Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/97/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcu Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdkova 36, proti žalovanému C. I., nar. 8. 6. XXXX, bývajúcemu v J., T. č. XX, zastúpenému JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom so sídlom v Košiciach, Fejova č. 4, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 14.3.2012 č. k. -133 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 84,49 eura, ktorú je povinný žalobca zaplatiť advokátovi JUDr. Tiborovi Sásfaiovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho povinnosťou nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 313,74 eura na účet jeho právneho zástupcu v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal určenia vlastníckeho práva v podiele 14/112-in k nehnuteľnostiam, zapísaným na LV č. XXXX, katastrálneho územia D., Správy katastra Košice, k pozemkom registra „C" parc. č. XXX o výmere 3049 m2, parc. č. XXX o výmere 2561 m2 a parc. č. XXX o výmere 684 m2, kde ako výlučný vlastník týchto nehnuteľností je vedený žalovaný na základe osvedčenia o vydržaní nehnuteľností podľa notárskej zápisnice zo dňa 18. 11. 1998, spísanej na Notárskom úrade JUDr. Pavla Semjna pod č. N 420/98, Nz 405/98.

Žalobca uplatňuje nárok podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a dovoláva sa určenia svojho vlastníckeho práva odvolávajúc sa na skorší zápis vlastníckeho práva pre štát v pozemkovej knihe vo vložke č. 80 katastrálne územie D. na základe vzdania sa majetku zo strany maloletej K. I.. Pôvodná vlastníčka (spoluvlastníčka) K. I., nar. XX. X. M.. sa vzdala svojho spoluvlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam v čase jej odchodu z republiky, kedy platil právny poriadok, vyžadujúci pre platný vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jeho zápis do pozemkovej knihy. Za vtedy maloletú K. I. konal ako poručník F. C., ktorý v jej mene dňa 3. 6. 1949 podpísal prehlásenie o vzdaní sa majetku pre prípad vysťahovania. Na základe toho prehlásenia Ľudový súd v Košiciach povolil vklad vlastníckeho práva pre Československý štát na podiel K. I. k sporným nehnuteľnostiam pod č.d. 99 zo dňa 15. 1. 1957. Predloha prehlásenia a jej text bol identický s výnosom Ministerstva sociálnych vecí v Prahe zo dňa 17.11.1948 č. C III-8850-10/11-48-32 a išlo o podmienku, ktorú musel podstúpiť každý občan sťahujúci sa z ČSR, aby mu bol vydaný vysťahovalecký pas.

Žalovaný namietal platnosť nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva pre štát, keďže renunciačné prehlásenie, vykonané za maloletú jej tútorom F. C., nespĺňalo náležitosti určitého právneho úkonu.

Absentovali v ňom totiž údaje o majetkových právach a o nehnuteľnostiach, ktorých sa to malo týkať a súčasne tento úkon z roku 1949 nebol schválený poručenským súdom, ako si to vyžadovala vtedy platná právna úprava. Pokiaľ by však aj takýto súhlas daný bol, nezakladalo by to jeho platnosť, lebo by išlo o privolenie k zmätočnému právnemu úkonu. Vyhlásenie nehovorilo o vzdaní sa majetku, len uvádzalo, že pre prípad vysťahovania si nebude osoba uplatňovať žiadne nároky viazané na vklad, prípadne náhradu za znárodnený majetok a vo veciach usporiadania súkromného vlastníctva. Až dodatočne, dňa 8. 1. 1957, pracovníkom finančného úradu bolo dopísané, že toto prehlásenie sa vzťahuje i na vzdanie sa vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Tento úkon však nie je úkonom maloletej osoby, ani jej tútora a nemohlo teda dôjsť ani k nadobudnutiu vlastníckeho práva štátom k podielom K. I.. Súčasne žalovaný uvádzal, že jednalo o rodinnú nehnuteľnosť, ktorej vlastníkom bol pôvodne jeho otec S. I. a na základe dedičského rozhodnutia z r. 1936 bolo zapísané vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam rovnakým dielom na pozostalé deti, ktorým bol on a jeho sestry K. (U.), S. a K. I.. Keďže išlo všetko o maloleté deti a matka už nežila, správu nehnuteľností vykonával v tom čase po smrti ich otca S. I., starý otec V. I., a to aj za maloletú K. I.. Tvrdil, že ešte pred odchodom K. I. za svojou matkou do USA, táto mu darovala svoj podiel na nehnuteľnostiach a on v dobrej viere, že mu vlastnícky patrí, užíval ho ako vlastný a následne sa vysporiadal aj s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi, ktorými boli jeho sestry S. a K. (U.).

