Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_2Co-29-2015.pdf
PDF · 88.49 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/29/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej, vo veci žalobkyne G. S., bytom S., P. XX, zastúpenej JUDr. Alicou Verešovou, advokátkou, Košice, Kuzmányho 57, proti žalovaným 1. P. Z. a 2. A. Z., obom bytom S., R. mieru 6, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných Union poisťovňa, a.s., Bratislava, Bajkalská 29/A, IČO: 31 322 051, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní žalobkyne a vedľajšieho účastníka proti rozsudku 19C/136/2012-185 z 30.9.2014 v znení opravného uznesenia 19C/136/2012-210 z 24.11.2014 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal žalovaných v 1. a 2.rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 8.166,40 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol s tým, že o náhrade trov účastníkov konania a náhrade trov štátu rozhodne samostatným uznesením.
Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa voči žalovaným domáhala náhrady škody na zdraví v sume 50.831 € ako aj náhrady škody na veciach v sume 130 €, náhrady nákladov spojených so zaobstaraním liekov vo výške 78,85 €, ako aj ďalších náhrad za spotrebované pohonné hmoty a nákladov ošetrenia tvrdiac, že dňa 7.9.2010 pri dopravnej nehode, zavinenej žalovaným v 1.rade, utrpela ťažkú ujmu na zdraví a to okrem iného zlomeninu hrudného stavca TH 10 s posunom úlomkov a zlomeninu ďalšieho hrudného stavca TH 11, ako aj zlomeninu 6-tich rebier vpravo a dvoch rebier vľavo, keď v dôsledku zranení je výrazne obmedzovaná v oblasti rodinného života, pri vykonávaní bežných domácich prác, hygienických činností, obúvaní, nakupovaní, varení, praní prádla a vysávaní, keď u nej nastalo aj zhoršenie v oblasti intímneho partnerského života a všestranne je obmedzovaná v oblasti spoločenského a kultúrneho života, nemôže sa venovať športu, tancu, hrať volejbal, či bedminton a je tak odôvodnené zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 50%. Vzal do úvahy obsah vyjadrení žalovaných ako aj obranu vedľajšieho účastníka. Z trestného rozkazu Okresného súdu Košice II č.k. 5T 157/2010 zistil, že žalovaný v 1.rade bol uznaný vinným za to, že dňa 7.9.2010 v čase od 19.12 hod zrazil chodkyňu - žalobkyňu a spôsobil jej zranenia s dobou liečenia a práceneschopnosti 6-8 mesiacov. Zistil ďalej, že rozhodnutím sociálnej poisťovne zo dňa 26.10.2011 bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok od 6.9.2011, keď pokles jej schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť predstavuje 50 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, pričom podľa rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo dňa 6.6.2013 bolo určené, že žalobkyňa je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím a miera jej funkčnej poruchy predstavuje 60%. Podrobne tiež popísal závery vyplývajúce zo znaleckých posudkov vypracovaných v konaní MUDr. Rastislavom Burdom a MUDr. Teodorom Molčanyim. Podrobne reprodukoval obsah výpovede žalobkyne a ňou špecifikované následky na zdravotnom stave. Právne vec posúdil podľa § 420 ods.1, § 427 ods.1, § 442 ods.1, § 443, § 444
a § 449 ods.1 Obč.zák. ako aj podľa § 2 ods.2, § 4 a § 5 zák. č. 437/2004 Z.z. a mal za preukázané, že žalovaní zodpovedajú za vznik škody žalobkyni a to žalovaný v 1.rade ako vodič a žalovaná v 2.rade ako prevádzkovateľka motorového vozidla. Dospel k záveru, že v danej veci boli dané základné predpoklady pre rozhodnutie o zvýšení náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia nad rámec stanovený znaleckým posudkom, nakoľko u žalobkyne sa všestranne zhoršilo jej spoločenské uplatnenie v spoločenskom či pracovnom živote, táto je pre 60% mieru funkčnej poruchy evidovaná ako občan s ťažkým zdravotným postihnutím a je obmedzená pri vykonávaní základných životných či hygienických úkonov, v športe či pri cestovaní a tieto následky nemožno napraviť alebo zmierniť jednoduchým a bežným lekárskym zákrokom. Zvýšil preto náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobkyne o 30%, čo po zohľadnení už vyplatenej náhrady predstavovalo sumu 8.166,40 €. V prevyšujúcej časti nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia zamietol a žalobkyni nepriznal ani ďalšie uplatnené náhrady za vecnú škodu, či cestovné, keďže tieto nároky sčasti už boli plnené, resp. neboli preukázané. Rozhodnutie o trovách konania si prenechal až na samostatné uznesenie.
