Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Sa/2/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

N.

Krajský súd v Trenčíne, sudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, PhD., v právnej veci žalobcov: 1. K. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. C. X/XX, XX-XXX M., O., 2. R. HM, s.r.o., so sídlom V. XXX, XXX XX O., IČO: XX XXX XXX, obaja právne zastúpení: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokátka so sídlom Kuzmányho 18, 010 01 Žilina, IČO: 42 433 983, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 31716-2/2019-BA zo dňa 13.02.2019, takto

rozhodol:

Správny súd z rušuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 31716-2/2019-BA zo dňa 13.02.2019 a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Konanie o správnej žalobe žalobcu 2) z a s t a v u j e.

Žalovaná j e povinná zaplatiť žalobkyni 1) úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia 1) a 2) sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 29.04.2019 domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 31716-2/2019- BA zo dňa 13.02.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 36664-1/2018-PB zo dňa 16.11.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bolo podľa . o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) rozhodnuté, že zamestnancovi spoločnosti R. HM, s.r.o. pani K. W. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Administratívne konanie

2. Z administratívneho spisu správny súd pre účely súdneho prieskumu zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica, dňa 08.03.2013 vykonala na prevádzke žalobcu 2) vonkajšiu kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky a kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa podľa zákona o sociálnom poistení, a to za kontrolované obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013.

3. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica, rozhodnutím č. 36664-1/2018-PB zo dňa 16.11.2018 deklarovala, že pani Barbare Gos nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa R. HM, s.r.o. od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázala na výsledky kontroly zo dňa 08.03.2013, v rámci ktorej nebolo preukázané, že uvedený zamestnanec reálne vykonáva pre žalobcu 2) činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa článku 11 (3), článku 13 (1) či článku 13 (3) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“). Prvostupňový správny orgán poukázal tiež na to, že príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia určila, že pani K. podlieha odo dňa 01.02.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Preto K. W. nevzniklo od 01.02.2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali K. W. a jej zamestnávateľ - spoločnosť R. HM, s.r.o. - odvolanie.

5. Rozhodnutím č. 31716-2/2019-BA zo dňa 13.02.2019 Sociálna poisťovňa, ústredie prvostupňové rozhodnutie potvrdila, dospejúc k záveru, že je vecne správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení. V odôvodnení vysvetlila, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len "vykonávacie nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátoch, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

6. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je podľa žalovanej rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť (rozsudok SD EÚ vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). To, že výkon práce musí byť reálny, je obsiahnuté aj priamo v čl. 13 (3) základného nariadenia: „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch...“

7. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí zrekapitulovala, že za účelom preukázania reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky každého zamestnanca spoločnosti R., s.r.o. vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica vonkajšiu kontrolu, za obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica, zistila, že podľa predloženej pracovnej zmluvy je pracovný čas zamestnanca 5 hodín týždenne a dohodnutou náplňou práce je okrem iného vyhľadávanie nových obchodných partnerov. Ku kontrole však neboli predložené žiadne doklady, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že zamestnanec reálne vykonával činnosť vo vzťahu k predmetu činnosti, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve, napr. záznamy zo stretnutí s obchodnými partnermi, faktúry a pod. Taktiež neboli predložené doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec spoločnosti R. HM, s.r.o. reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa v zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych (ďalej aj „ZUS“), a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Z dôvodu, že zamestnanec a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia.

8. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedla, že Sociálnej poisťovni bolo zo strany ZUS doručené oznámenie č. 060000/400/65 /UBS I/AH zo dňa 16.01.2014, ktorým ZUS určil, že pani K. W. podlieha od 01.02.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym.