Súd vykonaným dokazovaním zistil, že pôvodná pozemnoknižná parcela č. XXX, evidovaná v pozmn. vložke č. XX kat. úz. D., bola v časti identifikovaná ako parcely registra „C“ KN č. XXX, XXX a XXX, zapísané na LV č. XXX, kat.úz. D. a tieto boli na základe osvedčenia notára (vyššie spomenutého) zapísané do LV č. XXXX, kat. územie D. ako vlastníctvo žalovaného. Z listinného dokladu - Prehlásenia, súd zistil, že K. I., v tom čase žiačka, prehlásila, že v prípade, ak sa vysťahuje z územia ČSR, nebude uplatňovať žiadny nárok pokiaľ ide o práva viazané na vklady o prípadnú náhradu za znárodnený majetok a vo veci usporiadania súkromného vlastníctva k pôde. Uvedené prehlásenie predstavujúce vopred predtlačený vzorový formulár s textom tohto znenia bolo podpísané dňa 3.6.1949 C. F., ktorý bol označený ako tútor mal. K. I. a jeho podpis bol overený notárom Dr. Petrom Slabejom. Na formulári je tiež obsiahnuté poučenie, že prehlásenie musí byť schválené poručenským súdom. Na prehlásenie bolo dňa 8.1.1957 dodatočne dopísané neidentifikovanou osobou vedúceho Finančného odboru Košice, že toto prehlásenie sa vzťahuje i na vzdanie sa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných v pozemkovej knihe kat.územie D. vo vložke č. XX,XX,XX, XXX na podiel K. I.. Z dokazovania výsluchom žalovaného a svedkov vyplynulo, že K. I. sa vysťahovala do USA za svojou matkou K. I. niekedy v roku 1950, no na základe žiadosti finančného odboru ONV Sečovce o šetrenie odchodu K. I. do zahraničia MNV Bidovce oznámil, že táto sa vysťahovala do Californie dňa 2.6.1949, avšak v oznámení predchádzajúcom bol uvedený iný dátum a to deň 2.7.1949.

Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že sa zaoberal otázkou vlastníckeho práva na strane žalobcu a existenciou právneho titulu, od ktorého toto vlastnícke právo odvodzuje. Uviedol, že právny úkon vzdania sa majetku (renunciačného prehlásenia), od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok bol uskutočnený v roku 1949 za platnosti uhorského obyčajového práva, zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy bol zrealizovaný v roku 1957, už za účinnosti tzv. stredného občianskeho zákonníka, zákona č. 141/50 Sb. Po zmene spoločenských pomerov v roku 1948 sa vychádzalo z princípu prednosti socialistického vlastníctva, a preto boli občania ČSR v záujme získania platného vysťahovaleckého dokladu nútení podpisovať prehlásenie o vzdaní sa ich majetkových práv v prospech štátu. Keďže išlo o úkony nerešpektujúce princíp ochrany súkromného vlastníctva, v záujme nápravy majetkových krívd zák. č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, zaradili sa medzi dôvody na vydanie nehnuteľností oprávneným osobám tiež prípady, ak nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku vyhlásenia a zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania sa, alebo tiež prevzatia nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu. Maloletá K. I. v čase podpisu prehlásenia o vzdaní sa majetkových práv jej poručníkom F. C. nemala na území vtedajšej ČSR žiadneho zo zákonných zástupcov, t.j. rodičov, keďže otec S. I. bol mŕtvy a matka K., rod. V. sa v tom čase už nachádzala v USA, kam sa odsťahovala za svojím (druhým) manželom. Súd uzavrel, že pokiaľ by aj blízky príbuzný, v tom prípade švagor z matkinej strany F. C. bol aj skutočne určený súdom za poručníka, na akékoľvek nakladanie s majetkom maloletej K. sa vyžadovalo schválenie súdu. Právna úprava však obmedzovala poručníka pri nakladaní s majetkom maloletého až do tej miery, že poručník ako zákonný zástupca sa nemohol vzdať majetku maloletého bezodplatne, ani sa zrieknuť zdarma práv v mene maloletého, ani jeho dedičstva a tieto úkony aj v prípade schválenia zo strany poručenského súdu boli považované za zmätočné. Režim

zvýšenej ochrany právnych úkonov maloletých osôb zachovali aj zákon č. 265/49 Zb. o rodinnom práve účinný od 1. 1. 1950 v jeho ustanovení 84 a v ustanoveniach 25, 26 zák. č. 260/49 Zb. o dočasných zmenách v niektorých občianskych veciach právnych, ktoré vyžadovali schválenie súdu k úkonom, týkajúcich sa nakladania s majetkom maloletého, ak nešlo o bežnú správu. Táto zákonná úprava ostala v platnosti aj po prijatí stredného občianskeho zákonníka zákona č. 140/50 Zb. účinného od 1. 1. 1951.

