odbornej psychologickej starostlivosti. Po príchode na Slovensko lekárske správy klinických psychológov (od roku 2011) konštatujú odmietavý postoj detí k otcovi pod vplyvom negatívnych zážitkov. Psychický stav sa monitoroval najmä počas akútnych reaktívnych reakcií maloletých detí (napr. Návšteva otca v škole). Farmakologická terapia bola použitá najmä na zníženie úzkostných symptómov v čase vyostreného tlaku na deti. V tejto súvislosti znalkyne uviedli, že u maloletých detí sa napriek tomu, že počas obdobia na Slovensku neboli v priamom, intenzívnom kontakte s otcom, neboli svedkom žiadnych fyzických atakov otca voči matke, udržiava konštantne zlý psychický stav v priamej súvislosti s nedoriešeným vzťahom ich rodičov. Matka je nositeľkou a udržiavateľkou ich psychického stavu svojim pasívnym postojom v hľadaní riešení. Pokiaľ ide o vzťah detí k obom rodičom u oboch detí bolo zistené, že majú pozitívny citový vzťah k matke a sú na ňu silne citovo naviazané. Vzťah k otcovi bol u oboch detí zhodnotený ako negatívny. U oboch detí bola v správaní pozorovaná prítomnosť strachu z otca, pričom príčina tohto strachu nie je v osobe otca ako takej, aj keď matka tvrdí opak, ale na základe vnímania situácie, že by museli odísť do N., resp. by si ich tam otec nedobrovoľne zobral - tzv. uniesol, tak ako mali možnosť takýto pokus zažiť. Každá situácia stretávania s otcom je v tomto kontexte pre ne vysoko stresujúca, ohrozujúca ich bio-psycho-sociálny priestor. Znaleckým skúmaním bolo tiež zistené, že vzťah oboch rodičov k maloletým deťom je pozitívny. Príčina odmietavého postoja detí k stretávaniu sa s otcom je zo stále nedoriešenej rodinnej situácie, ktorú rodičia riešia prostredníctvom súdom už takmer 5 rokov a pre deti znamená neustálu neistotu. Deti vidia matku s negatívnym postojom voči otcovi, kopírujú jej pocity, matku, ktorá nekomunikuje s otcom, otca, ktorý si chce uplatniť svoje rodičovské práva a ďalších rodinných príslušníkov zo strany matky, prípadne sociálnych pracovníkov, políciu. Sú to podľa znalkýň práve rodičia, ktorí túto situáciu vytvárajú. Pokiaľ ide o spomienky na N., kde žili a vyrastali bolo zistené, že obe deti vytesňujú pozitívne zážitky z N. v kontexte dlhodobo prebiehajúceho sporu rodičov o návrat do tejto krajiny. Sociálne a rodinné väzby maloletých detí, ako aj začlenenie maloletých detí do spoločnosti v ktorej žijú vyhodnotili znalkyne ako viažuce sa k Slovenskej republike, kde obe úspešne navštevujú základnú školu, majú tu mimoškolské aktivity, rovesnícke vzťahy, pričom po N. dlhodobo nekomunikujú a komunikáciu vo N. jazyku odmietajú. Vzhľadom na okolnosti, že maloleté deti žijú v spoločnej domácnosti s matkou, ktorá jej och základná vzťahová osoba, emočne sú na ňu naviazané a výchovne sú matkou ovplyvňované aj v názoroch na otca a postojoch k otcovi, ktoré obe kopírujú. Maloleté deti sú tiež podľa znalkýň ovplyvnené tiež názormi starých rodičov na ich otca, keďže s nimi žijú v spoločnej domácnosti a títo významnou mierou zasahujú do riešenia ich rodinného a právneho sporu. V nadväznosti na uvedené závery znalkyne zastali názor, že v danom prípade z psychologického hľadiska existuje nebezpečenstvo, že návrat detí do krajiny obvyklého pobytu, teda do N. by obe deti vystavil duševnej ujme.