Opravným uznesením 19C/136/2012-210 súd prvého stupňa opravil bydlisko žalovaného v 1.rade v záhlaví rozsudku zo dňa 30.9.2014.
Rozsudok v jeho zamietavej časti napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, navrhla ho zmeniť a priznať jej uplatnené 50% zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Poukázala na rozsah utrpených zranení pri nehode zo dňa 7.9.2010 a na následky, ktoré bral do úvahy už aj súd prvého stupňa. Mala však za to, že v jej prípade hodnom osobitného zreteľa boli dané zákonné predpoklady pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v súlade s § 5 zák. č. 437/2004 Z.z. o 50% a nie o 30% ako to uzavrel súd prvého stupňa. Súd nedostatočne zohľadnil, že v dôsledku poškodenia zdravia bola uznaná invalidnou na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne a je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Pred úrazom pritom netrpela žiadnymi závažnými ochoreniami, ktoré by mohli mať vplyv na liečbu a priebeh úrazu.
Rozsudok v jeho vyhovujúcej časti napadol včas podaným odvolaním aj vedľajší účastník, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo žalobu o náhradu škody na zdraví v časti 5.859,78 € zamietnuť. Bol toho názoru, že odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti žalobkyne uplatniť sa v živote a spoločnosti. Len po zistení, aké mala poškodená predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a spoločnosti pred vznikom škody na zdraví a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti možno urobiť záver, či a do akej miery boli dopravnou nehodou zúžené alebo stratené jej možnosti uplatnenia sa v živote a v spoločnosti a či je skutočne daný zákonný predpoklad pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 30%. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodenej a nemožno opomenúť, že možnosti uplatnenia žalobkyne nezanikli, len v určitej miere sa jej sťažili možnosti výkonu činnosti, ktoré pred poškodením zdravia vykonávala. Bol toho názoru, že škodou na zdraví žalobkyne nedošlo k tak vážnemu zásahu do jej osobného a pracovného života, ktorý by odôvodňoval 30% navýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v súlade s ust. § 5 ods.5 zák. č. 437/2004 Z.z. Upozornil, že lekár, ktorý vypracoval bodové ohodnotenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nenavýšil bodové ohodnotenie až o 100% vo všetkých položkách.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d) to vyžaduje verejný záujem.
Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Odvolací súd prejednal odvolania bez nariadenia pojednávania (214 ods. 2 O.s.p., keďže v posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.), za dodržania podmienok stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok v znení opravného uznesenia potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Žalobkyňa ako aj vedľajší účastník podané odvolania odôvodnili zhodne odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods.2 písm.d/ a f/ O.s.p., t.j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ani jeden z týchto uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p..
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia v zásade správne podradil pod hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Kým žalobkyňa, poukazujúc na okolnosti hodné osobitného zreteľa žiadala náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia navýšiť podľa § 5 zák. č. 437/2004 Z.z. o 50% (a nie o 30%, ako to vykonal preskúmavaným rozhodnutím súd prvého stupňa), podľa vedľajšieho účastníka nedošlo k tak závažnému zásahu do života žalobkyne, aby vôbec bol dôvod náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvyšovať (čo i len o 30%).
Účelom zák. č. 437/2004 Z.z. bolo stanoviť podmienky na priznanie a poskytovanie aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, kedy môže súd v prípadoch hodných osobitného zreteľa náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť.