V čase spísania listiny, z ktorej malo vyplývať vzdanie sa vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, platil pre nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam intabulačný princíp, keď vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej knihe mohol byť iba ten, kto bol do tejto pozemkovej knihy ako nový vlastník na základe platného nadobúdacieho titulu zapísaný. Zánik pôvodného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z dôvodu vzdania sa vlastníctva nastal, teda až v prípade, ak bol do pozemkovej knihy zapísaný iný subjekt. Úkon vzdania sa majetku (vlastníctva) však musel spĺňať podmienky vymedzené v ust. § 32 zák. č. 141/50 Zb., teda musel byť urobený osobou spôsobilou na právne úkony, musel byť zrozumiteľný a vážny. Táto právna úprava sa nezmenila ani v r. 1957, kedy došlo k zápisu vlastníckeho práva pre štát do pozemnoknižnej vložky č. XX katastrálneho územia D.. Nebolo však preukázané, aby bol právny úkon urobený v mene mal. K. I. schválený súdom. S účinnosťou od 1. 1. 1951 pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa už nevyžadoval zápis do pozemkovej knihy, tento mal už iba deklaratórny charakter. Rozhodnutie pozemnoknižného súdu o povolení zápisu vlastníckeho práva pre štát na podiel K. I., nemalo teda za následok nadobudnutie vlastníckeho práva pre štát, od uvedeného obdobia by sa mohlo odvíjať nanajvýš obdobie oprávnenej držby štátu. Nebolo však preukázané, že by sa fakticky skutočne bol aj držby predmetného podielu na nehnuteľnostiach štát ujal v dobrej viere, že mu vlastnícke právo patrí a držbu nehnuteľnosti aj vykonával. Pred 1. 1. 1992 zákonná úprava neumožňovala, aby subjektom vydržania bola právnická osoba, až účinnosťou novely Občianskeho zákonníka č. 40/1964 zákonom. č. 509/91 Zb., by sa štát mohol stať vlastníkom pozemkov, ak by splnil podmienky vydržania upravené v § 134 Obč.zák.. Súd prvého stupňa ďalej vec posúdil podľa § 868 Obč. zák. (prechodné ustanovenia), ktoré uvádza, že pokiaľ nie je ďalej uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. 1. 1992. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. V predmetnom prípade však nebolo zistené, aby sa štát akýmkoľvek spôsobom ujal držby nehnuteľnosti, ktorá je v súčasnosti zapísaná na LV č. XXXX kat.úz. D., okres Košice. Len zápis „správy" nehnuteľnosti v pozemkovej knihe bývalým ObNV, pôdohospodárskeho odboru v Košiciach, neskôr Štátnych majetkov, n. p., tieto okolnosti nepreukazuje, keď bolo výpoveďou žalovaného i jeho sestry K. (U.) K., rod. I. zistené, že nehnuteľnosti užíval len žalovaný pre svoju potrebu, čo potvrdzuje aj fakt, že žalovaný si na nehnuteľnosti postavil rodinný dom, ktorý riadne od výstavby domu v roku 1951 - 1953 až doposiaľ s rodinou užíva. Žalobca tieto skutočnosti v konaní ani nespochybňoval, poukazoval len na evidenčný zápis správy nehnuteľnosti v pozemkovej knihe, dôkazy o reálnom užívaní nehnuteľnosti štátom však nepredložil. So zreteľom na všetky okolnosti nebolo možné usudzovať, že štát bol dobromyseľný v tom, že mu podiel na nehnuteľnosti vlastnícky skutočne patrí, aj keď prax nadobúdania vlastníckeho práva na základe tzv. renunciačných vyhlásení nebola neobvyklým prípadom. Zo žiadnych úkonov ani nevyplynulo, aby sa K. I., sestra žalovaného, chcela dobrovoľne vzdať pozemkov, alebo tieto pozemky zanechala opustené, čo napokon potvrdzuje aj odkázanie jej všetkého majetku C. I. v jej liste zo dňa 15. 3. 1991, ktorý sa nachádza na čl. 69 v spise. Vychádzajúc z toho, že žalobca (štát) nepreukázal, že by disponoval platným nadobúdacím titulom vlastníckeho práva k podielom nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, súd jeho žalobu zamietol.

Pre úplnosť sa súd zaoberal aj argumentami na strane žalovaného, že štát sa nemohol stať vlastníkom podielov nehnuteľnosti, pretože on nadobudol k nehnuteľnosti ako celku vlastnícke právo vydržaním po tom, čo sa dohodol so spoluvlastníčkami - svojimi sestrami o vysporiadaní spoluvlastníctva. Tvrdil, že sestra K. mu podiel darovala, podiel sestry S. H. rod. I. nadobudol zámenou za jeho podiel na inej nehnuteľnosti a podiel sestry K. (U.) K. rod. I. získal kúpou. K týmto dohodám malo dôjsť v 40-tych rokoch a od uvedenej doby nehnuteľnosti v celosti užíval ako vlastné nikým nerušený.

Vo svojich úvahách dospel súd prvého stupňa k záveru, že u žalovaného neboli naplnené podmienky oprávnenej držby a nedošlo ani k začatiu plynutia vydržacej doby. Nemohlo ísť o dobromyseľnosť u žalovaného, lebo v čase, keď malo dôjsť k darovaniu K. I. bola maloletá a aj z osobnej skúsenosti žalovanému muselo byť známe, že ako taká nemôže nemôže platne nakladať so svojím majetkom vo vlastnom mene a nebolo zistené a v konaní ani ním tvrdené, že by konal ohľadne darovania nehnuteľnosti s osobou, ktorá bola oprávnená ju zastupovať. V konaní nebolo preukázané, keď sa už K.