Otec prostredníctvom právneho zástupcu sa so závermi znaleckého posudku stotožnil len čiastočne a to pokiaľ ide o dôvody a príčiny citového odcudzenia sa detí od otca a ich strachu z neho. Uviedol, že v zmysle záverov znaleckého posudku má rozhodujúci podiel viny na súčasnom psychickom stave detí práve matka, ktorá ich neustále ovplyvňuje proti otcovi a živí u nich strach z jeho osoby, pričom sa právny zástupca v tejto súvislosti odvolával na citácie znaleckého posudku. Otec namietal závery znalkýň v zmysle ktorých neodporúčajú návrat detí do N., ani spolu s matkou a to z dôvodu, že otázka nariadenia návratu je otázka právna, o ktorej rozhoduje výlučne súd, preto v danom prekračuje vyjadrenie znalkýň rámec odborného posúdenia psychického stavu detí, preto navrhol naň nemožno prihliadať. Právny zástupca navrhol vypočuť obe znalkyne na pojednávaní a ich výsluch zamerať na podrobnejšie zdôvodnenie ich záveru, že návrat detí do N. ich môže vystaviť duševnej ujme, a to najmä v kontexte primeraných opatrení ponúknutých otcom, ktorým je zabezpečenie samostatného bývania pre matku s deťmi a zabezpečenie odbornej starostlivosti vo N..
Matka sa k znaleckému posudku vyjadrila až na základe vyjadrenia otca a to v podaní doručenom súdu dňa 02.11.2015 v ktorom uviedla, že má za to, že znalecký posudok je vyhotovený s vysokou odbornosťou a preto s návrhom otca na výsluch znalkýň nesúhlasila. K otcom navrhovanej odbornej starostlivosti vo N. matka uviedla, že ide o nerealizovateľný a neprijateľný návrh a to jednak z dôvodu, že maloleté deti si už vytvorili vzťah k osobám, ktoré im poskytujú odbornú starostlivosť a vytrhnutie z tohto prostredia by podľa nej znamenalo výrazný zásah do doposiaľ vykonanej práce na psychickej stabilite oboch maloletých detí, ako aj z dôvodu, že deti nekomunikujú po N., neovládajú N. jazyk a
teda odborná starostlivosť vo N. by bola neúčelná, nakoľko by im deti nerozumeli, odhliadnuc od iných okolností, ktoré by deti priviedli do nebezpečenstva duševnej ujmy.
Vzhľadom na námietky navrhovateľa súd na pojednávaní dňa 02.11.2015 vypočul U.. V. P., U.., poverenú znaleckým ústavom vypracovaním znaleckého posudku, pričom z jej výpovede zistil, že podľa za súčasného stavu, kedy sú deti na území Slovenska už 5 rokov a sú naozaj "doma" na Slovensku to už nie len otázka odbornej starostlivosti, ktorú by vo N. mali, otázka celého sociálneho prostredia, ktoré majú na Slovensku. Navyše deti nie sú motivované, pretože ani matka nechce ísť do N.. Znalkyňa uviedla, že predmetom ich odborného posúdenia nie je otázka prístupu druhého rodiča, ale výlučne posúdenie záujmu maloletých detí. Podiel matky aj otca je v znaleckom posudku podľa znalkyne popísaný veľmi podrobne a v tejto súvislosti aj znalkyne odporúčali matke samej psychoterapeutickú starostlivosť s cieľom, aby bola viac nápomocná svojim deťom priblížiť sa k otcovi. Poskytli rodičom priestor aj nad rámec znaleckého dokazovania to vo forme ponuky mediácie, za účelom, aby oni, rodičia ponúkli deťom záverečné riešenie, aby to nebolo na základe súdneho rozhodnutia, rodičia však toho neboli schopní. Znalkyňa uviedla, že u oboch detí bola zistená obava zo situácie, ktorá by nastala ich návratom do N., ktorý oni obe vnímajú a chápu ako únos, čo je spojené s ich spomienkami na situáciu keď ich otec chcel vziať spred školy (pozn. súdu: išlo o výkon rozhodnutia, ktoré matka nerešpektovala).
