Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3CoCsp-42-2021.pdf
PDF · 108.89 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/42/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobkyne: Mgr. D. D., nar. XX.X.XXXX, bytom N. 5, Y., zastúpená: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Rázusova 1, Košice, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, o určenie, že záväzok zanikol splnením a o iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 5. mája 2021, č. k. 27Csp/48/2016-368
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým rozsudkom vo veci samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala 1/ určenia, že jej záväzok zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX, uzatvorenej dňa 2.10.2004 medzi ňou ako dlžníkom a spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s. (ďalej tiež len „VÚB, a.s.“), konajúcou prostredníctvom správcu - spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. (ďalej tiež len „CFH“) v hmotnoprávnom postavení veriteľa (ďalej tiež len „úverová zmluva“) zanikol splnením a 2/ určenia, že v dôsledku zániku veriteľsko- dlžníckeho vzťahu z úverovej zmluvy zanikla tiež Dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 2.10.2004, ktorou bolo zabezpečené splnenie jej úverového záväzku (ďalej tiež len „dohoda o zrážkach zo mzdy“). 2. Nárok na určenie že záväzok z úverovej zmluvy zanikol splnením bol podľa žaloby vystavaný na dvoch argumentačných premisách. Podľa prvej z nich je potrebné považovať úver za bezúročný a bezpoplatkový podľa ust. § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z., preto, že v úverovej zmluve nebol uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov úveru (RPMN) a neobsahovala dohodu o úrokoch a poplatkoch. Druhá spočívala na spochybnení platnosti uznania dlhu žalobkyňou, vo svojej podstate na podklade názoru o spotrebiteľskej neprijateľnosti tohto právneho úkonu. Za tohto právneho stavu podľa žalobkyne zanikol jej úverový záväzok splnením, nakoľko na jeho úhradu zaplatila viac než jej bolo poskytnuté. Splnením úverového záväzku došlo podľa argumentácie žalobkyne k zániku aj nadväzujúceho zabezpečovacieho právneho vzťahu strán z dohody o zrážkach zo mzdy. 3. Súd prvej inštancie primárne posudzoval procesnú prípustnosť určovacej žaloby so záverom, že žalobkyňa má na určení, ktorého sa domáha, naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) C.s.p., „...nakoľko sa na základe predmetnej zmluvy o úvere, vykonávajú zrážky zo mzdy žalobkyne a žalobkyňa nemá možnosť inak (nemôže žiadať neplatnosť dohody o zrážky zo mzdy podľa § 137 d) CSP) dať preskúmať platnosť uvedenej zmluvy a následne zastaviť zrážky zo mzdy. Podľa názoru prvoinštančného súdu právny záujem žalobkyne na požadovanom určení nevylučuje ani skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 30OdK/279/2020 z 19. augusta 2020 bol na majetok
žalobkyne vyhlásený oddlžovací konkurz, nakoľko „ Pohľadávka, ktorá sa v dôsledku oddlženia stala voči dlžníkovi nevymáhateľná, je aj naďalej vymáhateľná voči ručiteľovi alebo inej osobe, ktorá pohľadávku voči dlžníkovi zabezpečuje“. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti zároveň skonštatoval, že „Vzhľadom na to, že o vymáhateľnosti, či nevymáhateľnosti pohľadávky je možné hovoriť iba vo vzťahu k pohľadávke, ktorá existuje, preto je potrebné meritórne rozhodnutie v spore či záväzok zanikol“. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel súd prvej inštancie k týmto záverom na podklade aplikácie § 137 písm. c) C.s.p a § 166a ods. 1 písm. a), § 166b, § 166e ods. 1 až 4 a § 167e ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení. 4. V nadväznosti na to sa prvoinštančný súd zaoberal aj hmotnoprávnou opodstatnenosťou uplatnených nárokov. Skutkovo pritom vyšiel tiež zo zistení, že „ V zmysle Zmluvy v bode 3. žalobkyňa vyhlásila, že pred podpisom žiadosti sa oboznámila s Obchodnými podmienkami pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných VÚB, a.s. v spolupráci s SKK („OP“), ktoré tvoria prílohu žiadosti a súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. V zmysle Obchodných podmienok (bod 32) Dlžný zostatok sa denne úročí štandardnou úrokovou sadzbou; v prípade úhrady sumy nižšej ako je výška povinnej splátky alebo omeškania s úhradou akejkoľvek povinnej splátky alebo inej čiastky sa denne úročí časť dlžného zostatku, ktorá je v omeškaní sankčnou