Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/508/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a členov senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcu E. B., bývajúceho na L. Č.. X V. A., t.č. umiestneného v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v E. Z. U. Č.. XX/XXX, zastúpeného JUDr. Marošom Minčíkom, advokátom, so sídlom na Štúrovej č. 7 v Košiciach, proti žalovanej SR - Generálnej prokuratúre SR, so sídlom na Štúrovej č. 2 v Bratislave, v konaní o zaplatenie 5 321,27 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. -162 zo dňa 11.3.2014 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5 321,27 Eur s 9 % úrokom od 5. 8. 2009 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti o zaplatenie úrokov z omeškania návrh zamietol a a o trovách rozhodne samostatným uznesením.

Rozsudok odôvodnil tým, že sa žalobca žalobou doručenou súdu 9. 6. 2010 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 5 321,27 Eur s 9 % úrokom z omeškania z dôvodu, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite bolo proti nemu 1.8.2006 vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy spáchaný, vo forme spolupáchateľstva. Obhajobou v trestnom konaní splnomocnil advokáta P.. Š. P., za čo mu zaplatil 5.321,27 €. Nakoniec Krajská prokuratúra uznesením pod č.k. -265 zo dňa 13. 6. 2007 trestné stíhanie z dôvodov uvedených v § 215 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zastavila, preto sa domáhal náhrady škody podľa zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že uznesením vyšetrovateľa policajného zboru zo dňa 1.8.2006 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1,2 písm. i/ trestného zákona spáchanej formou spolupáchateľstva. Dňa 28.2.2007 prokurátor krajskej prokuratúry podal proti žalobcovi obžalobu pre trestný čin vraždy. Krajská prokuratúra v Košiciach uznesením pod č.k. -265 zo dňa 13. 6. 2007 trestné stíhanie z dôvodov uvedených v § 215 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zastavila. Z vyúčtovania za právne služby zo dňa 1.10.2007 a príjmových pokladničných dokladov zo dňa 3.9.2008, 3.10.2008, 19.12.2008, 6.11.2008 zistil, že žalobca zaplatil za obhajobu JUDr. Š.K. P. spolu 162.368,-Sk-5.389,63 €. Prostredníctvom Ministerstva financií SR bola dňa 22.6.2009 Generálnej prokuratúre doručená žiadosť žalobcu o predbežné prejednanie nároku na náhrady škody. Generálna prokuratúra, ktorá preskúmaním spisových materiálov nezistila v postupe prokuratúry pochybenia, poučila žalobcu domáhať sa uplatnenia nároku na príslušnom súde v občianskom právnom konaní. Listom z 19.10.2009 žalobca opätovne požiadal Generálnu prokuratúru o predbežné prejednanie nároku z dôvodov nesprávnej formulácie, s využitím príloh a uplatnil náhradu škody vo výške 5.321,27 €, preto súd prvého stupňa uzavrel, že na daný prípad sa vzťahuje § 18

ods. 1 zák. 514/2003 Z.z. Žalovaný nespochybňoval výšku vyčíslených trov obhajoby, namietal, lenže trovy obhajoby boli zaplatené družkou žalobcu a nie žalobcom. Rozpor bol podľa súdu prvého stupňa odstránený výpoveďou žalobcu, ktorý uviedol, že sa jednalo o spoločné finančné prostriedky, pretože v tom čase žili s družkou v spoločnej domácnosti a bolo nemožné, aby trovy obhajoby zaplatil žalobca sám, lebo sa nachádzal vo výkone trestu v inej trestnej veci. Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného, spočívajúcej v tom, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný, pretože škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru. Vo veci náhrady škody, má preto konať v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. b/ uvedeného zákona Ministerstvo vnútra. Súd prvého stupňa skonštatoval, že podľa ustálenej súdnej praxe zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odcudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod žaloby má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (R 70/94). Ďalej skonštatoval, že zákon 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom boli vydané nezákonné rozhodnutie. Rovnaký význam má aj zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Potom v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod skúmal, ktorý orgán má konať v mene štátu a vychádzal z toho, že v danom prípade došlo ku škode žalobcu v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú prokuratúra a policajt ( § 10 ods. 1 Trestného poriadku). Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor ( § 230 ods. 1 Trestného poriadku). Z ustanovení Trestného poriadku potom vyplýva, že na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonáva svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci, preto ako orgán konajúci v mene štátu zodpovedá tak Ministerstvo vnútra, ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je orgánom rozhodujúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovania nároku na náhrady škody. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola podaná žalobcom na Ministerstve financií, ktoré žiadosť postúpilo Generálnej prokuratúre. Generálna prokuratúra sa teda stala orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade za štát. Ďalej uviedol, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody po jeho uplatnení na príslušnom orgáne. Žalovaný reagoval na uplatnený nárok žalobcu listom zo 4.8.2009. Je preto nepochybné, že najneskôr v uvedený deň si voči nemu žalobca svoj nárok uplatnil a od nasledujúceho dňa sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. Preto žalobcovi od uvedeného dňa až do zaplatenia patrí úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 5.321,27 € (o 8 % vyšší ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná ku prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. K 5.8.2009 to bolo 1%, t.j. vo výške 9 % ročne). V prevyšujúcej časti o zaplatenie úroku z omeškania preto súd prvého stupňa žalobu zamietol ako neopodstatnenú. Pri rozhodovaní o samotnom nároku na náhrady škody spôsobenú vyplatením advokátskych trov vychádzal súd prvého stupňa z vyúčtovania trov a z úkonov vykonaných advokátom žalobcu JUDr. P. v trestnom konaní. Výška týchto trov nebola medzi účastníkmi sporná. Potom citoval ust. § 3, 4 ods. 1 písm. b/ a f/, § 18 ods. 3 a 517 ods. 1,2 Obč.zákonníka a podľa nich zaviazal žalovaného na náhradu škody spočívajúcej vo výške vyčíslených trov trestného konania.