V súvislosti s otázkou súdu, či je záujme detí ich "zastabilizovanie" v Slovenskej republike, na základe čoho dôjde k uprednostneniu širšieho rodinného prostredia pred návratom a tým umožnením bližšieho vzťahu alebo nápravy vzťahu s ich otcom znalkyňa uviedla, že samotný návrat by z jej pohľadu vzťah k otcovi neriešil. Podľa jej názoru, pokiaľ deti zostanú na Slovensku a matka nebude súčinná je na súde, aby nariadil matke napr. psychoterapiu a kontroloval ako vzťah napreduje. Na otázku právneho zástupcu navrhovateľa, či v rámci znaleckého dokazovania vyplynulo, že deti mali nejaké psychické problémy už aj vo N., teda či tam navštevovali nejakých odborníkov, resp. či niečo signalizovalo, že im tam bolo zle sa znalkyňa vyjadrila v tom smere, že z obsahu spisu takéto skutočnosti nevyplývajú a rodičia žiadne dôkazy o odbornej starostlivosti vo N. nepredložili. Znalkyňa tiež vo svojej výpovedi k otázke týkajúcej sa záveru znaleckého ústavu o pasivite matky v hľadaní riešení a v tom, aby bola nápomocná k obnoveniu vzťahov detí s otcom uviedla, že matka síce zabezpečuje psychologickú (psychiatrickú) starostlivosť, ale sama nie je nápomocná, riešenie ponecháva výlučne na odborníkov, čo síce je riešenie, ale zatiaľ to k náprave vzťahov maloletých detí s otcom nevedie. Pokiaľ ide o aktívne konanie matky proti otcovi a jej podiel na súčasnom psychickom stave detí podľa znalkyne je zrejmé, že vzhľadom na to, že matka má spor s otcom a deti žijú v tom prostredí, sú v tom nepriamo podnecované, keďže žijú v tom negatívnom prostredí. Znalkyňa tiež uviedla, že napriek tomu, že návrat do N. neznamená ich návrat k otcovi, vo vnímaní detí sa spája osoba otca s N., bohužiaľ je to neoddeliteľné, hoci podľa nej spory nenastali kvôli krajine ako takej, ale kvôli ich vzájomným sporom. Podľa znalkyne v rámci znaleckého skúmania bolo zistené, že priebeh psychických problémov detí od ich premiestnenia na Slovensko v roku 2010 (teda či sa ich psychický stav zlepšuje alebo problémy gradujú) je priamo závislý od gradácie súdneho sporu ich rodičov, keď sa deje nejaké dokazovanie, právny úkon a deti vedia, že sa to bude diať, vtedy sa ten psychický stav zhoršuje. Bez ohľadu na to v akej krajine, ich duševný stav je závislý od stavu konfliktu rodičov. Informácie o súdnych konaniach sprostredkúva deťom bezpochyby matka, s ktorou žijú, cez matku sa dostávajú do problematiky, preto v prípade ďalšieho trvania sporu sa gradácia psychických problémov detí podľa znalkyne nedá vylúčiť ani v prípade, že zostanú na Slovensku, nakoľko deťom za trvania sporu o návrat chýba istota ako základná bazálna potreba. V prospech detí by podľa znalkyne bola aj zmena postoja matky k otcovi, ktorý postoj by matka musela neutralizovať a oddeliť partnerský konflikt od rodičovského. Znalkyňa na základe záverov prijatých v znaleckom posudku zotrvala na názore, že vzhľadom na sociálne prostredie detí, v ktorom sú ukotvené už päť 5 rokov a skutočnosť, že matka je pre deti základná opora, neodporúčajú návrat do N. s matkou ani bez matky. Za dôvod prečo sa psychický stav detí nezlepšuje označila znalkyňa skutočnosť, že nie je ukončený spor, tiež že deti stále nevedia či budú môcť na Slovensku zostať, chcú mať istotu, kde budú, ako budú, stále majú totiž strach, že pôjdu niekam kam nechcú. Znalkyňa sa vo svojej výpovedi vyjadrila aj k otázke rozumová vyspelosti detí vo vzťahu k ich schopnosti vyjadriť svoj názor, keď uviedla, že sú to normálne inteligentné deti, len majú detský vek, svoj názor však vedia vyjadriť, tak ako uviedli v znaleckom posudku.
V ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa otec naďalej trval na podanom návrhu a žiadal, aby súd nariadil návrat detí do miesta ich obvyklého pobytu do N.. Zotrval na všetkých skutkových a právnych tvrdeniach uvádzaných v návrhu a v doterajšom konaní, pričom vo vzťahu k záverom odvolacieho
súdu ako aj v nadväznosti na závery Ústavného súdu SR prezentované k veci vzťahujúcom sa náleze prostredníctvom právneho zástupcu argumentoval tým, že pokiaľ v náleze Ústavného súdu bolo dané usmernenie, ktoré z neho vyplýva, tak je potrebné konštatovať, že na dôkaznej situácii sa od posledného rozhodnutia nič zásadné nezmenilo. Ústavný súd nariadil klásť pri primeraných opatreniach väčšiu váhu na zabezpečenie návratu detí po psychickej stránke, na čo navrhovateľ reagoval rozšírením zoznamu primeraných opatrení o poskytnutie psychologickej pomoci deťom pred odchodom do N. a o jazykovú prípravu detí ešte na Slovensku. Navrhovateľ taktiež preukázal, že je zabezpečená integrácia detí do školského prostredia vo N., pokračovanie v ich jazykovej príprave vo N. a v prípade potreby aj poskytovanie lekárskej pomoci zo strany detského psychiatra. Opätovne upozornil na skutočnosť, že psychické problémy detí začali až po príchode na Slovensko a matka prvý krát vyhľadala psychológa až v januári 2011 t.j. pol roka po príchode na Slovensko. I toto konanie je zo strany matky účelové, pretože v tom čase už prebiehalo vo N. opatrovnícke konanie a matka si potrebovala iba zabezpečiť dôkazy. Ústavný súd ďalej vo svojom náleze nariadil podrobne preskúmať rodinnú situáciu a tvrdenia o vážnej ujme a to s poukazom na rozhodnutie ESĽP č. 27853/09 z 26.11.2013, v tejto súvislosti však nie je možné zamieňať si aktuálny nepriaznivý psychický stav detí spôsobený matkou s hrozbou ujmy v prípade nariadenia návratu, ktorú má na mysli citované rozhodnutie. Aj znalkyňa pred súdom uviedla, že základným zdrojom stresu detí je prebiehajúci súdny spor, ktorý ale po vydaní rozhodnutia samozrejme skončí, pokiaľ matka argumentuje dĺžkou pobytu detí na Slovensku, tak aj Ústavný súd uviedol v náleze v tomto konaní, že samotná dĺžka pobytu detí nie je dôvodom na nenariadenie návratu. Nariadil iba skúmať sociálne väzby detí a faktory materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy. Žiaden z týchto faktorov nenariadenie návratu neodôvodňuje. Súdne konanie v trvaní 5 rokov nezavinil otec. Pokiaľ ide o širšie rodinné vzťahy tak nemožno uprednostniť zachovanie vzťahu detí k širšej rodine matky pred ich vzťahom k otcovi. Otec mal za to, aj s poukazom na znalecký posudok, že samotný návrat detí do N. nepredstavuje žiadny problém. Situáciu má v rukách matka a je na nej, aby vysvetlila deťom, že im vo N. nič nehrozí. Pre deti nie je dôležité v akej krajine žijú, ale aké sú vzťahy medzi rodičmi. Navyše znalkyňa nevylúčila, že psychické problémy môžu pretrvávať aj v prípade ich ponechania na Slovensku, preto zastal názor, že sú splnené všetky podmienky na nariadenie návratu a že návrat detí do N. je v ich najlepšom záujme.
V ďalšom konaní rovnako matka zotrvala na svojom postoji a žiadala návrh otca zamietnuť, pretože nie je v záujme maloletých detí, aby súd naradil ich návrat do N.. Prostredníctvom splnomocneného zástupcu dôvodila tým, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že návrat maloletých do krajiny obvyklého pobytu, do N. by bol pre obe deti maloleté deti nevhodný, nakoľko existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by deti vystavil duševnej ujme. Matka poukázala na to, že maloletá V. mala v čase odchodu do Slovenskej republiky päť rokov, 1 mesiac a 1 deň, pričom z toho tri roky bola výlučne v osobnej starostlivosti matky z dôvodu veku dieťaťa, pričom predškolské zariadenie vo N. navštevovala cca dva roky. Maloletá T. mala v čase premiestnenia tri roky, 8 mesiacov a 21 dní, pričom z toho tri roky bola výlučne v starostlivosti matky z dôvodu veku dieťaťa, pričom predškolské zariadenie vo N. navštevovala cca 1 rok. Po príchode na Slovensko začali obe maloleté deti od septembra 2010 navštevovať školské zariadenia, krúžky a iné mimoškolské aktivity, ktoré navštevujú doposiaľ, teda viac ako päť rokov. Keďže maloleté deti sa na Slovensku zdržiavajú viac ako päť rokov je zrejmé, že obe maloleté deti žijú viac v Slovenskej republike ako vo N. republike, pričom ako je súdu známe žijú tu v rodinnom dome spolu so svojou matkou, otcom a starými rodičmi. Berúc