úrokovou sadzbou a časť dlžného zostatku, ktorá nie je v omeškaní štandardnou úrokovou sadzbou. Podľa bodu 36. cenník sa považuje za súčasť Zmluvy. Banka je oprávnená jednostranne meniť Cenník s účinnosťou od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho potom, čo bola klientovi zmena Cenníka písomne oznámená. Výšku úrokových sadzieb a poplatkov môže banka meniť v prípade zmeny refinančnej sadzby, zmena sadzieb poistného, zmeny na trhu poskytovania spotrebiteľských úverov, inej podstatnej zmeny na kapitálových trhoch alebo v prípade zmeny prísl. právnych predpisov. Podľa bodu 37. klient berie na vedomie, že vzhľadom na povahu úveru nie je možné vopred vypočítať ročnú úrokovú mieru nákladov. Cenník obsahuje príkladný výpočet RPMN na základe určitých predpokladov o čerpaní a splácaní revolvingového úveru klientom. Skutočnú RPMN je možné vypočítať spätne podľa skutočného čerpania revolvingového úveru a uskutočnených splátok“. 5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 558, § 110 ods. 1 až 3 a § 551 ods. 1 až 3 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v aktuálnom znení, § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v aktuálnom znení, § 3 ods. 3 až 6 a § 4 zák. č. 258/2001 Z. z., o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy a § 46 zák. č. 335/2014 Z. z., o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, v aktuálnom znení, pričom vo vzťahu žalobkyňou prezentovaným dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru dospel k záveru, že v prvom rade jej argument o absencii údaja o RPMN neobstojí, nakoľko „podľa bodu 37 OP žalobkyňa vzala na vedomie, že vzhľadom na povahu úveru nie je možné RPMN vopred vypočítať...“. Súd prvej inštancie v tejto otázke vyšiel z právneho názoru odvolacieho súdu, zaujatého v kasačnom uznesení sp. zn. 1Co/159/2019 z 24. augusta 2020, že vzhľadom na revolvingovú povahu úveru, údaj o RPMN v úverovej zmluve nemohol mať inú než príkladnú podobu. Vo vzťahu žalobkyňou nastolenej otázke existencie dojednania o úrokoch v úverovej zmluve súd prvej inštancie uzavrel, že „Cenník bol súčasťou zmluvy, a to na základe odkazu v úverovej zmluve (bod 3.), podľa ktorej súčasťou zmluvnej dokumentácie boli tiež Obchodné podmienky a následne v zmysle bodu 36. Obchodných podmienok aj Cenník, ktorý sa považuje za súčasť uvedenej zmluvy.“ Súd prvej inštancie v tejto spojitosti skonštatoval, že „Keďže žalobkyňa podpisom zmluvy (bodu 3.) potvrdila, že sa oboznámila s obchodnými podmienkami a súhlasila s nimi aj sa zaviazala ich dodržiavať, preto jej výpoveď o tom, že Cenník jej nebol predložený, uvedené nevyvracia, keďže predtým to písomne potvrdila“. V úvahách vedúcich k tomuto záveru súd prvej inštancie odmietol názor žalobkyne o potrebe prísne formálneho zakotvenia každej zmluvnej podmienky v úverovej zmluve, pričom v súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tejto otázke poukázal na interpretačný záver ESD, v zmysle ktorého „.....smernica nevyžaduje, aby zmluva o úvere bola vyhotovená na jednom dokumente a vo svojej podstate pripúšťa, aby sa súčasťou písomnej úverovej zmluvy stali aj iné na trvalom nosiči zachytené náležitosti za predpokladu, že úverová zmluva na ne jasne a presne odkazuje a spotrebiteľovi boli pred uzavretím úverovej zmluvy skutočne odovzdané.“ Na podklade aj tohto právno-teoretického východiska súd prvej inštancie uzavrel, že „...dohoda o úroku a poplatkoch bola riadne dohodnutá (vo VOP s odkazom na konkrétne údaje v Cenníku)...“. 6. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že jej žalobe vyhovie. Žalobkyňa v odvolaní ťažiskovo namietala proti záveru súdu prvej inštancie, že úverová zmluva obsahovala platnú dohodu o úrokoch a poplatkoch. V súvisiacej argumentácii odvolateľka akcentovala, že úverová zmluva neodkazovala na iný dokument než obchodné podmienky a že sama neobsahuje ani len zmienku o úrokoch a poplatkoch a u vôbec nie údaj o týchto úverových nákladoch. Poukázala v tejto spojitosti tiež na to, že spotrebiteľská prijateľnosť úpravy právneho vzťahu odkazom na iný dokument predpokladá transparentnosť inkorporačnej doložky (s odkazom na závery