I. zdržiavala v USA, aby so žalovaným jednala a prejavila vôľu ponechať mu majetok skôr, ako v roku 1991, keď len všeobecne prehlásila, že prenecháva žalovanému celý jej majetkový podiel. V súvislosti s notárskou zápisnicou N 420/98, Nz 405/98, na základe ktorej bolo zapísané vlastnícke právo žalovaného na LV č. XXXX kat. úz. D., ak by sa vychádzalo zo skutočnosti, že na základe záznamu tejto listiny sa mohol žalovaný dobromyseľne ujať držby podielu sporných pozemkov, od vstupu do držby nehnuteľnosti v r. 1998 na základe notárskej zápisnice, do času než žalobca spochybnil vlastnícke právo žalobcu žalobou z r. 2007, neuplynula potrebná desaťročná vydržacia doba na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Nič to však nemení na právnom posúdení nároku žalobcu, pretože žiaden subjekt, ktorý sa nemôže preukázať zákonom uznaným vlastníckym titulom k veci, ku ktorej vlastníctvo svedčí inému subjektu, nemôže byť úspešný v uplatňovaní svojich práv. Zo strany štátu preukázateľne došlo k zásahu do vlastníckeho práva K. I. ako maloletej osoby, keď štát bol zapísaný neoprávnene ako vlastník jej podielu nehnuteľnosti, pričom užívanie nehnuteľnosti žalovaným nie je na ujmu žiadneho iného subjektu, keďže nehnuteľnosti patrili členom jeho rodiny, ktorí voči užívaniu pozemkov žalovaným nenamietajú.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov vychádzajúc z tarifnej odmeny upravenej v § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky. Takto určená tarifná odmena za 1 úkon právnej služby v období roku 2011 predstavovala 57 eur, v roku 2012 58,69 eura. Náhrada paušálnych výdavkov v roku 2011 bola 7,41 eura, roku 2012 7,63 eura. Keďže zástupca žalobcu je tiež platiteľom DPH, jeho odmena bola v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. zvýšená o daň z pridanej hodnoty. Súd priznal žalovanému odmenu za 4 úkony právnej pomoci (príprava, prevzatie zastúpenia, účasť na pojednávaní dňa 4. 11. 2011, 11.1.2012 a 14.3.2012), k tomu režijný paušál a DPH 20 %, čo v úhrne predstavuje trovy právneho zastúpenia 317,74 eura.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d),f) O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a poukázal najmä na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , kde je vyslovený rovnaký právny názor, aký tvrdil Slovenský pozemkový fond vo svojich vyjadreniach v konaní, t.j., že reštitučné predpisy majú prednosť pred všeobecnoprávnou ochranou. Pokiaľ totiž štát v rozhodnej dobe (. od 25.2.1948 do 1.1.1990) prevzal vec bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo o prevzatie veci bez právneho dôvodu, čo je jeden s reštitučnými zákonmi typizovaných dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám ( § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. alebo § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.). Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality a preto oprávnená osoba, príp. jej právny nástupca sa nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O.s.p., ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Poukázal na to, že v tejto právnej veci nejde priamo o prípad, keď sa oprávnená osoba domáha určenia vlastníckeho práva voči štátu - kde by obchádzala reštitučné zákonodarstvo, avšak žiaľ je tu už o krok ďalej, keď sa štát musí domáhať zvrátenia stavu, že si dokonca ani nie oprávnená osoba, neoprávnene vydržala podiel Slovenskej republiky, o čom jasne svedčí aj záver v odôvodnení napádaného rozsudku. Takýmto svojim konaním vstúpila do pokojnej držby podielu Slovenskou republikou, ako vlastníka tohto podielu vo výške 14/112-in na predmetných nehnuteľnostiach. Ako vyplýva zo záverov citovaného rozsudku Najvyššieho súdu, keď v rozhodnom období štát, aj keď protiprávne a absolútne neplatným právnym úkon sa ujal vlastníctva k nehnuteľnostiam, tak jediná možnosť ako zvrátiť túto krivdu, je vo využití reštitučného zákonodarstva, ktoré presne predvída takéto situácie. Súd prvého stupňa sa podľa odvolateľa nedostatočne zaoberal skutkovou stránkou veci, keďže žalovaný preukázateľne rokoval aj na Slovenskom pozemkovom fonde, regionálny odbor Košice, na Magistráte mesta Košice a pod. vo veci uplatnenia si reštitučného nároku. Po tom, čo mu bolo oznámené, že on si takýto reštitučný nárok nemôže uplatniť, keďže nie je oprávnenou osobou, tak sa rozhodol notárskymi zápisnicami spísať vyhlásenie o vydržaní podľa § 63 Notárskeho poriadku. To bolo v rozpore so zákonom, lebo podmienky vydržania splnené neboli. Žalovaný nebol oprávnenou osobou, keďže podiel Slovenskej republiky bol získaný po jeho sestre K. I., ktorá bola v rozhodnom období pre posudzovanie reštitučných nárokov už štátnou občiankou USA. V takomto prípade si ani ona nemohla uplatniť reštitúciu, no aj na takéto prípady pamätá medzištátna Zmluva medzi Československom a USA, o vyporiadaní takýchto krívd. Jednoducho svoj reštitučný titul si eventuálne mohla uplatniť K. I., ak by nestratila občianstvo Slovenskej republiky. Odporca sa teda zrejme za každú cenu chcel dostať k podielu Slovenskej republiky, neakceptoval