Odvolací súd poukazuje na záver prijatý v uznesení Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/212/2000 zo dňa 29.11.2011, podľa ktorého „nie iba priznanie invalidného dôchodku poškodenému zakladá ako dôvod hodný osobitného zreteľa nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zo strany súdu“.
V prejednávanej veci však žalobkyňa nepochybne bola uznaná invalidnou dôchodkyňou a má zníženú schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť. Vychádzajúc z citovaného zákona je zrejmé, že je ponechané na úvahu jedine súdu, ktorý môže náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia naviac zvýšiť o 50%. Teda právny predpis ponecháva na úvahu súdu, aby v každom jednotlivom prípade uvážil, aké zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je v konkrétnom prípade primerané. Vzhľadom na prax súdov je zrejmé, že základom navýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia má byť bodové ohodnotenie, vrátane zvýšenia, ktoré bolo realizované lekármi. Priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia bola prvostupňovým súdom zvýšená o 30%. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli prvostupňový súd pre priznanie náhrady. Je potrebné uviesť, že 30% navýšenie odškodnenia ako konečná čiastka odškodnenia je s ohľadom na následky poškodenia zdravia pre uplatnenia žalobkyne vo všetkých sférach jej života primeraná a to najmä k zreteľom významu samotného zdravia v hierarchii všeobecne uznávaných hodnôt v živote človeka, k potrebe naplnenia satisfakčnej i preventívnej funkcie náhrady berúc do úvahy aj jej vek. Okolnosti, na ktoré poukázal prvostupňový súd boli správne posúdené pri určení výšky náhrady.
Prvostupňový súd tak zvážil všetky obmedzenia žalobkyne, ktoré vznikli dôsledkom dopravnej nehody, prihliadol ku charakteru týchto následkov, v rozsahu v akom je žalobkyňa obmedzená v možnosti uplatniť sa v živote, spoločnosti v porovnaní s predchádzajúcim rozsahom a kvalitou jej profesionálneho, spoločenského a iného uplatnenia. Hľadiská, ktoré prvostupňový súd pri svojej úvahe zohľadnil, sú preto aj z pohľadu odvolacieho súdu rešpektujúce právnu úpravu i zásadu primeranosti. Aj odvolací súd zastáva názor, že ide v danom prípade o výnimočný prípad, kedy základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia, aj keď navýšené, nevyjadruje následky, ktoré sú pre žalobkyne do budúcnosti v dôsledku poškodenia zdravia trvalo obmedzené, či zvrátené. Aj odvolací súd tak na základe zistených skutkových okolností daného prípadu považuje za primeranú výšku odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods.5 cit.zák. náhradu zvýšenú o 30%.
Znenie zákona teda pripúšťa rozpätie navýšenia náhrady od 0 do 50%, čo umožňuje súdu rozhodnúť o primeranom navýšení podľa spôsobených následkov, ktoré zanechala nehoda na poškodenom v oblasti jeho spoločenského, kultúrneho, pracovného a súkromného života. Následky sťaženia spoločenského uplatnenia pritom súd musí vyhodnocovať u každého poškodeného individuálne, s prihliadnutím na všetky zmeny, ktoré nastali v jeho živote po úraze. Maximálne navýšenie o 50%, ktoré požaduje žalobkyňa je však neprimerané. Takéto navýšenie totiž je možné priznať len poškodeným s najťažšími následkami, kedy títo zostanú pripútaní na lôžko, úplne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokážu vykonávať ani základné životné úlohy, či úplne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového alebo kultúrneho života, ale aj od života sexuálneho či citového. Žalobkyňa z týchto činností úplne vylúčená nie je, preto napadnutý rozsudok možno považovať za správny. Na priznané navýšenie náhrady nemôže mať vplyv tá skutočnosť, či lekár, ktorý vypracoval bodové ohodnotenie náhrady navýšil bodové ohodnotenie o 100% u každej jednotlivej položky.
Keďže súd prvého stupňa o trovách konania rozhodne samostatným uznesením, rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods.4 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.