formulované Ústavným súdom SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 430/2018 z 5.12.2018) a skôr technickú alebo vysvetľujúcu, než podstatnú povahu ustanovení obsiahnutých v takomto dokumente (s odkazom na závery formulované Ústavným súdom ČR v uznesení sp. zn. I. ÚS 3512/11 z 11.11.2013). Vo svetle týchto právno-teoretických východísk žalobkyňa v odvolaní poukázala na to, že úverová zmluva na cenník obsahujúci údaj o výške úrokov a poplatkov neodkazovala a že inkorporačnú doložku k nemu obsahovali len obchodné podmienky, naviac upravenú drobným písmom a spôsobom umožňujúcim dodávateľovi cenník jednostranne meniť. Takýto spôsob úpravy úrokov a poplatkov podľa žalobkyne nemožno považovať za transparentný, korektný, a preto ani poctivý. Vo svetle kritériá významu dojednania v inej listine než v samotnej úverovej zmluve nemožno podľa odvolateľky považovať za prístojný odkaz súdu prvej inštancie na záver formulovaný ESD v otázke podoby úverovej dokumentácie v rozhodnutí vo veci veci C42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, nakoľko v tomto prípade ESD „...za euronekonformnú považoval len a) amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine“. Na podklade tejto argumentácie odvolateľka prezentovala názor, že z dôvodu spotrebiteľskej neprijateľnosti s následkom neplatnosti inkorporačnej doložky je neplatné aj dojednanie o výške úrokov a poplatkov. Podľa presvedčenia žalobkyne aj zák. č. 258/2001 Z. z. predpokladá, že v úverovej zmluve budú úroky a poplatky vyjadrené určitým a zrozumiteľným spôsobom, keďže účelom zákonom stanoveného zákazu požadovať od spotrebiteľa úroky alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, je zabezpečenie možnosti spotrebiteľovi určite a zrozumiteľne poznať výšku úverových nákladov a skrz toho sa rozhodnúť, či takúto zmluvu vôbec uzatvorí. Podľa jej nazerania má byť údaj o úroku, ako obligatórna náležitosť, v spotrebiteľskej úverovej zmluve uvedený priamo a výslovne. Žalobkyňa v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie tiež, že rezignoval na ochranu spotrebiteľa pokiaľ náležite neposúdil primeranosť úrokového zaťaženia úveru. V súvisiacej argumentácii odvolateľka poukázala na to, že súd prvej inštancie sa v tejto otázke obmedzil len na skutkové zistenie dohodnutej výšky riadnej (23,76%) a sankčnej (30%) úrokovej sadzby bez posúdenia platnosti takého dojednania z pohľadu obvyklého úročenia bankových úverov. Žalobkyňa v tejto spojitosti akcentovala, že z judikatúry ESD vyplýva povinnosť súdu posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky ex offo. Podľa žalobkyne sú sankčné úroky v rozpore s právnou úpravou určeným limitom sankčných nákladov (§ 3a nar. vl. č. 87/1995 Z. z. ), ktorý predstavuje najviac priemernú hodnotu RPMN zvýšenú o 10 percentuálnych bodov ročne. Napokon žalobkyňa v odvolaní namietala nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ten podľa jej presvedčenia nevyjadroval, akú sumu mala žalobkyňa na úverový záväzok plniť a koľko z uvedenej sumy už žalovanému plnila, ergo v akom rozsahu úverový záväzok zanikol. Žalobkyňa v tejto súvislosti vyzdvihla fakt, že zaplatila žalovanému viac (2.608,83 Eur) než od neho prijala (2.262,23 Eur). Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na procesné pochybenie súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku a napádajúcimi tiež správnosť rozhodujúcich právnych záverov prvoinštančného súdu, žalobkyňa podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s). 7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s názorom žalobkyne, že bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru je v danom prípade možné vyvodiť z ust. § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z. z., dôvodiac, že vzhľadom na povahu poskytnutého úveru - formou poskytnutého úverového rámca, je z pôsobnosti toho zákona v zmysle jeho § 1 ods. 3, vylúčený. Žalovaný vo vyjadrení odmietol argument žalobkyne o nepoctivosti úpravy úrokov formou odkazu na iný zmluvný dokument s akcentom na to, že zmluvy, obchodné podmienky i cenník predstavovali jeden dokument. Napokon žalovaný vo vyjadrení nesúhlasil ani s názorom odvolateľky o neprimeranosti dohodnutej výšky úrokov, dôvodiac, že táto zodpovedala priemeru úrokových sadzieb v čase uzavretia úverovej zmluvy. 8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správne aj keď z pohľadu odvolaním nastolenej otázky právneho posúdenia, primárne z iného dôvodu. 