do úvahy tieto skutočnosti je sporné, či nariadenie návratu do N. by v tomto konkrétnom prípade predstavovalo rozhodnutie v súlade s "najlepším záujmom dieťaťa" v zmysle judikatúry ESĽP. Matka poukázala na rozhodnutie ESĽP vo veci X. proti Lotyšsku, z ktorého vyplýva, že Haagsky dohovor a Dohovor o právach dieťaťa musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je záujem dieťaťa. Poukazujúc podrobne na závery uvedeného rozhodnutia matka prostredníctvom splnomocneného zástupcu uviedla, že je nemysliteľné, aby sa súd nevysporiadal v prvom rade s vypracovaným znaleckým posudkom č. 6/2015, kde v závere odpovedi na otázku č. 13 znalec vyjadril, že existuje nebezpečenstvo, že návrat maloletej V. a T. do krajiny obvyklého pobytu by ich vystavil duševnej ujme. Závery znaleckého posudku sa podľa matky vo výraznej miere zhodujú s lekárskymi správami psychológov, ktorý vo svojich odborných záveroch taktiež konštatovali, že návrat by pre obe maloleté deti bol maximálne traumatizujúci, pričom je potrebné brať na zreteľ, že obe maloleté deti sú doposiaľ stále pod odborným dohľadom detského psychiatra Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, nakoľko ich stav sa z dôvodu pretrvávajúcej obavy nezlepšuje. V tomto smere poukázala matka na výpoveď znalkyne podľa ktorej, pre zabezpečenie psychologickej stability oboch maloletých detí je v prvom rade potrebné, aby obe maloleté deti nadobudli istotu, že zostanú s matkou v ich doterajšom prostredí. Matka poukazovala tiež na to, že s poukazom na
článok 12 Dohovoru o právach dieťaťa je súd povinný zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho týkajú, pričom názorom detí sa musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich veku a úrovni. Povinnosť klásť pozornosť na názor dieťaťa vyplýva aj z článku 13 Haagskeho dohovoru, podľa ktorého je možné odmietnuť návrat dieťaťa aj vtedy, ak príslušný orgán zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom. V danom prípade mala matka za to, že vzhľadom na rozumovú vyspelosť maloletých detí a na ich vek (V. XX rokov, T. X rokov) je nutné pri rozhodovaní prihliadať na názor maloletých detí, ktoré sa viackrát vyjadrili, že chcú zostať s matkou na Slovensku. Z písomného vyjadrenia kolízneho opatrovníka doručeného súdu dňa 09.11.2015, ktorým ospravedlňoval svoju neúčasť na pojednávaní vyplynulo, že v rámci rešpektovania jednotlivých práv dieťaťa medziiným i práva na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, kolízny opatrovník ešte v roku 2012 na základe požiadavky právneho zástupcu otca T.. J. K. operatívne poskytli súčinnosť a pomoc za účelom stretnutia maloletých detí P. s ich otcom. Snahou orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately bolo vytvorenie a poskytnutie vhodných priestorových pomerov pre pokojnú a dôstojnú realizáciu stretnutia rodiča a dieťaťa. Psychológ ich úradu sa počas stretnutí snažil o vytvorenie vhodného prostredia a príjemnej atmosféry za účelom nadviazania kontaktu medzi otcom a jeho dcérami. Táto snaha sa však nestretla s pochopením maloletých detí, matky, ako aj ostatných jej príbuzných, ktorí ju sprevádzali. Napriek tomu, že sa uskutočnili tri takéto stretnutia, tak ani na jednom z nich nedošlo k normálnemu a hodnotnému kontaktu otca s deťmi. Deti pôsobili ustráchane, úzkostlivo sa držali matky, nechceli sa ani vyzliecť zo zimných vecí, vzlykali. Vyhýbali sa očnému kontaktu s otcom, odmietali komunikovať, prevziať si sladkosti alebo hračky, ktoré im priniesol. Rodičia a ostatní príbuzní, ktorí sa nachádzali v priestoroch úradu sa vzájomne slovne napádali. Jedno zo stretnutí sa dokonca skončilo skôr ako mohlo začať, keďže na chodbe úradu došlo k verbálnemu konfliktu medzi matkou, jej príbuznými a otcom detí, čoho svedkami boli aj samotné maloleté deti. Z týchto dôvodov aktivity zamerané na pomoc a sprostredkovanie vhodných podmienok pre pokojnú a dôstojnú realizáciu kontaktov otca s deťmi vyhodnotili ako kontraproduktívnu, nakoľko tieto situácie vyostrovali vzájomný konflikt medzi rodičmi, navyše za prítomnosti a priamej účasti maloletých detí. Vzhľadom na skutočnosť, že prvoradým záujmom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí je najlepší záujem dieťaťa, žiadali oboch rodičov, aby si najskôr vyriešili svoj vzájomný konflikt prioritne medzi sebou, bez prítomnosti detí. Rodičia však žiadnym spôsobom nekooperovali a svoje problémy neriešili, na základe čoho zostávali maloleté