informáciu, že reštitučný titul si on uplatniť nemôže. Tiež súd prvého stupňa sa nezaoberal dostatočne otázkou ďalších dvoch súvisiacich konaní, kde ako žalobca vystupuje Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond a ide o podobný spor, kde rovnakým spôsobom bol vydržaný neoprávnene podiel Slovenskej republiky, rozdielne sú len nehnuteľnosti a okruh žalovaných. Ide o konania vedené na Okresnom súde Košice II sp. zn. a . Keďže účastníci v týchto konaniach sa opakujú, ich výpovede sú použiteľné aj pre ostatné konania. V konaní sp.zn. žalovaný C. I., pri totožnom vydržaní podielu Slovenskej republiky dokonca rokoval o mimosúdnej dohode, bol vyhotovený geometrický plán, k podpisu dohody ním nedošlo len z dôvodu, že žalovaný nesúhlasil s navrhovanou cenou. Poukázal na sporné a nejednoznačné tvrdenia osôb, aj svedkov v konaní, nielen žalovaného C. I., ale tiež jeho sestry K. K., ktorá najprv tvrdila, že na sporných parcelách hospodárilo JRD, po spresnení otázky sa opravila a zmenila výpoveď tak, že tam družstvo nehospodárilo a čo sa týka žalovaného, tento zrejme po porade so svojim právnym zástupcom bude vypovedať tak, aby bol v spore úspešný. Pokiaľ sa v odôvodnení rozsudku zdôrazňuje, že žalovaný má na pozemku postavený dom, tento dom je len na nepatrnej časti pozemku v prednej časti, pri ceste a tri sporné parcely tvoria súvislý úzky pás, kde v jeho prednej časti síce stojí tento dom, no to v žiadnom prípade nedokazuje, že väčšinovú plochu za domom, ornú pôdu, nemohol užívať štát. Taktiež nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že žalovaný mal po celý čas držby sporné parcely odplotené v celosti a v súvisiacich konaniach bolo na viacerých miestach rôznymi účastníkmi uvedené, že sporné nehnuteľnosti boli v užívaní JRD, keďže aj v susedstve sporných nehnuteľností sa nachádzal hospodársky dvor. Odvolateľ naďalej tvrdil, že Československý štát sa zákonne platným právnym úkonom ujal svojho vlastníckeho podielu. Renunciačné prehlásenie podpísané tútorom maloletej K. I. F. C., ktorý bol riadne ustanovený Ľudovým súdom v Sečovciach, o čom svedčí uznesenie Ľudového súdu konanie , ktorým sa ruší opatrovníctvo nad K. I.. Nemôže byť preto pochýb, že jej tútor F. C. jej bol riadne ustanovený a jeho ustanovenie bolo riadne odvolané. Čo sa týka následného schválenia právneho úkonu súdom, ten sa vyžadoval pri disponovaní nehnuteľnosťami podľa vtedy platných právnych predpisov, ako ich správne uvádza súd prvého stupňa. Nemožno tvrdiť, že len samotné renunciačné prehlásenie bolo schopné previesť vlastníctvo na štát. K prechodu vlastníctva na štát boli potrebné ďalšie dve právne skutočnosti - renunciačné prehlásenie a skutočné vysťahovanie sa z územia Československého štátu. Ak by sa teda K. I. nebola vysťahovala do USA, jej podiel by na štát nebol prešiel. Poukázal ďalej na to, že ako vyplýva z dokazovania, štátne orgány sa informáciu o vycestovaní K. I. dozvedeli až z dokumentov v roku 1956. Teda ako mohol prípadne súd schváliť právny úkon tútora, keď ním sa ešte žiadnou nehnuteľnosťou nedisponovalo a ani sa disponovať nemuselo, keďže K. I. sa vôbec ešte nemusela vysťahovať do USA. V čase, keď Ľudový súd v Košiciach vykonal zápis vlastníckeho práva na štát, už bola K. I. plnoletá, odcestovaná v USA, prípadne už mohla byť aj štátnou občiankou USA. Ďalej je potrebné zaoberať sa tým, že z obdobia, akým sú 40-te roky 20.storočia, nie sú k dispozícií absolútne žiadne archívne spisy vtedajších súdov o tom, aby schvaľovali právne úkony za maloletých. Nielen že v tejto veci nie je k dispozícii takýto záznam, no v žiadnom inom prípade, z čoho teda samozrejme nemožno dôvodiť, že v tom období nebol ani jeden takýto prípad, že by súd nebol schvaľoval za 10 rokov žiaden právny úkon urobený za maloletého. Staré dokumenty podliehali skartácii a nemožno dokázať neexistenciu listiny. Ak by sa aj odvolací súd nestotožnil s takýmito závermi, že podiel K. I. platne nadobudol Československý štát, vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že štát tento podiel by nadobudol bez právneho dôvodu. Práve to je zmyslom reštitučného zákonodarstva po roku 1990, aby prípady, kedy štát nerešpektoval vtedy platné právne predpisy, nerešpektoval ústavu, demokratické zriadenie, nemôže sa dnes an block tvrdiť, že takto nadobudnuté vlastníctvo štát automaticky stráca. Takýto záver nemožno pripustiť a svedčí o tom už aj rozsiahla judikatúra súdov (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26.11. 2009 č. -27, rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. zo dňa 7. 11. 2007). Z týchto rozhodnutí súdov jednoznačne plynie, že v rozhodnom období v rokoch 1948-1990, ak prešlo vlastníctvo na štát aj bez právneho dôvodu, musí sa vlastníctvo uplatniť cestou reštitučných predpisov. Je tomu tak preto, aby boli následne chránení dobromyseľní nadobúdatelia vlastníckeho práva. Slovenský pozemkový fond na záver odvolania zdôraznil, že v tomto prípade nešlo len o obchádzanie reštitučných predpisov zo strany žalovaného využitím všeobecného zákonodarstva, ale dokonca protiprávnym aktom o obídenie aj tohto všeobecného zákonodarstva. Žalovaný v tomto konaní zasiahol do pokojného, nerušeného dlhoročného, niekoľko desiatok rokov trvajúceho stavu, kde štát bol vlastníkom nehnuteľností a bol v tom rešpektovaný. Odporca si neoprávnene vydržal podiel Slovenskej republiky v predmetných nehnuteľnostiach a ak by k takémuto neoprávnenému konaniu nebolo došlo, nemusel by sa štát brániť. Jedna z hlavných zásad práva ešte z rímskych čias hovorí, že nikto nemôže mať prospech z porušenia práva alebo jeho zneužitia a v tejto veci skutočne žalovaný porušením práva získal majetkový prospech.