9. Žalovaná doplnila, že podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 26.01.2006 b. 22 vo veci Riijkodienst voor Sociale Zekerheid proti Herbosch Kiere NV, zásada poctivej spolupráce zakotvená v článku 10 ES ukladá povinnosť inštitúcii vydávajúcej potvrdenie vykonať správne posúdenie dôležitých skutkových okolností na uplatnenie pravidiel týkajúcich sa určenia právnych predpisov uplatniteľných v oblasti sociálneho zabezpečenia. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska dotknutého zamestnanca v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia, určila, že K. W. bude v období od 01.02.2012 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Skutočnosť, že Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica, postupovala správne, keď vydala prvostupňové rozhodnutie, potvrdzuje aj určenie uplatniteľnej poľskej legislatívy zo strany ZUS.

10. Záverom napadnutého rozhodnutia žalovaná uzavrela, že námietky uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, alebo či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Argumentácia žalobcov

11. Žalobcovia v správnej žalobe zdôraznili, že otázka, či K. W. ako zamestnanec R. HM, s.r.o. spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci nie je sporné, že by mala K. W. bydlisko v Poľsku. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by

totiž podľa žalobcu viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalobcovia namietli oprávnenie prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobkyne 1) ako zamestnanca žalobcu 2), nakoľko toto nebolo v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu.

12. Pre prípad, že by správny súd dospel k záveru o existencii právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia (ako aj prvostupňového rozhodnutia), namietli žalobcovia existenciu spornosti ako predpoklad aplikácie ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení, v kontexte čoho poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. zo dňa 14.12.2016. Žalobcovia tiež svoju argumentáciu podporili poukazom na rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp. zn. , v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodu podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia pre rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

13. V nadväznosti na bod 1 rozhodnutia č. A1 zo dňa 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, stanovujúceho pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, použiteľného aj v prípadoch, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, žalobcovia spochybnili korektnosť procesného postupu správnych orgánov, keď podľa ich názoru nie je v administratívnom spise dôkaz o tom, že by prebehol zmierovací dialóg medzi príslušnými inštitúciami sociálneho zabezpečenia.

Argumentácia žalovanej

14. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu vyjadrila písomne žalovaná. Správnu žalobu ako nedôvodnú navrhla zamietnuť. Zotrvala na argumentácii a právnych záveroch napadnutého rozhodnutia, ktoré prevzala do vyjadrenia k správnej žalobe. Poukázala na to, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Z uvedeného dôvodu bol ZUS oprávnený požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a zároveň Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná určovanie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať a poskytnúť ZUS potrebnú súčinnosť ako aj všetky informácie a dokumenty nevyhnutné na správne určenie uplatniteľných právnych predpisov.

15. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu 2) na území Slovenskej republiky vykonala za obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica. Bolo zistené, že náplňou práce zamestnancov žalobcu 2) je roznášanie letákov, zasielanie ponúk, činnosť obchodných zástupcov, ako aj vyhľadávanie nových obchodných partnerov. Miesto výkonu predmetných činností je dojednané ako „obce a mestá na území Slovenskej republiky“, čo v zmysle platných právnych prepisov nemožno považovať za platné dojednanie o mieste výkonu práce. Pracovný čas zamestnancov podľa pracovných zmlúv je 5 hodín týždenne. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom ústne, telefonicky, alebo e-mailom. Ku kontrole ani počas administratívneho konania však neboli predložené dôkazy, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu práce zo strany zamestnancov žalobcu dochádza.

16. V zmysle článku 3 (2) vykonávacieho nariadenia od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Pre správnu aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia v danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či zamestnanci žalobcu na území Slovenskej republiky reálne vykonávajú pracovnú činnosť, kľúčové a vzhľadom k tomu bolo povinnosťou žalobcu v preskúmavacom konaní predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že jeho zamestnanci na území Slovenskej republiky skutočne aj vykonávali prácu dojednanú v pracovných zmluvách. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec žalobcu 2) reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, v zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia, oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS, a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala.