deti i naďalej vystavené neistote a permanentnej stresovej záťaži. Situácia detí sa podľa kolízneho opatrovníka ďalej zhoršila uskutočnením výkonu rozhodnutia realizovaným Okresným súdom U. v októbri 2013. Počas uvedeného výkonu došlo k vysoko negatívnej reakcii maloletých detí, ktorá vyústila do privolania rýchlej lekárskej pomoci a ich následnej hospitalizácie v Nemocnici s poliklinikou U.. Podľa následnej lekárskej správy deti vykazovali prejavy nervového zrútenia a emočného stresu s vegetatívnymi prejavmi. Deti boli prepustené s odporučením kľudového režimu, vylúčením stresových podnetov a potrebou v psychoterapeutických stretnutiach. Obe maloleté deti postupujú dlhodobo psychoterapiu, avšak bolo nevyhnutné pristúpiť k liečbe antidepresívnej, za pomoci farmakoterapie. V rámci ďalšej realizácie sileného kontaktu detí s otcom kolízny opatrovník zastal názor, že nie je možné vylúčiť skutočnosť opätovného vystavenia detí takej situácii, ktorá im spôsobí taký negatívny a psychicky traumatizujúci stav, ktorý nepriaznivo ovplyvní ich ďalší celkový fyzický, psychický a sociálny vývin. Za negatívum kolízny opatrovník vyhodnotil, že napriek týmto skutočnostiam ani jeden z rodičov doposiaľ reálne nezmenil svoj postoj a nebol ochotný v záujme maloletých detí ustúpiť, kooperovať, resp. zmeniť svoje správanie tak, aby riešením sporu automaticky i znížili napätie a stresovú situáciu u svojich detí. Maloleté deti sa tak stali rukojemníkmi sporu svojich rodičov, kde ich psychický stav sa vyvíja a graduje konflikt rodičov o ich návrat. Kolízny opatrovník uviedol, že jeho stanovisko a ním tvrdené fakty potvrdili aj závery znaleckého posudku vypracovaného Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie dieťaťa v Bratislave. S poukazom na závery znaleckého posudku preto kolízny opatrovník navrhol, aby súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aktuálny psychický stav detí a vydal rozhodnutie, ktoré bude sledovať najlepší záujem maloletých detí.
Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky.
Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len " Dohovor " ),
cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.
Podľa čl. 3 Dohovoru
Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b)v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.
Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
Podľa čl. 12 Dohovoru
Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa. Podľa čl. 13 Dohovoru Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Podľa čl. 19 Dohovoru Rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.
S poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie súd dospel k záveru, že návrhu otca nie je možné vyhovieť.
V konaní bolo jednoznačne preukázané, že maloleté deti P. mali obvyklý pobyt vo N., kde sa narodili a vyrastali nepretržite až do júna XXXX, kedy matka s deťmi vycestovala počas letných prázdnin na Slovensko. Krajinu obvyklého pobytu matka nespochybňovala. V konaní súd opäť dospel k záverom, že
opatrovnícke právo vykonávali obaja rodičia a že matka maloleté deti od augusta XXXX neoprávnene zadržiava na území Slovenskej republiky, bez súhlasu otca alebo príslušného súdu.
Maloleté deti sa od augusta XXXX nepretržite doposiaľ zdržujú na území Slovenskej republiky, osobnú starostlivosť o deti vykonáva matka, ktorá býva u svojich rodičov v U. v rodičovskom dome. Maloleté deti súd zdravé, obe na území Slovenskej republiky navštevujú Základnú školu a mimoškolské aktivity, majú kladné hodnotenia od triednych učiteľov, dosahujú výborný prospech. Otec matke posiela na výživu detí 100 eur mesačne, o stretnutia s deťmi prejavuje po celý čas pobytu detí na území SR záujem, deti osobne navštevoval. Matka uviedla, že je dlhodobo práceneschopná, o čom potvrdenie, alebo lekársku správu o jej zdravotnom stave súdu však nepredložila.
Otec v konaní preukázal zabezpečenie nasledovných primeraných opatrení (č.l. 1425 a nasl.):
- zmluva o nájme bytu z 19.2.2013 s prenajímateľom D. v Y. v prospech matky a maloletých detí na adrese Xrue de N., XXXXX Y. N. republika, pričom z potvrdenia o zaplatení nájomného zo dňa 04.12.2015 vyplýva, že otec od času uzavretia zmluvy riadne platí platby za byt, proičom doposiaľ zaplatil na nájomnom viac ako 20 000,- Eur.
- potvrdenie starostky obce Y. zo dňa 04.12.2015, ktorým sa zaväzuje predĺžiť nájomnú zmluvu na predmetný byt ku dňu jej skončenia dňa 18.02.2015 na dobu 6 rokov.