Podaním, ktoré došlo na Krajský súd v Košiciach dňa 5.3.2013 doplnil žalobca svoje odvolanie o informáciu, že v súdnom spore vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , kde je žalobcom Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond proti žalovaným Irene K. a spol. o určenie vlastníckeho práva, došlo k dohode o mimosúdnom urovnaní, pričom ide o skutkovo skoro totožné okolnosti, ako je v tomto prípade, líšia sa len účastníci konania a parcely. Rovnako ide o nezákonné vydržanie spoluvlastníckeho podielu Slovenskej republiky, ktorý na Československý štát prešiel z K. I. po jej odcestovaní do USA. V uvedenom konaní žalovaní uznali sporné skutočnosti a uzavreli spomínanú dohodu o mimosúdnom urovnaní, pričom Slovenská republika týmto dosiahla opäť pôvodnú výmeru, ktorá jej patrila v celom rozsahu. Dohodu o vyrovnaní zo dňa 8.1.2013 k tomuto podaniu žalobca aj pripojil. K podanému odvolaniu sa vyjadril písomne žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v zamietavom výroku potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania aj za tento úkon právnej služby (vyjadrenie). Uviedol, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny a zákonný, dostatočne zdôvodnený, hoci sú tu aj ďalšie zákonné dôvody na zamietnutie žaloby. Súd prvého stupňa správne skúmal platnosť titulu, ktorým sa K. I. mala vzdať svojho majetku podpisom renunciačného prehlásenia F. C., t.j. že k platnosti takéhoto úkonu za maloletú sa vyžadovalo schválenie úkonu súdom, čo preukázané nebolo, navyše podľa právnej úpravy v tom čase platnej sa poručník ako zákonný zástupca maloletej nemohol vzdať majetku maloletého bezodplatne, ani sa zrieknuť zdarma práv v mene maloletého, ani jeho dedičstva a tieto úkony aj v prípade schválenia zo strany poručenského súdu boli považované za neplatné. Dospel teda k nespornému správnemu právnemu názoru, že štát na základe tohto úkonu nikdy nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti a išlo o absolútne neplatný právny úkon. Nielen z dôvodov uvádzaných súdom, ale aj z ďalšej zistenej skutočnosti, je daná aj neurčitosť právneho úkonu prehlásenia z 3.6.1949, z ktorého ani nevyplýva, ani niet zmienky o tom, že prenecháva vlastníctvo k nehnuteľnému majetku, ani k akému majetku, štátu, zrejme aj v tomto vedomí je len účelovo dopísané o aký majetok ide pracovníkom národného výboru dňa 8.1.1957 pod podpisom tútora, čo však nie je súčasťou prehlásenia, lebo je evidentne za podpisom tútora, ako to vyplýva zo súdu predloženej fotokópie prehlásenia a tútor už v roku 1953 mal skončené poručenstvo nad maloletou. Z uvedených dôvodov ide o absolútnu neplatnosť renunciančného prehlásenia z 3.6.1949 ako žalobcom tvrdeného titulu nadobudnutia vlastníckeho práva štátom. Poznámka pracovníka finančného úradu z roku 1957 je preto úplne bez právneho významu a nemohla konvalidovať absolútnu neplatnosť tohto úkonu pre jeho neurčitosť. Žalovaný na druhej strane nesúhlasí s názorom súdu prvého stupňa (ktorý však nemá vplyv na rozhodnutie o predmete žaloby), a to že žalovaný nesplnil podmienky vydržania vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Nebolo totiž sporné, že pôvodní spoluvlastníci, vedení v pozemkovej knihe, po reálnej deľbe v prírode mali svoje nehnuteľnosti v prírode veľmi dávno podelené s vlastníckymi účinkami v zmysle záverov rozhodnutia č. 911/1932 úradnej zbierky rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSR, podľa ktorého bolo na Slovensku podľa vtedy platného práva treba v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľnosti zapísaných v pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, vidieť dohodu strán o deľbe, príp. o zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. Na platnosť tejto dohody nevplývala ani okolnosť, že niektoré časti z nehnuteľnosti malo v spoločnej držbe viac spoluvlastníkov, iné časti zase mali jednotliví spoluvlastníci vo výlučnej držbe. Takáto dohoda mohla byť uzavretá aj konkludentným činom. Predchodca, otec žalovaného S. I. bol až ku dňu smrti v roku 1934 výlučným vlastníkom práve týchto nehnuteľností, ktoré na neho pripadli a ktoré aj užíval. Až po jeho smrti dedil žalovaný a jeho sestry a jej podiel (maloletej K. I.) užíval a spravoval jej starý otec. Ak sa teda so starým otcom vo vedomí aj matky maloletej K. a neskôr aj ustanoveného poručníka F. C. a so sestrami (výmenou a vyplatením peňažnej náhrady) žalovaný dohodol, že celá nehnuteľnosť pripadla len jemu a len sám túto od r. 1947 ako vlastnú užíval, nevedomosť žalovaného, že k platnému úkonu maloletej sestry by sa vyžadoval súhlas poručenského súdu neznamená, že nebol pri vstupe do držby dobromyselný. O jeho dobromyseľnosti svedčí celý rad takýchto skutočností, t.j., že nehnuteľnosť užíval ako vlastnú, dokonca zaplatil sestre cestu do USA, nehnuteľnosť oplotil a postavil na nej aj rodinný dom, čo by nebol urobil, ak by nebol presvedčený, že je vlastníkom pozemku. Ani prenechanie časti nehnuteľnosti do užívania JRD žalovaným, by nenarušovalo jeho dobromyseľnú držbu. Jedine K. I. mohla namietať vlastnícke právo brata C., čo však nikdy neurobila. Odvolanie žalobcu ani len nespochybnilo rozhodnutie súdu, že štát vlastnícke právo nikdy platne nenadobudol, ani nadobudnúť nemohol, nie je preto aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva, čo