9. Odvolací súd už v kasačnom uznesení akcentoval, že imanentnou súčasťou právneho posúdenia určovacích žalôb, je v zmysle ust. § 137 C.s.p. ich procesná prípustnosť, pričom uložil súdu prvej inštancie vysporiadať sa s touto otázkou ešte pred hmotnoprávnym posúdením uplatnených nárokov. Súd prvej inštancie sa v súlade s takto vysloveným právnym názorom otázkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby zaoberal, na škodu veci však s nesprávnym záverom. Vzhľadom na obsah žaloby, smerujúci k určeniu neexistencie záväzku (implicitne k určeniu neexistencie jemu zodpovedajúceho práva druhej strany) či záväzkového vzťahu (z dohody o zarážkach zo mzdy) totiž síce správne zvolí na vec sa vzťahujúci predpis - § 137 písm. c) C.s.p., v okolnostiach prípadu ho však nesprávne aplikoval. Odvolací súd zdôrazňuje, že „Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky návrhu) musí žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací. Pre skúmanie súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napr. v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa“ (z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006 z 18. júna 2007 uverejnený v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu 5/2007 pod č. 61 a publikovaný tiež v časopise Zo súdnej praxe č. 83/2007). 10. Podľa § 137 písm. c) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä (tiež) o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 11. Nakoľko uplatnenie žalobkyňou požadovaného určenia bezpochyby nevyplývalo z osobitného predpisu, jeho procesná prípustnosť mohla byť podľa citovaného zákonného ustanovenia daná len existenciou naliehavého právneho záujmu. Rozumie sa ním právny (nie faktický) záujem žalobcu (nie inej osoby), ktorý musí byť daný v čase vyhlásenia rozsudku (existencia alebo neexistencia právneho vzťahu alebo práva nemôže byť určovaná ani za dobu minulú, ani do budúcnosti), pričom tento právny záujem musí byť zároveň kvalifikovaný, t. j, naliehavý (nie akademický) v tom zmysle, že bez takého určenia by zostalo právne postavenie žalobcu neisté alebo jeho právo ohrozené. Určovacia žaloba je zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne, ak sa vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcom deklarovanej neistoty v právnom vzťahu so žalovaným. Naopak procesne neprípustnými sú napríklad určovacie žaloby, ktorými sa zbytočne vyvoláva konanie, napr. ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo tiež aj ak je stav právnej neistoty účinne odstránený inak, čo je podľa názoru odvolacieho súdu aj tento prípad. 12. Žalobkyňa totiž bola v priebehu ďalšieho konania uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 30OdK/279/2020 z 19.8.2020 oddlžená konkurzom podľa štvrtej časti zák. č. 7/2005 Z. z. , o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v aktuálnom znení (ZKR), čím bola zbavená všetkých dlhov v celom ich rozsahu, prípadný dlh z úverovej zmluvy voči žalovanému nevynímajúc. Oddlžením sa celá prípadná pohľadávka žalovaného stála nevymáhateľnou (§ 166e ods. 2 ZKR) - neuspokojiteľnou inak než v konkurze. Tento právny stav zhodne deklarujú obe sporové strany. 13. Je evidentné, že žalobkyňou tvrdený stav právnej neistoty - prakticky spor o výšku jej dlhu z úverového vzťahu so žalovaným, bol bezo zvyšku odstránený úplným oddlžením žalobkyne, čím sa určenie neexistencie dlhu (jeho časti) dostalo do nič neriešiacej - akademickej pozície. Aj bez určenia, že dlh zanikol splnením totiž právny poriadok poskytuje žalobkyni dostatočnú ochranu pred výkonom práva žalovaným tým, že zakazuje uspokojiť pohľadávku, ktorej zodpovedá zbavený dlh (výkonom práva z dohody o zrážkach zo mzdy nevynímajúc) a zároveň priradil takejto pohľadávke status nevymáhateľnej pohľadávky. Pokiaľ súd prvej inštancie aj za takéhoto právneho stavu vzhliadol význam určenia v tom, že „ Pohľadávka, ktorá sa v dôsledku oddlženia stala voči dlžníkovi nevymáhateľná, je aj naďalej vymáhateľná voči ručiteľovi alebo inej osobe, ktorá pohľadávku voči dlžníkovi zabezpečuje“, odvolací súd poznamenáva, že ako už bližšie vyjadril vyššie, právny záujem na požadovanom určení nemôže mať podobu hypotézy o vzniku sporu, ale musí vychádzať z konkrétneho porušenia, či ohrozenia práva a určenie svojou formuláciou musí práve takejto neistote, či protiprávnosti zamedziť. Zároveň platí, že právny záujem na požadovanom určení musí mať žalobca a nie tretia osoba. Odhliadnuc od toho, z pohľadu nosného dôvodu prvoinštančného súdu treba uviesť, že žiadna skutočnosť, ktorá v priebehu konania vyšla najavo, ani len nenaznačuje, aby úverový záväzok žalobkyne bol zabezpečený ručiteľom alebo inou osobou.