17. Nadväzujúc na žalobné námietky žalovaná ďalej uviedla, že v preskúmavanej veci neexistovala spornosť, resp. rozdielnosť stanovísk žalovanej a poľského ZUS, preto nebolo potrebné zahajovať zmierovací dialóg alebo určiť uplatniteľnú legislatívu žalobcovi 1) dohodou tak, ako to tvrdia žalobcovia. Vo vzťahu k záveru Veľkého senátu správneho kolégia NS SR žalovaná uviedla, že uvedený záver je možné aplikovať len v prípadoch, kedy bola uplatniteľná legislatívna určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia.

18. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy poukázala žalovaná na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 27.04.2016, ktorý uviedol: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ 19. Vo vzťahu k námietke o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy žalobcu 1, ale prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Žalobkyňa 1) bola totiž prihlásená do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne (ďalej len „register poistencov“) tzn. v systéme slovenského sociálneho poistenia od 01.02.2012, a keďže v uvedenom období podliehala právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov.

20. Nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na zamestnanca žalobcu sa v uvedenom období v zmysle koordinačných nariadení vzťahovala uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica preto za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym musela vydať rozhodnutie, ktorým len deklarovala skutočnosť, že žalobkyni 1) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania, bol prvostupňové rozhodnutie potvrdiť.

21. Žalovaná na podporu svojej argumentácie poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 26.07.2017, podľa ktorého „pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.“ Žalovaná poukázala tiež na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 22.08.2017, v ktorom bol ustálený názor, že Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu, ako zamestnanca, ktorý bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov, pričom NS SR zároveň

poukázal na ustanovenia zákona o sociálnom poistení, z ktorých táto právomoc Sociálnej poisťovne vyplýva.

Predchádzajúci súdny prieskum

22. Napadnuté rozhodnutie žalovanej sa už stalo predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, a to na podklade správnej žaloby doručenej správnemu súdu dňa 29.04.2019. Správny súd rozsudkom č.k. -74 zo dňa 16.12.2020 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 31716-2/2019-BA zo dňa 13.02.2019 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol nasledovné: „Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že na žalobkyňu 1) sa priamo vzťahuje základné nariadenie, ktoré v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. Na posúdenie, či u žalobkyne 1) dochádzalo a dochádza k súbehu sociálnych poistení viacerých štátov podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia z dôvodu výkonu činnosti zamestnanej osoby a činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby (podnikateľskej činnosti) v odlišných členských štátoch, je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je aj to, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa 1) má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná poľská inštitúcia ZUS. Nebolo sporné, že k definitívnemu určeniu, že žalobkyňa 1) podlieha od 01.02.2012 v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Poľskej republiky, došlo predtým, ako vo veci správne orgány rozhodovali, pričom aj vedomosť o tejto právnej skutočnosti nadobudli správne orgány ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Správny súd zastáva názor, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo alebo stane konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc v otázke sociálneho poistenia konkrétneho poistenca vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné nariadenie a vykonávacie nariadenie vzťahujú, podliehajú právnym predpisom vždy len jedného členského štátu, a z uvedeného dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom správny súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon vymedzuje právomoc Sociálnej poisťovne vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky na určité obdobie, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia dotknutého zamestnanca žalobcu, ak prípadné rozhodovanie o otázkach sociálneho poistenia dotknutej osoby spadá do doby, kedy právomocou na rozhodovanie o tom disponovala (disponuje) ZUS. Správny súd dáva do pozornosti, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení vydanom pod sp. zn. prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc

Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Vychádzajúc z uvedeného správny súd rekapituluje, že správne orgány oboch stupňov konali a rozhodovali v čase, keď už vo vzťahu k žalobkyni 1) bolo určenie poľskej legislatívy definitívne, čo žalovaný ani nespochybňuje, pričom potvrdenie prvostupňového rozhodnutia o nevzniku poistenia žalobkyne 1) odôvodňuje tým, že prvostupňový orgán len deklaroval svojím rozhodnutím, že žalobkyňa 1) nepodliehal slovenskej legislatíve v označenom období a zároveň, keďže žalobca 2) svojho zamestnanca prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne, bolo nevyhnutné odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že prihláška do registra poistencov nezakladá povinné sociálne poistenie, nemá konštitutívne účinky, čiže vznik a zánik sociálneho poistenia nie je podmienený podaním prihlášky či odhlášky, ktoré len deklarujú právnu skutočnosť, s ktorou zákon (nariadenie) spája vznik sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a deklarovať jeho vznik alebo zánik v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Pokiaľ teda správne orgány rozhodovali o nevzniku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, v čase svojho rozhodovania už nemali právomoc rozhodovať o uvedenej skutočnosti, keďže vtedy už bolo v súlade s nariadeniami EÚ určené, že žalobkyňa 1) podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Poľskej republiky. Na základe uvedeného sa správny súd nestotožnil s názorom žalovaného, že prvostupňový orgán svojím rozhodnutím odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca žalobcu 2). Ak správne orgány rozhodovali o zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, rozhodovali bez toho, aby mali ustálené, či v čase vydávania napadnutého rozhodnutia disponujú právomocou rozhodovať o uvedenej právnej skutočnosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) rozhodnutie žalovaného ako vydané správnym orgánom, ktorý na to podľa koordinačných nariadení nemal právomoc, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom sa Sociálna poisťovňa musí vysporiadať najmä s otázkou svojej právomoci, a to vrátane právomoci prvostupňového správneho orgánu, vzhľadom na ustálený skutkový stav.“

23. Na podklade kasačnej sťažnosti podanej žalovanou Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 23.02.2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. -74 zo dňa 16.12.2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správnemu súdu vytkol, že sa dostatočne nezaoberal aktívnou legitimáciou žalobcu 2) ako právnickej osoby v pozícii zamestnávateľa žalobkyne 1), pričom kasačnému súdu sa javilo, že z podanej žaloby vyplýva len možné ukrátenie práv žalobkyne 1). „Aktívna legitimácia na podanie žaloby je jednou z podmienok konania a je potrebné ju skúmať. Krajský súd však tejto otázke nevenoval dostatočnú pozornosť, nakoľko opomenul vyhodnotiť, či žalobca 2/ je osobou oprávnenou domáhať sa ochrany práv svojho zamestnanca, aj keď to žalovaná nenamietala. Ide pritom o takú procesnú podmienku, nedostatok ktorej nie je odstrániteľný a procesne má za následok zamietnutie žaloby. Kasačný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že správnu žalobu podali zamestnanec (žalobkyňa 1/) a jeho zamestnávateľ (žalobca 2/). Žalobca 2/ je právnickou osobou. Z uvedeného vyplýva, že žalobu je potrebné považovať v inom režime vo vzťahu k žalobcovi 2/ (zamestnávateľovi) právnickej osobe a v inom režime vo vzťahu k žalobkyni 1/ (zamestnancovi), ktorá je fyzickou osobou. V prípade, ak je žalobcom fyzická osoba v sociálnych veciach v zmysle , správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby a ani žalobnými bodmi ( ). Iba ak je žalobcom fyzická osoba podľa , posudzuje správny súd správnu žalobu v sociálnych veciach neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a . Vzhľadom na rozdielny režim v prípade žalobcu fyzickej osoby a právnickej osoby bol krajský súd povinný posudzovať správnu žalobu vo vzťahu ku každému zo žalobcov osobitne. Osobitne bolo potrebné vyhodnotiť aj ich aktívnu legitimáciu.“

24. V bode 32. citovaného rozsudku kasačný súd skonštatoval, že „kasačná sťažnosť nie je dôvodná“. Zdôraznil povinnosť štátnych orgánov konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom uviedol, že „v konaní nebolo sporné, že žalobkyňou 1/ je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobkyňu 1/ sa priamo vzťahuje základné nariadenie a jeho vykonávacie nariadenie. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 248 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné

právne predpisy určí inštitúcia štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS. Otázka, či žalobkyňa 1/ spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tým predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie. Vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení s rozhodnutím č. A l stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Bez toho, aby bola záväzne určená legislatíva konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné rozhodovať o hmotnoprávnej otázke, či je alebo nie je žalobkyňa 1/ osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Podľa kasačného súdu z administratívneho spisu žalovanej nie je jednoznačne preukázaná existencia definitívneho určenia príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Administratívny spis obsahuje len list poľskej inštitúcie sociálneho poistenia z 3. novembra 2017 adresovaný žalovanej, podľa obsahu ktorého určenie poľskej legislatívy nie je definitívne, ale len predbežné, a právoplatnosť určenia poľskej legislatívy závisí od reakcie Sociálnej poisťovne. Podľa názoru kasačného súdu žalovaná bola povinná vyčkať na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím ZUS o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť. Keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.“

Konanie na správnom súde

25. Podľa (ďalej len „“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

26. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

27. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

28. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj v intenciách

rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.02.2022. Zistil, že pokiaľ ide o žalobkyňu 1), bola žaloba podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. Žalobkyňa 1) je aktívne legitimovaným subjektom na podanie správnej žaloby, nakoľko nielenže bola účastníčkou administratívneho konania, ale zároveň mohla byť na svojich právach vyplývajúcich jej z právnych predpisov sociálneho zabezpečenia rozhodnutím správnych orgánov ukrátená.

29. Pokiaľ ide o žalobcu 2), kasačný súd zaviazal správny súd, aby pri ňom osobitne posúdil otázku aktívnej legitimácie, nakoľko ide o zamestnávateľa žalobkyne 1) a súčasne právnickú osobu. Kým tak správny súd stihol učiniť, z výpisu z obchodného registra zistil, že uznesením č.k. -38 zo dňa 30.03.2020 Okresný súdu Trenčín zrušil obchodnú spoločnosť R., s.r.o., IČO: XX XXX XXX bez právneho nástupcu a dňa 19.10.2021 bol žalobca 2) ex offo vymazaný z obchodného registra. Právnym následkom výmazu žalobcu 2) z obchodného registra bez právneho nástupcu je strata jeho právnej subjektivity a na ňu nadväzujúcej procesnej subjektivity v správnom súdnom konaní, ktorá predstavuje neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok konania, vedúci obligatórne k aplikácii ustanovenia - zastaveniu konania vo vzťahu k žalobcovi 2).

Relevantná právna úprava a právne posúdenie veci správnym súdom

30. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

31. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

32. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

33. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;

34. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

35. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

36. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

37. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

38. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

39. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

40. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

41. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.

42. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

43. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.

44. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

45. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

46. Podľa bodu 10 rozhodnutia č. A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a) alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

47. Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

48. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami

dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

49. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

50. Podľa § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).

51. Preskúmaním veci dospel správny súd k záveru, že z dôvodov bližšie vysvetlených v bode 29. tohto rozsudku bolo potrebné konanie o správnej žalobe žalobcu 2) zastaviť (zánik právnej subjektivity bez právneho nástupcu). Správnu žalobu vo vzťahu k žalobkyni 1) vyhodnotil správny súd ako dôvodnú. Ako už uviedol a podrobne vysvetlil kasačný súd (viď citácia v bode 24. tohto rozsudku), nie je z administratívneho spisu žalovanej jednoznačne preukázaná existencia definitívneho určenia príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Administratívny spis obsahuje len list poľskej inštitúcie sociálneho poistenia z 3. novembra 2017 adresovaný žalovanej, podľa obsahu ktorého určenie poľskej legislatívy nie je definitívne, ale len predbežné, a právoplatnosť určenia poľskej legislatívy závisí od reakcie Sociálnej poisťovne. Žalovaná bola preto povinná vyčkať na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím ZUS o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.

52. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd z dôvodu predčasnosti rozhodnutia žalovanej, čo kvalifikoval ako vadu nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, v ktorom Sociálna poisťovňa v intenciách vyslovených právnych názorov kasačného súdu a správneho súdu vec opätovne posúdi a rozhodne.

53. O trovách konania správny súd rozhodol podľa v spojení s a v konaní úspešnej žalobkyni 1) priznal proti žalovanej právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.