bolo predmetom konania. Hlavný dôvod odvolania žalobcu a poukazovanie na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR pri prevzatí veci štátom bez právneho dôvodu a nemožnosť uplatňovania ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ak bolo možné nárok uplatňovať podľa reštitučných zákonov, ako špeciálneho predpisu, nie je dôvodné jednak preto, že nejde o taký prípad, ale predovšetkým sa žalobca odvoláva na individuálne stanovisko, ktoré bolo už dávno vývojom judikatúry prekonané (Nález Ústavného súdu sp.zn. , , , , NS SR z 28.6.2013 a iné ). Je úplne vyvrátený hlavný dôvod odvolania žalobcu, pretože aj podľa Ústavného súdu možno zo základných zásad občianskeho práva vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe, teda štátu nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá. Nie sú právne významné pre rozhodnutie o žalobe ani ďalšie dôvody uvedené v odvolaní, že išlo o poľnohospodársku pôdu a ostatnú pôdu, ktorú podľa vtedy platných predpisov a stavu spoločnosti nemohol obhospodarovať nik iný ako štát - JRD. JRD nie je štát a ak by aj bolo zahrnutie časti poľnohospodárskej pôdy do užívania JRD, čo sa týka najmä iného pozemku v inom konaní, táto skutočnosť nie je ani dôvodom na prerušenie dobromyseľnej držby (R44/96-NS SR ). Tiež je bez právneho dôvodu odôvodňovanie, že k parcele v tomto aj v inom konaní sa žalovaný (neznalý práva) mal pokúšať svoje vlastníctvo usporiadať, zosúladiť skutočný vlastnícky stav so stavom evidovaným v katastri nehnuteľnosti aj iným spôsobom a nie je namieste ani poukazovanie na iné konania, kde bol žalobca tiež žalobcom a žalovaný jedným zo žalovaných účastníkom k inej parcele poľnohospodárskej pôde, patriacej žalovanému. Išlo o konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. , kde súd taktiež žalobu zamietol, hoci tento rozsudok zrejme ešte nie je právoplatný. Konanie pod sp.zn. sa vôbec netýkalo nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného. Taktiež okolnosti a skutočnosti uvádzané v doplnení odvolania vo vzťahu k predmetu konania sú právne irelevantné, pretože podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie a na iné sa už nemôže prihliadať (§ 120 ods. 4 O.s.p.). V konaní na Okresnom súde Košice II sp.zn. ide o inú parcelu, ku ktorej na základe reálnej deľby a zámenám s vlastníckymi účinkami ešte v roku 1936 nemal ani právny predchodca žalovaného Jozef I. žiadny skutočný vlastnícky vzťah, preto nemohli mať po jeho smrti ani jeho dedičia, a to žalovaný a jeho sestry, včítane K. I., preto žalovaný stále uznával a uznáva vlastnícke právo z tohto titulu K. D. a ako reaguje a aký má právny názor označená X. K., dokonca že bola ochotná uzavrieť aj nejakú dohodu o urovnaní, tento pozemok sa netýka nehnuteľností patriacej žalovanému a K. D. nie je ani účastníčkou takejto dohody o urovnaní, preto sú tieto skutočnosti bez právneho významu k tomuto konaniu. Považuje za zarážajúci postoj žalobcu v konaní a jeho snahy robiť čokoľvek proti skutočnému a právnemu stavu ohľadne inej nehnuteľnosti, veď ak žalobca tvrdí, že aj tam sa mal stať vlastníkom spoluvlastníckeho podielu K. I. na základe renunciačného prehlásenia, hoci táto skutočne túto parcelu, jej podiel z predmetnej nehnuteľnosti nikdy nevlastnila, ani jej právny predchodca, nie je pochopiteľné, prečo štát požaduje navyše od X. K. darovanie spoluvlastníckeho podielu na ňu evidovaného za protihodnotu späťvzatia žaloby v konaní , kde je žalobkyňou K. D.. Tento postoj a konanie žalobcu vyvoláva podozrenie, či nejde o nezákonnú činnosť, pretože ide výlučne o účelový postup a účelové konanie. Na toto vyjadrenie žalovaného opätovne podaním došlým na Krajským súd v Košiciach 7.12.2015 písomne reagoval žalobca. Uviedol, že vyjadrenie žalovaného je zmätočné a nemožno ho považovať za vyjadrenie, ktoré by súviselo s vecou vedenou na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. , v ktorom sa preskúmava rozsudok Okresného súdu Košice II -133 zo dňa 14.3.2012. V prvom rade vyjadrenie žalovaného začína, že ide o konanie vedené Okresným súdom Košice II pod sp.zn. -767 a o rozsudok zo dňa 28.1.2014. Je síce pravda, že na uvedenom súde skutočne prebehlo konanie medzi Slovenskou republikou v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom proti žalovaným H. A. a spol. pod sp.zn. , v ktorom ale žalobca nepodal žiadne odvolanie. Naopak odvolanie podal iba žalovaný v 5.rade, a to C. Sedlák proti výroku o trovách konania. Preto žalovaný na základe uvedeného ani nemohol dopĺňať svoje odvolanie, ale v tejto veci podal iba vyjadrenie opäť smerujúce len ku trovám konania. Preto považuje vyjadrenie žalovaného v tomto konaní za zmätočné, na základe čoho mu aj v prípade úspechu nemôže byť priznaná náhrada trov konania, pretože toto vyjadrenie nie je úkonom potrebným na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.. Vylučuje to aj fakt, že bolo podané na Krajský súd v Košiciach pod 3 a pol ročnej dobe od podania odvolania žalobcom. Spochybňovanie prechodu vlastníckeho práva K. I. na štát zo strany žalovaného v konaní v celom rozsahu spočívalo iba na nepreukázaných tvrdeniach, ktorými sa len snažil prekryť porušenie zákona, na základe ktorého bol žalovaný zapísaný ako vlastník predmetných parciel v katastri nehnuteľnosti. Konanie súvisí i s konaniami a .