O trovách konania rozhodol podľa § 151 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Žiadal zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a neúspešného žalobcu zaviazať na náhradu trov konania, eventuálne navrhol odvolaciemu súdu, aby vo veci rozhodol uznesením, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania namietal predovšetkým nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, keď vychádzal z toho, že podľa § 9 ods. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda a z vykonaného dokazovania pred okresným súdom vyplýva jednoznačne, že žalobcovi nebola spôsobená žiadna škoda. Toto tvrdenie odôvodňuje výsluchom svedkyne D. X., ktorá na pojednávaní uviedla, že celú sumu nákladov obhajcovi zaplatila zo svojich peňazí. Potom namietala nedostatok pasívnej legitimácie, pretože v tejto právnej

veci je možné považovať za nezákonné uznesenie vyšetrovateľa PZ, úradu boja proti organizovanej kriminalite, teda jedná sa o rozhodnutie orgánu, za ktorý zodpovedá Ministerstvo vnútra SR. Vzhľadom na to, že objektívna zodpovednosť štátu sa vzťahuje na celé trestné konanie a v uvedenej veci súd po prijatí obžaloby odobril zákonnosť celého dovtedajšieho trestného konania, má za to, že v predmetnej veci mal konať zástupca orgánu, ktorý vyjadril súhlas a zákonnosť s postupom v trestnom konaní za štát, a teda Ministerstvo spravodlivosti SR. Ďalej namietal, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súdu v občianskom súdnom konaní, aby zasahoval do trestného konania tým, že by posudzoval postup orgánov činných v trestnom konaní. Podľa názoru žalovaného nemožno v danom prípade hovoriť o vzniku škody tak, ako to má na mysli právna teória a prax. Rovnako tu absentuje príčinná súvislosť medzi vznikom fiktívnej škody a údajným nesprávnym úradným postupom štátu. Má za to, že v danom prípade vznik škody, jej výška, ani kauzálny nexus neboli spravodlivo zistené a preukázané. Pokiaľ išlo o príslušenstvo pohľadávky k tomu namietal, že nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1 nevznikol, pretože pred rozhodnutím súdu sa nemohol dostať do omeškania, keďže nárok žalobcu považoval a považuje za sporný. Ďalej namietal, že trovy neboli účelne vynaložené v zmysle § 18 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z. a rozsudok nie je odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p..

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1,3 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a zistil, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie rozsudku.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože podľa odvolacieho súdu bolo nepochybne zistené, že žalobcovi vznikla škoda zaplatením trov trestného konania advokátovi, ktorý ho zastupoval. Tieto trovy zaplatila síce družka žalobcu, pretože žalobca bol vo výkone trestu a nemohol disponovať finančnými prostriedkami, ale išlo o náhradu vykonanú v mene žalobcu, teda maximálne mohlo dôjsť k plneniu za iného. V tomto prípade potom nie je rozhodujúci vzťah medzi žalobcom a jeho družkou, pretože pri plnení za iného podľa § 454 a nasledujúcich ide o vzťah medzi nimi a o nie vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Je nepochybné, že povinnosť uhradiť trovy advokátovi mal žalobca. Tieto trovy uhradené boli a to v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré bolo nakoniec zastavené, preto bol žalobca v konaní aktívne legitimovaný a preukázal aj vznik škody predstavujúci trovy, ktoré boli vyčíslené jeho advokátom a úkony vyplývali z trestného spisu. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nenamietal výšku trov, preto na túto námietku odvolací súd už v odvolacom konaní nemohol prihliadať. Správne súd prvého stupňa určil aj výšku úroku z omeškania a počiatok, kedy sa žalovaný dostal do omeškania, a to dňom, kedy rozhodol žalovaný o nepriznaní náhrady žalobcovi, pretože týmto dňom sa dostal o omeškania, ako to správne uviedol súd prvého stupňa. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne vyriešil aj otázku pasívnej legitimácie, pretože ako orgán konajúci v mene štátu skutočne prichádzala do úvahy Generálna prokuratúra SR a Ministerstvo vnútra SR. Keďže návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol prejednávaný Generálnou prokuratúrou a táto komunikovala so žalobcom a tento nárok nepriznala, správne súd prvého stupňa určil za orgán oprávnený konať v mene štátu Generálnu prokuratúru. Okrem toho prokurátor v trestnom konaní odmietol sťažnosť obvineného proti začatiu trestného stíhania a podal obžalobu, čím odobril úkony vyšetrovateľa PZ. Súd prvého stupňa sa podľa odvolacieho súdu vyporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ § 151 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát jednohlasne ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.