- potvrdenie banky HSBC zo dňa 08.12.2015 preukazujúce zostatok vo výške 2 400,- Eur s tým, že ako príjemca je uvedená J. P..
- tri otvorené letenky na meno: V. P., T. P. a J. P. (F.- M.), za ktoré otec uhradil po 553,802,- Eur na každé z detí a za letenku pre matku zaplatil 706,80 Eur.
- email od U.. T. U. zo 14.12.2015. ide o psychologičku, ktorú deti navštevujú od roku 2011 a ku ktorej majú dôveru. Psychologička v ňom prisľúbila súčinnosť pri poskytovaní psychologickej spolupráce s maloletými deťmi za účelom uľahčenia adaptácie detí vo N.. Náklady na psychologickú pomoc deťom sú hradenú zo zdravotného poistenia.
- intenzívna jazyková príprava detí na Slovensku pred odchodom do N. za účelom zabezpečenia ktorej otec zložil na depozitný účet advokáta T.. T. W. sumu 700,- Eur pokrývajúcu výučbu pre obe deti na tri mesiace
- list pani F. J. z príslušného domu solidarity zo dňa 30.11.2012 so stručným opisom systému ochrany detí a sociálnej kurately vo N. vrátane uvedenia mena konkrétnej sociálnej pracovníčky a kontaktu (pani R.), na ktorú sa matka po príchode do N. môže obrátiť.
- potvrdenie R. J. L. zo dňa 30.11.2015 o možnosti pani P. požiadať o finančnú pomoc vo N..
- úradné potvrdenie zo dňa 30.11.2015 - "príjem na základe aktívnej solidarity", potvrdenie o možnosti pani P. poberať rodinné prídavky vo N., z ktorého vyplýva, že matka má nárok na sociálne dávky vo výške 788,- Eur mesačne.
- osvedčenie o registrácii poistenca zo dňa 27.11.2015 na meno R. Q. - oprávnené osoby V. P. a T. P.
- zdravotné poistenie
- potvrdenie L.. R. D. (detský psychiater) zo dňa 30.11.2015, v ktorom sa zaväzuje deťom po návrate poskytovať psychoterapeutickú starostlivosť.
- čestné vyhlásenie pani B. R. zo dňa 02.12.2015, ktorým sa zaväzuje, že bude nápomocná deťom a otcovi pri sprevádzaní ich ako tlmočníčka pri návštevách u lekára a takisto deťom na pár hodín v týždni pomáhať pri školských povinnostiach.
- potvrdenie pani L. L. zo dňa 08.12.2015, ktorým sa zaväzuje, že bude nápomocná deťom a otcovi pri sprevádzaní ich ako tlmočníčka pri návštevách u lekára a takisto deťom na pár hodín v týždni pomáhať pri školských povinnostiach.
- potvrdenie školského zariadenia C. V. zo dňa 24.11.2015 o možnosti maloletých detí navštevovať po návrate ich školu v Y., ktorá vie poskytnúť osobitný pedagogický prístup žiakom z iných krajín.
- osvedčenie riaditeľstva útvarov pre školstvo dapartmentu J.-L. zo dňa 09.12.2015 osvedčujúce, že pedagogické jednotky pre žiakov pochádzajúcich z iných krajín a majúcich iný materinský jazyk zabezpečujú prijatie žiakov pochádzajúcich zo zahraničia.
Súd považuje za potrebné uviesť, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek pochybnosti riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa (preambula Dohovoru a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12,15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu je však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, vyžaduje
okrem jedinej výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v článkoch 13 a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia), vždy návrat dieťaťa. K uvedenému je treba uviesť ďalej to, že návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu, neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné ustanovenia Nariadenia a Dohovoru vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keďže ich základným cieľom nie je ochrana faktického ani právneho dôsledku konania unášajúceho rodiča.
