Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-937-2014.pdf
PDF · 92.46 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/937/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: A. banka Z. a.s., C. XX, R., IČO: XX XXX XXX, zast. V. kanceláriou V. s.r.o., N. X/A, N., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: M. O., nar. XX.X.lXXX, O. č. XX, G., zast. opatrovníčkou: W. W., zamestnankyňou Okresného súdu Košice I, o zaplatenie 149,51 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 35C/116/2013-52 z 8.7.2014 jednomyseľne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa. Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 149,51 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 75,11 eur od 30.4.2008do zaplatenia ako ak náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca a žalovaný uzatvorili 1.8.2006 zmluvu č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému službu Povolené prečerpanie na osobnom účte a žalovaný prostredníctvom svojho účtu vykonával bezhotovostné a hotovostné platobné operácie na ťarchu osobného účtu. Žalovaný počas trvania platnosti zmluvy prečerpal sumu vo výške 75,11 eur predstavujúcu nepovolený debetný zostatok. Povolením čerpania peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu na účet došlo k platnému a účinnému uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí služby - Povolené prečerpanie na osobnom účte. Výšku a účinnosť debetného limitu banka oznámila majiteľovi účtu formou výpisu z technického systému banky na adresu na zasielanie výpisov v zmysle zmluvy. V zmysle zmluvy je zároveň banka za poskytnutie produktov/služieb oprávnená účtovať si poplatky podľa sadzobníka poplatkov v platnom znení a všetky takéto poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka, resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného v banke. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nedoplnil zostatok na svojom účte minimálne o čiastku nepovoleného debetného zostatku zvýšenú o ďalšie položky stanovené v zmluve a sadzobníku poplatkov, žalobca 29.4.2008 odstúpil od zmluvy z dôvodu podstatného porušenia zmluvných podmienok a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 149,51 eur, ktorá pozostáva z istiny 75,11 eur a sankčného úroku z omeškania vo výške 74,40 eur. Za rozhodujúci dátum pre určenie základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska resp. Európskej centrálnej banky žalobca považuje deň 30.4.2008, t.j. deň nasledujúci po dni odstúpenia od zmluvy.
Keďže sa žalovaný v mieste bydliska nezdržiaval, jeho iný pobyt súd nezistil s poukazom na ust. § 29 O.s.p. ustanovil žalovanému na zastupovanie v konaní opatrovníka.
Citujúc ust. § 200ea, § 115a ods. 1, 2 O.s.p. súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.
Z vykonaného dokazovania - zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb z 1.8.2006 súd zistil, že na základe uvedenej zmluvy bol pre žalovaného zriadený rastový osobný účet. Zároveň zmluva obsahovala návrh na uzatvorenie zmluvy o vydanie a používanie platobnej karty s denným limitom 3.000,00 Sk. V bode IV. zmluva obsahovala návrh majiteľa účtu (žalovaného) na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie na osobnom účte s tým, že v danej kolónke bolo zaškrtnuté slovíčko „nie“. Dňa 1.8.2006 bol uzatvorený aj dodatok k zmluve o účte - bonus pre klientov č.d.: 01, na základe ktorého banka poskytla žalovanému uvítací bonus v balíku služieb „Výhoda“, ktorý virtuálny bonus slúžil výlučne na odpočítavanie poplatkov banky účtovaných za mesačné poplatky za balík a za poplatky nad rámec balíka.
Listom z 23.4.2008 banka (žalobca) oznámila žalovanému, že k 1.8.2007 na jeho účte je vykazovaný debetný zostatok v aktuálnej výške 949,05 Sk a že odstupuje od príslušnej zmluvy o uvedenom účte dňom doručenia oznámenia a že nasledujúci pracovný deň bude jeho účet zrušený. Dňom doručenia odstúpenia zaniknú všetky zmluvy o poskytovaní produktov/služieb, ktoré sa viažu výlučne k zrušenému účtu.
Citujúc ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 4, § 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 100 ods. 1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva (teda zmluva o zriadení rastového osobného účtu s balíkom „Výhoda 50“). Žalovaný pri uzatvorení zmluvy odmietol uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby
- Povolené prečerpanie na osobnom účte. Ak aj došlo ku konkludentnému prijatiu návrhu zmluvy o poskytovaní služby - Povolené prečerpanie na osobnom účte bankou, a to povolením čerpania peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu, žalobca nijakým spôsobom túto skutočnosť súdu neosvedčil, nakoľko nedoručil súdu žiadny relevantný dôkaz, najmä výpis banky zaslaný žalovanému, v ktorom by žalobca oznámil žalovanému výšku a účinnosť debetného limitu. Už len z tohto dôvodu súd návrhu žalobcu na zaviazanie žalovaného na úhradu žalovanej sumy titulom povoleného prečerpania na osobnom účte nemohol vyhovieť.