14. Pri posudzovaní procesnej prípustnosti určovacej žaloby si zasluhuje osobitnú pozornosť tiež úvaha súdu prvej inštancie, podľa ktorej „Vzhľadom na to, že o vymáhateľnosti, či nevymáhateľnosti pohľadávky je možné hovoriť iba vo vzťahu k pohľadávke, ktorá existuje, preto je potrebné meritórne rozhodnutie v spore či záväzok zanikol“. Nevedno do akej miery sa súd prvej inštancie zaoberal logickou udržateľnosťou tohto svojho myšlienkového konštruktu, vo svojej podstate tým ale interpretoval § 166e ods. 2 ZKV v tom zmysle, že sporné pohľadávky sa nevymáhateľnými stávajú až v spojení s určením ich existencie. V praktickom ponímaní to znamená, že podľa predstavy prvoinštančného súdu by malo význam (naviac právny) určenie existencie pohľadávky, len preto, aby sa zo zákona stala nevymáhateľnou (namiesto statusu neexistujúcej) čo samozrejme stavia takúto určovaciu žalobu do skutočne raritnej pozície, pokiaľ ide o použiteľnosť prípadného vyhovujúceho rozsudku. 15. Odvolací súd nepochybuje o tom, že súd prvej inštancie by sa týmto nesprávnostiam vo veľkej miere vyhol, pokiaľ by učinil zadosť svojej povinnosti vysporiadať sa v dôvodoch rozhodnutia s podstatnými argumentmi oboch strán. V tejto spojitosti odvolací súd kriticky poukazuje na to, že žalovaný v reakcii na oddlženie žalobkyne rozsiahlo argumentoval v neprospech procesnej prípustnosti určovacej žaloby. Na škodu veci zostala táto časť jeho argumentácia zo strany prvoinštančného súdu bez akejkoľvek pozornosti - na rozdiel od argumentácie druhej procesnej strany, ktorou sa prvoinštančný súd inšpiroval skutočne výdatne. Napokon k tej jej časti (argumentácie žalobkyne), v ktorej vyzdvihovala prítomnosť spotrebiteľského prvku v spore, inými slovami prezentovala predstavu o inštitucionálnej procesnej prípustnosti určenia, ktorého sa spotrebiteľ domáha, odvolací súd dodáva, že z jeho pohľadu aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán, tak aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých práv dodávateľa. I v spotrebiteľských vzťahoch je potrebné v čo najväčšej miere zachovať fundamentálne pravidlo súkromno-právnych vzťahov, že prevzaté záväzky, nevynímajúc povinnosť vrátiť dočasne poskytnuté peniaze, sa zásadne majú plniť. Preto zásah súdu do zmluvne nadobudnutých práv a prevzatých záväzkov musí mať výnimočnú, skutkovými okolnosťami jasne odôvodnenú a zákonom pevne podopretú povahu. To isté sa týka aj procesnej prípustnosti určovacích žalôb spotrebiteľov, ktoré aj napriek skutočne veľkorysému prístupu k interpretácii § 137 C.s.p., nemožno považovať za procesne prípustné len preto, že ich podal spotrebiteľ. 16. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny (vo výroku) potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu, ako v napadnutom zamietavom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v procesnom neúspechu žalobkyne v konaní pred súdom prvej inštancie. 17. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 18. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 19. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní neúspešná. Na tomto základe odvolací súd priznal žalovanému nárok náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)