Súd s poukazom na vyššie uvedenú zásadu najlepšieho záujmu detí, rešpektujúc pritom právny názor odvolacieho súdu, ako aj nálezu Ústavného súdu vzťahujúceho sa k predmetnej veci, s poukazom aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva dospel k záveru, že návrat maloletých detí nie je možné nariadiť, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že návrat do krajiny obvyklého pobytu by obe maloleté deti vystavil riziku vzniku vážnej psychickej ujmy a to aj napriek vykonaným primeraným opatreniam na zabezpečenie ochrany maloletých detí po ich návrate zo strany otca maloletých detí, ktoré by za inej dôkaznej situácie zakladali dôvod pre nariadenie návratu podľa článku 11 bod 4 Nariadenia Rady (ES) 2201/2003 (ďalej len "Nariadenie"). Súd pri prijatí tohto záveru vychádzal zo záverov vykonaného dokazovania, keď zo záverov znaleckého posudku vyhotoveného v súdom nariadenom znaleckom dokazovaní vyplynulo, že "u oboch maloletých detí bola v správaní pozorovaná prítomnosť strachu z otca, pričom príčina tohto strachu nie je v osobe otca ako takej, aj keď matka tvrdí opak, ale na základe vnímania situácie, že by museli odísť do N., resp. by si ich tam otec nedobrovoľne zobral - tzv. uniesol, tak ako mali možnosť takýto pokus zažiť." Za situácie, kedy zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že akákoľvek zmienka o otcovi sa u maloletých detí spája s otázkou ich možného návratu do N., ktorý obe rezolútne vo svojich vyjadreniach odmietajú a v tomto kontexte je pre ne vysoko stresujúca (zmienka), ohrozujúca ich bio- psycho-sociálny priestor nebolo možné v záujme maloletých detí prijať zo strany súdu prijať iný záver ako ten, že v danom prípade nie je možné návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu nariadiť. Znalkyne v súvislosti so psychickým stavom maloletých uviedli, že pre dlhoročný spor rodičov o miesto, kde deti budú ďalej žiť, chýba deťom istota, ktorá je základnou potrebou pre harmonický duševný vývoj.
Súd pri rozhodovaní o nariadení návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu postupom podľa článku 13 písm. b) Dohovoru, v zmysle ktorého, justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory prihliadol v nadväznosti na vykonané znalecké dokazovanie aj na názor maloletých detí prezentovaný maloletými deťmi pred znalkyňami, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že obe maloleté deti svoj návrat do krajiny ich obvyklého pobytu - do N. republiky odmietajú, pričom mladšia T. sa pred znalkyňami vyjadrila v tom smere, že by si radšej siahla na život ako sa vrátila do N.. Napriek tomu, že podľa názoru súdu tieto úzkostno - ohrozujúce produkcie rozhodne v zmysle záverov znalkýň nemožno klásť za vinu otcovi (najmä za situácie, kedy je otec takmer 5 rokov de facto vylúčený z výchovného pôsobenia na deti a naopak závery znalkýň preukázali, že je to matka, ktorá pred deťmi naplno prejavuje svoju animozitu voči otcovi) je potrebné v zmysle základnej zásady, resp. povinnosti súdu prihliadať na najlepší záujem maloletých detí pri rozhodovaní brať na zreteľ aj názor a postoj maloletých detí k návratu a to bez ohľadu na skutočnosť kto z rodičov do akej miery sa na vytvorení tohto názoru podpísal, nakoľko predmetom tohto konania je posúdenie otázky či v danom prípade sú splnené podmienky pre nariadenie návratu maloletých detí v zmysle návrhu otca, vrátane posúdenia otázky, či prípadný návrat môže maloleté deti vystaviť nebezpečenstvu psychickej ujmy, resp. ich priviesť do neznesiteľnej situácie, pričom s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania nebolo možné prijať iný záver ako ten, že maloleté deti vo svojom prežívaní veľmi negatívne a ohrozujúco vnímajú možný návrat a preto riziko vzniku psychickej ujmy na ich strane nie je možné vylúčiť. Sumarizujúc uvedené závery, súd potom čo v ďalšom konaní starostlivo preskúmal celkovú rodinnú situáciu a faktory materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy (poukazujúc pritom na rozhodovaciu činnosť ESĽP v návratových veciach) dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné rozhodnúť tak, že súd návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu nenariadi.
O trovách štátu súd rozhodol podľa 148 ods.1 O.s.p., podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie sa mohlo začať i bez návrhu.
V danom prípade dospel súd vychádzajúc z charakteru prejednávanej veci k záveru, že konanie o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je treba v súvislosti s posudzovaním náhrady trov konania vzniknutých účastníkom chápať ako konanie nesporové, aj napriek tomu, že môže začať len na návrh účastníka, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 176 ods. 2 O.s.p., pričom existujú aj iné konania starostlivosti súdu o maloletých, ktoré je možné začať len na návrh a je zrejmé, že v týchto konaniach možno len ťažko hovoriť o úspechu alebo neúspechu vo veci, čo je rozhodujúce kritérium pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 142 a § 143). Analogicky je preto podľa súdu potrebné aj v konaní o návrat maloletého dieťaťa postupovať podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a nie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Súd s poukazom na uvedené preto žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Súčasne je v ňom potrebné uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.