Súd mal následne za preukázané, že 29.4.2008 žalobca odstúpil od predmetnej zmluvy a od 30.4.2008 je žalovaný v omeškaní s plnením svojho peňažného dlhu. Porovnaním dátumov splatnosti daného záväzku žalovaného voči žalobcovi (t.j. 30.4.2008) a dátumom podania žaloby 7.2.2013, musel súd konštatovať, že tento nárok je ku dňu podania žalobného návrhu premlčaný, ku ktorej skutočnosti súd s poukazom na ustanovenie § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliada ex offo. Vzhľadom na túto skutočnosť súd považoval nárok žalobcu za premlčaný a žalobu v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a vyslovil, že neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací dôvod zakladal na ust. § 205 ods. 2 písm.a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.f/ a h/ O.s.p., na ust. § 205 ods. 2 písm.c/, d/ a f/ O.s.p..
V podanom odvolaní žalobca poukázal na obsah zmluvy uzavretej účastníkmi dňa 1.8.2006, na jednotlivé články zmluvy, spôsob výpočtu debetného zostatku, ktorý pozostáva z nedoplatkov na poplatkoch, úrokov a poplatkov za upomienky, vrátane sankčného úroku.
V odvolaní namietal zákonnosť postupu súdu, ktorý na premlčanie prihliada ex offo, tento postup súdu a jeho rozhodnutie podľa žalobcu odporujú ustanoveniam zákona č. 250/2007 Z.z. a sú v rozpore so základnými ústavnými princípmi. Žalobca poukázal na to, že konanie vo veci sa začalo doručením žaloby súdu prvého stupňa dňa 7.2.2013 a žalovaný nevzniesol v priebehu konania námietku premlčania. Tvrdil, že súd prvého stupňa nebol oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, lebo ide o postup založený na retroaktívnej aplikácii ustanovenia § 5b zák.č. 250/2007 Z.z., keďže toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 1.5.2014 a podľa prechodného ustanovenia § 29b citovaného zákona, spätná účinnosť novej úpravy sa vzťahuje len na niektoré ustanovenia, medzi ktoré však nie je zaradené ustanovenie § 5b.
Zdôraznil, že súd prvého stupňa porušil zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem, pretože aplikácia § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. v postupe a rozhodnutí súdu predstavuje retroaktívnu zmenu hmotnoprávneho postavenia účastníkov zmluvného vzťahu, ktorý existoval v deň podania žaloby. Žalobca mal za to, že citované ustanovenie sa vzťahovalo len na postup súdu v konaní, ktoré začalo od účinnosti § 5b, lebo jeho dôsledkom je zásah do hmotnoprávnej pozície účastníkov konania, nie do ich procesného postavenia. Vzhľadom na to, že nová právna úprava bola zavedená od 1.5.2014, žalobca považoval postup súdu v konaní, ktoré sa začalo pred účinnosťou novely za retroaktívne a nezákonné.
Žalobca napadol postup súdu prvého stupňa aj z hľadiska porušenia princípu legitímneho očakávania a predvídateľnosti postupu súdu, keďže v čase podania žaloby neplatilo žiadne ustanovenie, podľa ktorého súd prihliada na premlčanie aj bez námietky dlžníka a takéto ustanovenie žalobca nemohol ani predvídať. Žalobca citoval čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a mal za to, že súd prvého stupňa zasiahol do jeho základného práva garantovaného Ústavou SR na súdnu ochranu, lebo rozsudkom nesprávne posúdil prejednávanú vec (IV. ÚS 77/02).
Opatrovníčka žalovaného sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu, odvolací súd uvádza nasledovné:
Žalobca v podanom odvolaní namietal predovšetkým zákonnosť postupu súdu prvého stupňa, keď s odkazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadal na premlčanie nároku žalobcu.
Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Zákon č. 102/2014 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 250/2007 Z. z. okrem iného aj o citované ustanovenie, nadobudol účinnosť 1. mája 2014. Odvolateľ správne poukázal na to, že prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. mája 2014 (§ 29b) sa týkalo len nového § 5a zákona, teda zákonodarca nestanovil žiadne intertemporálne pravidlá pre novozavedené ustanovenie § 5b. Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu bolo preto potrebné posúdiť, či citované ustanovenie má povahu hmotnoprávnu alebo procesnú a určiť časovú pôsobnosť tejto normy, teda či dopadá aj na spory začaté pred jej účinnosťou.
O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Ak právna norma reguluje vzájomné subjektívne práva a povinnosti svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovanie súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi (Doc. M.. O. S., PhD., Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy Právnickej fakulty UK v Bratislave v článku k výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa).
Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 5b zákona na ochranu spotrebiteľa má procesný charakter. Vyplýva to predovšetkým z gramatického výkladu tohto ustanovenia „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu...“, ktoré nepochybne svedčí o procesnej činnosti súdu, pretože len v rámci procesnoprávneho vzťahu môže príslušný orgán, v tomto prípade súd, konať a rozhodovať o nárokoch (zo spotrebiteľskej zmluvy). Taktiež spojenie „aj bez návrhu“ je pojmom predovšetkým procesného práva a znamená, že súd môže na niektoré právne skutočnosti prihliadať aj bez návrhu. Pokiaľ žalobca namietal, že premlčanie je inštitútom hmotného práva, odvolací súd to
nespochybňuje, ale poukazuje na to, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa používa pojem premlčanie len v súvislosti s prihliadaním na skutočnosti, ktoré bránia priznať plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Dopĺňa pravidlo ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že ak nepôjde o nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka uplatnenú v konaní pred súdom, ak však pôjde o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prihliadne na márne uplynutie premlčacej lehoty - na premlčanie i bez návrhu dlžníka. Vzhľadom na uvedené odvolací súd vychádzal zo záveru, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je predovšetkým ustanovením o procesnej činnosti orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto má procesnoprávny charakter.
Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nemohol aplikovať ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v prejednávanej veci, ktorá napadla na súd skôr, ako toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Táto odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná vzhľadom na procesný charakter citovaného ustanovenia, ktoré znamená, že citované ustanovenie ako procesná norma pôsobí odo dňa nadobudnutia účinnosti na všetky spory prebiehajúce na súde. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 5b nepôsobí spätne, ale súd je povinný ho aplikovať v spotrebiteľských sporoch, ak rozhoduje v čase po účinnosti tohto ustanovenia, t. j. po 1.5.2014, teda aj v tých spotrebiteľských sporoch, ktoré napadli na súd pred týmto dátumom a súd o nich nerozhodol.
Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvého stupňa porušil princíp legitímneho očakávania a predvídateľnosti postupu súdu, lebo v čase podania žaloby ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa neplatilo a žalobca ani existenciu takéhoto ustanovenia nemohol predvídať. Je pravdou, že žaloba v predmetnej veci bola doručená súdu prvého stupňa 7.2.2013, teda pred účinnosťou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Už v čase podania žaloby však žalobcovi uplynula trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva proti žalovanej zo spotrebiteľskej zmluvy, čo muselo byť žalobcovi známe. Musel preto počítať s tým, že v dôsledku oneskoreného uplatnenia práva môže toto svoje právo stratiť, osobitne v súvislosti s uplatnením práva zo spotrebiteľskej zmluvy, kedy právne predpisy poskytujú spotrebiteľom ako slabšej zmluvnej strane zvýšenú ochranu. Z uvedeného vyplýva, že postavenie žalobcu a žalovanej v čase podania žaloby a v čase rozhodovania súdu prvého stupňa sa nijako nezmenilo, keďže už v čase podania žaloby sa právo žalobcu o zložku právneho nároku oslabilo, hoci podmienene (vzhľadom na to, že žalobca uplatnil nárok po uplynutí premlčacej doby), preto okolnosť, že námietku premlčania nevzniesla žalovaná, ale v súlade s platnou právnou úpravou na uplynutie lehoty na uplatnenie práva zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadal súd z úradnej povinnosti, nemohla byť porušená dôvera žalobcu založená na princípe legitímnych očakávaní, keď sám žalobca sa neriadil zásadou vigilantibus iura scripta sunt a uplatnil na súde premlčané právo.
Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní len poukazoval na obsah Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb uzavretej účastníkmi 1.8.2006 a poukazoval aj na jednotlivé články tejto zmluvy vrátane spôsobu výpočtu ním uplatneného nároku, odvolací súd k tomuto len dodáva, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 1.8.2006 je zároveň spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 23a ods. 1 zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t.j. 1.8.2006. V zmysle tohto zákonného ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou je vzťahom občiansko-právnym, čo platí aj v prejednávanej veci.
V zmysle ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, z hľadiska poradia aplikovateľnosti, Obchodný zákonník musí ustúpiť, lebo prednosť má spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle, t.j. Občiansky zákonník a ďalšie predpisy upravujúce vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ.
Normy Obchodného práva sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. V predmetnej veci sa teda primárne použije špeciálny predpis - Zákon o spotrebiteľských úveroch a ak tento určitú otázku neupravuje, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe predovšetkým úprava Občianskeho zákonníka týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv. To znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a v jeho vykonávacích predpisoch.
Prednosť majú preto ustanovenia Občianskeho zákonník o premlčaní (§ 100 a nasl.), ktoré súd prvého stupňa aj správne aplikoval na prejednávanú vec a dospel k správnemu právnemu záveru o premlčaní žalobcom uplatňovanej pohľadávky v trojročnej premlčacej dobe, vzhľadom na povinnosť súdu vyplývajúcu z § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliadať zo zákona na premlčanie v spotrebiteľskej zmluve.
Odvolací súd v súlade so závermi súdu prvého stupňa konštatuje, že žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle ust. § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka, a preto právne posúdenie veci súdom prvého stupňa je správne.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v tomto konaní úspešný a žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.