V tejto fáze konania považoval žalobca za potrebné predložiť nový dôkaz v súlade s § 205a ods. 1 písm. d/, ktorý bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Totiž na ostatnom pojednávaní vo veci dňa 28.1.2014 Slovenský pozemkový fond predložil rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. -195 zo dňa 13.2.2009, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že odporca C. I. vo svojej výpovedi potvrdil, že žalobcovia odkúpili od bývalého MNV v Barci spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam v rozsahu 1/4-iny k celku, ktorého vlastníkom sa stal bývalý Československý štát ako konfiškát z 15.1.1957 po jeho sestre K. I. a tieto nehnuteľnosti od tej doby užíval. Aj tento rozsudok i ďalším priamym dôkazom, že žalovaný si bol vedomý prechodu podielu K. I. na štát a tento nespochybňoval, ale naopak rešpektoval, ak štát nadobudnutý podiel získaný na základe renunciačného prehlásenia ďalej predal. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p.) a dospel k záveru, že nie je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.1.2016, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli uverejnené v súlade s ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku rozsudku v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatňovaných dôvodov odvolania. Nemožno mu totiž vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne interpretoval.

Podrobné a zodpovedajúce zákonu sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa sa podrobne vo svojom rozhodnutí zaoberal aj skutočnosťami, ktoré namieta žalobca v svojom odvolaní, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je vyčerpávajúce a ani v odvolacom konaní neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by spochybnili vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku súdu prvého stupňa.

Nemožno vyhovieť žalobe žalobcu o určenie vlastníckeho práva, pokiaľ ju opiera o nadobúdací titul, ktorý správne posúdil súd prvého stupňa ako absolútne neplatný. Na základe takéhoto titulu nemohlo dôjsť k zákonnému nadobudnutiu vlastníckeho práva k podielu K. I. v predmetných nehnuteľnostiach štátom a ak by súd poskytol ochranu žalobcovi, išlo by opätovne o nezákonné prevzatie vlastníctva spoluvlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam a zopakovala by sa situácia, ktorú riešil po zmene pomerov v spoločnosti po roku 1990 štát reštitučnými zákonmi. Odvolací súd dáva za pravdu žalovanému a jeho názoru prezentovanému vo vyjadrení k odvolaniu, že proti žalovanému a jeho postupu v súvislosti s notárskym osvedčením by mohla namietať len K. I., ktorá to nikdy neurobila. Už len skutočnosť, že v konaní bolo na základe vykonaného dokazovania preukázané, že nedošlo k platnému prevzatiu vlastníctva spoluvlastníckeho podielu K. I. k predmetným nehnuteľnostiam štátom po jej odchode do USA, spôsobuje, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť a odvolací súd sa už nezaoberal ďalšími skutočnosťami v súvislosti s oprávneným alebo neoprávneným nadobudnutím tohto podielu žalovaným. Preto nič na vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nezmenilo ani stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu a pripojenie rozsudku Obvodného súdu Košice 2 z 13.2.1995.

Pre úplnosť však odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nezdieľa názor žalobcu, keď po pripustení, že v prípade neplatnosti renunciačného prehlásenia ide o prevzatie vlastníctva štátom bez právneho dôvodu a preto jediným priestorom na zvrátenie tohto nezákonného stavu sú len reštitučné zákony. Sám žalobca uvádza, že žalovaný nie je v tomto prípade oprávnenou osobou v zmysle reštitučných zákonov, svojich práv sa preto vo všeobecnosti môže domáhať podľa všeobecných ustanovení. Nebol to žalovaný, ktorý sa v konaní domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam, preto na tento prípad nemožno použiť v odvolaní žalobcu uvedené rozhodnutie NS SR .

Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie odvolací súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací sú preskúmal aj výrok súvisiaci a to výrok o trovách konania. Žalobca v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania neuvádza žiadne námietky a žalovaný proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie nepodal, preto odvolací súd potvrdil aj výrok o trovách konania ako vecne správny, lebo úspešný žalovaný má právo na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil na bránenie práva.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., § 224 ods. 1,2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní mal žalovaný úspech, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia advokátom podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení noviel, § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 13a ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd priznal úspešnému žalovanému za podanie vyjadrenia k odvolaniu žalobcu 64,53 eura, režijný paušál 8,39 eura (§ 16 ods. 3 vyhl.), 20% DPH 14,58 eura, spolu 84,49 eura. Námietka žalobcu, že ide o zmätočné vyjadrenie kvôli v úvode chybne uvedenému číslu konania neobstojí, pretože toto vyjadrenie len takáto zrejmá nesprávnosť (ktorá sa mohla stať vzhľadom na ďalšie súvisiace konania) nerobí zmätočným a vyjadrenie reaguje na všetky námietky žalobcu v odvolaní. Právo na náhradu trov neovplyvnila ani skutočnosť, že vyjadrenie k odvolaniu bolo dané v dlhšom časovom odstupe, napokon, aj doplnok k odvolaniu zo strany žalobcu bol súdu doručený po dlhšom čase od podania odvolania.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 § 3 ods. 9 zák. č. 757/04 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.